Rozhovor s prozaikom Víťom STAVIARSKYM

Text musí kĺzať ako film pred našimi očami

  • Odpovedá

    Víťo Staviarsky
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2010/12
  • Autor rozhovoru

    Ivana Jachymová
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Víťo Staviarsky (1960) sa narodil v Prešove a stále žije vo svojom rodnom meste. Ovplyvnilo ho štúdium na Strednej filmovej škole v Čimeliciach a na FAMU v Prahe, kde študoval scenáristiku a dramaturgiu. Byť filmovým scenáristom však bolo v istom období u nás zbytočné, a tak sa pre slovenskú literatúru zrodil prozaik. Knižne debutoval roku 2007 novelou Kivader (VISTA), ktorú prepísal z filmového scenára. Vlani mu vyšla Záchytka (Kalligram). Obidve prózy zaradila porota literárnej súťaže Anasoft Litera medzi desať najlepších v danom roku.

  • Text

    Text musí kĺzať ako film pred našimi očami

    Rozhovor s prozaikom Víťom STAVIARSKYM

    Víťo Staviarsky (1960) sa narodil v Prešove a stále žije vo svojom rodnom meste. Ovplyvnilo ho štúdium na Strednej filmovej škole v Čimeliciach a na FAMU v Prahe, kde študoval scenáristiku a dramaturgiu. Byť filmovým scenáristom však bolo v istom období u nás zbytočné, a tak sa pre slovenskú literatúru zrodil prozaik. Knižne debutoval roku 2007 novelou Kivader (VISTA), ktorú prepísal z filmového scenára. Vlani mu vyšla Záchytka (Kalligram). Obidve prózy zaradila porota literárnej súťaže Anasoft Litera medzi desať najlepších v danom roku.

    * Aký je váš vzťah k vlastnému písaniu? Roky ste aj nepísali, mali ste materiál, ale nevydávali ste ho.

    – Niečo napíšem v zime, keď mám čas, ale potom je toľko iných problémov, že takmer zabudnem na text. A príde ďalšia zima, rozmýšľam, čo budem písať, a nájdem text, ktorý treba dokončiť. V písaní nemám rád priveľkú ambicióznosť, nie som taký ani v živote, myslím si, že nehorí. Nič sa nedeje, keď sa to nevydá teraz, mám možnosť opraviť to. Čas mi hrá do karát. Na napísanom tiež neviem hneď ďalej pracovať. Akoby ma tie predstavy odrazu prestali zaujímať. Nechám to ležať. Mohol by som sa toho aj zbaviť napríklad tak, že to spálim v peci. Ale keď si text po čase prečítam a zvážim, že je tam niečo, s čím by sa dalo ďalej pracovať, tak začnem. Aj verziu nechám odležať, lebo som zistil, že tlak naozaj nie je dobrý. Ani v počítači neviem opravovať text, lebo ho len pokazím oficiálne správnymi slovami. Môj text také nechce. Slová musia zodpovedať postave, takže niekedy musia byť aj akoby kostrbaté. Ak chcem dosiahnuť komický efekt, vetu musím narušiť. A to je niekedy na dlhšie a nedá sa to urýchliť. Scenáre som robil na jeden ťah, na termín, aby som dostal peniaze. Ale ak ide o prózu? Aké peniaze za to dostanem? Smiešne. Kto ma naháňa? Sám zodpovedám za výsledok, takže bolo možno aj dobré, že som niektoré texty v istých rokoch nedokončoval, keď som ešte nebol dosť zrelý. Prvé poviedky by som dnes najradšej doškrtal. Môj časopisecký debut – poviedka Praha v pršiplášti – mal v roku 1987 dvadsať strán, dnes by to bolo možno sedem. Text musí kĺzať ako film pred našimi očami.

    * Čo to znamená, že by ste robili také korekcie svojich prvých textov? Spoznali ste lepšie literatúru, alebo život?

    – Možno jedno aj druhé. Vtedy som sa tlačil do pozície hrdinu, ktorý niečo prežíva, ale dnes už asi nemám tendenciu heroizovať sa. Tá póza z minulosti sa mi zdá hlúpa. Som asi pokornejší. A to je ten rozdiel, pre ktorý by som to rád skorigoval. Na čo mám byť pyšný? Že mám na krku päťdesiatku?

    * Vďaka čomu ste dokázali odhodiť nepodstatné a sústrediť sa na naozaj dôležité?

    – Možno preto, že ma život bil, mi velikášstvo pripadá nafúknuté. Viem, že po úspechu ma čakajú starosti, že človek sa môže tešiť asi tak päť minút, a potom príde čosi, čo vám radosť pokazí.

    * Človek si ale potom môže myslieť, že už pozná všetko a pozerá sa na to realisticky, triezvymi očami. Myśliwski píše, že celý náš život je iba reťaz ilúzií. Ako je to u vás, pokiaľ ide o poznanie života, máte ešte stále nejaké ilúzie?

    – Naivný som stále, vždy ma niečo prekvapí a potom sa chytám za hlavu – ja hlupák, toto som nevedel? V písaní sa nevzdávam ilúzie, že text môže byť kvalitnejší. Že sa zaň nebudem hanbiť. Možno by mi stačilo vyprázdniť šuflíky. Ale aj to bude ilúzia, lebo keď ich vyprázdnim, možno že sa v nich objavia noví démoni. Budú ma strašiť a poháňať.

    * Mimochodom, čo ešte máte v zásuvkách?

    – Chcel by som ešte opísať to smiešne obdobie môjho života, keď som sa pokúšal byť scenáristom. Sčasti ho už opísané mám. Je to tragikomický zápas, ak niekto na Slovensku chce byť scenáristom a uživiť sa tým, myslí si, že to bude fungovať podľa jeho predstáv, ale zvyčajne je všetko presne naopak, než ako si naplánuje. Začne sa to porevolučným nadšením, že bude vydláždená cesta pre film, a nakoniec – ako som to musel zabaliť, stiahnuť chvost a stratiť sa v šedom dave.

    * To bolo v 90. rokoch, keď vám scenáre raz brali, raz zastavovali ich realizáciu, až ste na to rezignovali a päť rokov ste nič nenapísali.

    – Štrajkoval som. Ako jediný. Lebo ma to otrávilo. Načo budem písať? Aby mali ostatní radosť? „Je to výborné, natočíme to!“ vraveli mi, kým som im to nepredal. A keď to kúpili a ja som sa pýtal, kedy sa začne filmovať, krčili ramenami, vyhýbali sa mi, nezdvíhali telefóny... To je frustrujúce.

    * Ale nie je vám ľúto toho, čo ste vytvorili?

    – Je mi ľúto najmä tej energie. Aj preto teraz scenár Šlepej lásky mením na novelu.   

    * To bolo jedno obdobie vášho života. Aká by bola úplná „periodizácia“?

    – Prvé obdobie, ktoré by som ohraničil, by bolo obdobie vzbúreného študenta. Začal som písať básne, nechal som školu, išiel som sa túlať, a potom som za to päť rokov platil. Vzbúrenec skončil v montérkach. S knihou vo vrecku. Robil som kulisára v Prahe. Ale začal som poznávať život. Školu som si dokončil v náhradnom termíne; čiže romantické gesto sa skončilo vytriezvením. Potom som sa oženil. Odrazu ako keby som dostal rozum. Chcel som už konečne normálne žiť. Po romantickom období nastalo realistické. Našiel som si „serióznu“ prácu – na záchytke. Za päť rokov, čo som tam robil ošetrovateľa, dokončil som strednú školu, dostal sa na vysokú, stabilizoval som si život, usadil sa, založil si rodinu, začal som písať poviedky, scenáre. To bolo šťastné obdobie.

    * Na FAMU v Prahe ste študovali v rokoch 1987 – 1992. Nasledoval pokus dobyť slovenský a český film.

    – Práca na scenároch, prepletená starosťami živiteľa rodiny, teda som aj obchodoval.

    * A teraz je aké obdobie?

    – Po scenáristickom som musel zaťať zuby a makať, kým som sa ekonomicky nestabilizoval, aby som si znovu mohol dovoliť luxus písania.

    * Naďalej platí, že ste „zimný spisovateľ“ a v ostatnom čase „predavač púťových atrakcií“?

    – Áno. Aj keď zimný spisovateľ teraz naťahuje písanie do leta, čo je nebezpečné, lebo keď sa mi naruší obchodný režim, nemôžem si dovoliť ďalšiu zimu písať. Musel by som sa niekde zamestnať, čo by som po obchodnej sezóne asi fyzicky nezvládal.

    * Máte zábavnú prácu?

    – Na prvý pohľad vyzerá dosť zábavne. Lenže je adrenalínová a vyčerpávajúca. Niekedy tomu hovorím, že je to boj s vodnými parami. Najväčšou hrozbou pre obchodníka môjho typu je dážď, búrka, tá naruší všetky plány. Aj iné okolnosti, napríklad konkurencia, ale najväčší boj zvádzam s vodnými parami.

    * Pre ľudí je to atraktívne povolanie a musí to byť aj zdroj zvláštnych zážitkov, alebo nie?  

    – Iste, po tom, čo v zime sedím zavretý doma nad papiermi, odrazu sa na jar vydávam na cesty, krížom-krážom po Slovensku, aby som sa nadýchol, aby som nevidel pred sebou iba papiere popísané slovami a vymyslené postavy, ale naozajstných ľudí z mäsa a kostí.

    * Aké je to byť „zimný spisovateľ“?

    – Píšem cez deň. Vyveziem sa na chalupu, urobím si kávu, čaj a začnem trieskať do stroja. Musím dostať na papier asi tak päť strán denne. Keby som to neurobil, celý deň by som sa iba prechádzal, rozmýšľal, deň by prešiel naprázdno a mňa by príšerne rozbolela hlava. Ale ak všetko dobre šliape a plním si dennú normu, po istom čase ostane na stole popísaná kôpka papierov. Tú potom zopnem s tú zopnutú kôpku papierov nazývam „holotext“.

    * Za nami je zima, aká je „žatva“? 

    – Škrtal som text, ktorý som písal minulú zimu. Prepis scenára Šlepej lásky na novelu, aby som to už uzavrel. Vydám to, a bude to preč. Nech to mám z krku. Minulú zimu som ešte stihol napísať takú kratšiu novelu, baladu z východu, ale tú už asi nestihnem tento rok doškrtať.

    * Obidve vaše knihy – Kivader aj Záchytka - sa dostali medzi desať najlepších próz príslušného roka. Ako to vnímate?

    – Asi som dobrý (smiech). Beriem to ako normu. Keby som sa nedostal do finále Anasoft Litera, nahnevalo by ma to. Nie kvôli porote. Kvôli sebe. Lebo by som si vravel, že som niekde spravil chybu. Existuje latka, ktorú si sám kladiem a nechcem ju podliezať. Snažím sa písať tak, aby sa moje texty ľuďom páčili. Čo sa mám snažiť, aby sa nepáčili? Chcem, aby boli zrozumiteľné desaťročnému i sedemdesiatpäťročnému čitateľovi. Mužom i ženám. Ale čo je zaujímavé, moje prózy končia skôr v rukách intelektuálov, než u jednoduchého čitateľa.

    * Myslíte si, že sa im páči jednoduchosť vašich textov? To, že ich nezaťažujete všetkým tým, čo si vy o veciach myslíte?   

    – Neriešim metafyzické problémy. Nepridávam postavám nič navyše. Načo? Ja, autor z východného Slovenska, tu mám viesť reči ako nejaký parížsky intelektuál? Nie je to vhodné. Nechcem pasáže, ktoré by čitateľ preskakoval alebo nad nimi škrípal zubami. Text musí bežať ako film. Nesmie sa zastavovať pre riešenie hlúpostí.

    * Babeľ hovorí, že netreba ísť do bočných ulíc, ani keď tam kvitnú agáty a dozrievajú gaštany. Príbeh má ísť po hlavnej. A kladie si otázku: Treba viac slov? Aj pri tých najzávažnejších udalostiach: Bol človek. Niet viac človeka. Aj vo vašej Záchytke je dosť dôvodov na „závažné existenciálne úvahy“, ale nemáte ich tam. 

    – Zo začiatku som ten materiál trošku heroizoval, nebol som naň dostatočne pripravený. Vtedy by som pridával, lenže ak by som to robil, priveľmi by som zakopával sám o seba.

    * Viem už o vás, že keď píšete, veľmi to so svojimi postavami prežívate. Typický pre vás je aj humor. Čo ešte?

    To, čo píšem, musím vidieť. To mám z filmu, ten mi to vnútil, že čo sa deje, vidím pred očami, aj preto reflexie nepridávam, pretože tie nevidím. (Smiech.) Potrebujem, aby text bol ako keby až vzorec. Potrebujem pocit uzavretosti, aby všetko zapadlo na svoje miesto. Napriek intenzívnosti môjho písania mám silný pocit nutnosti text vystavať, aby som cítil jeho stavbu, ako keby šlo o nejakú hudobnú kompozíciu. A musí tam byť aj istá hermetickosť. Už na začiatku musím cítiť koniec. V Záchytke to nie je také zjavné, najmä v jej prvej časti, ale v Kivaderovi áno. Aj pokiaľ ide o Šlepú lásku, aj o novelu, ktorú práve píšem. Ženiem sa ku koncu. Možno sa to potom prenáša aj na čitateľa, ktovie...

    * Povedali ste mi, že podľa vás si možno ešte takých päť rokov popíšete, a potom už nie. To ste ako mysleli?

    – Odhadol som, koľko mi môže trvať, kým spracujem to, čo som zažil. K svoje autobiografii som sa zatiaľ veľmi nedostal, aj keď Záchytka z nej vychádza. A ešte by som sa chcel popasovať s reflexiou. (Smiech.)

    * Vydáte všetky vynechané úvahy z predchádzajúcich kníh ?

    – Asi k nim dospejem, keď budem písať o svojom hrdinovi. Svet a on budú v konflikte, keďže to bol mladý človek, ktorý sa búril.

    * Všetko písanie je autobiografické, len niektorým spisovateľom sa viac, iným menej darí vytvárať aj iné postavy okrem seba. Ako ste na tom vy?

    – V Záchytke som sa dosť odstrihol od seba. Vychádzal som síce z denníka, ktorý som si v tom čase písal, ale ani v denníku som sa nezaoberal sebou. Prostredie bolo totiž transparentnejšie než ja. Aj keď sem-tam nejaká poznámka ošetrovateľa oživila tie príbehy. Aj ich odľahčuje. Bál som sa prílišného naturalizmu. Moja Záchytka je oproti skutočnosti veľmi mierna. Povedal by som až mäkká...

    * Naozaj zmierňujete, píšete: „Človek sa tu na záchytke napočúva množstvo príbehov, ak by im veril, osprostel by.“ Tým otvárate aj čitateľovi „únikový východ“.  

    – Pre mňa to bola škola. Najprv som veril pijanovi, potom sa ukázalo, že opak je pravda. Okolie len reagovalo na to, čo robil. Zistíte, že každý tam ospravedlňuje seba samého, robí sa lepším, a potom už neveríte tomu človeku už tak úplne, viete, že sa vráti k pitiu. Keď som nastúpil za ošetrovateľa do psychiatrickej liečebne v Bohniciach, ako prvé mi povedali, že oči treba mať aj vzadu.

    * Odvtedy sa dosť zmenilo. Napríklad, že ste známy spisovateľ. Aké je to?

    Keď vyjde v nejakých novinách rozhovor so mnou, tak asi dva týždne sa neukazujem v meste. (Smiech.) Kým všetci nezabudnú. Kým sa neskončí „chemický poplach“. Môže mi to polichotiť, ale nazdávam sa, že pre spisovateľa nie je náležité, aby si naňho ukazovali prstom, že aha, to je on. Mal by asi byť niekde zalezený. 

    * Je ešte niečo, na čo som sa nespýtala, ale vy viete, že je to dôležité?

    – Že som čím ďalej, tým viac prírodný človek. Uchyľujem sa na vidiek, viac-menej do samoty. Asi som svojím spôsobom plachý. Možno, že sa úplne stiahnem po tých knihách, ktoré by som ešte chcel napísať. Možno, že ma to všetko otrávi.

    * A možno vám to zachutí.

    – Vďaka čomu? 

    * Že budete aj naďalej vidieť „zrážky človeka so životom“, a teda budete mať dôvod stále písať. 

    – Viete čo? Postupne si uvedomujem, že tým, že som vydal najprv Kivadera, a nie absurdné grotesky, ktoré som písal v deväťdesiatych rokoch, narazil som možno na lepšiu dreň života alebo príbehov a som rád. Tie grotesky boli iba také intelektuálske hry so slovíčkami, vetičkami. Ako keď sa hrá dieťa s bublinami. No a postupne ma to asi privádza písať o tom, čo som sám zažil. Možno, že sa vysmejem sám sebe. A keď už sám sebe – tak možno zároveň aj svetu! (Smiech)       

     

    Ivana Jachymová