Rozhovor so spisovateľom Iljom Čičvákom

O zraniteľnosti a sile ľudskej duše

  • Odpovedá

    Ilja Čičvák
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2009/8
  • Autor rozhovoru

    Pavol Hudík
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Ilja Čičvák (1939) je členom Únie kanadských spisovateľov aj členom Spolku slovenských spisovateľov. Narodil sa v Rokytovciach, od mladosti písal poéziu, neskôr satiru a krátke prózy, publikoval v časopisoch a rozhlase, pracoval ako redaktor, roku 1968 emigroval do Kanady. Vlani mu vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľ vyšiel román Keď bohovia nemrú, ktorý napísal takmer pred 35 rokmi, je autorom štyroch zbierok poézie Milovanie so sfingami, Lásky nikdy nespia, Básne za mrežami a Slzy a bozky, ktorá nedávno vyšla vo Vydavateľstve SSS.

  • Text

    O zraniteľnosti a sile ľudskej duše

    Hovoríme so spisovateľom Iljom Čičvákom

    Ilja Čičvák (1939) je členom Únie kanadských spisovateľov aj členom Spolku slovenských spisovateľov. Narodil sa v Rokytovciach, od mladosti písal poéziu, neskôr satiru a krátke prózy, publikoval v časopisoch a rozhlase, pracoval ako redaktor, roku 1968 emigroval do Kanady. Vlani mu vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľ vyšiel román Keď bohovia nemrú, ktorý napísal takmer pred 35 rokmi, je autorom štyroch zbierok poézie Milovanie so sfingami, Lásky nikdy nespia, Básne za mrežami a Slzy a bozky, ktorá nedávno vyšla vo Vydavateľstve SSS.

    *Príbeh nevinne väzneného Ivana Moskoviča zo začiatku 50. rokov minulého storočia je odsúdením ponižovanie človeka vo všetkých jeho podobách a v každom čase. Nie je to tak trochu vyrovnávanie si účtov za strach a stratu domova?

    .Politický systém si vyrábalnepriateľov“ na tisíce,  zraniteľná ľudská duša sa neraz ocitla zoči-voči zlu a postavila sa mu na odpor. Nie je to len Ivanov osud v románe Keď bohovia nemrú. Zneužívanie moci je univerzálnym zlom, nachádza sa v nejednej spoločnosti, v ktorej ostražitosť a zmysel pre spravodlivosť a pravdu z času na čas pokrivkávajú. A či je to vyrovnávanie si účtov za stratu domova? Aj vtáča sa bráni, keď ho vyhadzujú z vlastného hniezda. Vyhodili ma zo štúdií, otcovi skolektivizovali majetok a keď im odporoval, uvrhli ho do väzenia. Mňa neskôr (roku 1968) vyhodili z práce, začali proti mne trestné stíhanie len preto, že som hlásal inú slobodu, akú forsírovala Moc. Román je mementom zlej doby. Napísal som ho preto, aby tí, čo ho budú čítať, nikdy nedopustili jej návrat.

    *Na prezentácii knihy v bratislavskej  Univerzitnej knižnici zaznela výstižná charakteristika tvojho diela: „je o zraniteľnosti ľudskej duše a krutosti, ktorá sa môže opakovať“. A zrejme aj o sile človeka, ktorá dokáže moci odolávať. Je to dominantná téma tvojho tvorivého úsilia aj do budúcna?

    – Je to hra na mačku a myš, krutá i smutná, predstavenie na pobavenie mocných, ktorí majú v rukách zbraň. Ľudská duša je však nesmierne silná. Jej reč počuť zreteľnejšie, keď je mĺkvo. Navonok sa môže prejavovať zdanlivo súhlasne, vo svojom vnútri sa však nepoddáva. Ivanova postava nie je absurdná a život, ktorému čelí, nie je výmyslom. Mne ide hlavne o Ivanovu dušu, nie o jeho konanie. Ivanov odpor je silný tým, že nezabije, aj keď môže. Búrlivo rastie tým, že sám sa nebúri. Proti spoločenskému mlčaniu niet zbrane, preto jeho duša víťazí. O to isté mi išlo aj vo Vyvolávaní slnka vyjadrené Platónovou ideou o vysnívanej, ideálnej spoločnosti. Aj slovenská mládež hľadala v šesťdesiatom ôsmom sen o spoločnosti. Dubček o nej hovoril ako o spoločnosti s ľudskou tvárou. Takú sme nepoznali, ale tušili sme, že existuje a že je dosiahnuteľná. V príbehu dvoch mladých ľudí, našských Romea a Júlie, doba neslobody  núti povýšiť vzťah k ľuďom nad vzájomnú lásku. Tak sa vlastne ich láska prehlbuje, lebo sa delí so všetkými. Príbeh sa v súlade s dejinami končí tragicky. Naopak, v románe Iná tvár človeka kladiem osobné úsilie človeka o vlastné šťastie do protiváhy s honbou za slávou a bohatstvom, ktorými ľudia merajú svoje šťastie. Veľmi ma lákali láska i trýzeň, ktorá z nej vyplýva. Viac sa jej venujem v poézii. Do poézie som zaľúbený, lásku k láske však mienim aj naďalej vyjadrovať i vo svojej próze, ako som to dal najavo už vo svojich raných poviedkach.

    *Počas vlaňajšieho šesťtýždňového pobytu na Slovensku si sa vžil do úlohy Mateja Hrebendu a absolvoval si množstvo besied o svojej staronovej knihe. Aký je tvoj najsilnejší zážitok z nich?

    – Zo Slovenska mám tie najmilšie zážitky. Nosím si ho v srdci,  vždy ma bude priťahovať. Ľudia chcú, aby sa s nimi človek podelil nielen o svoju tvorbu, ale aby im sprostredkoval skúsenosti, ako sa žije vo svete, v ktorom nikoho nepoznáte a kde máte zapustiť nové korene. Bolo mi milo na srdci, keď som pri mnohých stretnutiach mohol znovu vidieť starých priateľov a našiel som nových. Potešili ma stretnutia s čitateľmi v knižniciach i školách. Ich záujem i úsmevy. Radosť, ktorú prejavovali, pramenila v srdci. Domov, ktorý mi pred časom odopreli, mi moji dobrí Slováci s láskou vrátili. Som im za to vďačný.

    Pavol Hudík

    Foto Peter Procházka