Rozhovory po rokoch. Nemlčanie

  • Odpovedá

    Ivan Kadlečík
  • Autor rozhovoru

    Ľuboš Jurík
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Netradične – či tradične? – začnime náš rozhovor nie tým, čo bolo v  tvojej tvorbe zjavné, publikované a  verejné, ale tým, čo bolo skryté, neuverejnené a  zakázané, teda, čo bolo zakázané a  čo   skryté v  literárnom, politickom a  tvojom živote osobnom. Mám na mysli obdobie disentu, keď si nemohol publikovať, keď ťa moc potrestala, odstránila, umlčala za tvoje názory. Ľudská pamäť je zväčša konformná a  rada zabúda na to, čo bolo zlé, nepríjemné, naopak, idealizuje si to, čo bolo príjemné, pohodlné a  bezkonfliktné. Chcem sa ťa teda spýtať, ako si prežíval roky tzv. normalizácie s  pocitom vyhnanca. Ale tiež na to, čo ťa „držalo nad vodou“, aký bol tvoj súkromný život, ako si v  „závetrí“ tvoril? 
     
    Znie to čudne ako každý paradox, ale normalizácia ma vlastne oslobodila a  priviedla k  sebe samému. Pochopil som, že nemusím byť konformný, devótny voči nadriadeným, opatrný, spoliehať sa na vrchnosť, ale bezohľadne si môžem písať, čo chcem bez konvencií a  predsudkov. V  istom zmysle ma to stimulovalo na písanie, zúfalú odvahu pripojiť sa k  disentu a  nečakať na prežitie zalezený do myšej dierky. Bolo to však aj riziko beznádeje, zúfalstva a  depresie z  poníženia ľudskej dôstojnosti. Stal som sa organistom v  kostole, a  to mi dávalo pocit, že nie som celkom odpísaný lúzer a skrachovaný kriminálnik. Moje tajné texty v samizdate čítali a  vysoko hodnotili českí intelektuáli, niečo sa publikovalo aj v  zahraničí. Inak by človek ľahko podľahol pocitu, že je vyvrheľ. Zápasí sám so sebou, lebo taký život sa podobá chôdzi po lane nad priepasťou a  neraz som sa nebezpečne zapotácal, lebo ako sa vraví, človek je tvor slabý a  hriešny. Asi ma podopierali anjeli, tie bytosti neznáme, ale aj známe: všetci, ktorí ma mali radi, živí i  mŕtvi, a  ktorých som mal rád ja. To očisťuje.
     
    Tvoja korešpondencia s  Ludvíkom Vaculíkom, českým spisovateľom a  disidentom, ktorá vyšla v  knižke Poco rubato (1994), je čiastočnou odpoveďou aj na predošlú otázku. O  žánri tejto knihy možno hovoriť ako o „epištolárnej eseji“, pravda, v  čase vzniku týchto vzájomných listov si nemohol dúfať, že raz vyjdú knižne. Výmena listov, názorov, pocitov, nádejí aj sklamaní, to je autentický doklad o  nálade a  reálnej spoločenskej situácii normalizačných rokov, ale aj o  nezúfaní a  nemlčaní. Poco rubato je terminus technicus hudobný, z  vážnej hudby. Prečo ste si s  Ludvíkom Vaculíkom zvolili tento názov? Ako by si charakterizoval obsah tejto korešpondencie, motiváciu, duchovnú hodnotu a  zmysel?
     
    Korešpondencia je umelecké dielo, ktoré môže mať viac výpovednej autentickej hodnoty než umelé fikcie. Je to rozhovor s  ľuďmi, ktorí určujúco vstúpili do nášho života a  obohatili ho o  ďalší rozmer. Tak prerastáme sami seba, rozrastáme sa a  prehlbujeme. Sú našou súčasťou, sme zložení aj z  nich. Názov Poco rubato pri zostavovaní a  prepisovaní listov zvolila moja žena podľa Vaculíkovej „proslulej“ reportáže zo Slovenska Poněkud neklidně v  pražských Listoch v  máji 1969. Leitmotívom bola ľudová balada Ej, zabili, zabili dvoch chlapcov bez viny, ktorá sa odporúča hrať poco rubato. Vtedy sa začalo aj naše priateľstvo a  korešpondencia trvajúca dodnes. Ale časťou mojej duše nie je len Ludvík Vaculík. V  revue Tvorba vyšla v  roku 2001 vzájomná korešpondencia s  literárnym vedcom Michalom Gáfrikom z  čias normalizácie. V  publikácii Slová vydanej k  sedemdesiatke Rudolfa Chmela je uverejnená akási koláž z  jeho listov. Teraz sa prehŕňame v  množstve listov spisovateľa Pavla Hrúza, Olega Pastiera, Jána Štrassera a  iných, časopisecky som publikoval niekoľko listov literárneho kritika Albína Bagina. A  v  škatuliach a  fascikloch v  suteréne, dokonca v  archíve Slovenskej národnej knižnice v  Martine, mám ďalšie a  ďalšie listy vzácnych ľudí. Aj to som ja. Tvoríme sami seba nielen skutkami, ale aj písaním. Písaním nielen kníh a  článkov, ale aj listov, rozhovormi a  dialógmi či monológmi. Volá sa to život a dielo. Pomáha to žiť plnšie, intenzívnejšie a  čistejšie. Možno je to aj pokus vzdorovať úzkosti z bytia, lebo táto úzkosť je trvalá a  všadeprítomná, nezávisí len od režimov a  politickej situácie.
     
    Rád by som sa vrátil k  tvojim pracovným, a  teda aj literárnym začiatkom a  to sú najmä roky šesťdesiate. Keď si skončil FF UK v  Bratislave (v roku 1961), začal si pracovať v  Mestskom archíve v  Košiciach, bol si redaktorom Pravdy, neskôr – už v  Martine – šéfredaktorom Matičného čítania. Bol si pri príprave a  vydaní zborníka literárnych prác mladých autorov Dovolíte? (1965) a  Aj taký život (1966). Šesťdesiate roky boli zaiste aj pre teba obdobím akéhosi vzletu, uvoľnenia, náznaku nádejí na zmenu. Tie roky boli dôležité aj pre to, čo nasledovalo po nich: dezilúzie, sklamanie, normalizácia. Ako ty hodnotíš roky šesťdesiate najmä vo vzťahu k  tvojmu životu, k  tvojej tvorbe? Aký to bol čas, ako si spomínaš na svoje literárne začiatky?
     
    Cieľavedomejšie som sa začal pokúšať písať až po dvojročnej vojenskej službe. Išlo mi to veľmi pomaly a  ťažko, lebo som pravdepodobne cítil závislosť na Alexandrovi Matuškovi, Mináčovi a  Rúfusovi,  závidel som elegantnú ľahkosť Hamadovi a  Pavlovi Števčekovi. Začínal som v  šesťdesiatych rokoch recenziami najmä próz našich autorov, teda zase len akousi závislosťou na recenzovanom objekte. Ťažko som si hľadal svoj jazyk a  svoj spôsob myslenia. Vnútorne som sa osamostatnil, či oslobodil až v  sedemdesiatych rokoch. Vtedy som pomaly a  postupne začínal byť spisovateľom, keď ma oficiálne za spisovateľa už nikto nepovažoval. Na vlastnú tvár a  pravdivý autoportrét si zrejme treba nažiť. Robím to dodnes.


    Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
    V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.