Rozhovory po rokoch. Sme to, čo vieme

  • Odpovedá

    Pavol Janík
  • Autor rozhovoru

    Ľuboš Jurík
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    V roku 1981 si absolvoval filmovú a  televíznu dramaturgiu a  scenáristiku na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU). Už popri štúdiu si dva roky pracoval ako rozhlasový režisér a  neskôr si bol dramaturgom Slovenského filmu. Môžeš priblížiť svoje skúsenosti a  poznatky z  uvedeného obdobia, ich vplyv na tvoju literárnu tvorbu?
     
    Podľa autorov populárnych kuchárskych kníh a  moderátorov ešte populárnejších televíznych relácií o  varení – sme to, čo jeme. Podľa zvyškov zdravého rozumu však v  skutočnosti sme to, čo vieme. Vnímať zdanlivo nepatrné, ale v  podstate priepastné rozdiely ma naučilo detstvo, z  ktorého básnici vlastne nikdy celkom nevyrastú. Súčasťou mladosti – a  dnes si už uvedomujeme, že celého života – je nepretržité vzdelávanie, teda správne po slovensky sústavné obrábanie samého seba, opracovávanie svojho ducha – jednoducho ustavičná práca na sebe. Takto ma naštartovali rodičia, učitelia i  kolegovia už v  úvodnej etape môjho osobného a  profesionálneho vývoja. Napriek neuveriteľne rýchlo sa rozmnožujúcim rokom som sa nijako badateľne nevzdialil od obdobia mojich ľudských a  literárnych začiatkov. Akoby odvtedy uplynulo iba niekoľko dní. Špecifické umelecké vzdelanie a  pestrá tvorivá prax už v  ranom štádiu predznamenali moje doterajšie sústredené krúženie okolo najväčšieho tajomstva, ktorým je človek – predovšetkým každý človek sám pre seba. Pribúdajúce poznanie pred nami iba zväčšuje oceán nepoznaného.
     
    Pôsobil si vo viacerých funkciách – ako špecialista Ministerstva kultúry SR na úseku riadenia kinematografie, tajomník Zväzu slovenských dramatických umelcov. Zaujímal by ma tvoj pohľad na úlohu kultúry v  spoločnosti, najmä v porovnaní so súčasným stavom.
     
    Kultúra kohokoľvek a  čohokoľvek nie je samozrejmosť, vzniká a  udržuje sa dlho a  ťažko, zničiť ju možno veľmi rýchlo a  ľahko – aj ľahostajnosťou. Svedectvo o  tom vydali viacerí múdri a  skúsení ľudia, vrátane Arnošta Lustiga, ktorý sa nikdy netváril, že spadol priamo z  Marsu či z Mesiaca do Washingtonu. Naopak – vždy upozorňoval na nevyhnutné ponaučenie z  holokaustu (šoa) a  svoje povojnové prijatie komunistického presvedčenia ako nového náboženstva pokladal za úplne prirodzenú reakciu na všeobecné zlyhanie ľudstva, všetkých dovtedajších ideológií a  inštitúcií. Pravdaže – neskôr ho sklamal aj stalinizmus a  invázia spojencov do Československa v  roku 1968 namierená proti experimentu známemu pod názvom socializmus s  ľudskou tvárou. Tento pojem – mimochodom spojený s  nezvyčajným rozvojom kultúry – bol a  zostal rovnako nebezpečný pre dogmatikov na ľavici i  pravici spoločenského spektra. Niekdajší reálny socializmus, ktorý bol azda skôr formou antikapitalizmu, na jednej strane vytváral materiálne podmienky profesionálnej i  záujmovej kultúry, ktorú sa však zároveň usiloval názorovo, postojovo a  hodnotovo ovplyvňovať. Dnešná situácia nie je antitézou predchádzajúcej uzavretej vývinovej etapy, pretože síce v  podstate rezignuje na porovnateľnú štátnu a  legislatívnu podporu umeleckej tvorby, ale napriek tomu sa nevzdáva tendencií k  politickému, straníckemu i  osobnému dirigizmu a  k  faktickému potláčaniu kritického myslenia. Aby som sa vyjadril v  zmysle Haškovej Strany mierneho pokroku v  medziach zákona.
     
    Získal si aj novinárske skúsenosti – ako odborný redaktor denníka Pravda pre film a  televíziu, vedúci oddelenia kultúry denníka Koridor a  v  súčasnosti si, popri funkcii tajomníka Spolku slovenských spisovateľov šéfredaktorom spolkového časopisu Literárny týždenník. Čím mediálne prostredie obohacuje spisovateľa a  čím spisovateľ obohacuje mediálne prostredie?
     
    Nazdávam sa, že odpoveď sám – na základe vlastnej obdobnej profesionálnej skúsenosti – dobre poznáš, ale podelíme sa o  ňu s  čitateľmi nášho rozhovoru. Veď si pôsobil v  redakcii týždenníka Nové slovo, o  ktorom si môže hocikto hocičo myslieť, ale v  80. rokoch a  najmä v  ich druhej polovici to bol intelektuálne orientovaný časopis s  nákladom, o  ktorom sa dnes môže vydavateľom serióznej tlače iba snívať. Stretli sme sa aj v  redakcii Koridoru, ktorý kliesnil cestu k  zavŕšeniu národnoemancipačného procesu a  ku konštituovaniu súčasnej Slovenskej republiky. A  naostatok – si bol v  rokoch upevňovania demokratického, národného a  občianskeho sebavedomia Slovenska šéfredaktorom Literárneho týždenníka. Pre každého literáta je žurnalistika nezameniteľnou a  nenahraditeľnou možnosťou priameho kontaktu so žeravou magmou spoločenského diania, príležitosťou na zdokonaľovanie a zrýchľovanie pohotových autorských reflexov a  v  neposlednom rade šancou na nezvyčajné rozšírenie čitateľskej rezonancie, ktorá niekoľkonásobne presahuje percepčný dosah knižne distribuovanej literatúry. A  pre médiá boli a  azda by aj mohli byť spisovatelia doslova požehnaním, hoci o  aktuálnom stave žurnalistiky svedčí žalostná štatistika, podľa ktorej priemerný novinár je rozvedená štyridsaťročná žena so stredoškolským vzdelaním.


    Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
    V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.