Rozhovory po rokoch. Spisovateľ by mal byť hľadačom pravdy

  • Odpovedá

    Jozef Banáš
  • Autor rozhovoru

    Ľuboš Jurík
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Svet literatúry si ťa začal pozornejšie všímať po úspechu tvojich kníh – Idioti v  politike, Zóna nadšenia, Zastavte Dubčeka! a Kód 9, ktoré sa zaradili medzi najčítanejšie knihy ostatných rokov. Nemal by však vzniknúť dojem, že literárnej tvorbe sa venuješ len v  poslednom čase, len v  zrelom veku života. Aj popri pracovných povinnostiach (zahraničný obchod, diplomacia, politika) si sa venoval písaniu scenárov, poviedok, neskôr esejí a  divadelných hier. Takže si vlastne spisovateľom s  dlhodobou genézou a vývinom. Ako si sa dostal k  písaniu?
     
    Vďaka zvedavosti, ktorú som uspokojoval čítaním. Fenomén kniha mi učaroval od chvíle, keď som sa naučil čítať. I  dnes prechádzam s  pietou a  vďakou okolo budovy obvodnej knižnice na Záhrebskej ulici v  Bratislave. Narodil som sa na neďalekej Belopotockého ulici. Bol to rajón Bratislavy, kde bolo, ako vtedy takmer všade, množstvo možností na šport. Neboli televízory ani počítače, a  tak sme po napísaní úloh športovali. A  niektorí čítali. Nosieval som si domov týždenne hŕbky kníh. Moja úplne prvá kniha boli Nevedkove dobrodružstvá od Nikolaja Nosova, čítal som Ferenca Molnára – Chlapci z  Pavlovskej ulice, Dobšinského Prostonádorné povesti slovenské, Daudetových Tartarinov, Twainových Huckleberryho Finna a  Toma Sawyera, Londonovho Tuláka po hviezdach, Dumasovho Grófa Monte Crista, Troch mušketierov, Turgenevove Poľovnícke zápisky. Neskôr pribudlo takzvané povinné čítanie, cez ktoré som sa dostal k  Ondrejovovi, Katajevovi, Balzacovmu Otcovi Goriotovi, Stendalovi, Hugovi. Miloval som cestopisy Zikmunda a  Hanzelku, ale aj dobrodružné romány J. F. Coopera, Verna či mayovky. Neskôr prišli Hašek, Čapek, Hemingway, Henry Miller, Orwell, Heller, ale aj Ballek, Jaroš, Válek, Jurík, Ťažký, Hykisch, Dušek. Spomínam si, že na mňa pôsobila fascinujúco podmanivá vôňa „záhrebskej“ knižnice. Každá kniha mala svoj obal a  azda to vytváralo jej typickú, vôňu. Dodnes sa mi táto vôňa spája s  čítaním a  poznaním. Mojím detským koníčkom bolo ešte lúštenie krížoviek, ktoré uverejňoval takmer každý časopis. Najčastejšou cenou boli knihy. Dostával som ich veľa. Od útlej mladosti som si budoval knižnicu. Čím viac som čítal, tým viac som chcel aj niečo sám napísať. Ako azda desaťročný som napísal báseň o  domovine. Moji rodičia boli skúpi na pochvalu, ale za túto báseň ma verejne na rodinnej oslave pochválili, čo ma veľmi povzbudilo.
    Strednú školu som strávil na elektrotechnickej priemyslovke, ktorá ma totálne nebavila. Naučila ma však tomu, čo človek v  živote azda najviac potrebuje. Prinútiť sa robiť a  študovať aj veci, ktoré vás veľmi nezaujímajú. Prekonať samého seba. Druhým dôležitým faktorom, ktorý ma formoval, bol šport. Hral som volejbal za Slovan Bratislava aj za strednú a  vysokú školu. Kolektívny šport ma naučil bojovať nielen so súperom, ale najmä so sebou samým, nevzdávať sa, bojovať za kamarátov a  zároveň sa na nich spoľahnúť. Od skončenia vysokej školy uplynulo štyridsať rokov, no dodnes sme s  chlapcami z  mužstva kamaráti a  pravidelne sa stretávame. Oženil som sa relatívne mladý, a  tak som musel, prirodzene, finančne zabezpečovať rodinu. Písanie sa mi stalo nielen príjemným koníčkom na rozptýlenie, ale prinášalo do rodiny aj kýženú korunu. Prvý výrazný impulz prišiel okolo roku 1975, keď som vyhral súťaž vtedajšej Československej televízie na Slovenku o  pôvodný scenár pre mládež. Ujal sa ma skvelý televízny dramatik, dramaturg a  človek, Peter Ševčovič, ktorý ma  naučil písať dialóg. Vďaka nemu som napísal ďalšie tri televízne inscenácie, potom prišiel úspešný filmový scenár Začiatok sezóny, prvé poviedky, ktoré mi v  Novom slove mladých uverejňovala Oľga Feldeková, tri divadelné komédie, z  ktorých rezonovala najmä No comment. V  roku 2000 mi vyšla prvá zbierka poviedok Lepší ako včera a  potom už prišli ďalšie knihy.
     
    V  slovenskej, ale aj českej literatúre si zarezonoval najmä svojimi knihami Idioti v  politike, Zóna nadšenia, Zastavte Dubčeka!Kód 9. Zóna nadšenia vyšla aj v  Nemecku a Česku. Aj keď sú žánrovo odlišné, všetky s  politikou viac-menej súvisia, alebo sa od nej odvíjajú. Aj keď sú Rozhovory po rokoch najmä rozhovormi o  literatúre a  umení, nie je možné ani mysliteľné vyhnúť sa takým témam, ako sú politika, morálka, etika, hodnotový systém, stav spoločnosti a  iné. Napokon, najmä tieto oblasti tvoria aj podstatu životných skúseností, teda aj literárnej tvorby. Začnime teda politikou, aby sme sa mohli skrze ňu posunúť k  literatúre. Ty si v  politike pôsobil veľmi dlho, či už ako profesionálny diplomat v  Berlíne a  vo Viedni, alebo ako poslanec Národnej rady SR a  zvolený podpredseda Parlamentného zhromaždenia NATO. Otázka by logicky mohla znieť: ako ťa politická kariéra poznačila, aké skúsenosti si získal, ako ťa inšpirovala?
               
    V  čistej politike som pôsobil štyri roky ako poslanec tretieho volebného obdobia NR SR v  rokoch 2002 – 2006. Pokiaľ ide o  diplomaciu, je to akási „súlož“ s  politikou bez vyvrcholenia. Si v  tom, pohybuješ sa v  blízkosti politikov, vieš o  ich zámeroch a  rozhodnutiach, ale nemáš možnosť ich ovplyvniť. Môžeš byť hoci aj veľvyslancom, ale stále si len vysokým štátnym úradníkom, ktorý je politikom podriadený. Byť poslancom je z  pohľadu možnosti ovplyvňovať rozhodnutia mocných predsa len trochu o  inom. To, že som bol poslancom Národnej rady, ma spočiatku napĺňala úprimnou hrdosťou, ale postupne sa tento pocit relativizoval pri pomyslení na niektorých nedôstojných a  nehodných „týpkov“, ktorí v  slovenskom parlamente boli a sú. Našťastie som pôsobil v  medzinárodných parlamentných štruktúrach a do domácej politiky som sa prakticky nezapájal. Priznávam, že pôsobenie v  medzinárodnej parlamentnej politike bolo pre mňa na jednej strane uplatnením toho, čo som vedel a  čomu som rozumel, ale na druhej strane mi bolo vítaným únikom. Domáca politika bola viac či menej len o  tom, komu a  koľko dáme zarobiť na štátnych objednávkach. Prvoradé boli záujmy sponzorov politických strán, až potom občanov. Kšeftovanie v politike ma deprimovalo a  znechucovalo. Bol som po prvýkrát v  histórii slovenského parlamentarizmu súčasne vedúcim dvoch stálych delegácií NR SR – pri Parlamentnom zhromaždení Rady Európy a  pri Parlamentnom zhromaždení NATO. Napĺňa ma hrdosťou, že som dosiaľ najvyššie volený Slovák v  medzinárodných inštitúciách. Na jeseň 2004 ma po dlhom a  zložitom lobovaní zvolili v  Benátkach za viceprezidenta Parlamentného zhromaždenia NATO.
    Moje pôsobenie v  diplomacii bolo najmä za socializmu skôr platonické, z  dvanástich rokov „socialistickej“ diplomacie, v  ktorej som bol od roku 1977, som strávil necelých päť rokov v  niekdajšej Nemeckej demokratickej republike ako atašé a  zvyšných sedem som sedel doma. O  dôvodoch nebudem hovoriť, aby som nepôsobil ako módny oneskorený hrdina. Dva a  pol roka skutočnej diplomacie som zažil len v  rokoch 1990 – 1992 ako československý vyslanec v  Rakúsku. Predtým som pôsobil v  zahraničnom obchode, takže väčšinu života som strávil v  konfrontácii s  cudzincami. Azda toto bolo to najcennejšie, čo mi profesionálny život dal. Pochopil som, že aj keď ste príslušníkom malého národa, pokiaľ preukážete vedomosti, či už jazykové, alebo odborné, svet vás akceptuje. Práve konfrontácia s  cudzincami mi dodávala sebavedomie. Zisťoval som, že nie som o  nič hlúpejší ako oni a,  naopak, ani o  nič múdrejší. Ako príslušník malého národa som musel hovoriť ich jazykmi, čo bola pre Slováka dodatočná motivácia. Stretol som v  politike, tak domácej ako aj  zahraničnej, mnoho vzácnych ľudí, ale aj  takých, ktorých pôsobenie v  politike bolo nedôstojné. Politika je totiž tou oblasťou, ktorá rozhoduje o  životoch a  osudoch ľudí, a  preto by do nej mali „púšťať“ len ľudí s  preukázateľnými cnosťami a  vedomosťami. Moje časté stretnutia so zahraničnými politikmi ma však utvrdili v  tom, že si nemusíme nič vyčítať. Máme v  slovenskej politike rovnaký počet múdrych a  čestných ako aj hlúpych a  podliakov, ako majú v  iných krajinách. Tým, že naša demokracia je aj po dvadsiatich rokoch stále relatívne mladá, nemáme ešte vypestované sofistikované spôsoby elegantného podvádzania a  zavádzania. Preto sa naši politickí podvodníci odhalia rýchlejšie a  ľahšie ako tí skúsenejší spoza hraníc.        
    Čo mi, samozrejme, dalo najviac, boli stretnutia a  debaty s  politikmi, ktorí mali nielen politické, ale i  ľudské parametre. Precestoval som s  nimi kus sveta a  dali mi do života mnoho. Rád spomínam na poslancov Ruskej dumy Viktora Ozerova, ukrajinskej Verchovnej rady Olega Zarubinského, amerických kongresmanov Douglasa Bereuthera, Johna Tannera či Joela Hefleyho, francúzskych poslancov Louisa Bouvarda a  Pierra Lelloucha, poslancov nemeckého Bundestagu Marcusa Meckela, Karla Lammersa, Lothara Ibrueggera, Kurta Rosmanitha, anglických lordov Petra Viggersa a  Donalda Andersona, českého senátora Karla Schwarzenberga, tureckého viceprezidenta PZ NATO Vahita Erdema, Kanaďana Pierra Clauda Nolina, talianskeho senátora Maria Palombu, maršálka poľského Sejmu Longina Pastusiaka, Holanďanov Josa van Gennipa a  Berta Koendersa, Škóta Simona Lunna, niekdajšieho generálneho tajomníka NATO Jaap de Hoop Scheffera a  ďalších. Boli to ľudia nielen odborne, ale aj morálne plne disponovaní, aby boli politikmi. Prirodzene, boli a  sú takí aj u  nás, neprislúcha mi však právo niekoho hodnotiť, pretože sám mám mnoho nedostatkov. Napokon žiadny reálny ideál antických politických cností nejestvuje, úlohou politikov však je priblížiť sa k  nemu. Svet mal mnoho vyvolených vodcov, ale len nemnohí boli povolaní. Rátam medzi nich Konfucia, Lao c’, Budhu, Aristotela, Senecu, Krista, Mohameda, Gándhího, Brandta, Gorbačova a  azda aj Dubčeka. Ich intelektuálna úroveň bola rôzna, ale spoločnú mali snahu o vysoký morálny princíp. Stretol som mnoho svetových štátnikov počnúc Jánom Pavlom II. a  končiac prezidentmi, predsedami vlád, ministrami a  poslancami mnohých krajín a  boli to stretnutia veľmi inšpiratívne. Nepopieram, najmä tie, pri poháriku dobrého vínka v  neoficiálnej, priateľskej atmosfére. Politika fascinuje ľudí svojím tajomnom, ktoré vždy súvisí s  mocou. Patril som v  politike k  tým jednotlivcom, ktorí do nej šli s  ideálom a  veľmi rýchlo som pochopil, že ideál v  skutočnom živote, ktorého je politika súčasťou, nejestvuje. Ani Kristus nebol ideálny, to sme len my a  najmä cirkev z  neho ideál urobili. Willy Brandt mi raz povedal, že pre politika, rovnako ako pre každého človeka, nemá byť ideálom byť lepší ako iní, ale byť každý deň lepší ako ste boli včera. Azda toto je pre mňa hlavné ponaučenie a  výzva z  môjho pôsobenia v  politike.
    Fakt, že čitateľská verejnosť vie, že som pôsobil v  politike, považujem tak trochu za hendikep, pretože averzia ľudí voči politikom je všeobecný jav a  ja sa musím o  to viac ako spisovateľ usilovať, aby mi ľudia verili. Veľkou skúsenosťou bol i  vzťah môjho okolia ku mne. Ľudia majú na jednej strane voči politikom odmietavý vzťah, na strane druhej sa im farizejsky zaliečajú. Nikdy som nemal toľko „priateľov“ ako v  čase, keď som bol poslancom.
     
    Patríš medzi tých spisovateľov, ktorí vstúpili definitívne do literatúry až po tom, keď veľkú časť života prežili v  jeho reálnych „uliciach“ a  nielen za písacím stolom. Máš pocit, že byť „čistým“ spisovateľom je skôr výhoda, či nevýhoda? Čo je podľa teba úlohou spisovateľa?
     
    Celý život som písal popri mojich zamestnaniach, až po odchode do predčasného dôchodku v  päťdesiatich siedmich rokoch som sa začal venovať výlučne písaniu. Spočiatku som si myslel, že je do hendikep, ale časom som pochopil, že je to výhoda. Takzvaní profesionálni spisovatelia majú viac času na cibrenie štýlu, ale na druhej strane nemajú toľko prežité. Každý viac či menej píše o  sebe a  o  dobe, v  ktorej žije. Tvrdím, že dvadsaťpäťročný človek môže napísať skvelú báseň či štýlovo krásnu poviedku, nemôže však napísať dobrý román, pretože nemá prežité. Napísať ho síce môže, ale čitateľ mu neuverí. Čitateľ po prečítaní prvej strany vie, či autor veci, o  ktorých píše, prežil, alebo si len vymýšľa. Je to ako by ste krajinu maľovali v  ateliéri. Môže to byť technicky dokonalé, ale veľmi tomu neveríte. Pri všetkej úcte k  Pavlovi Rankovovi, ak sa budem chcieť dozvedieť o  období prvej Slovenskej republiky, o povojnových časoch až do augustových udalostí roku 1968, siahnem po Urbanovi, Hečkovi, Tatarkovi, Jarošovi či Ballekovi, pretože oni tie časy na rozdiel od Rankova prežili. Hoci ich vo svojom románe opisuje zručne, ale nepresvedčivo. Paľo je talentovaný spisovateľ a  mať jeho talent, využil by som ho na písanie o  časoch, ktoré žije. Najčastejší slovný zvrat, ktorý sa vyskytoval v  ohlasoch čitateľov na môj román Zóna nadšenia bol – „verím vám, žil som v  tých časoch a  bolo to tak“. Možno i  preto zaznamenal taký úspech. Nemôžem si pomôcť, ale platí to už tak trochu klišéovité, že spisovateľ je svedkom a  v  istom zmysle kronikárom svojej doby. Tak ako v  živote, aj v  literatúre sila slova závisí od odvahy. Pomer odvážnych a  nesmelých je medzi spisovateľmi rovnaký ako medzi ostatnými občanmi. Spisovateľ, podobne ako politik, však nesie väčšiu zodpovednosť za svoje zlyhania. Politik je smelší azda preto, že má imunitu a  nenesie fakticky za svoje slová a  skutky zodpovednosť. Spisovateľ imunitu nemá, a  preto musí prejaviť viac odvahy. Románoví či poviedkoví hrdinovia sú vymyslení, a  tak môže do nich projektovať svoju odvahu. Neraz aj oneskorenú. Spisovateľ je tak trochu zbabelec, ktorý si vymýšľa hrdinov a  ich odvážne skutky azda aj preto, lebo si ich v  skutočnom živote netrúfne vykonať sám. Ak by to tak nebolo, ak by spisovatelia viac konali ako hovorili, svet by bol iný. Delím ľudí na dve skupiny – majiteľov pravdy, ktorých, priznávam, nemám rád, a  tých, ktorí pravdu hľadajú. Spisovateľ by mal byť hľadačom pravdy. Svet sa globalizuje a  v takomto svete sa výrazne zosilňuje úloha spisovateľa ako strážcu, ak nie doslova bojovníka za svoj materinský jazyk a  za svoju národnú kultúru. Som zástancom zbližovania národov a  krajín, som doslova fanúšikom projektu Európskej únie (okrem iného i  z  dôvodu amerického kultúrneho pretlaku), pretože všetky konflikty v  histórii vznikli na základe predsudkov. Čím viac sa národy spoznávajú (napríklad cez svetové jazyky, akými sú nepochybne angličtina, španielčina,  čínština a  arabčina), tým viac si dôverujú. To je prednosť globalizácie, na strane druhej sú národné kultúry ohrozované brakom, ktorý má silné finančné pozadie, a  preto je veľmi agresívny. Národná kultúra je tým posledným, čo Slovákom, ale aj každému inému národu ešte ostáva. Žiaľ, trochu mi to pripomína medzinárodný futbal, keď Real Madrid, Manchester United či Inter Miláno už dávno nie sú mužstvá španielske, anglické či talianske, ale medzinárodné a  ich futbalová sila je výlučne odrazom ich finančnej sily. Našťastie, sila kultúry, umenia a  múdrosti nezávisí od sily peňazí. Skôr naopak. V  prostredí núdze vždy vznikali hodnotnejšie veci ako v  prostredí dostatku.


    Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
    V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.