Ručná práca nadobúda hodnotu

  • Odpovedá

    Zora Mintalová Zubercová
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/02
  • Autor rozhovoru

    Beáta Beláková
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Folklór, tradície, zvyky a s tým súvisiaci lokálpatriotizmus v súčasnosti zažívajú renesanciu. Teší sa tomu i etnografka, historička a múzejníčka Zora Mintalová Zubercová (1950), ktorá nám prostredníctvom knihy Príbeh vlákna (Vydavateľstvo Slovart 2016) vysvetľuje, ako správne pochopiť odkaz poctivej práce niekdajších textilných remeselníkov.
     
    Za posledné obdobie vám vyšli knižky (Všetko okolo stola I a II, Vianoce na Slovensku, Pečieme na Vianoce), v ktorých sa venujete histórii stravovania či kulinárskej histórii, medzi nimi je i kuchárska kniha. Vaša bohatá publikačná prax však prezrádza, že je vám blízke i ľudové staviteľstvo a história textilu. Ako sa tieto témy vo vašich výskumoch prelínajú?
    V mojej profesii som mala šťastie, že som od konca 60. rokov 20. storočia vyše tridsať rokov pracovala v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Išlo o roky, keď sme pre Múzeum slovenskej dediny (múzeum v prírode) robili na celom Slovensku výskum ľudového staviteľstva, bývania, nábytku, odevu, textilu, stravy, sviatkov či obyčají. Navyše sme na základe vypracovaných kritérií získavali do múzea v prírode objekty, do nich ľudový nábytok, odev, textil či náradie tak, aby návštevník získal v zariadených objektoch čo najkomplexnejší obraz o spôsobe života našich prarodičov, o ľudovej kultúre aspoň od polovice 19. storočia. Ja som zároveň budovala muzeálne zbierky, venovala som sa štúdiu zbierok v múzeách na Slovensku i v zahraničí, výskumom v archívoch, štúdiu odbornej literatúry. Jedna téma zapadala do druhej, spolu začali vytvárať úžasné súvislosti a celky.
     
    Témou vašej najnovšej knižky Príbeh vlákna sú textilné remeslá na Slovensku. Ako vznikol tento nápad?
    Pôvodne som vyštudovala národopis, doktorát som však získala aj z histórie, asi preto, že ma to do nej vždy ťahalo. V SNM v Martine som bola okrem iného kurátorkou textilnej zbierky, pripravovala som výstavy, písala štúdie a odborno-popularizačné články, ale nikdy som nemala možnosť uchopiť tému textilu ako celok. Preto, keď ma Vydavateľstvo Slovart oslovilo s návrhom knihy o remeslách, vybrala som si textilné remeslá, nie však domácku textilnú výrobu. Mala som totiž pocit, že na knižnom trhu chýba práve kniha o profesionálnych textilných remeselníkoch minulých storočí, ktorí boli dôležitou súčasťou našich hospodárskych dejín a histórie.
     
    Rovnováhu medzi informačnou hutnosťou textu a jeho zrozumiteľnosťou ste našli v podobe vlákna, ktoré tvoria vysvetľujúce vsuvky v prvej osobe a ktoré sa nenápadne tiahnu celou knižkou poukazujúc na súvislosti. Chceli ste uľahčiť čítanie laickému čitateľovi alebo je za touto taktikou niečo iné?
    Mojou snahou vždy bolo ísť ďalej ako do začiatku 19. storočia a nevenovať sa len ľudovej kultúre. Všetko sa totiž muselo začať ešte predtým, museli v správnom čase nastať vhodné podmienky, vždy boli dôležité súvislosti. Nemám rada tému vytrhnutú z celku, ktorú niečím ohraničím. Preto som chcela i laickému čitateľovi ponúknuť knihu o vzniku a vývoji profesionálnych textilných remesiel, o vzniku cechov, o ich význame, sortimente výrobkov, o spôsobe života majstrov profesionálov i o tom, ako a čo ich spájalo s ostatnými krajinami Európy. Neboli izolovaní, vytvárali obdivuhodné textílie, zanechali nám bohaté dedičstvo a úžasné inšpirácie, o ktorých často nič nevieme. Cez to množstvo informácií sa nedalo prejsť strohým odborným textom. Vždy sa snažím dej knihy oživiť, vniesť do nej atmosféru doby. Píšem teda o odbornej téme, ale čitateľovi ju predkladám skôr formou rozprávania. No a keďže dnes, tak, ako v minulosti, sa každý, bez rozdielu sociálneho a spoločenského postavenia, musel obliekať, vďaka príbehu vlákna môžeme spoznať našu dávnu textilnú kultúru počas jednotlivých storočí iným spôsobom ako prehľadom strohých faktov a rokov. Mojím prianím bolo vzbudiť záujem o vyššiu textilnú kultúru minulých storočí na území Slovenska, vnímať a správne pochopiť jej odkaz. Zároveň som chcela poukázať na dôležitosť historických súvislostí, na ktoré sa pri vzdelávaní na školách so zameraním na textil či módne odievanie často zabúda. Priala som si, aby kniha pomohla vyplniť práve túto medzeru.
     
    Pred vznikom manufaktúr existovali okrem krajčírov, tkáčov, súkenníkov a ďalších aj také profesie, ktoré sa orientovali len na jednu súčiastku odevu – gombičkári, výrobcovia pančúch či baretov. Zdá sa mi to alebo možno tento trend pozorovať aj v súčasnosti?
    V čase dávnych remesiel existovali cechy špecializovaných kvalifikovaných majstrov remeselníkov, ktorí mali svoje dielne, vychovávali učňov a tovarišov. Ctili si svoje remeslo, mali artikuly, ktoré prísne dodržiavali. V nich boli body o materiáloch, rozmeroch výrobkov i o ich predaji, o výučbe učňov či tovarišov. Každý majster sa venoval svojej špecializácii, nemohol fušovať do iného remesla, lebo by ho vylúčili z cechu, dokonca i z mesta. Dnes, keď sa rôznym technikám začínajú venovať mnohí domáci výrobcovia, často aj ženy na materskej dovolenke, pretože ručná práca nadobúda hodnotu, nemôže jedinec vytvárať doma, vo svojej dielni, široký sortiment, mať učňov či tovarišov. Nakoniec ide o domácku výrobu, nie o profesiu majstrov remeselníkov. Každý musí všetko zvládnuť sám. Preto jedna výrobkyňa pletie ponožky, druhá čiapky, tretia šije vrecúška či vankúše, ďalšia plstí klobúčiky, iná šije textilné bábiky. Časom získajú zručnosť, pochopia marketing, nájdu odbyt pre svoje výrobky a potom uvidia, ako ďalej.
     
    Beáta Beláková