Schopnosť cítiť radosť

  • Odpovedá

    Jana Bodnárová
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2012/20
  • Autor rozhovoru

    Zuzana Belková
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Jana Bodnárová (1950) patrí k najoriginálnejším slovenským prozaičkám a jej tvorba má významné miesto na scéne našej literárnej postmoderny. Od začiatku 90. rokov sa venuje takmer výlučne tvorivej činnosti, píše nielen prózu, ale aj poéziu, knihy pre deti a mládež, rozhlasové hry a televízne scenáre. V roku 2005 jej vyšla v knižnej edícii ASPEKT  Insomnia a v roku 2008 Takmer neviditeľná.

    Jana Bodnárová sa stotožňuje s názorom, že umenie existuje ako paralelný svet a umelci sú ľudia, ktorí majú schopnosť kontaktu s ním. V roku 2012 obohatila všestranné portfólio úspešnej spisovateľky kniha Trinásť (Perfekt).


    Paralelné písanie pre deti a  pre dospelých nazývaš „dobrým kontrastom pre pružnosť mysle“. Za akých okolností vznikala poviedková zbierka Trinásť, určená už nie malým deťom a ešte nie dospelým?

    Ak píšem novú knihu, obyčajne uprednost­ňujem písať text naraz, až v  tenzii časovej skratky. Trinásť vznikala inakšie. Viaceré poviedky som napísala do súťaže Perfektu a  vyšli v  zborníkoch tohto vydavateľstva. Keď som dostala ponuku vydať knihu pre ono zvláštne územie už  nie detstva a  ešte nie dospelosti, obsahujúcu i  staršie texty, začala som komponovať novší poviedkový súbor. Takže medzi prvou poviedkou Psy – ocenenou pre mňa vzácnou hlavnou Cenou dieťaťa, o  ktorej rozhodujú detskí čitatelia – a poslednými Tajomné stretnutie Lei a Le alebo Červená Karkulka v 21. storočí je nie­koľkoročný rozdiel. Zborníky boli výsled­kami súťaží, ktoré sa programovo usilovali vyberať témy rôznym spôsobom stigmatizu­júce dnešných násťročných.

    Do akej miery je pre teba písanie priamo späté s  podnetmi spoločenskej rea lity a  do akej miery je autonómnym prejavom kreativity?

    Pre mňa to pokojne môžu byť spojené nádo­by, len niekedy stĺpec vyskočí na jednu, ino­kedy na druhú stranu. Epická skladba Terra nova bola čistá imaginácia, „realita“ pod­ až nevedomia. Moje divadelné a najmä posled­né rozhlasové hry majú jasne kódované konotácie so svetom okolo, ale volila som zároveň iné uhly nazerania, najmä kontrast chladu a expresie. Vynútili si to aj outsideri, ktorým robím advokátku. J

    Kedy sa stav „vnútorného ladenia sa“ na písanie u teba zmení na akútnu potrebu písať?

    Nedá sa to generalizovať. Najpríznakovej­šou aurou je však nejasný pocit „predáv­kovania sa“ ľuďmi, potreba vytlačiť si pre seba priestor úplnej samoty. Inak si viem len ťažko usadiť myseľ, zaostriť ju na predmet písania. Obsah a  mechanizmus mysle vte­dy pôsobia inak. Analytická fáza je akoby
    potlačená, skôr funguje čosi ako podracio­nálno či intuícia prvotného písania. Až pri druhom a  ďalšom site nastupuje prísnejšia racionalita, triedenie, spevňovanie štruktú­ry… Často pri písaní hovorím nahlas, lebo hlas je najlepší korektor chýb v texte.

    Čo ťa dokáže vytrhnúť z  roly „utiahnutej pozorovateľky“?

    Asi pocit, ktorý súvisí práve s onou akútnou potrebou písať. Je potrebné vymeniť rolu pozorovateľky za rolu exponovanej skokan­ky. Skočiť s  celou energiou do druhu skú­mania, akým je písanie, tvorba. Vytiahnuť čosi zo spodných jaskynných priestorov, no i z povrchu, lebo skúmanie by možno malo byť mnohosmerným kmitaním, pulzovaním medzi von – dnu.

    Chýba súčasníkom (dospelým i  deťom) schopnosť oduševniť sa, „prejaviť slobodu a odvahu“?

    Deťom vôbec nechýba schopnosť oduševne­nia, užasnutia. Niekedy sú slepo odvážne a  svojím spôsobom i  tak detsky slobodné. S dospelými je to horšie. Oduševnenie často považujú za naivitu, možno ho aj zámerne potláčajú. Pritom oduševnený človek má takú žiaru! Keď opisuje vedec svoj objav, tak to tam je! S odvahou a slobodou je to zložitej­šie. Oboje chce jasnejšie úsudky, zrelšie, kri­tickejšie myslenie. Slováci by mohli byť od­vážnejší a najmä si uvedomiť, akú obrovskú silu má vnútorná sloboda jednotlivca. Každá moc sa bojí silného jedinca a následne jeho skupiny. Individuálne Ja by najradšej roz­pustila v kyseline. Je pre ňu nepredvídateľné a  ťažšie zvládnuteľné ako masy zotročené vymývaním mozgov, s implantovaným stra­chom a vulgaritou. Brain washing je vlastne freedom washing.

    Označila by si sa za cieľavedomú?

    Nie som dosť cieľavedomá. Ale hádam ne­zveličujem, keď poviem, že som si vedomá cesty a  ustavičného pohybu. Podľa stredo­vekého nemeckého príslovia „kameň, ktorý sa kotúľa, neobrastie machom“. Mojím kvázi mottom na ceste je i východné poznanie, že „ak lukostrelec minie terč, neviní luk ani šíp, ale seba“. Je to pravdivé, a pritom to nezna­mená, že človek musí byť nejaký sebaochro­mujúci obviňovač. Zároveň, ak niekto na ceste zákerne vytláča iného z jeho stopy, je to aj dobrá posila pri zabalansovaní z ataku.

    Prečo je čoraz aktuálnejšia potreba „citovej kultivácie dieťaťa a budovania jeho vnútorného sveta a charakteru“?

    Deti rastú do sveta, v  ktorom sa žije – as­poň v našej časti – pohodlnejšie, a zároveň do čoraz nepevnejšej až zmätenej reality. My dospelí sme preinformovaní, ale, para­doxne, nie sme si vedomí či znalí toho, ako sa veci naozaj majú. To možno (?) vedia iba nepriestrelní oligarchovia. Jedna z reakcií je, že rodičia akoby chceli „vystužiť“ svoje die­ťa tým, že sa neusilujú, možno výslovne ani nechcú, aby z neho vyrástol slušný, dokon­ca citlivý človek. Citlivý človek v tvrdej dobe vyzerá pre nich až smiešny. No on je najmä krehký! Ale ak túžime mať svet s ľudskými ľuďmi, resp. s  inými morálnymi princípmi, ako mu vtláča spomínaná oligarchická moc, ak nechceme namiesto priateľských vzťahov iba studené „obchodné“ vzťahy, deti musia byť vychovávané s etickým jadrom. Nedá sa smiať a mávnuť rukou, ak moje dieťa trýzni zvieratá, manipuluje so spolužiakmi, uráža učiteľov. Ak by sa výchova k citlivosti, súcit­nosti mala považovať za moralizovanie, po­tom sa nemôžeme čudovať, keď deti strieľajú v školách deti.

    Ako vnímaš špecifiká práce s  témou sociálnych problémov? Zrejme je dôležité, aby autor neskĺzol do didaktizmu či sentimentu.

    Myslím si, že sociálna situácia sveta bude postupne čoraz viac reflektovaná v  umení, aj keď už zďaleka nie starým psychologic­kým realizmom. Veď už dnes sú mnohí pre­sýtení či úplne znechutení tým, čo sa stáva kultúrnou hegemóniou – trhovníckym enter­tainmentom. Súčasní filozofi používajú aj vý­stižné termíny ideotainment a infotainment. Prídu nové, zmenené uhly pohľadu, nové otázky a hľadanie odpovedí.

    Kniha Trinásť tematizuje niektoré z  tvojich obligátnych tém (napr. pocit lability, vnútornej samoty, outsiderstva, sociálnej krutosti, prípadne hľadanie záchranných vzťahov alebo únikov). ako si vytvorila vhodnú formu na ich spracovanie pre mladého čitateľa?

    Je to veľmi jednoduchý kľúč. Beriem mladého človeka s rešpektom ako ktoréhokoľvek do­spelého. Rozprávam mu o tom, ako ja vidím jeho osobné, povedzme, zložitejšie či pred­časne zložité situácie. Len to robím o  čosi jednoduchším jazykom, akoby som to robila v próze pre dospelých.

    Čo ti dodáva „silu uchovať si radosť“?

    Johann Sebastian Bach! To on povedal vrúc­ne, keď raz po návrate z ciest bola jeho žena mŕtva: „Bože, uchovaj mi moju radosť!“ Vy­stihol jeden zo základných princípov pri tvorbe. Schopnosť cítiť radosť. Mať rád. Člo­vek bez životnej radosti a  radosti z  tvorby je čosi ako väzeň. Je vyschnutý, bez miazgy. Mne radosť dáva schopnosť empatie a  em­patia mi spätne vracia energiu z  radosti, akou je pochopenie iných. Aj keď môže ísť o ponor do melancholických odtieňov. Je to paradox, ale je to tak.

    Ako hodnotíš čas, ktorý uplynul od tvojej účasti vo finálovej desiatke ceny anasoft litera v  roku 2009? Priniesol akceleráciu tvojich aktivít, prípadne ich ešte väčšie rozpriestranenie smerom do zahraničia?

    Venovala som sa najmä písaniu dvoch di­vadelných a  viacerých rozhlasových hier. Párkrát som čítala v  cudzine. To priame stretnutie s  nepatrne inými mentalitami býva zaujímavé. V Ríme som dostala otázku, či môj literárny jazyk ovplyvnil geopriestor Slovenska. Keď nad tým spätne uvažujem, na tej otázke je niečo silné. Iná reč sa asi formuje v  človeku, ktorý má pred očami horizont mora alebo roviny, a iný, keď vidí denne dramatický horizont vrchov, pohorí. Možno odtiaľ mám sklon k jazyku kontras­tov a k expresivite.

    Zlepšuje sa, zhoršuje alebo stagnuje status literatúry a  umenia vôbec v očiach spoločnosti?

    Toto je skôr otázka pre sociologičku. Nemám k dispozícii žiadne štatistiky, aby som moh­la vyjadriť nejakú veľkú pravdu. Ak vychá­dzam len z  autopsie, tak práve deti, s  ich otvorenosťou mysle, by mohli viesť k zlepše­niu vnímania umenia v spoločnosti. Chodím do knižníc, niekedy do škôl, a  vidím, ako deti dychtivo čítajú, nech sa nám ktokoľvek pokúša nahovoriť čosi opačné – i  napriek tomu, že sú zahlcované inými médiami. A priori nezavrhnú čítanie. Len musia vidieť doma knihy a tiež vidieť čítať i svojich blíz­kych. Knihovníčky robia obrovský kus prá­ce, lebo vedia stimulovať deti k čítaniu. Ešte je však priestor na tríbenie vkusu. Harry Potter absolútne nestačí! Rovnako sa nám tí, ktorým to vyhovuje, pokúšajú nahovoriť, že ľudia neprijmú náročnejšie umenie, že chcú iba stupídne seriály a  reality šou. V  rám­
    ci projektu Košice 2013 – Európske hlavné mesto kultúry sú rôzne náročné podujatia: mesiac autorského čítania, koncerty,  di­vadlá či výstavy. No a čoraz viac ľudí sa ich pomaličky učí navštevovať. Len sa skutočne musí ťahať vkus vyššie, vynaložiť námaha, aby ľudia boli náročnejší či aspoň tolerant­nejší k  náročnejším a  experimentálnejším formám. Bez pohybu inde by sa z  umenia stal močiar.

    Ešte stále platí, že „počas písania pre deti si harmonickejšie vybalansovaná, akási radostnejšia a  schopná žasnúť, pozerať na svet akoby po prvý raz“?

    Najmä som sa pritom naučila neustále klásť otázky, smiať sa, meniť uhly pohľadu, čo je deťom vlastné. Keď píšem pre ne, zväčša naozaj platí, čo som dávnejšie povedala. Písať pre deti a  mať myseľ zasmogovanú negativizmom, to by bolo voči nim nespra­vodlivé. Nezaslúžia si kvázi psychoterapiu autora. Snáď by sa to nejako pretlačilo i do textu a  spätne pôsobilo na detskú myseľ. Neznamená to však, že témy pre deti majú byť infantilné. Naopak, treba otvárať nové, náročnejšie, dokonca aj tabuizované témy, prinášať bohatší jazyk, smelé ilustrácie. Napadá mi výborná česká poetka a autorka kníh pre deti Markéta Pilátová, ktorá nedáv­no rozbúrila – dokonca i tolerantnú – českú spoločnosť knihou o dieťati, vychovávanom lesbickým párom. Je mi ľúto, že sa neprekla­dá skoro nič zo severoeurópskej literatúry pre deti, ktorá obzvlášť berie dieťa ako sebe­rovného partnera, i to, že literatúra pre deti sa v  bežných médiách obchádza ako čosi menej dôležité.

    Prečo „imaginácia, fantázia, intuícia, sen, mýtus a  vízia“ v  reálnom živote vždy ťahajú za kratší koniec v porovnaní s pragmatickou racionalitou?

    V  každom z  nás všetko toto je. Konzumný princíp oligarchickej spoločnosti to v drvivej väčšine ľudí len zasypal. Systém núti člove­ka byť praktickým, racionálnym. Inak si out­sider, podivín… Ostrakizovaný na sociálny okraj, vôbec na akýkoľvek okraj… Umenie je sférou, kde však dokonca treba byť v kon­takte s tým „kratším koncom“. Aj keď existu­je arts and money culture, v ktorej, najmä vo výtvarnom umení, môže byť umelo urobený umelec práve vďaka presne vyrátanej prag­matickosti a racionalite. Najmä však nesmie prinášať desivo pravdivé obsahy, ale „veci“, na ktoré sa dobre pozerá, ktoré nemajú idey a lichotia spomínanému systému „trhovníc­keho atraktivizmu“ a ideotainmentu.

    Nezmocňuje sa ťa skepsa pri úvahách o  realizovateľnosti „alternatívnych spoločností pre ľudskejší život, pre nasýtenú ľudskú dôstojnosť a rovnosť menšín“?

    Pravdou je, že vo vzťahu k prítomnosti mám sklony ku skepticizmu, ale vo vzťahu k ďale­kej budúcnosti mám nádej. AK. Ak vôbec prí­de ďaleká budúcnosť. Ak sa nezničí ľudstvo vojnami – veď pozeráme na svet cez okná jadrových ponoriek; ak nás nezlikvidujú ne­správne využité vedecko­technické vynálezy či prírodné katastrofy; ak duchovné elity ne­budú zlikvidované…, tak si myslím, že raz al­ternatívne spoločnosti budú pre ľudí bežnou voľbou. Lebo keby už všetko uvedené preko­nali, budú múdrejší. Dokážu žiť nielen poho­dlnejšie, ale i  humánnejšie. To neznamená, že budú „plochí“, bezproblémoví, s vylízaný­mi mozgami a citmi. Najlepšie sci­fi romány (Huxley, Asimov, Bradbury) tomu nenasved­čujú, ale sci­fi vychádza vždy z etických prob­lémov svojej doby. Keďže píšem aj pre deti, môžem byť snívač, nie? :-)