Slovensko je viac svetov - rozhovor s Víťom Staviarskym

  • Odpovedá

    Víťo Staviarsky
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2012/19
  • Autor rozhovoru

    Veronika Svoradová
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Na jeho debute Kivader kritika ocenila humor, ľudskosť, empatiu, ale I originálne spracovanie témy. Slovami chvály nešetrila ani pri diele Záchytka z prostredia protialkoholickej záchytnej stanice. O jeho novej knihe s názvom Kale topanky, ale i o všeličom inom sme sa zhovárali s Víťom Staviarskym (1960).


    Nedávno sa na pultoch kníhkupectiev objavila vaša tretia kniha. Mohli by ste ju čitateľom predstaviť?

    Zatiaľ je to moja najhrubšia knižka. (Smiech) Zasa je o  Rómoch z  východného Slovenska. Lenže títo sú pre zmenu na vyššej sociálnej úrovni ako Rómovia v Kivaderovi. Sú to obchodníci z „blšáku“, čo cestujú po Slovensku a živia sa kšeftovaním na jarmokoch. Do tohto prostredia, pomerne pragmatického, je vsadený príbeh lásky krásnej Sabiny a slepého muzikanta Karolka. Obaja utekajú naprieč Slovenskom pred Ferdym Sojkom, ktorý si robí na Sabinu zálusk. Je to novela, tak trochu romanca, ale i road movie. A aby to celé náhodou nebolo „príliš dojemné“, príbeh nám živelným spôsobom porozpráva staršia Rómka, prezývaná Vrana.

    Prevažná časť deja Kale topanok sa odohráva na východe slovenska, podobne ako vaše predchádzajúce diela. Zdá sa, že táto časť krajiny je pre vás stálou inšpiráciou…


    Východné Slovensko poznám najlepšie, aj keď som roky býval v Čechách a pri svojom „kočovnom“ povolaní chodievam kade-tade. Na východe som doma a orientujem sa tam, čo je, okrem fantázie, pre autora veľká výhoda. Kale topanky by sa mohli odohrávať trebárs i v Amerike a namiesto Rómov by v novele mohli vystupovať černosi alebo Portorikánci, lebo príbeh je univerzálny. Lenže to by som musel študovať miestny kolorit, spôsob reči postáv, mohol by som si napríklad vygoogliť na internete aj názvy ulíc v New Orleans, ale to by bolo oveľa prácnejšie.

    A
    ko u  vás vyzerá proces tvorby? ide o dlhodobé zhromažďovanie materiálu, systematickú prácu alebo všetko závisí od toho, kedy príde múza?

    Múza prichádza obvykle vtedy, keď sa to človeku vôbec nehodí. No ja som s ňou urobil za tie roky dohodu, že ak chce za mnou chodiť, tak iba v zime, ináč ju budem ignorovať. Text Kale topanok som napísal za mesiac, doslova v trysku. Príbeh som dobre poznal, šlo len o  to, aby sa
    mi nevymkol z rúk, aby som stlačil dej presne na dva týždne, a  ešte aby tok reči rozprávačky Vrany bol šťavnatý a živý. Tak trochu som sa pri písaní premieňal na ženu. Začal som od polovice, valil som sa po koniec, potom som sa vrátil na začiatok a skončil v polovici, kde sa to celé stretlo. Dal som si následne ročnú prestávku. Dve zimy som sa s textom mordoval, škrtal a opravoval, až iskry lietali. Dvakrát som ho aj od zúrivosti zahodil do kontajnera, no rozmyslel som si to, šiel som ho vyhrabať a „makal“ ďalej.

    Na obálke knihy sa uvádza, že ide o prepis filmového scenára Šľepa laska

    Scenár sa nikdy nerealizoval. Preto som ho pretavil do literárnej podoby. Film sa mal trikrát nakrúcať, na jeho príprave sa vystriedali rôzne štúdiá i režiséri, raz naň boli peniaze, potom už zrazu nie, niekam sa stratili, hovorím o 90. rokoch minulého storočia, o tej čiernej diere slovenského filmu. Mňa to napokon otrávilo, prišlo mi nezmyselné stále dokola prepisovať scenár, hocikomu ho šiť na ruku. Šiel som radšej robiť niečo zmysluplnejšie. Sedem rokov som potom nenapísal nič nové.

    Záchytke ste zobrazili svet alkoholikov, násilníkov, ľudí z okraja spoločnosti, v Kale topankach vystupujú – ako ste sám povedali – „zase“ rómovia. čím sú pre vás tieto postavy príťažlivé?


    Postavy v Záchytke mi vôbec nie sú sympatické, svet násilníkov a psychopatov ma nepriťahuje. Len som tou knižkou chcel ukázať, ako to tam asi približne vyzeralo a čo som tam dennodenne prežíval. Pre čitateľa to bola záležitosť jedného dňa čítania, pomerne zábavného. Pre mňa to bolo päť divokých rokov. A Rómovia? V Kivaderovi a Kale topankach nevystupujú násilníci ani psychopati. Róm je tak trochu sám o sebe pestrý. Nedávno som šiel do obchodu a na chodníku leží malá detská topánka. No kto ju asi tak mohol stratiť? Jedine nejaký malý Róm. Vôbec mu neprekážalo, že šiel ďalej iba s jednou topánkou na nohe, a domov sa možno vrátil úplne bosý. No načo sú mu topánky, keď je leto?

    Literárna kritika sa v  súvislosti s  vašimi textami viackrát zmienila o  špecifickom, osobitom štýle založenom na skratke, vecnosti a údernosti. aká literatúra sa páči vám, čo rád čítate, k čomu sa opätovne vraciate?

    V  čase, keď som písal grotesky, som sa pod vplyvom Kafku, Klímu, Dostojevského veľmi usiloval o  štýl. Vyžadovalo si to však silnú koncentráciu. Hlava mi z  toho šla prasknúť. Dnes o  štýl vôbec nedbám (asi aby mi naozaj nepraskla hlava), hádžem to do stroja halabala a voči štýlu som čím ďalej, tým ľahostaj
    nejší. Aspoň v prvej fáze. Lenže potom, keď si k textu sadnem, škrtám ho a škrípem zubami, dá mi oveľa viac práce z  tej slovnej kaše niečo vysekať. Ale keď to napokon očistím až na kosť – je z toho asi onen „špecifický štýl“. Čo sa týka literatúry, dnes už nie som taký knihomoľ ako kedysi, ale v poslednom čase ma teší čítanie Maupassanta. Stále som na klasiku. A ešte mám rád históriu. A slovníky. Ale aj tam si väčšinou vyhľadávam historické témy.

    Zrejme je skoro hovoriť o ďalšej knihe, napriek tomu môžete prezradiť vaše najbližšie literárne plány?


    V  rýchlom slede sa pokúsim vydať knižku krátkych grotesiek, ktorá mala byť v 90. rokoch mojím debutom. Už som mal pripravenú aj obálku, ibaže na poslednú chvíľu som si všetko rozmyslel. Nebola vhodná doba. Po revízii sa knižka scvrkla na tretinu. A ešte by som rád dokončil a  vydal novelu, rozsahom neveľkú, taký temný príbeh, dá sa povedať – baladu. Pôvodne som ju chcel pridať do knihy ku groteskám, no asi by sa s nimi bila. Takže dve malé knižky. A potom? Uvidíme…