Sústrediť sa tak, že začnete žiť v postave

  • Odpovedá

    Richard Pupala
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/03
  • Autor rozhovoru

    Ivana Gibová
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Richard Pupala (1972) je scenárista a prozaik. V roku 2014 mu vyšla debutová zbierka poviedok Návštevy, o tri roky neskôr kniha Čierny zošit. Obe sa ocitli vo finálovej desiatke ceny Anasoft litera.
     
    Narodil si sa v Hnúšti, vyrastal vo Veľkom Krtíši. Detské postavy a motívy detstva sa objavujú aj v tvojich prózach. Ako si spomínaš na svoje detstvo? Inšpiruješ sa ním pri písaní?
    Mal som veľmi silné detstvo naplnené zážitkami, skvelými aj temnejšími, a veľa si pamätám. Mám tendenciu dokonca si myslieť, že si pamätám celé dni – od okamihu, ako otvorím oči a počujem čvirikať vrabce, až po súmrak, keď na nás cez okno vyvoláva mama domov. S bratom sme trávili veľa času vonku, neustále sa niečo dialo. Ale silne vnímam deti a detstvo všeobecne. Pre mňa je to fascinujúci úsek života. Stále dosť tajomný.
     
    Po odchode do Bratislavy si študoval najskôr žurnalistiku a kunsthistóriu, neskôr scenáristiku. Ako si sa k nej prepracoval? Žurnalistika a kunsthistória ťa neuspokojili?
    Študoval som žurnalistiku v audiovizuálnych médiách, bol to nový odbor, ktorý otvorili hneď po revolúcii. Kunsthistóriu k nemu iba prilepili, aby naplnili študijný plán. Bolo to celé dosť nepripravené, ale prednášali nám napríklad režisér Dušan Hanák či dramaturgička Zuzana Tatárová a to boli ľudia, ktorí ma priviedli k štúdiu scenáristiky. Chcel som písať príbehy, nie články. Paradoxne, keď som skončil scenáristiku, začal som pracovať v printových médiách ako redaktor. Takže na tú žurnalistiku predsa len na niekoľko rokov došlo.
     
    Na scenáristike si po skončení štúdia istý čas aj učil – aké sú tvoje skúsenosti s pedagogickou činnosťou?
    Ako doktorand som mal povinnosť dva roky učiť prvákov. Samého ma zaskočilo, ako sa mi to páčilo, napĺňalo ma to. Pripravoval som sa na každú hodinu a tešilo ma, keď som mal spätnú väzbu. Keď som videl, že sa pripravili aj študenti a hodinu iba neodsedeli. Našou úlohou bolo dať dohromady jednoduchý príbeh. To nie je také jednoduché, ako to znie. Mladí ľudia chcú písať predovšetkým o svojich pocitoch a myšlienkach, a z toho sa príbeh neskladá ľahko.
     
    Nakoľko vnímaš štúdium scenáristiky ako produktívne alebo kontraproduktívne pri tvorbe prozaického textu? Sú autori, ktorí tvrdia, že ich štúdium literatúry či scenáristiky a pod. „pokazilo“, iní naň nedajú dopustiť. Ako si na tom ty?
    Niečo naozaj podstatné o písaní scenárov som sa dozvedel až v poslednom ročníku scenáristiky na VŠMU, keď som sa konečne dostal ku knihe Rozprávať príbeh od slávneho scenáristu Jean-Claude Carriéra. Dnes je tá škola v lepšej kondícii. A priznám sa, že si neviem predstaviť situáciu, že ak niečo viete – napríklad zo štúdia literatúry či scenáristiky, alebo aj hocičoho iného – môže to byť prekážkou v písaní. To znie ako zlá výhovorka.
     
    Aké sú rozdiely pri písaní scenára a písaní knihy? K čomu inklinuješ viac?
    Do scenára sa píše to, čo vidíte alebo počujete. Pocity, úvahy, filozofiu, to všetko musíte vložiť nepriamo do deja – alebo do dialógov. Pri písaní prozaického textu máte zdanlivo väčšiu slobodu. A je tu ešte jeden veľký rozdiel. Aj ten najlepší scenár je vždy len polotovar. Niekto ho musí ešte nakrútiť. Môže ho nakrútiť parádne, ale môže ho aj poriadne domrviť. To sa stalo mne so scenárom Pivnica. Keď som videl prvý zostrih filmu, nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať. Režisér zmenil celý príbeh a nezmenil ho dobre. Na písanie scenárov som tak trochu zanevrel. Chce to čas. Do poviedok mi nikto nestrká rypák.
     
    Kam siahajú začiatky tvojho záujmu o literatúru? Ako čitateľa aj ako autora.
    Do osobného praveku. Knihy som začal vnímať cez obrázky. Veľa som kreslil. Istú dobu som si dokonca myslel, že by som mohol byť ilustrátorom. Keď som sa naučil čítať, tak som čítal, a neskôr som zacítil chuť niečo sám napísať. To je v skratke celé. Prvý príbeh, ktorý by sa dal označiť ako pokus o literatúru, bola strašidelná poviedka. Napísal som ju rukou do malého zošita bez linajok v ôsmej triede.
     
    Od víťazstva v súťaži Poviedka po vydanie Návštev uplynulo sedem rokov. Pracoval si počas nich cieľavedome na knihe? Ako vlastne vznikala?
    Nebolo to nič cieľavedomé, aspoň spočiatku. Písal som po troške, keď som mal čas a chuť. Pomaly som dával dohromady poviedky a keď som ich mal dosť a bol som s nimi spokojný, začal som uvažovať o tom, že by mohli aj vyjsť.
     
    Svoj debut si vydal až v pomerne zrelom veku. Prečo nie skôr?
    Skoro sa nám narodila dcéra. Študoval som a musel som zarábať. To nie je výhovorka. Jednoducho som nebol nastavený na to, aby som písal knihy.
     
    Vydal si zatiaľ dve knihy, obe sa ocitli vo finálovej desiatke ceny Anasoft litera. Aké máš z toho dojmy a ako vnímaš podobné ocenenia? Majú pre teba význam, píšeš s ambíciou ich získať?
    Cítim sa poctený, to je to správne slovo. Anasoft litera je najvýznamnejšia literárna cena na Slovensku, bodka. Keď píšem, nemyslím na žiadnu cenu, neviem si ani len predstaviť, že by tak niekto mohol písať. Keď píšem, snažím sa písať čo najlepšie. Akákoľvek cena môže fungovať ako odmena za tú snahu: niekto si myslí, že som nemárnil čas.
     
    Myslíš pri písaní na potenciálneho čitateľa, cieľovú skupinu? Nakoľko je pre teba dôležitá spätná väzba od čitateľov, kritiky?
    Tak ako nemôžem pri písaní myslieť na nejakú cenu, nemyslím ani na čitateľa. Písanie je výsostne osobná vec. Keby som to chcel veľmi zjednodušiť, poviem, že myslím na seba, presnejšie na to, čo považujem za dobré písanie. A je v tom veľa faktorov, moja osobnosť, moja minulosť a skúsenosti a ďalšie veci. Mám jednoduché kritérium. Niekoľko poviedok čítam zas a znova, napríklad poviedku Izba číslo devätnásť od Doris Lessingovej. Nedokážem si predstaviť väčšie autorské blaho ako čitateľa, ktorý sa k niektorému môjmu príbehu bude vracať – to je najviac. A je mi jedno kvôli čomu. A vyjadrená spätná väzba je fajn, osobná, aj ceny. Nedávno mi napísala mladá autorka, ktorej sa páči, ako píšem. Ráno som si našiel mail. Prežiarilo mi to celý deň.
     
    Kedy a ako píšeš? Vyplýva to z náhlej inšpirácie, vnútornej potreby, alebo máš vopred premyslený jasný koncept a píšeš systematicky, až kým nie je text hotový?
    Píšem, keď mám na písanie čas. Keď si spravím prácu, ktorá ma živí. Najprv si zapíšem nápad, potom o ňom veľa premýšľam a keď sa mi zdá, že by to mohlo fungovať, sadnem si k novému súboru. Nikdy sa mi však nepodarilo napísať text na jeden záťah. Píšem postupne, veľa prepisujem a škrtám. Prvú verziu nechám odležať a potom sa k nej vraciam. Trvá dosť dlho, kým som s textom spokojný a posielam ho na čítanie.
     
    Si autor s extrémnou schopnosťou empatie – sú spisovatelia, ktorí dokážu písať len o tom, čo majú zažité, ty vieš rovnako autenticky vytvoriť postavu labilnej tridsiatničky, frustrovanej matky, ale aj starého pána. Ako sa dokážeš vcítiť do postáv? Máš ich odpozorované zo svojho okolia, alebo si ich vymýšľaš? Nechávaš svoje postavy žiť vlastnými životmi, ktoré sa vykryštalizujú v priebehu tvorby, alebo ich máš presne vymyslené ešte skôr, ako začneš písať?
    Aj pri postavách platí, čo som povedal vyššie. Už ich mám vymyslené a začínajú v mojej mysli ožívať, keď si sadám k písaniu. Rodia sa všelijako. Niektoré sú inšpirované reálnymi ľuďmi, dobre ich poznám, iné som len zazrel, a často je to viac faktorov – a často prejdú takou transformáciou, že si už ani nepamätám, ako vlastne vznikli. Každopádne, každú z nich musím „precítiť“. Musím sa do nej dostať, do jej hlavy a tela, a to chce veľmi silné sústredenie. Zdá sa mi, že to je možno najdôležitejšie, aspoň v mojom prípade. Sústrediť sa tak, že začnete žiť v postave.
     
    Čo je pre teba na tvorbe textu najťažšie?
    Práve to sústredenie.
     
    Poznám ťa ako veselého, pozitívneho človeka. Tvoje poviedky sú však znepokojujúce, desivé, strašidelné. Aký máš vzťah k humoru v literatúre?
    Pozitívny.
     
    Strašidelné poviedky – tvoja strašidelnosť je neprvoplánová, takmer podprahová, zarýva sa pod kožu, pritom nejde o horory v pravom zmysle slova. Čo ťa podnecuje písať takéto príbehy?
    Mám rád strašidelné príbehy. Je to veľmi bohatý žáner, autorovi poskytuje ohromne veľa možností. A mám potešenie z rozprávania príbehov. Je v tom niečo starodávne: posadajte si, hodím do ohňa ešte jedno poleno a niečo vám porozprávam... Vždy ma najviac bavili strašidelné príbehy, ktoré zostávali jednou nohou v realite – akurát sa v nich niečo neočakávaným spôsobom vymklo.
     
    Máš medzi svojimi poviedkami nejakú srdcovku?
    Mám takmer sentimentálny vzťah k poviedke Lev v leseČierneho zošita. Napísal som ju už v roku 2001. Asi sa páči iba mne. Jeden recenzent napísal, že je to nerozvinutý, neuprataný nápad. A pritom je to také jasné: malý chlapec má takú silnú predstavivosť, že dokáže zhmotniť predstavy a umiestniť ich do reality. A premiestni leva zo svojej hlavy do lesa, v ktorom sa práve pohybuje mladý muž. A to je všetko. Samozrejme, ten lev toho muža zožerie. Ale možno mám ten príbeh rád, ako má niekto rád svoje krivé dieťa.
     
    Čomu sa aktuálne venuješ? Pracuješ na novej knihe?
    Píšem realistické poviedky do novej knihy, ale súbežne som začal pracovať na strašidelných príbehoch do Druhého čierneho zošita. A píšem scenáre animovaných príbehoch o muflónovi Anciášovi.
     
    Tvojím koníčkom je hmyz – čo si pod tým predstaviť v praxi? Čo ťa na hmyze fascinuje a ako si sa k tejto záľube dostal?
    Okrem toho, že som ako chlapec veľa kreslil, mal som vždy veľmi intenzívny vzťah k prírode, hlavne živočíchom. Sníval som o tom, že budem prírodovedec. Ešte na gymnáziu som seriózne zvažoval dať si prihlášku na štúdium entomológie. O hmyz som sa začal zaujímať na základnej škole. Pamätám si jeden marcový deň, keď sme šli celá trieda na preventívnu lekársku prehliadku. V hline záhonu pri nemocnici som našiel kuklu mory. Vzal som ju do ruky – a ešte teraz mám v dlani pocit, ako sa pohla. Bolo to úchvatné, prešlo mi to celým telom. Kuklu som si vzal domov a o týždeň sa motýľ vyliahol. A odvtedy sa amatérsky venujem hmyzu. Chodím do prírody so sieťkou, lovím a jazdím na zberateľské burzy. Hmyz je úchvatný a stále ma baví pozerať sa, ako sa liahnu motýle.
     
    Si členom DJského dua Die Kartoffeln. Kedy a ako tento „projekt“ vznikol a čo pre teba znamená?
    To je taká zábavka. S kamarátkou Ľubicou Hustou hráme kamarátom pesničky, ktoré máme radi. Je to čistá, bohapustá radosť. Je super, keď roztancujete ľudí. Musíme ešte zapracovať na značke. Zemiaky sú inšpirujúce. Sú to banány severu.
     
    Ivana Gibová