Literárne informačné centrum
Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
Tip: Začnite písať Priezvisko autora alebo Názov diela.
HORÚCE LINKY
Symptóm Koňoslav
-
Odpovedá
Erik Šimšík -
Zaradené v periodiku
Knižná revue 2017/10 -
Autor rozhovoru
Matúš Mikšík
Zobraziť všetky rozhovory autora -
Text
Tri pohyblivé obrázky na obálke druhej básnickej zbierky Erika Šimšíka (1987) s názvom Čabajka a iné údeniny, sú v čase uvažovania o umelej inteligencii a možnosti augmentácie ľudskej bytosti už iba milým anachronizmom. Napriek tomu sa rozhodne nedá povedať, že by autor zbierky bol staromódny – práve naopak, myslí smerom dopredu, čo mi umožnilo pustiť sa s ním do „kaviarenského“ dialógu. Okrem Šimšíka vám v téme októbrovej KR na nasledujúcich stranách prinášame aj ďalších „uvoľnených radikálov“ – Agdu Bavi Paina a Daniela Majlinga.
Mikšík: Debutoval si Monorezňom a stereozemiakmi, teraz ti vyšla Čabajka a iné údeniny – povedal by si, že je tvoja poézia konzumovateľná, alebo dokonca, prepytujem, konzumná?
Šimšík: Mám rád, ako znejú tie slová. Čabajka alebo rezeň. Moji starí rodičia žijú na dedine, chodil som každý rok na zabíjačky alebo pracoval s dedom v záhrade „na výrobe jedla“. A bol som skutočne odchovaný na domácej slovenskej strave. Zanechalo to vo mne odtlačok. Jedlo sa stalo súčasťou mojej poézie.
Mikšík: Teraz si až po uši v gastrobiznise – a nie hocijakom, rozbehol si značku kaviarní Goriffee s dvoma prevádzkami v Bratislave, teda definíciu „bratislavského kaviarnika“ spĺňaš lepšie, ako väčšina ostatných „bratislavských kaviarnikov“. Je aj tvoja poézia plodom akéhosi „kávopovaľačstva“? Myslím to nielen v priamom, ale aj v obraznom zmysle, najprv však možno k tomu priamemu – píšeš v kaviarni?
Šimšík: Nepíšem v kaviarni, keď som rušnom prostredí, moja pozornosť je zaujatá tým prostredím viac ako písaním. Neviem sa tam sústrediť. Píšem doma. A poéziu som písal už predtým, ale treba uznať, že gastrobiznis ju priamo ovplyvňuje.
Mikšík: Takže je to skôr – inak, myslel som si – výsledok takého obrazného „kávopovaľačstva“, teda uvažovania nad vecami, následného zvažovania, rozvažovania, potom trošky písania a opätovného váženia slov? Na prvý pohľad totiž tvoje texty pôsobia skôr živelne, predsa sa mi však zdá, že ich finálna verzia je výsledkom trpezlivej, ba až systematickej práce.
Šimšík: Súhlasím, tvorím živelne, závisle na inšpirácii, málokedy sa snažím nápad „vysedieť“, preto píšem v niektorých obdobiach veľa a niekedy skoro vôbec. Po živelnej fáze vždy nastupuje editorská. Dá sa povedať, že ten materiál ďalej spracovávam, osekávam, pretváram.
Mikšík: A nakoniec vydávaš – pre koho? Ako si predstavuješ svojho čitateľa? Čo ho trápi? A čo trápi teba? Pod povrchom tvojich textov totiž nevidím akúsi nezáväznú hru, ale skôr narážky na problematickosť všadeprítomných problémov (môžem sa však aj mýliť).
Šimšík: Ja si myslím, že moja poézia je najmä spoločenská, i keď to niekedy tak nevyzerá – a možno dokonca viac absurdná ako dekonštrukčná. Každopádne, neponúka žiadne riešenia, pritom však rieši mnoho problémov. Čitateľa si predstavujem ako človeka s podobným náhľadom na svet.
Mikšík: A naša spoločenská realita – ako sa ti vidí? Ja mám pocit, že tu na Slovensku je to – tvojimi slovami – momentálne „čudesnosť na čudesnosť“, ak by som mal byť aktuálnejší, tak by som povedal, že nám tu pobehuje príliš veľké množstvo Koňoslavov (báseň, na ktorú tu narážam, je z Čabajky, začína veršom „Koňoslav – írečitý Slovák“; a končí „Koňoslav, to je také porantalo“ – na ilustráciu to azda stačí).
Šimšík: Nemyslím, že sa to týka len Slovenska. Povedal by som, že v spoločnosti cítiť anómiu, teda prestávajú platiť staré pravidlá a neplatia nové. Myslím, že súčasný systém je v kríze a Koňoslav je len symptóm, nie príčina. Spoločnosť sa mení veľmi rýchlo a myslím, že ľudia prestávajú stíhať, to v nich vyvoláva ten negatívny pocit nostalgie.
Mikšík: Ten pocit nestíhania, o ktorom hovoríš – súvisí to podľa teba s tým, ako sa vyjadrujeme? Vizuálne básne v tvojej Čabajke čítam ako proces prílišného zjednodušovania ľudského vyjadrovania, čo vedie k jeho znefunkčneniu, takpovediac k akejsi debilizácii jazyka (možno v zmysle Orwellovho románu 1984 nastáva éra, kedy je človek neochotný akceptovať napríklad viacvýznamovosť slov a pri pokuse o zjednoznačnenie jazyka vylieva s tou povestnou vaničkou aj to povestné dieťa). Zdá sa ti, že jednou z príčin súčasného tristného stavu by mohol byť prílišný redukcionizmus ako neadekvátna a paradoxná reakcia na uvedomovanie si prílišnej zložitosti sveta?
Šimšík: Myslím, že problém nie je redukcia, ale relativizácia, človek nevie, čomu dôverovať, čo chcieť, kam sa zaradiť. Strácajú sa orientačné body a významy. To vytvára zmätenosť. Redukcia je oproti tomu základným nástrojom pochopenia, pretože človek nie je schopný pochopiť svet a život okolo seba vo svojej komplexnosti. Vezmime si len takú pravdu: Čo je svetlo? Svetlo je aj vlnenie aj žiarenie, čiže ani definícia vlnenia, ani definícia žiarenia nie je v tomto prípade úplne pravdivá sama osebe, bez tej druhej. Preto relativizmus vyznieva logicky, aj je, ale odvrátená strana relativizmu spočíva v strate rozlišovacích schopností. Zároveň spoločenský vývoj je podľa mojej mienky rýchlejší, než naša schopnosť vytvárať významy a vzory konania. Je to veľmi zaujímavé, pretože si myslím, že ľudia nikdy neboli v situácii, ako je táto, keďže technologický rozvoj, blížiaca sa automatizácia, globalizácia budú potrebovať nové a inšpiratívne riešenia, inak budeme svedkami nárastu ideológií, ukotvených v minulosti, propagujúcich čiernobiele videnie sveta a rýchle riešenia.
Mikšík: Tak nejak som myslel aj ten redukcionizmus – že ústi do čiernobieleho videnia sveta, v ktorom potrebujeme mať veci jasné a prekáža nám, že niečo nie je vypočítateľné, presné a nemenné, že nie všetko má hodnotu nuly alebo jednotky, ale môže to mať aj akúkoľvek hodnotu na tej úsečke medzi nulou a jednotkou, dokonca sa táto hodnota veľmi ľahko môže v závislosti na kontexte meniť. Každopádne, vytvoril si mi veľmi dobrú príležitosť na to, aby som sa vrátil k jadru – k literatúre. Ako vidíš postavenie poézie v nadchádzajúcej ére úžasnej automatizácie, ktorá môže spôsobiť to, že mnoho ľudí nebude mať „čo robiť“? Môže sa takto stať poézia nástrojom, môže byť dokonca v tom primárnom zmysle slova funkčná? Dnes sa totiž vníma skôr ako niečo okrajovo doplnkové (čím vlastne trpí celá oblasť kultúry).
Šimšík: Myslím, že poézia je médium a nikdy neexistovalo toľko médií ako teraz. Žijeme v multimediálnej dobe a poézia má konkurenciu, preto sa musí vyvíjať a byť aktuálna – ak to dokáže, tak prežije. Uvidíme.
Mikšík: A čo jej iné formy? Ty sám tvoríš okrem tradičnej „slovnej“ poézie aj vizuálnu a spoločne s tvojím strieborným flitrovaným sakom ste výrazným zjavom súčasnej domácej performerskej scény.
Šimšík: Myslím, že je to moja reakcia na – v istom zmysle – vyčerpanosť, ale aj obmedzenosť písaného slova. Ťahá ma to k vizuálnosti, pretože mám pocit, že sa vyjadrujem viac komplexne, slobodnejšie a, koniec-koncov, to je na tejto dobe práve to krásne, že nám túto multimediálnosť umožňuje.
Mikšík: Koho alebo čo by bolo dobré podľa teba v blízkej budúcnosti sledovať – autorov, literárne portály, vedecko-popularizačné stránky?
Šimšík: Môžem odporučiť napríklad weby www.visual-poetry.tumblr.com alebo www.ubuweb.com.
Mikšík: Je niečo, čo by si chcel prostredníctvom Knižnej revue odkázať (ne)čitateľom, ľuďom, svetu?
Šimšík: Neviem, asi nič. Dík :)
Matúš Mikšík
Podujatia LIC
-
Michal Habaj na Prešovskej univerzite
(26. 02. 2019)
-
Pohyb k nehybnosti: výstava a beseda
(07. 03. 2019)
Archívy priestorov
Mila Haugová
9.00Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920-1930
Michal Habaj
14.00Fiktívne rozhovory
Gabriela Rakúsová
10.00Slováci a Československá republika. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIII d
Kolektív autorov
12.00Stavebnosť básne
Ján Zambor
12.00Ema a Max. Rozprávka o psíkovi Gagarinovi
Jana Šajgalíková, Daniela Olejníková
10.00Pohyb k nehybnosti
Vladimír Petrík, Vladimír Barborík
16.00Žiť svoju báseň
Ján Štrasser, Ivan Štrpka
15.00The Bloody Sonnets
P. O. Hviezdoslav / Preklad John Minahane / Ilustrácie Dušan Kállay
10.00Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIIIc - Slováci a nástup socializmu
Kolektív autorov
13.00O sebe
Kornel Földvári
14.00Hlbiny bezpečia
Rút Lichnerová
12.00Slovenské dejiny II
Michal Bada
16.00Timrava vo výbere Dany Podrackej
Dana Podracká
8.00Osem vytrvalých
Ján Štrasser
10.00Povedz slovo čisté
Anton Baláž
12.00Dínom-Dánom
Tomáš Janovic
11.50Básnik v čase
Michal Habaj
8.00Pramene k dejinám Slovenska
Kolektív autorov
15.00literatúra bodka sk
Peter Balko, Peter Prokopec
11.00Autor a subjekt
Ľubica Schmarcová
8.00Ako si porozumieť s literatúrou
Zora Prušková
8.00