Symptóm Koňoslav

Tri pohyblivé obrázky na obálke druhej básnickej zbierky Erika Šimšíka (1987) s názvom Čabajka a iné údeniny, sú v čase uvažovania o umelej inteligencii a možnosti augmentácie ľudskej bytosti už iba milým anachronizmom. Napriek tomu sa rozhodne nedá povedať, že by autor zbierky bol staromódny – práve naopak, myslí smerom dopredu, čo mi umožnilo pustiť sa s ním do „kaviarenského“ dialógu. Okrem Šimšíka vám v téme októbrovej KR na nasledujúcich stranách prinášame aj ďalších „uvoľnených radikálov“ – Agdu Bavi Paina a Daniela Majlinga.
 
Mikšík: Debutoval si Monorezňom a stereozemiakmi, teraz ti vyšla Čabajka a iné údeniny – povedal by si, že je tvoja poézia konzumovateľná, alebo dokonca, prepytujem, konzumná?

Šimšík: Mám rád, ako znejú tie slová. Čabajka alebo rezeň. Moji starí rodičia žijú na dedine, chodil som každý rok na zabíjačky alebo pracoval s dedom v záhrade „na výrobe jedla“. A bol som skutočne odchovaný na domácej slovenskej strave. Zanechalo to vo mne odtlačok. Jedlo sa stalo súčasťou mojej poézie.

Mikšík: Teraz si až po uši v gastrobiznise – a nie hocijakom, rozbehol si značku kaviarní Goriffee s dvoma prevádzkami v Bratislave, teda definíciu „bratislavského kaviarnika“ spĺňaš lepšie, ako väčšina ostatných „bratislavských kaviarnikov“. Je aj tvoja poézia plodom akéhosi „kávopovaľačstva“? Myslím to nielen v priamom, ale aj v obraznom zmysle, najprv však možno k tomu priamemu – píšeš v kaviarni?

Šimšík: Nepíšem v kaviarni, keď som rušnom prostredí, moja pozornosť je zaujatá tým prostredím viac ako písaním. Neviem sa tam sústrediť. Píšem doma. A poéziu som písal už predtým, ale treba uznať, že gastrobiznis ju priamo ovplyvňuje.

Mikšík: Takže je to skôr – inak, myslel som si – výsledok takého obrazného „kávopovaľačstva“, teda uvažovania nad vecami, následného zvažovania, rozvažovania, potom trošky písania a opätovného váženia slov? Na prvý pohľad totiž tvoje texty pôsobia skôr živelne, predsa sa mi však zdá, že ich finálna verzia je výsledkom trpezlivej, ba až systematickej práce.

Šimšík: Súhlasím, tvorím živelne, závisle na inšpirácii, málokedy sa snažím nápad „vysedieť“, preto píšem v niektorých obdobiach veľa a niekedy skoro vôbec. Po živelnej fáze vždy nastupuje editorská. Dá sa povedať, že ten materiál ďalej spracovávam, osekávam, pretváram.

Mikšík: A nakoniec vydávaš – pre koho? Ako si predstavuješ svojho čitateľa? Čo ho trápi? A čo trápi teba? Pod povrchom tvojich textov totiž nevidím akúsi nezáväznú hru, ale skôr narážky na problematickosť všadeprítomných problémov (môžem sa však aj mýliť).

Šimšík: Ja si myslím, že moja poézia je najmä spoločenská, i keď to niekedy tak nevyzerá – a možno dokonca viac absurdná ako dekonštrukčná. Každopádne, neponúka žiadne riešenia, pritom však rieši mnoho problémov. Čitateľa si predstavujem ako človeka s podobným náhľadom na svet.

Mikšík: A naša spoločenská realita – ako sa ti vidí? Ja mám pocit, že tu na Slovensku je to – tvojimi slovami – momentálne „čudesnosť na čudesnosť“, ak by som mal byť aktuálnejší, tak by som povedal, že nám tu pobehuje príliš veľké množstvo Koňoslavov (báseň, na ktorú tu narážam, je z Čabajky, začína veršom „Koňoslav – írečitý Slovák“; a končí „Koňoslav, to je také porantalo“ – na ilustráciu to azda stačí).

Šimšík: Nemyslím, že sa to týka len Slovenska. Povedal by som, že v spoločnosti cítiť anómiu, teda prestávajú platiť staré pravidlá a  neplatia nové. Myslím, že súčasný systém je v kríze a Koňoslav je len symptóm, nie príčina. Spoločnosť sa mení veľmi rýchlo a myslím, že ľudia prestávajú stíhať, to v nich vyvoláva ten negatívny pocit nostalgie.

Mikšík: Ten pocit nestíhania, o ktorom hovoríš – súvisí to podľa teba s tým, ako sa vyjadrujeme? Vizuálne básne v tvojej Čabajke čítam ako proces prílišného zjednodušovania ľudského vyjadrovania, čo vedie k jeho znefunkčneniu, takpovediac k akejsi debilizácii jazyka (možno v zmysle Orwellovho románu 1984 nastáva éra, kedy je človek neochotný akceptovať napríklad viacvýznamovosť slov a pri pokuse o zjednoznačnenie jazyka vylieva s tou povestnou vaničkou aj to povestné dieťa). Zdá sa ti, že jednou z príčin súčasného tristného stavu by mohol byť prílišný redukcionizmus ako neadekvátna a paradoxná reakcia na uvedomovanie si prílišnej zložitosti sveta?

Šimšík: Myslím, že problém nie je redukcia, ale relativizácia, človek nevie, čomu dôverovať, čo chcieť, kam sa zaradiť. Strácajú sa orientačné body a významy. To vytvára zmätenosť. Redukcia je oproti tomu základným nástrojom pochopenia, pretože človek nie je schopný pochopiť svet a život okolo seba vo svojej komplexnosti. Vezmime si len takú pravdu: Čo je svetlo? Svetlo je aj vlnenie aj žiarenie, čiže ani definícia vlnenia, ani definícia žiarenia nie je v tomto prípade úplne pravdivá sama osebe, bez tej druhej. Preto relativizmus vyznieva logicky, aj je, ale odvrátená strana relativizmu spočíva v strate rozlišovacích schopností. Zároveň spoločenský vývoj je podľa mojej mienky rýchlejší, než naša schopnosť vytvárať významy a vzory konania. Je to veľmi zaujímavé, pretože si myslím, že ľudia nikdy neboli v situácii, ako je táto, keďže technologický rozvoj, blížiaca sa automatizácia, globalizácia budú potrebovať nové a inšpiratívne riešenia, inak budeme svedkami nárastu ideológií, ukotvených v minulosti, propagujúcich čiernobiele videnie sveta a rýchle riešenia.

Mikšík: Tak nejak som myslel aj ten redukcionizmus – že ústi do čiernobieleho videnia sveta, v ktorom potrebujeme mať veci jasné a prekáža nám, že niečo nie je vypočítateľné, presné a nemenné, že nie všetko má hodnotu nuly alebo jednotky, ale môže to mať aj akúkoľvek hodnotu na tej úsečke medzi nulou a jednotkou, dokonca sa táto hodnota veľmi ľahko môže v závislosti na kontexte meniť. Každopádne, vytvoril si mi veľmi dobrú príležitosť na to, aby som sa vrátil k jadru – k literatúre. Ako vidíš postavenie poézie v nadchádzajúcej ére úžasnej automatizácie, ktorá môže spôsobiť to, že mnoho ľudí nebude mať „čo robiť“? Môže sa takto stať poézia nástrojom, môže byť dokonca v tom primárnom zmysle slova funkčná? Dnes sa totiž vníma skôr ako niečo okrajovo doplnkové (čím vlastne trpí celá oblasť kultúry).

Šimšík: Myslím, že poézia je médium a nikdy neexistovalo toľko médií ako teraz. Žijeme v multimediálnej dobe a poézia má konkurenciu, preto sa musí vyvíjať a byť aktuálna – ak to dokáže, tak prežije. Uvidíme.

Mikšík: A čo jej iné formy? Ty sám tvoríš okrem tradičnej „slovnej“ poézie aj vizuálnu a spoločne s tvojím strieborným flitrovaným sakom ste výrazným zjavom súčasnej domácej performerskej scény.

Šimšík: Myslím, že je to moja reakcia na – v istom zmysle – vyčerpanosť, ale aj obmedzenosť písaného slova. Ťahá ma to k vizuálnosti, pretože mám pocit, že sa vyjadrujem viac komplexne, slobodnejšie a, koniec-koncov, to je na tejto dobe práve to krásne, že nám túto multimediálnosť umožňuje.

Mikšík: Koho alebo čo by bolo dobré podľa teba v blízkej budúcnosti sledovať – autorov, literárne portály, vedecko-popularizačné stránky?

Šimšík: Môžem odporučiť napríklad weby www.visual-poetry.tumblr.com alebo www.ubuweb.com.

Mikšík: Je niečo, čo by si chcel prostredníctvom Knižnej revue odkázať (ne)čitateľom, ľuďom, svetu?

Šimšík: Neviem, asi nič. Dík :)
 
Matúš Mikšík