Vladimír Petrík: Literatúra pre nás znamenala niečo iné

  • Odpovedá

    Vladimír Petrík
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/02
  • Autor rozhovoru

    Peter Bilý
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Legenda literárnej kritiky si na nás našla čas niekoľko dní pred svojimi 88. narodeninami. Vladimír Petrík aj v takom úctyhodnom veku naďalej číta a pozerá sa na svet bez pomoci okuliarov – či už dioptrických, alebo ružových.
     
    Milan Rúfus kedysi parafrázoval názor, podľa ktorého, keď kritik píše o nejakom diele či autorovi, píše predovšetkým o sebe. Súhlasíte?
    Pravdepodobne to platí pre všetko, čo kritik napíše. Kritik sa jednoducho nemôže odosobniť. Jednak ma istý názor na literatúru alebo na konkrétne dielo a ten názor nemusí zdieľať druhý kritik, čiže je na jednej strane osobný a na druhej strane prezentuje sám seba všetkým, čo píše. Nie je to vždy rovnako intenzívne, ale autor sa musí svojím spôsobom v texte prejaviť. Boli kritici skôr esejistického charakteru, ktorí sa zámerne vkladali do textu: taký bol napríklad Alexander Matuška, s ktorým som niekoľko rokov spoločne pracoval v Ústave slovenskej literatúry a dosť dobre som ho poznal. Vždy, keď ho čítate, vidíte za tým textom jeho, nech už písal o akomkoľvek autorovi. Napokon, sám to formuloval tak, že nechcel, aby čitateľ, ktorý ho bude čítať, hneď naňho zabudol. 
     
    Ako sa zrodilo vaše prvotné priblíženie sa k literatúre? V detstve či neskôr? Bol to nejaký zlomový okamih alebo to prišlo postupne?
    Študovať literatúru som sa rozhodol na gymnáziu, aj preto, lebo prírodovedné predmety ma dosť nebavili a niekedy som im nerozumel. Literatúru som mal rád od detstva, už ako žiačik ľudovej školy som kde-čo čítal, nielen rozprávky, ale aj napríklad reportáže. Ako dieťa som mal predplatený časopis Slniečko a dá sa povedať, že čítanie som mal v krvi.
     
    Čítala vaša generácia viac ako tie dnešné?
    Pamätám sa, že ani na gymnáziu, kde nás bolo v triede tridsať študentov, to nebola žiadna sláva. O literatúru sme mali záujem asi takí piati-šiesti, čo sa prejavovalo potom aj na písomkách, kde sa odrážal náš vnútorný vzťah ku knihám. Tí ostatní čítali nanajvýš povinnú literatúru. Teda „nečítanie“ a nezáujem o literatúru má dlhšiu „tradíciu“, nie je to len otázka dnešnej doby.
     
    Gymnázium ste vychodili v Liptovskom Mikuláši a potom ste prišli ako vysokoškolák do Bratislavy...
    Trochu ma sklamalo, že na vysokej škole som sa nedozvedel o literatúre oveľa viac ako na tej strednej. Bolo to dané asi tým, že sa zväčša iba opakovalo, čo sme sa už učili na strednej škole. Pred rokom 1948 si profesor mohol dovoliť prednášať o jednom autorovi celý semester. Bolo to zrejme produktívnejšie ako všestranný prehľad o celom literárnom vývine. Na druhej strane, keď sme boli druháci či tretiaci, mali sme nový predmet – literárna veda – a začali sme písať. Boli 50. roky, keď sa pohľad na literatúru zjednodušil, až zvulgárnil, preto nám mladým kritikom a recenzentom bolo dosť ľahké písať, všímali sme si iba niektoré aspekty. Napríklad ako blízko či ďaleko je dielo od reality, koľko je v ňom ideológie, ale pokiaľ ide o otázky, ktoré zaujímali literárnu obec dobu predtým, tak generácia, čo bola pred nami vedela, o literatúre viac ako my. Bola aj teoreticky pripravená, prešla napríklad štrukturalizmom. Za našich čias to už neboo možné, napriek tomu, že literúrnu vedu nám prednášal bývalý štrukturalista profesor Mikuláš Bakoš.
     
    A po vysokej?
    Mysleli sme si, že pôjdeme učiť na stredné školy, no práve vznikla Slovenská akadémia vied a piatich z môjho ročníka nás zobrali do Ústavu slovenskej literatúry. Päťdesiate roky poznačili dosť negatívne aj literárnu vedu. Začali sme v ústave písať Dejiny slovenskej literatúry, no bolo to také nepresvedčivé a závislé od politických požiadaviek, že celá prvá verzia Dejín bola zmietnutá zo stola. Potom sa spoločenská realita zmenila, prišiel koniec stalinizmu a s ním aj požiadavka hovoriť pravdu, aj keď práve nie je príjemná. Po uvoľnení v roku 1956 nebola nová verzia Dejín, hoci poznačená svojou dobou, celkom na zahodenie. Vzniklo päť zväzkov, za ktoré sa Ústav slovenskej literatúry nemusí hanbiť – napriek tomu, že doba, v ktorej vznikali, prehnane vyzdvihovala niektoré veci a niektoré, ktoré objektívne mali hodnotu, podceňovala. Každá generácia by sa mala pokúsiť znovu „napísať Dejiny“ a predstaviť svoj pohľad na literatúru, v ktorom by sa odrážal záujem a názor práve aktívnej generácie. Literatúra, ktorá už je napísaná, sa nemení, ale menia sa pohľady a názory na ňu.
     
    Narodili ste sa za prvej ČSR, počas detstva ste prežili vojnu a ako vysokoškolák ste sa ocitli v novom, komunistickom režime...
    Socializmus, ktorý nastúpil v štyridsiatomôsmom, získaval sympatie mladej generácie. Všetci sme chodili na brigády, všetci sme chceli pomáhať a ak by som to prehnal, všetci sme chceli vytvárať „nový svet“. Ale potom sa všetko pokazilo procesmi. Bolo pre nás neprijateľné, aby sa generálny tajomník KSČ stal naraz zločincom, ktorého dokonca popravili. Ako sa mohol taký čestný komunista, ako bol Clementis, dostať na stranu zradcov? To bolo také neuveriteľné, že s tým nemohol súhlasiť nikto, kto mal zdravý rozum. A keďže sa oficiálne presadzovali tieto zvrátené pohľady, tak to nás odradilo od prvotného elánu, ktorý mala mladá generácia po vojne – robiť niečo pre celú spoločnosť, to sa úplne vytratilo. Bola to jazva na socializme, z ktorej sme sa nevedeli dlho vymotať. Aj po 1964, keď boli niektorí rehabilitovaní, to bolo iba také polovičné. Novomeský, ktorý mal vlastnú koncepciu socialistickej literatúry, sa zdal politikom priveľmi liberálny. Koncom 60. rokov to vyústilo do pohybov, ktoré chceli socializmus zreformovať a poľudštiť, no pod pásmi sovietskych tankov sa všetko rozsypalo. Dnes sa hovorí, že socializmus bol nereformovateľný, hoci reformovať sa dá vlastne všetko.
     
    Vstúpili ste aj do Komunistickej strany?
    Mňa do strany dostal Ďuro Špitzer, s ktorým som pracoval v jednej miestnosti. Mal také argumenty, že sme mu nevedeli priveľmi protirečiť. Všetci moji spolužiaci – až na jedného, vstúpili do strany. Väčšina sme sa vyhovárali, že nie sme vyrovnaní s náboženstvom. No ja som mu nechcel klamať, aj keď som mal brata evanjelického farára, nejakým spôsobom som sa s náboženstvom vyrovnal...
     
    Aké používal argumenty?
    Napríklad také, že „vy ste tu mladí čestní ľudia. Ak nevstúpia do strany takí ako vy, budú tam samí oportunisti“. To bol jeden argument. Druhý bol, že ak budeme v strane, budeme môcť hovoriť, čo si myslíme. „Teraz to, čo povieš, neberie nik do úvahy. Tam môžeš rozhodovať o veciach.“ Ukázalo sa, že to rozhodovanie o veciach sa nedá robiť ani v strane, aj tam vládla poslušnosť a rozhodovali funkcionári, a nie radoví straníci s legitimáciami. Začiatkom 70. rokov nás v previerkach skoro všetkých vyhodili.
     
    Ak už spomínate Špitzera, viacerí disidenti 70. a 80. rokov – Špitzer, Tatarka, Rozner – boli v 50. rokoch dosť radikálni komunisti, človeku sa derie na jazyk až prívlastok „besní“, najmä ak si človek prečíta, ako sa správali a čo publikovali v období zmanipulovaných procesov. Vyjadrovali sa k tomu obdobiu, keď už neskôr o desaťročia neskôr „zmúdreli“?
    Nie, nie... So Špitzerom som bol kamarát aj v 70. rokoch, občas sme šli spolu na víno. Pripomenul som mu, ako v 50. rokoch odsudzoval Novomeského, ktorý už bol vtedy v base, alebo nadrealistickú poéziu Štefana Žáryho, lebo „nebola socialistická“. On sa vtedy, jemne povedané, nahneval a povedal mi: „Ja som tomu veril.“ No mne sa nechce veriť, že tomu veril, lebo on nebol ten typ. Taký Tatarka napríklad mohol byť či bol „veriaci komunista“, no Špitzer nemohol byť „veriaci komunista“, na to bol priveľmi racionálny a liberálny. Takisto si nemyslím, že napríklad Mináč bol „veriaci komunista“, on skôr uveril marxizmu, ale straníckych funkcionárov a stranu ako takú nemal rád. Ale v 70. rokoch sa k tomu obdobiu bývalí radikáli ako Rozner a Špitzer vyjadrili iba jednou, dvoma nenápadnými vetami, pritom boli v tých 50. rokoch dosť exponovaní. Aj Agneša Kalinová, ktorá bola tiež dosť radikálna, v spomienkových rozhovoroch Mojich sedem životov tých desať rokov svojho života odbavila dvoma vetami – skôr kritizovala iných.
     
    Po nadšení z konca 60. rokov prišla nová realita normalizácie aj do literatúry a literárnej vedy...
    Z vyšších miest to bol v kultúrnej politike pokus o návrat do 50. rokov, do socialistického realizmu. Ale vďaka skúsenosti s atmosférou 60. rokov, aj pachuti z rokov 50-ych, ten návrat už nebol celkom možný. Ale bola to veľmi ubíjajúca atmosféra, takú situáciu v kultúre a umení nemali ani v Poľsku či v Maďarsku. Boli veci, ktoré sme čakali – napríklad, že nás vyhodia zo strany. No netušili sme, že môžeme prísť aj o zamestnanie. Len nedávno mi syn Alexandra Matušku dal odpisy listov, ktoré jeho otec posielal na stranícke miesta, kde sa nás zastával a argumentoval, aby nás nevyhodili z práce. Ani raz sa nám s tým nepochválil. Bolo to od neho veľkorysé gesto.
     
    S vaším menom som sa prvýkrát stretol ako gymnazista, keď som si čítal výbery poézie z pozostalosti Jána Smreka s vašimi doslovmi – Noc, láska a poézia (1987), a najmä svojho času absolútne prekvapenie, výber občianskej poézie z konca 40. a začiatku 50. rokov Proti noci (1993). Poznali ste sa aj osobne?
    S Jánom Smrekom sme boli susedia, býval v byte pod nami posledné dve desaťročia svojho života. Mal rád spoločnosť, nielen ženy a dievčatá, ako sa to často prízvukuje, ale on bol všeobecne veľmi dobrý spoločník do diskusie. Vedel nielen dobre rozprávať, ale mal aj veľmi vyhranené názory – na literatúru, na politiku... Keď zomrel, prišiel som za jeho pani manželkou a opýtal som sa, či po ňom neostal nejaký archív, kde by boli veci, ktoré neuverejnil. Tak som editoval dva výbery z jeho poézie a aj druhý zväzok jeho pamätí – Poézia, moja láska. Tie pamäti mal rozplánované na štyri či päť zväzkov, každý zväzok sa mal venovať jednému desaťročiu. Ten prvý vyšiel počas jeho života – 20. roky. V druhom sa venoval 30. rokom a spomínal v ňom ľudí, ktorí boli počas socializmu neželanými osobami. Nechcel týchto ľudí vynechať, no vedel pritom, že sa to nedá uverejniť, tak nakoniec na písanie pamätí rezignoval. Z toho, čo ostalo napísané a neuverejnené, som však vydal, čo sa vydať dalo.
     
    A protikomunistické verše Proti noci?
    Šokovalo ma, koľko toho napísal. A že to vôbec napísal. Tak som z toho vybral asi také dve stovky básní. Bolo to zjavenie, komunizmus síce mal aj nepriateľov, napríklad z radov ľudákov – alebo neskôr dodatočne po rokoch, no Smrek vystihol podstatu komunizmu ako totalitného režimu hneď v jeho prvých dňoch – „pokladám to za totalitu, demokracia zaniká, nemôžem s tým súhlasiť...“ Hneď vo februári 48 napísal päť výrazných protikomunistických básní. Pri každej básni mal dátum, pretože jemu záležalo na tom, aby sa vedelo, ako zmýšľal v konkrétnom časovom úseku. Nebol teda „dodatočný antikomunista“.
     
    A aký máte dojem zo súčasnej slovenskej literatúry?
    Nemám z nej veľmi dobrý pocit, ja som bol naučený na to, že literatúra znamená niečo iné. Literatúra nás nielen zabávala, ale hovorila nám aj podstatné veci o realite, v ktorej sme žili. Súčasná literatúra mi nie je taká blízka, ako mi bola tá predtým – nehovorím o socializme, ale o dvadsiatom storočí. Akoby sa autori uspokojili s tým, že budú robiť miniatúry, akoby sa báli mať nejakú celostnú koncepciu „reality a človeka“. Akoby sa literatúra vzdala poznávacej funkcie, ktorú sme my považovali za jednu z jej podstatných funkcií. Nie som teda veľký milovník súčasnosti, ani spoločenskej.
     
    Peter Bilý