Vráťme Krista ľuďom

  • Odpovedá

    Jozef Banáš
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2013/25-26
  • Autor rozhovoru

    Jana Túry Kopčová
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Jozefa Banáša (1948) mnohí poznajú ako poslanca či manažéra, no posledných sedem rokov sa venuje výlučne spisovateľskej dráhe. Debutoval v roku 2000 zbierkou krátkych próz Lepší ako včera, po nej nasledovali politicky ladené knihy Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008), Zastavte Dubčeka! (Ikar 2009), Sezóna potkanov (Ikar 2011), román Kód 9 (Ikar 2010) a zbierka poviedok Posledná nevera (Ikar 2012).

    V roku 2013  rok vyšlo pokračovanie s názvom Kód 1, prinášajúce odlišný pohľad na život a smrť Ježiša Krista…
    Veríte v Boha? Ste kresťan?

    Nepoznám neveriaceho človeka. Každý, kto verí v dobro, lásku, spravodlivosť, česť, každý, kto vyznáva základné morálne a etické princípy, je veriaci. Kresťanom katolíkom som sa stal tak, že ma pokrstili ako nevedomé dieťa, teda bez môjho slobodného rozhodnutia. Kresťanom sa človek nestáva krstom, ale svojimi skutkami, snahou dávať a konať dobro. Takže sa považujem za kresťana. Boh totiž nerozoznáva, kto je kresťan, či už katolík alebo evanjelik, moslim, žid alebo budhista. Jediné, čo Boh vie celkom iste, je – kto je dobrý a kto zlý človek. Mrzí ma, že horné poschodia našej katolíckej cirkvi sa dostali do konzervatívneho závozu, vôbec nereagovali na to, že novým pápežom sa stal skvelý argentínsky kňaz, akoby sa Františkovho ľudského prístupu báli.

    Kód 1
     v sebe zahŕňa dva samostatné príbehy. jeden, v ktorom vystupujú Michal a Marika a odohráva sa v súčasnosti, a druhý, v ktorom je hlavným hrdinom ježiš kristus. ako kniha vznikala?

    Prečítal som asi šesťdesiat kníh v štyroch jazykoch, trikrát som vycestoval do tých oblastí Indie, kde žijú kresťania, židia, kde pôsobil apoštol Tomáš a veľmi pravdepodobne aj Kristus. Aby ma nemohli upodozrievať, že si vymýšľam, oproti Kódu 9 som pridal aj dve desiatky veľmi zaujímavých fotografií. Máte pravdu, kniha vznikla vlastne ako dva samostatné príbehy, ale kapitoly sú radené striedavo tak, aby si čitateľ takpovediac okamžite mohol preverovať skutočnosti, ktoré objavujú súčasní hrdinovia, s tým, ako to pred dvetisíc rokmi mohlo byť.

    Kód 9
     ste čitateľom predstavili pred tromi rokmi. vedeli ste už vtedy, že bude mať pokračovanie v podobe Kódu 1?

    Už počas písania románu Kód 9 som si odkladal fakty a informácie, ktoré som vtedy nepotreboval, ale boli natoľko zaujímavé, že som ich nechcel odsunúť do zabudnutia. Na besedách s románom Kód 9 ľudia kládli stále sa opakujúce otázky a cítil som, že bude treba mnohé veci dopovedať. Najmä preto, že vedenie katolíckej cirkvi, ktorá je na Slovensku väčšinová, na tieto otázky neodpovedá. 

    Mám na mysli napríklad vzťah bohatých a chudobných, nedôstojné postavenie ženy v katolíckej cirkvi, povinný celibát, otázku krstu novorodencov, dedičný, či dokonca smrteľný hriech – o takomto čomsi Kristus nikdy nehovoril a vymysleli si to teológovia, aby nás neustále držali na kolenách. Cirkevné dogmy nám Krista takpovediac poslali kamsi na imaginárne nebesia, stal sa pre nás nedosiahnuteľným symbolom dokonalosti, čím stratil pre kresťanov motivačnú funkciu. Pokúšam sa románom Kód 1 vrátiť Krista k nám na zem, pretože ho tu v týchto neľahkých časoch veľmi potrebujeme. Objavili sa hlasy, že by sa Kód 1 mal zakázať. Vyhlásil som, že dám takýto pokyn vo chvíli, keď mi prvý teológ vyvráti čo len jeden argument z knihy. Zatiaľ sa o to pokúsili štyria, ale strápnili sa, jedna evanjelická farárka dokonca verejne. Nedokázali totiž diskutovať, iba kázali. Na teologických fakultách by sa mali viac venovať predmetu „kladenie otázok“ ako predmetu „dávanie odpovedí“. Ak sa cirkevní otcovia čudujú, že Európa sa islamizuje, nech sa pýtajú, či je to preto, že viera moslimov je taká silná, alebo viera kresťanov taká slabá. Nie ja, ale napríklad taká autorita, akou je profesor teológie Karol Nandrásky, hovorí: „To, čo kresťanov v súčasnosti najviac zviera a dusí, je dogmatizmus ich vlastných cirkví. Obmedzuje osobné myslenie, cítenie a chcenie veriacich ako kazajka. Namiesto možnosti predkladať otázky sú veriaci nútení robiť otáznymi samých seba. Strach zo spochybňovania vnucovaných dogiem ich vedie k spochybňovaniu vlastnej osoby a k latentnej neuróze!“ Čiže dogma o dedičnom hriechu vo vás doslova vyvoláva chorobné stavy. To, že kniha je už tretí mesiac najpredávanejším slovenským románom, svedčí o tom, že myslenie sa zakázať nedá. Teológovia, ktorí svojimi dogmami ľuďom v myslení bránia, čím vedú cirkev do slepej uličky, by mali pamätať na Kristove slová: „Každá rastlina, ktorú nesadil môj otec, bude vykorenená. Ak slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.“

    Ide o pomerne rozsiahly román. ako dlho ste ho tvorili a zháňali potrebný materiál?

    Moje romány zaraďuje kritika do žánru dokumentárnych, a preto mi vždy najdlhšie trvá zháňanie a štúdium materiálov. V prípade Kódu 1 sa mi podarilo získať unikátnu literatúru nielen z USA, Francúzska, Nemecka, Česka, Ruska, ale najmä z Indie, priamo z Kašmíru. Priala mi aj šťastena – počas môjho turné po indických univerzitách s románom Zóna nadšenia som poskytol rozhovory viacerým indickým médiám, na základe ktorých sa ozvali ľudia a sami mi v Dillí priniesli zaujímavé materiály.

    Vaša románová hrdinka Marika bojuje s rakovinou. v knihe opisujete jej liečenie prostredníctvom alternatívnej medicíny vychádzajúcej z ajurvédy. Máte sám skúsenosti s takouto formou liečenia?

    Sám, vďakabohu, nemám, ale je to do veľkej miery príbeh našej známej, ktorej lekári nezlikvidovali rakovinu, ale prsník. Tumor je totiž len akýmsi signálom, ktorý naznačuje, že s organizmom niečo nie je v poriadku. Zlikvidovanie tumoru ešte neznamená zlikvidovanie rakoviny, ako sa to u nás prezentuje. Pokiaľ lekár nelieči človeka celostne – nezapojí aj jeho ducha, teda vieru, nikoho nevylieči.

    Oba vaše romány nielen médiá, ale i vy sám označujete za kontroverzné. V čom myslíte, že môžu pobúriť? Máte skúsenosti aj s negatívnymi reakciami zo strany cirkvi alebo veriacich?

    Za kontroverzné ich skôr označujú médiá, ale nebránim sa tomu. Delím ľudí na dve skupiny – majiteľov pravdy, teda dogmatikov, a tí sú vždy rovnako zadubení, či sú to dogmatici politickí alebo religiózni, a na tých, ktorí pravdu hľadajú. Prirodzene, majiteľom pravdy spôsobuje akékoľvek „nabúravanie“ ich dogiem vyrážky. Na mojich besedách sa jasne ukazuje, že každý mysliaci kresťan potrebuje skutočné Kristovo slovo, teda to, ktoré je obsiahnuté v evanjeliách, a nie teologické dogmy, ktoré sú len interpretáciou, či neraz dezinterpretáciou toho, čo Ježiš skutočne hovoril. Problém je v tom, že slovenskí kresťania v drvivej väčšine evanjeliá poznajú len z interpretácie kňazov a myslia si, že to je pravda. Svojim románom však nikoho nepresviedčam, len kladiem nahlas otázky, ktoré si potichu kladú všetci mysliaci kresťania. Treba jasne povedať, že dnes už máme vlastne dve kresťanstvá – jedno skutočné, pôvodné Kristovo, ktoré hovorí o láske k blížnemu, dávaní a odpúšťaní, a druhé dogmatické, pokrytecké kresťanstvo cirkevnej  hierokracie, ktoré Kristove slová iba formálne hlása, ale v skutočnosti len honobí majetky, nedáva, ale berie, a neodpúšťa, ale trestá. Skutočnosť, že slovenské kresťanské kostoly sú okrem času vyhradeného pre omše a cirkevné úkony zatvorené, je hanebná. Vraj sa v nich kradne, ale prečo tie drahocennosti nedarujú alebo nepredajú múzeám, aby ich milovníci sakrálneho umenia mohli obdivovať? Za utŕžené peniaze nech stavajú útulky pre bezdomovcov. Majú v chrámoch radšej bohatstvo ako veriacich.

    Kód 1
     upúta obrázkom na obálke. Prezradíte o ňom viac?

    Je to takmer mystérium. Pred mojou ostatnou cestou do Indie som vedel, že sú tam obrazy s meditujúcim Kristom. Veľmi som túžil takýto obraz zohnať na obálku románu. Prešli sme zo dvadsať miest a nikde nič, až v poslednom meste na Malabárskom pobreží v Kočine som v Židovskej ulici neďaleko synagógy našiel sochu Krista, ktorá tam doslova na mňa čakala. V tej chvíli som vedel, že mám obálku. Nápad urobiť ju tak, že sa mení striedavo na Krista a na Budhu, s ktorým prišlo vedenie Ikaru, považujem za geniálny, presne vystihuje podstatu románu a to, že všetky náboženstvá majú rovnaký morálny základ. Obálka symbolizuje aj to, že Kristus bol veselý a charizmatický človek, inak by ho predsa nikto nenasledoval. Bol hlásateľom evanjelia – radostnej správy a dogmatici nám tohto úžasného človeka predstavujú v permanentnom utrpení. Prečo nám ho neukazujú veselého a usmiateho, ale stále len priklincovaného? Je tu podozrivý nepomer medzi tromi hodinami na kríži a tridsiatimi rokmi nádherného života. Keď sa pýtam ľudí, ktorý Kristus sa im páči viac – či ten môj pokojný a modliaci sa, alebo ten zakrvavený, v rozpakoch odpovedajú, že ten pokojný, ale na toho priklincovaného si už zvykli. Nuž, kto chce žiť na kolenách, v pocite permanentného hriechu a výčitiek svedomia – prosím, ja to však odmietam. Nemám v úmysle robiť radosť dajakým zakomplexovaným teológom. Našťastie, Ježiš nikdy teológiu neštudoval.

    Práve po vydaní Kódu 9  ste boli často spájaný s američanom Danom Brownom. neprekáža vám to? Bol Brownov Da vinciho kód impulzom na napísanie Kódu 9?

    Netajím, že Da Vinciho kód ma veľmi oslovil, ale tí, ktorí čítali aj Browna, aj mňa, tvrdia, že v oboch mojich Kódoch je podstatne viac informácií. Lichotí mi, keď ma označujú za slovenského Dana Browna, mám však ambíciu, aby sa do troch – štyroch rokov v USA hovorilo, že Brown je americký Banáš. A prečo nie?

    Chystáte vydanie oboch románov aj za hranicami?

    Mám sedem prekladov do cudzích jazykov a medzi nimi aj doposiaľ jediný preklad slovenského románu – Zóna nadšenia – do jazyka hindi. Na niektoré preklady prispela Komisia SLOLIA v LIC, za čo som tejto inštitúcii vďačný. Chystá sa preklad Idiotov v politike do arabčiny, je takmer hotový preklad Zóny nadšenia do angličtiny a pracujeme na tom, aby Kód 9 i Kód 1 vyšli v USA. Mám skvelých spolupracovníkov s výbornými kontaktmi za hranicami, verím, že sa naše plány vydaria.

    Na Slovensku má stále len malý okruh spisovateľov svoje webové stránky. Vy si vašu pravidelne aktualizujete, informujete čitateľov i odbornú verejnosť o svojich literárnych aktivitách. Myslíte si, že propagácia prostredníctvom webu je pre autorov dôležitá? Aký máte názor na marketing v knižnej sfére?

    Moji mladí fanúšikovia ma presvedčili o dôležitosti internetovej komunikácie s čitateľom. Uvedomil som si, že je to jedinečná možnosť byť v permanentnom kontakte s vašimi sympatizantmi aj kritikmi. Diskusie na mojej webstránke i na Facebooku k románu Kód 1 sú mimoriadne zaujímavé. Marketing je dôležitý, ale základným predpokladom je dobrý text. Čitateľa môžete raz, dvakrát nachytať šikovným marketingom, ale tretíkrát sa už nachytať nedá.

    Vaše prvé knihy ste si vydávali sám. prečo ste začali spolupracovať s Ikarom? Nebolo by finančne výhodnejšie zabezpečovať si tlač kníh samostatne?

    Prirodzene, bolo by pre mňa z finančnej stránky výhodnejšie vydávať si knihy sám, ale ja som spisovateľ, a nie predajca. Po mojich bestselleroch Idioti v politike a Zóna nadšenia, vydaných v našom vydavateľstve Kelion, som už len lietal po skladoch a fakturoval a nestíhal som písať. Tak z Kelionu ostala len skvelá čajovňa. Je mi cťou, že patrím do stajne Ikaru, je to najväčšie slovenské vydavateľstvo so skúseným manažmentom, má veľké možnosti v marketingu, patrí do najväčšieho svetového knižného konglomerátu Bertelsmann a cítim sa tam výborne.

    Plánujete ešte ďalšie pokračovanie románov Kód 9 a Kód 1? Na čo sa môžu vaši čitatelia tešiť na budúci rok?

    Stále pracujem na zbieraní materiálov k tretiemu a poslednému Kódu. Je to však veľmi náročné, a tak priebežne robím niečo ľahšie – bude to opäť tvrdá politická satira. Nevylučujem, že sa po rokoch vrátim k divadelnému textu, mám zopár komediálnych námetov. Chystám sa na dve veľké expedície do Indie a bývalej Perzie – opäť v súvislosti s novým Kódom, takže neviem, čo skôr, len aby zdravie slúžilo.

    Blížia sa vianoce. pamätáte sa, akú knihu ste dostali v detstve? Kupujete knihy ako darčeky?

    Knihy boli, sú a budú v našej rodine najtradičnejšími darmi vôbec. Moja úplne prvá kniha, ktorú som dostal na Vianoce, boli Nevedkove dobrodružstvá od Nikolaja Nosova, potom prišli Chlapci z Pavlovskej ulice, Ľudo Ondrejov, verneovky, mayovky, cestopisy Zikmunda a Hanzelku, tu kdesi vznikla moja obrovská túžba cestovať, postupne aj Turgenev, Čapkovci, Hašek, Hemingway, neskôr Kundera, Hrabal, Ballek, Jaroš a ďalší.