Vydávam knihy, aké chcem čítať

Úryvok z knihy Osem vytrvalých

  • Odpovedá

    Oleg Pastier
  • Autor rozhovoru

    Ján Štrasser
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Stručne o autorovi

    Oleg Pastier (1952) vyštudoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Nitre. Básnik, publicista a vydavateľ získal prvé vydavateľské skúsenosti v disente s časopismi Kontakt, Fragment a Fragment K. V súčasnosti v svojom vydavateľstve F. R. & G. spolu s manželkou Ľudmilou vydávajú od roku 1993 literárny časopis Fragment (teraz už bez K), popri ktorom vznikla aj knižná edícia.
  • Text

    Nežná revolúcia. Mal si tridsaťsedem rokov.
     
    Nežná revolúcia ma šokujúco zastihla 18. novembra 1989 v Pukanci u Ivana Kadlečíka. Ten deň bolo naplánované zásadné stretnutie ľudí z disidentskej kultúry s ľuďmi, ktorí síce verejne publikovali, ale už dlhšie prejavovali postoje a názory nekompatibilné, ba až protichodné s totalitnou ideológiou. Boli tam Milan Šimečka, Martin M. Šimečka, Pavel Hrúz, Ivan Hoffman, Michal Gáfrik, Milan Hamada, Ivan Štrpka, Dušan Mitana, Alta Vášová, Peter Zajac... Bolo v tom čosi magické: my sme sa stretli a v tom čase to v Prahe prasklo. Dozvedeli sme sa to v ten večer z vysielania Slobodnej Európy. Ktosi pribehol z kuchyne: „Na Národnej triede zmlátili študentov, pražské divadlá idú do štrajku!“ A odrazu bolo všetko inak.
     
    Vedel si, čo chceš robiť?
     
    Na revolučnú zmenu nebol nikto pripravený, takže okrem cieľavedomosti niekoľkých ľudí bolo v tom celom aj veľa chaosu a anarchie. A už aj dvíhali hlavy rôzni špekulanti, príživníci a podvodníci. V revolúcii je to vždy tak. Ja som úplne prirodzene zapadol do Mozartovho domu v Bratislave na vtedajšej Jiráskovej, dnešnej Ventúrskej ulici, kde sídlila Verejnosť proti násiliu. Tam sa totiž okrem politiky spontánne rodilo to, čomu sa hovorí občianska spoločnosť. A v nej sa legalizovala slobodná a nezávislá kultúra.
     
    Konkretizuj.
     
    Dostali sme jednu miestnosť v Mozartovom dome. Juraj Špitzer, jeden z niekdajších šéfredaktorov zlikvidovaného Kultúrneho života na ustanovujúcom valnom zhromaždení Obce spisovateľov 10. decembra inicioval jeho obnovenie. Pridal sa k nemu Ivan Štrpka, ktorý bol zástupcom šéfredaktora v Literárnom týždenníku, pokúšal sa doň dostať étos Nežnej revolúcie, nešlo to, a tak znechutený odišiel. No a Jirko Olič a ja – bez Martina M. Šimečku, ktorý bol vtedy po uši v politike – sme sa pustili do legalizácie časopisu Fragment K a jeho knižnej edície.
     
    Po revolúcii to bolo asi bez problémov, nie? Disent mal zelenú.
     
    Mýliš sa. Zelenú ste mali vy v Slovenských pohľadoch, lebo ste boli zaradení v ekonomickej štruktúre socializmu.
     
    Čo tým chceš povedať?
     
    Že ste mali na rok 1990 naplánované peniaze na vydávanie časopisu, zabezpečený papier, dohodnutú tlačiareň. Peniaze na Fragment K sme dostali, lebo na ministerstve kultúry už nesedel Pavel Koyš, ale Ladislav Chudík a Ladislav Agnes Snopko. Horšie to bolo s papierom. Prvé číslo slobodného Fragmentu K vytlačili v marci 1990 v Banskej Bystrici. V tlačiarni im zvýšil nejaký papier určený na učebnice.
     
    Takže prišli problémy, ktoré si v samizdate nemal. Už nie výsluchy na ŠtB, ale nedostatok papiera.
     
    Minister Snopko vedel, že to, čo dvadsať rokov nesmelo existovať, má jednoducho teraz dostať prednosť. Takže aj Kultúrny život aj Fragment K – od roku 1992 už len Fragment – fungovali. Oba časopisy mali k sebe blízko. Dokonca až tak blízko, že Jirko Olič i ja sme pracovali aj pre Kultúrny život. To bola iná makačka ako pekne v pokoji si redigovať mesačník. Ale pohoda sa skončila po voľbách 1992, keď nastúpilo HZDS. Štát zatrhol dotácie obom našim časopisom.
     
    Áno, minister Slobodník zlikvidoval aj Slovenské pohľady, ktoré som vtedy viedol. Mimochodom, ty si po Novembri 1989 nedostal ponuku ísť do politiky?
     
    Niečo v tom zmysle bolo, ale ja som svoju získanú slobodu chcel využiť kultúrnejšie. Vo všetkých významoch tohto slova. Chcel som vydávať časopis a knihy.
     
    Vedel si, čo chceš vydávať?
     
    V prvej fáze to bolo veľmi jednoduché: vydať to, čo vychádzalo v samizdate. Nešlo to vždy hladko. O tých istých autorov sa okamžite začali uchádzať aj existujúce kamenné vydavateľstvá. A mali tú výhodu, o ktorej som už hovoril: veľké redakcie, zazmluvnený papier, tlačiarne, peniaze na honoráre... Sledoval som, ako chodili za Ivanom Kadlečíkom: Ivanko, daj nám rukopisy, vydáme to zajtra, možno ešte dnes...
     
    Zazlieval si mu, že ty si ho vydával v samizdate, a on potom všeličo vydal aj inde?
     
    Nie, nikdy. Nielen ja ako vydavateľ som bol slobodný, ale aj „moji“ autori sa oslobodili. Ivanovi som vydal päť kníh.
     
    Rád si spomínam na ponovembrovú redakciu Fragmentu. Stretávali sme sa tam viacerí raz do týždňa a posedenia často trvali do hlbokej noci...
     
    Aj ja spomínam na ten čas s nostalgiou. Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov boli redakcie akési kulturpointy, chodilo sa tam posedieť, porozprávať sa, aj popiť, ak bolo čo, a pritom sa akoby mimochodom rodili nápady, projekty, akcie... To už je preč. Dnes je internet, elektronická pošta, esemesky. Je to skvelé, že komunikácia je rýchla, že nemusím korektúry knihy posielať Ive Kadlečíkovej do Pukanca poštou, ale daňou za to je napríklad to, že pracujem s textami autorov, ktorých som nikdy nevidel a možno ani neuvidím.
     
    Ale kaviarne sú stále.
     
    A dokonca aj také, kde stretneš kamarátov.
     
    Za tých vyše dvadsaťpäť rokov, čo vydavateľstvo F.R. & G. existuje, si vydal asi stošesťdesiat kníh, takmer napospol pôvodnú literatúru, prekladov len asi dvadsať. Aká je tvoja vydavateľská koncepcia?
     
    Jednoduchá: spojenie mojich dlhoročných priateľov a ich dobrých kníh. Ostal mi okruh ľudí, ktorých som vydával v samizdate a pribudlo niekoľko nových. Napríklad Alta Vášová, Janko Litvák, Janko Púček vydávajú len vo F. R. & G. A nesmiem zabudnúť na môjho najbližšieho spolupracovníka Karola Chmela, básnika a prekladateľa. Prekladá z poľštiny a južnoslovanských jazykov a ponúka mi vynikajúcich autorov. Niektorí vyšli prvý raz v slovenčine práve u nás – Poliak Adam Zagajewski, Srbi David Albahari a Svetislav Basara, Slovinci Andrej Blatnik a Aleš Debeljak...
     
    Prečo tí „tvoji“ autori radi vydávajú u teba?
     
    Nedá sa to presne zadefinovať. Povedzme, že je to vzťah, priateľstvo, vzájomná dôvera...
     
    Uplatňuješ pri vydávaní Fragmentu a pôvodnej tvorby aj svoj osobný vkus?
     
    Áno, aj. Nie ako autor, ale ako redaktor a čitateľ. Nekádrujem, ale vyberám si. Z povahy Fragmentu mnohí autori sami vycítia, že k nám nepasujú, a tak nás ani neoslovujú. Som im za to povďačný. Dobrý časopis musí byť výberový, tak to bolo aj v šesťdesiatych rokoch, spomeň si na Hosta do domu, na Tvář...
     
    Ako sa staviaš k rukopisom neznámych autorov?
     
    Spravidla ich posielam Karolovi Chmelovi. Na jeho vkus a poznanie sa stopercentne spolieham. Odpíše: „Prečítal som prvé dve strany. Nie.“ Alebo: „Prečítal som tri básne. Nie.“
     
    Je to spravodlivé?
     
    Je. Keď sú prvé tri básne zbierky zlé, piata ani desiata nebude geniálna.
     
    Zvykneš s autormi pracovať na ich rukopisoch?
     
    Určite do nich nezasahujem. Redigujeme ich. Pracuje pre nás skúsená redaktorka Iva Kadlečíková, rediguje aj Karol Chmel. No aj pri tom najpozornejšom redigovaní „chybička se vloudí“.
     
    Redigovanie je dôležité, no malí vydavatelia sa sťažujú, že na redaktorov nemajú financie.
     
    Ani my nemáme. Platíme skromne, ale platíme.
     
    Z kníh, ktoré si vydal, si obzvlášť cením tie, ktoré by som charakterizoval rozhlasovým termínom ako fíčre. A z nich najmä niekoľko, týkajúcich sa básnickej skupiny Osamelí bežci. Čo ťa primälo venovať im toľkú pozornosť?
     
    Poéziu Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku poznám od svojich študentských čias, vždy mi boli blízki. Mal som pocit, že treba nejako zaujímavo sprítomniť históriu a peripetie Osamelých bežcov cez ich básne, ale najmä cez iné texty a dokumenty, ktoré boli roztrúsené po časopisoch. Vymyslel som si, že by som to urobil na spôsob dokumentárneho filmu, ktorého chrbtovou kosťou bude časová os. Tak vznikla kniha Pohybliví v pohyblivom. No veľa materiálu mi ostalo, objavili sa nové texty, skrátka, vyžiadalo si to ďalšiu knihu – Pohybliví nehoria. Potom sa mi dostali do rúk listy, ktoré si všetci traja písali dlhé roky. Fascinujúce sú najmä tie, ktoré písal Laučík – sú to jednoducho artefakty. Knihu Poker s kockami ľadu som koncipoval tak, aby cez listy zaznel príbeh Osamelých bežcov.
     
    Bude príbeh Osamelých bežcov v tvojom vydavateľstve pokračovať?
     
    Už pokračuje. Vyšla Laučíkova publicistika – Trblet v oku. Prezentuje Laučíka ako človeka s originálnym pohľadom na svet okolo seba a skvelého štylistu. A pod posteľou mám Laučíkov archív. Jeho korešpondenciu s priateľmi okrem spolubežcov. Teším sa, keď sa do nej zahĺbim.
     Úryvok z knihy Osem vytrvalých, LIC 2017.