• Stránka Alberta Marenčina vo francúzštine
  • Životopis autora

    Albert Marenčin sa narodil 26. júla 1922 v Bystrom nad Topľou. Po absolvovaní stredoškolských štúdií v Prešove študoval
    Albert Marenčin sa narodil 26. júla 1922 v Bystrom nad Topľou. Po absolvovaní stredoškolských štúdií v Prešove študoval v rokoch 1941 – 1945 na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V rokoch 1945 – 1947 študoval na Sorbonne, zároveň v rokoch 1946 – 1947 na vysokej filmovej škole v Paríži. V roku 1945 bol redaktorom Spravodajskej agentúry Slovenska, v rokoch 1945 – 1948 zahraničným spravodajcom denníka Národná obroda a súčasne redaktorom a hlásateľom vysielania Francúzskeho rozhlasu pre ČSR, redaktorom týždenníka Parallele v Paríži. Od 15. 11. 1948 bol zamestnancom československej Vládnej delegácie na Valnom zhromaždení OSN. Pracoval v sekretariáte ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa. Od roku 1949 do roku 1972 pôsobil ako lektor, dramaturg, scenárista a hlavný dramaturg Československého štátneho filmu v Bratislave. Ako dramaturg spolupracoval na 40 hraných filmoch, z ktorých viaceré predstavujú vrcholné diela slovenskej kinematografie (Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň) a významné koprodukčné diela (Muž, ktorý luže a Eden a potom Alaina Robbe-Grilleta). V roku 1965 sa stal členom Patafyzického kolégia v Paríži v hodnosti Regent ubudoxológie pre Slovensko a priľahlé oblasti. V roku 1971 sa pripojil k československej surrealistickej skupine, ktorej vedúcou osobnosťou bol básnik, umenovedec a znalec českej a svetovej umeleckej avantgardy Vratislav Effenberger. V období tzv. normalizácie musel odísť zo Slovenského filmu a do odchodu do dôchodku v roku 1988 pracoval v Slovenskej národnej galérii. Mal zákaz publikovať a preto svoje nové práce publikoval v samizdate a v zahraničí. Knižne jeho práce začali vychádzať na Slovensku až po roku 1989. Po roku 1990 sa vrátil ako pedagóg na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU, znova začali vychádzať jeho preklady z francúzskej literatúry a pokračoval aj vo svojej výtvarnej práci a výstavnej činnosti, najmä v rámci surrealistickej skupiny. V marci 1998 sa predstavil na autorskom večere v Molièrovom divadle poézie v Paríži. V súčasnosti pôsobí ako viceprezident multikultúrneho projektu Cap à l´est (Smerovanie na východ) – stretnutí frankofónnych básnikov strednej a východnej Európy.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • Okamih pravdy (1971)
    • L´instant de vérité (1977)

    Esej

    • Ako som sa stretol s niektorými pozoruhodnými ľuďmi (1993)
    • Nezabúdanie. Moje malé dejiny (2004)
    • Laterna magika – La Lanterne magique (2006, 1.vydanie)
    • Zo zápisníkov 1968 – 2008 (2011)

    Dráma

    Literatúra faktu

    • Košický pustovník (1988, monografia o výtvarníkovi J. Jakobym)

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    Scenáristika

    • Zemianska česť (1958, podľa poviedky J. Kalinčiaka Reštaurácia)
    • Pieseň o sivom holubovi (1959)
    • Prerušená pieseň (1959)
    • Reštaurácia (1959)
    • Polnočná omša (1962, podľa divadelnej hry P. Karvaša)
    • Barnabáš Kos (1964, podľa námetu P. Karvaša)

    Rozhlasová tvorba

    • Záchranná brzda (1941)
    • Obed milencov (1942, adaptácia divadelnej hry A. Birabeaua)
    • Otcovia a deti (1942, adaptácia románu I. S. Turgeneva)
    • Náhubok (1943, adaptácia románu H. Spoerla)
    • Sedem princezien (1943, adaptácia divadelnej hry M. Maeterlincka)
    • Nový život (1944)

    Publicistika

    • Nezabúdanie (2005, kniha rozhovorov O. Pastiera s A. Marenčinom)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Albert Marenčin je mnohostranný a originálny umelec. Kultúrna verejnosť ho vníma predovšetkým ako výrazného predstaviteľa

    Albert Marenčin je mnohostranný a originálny umelec. Kultúrna verejnosť ho vníma predovšetkým ako výrazného predstaviteľa surrealizmu, ktorý našiel svoj umelecký výraz tak v básnickej tvorbe, v početných cykloch koláží, ako aj v množstve prekladov surrealistických textov do slovenčiny. Na mladú literárnu generáciu mal v polovici 60. rokov silný inšpirujúci vplyv jeho kongeniálny preklad hry Alfreda Jarryho Kráľ Ubu. So surrealizmom sa zoznámil ako vysokoškolák počas vojny, v čase, keď na slovenskej literárnej scéne kraľovali nadrealisti, ale Marenčin sa pod vplyvom Bretonových diel Nadja a Spojené nádoby priklonil k surrealizmu, stal sa (podľa vlastného vyjadrenia) "vyznavačom jednoty poézie a revolúcie, pričom podľa logiky tých rokov revolúciu pre mňa predstavoval Sovietsky zväz a poéziu predovšetkým Nezval". S prvými surrealistickými básňami vznikali aj prvé Marenčinove koláže, ktoré sa rodili pod vplyvom koláži K. Teigeho a M. Ernsta – neskôr tento cyklus koláži z rokov 1942 – 1944 pomenoval V magnetickom poli snov (pocta Karlovi Taigemu). Už vtedy vnímal koláž ako jeden z výrazových prostriedkov poézie, nielen ako ilustráciu konkrétnej básne, ale jej rovnocennú súčasť. V tvorbe koláží pokračoval aj v rokoch 1947 – 1948, v čase svojho štipendijného pobytu v Paríži a tento cyklus pomenoval Symboly túžby a strachu. Pobyt v Paríži, krátke stretnutie s A. Bretonom, zoznámenie sa s P. Eluardom, G. Sadoulom a ďalšími francúzskymi surrealistami, len posilnili jeho orientáciu na surrealizmus. Politické pomery po návrate do Československa po februári 1948 mu ale neumožnili pokračovať v tejto umeleckej orientácii. Nasledujúce dve desaťročia sa úspešne venoval profesii filmového scenáristu (scenáre Zemianska česť, Prerušená pieseň, Pieseň o sivom holubovi, Polnočná omša) a vedúceho tvorivej skupiny filmárov na bratislavskej Kolibe. V polovici 60. rokov sa vrátil ku kolážam v cykle Vízie a sny (1964 –1968), mal z nich samostatné výstavy v Prahe, Brne a Berlíne, kolážami ilustroval knihu Š. Žáryho Múza oblieha Tróju. Ako člen Patafyzického kolégia začal spolupracovať s parížskymi časopismi Subsidia Pataphysica a Cymballum Pataphysicum, pracoval na preklade hry A. Jarryho Kráľ Ubu, výbere z poézie J. Cocteaua a spolu s výtvarným teoretikom J. Mojžišom spracoval Stručný slovník surrealizmu. Na konci 60. rokov, na svojom tvorivom vrchole, musel odísť z Koliby a bol vylúčený z komunistickej strany. "Keď ma zovšadiaľ vylúčili, zakázali mi publikovať, vystavovať a byť akýmkoľvek spôsobom verejne činný, mal som odrazu toľko voľného času, že som sa mohol venovať práci, na ktorú mi dovtedy čas neostával: písal som básne, úvahy, robil koláže, ba aj maľoval som – samozrejme všetko do šuplíka", píše vo svojich spomienkach na tie roky. Ďalej vznikajú nové koláže (séria Zuzanka a sedem veľkých pokušení, súbor 12 koláží pod názvom Torzá, séria Návraty do neznáma) a početné esejistické a spomienkové texty, ktoré vychádzali v rôznych samizdatových vydaniach v Československu a vo Francúzsku. Podstatná časť z nich vyšla pod názvom Nikdy a Návraty na Muráň knižne až roku 1996. Kniha Nikdy, s podtitulom Spovede a vyznania je Marenčinovým ľudsky citlivým a literárne príťažlivým návratom do rodiska a detstva (v texte Kto som). Kniha Návraty na Muráň, s podtitulom Samizdaty a texty zo šuplíka obsahuje texty Sen je druhý život – o tajomných súvislostiach medzi snovým a bdeným životom a o mieste sna v surealistickej tvorbe, Strach a spoločenské mechanizmy, dve štúdie o zakladateľovi surrealizmu Bretonov spojené nádoby a Oslobodenie ľudského ducha, ďalej Surrealistické tablo (literárne portréty členov československej surrealistickej skupiny a prenikavú, vo svojich záveroch až "nemilosrdnú" štúdiu o slovenskom nadrealizme Ťažký život a ľahká smrť slovenského nadrealizmu – alebo naopak, v ktorej konštatuje, že slovenskí nadrealisti vo svojom vývoji "prešli od nezrozumiteľných básní k zrozumiteľným, no o to nepochopiteľnejším" a oprávnene im vyčíta, že po roku 1945 "dobrovoľne strčili hlavu do chomúta tzv. angažovanej poézie". Tvorivá cesta A. Marenčina pokračuje aj na začiatku nového milénia – okrem nových koláží, pokračujúcich prekladov z francúzskej literatúry vychádza aj jeho nová prozaická tvorba, príkladom ktorej je aj poviedka Pražský chodec roku 2003, venovaná pamiatke Guillauma Apollinaira, "objaviteľa modernej krásy", pôvabná snová poviedka o nočnom stretnutí s Večným židom v uliciach nočnej Prahy, ktorej slovenská a francúzska verzia sa stretla s priaznivým ohlasom účastníkov svetového festivalu poézie, divadla a hudby v auguste 2003 v Banskej Štiavnici.

    Anton Baláž

    V najnovšom prozaickom diele Dezertéri alebo ľudský faktor sa vracia k vojnovým časom svojej mladosti, k udalostiam SNP ma východnom Slovensku, a ponúka tak nový osobný,  pohľad na vojnové udalosti v súlade s jeho nadrealistickým vnímaním reality. Prozaický text  hraničí s esejou či s poéziou a ponúka jemné videnie drsných udalostí. Súbežne vznikal jeho preklad Césairovho diela Zošit o návrate do rodného kraja a obidva pohľady sa v ňom tvorivo spojili až do takej miery, že jeho najnovšia novela Dezertéri... vnútorne tvorí prozaický pendant k Césairovej poéme.

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Preklad výbeu z poézie do bulharčiny. Poezija (Nov Zlatorog, Ars poetica europea XX, Sofia 2005)
  • Literárna tvorba - preklad

    J. Epstein: Mysliaci stroj (1948, zošrotované pre ideovú závadnosť), L. Moussinac: Moemove polia (1950), A. Jarry: Kráľ Ubu čiže Poliaci

    J. Epstein: Mysliaci stroj (1948, zošrotované pre ideovú závadnosť), L. Moussinac: Moemove polia (1950), A. Jarry: Kráľ Ubu čiže Poliaci (1964), J. Cocteau: Poézia (1967), A. Camus: Mýtus o Sizyfovi. Eseje o absurdne (1993), P. Valéry: Zlé myšlienky (1993), H. Michaux: Básne (1995), B. Péret: Jadro kométy (1995), Sade: Filozofia v budoári (1996), E. Ionesco: Lekcia. Pozdravy a poklony (1997), A. Breton: Nadja (1998), E. Ionesco: Nosorožec (1998), Štyri scenáre. A. Godard, J. L. Cayrol, J. Resnais, A. Truffaut (1966, spolu s A. Kalinovou), A. Robbe-Grillet: V zrkadle spomienok, A. Jarry: Skutky a názory doktora Faustrola, patafyzika; Chaplin, básnik smiechu a sĺz (zborník, preklad a redakcia, spolu s A. Kalinovou, 1964);

    Jean Ferry: Strojvodca (2000); Jacques Derrida: Naučiť sa konečne žiť (2005); Jean Portante: V každom kameni spí strom (2005); A. Césaire: Zošit o návrate do rodného kraja.

    Časopisecky publikoval preklady francúzskych básnikov, prozaikov G. Apollinaira, L. Aragona, H. Arpa, A. Bretona,  M. Butora, J. Cocteaua, R. Crevela, R. Desnosa, P. Eluarda, H. Michauxa, T. Tzaru, P. Valéryho a mnohých ďalších autorov (najmä z okruhu surrealistického hnutia).

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Albert Marenčin – 95 (Pripomíname si v júli). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 306. BILÝ, Peter: Kniha
    ŠAH: Albert Marenčin – 95 (Pripomíname si v júli). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 306.

    BILÝ, Peter: Kniha týždňa: Neskrývané čaro herézy. In: Pravda, 26. 7. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/400043-kniha-tyzdna-neskryvane-caro-herezy/

    MUŠÁKOVÁ, Lucia: Rútime sa do horúcich pekiel. Autor však zostáva optimista. Uznávaný spisovateľ Albert Marenčin nastavuje novou knihou zrkadlo súčasnému Slovensku. (Albert Marenčin: Kacírske myšlienky). In: Hospodárske noviny, 22. – 24. 7. 2016, č. 141, s. 14.

    BODACZ, Bohuš: Sedem viet o siedmich knihách.Albert Marenčin: Básnici a rebeli. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 12, s., 116.

    HOCHEL, Igor: Pútavé eseje o nevšedných tvorcoch. (Alebert Marenčin: Básnici a rebeli). In: Vertigo 1/2015, s. 31 – 32.

    GAŠINEC, Eduard: Nedopovedané spisovateľské anekdotárium. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 6, s. 151 – 153.

    MOJŽIŠ, Juraj: Albert Marenčin – koláže 1942 – 1997 (1998)

    MOJŽIŠ, Juraj: Albert Marenčin ako zámka na sedem nápadov. In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 1, s. 56 – 62.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Z hľadiska našej národnej kultúry Marenčinovo stretnutie s duchom surrealizmom je mimoriadne významné, pretože znamená zvláštnu kapitolu

    Z hľadiska našej národnej kultúry Marenčinovo stretnutie s duchom surrealizmom je mimoriadne významné, pretože znamená zvláštnu kapitolu v nie veľmi príťažlivých dejinách slovenských intelektuálov, ak ich raz niekto napíše. Vďaka surrealizmu sa slovenský intelektuál Albert Marenčin plne zúčastnil na najväčšom dobrodružstve 20. storočia, ktorým bolo hľadanie slobody romantikmi revolúcie.

    Bohuslav Kováč

    Do krajiny znakov Marenčinových koláží možno vstúpiť viacerými vchodmi, ale všetkým by mal byť spoločný vzťah medzi textom a obrazom. Veď obrazovú abecedu svojej literárnej i výtvarnej činnosti od začiatku vytváral v jednote i napätí, ktoré spoluurčovali jej ráz. Rozpoznateľné sú predovšetkým v tematickej zovretosti i významovej konštruovanosti, v toku jeho celého diela. Asi sa oplatí sledovať ho ako rešpektovanú rieku, ktorá sa v istej chvíli razom stratila z povrchu spoločenského poznania i uznania, ale o to významnejšie fungovala ako spodný prúd v nových väzbách.

    Juraj Mojžiš

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Ak by som mal jednou vetou vyjadriť svoj vzťah k surrealizmu a jeho úlohu v mojom živote, neuviedol by som na prvom mieste umelecké prejavy, ku ktorým ma
    Ak by som mal jednou vetou vyjadriť svoj vzťah k surrealizmu a jeho úlohu v mojom živote, neuviedol by som na prvom mieste umelecké prejavy, ku ktorým ma inšpiroval, ale tú hlbokú duševnú metamorfózu, ktorú vo mne vyvolal tým, že ma zbavil rôznych predsudkov a zábran vo sfére vnútorného života a že ma naučil vnímať svet znovu tak, ako som ho vnímal v čase môjho detstva.

     

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Nevedel som, čo je umenie, robil som, jednoducho, to, čo mi robilo radosť.
  • Ocenenia

    Prémia v rámci Ceny Literárneho fondu za pôdovnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2014 v kategórii literárna vedaza dielo Básnici
    Prémia v rámci Ceny Literárneho fondu za pôdovnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2014 v kategórii literárna vedaza dielo Básnici a rebeli

    Cena Egona Ervina Kischa 2013 za knihu Čo nevošlo dejín

    Rad Veľkého Bachora (L´Ordre de la Grande Gidouille) za preklad A. Jarryho: Kráľ Ubu
    Vyznamenanie za vynikajúcu prácu (za uplatňovanie progresívnych tendencií vo filmovej tvorbe)

    Francúzske štátne vyznamenanie Rytiersky rad za umenie a literatúru (Chevalier de L´Ordre des Arts des Lettres) a Rytiersky rad za zásluhy (Chevalier de l ´Ordre du Merite)
    Pribinov kríž I. triedy
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    LATERNA MAGIKA/LA LANTERNE MAGIQUE (úryvky)             Pravda, viera, vedomie, realita čiže skutočnosť, výmysel,

    LATERNA MAGIKA/LA LANTERNE MAGIQUE (úryvky)

                Pravda, viera, vedomie, realita čiže skutočnosť, výmysel, fantázia, imaginácia, ideál a sen sa chápu ako heterogénne a protirečivé, navzájom sa vylučujúce veličiny: výmysel je vraj opakom reality, vedomie je údajne na nože s vierou, sen a skutočnosť sú vraj ako oheň a voda a človek je vo svete vedy a techniky čosi rušivé, čo robí len neplechu a bez čoho by na svete nebolo nijakej poruchy, ani havárie a všetko by bezchybne fungovalo.

                Lenže ja som stúpencom človeka a jeho mierového spolužitia so svetom, takže nevidím v týchto veličinách navzájom sa vylučujúce protiklady, ale rovnocenné, vzájomne sa doplňujúce komponenty mnohostrannej, na vnútorné rozpory a napätia bohatej reality. A za súčasť tejto reality pokladám aj seba samého, aj svoju hlavu, aj to, čo je v nej a čo sa v nej rodí, čiže aj fantáziu a výmysel. A nielen svoj výmysel, ale aj výmysly každého človeka, celého ľudstva. Pravdou je pre mňa nielen to, čo človek videl, počul a zažil, nielen to, čo si zapamätal a zapísal, ale aj to, čo nevidel a nepočul alebo zabudol, a preto si to musel domyslieť alebo vymyslieť, takže skutočnosťou a pravdou nie je pre mňa len Atlantída alebo žiarovka, báseň alebo obraz – ale aj ich autori a autorova pamäť, fantázia, imaginácia, pocity a dojmy a ich interpretácia – čiže tvorivý proces, bez ktorého by nevzniklo nič, takže nemali by sme o čom hovoriť.

     

     

    Malý manifest

     

    Zblúdili sme v labyrinte túžob

    Hľadáme nemožné

    A všade nachádzame len seba samých

    Ja nachádzam teba

    Ty nachádzaš mňa

    Pomyselné telá

    Možné jazyky

    A každý z nich inak hovorí

    Je to hra na schovávačku

    Je to hra na slepú babu

    Hra na mačku a psa

    Na strážneho psa nášho rozumu

    Čo cerí zuby a vrčí

    Na mačku,

    Čo splieta a odvíja hravé klbko

    A občas i novú báseň upletie

     

     

    Jazyk a komunikácia

     

    Píšem ti píšem a neviem čo to bude

    Ešte neviem čo to bude ale je mi jasné

    Že to nebude už také kŕčovito krásne

    Ako boli naše dávne predpotopné básne

    Už je totiž po potope a všetko je vlastne

    Postpotopné plné bahna a v podstate prázdne

    Bez vízie bez snívania bez túžby a vášne

     

    Píšem túto postpotopnú báseň pre tvoje oči

    Zavri ich aby si ma lepšie videla

    Jastrabím pohľadom svojej imaginácie

    Aj pre tvoje uši túto báseň píšem

    Je v nej klepot mojej zabudnutej remingtonky

    Aj ten zvláštny buchot ktorému sa vzletne

                hovorí tlkot srdca

    Aj moje volanie je v tej básni

    Aj môj šepot

    Prihováram sa ti všetkými jazykmi ktoré ovládam

    Aj tými ktoré ovládajú mňa

    Lebo sú mocnejšie ako ja

    Márne sa im bránim vždy ma premôžu

    A hovoria za mňa

    Ohnivým jazykom môjho podvedomia

    Jazykom víchrice čo vo mne buráca

    Kamenným jazykom mojej pamäti

    Jazykom vody a zabudnutia

    Jazykom kôrovca čo bezhlasne spieva

                pod šedivou kôrou našej osvietenej racionality

    A požiera pralesy po ktorých sa kedysi túlala naša fantázia

    A ja iba mlčím

    Všetkými jazykmi ktoré ovládam aj tými ktoré ovládajú mňa

    Všetkými jazykmi sa oddávam mlčaniu

    Aby si ma lepšie chápala

     

    Píšem túto postpotopnú báseň pre všetky tvoje zmysly

    Nemusíš ju čítať ani počúvať

                Stačí ak ju chytíš do ruky

    Ohmatáš pohladkáš ovoniaš zhúžvaš

    Vstrčíš do úst ochutnáš pohryzieš a zhltneš

    Lebo som prítomný v každom jej slove

    Tak ako je vitamín C prítomný v Evinom jablku

    Alebo Kristus Pán v hostii a v omšovom víne

    Nemusíš mi rozumieť stačí ak ma pochopíš

    Tak ako ja sa snažím pochopiť teba

    Všetkými svojimi chápadlami sa o to pokúšam

    A vždy mi vykĺzneš

    A vrátiš sa do ľadových vôd svojho egoizmu

     

    Ale raz sa ti to nepodarí

    Pevne ťa uchopím do oboch rúk a poviem

    Tak a teraz koniec mlčaniu budeme spolu

                komunikovať

    Ty sa budeš zmietať vrieskať no nič ti

                nepomôže

    A keď sa unavíš krotko sa ma spýtaš

    A čo je to vlastne tá komunikácia

    A ja ti poviem napríklad dialóg

    Ja vstúpim do tvojho vedomia a ty do môjho

    Ja do tvojich snov a túžob

    A ty sa udomácniš v mojom labyrinte

    A ja v tajomných komnatách tvojej krásy

    A tu sa vzbúri tvoje rácio

    Ako si to konkrétne predstavuješ

    Ako chceš tie nezmysly prakticky uskutočniť

    A ja ti poviem jednoducho napríklad jazykom

    A ty sa mi vyšklbneš a triumfálne zvoláš

    Ja som to tušila ty starý sviniar

    A vylepíš mi facku

    A ja ti vykrútim ruku a zvalím ťa na posteľ

    Ty ma uhryzneš do nosa a ja teba do ucha

    Ty začneš jačať a volať o pomoc a ja ti svojím

                jazykom zapchám ústa... atď.

     

    A keď bude po zápase

    A keď sa upokojíš budeš dlho hľadať slová

                a nakoniec povieš

    Tak ty tomu hovoríš komunikácia

    Ja na to mám celkom iný výraz

    Môžeš trikrát hádať aký

     

     

    Pražský chodec roku 2000 (úryvok)

     

                Vyzeral na šesťdesiatnika, ale ešte statného. Jeho vrchné oblečenie tvoril plášť gaštanovej farby s kožušinovým golierom a úzke čierne nohavice, také tesné, že sa cez ne zreteľne črtalo svalnaté lýtko. Na hlave mal čierny plstený klobúk so širokým okrajom, aký kedysi nosievali nemeckí profesori a čelo mal ovinuté čiernou stuhou. Všetko na ňom bolo v príkrom kontraste s týmto prostredím a najmä s triezvou postmodernou architektúrou staničnej prístavby. Jeho zaprášené topánky z mäkkej kože a bez podpätkov tlmili zvuk jeho krokov: kráčal ticho a pomaly ako človek, ktorý už má za sebou dlhý kus cesty a ešte dlhší pred sebou, takže si šetrí svoje sily.

                Sadli sme si na lavičku v tmavom kúte haly.

                – Áno, od istého času som tu znovu cudzincom, – povedal. – Podobne ako vy. Ale poznám Prahu a jej magickú krásu dokonale, takže vám ju môžem naplno odhaliť a povodiť vás po najtajnejších zákutiach mesta tak, ako som v marci 1902 po nich vodil jedného mladého francúzskeho básnika, ktorého meno som už zabudol...

                V tej chvíli mi bolo zrazu jasné, že tušenie, ktoré sa ma pri jeho rozprávaní postupne a čoraz väčšmi zmocňovalo, bolo správne. Nezdržal som sa.

                – Guillaume Apollinaire! – zvolal som.

                – Richtig! Apolinár! – skríkol aj môj spoločník, skomoliac v nadšení básnikovo meno, pričom si zrejme neuvedomil, že týmto výkrikom prezradil svoju až dosiaľ starostlivo utajovanú totožnosť. Áno, bol to skutočne Izák Laquedem, hrdina Apollinairovej poviedky Pražský chodec zo zbierky Kacír a spol., ktorú vydal – ako sa uvádza v tiráži – Rudolf Škeřík v jeseni 1926 v preklade Jaroslava Starého, s linorytmi Josefa Čapka, v krásnej úprave, ktorú každý český bibliofil dôverne pozná.

                – Ale ako mám chápať, že ste tu znovu cudzincom? – spýtal som sa. – Ja som sa ním stal takpovediac bez vlastného pričinenia, z vôle politikov, ale vy...?

                – Ja detto! – zvolal môj spoločník akoby potešený totožnosťou našich osudov. – Ibaže oveľa dávnejšie ako vy. Svoje najkrajšie a najlepšie roky som prežil tu, ale po mníchovskom diktáte som si uvedomil, že mi tu ruže nepokvitnú a emigroval som do Ameriky. Ale po päťdesiatich rokoch som si uvedomil, že ani Amerika nie je pre mňa, že Praha je predsa len Praha, a vrátil som sa, ale už ako cudzinec, s americkým pasportom. Skrátka, večný putujúci Žid, Ahasver. Ach jo, – smutne potriasol hlavou.

                Potom sa na mňa prívetivo pousmial.

                – Aj oni ráčia byť Žid? – spýtal sa diskrétne, stíšeným hlasom.

                – Občas sa ním cítim, – povedal som.

                – Oj, chápem, veľmi dobre chápem! – významne pozdvihol obočie a dôverne sa ku mne naklonil. – Chcete povedať, že de facto nie ste Žid, a predsa sa niekedy tak cítite. To poznám, ja som tiež podobný typ. To znamená, že obaja máme viacej citu a fantázie ako rozumu... Oj, prepáčte, – zháčil sa, – aby ste správne rozumeli: nechcel som povedať, že sme hlúpi, naopak, sme múdrejší ako druhí, pretože fantázia a imaginácia je tá najväčšia múdrosť...

                Chvíľu sme sa takto zhovárali, zdôverujúc sa jeden druhému so svojimi pocitmi a názormi, zážitkami, trampotami aj plánmi do budúcnosti.

                – A čo teraz robíte, ak to nie je príliš indiskrétna otázka? – spýtal som sa opatrne.

                – Čo robím? – zachmúril sa, ani čo by ho bola moja otázka zaskočila a nevedel na ňu odpovedať. – Momentálne sa pokúšam robiť sprievodcu po magických zákutiach starej Prahy, ako to stojí na tom letáčiku, ktorý som vám dal. Ale to je nanič! A viete prečo? – naklonil sa ku mne a tajnostkársky mi pošepol do ucha: – Lebo v Prahe už de facto nijakých magických miest niet. A práve preto som vymyslel jeden nový projekt, no ešte sa bojím o tom hovoriť, aby som to nezakríkol...

                Ale po dlhšom naliehaní predsa len čosi naznačil.

                – Chcel by som, ale, prosím vás, nechajte si to zatiaľ pre seba... skrátka, chcel by som oživiť tú starú magickú Prahu, viete, čo mám na mysli, Prahu Rudolfa II., Keplera, Tycha de Brahe, ale aj alchymistov, Golema, koniec koncov aj Franza Kafku, Gustava Mayrinka, dokonca aj Jakuba Arbesa, prečo nie? Myslíte, že je to fantastický projekt? Možno je, ale veď celý náš život je predsa fantastický, aj toto naše stretnutie je v podstate fantastické, a čo je na tom zlé?

                S úžasom a obdivom som počúval nadšený výklad svojho spoločníka, pociťujúc pritom čoraz väčšie pochybnosti o jeho realizovateľnosti, ale aj čoraz väčšie sympatie pre jeho absurdnosť.

                – Bude to, samozrejme, nesmierne náročné, ale musí sa to urobiť! Ponechať Prahu v terajšom stave jednoducho nemožno! Aj pán prezident Havel povedal, že to potrvá desaťročia a podľa mňa možno aj stáročia, kým sa odstráni všetko to svinstvo, ktoré tu zanechala totalita, – hovoril s pátosom ako davový rečník, – ale máme sa azda preto, prepáčte mi za výraz, posrať? Nemožno predsa žiť večne v tomto bordeli! Vy si ho možno ani neuvedomujete, ste na to príliš mladý, ale ja ho vidím na každom kroku. Toto že je magická Praha? Veď sú to iba žalostné trosky toho, čo tu kedysi bolo. Áno, domy tu stoja, niektoré aj zrekonštruované, dokonca aj s pamätnými tabuľami: tu žil Kepler, tam Tycho de Brahe, Paracelsus... ale kde je, prosím vás, ich duch? Génius loci? Kde je mágia? Všetko je preč! Takto sa predsa nedá žiť!

                 Rozkašľal sa a zmĺkol. Chvejúcimi prstami si zapálil veľkú cigaru, zrejme sa chcel upokojiť – bol veľmi vzrušený.

                – Prepáčte mi, – povedal, – ale pri tejto téme sa vždy rozčúlim, lebo stále mám pred očami tú starú, magickú Prahu. Ja sa ešte pamätám na desiatky domov, palácov, kostolov aj kaplniek, kde sa zjavovali psy s ohnivými očami a žeravými reťazami, bezhlaví jazdci na bezhlavých koňoch. Na vlastné oči som videl ohnivý voz na Jánskom vŕšku aj bezhlavého templára, ako vychádzal z Kostola svätého Vavrinca na Liliovej ulici: zjavoval sa tam každý piatok o polnoci, sedel na koni, ktorému z nozdier šľahali plamene, a v ruke držal svoju sťatú hlavu. Aj keď som Žid, toto kresťanské zjavenie ma nenechalo nikdy ľahostajným. Bolo to úchvatné divadlo! A dnes? Môžete chodiť po týchto miestach celé noci a nevidíte nič, nanajvýš nejakého penzistu, ako vetrá svojho pudlíka. A potom namiesto mágie nájdete len psie hovienka. Je to žalostné!

                Priznám sa, svojou rečou ma uviedol do hlbokej depresie.

                – A myslíte, že toto všetko sa ešte dá nejako napraviť? – opýtal som sa so štipkou nádeje, že sa mi dostane nejakej útechy.

                – To by nebol problém! – povedal môj spoločník triezvym, takmer bagatelizujúcim tónom. – Mňa trápi skôr iná otázka: či by to vôbec stálo za to, aký by to vlastne malo zmysel. Pre koho by sme tú magickú Prahu mali obnoviť? Pre Pražanov? Tí dnes majú celkom iné starosti! Alebo pre nemeckých a amerických turistov? Myslíte, že oni sem chodia pre nejaké magické zákutia? Vy veríte, že by sa tí prežratí, pohodlní a indolentní blbci o polnoci terigali po hrboľatých dláždených uličkách za nejakým zjavením? Nedajte sa vysmiať. Ešte keby sme k tomu pridali nejaké kulinárske špeciality s typickou českou dychovkou, niečo ako Škoda lásky, dobré pivo a nahotiny, nepoviem... Ale ukazovať im bezhlavého psa alebo nejakého dominikána, to je predsa nezmysel. Budú vás pokladať za podvodníka, ktorý im predvádza staré filmové triky...

                – A vôbec, – ozval sa po chvíľke zmeneným tónom, akoby s niekým polemizoval, – prečo tu vlastne debatujeme o takýchto nezmysloch?

                Tie slová ma šokovali. Ostal som ohromený, neveril som vlastným ušiam.

                – Podľa vás sú to nezmysly? – opýtal som sa, ledva lapajúc dych.

                Moja reakcia ho očividne zmiatla. Chlácholivo mi položil ruku na plece, akoby chcel napraviť dojem, ktorý vo mne nechtiac vyvolal, a získať späť moju dôveru.

                – Povedzte mi, ale úprimne, – prehovoril po chvíľke. – Ruku na srdce! Vám tie bezhlavé psy skutočne tak veľmi chýbajú? Musím povedať, že mne nie. Podľa mňa mágia je čosi celkom iné. Keď sa mi v Amerike zacnelo za Prahou, a stávalo sa mi to veľmi často, vždy som si ľahol na kanapu, zavrel som oči a nielenže som ju videl so všetkými zákutiami, ale ešte aj všetky vône a pachy som cítil, všetky jej melódie a zvuky som počul a vnímal som a prežíval všetky nálady a spomienky, a bolo to čosi čarovné alebo, ak chcete, magické. A to je podľa mňa tá skutočná mágia, ktorou si vás Praha podmaní a vnikne vám do duše a vy ju budete v sebe nosiť tak, ako ju nosím ja už celé stáročia...

                Nevedel som, čo mu na to povedať: jeho vyznanie ma dojímalo svojou úprimnosťou, ale cítil som v ňom aj kus sentimentality a básnickej konvencie. Opatrne som vážil slová, aby som sa nedotkol jeho citov.

                – Keď vás tak počúvam, – povedal som napokon váhavo, – mám pocit, že vy ste vlastne v istom zmysle kacír... že vlastne mágiu, ako nám ju definoval Eliphas Lévi a desiatky slávnych mudrcov, neuznávate... že vlastne v mágiu ako vieru v nadprirodzené spojenie človeka s vesmírom neveríte...

                Môj spoločník urobil takú strašnú grimasu, až som sa ho zľakol a mimovoľne som sa od neho odtiahol.

                – Oj, oj, córes! – zabedákal a chytil sa oboma rukami za hlavu. – Vyprovokovali ste ma k strašnému priznaniu, s akým som sa dosiaľ nikdy nikomu nezdôveril. Ani neviem, ako ho teraz vypustiť z úst.

                Hodnú chvíľu mlčal, potom sa mi naklonil k uchu a pošepol:

                – Máte pravdu... som kacír, neverím...

                Ešte nedoznelo posledné slovo jeho priznania, keď nad budovou Hlavného nádražia zahrmelo, strhol sa víchor a staničnou halou smerom od perónov k východu preletel za príšerného treskotu obrovský guľový blesk obkolesený oslepujúcou žiarou.

                Inštinktívne som sa prihrbil a zažmúril oči.

                Keď som ich po chvíli otvoril, všetko bolo zas ako predtým, no svojho spoločníka som už nevidel.

                Čitateľ si možno pomyslí, že tu chcem použiť starý, ošúchaný trik niektorých spisovateľov, ktorí v takýchto príbehoch radi predstierajú, že sa im to iba snívalo. No nie je to môj prípad, ja nič nepredstieram, hoci sa musím priznať, že v prvej chvíli sa aj mne zazdalo, že to bol iba sen. Ale toto klamlivé zdanie trvalo len dovtedy, kým mi pohľad nepadol na letáčik, ktorý mi môj spoločník na začiatku nášho stretnutia vstrčil do ruky. Bol to papierik formátu A-5, na ktorom bolo veľkým ozdobným písmom vytlačené:

    IZÁK LAQUEDEM

    Director of Ahasver-tour

    Sprievodca po magických miestach

    Prahy

     

                A pod tým štvorjazyčný zoznam všetkých magických miest starej Prahy aj s návštevnými dňami a hodinami a s presným opisom magických zjavení.

                Bol to neklamný dôkaz toho, že nešlo o sen, ale o skutočné stretnutie so skutočným Večným Židom – Ahasverom. Musím len ľutovať, že som si od neho nevyžiadal autogram – bolo by to značne zvýšilo hodnotu tohto dokumentu i jeho zberateľskú cenu. A v neposlednom rade aj hodnovernosť môjho rozprávania.

     

     

    Pata

     

                Keď ma dňa 22. absolutára roku 29 patafyzickej éry, čiže 29. septembra 1965 podľa vulgárneho kalendára, prijali za člena vznešeného Patafyzického kolégia s titulom Regent ubudoxológie pre Slovensko a priľahlé oblasti a poslali mi v tubuse spolu s menovacím dekrétom Stanovy kolégia s podrobným súpisom práv a povinností, ktoré z toho vyplývajú, uvedomil som si, že mojou hlavnou úlohou bude odteraz šíriť Patafyziku na tomto svete a na všetkých ostatných. A keď som nasledujúceho dňa dostal aj vysoké vyznamenanie Rad veľkého bachora, pochopil som, že už nemôžem ďalej otáľať, a dal som sa hneď plnou parou do práce.

     

                Neuplynul ani rok a moje úsilie prinieslo prvé ovocie: na ceste medzi Sereďou a Nitrou som narazil na obec Pata a v tej chvíli som intuitívne pocítil, že som objavil kolísku Patafyziky. Nemýlil som sa a povzbudený týmto úspechom ešte cieľavedomejšie som pokračoval v bádaní, aby som zistil, čím si vlastne táto skromná obec v Nitrianskom okrese získala také honosné epiteton. Už prvé výsledky môjho bádania boli ohromujúce, no aby som to nezakríkol, nešiel som s bubnom na zajace, ale v tichosti som bádal ďalej. A dnes, po tridsaťročnom bádaní, môžem povedať, že moje úsilie nebolo márne.

     

                To, že sa doktor Faustroll narodil roku 1898 v Čerkesku ako šesťdesiattriročný, bolo odjakživa známe a dodnes sa považuje za samozrejmosť; ale že sa narodil aj s doktorským titulom a s perfektnou znalosťou francúzštiny, na to sa celé desaťročia neodvážil nikto ani len pomyslieť. Bol som vlastne prvý, čo takúto myšlienku vôbec pripustil: prečo nie? pomyslel som si – prečo by sme takúto eventualitu mali apriórne vylúčiť? A ukázalo sa, že ani tentoraz som sa nemýlil. Táto otázka ma totiž priviedla k ďalším, ešte ohromujúcejším objavom. A podobne to bolo aj s otázkou, ako sa vlastne náš doktor dostal z Čerkeska do Paríža? Aj tu som odhodil tradičné predsudky a čoskoro som našiel odpoveď, ktorá mi, priznám sa, v prvej chvíli doslova vyrazila dych: na bicykli. Bol to prvý (a dosiaľ jediný) parný bicykel na svete, ktorý si sám skonštruoval, vediac, že peši by ho cesta zo severného Kaukazu do Paríža tak vyčerpala, že na zavŕšenie jeho hlavného diela by mu už neostalo dosť síl.

                Jeho hlavným dielom bolo totiž čosi ťažko definovateľné, na rozhraní filozofie a fyziky, na čo ešte len hľadal primerané pomenovanie: vedel len toľko, že to bude celkom nová vedná disciplína a že i jej meno musí byť takisto celkom nové, takpovediac neslýchané. Mal mnoho nápadov a postupne si ich overoval u významných osobností, ktoré cestou navštevoval, ale iba jediný sa mu ako-tak pozdával...

                Takto navštívil aj Stanislava Ignáca Witkiewicza zvaného tiež Witkacy (1885 – 1939 v. k.) v Zakopanom, geniálneho, ešte ani nie dvadsaťročného, ale už dosť výstredného spisovateľa; keď sa mu zdôveril, že vedu, ktorou sa zaoberá, chce podľa takých vzorov ako parapsychológia, paramorfóza alebo parametria nazvať parafyzikou, Witkacy sa zamyslel a povedal: „Je to delikátny problém. Tá vaša veda nie je až taká blízka filozofii a už vonkoncom nie parapsychológii ani paramorfóze, aby takéto pomenovanie vystihovalo jej podstatu. Mne to pripomína skôr poéziu.“ Opäť sa zamyslel a po chvíli pokračoval: „Keďže máte namierené do Paríža, odporúčal by som vám takzvanú južnú trasu, cez Tatry do Liptova: tu by ste totiž mohli navštíviť veľkého básnika Sama Bohdana Hroboňa (1824 – 1894 v. k.) v Liptovskej Sielnici. Je to veľký výmyselník, ten by vám určite pomohol (ak ešte vôbec žije, už dávno som o ňom nič nepočul). Ale mohli by ste sa prípadne poradiť aj s profesorom Aurelom Stodolom (1859 – 1942 v. k.), je to pre zmenu chýrny fyzik a má aj doktorát, podobne ako vy...“

                A tak sa doktor Faustroll prehupol cez Tatry do Liptova a zamieril rovno do Sielnice, kde ho však čakalo veľké sklamanie: ukázalo sa, že Witkacyho obavy boli opodstatnené – Samo Bohdan Hroboň už pár rokov ležal na sielnickom cintoríne. O to šťastnejšie dopadla jeho návšteva u Dr. Aurela Stodolu, ktorý už síce v tom čase žil v Zürichu, ale zhodou okolností bol práve na dovolenke u svojej rodiny v Liptovskom Svätom Mikuláši, a keďže tu nemal partnerov na učené debaty, nečakanej návšteve Dr. Faustrolla sa náramne potešil.

                Stretnutie dvoch učencov prekypovalo obojstranným nadšením, najmä keď zistili, že sú rovnako zamilovaní do pary ako najušľachtilejšieho zdroja energie: parný bicykel a parná turbína, na ktorej Dr. Aurel Stodola v tom čase pracoval, vylepšujúc svoj ináč už hotový vynález, im pripadali ako dve rozkošné dvojičky. Ale pri zmienke o „para-fyzike“ ako o prípadnom názve novej vednej disciplíny Dr. Faustrolla sa Dr. Aurel Stodola zachmúril: „Nie, drahý pán kolega,“ povedal takmer podráždene, „to by som vám rozhodne neodporúčal; naše vynálezy patria predsa celému svetu, celému ľudstvu, a mali by ho teda zjednocovať, a nie rozdeľovať. Váš termín by bol z tohto hľadiska kontraproduktívny, mohol by slovanské národy dezorientovať, ba aj popudiť, keďže slovo „para“ znamená v slovanských jazykoch niečo celkom iné ako grécka predpona rovnakého znenia... Moja parná turbína nemá predsa s vašou novou vedou nič spoločné...“

                Dr. Faustroll zosmutnel, no nezostávalo mu iné, ako dať zürišskému učencovi za pravdu, a rezignovane sa poberal preč. Keď zbadal, že aj jeho hostiteľ si balí kufre a tiež sa chystá na odchod, ponúkol sa, že ho na kúsku zvezie, aby aj takto demonštroval, že sa naňho za jeho ostré kritické slová nehnevá, čo Dr. Aurel Stodola s priateľským pochopením kvitoval a na znak vďaky za toto kolegiálne gesto figliarsky sa vyhupol na ponúkané, ináč veľmi nepohodlné miesto na rezervnom sedadle parného bicykla.

                V dobrej nálade vyrazili z Liptovského Svätého Mikuláša a zamierili cez Čertovicu na Pohronie, a keďže bolo krásne počasie, na drobnú kontroverziu obaja rýchlo zabudli, ba aj do spevu sa dali, vracajúc sa znovu a znovu k ľúbivej melódii známej kaukazskej pesničky Suliko. Takto prešli takmer bez zastávky celým Pohroním, cez desiatky dedín a mestečiek; bola už tma, keď dorazili k neveľkej zrubovej stavbe, pred ktorou stálo niekoľko kočov a sedliackych vozov s konskými záprahmi; Dr. Aurel Stodola hneď uhádol, že je to zájazdný hostinec, a pozval svojho bicyklového povozníka na štamperlík.

                Po prvom štamperlíku si, pravdaže, dali druhý a tretí a potom večeru, kapustnicu a bryndzové strapačky, po ktorých si Dr. Faustroll objednal ešte šašlík, no keďže domáci kuchár nevedel, čo je to, sám ho aj pripravil na čerkeský spôsob – a tak im v pohode a hodovaní prešiel večer a rozhodli sa, že tu aj prenocujú.

                Po večeri sa Dr. Faustroll diskrétne vytratil, a kým sa motal po dvore, hľadajúc potme záchod, Dr. Aurel Stodola sa uložil na spanie. Bolo už po polnoci, keď z dvora zaznel mohutný výkrik. Dr. Aurel Stodola spoznal hlas svojho spoločníka, vyskočil z postele a zapálil sviečku, že mu vybehne na pomoc, no skôr ako si stihol obuť papuče, vrútil sa do miestnosti vzrušený Dr. Faustroll.

                „Už to mám! Už to mám!“ kričal po francúzsky.

                „Čo?“ pýtal sa ho Dr. Aurel Stodola takisto po francúzsky, ibaže s zürišským akcentom.

                „Je to Patafyzika! PATA – FYZIKA!“ kričal naradostený Dr. Faustroll a v nadšení vychrlil zo seba jedným dychom, že pri hľadaní záchoda objavil tabuľu s nápisom Pata, čo je zrejme meno obce, v ktorej sa práve nachádzajú, a že v tom okamihu sa mu v hlave rozjasnilo a on sa rozhodol, že na pamiatku tejto šťastnej chvíle vloží meno obce do názvu svojej vednej disciplíny – „ako drahokam do prsteňa“, povedal doslova – a nazve ju pata-fyzikou!

                Takto sa stala dovtedy neznáma obec v Nitrianskom okrese slávnou kolískou Patafyziky. A doktor Faustroll, vzrušený svojím objavom, ledva sa dočkal rána a už na svitaní vyrazil do Paríža.

                „Cestou sa zastavte v Prahe, dajte si oddychovú pauzu a nezabudnite navštíviť filozofa Ladislava Klímu,“ zavolal ešte za ním Dr. Aurel Stodola. „A Járu da Cimrmana, je to veľká osobnosť svetového formátu. Len aby ste ho našli, ak ešte vôbec žije.“

                „Jára da Cimrman je všadeprítomný a nesmrteľný – omniprésent et immortel,“ odvetil doktor Faustroll, otvoril naplno parný ventil a šliapol na pedále.

               

                „Et le reste est littérature,“ ako by povedal Verlaine. A ja dodávam, že to ďalšie, čo potom nasledovalo, dozvie sa čitateľ, ak si pozorne prečíta knihu Alfreda Jarryho Skutky a názory doktora Faustrolla, patafyzika.

     

    Albert Marenčin

    Propagátor – Šíriteľ

    pre Stredo-výstrednú Európu

    Regent ubudoxológie

    pre Slovensko a priľahlé oblasti

     

    O mŕtvych len dobre

     

    V skleníku leží skleníkový muž

    V skleníku ktorý podobá sa hradu

    Medzi kapustou a uhorkami leží

    Pavúky mu kol hlavy pavučiny pradú

    Celé sa to slimákmi a pandravami hmýri

    A on stále leží a čaká

    Len občas si sadne do zlatého kresla

                s brokátovým poťahom a zapáli si cigaretu

                alebo prednesie krátky prejav

    A znovu si ľahne a na čosi čaká

    Tvári sa že spí no nie je to spánok

    Tvári sa že žije no nie je to život

    Je mŕtvy

    Len ešte o tom nevie

    Nik mu to ešte neoznámil

    Kedysi bol veľké zviera

    Ako sme sa ho báli keď zavrčal

    Alebo keď na nás vyceril zuby

    Ba stačilo keď na nás zagánil svojimi krvavými očami

    A dnes je to už len malý mŕtvy muž

    Ktorý si myslí že žije

    Nik sa ho už nebojí

    Jeho telo sa pomaly rozkladá a jedného dňa

                bude také rozložené že ho už nikto

                neposkladá späť

    Prestane jednoducho fungovať

    Niektoré súčiastky sa ešte budú dať použiť

                a predajú sa na blšom trhu

    Ostatok pôjde do šrotu

    Je to smutný koniec muža ktorý bol kedysi

                taký mocný a slávny

    Aké mal veľké bicepsy

    Ako sme mu držali palce keď dvíhal tú

                najťažšiu činku

    Ako sme kričali do toho do toho

    A on len fučal a skromne sa usmieval

    Teraz leží v skleníku a pomaly sa rozkladá

    Po čele mu lezie slimák a necháva za sebou

                striebristú stopu

    Ešte deň-dva a z ucha mu vyrazí jahodový šľahún

    Z úst reďkovka alebo hlávka šalátu

    Z rozkroku dve cibule a mrkva takže to bude

                vyzerať ako erotické zátišie na

                Arcimboldovom obraze

    A z mužného hrudníka na ktorom sa kedysi

                trblietali metále a zaspávali krásne záhaľčivé ženy

    Vyrastie gigantický karfiol

    Keby žil šiel by s tým na trh a za utŕžené

                peniaze by si niečo kúpil

    Napríklad zmrzlinu alebo nové topánky

    Ale je mŕtvy

    Hoci ešte stále o tom nevie

    Lebo mu to ešte nikto neoznámil

    Pochovajú ho v starých cúgovkách

    Smútočný rečník sa rozplače nad rakvou

                a povie bol to veľký muž

    Bol by si zaslúžil lakovky

     

     

    Laterna magika alebo Básnické umenie

     

    Pred naším domom stála veľká moruša

    A pod ňou dlhý doštený stôl a dlhá lavica

    V lete po práci sa tu sedávalo a viedli sa učené

                debaty o neslýchaných veciach

    Počúval som ich s otvorenými ústami a po chrbte

                mi behali zimomriavky

    Alebo som hrával s hluchonemou tetou Terezkou

                Člověče nezlob se

    A večerami len čo sa zmrklo

    Začali sa pri stole schádzať rôzne celebrity

    Raz sa tu pristavil Rinaldo Rinaldini

    Inokedy Jánošík s pištoľami v oboch rukách

    Rôzni králi cisári chýrni zbojníci a vrahovia

                všetkých čias

    Ale najviac sa mi páčilo keď sa tu pristavil Ježiš Kristus

                aj so svojimi apoštolmi

    Mimochodom bolo ich oveľa viac ako na obraze v spálni

    Ale na tom by nebolo nič zvláštne a nikomu to neprekážalo

    Stôl bol dosť veľký a lavica dlhá všetci sa pomestili

    Mama hneď prestrela rozložila taniere a príbory

    A začala prinášať klobásy šunku vajíčka orechové a makové

                koláče a tradičnú veľkonočnú paschu a takzvaný syrok

    A obradne ich rad-radom vynukovala

    Ale oni o jedle ani počuť

    Prepáčte milostivá –  povedal mame jeden apoštol –

                neprišli sme k vám hodovať ale rozlúčiť sa

    Na rozlúčku stačí štipka chleba a kalištek vína

    Je to naša posledná večera

    A pri týchto slovách si každý dal svoj tanier za hlavu

    A taniere zažiarili zázračným leskom

    Celkom tak ako na tom obraze v spálni

     

    Vtedy som ešte nechodil do školy

    Bol som ešte bohabojné a dobre vychované dieťa

    A svet vôkol mňa bol ešte plný zázračností a hral

                všetkými farbami ako sojčie pierko

    Ale potom prešli veky

    Prehrmeli ako rebriniaky po mačacích hlavách

    Dúha sa rozpadla na farebné čriepky a tie sa mi

                zosypali na hlavu a dokaličili ma

    Do spálne sa vkradol vypĺznutý potkan veľký a tučný ako sviňa

                a prevrátil všetko hore nohami

    Nebolo vidieť nič len dym a kúdoly prachu

    A všetko sa zmenilo morušu zrúbali a stôl sa rozpadol

    A jedného dňa som objavil malú básničku

    Bolo to v Paríži koncom januára 1946

    Pripomenula mi ten dávny večer a tie čarovné taniere

    Stálo v nej že kto sa hrá s tanierom a kladie si ho za hlavu

                nedostane jesť a bude sa postiť

    Preto tá básnička mala názov PÔST

    Po francúzsky

    La Cène

     

    Ils sont à table

    Ils ne mangent pas

    Ils ne sont pas dans leur assiette

    Et leur assiette se tient tout droite

    Verticalement derrière leur tête

    Podpísaný: Jacques Prévert

     

    Závidel som básnikovi že to dokázal tak

                jednoducho a krásne povedať

    Dokonca do tej básničky vložil aj jednu

                nepreložiteľnú slovnú hračku

    A stačilo mu na to všetko päť krátkych veršov

    Zatiaľ čo mne nestačilo ani tridsaťpäť

     

    Úryvky z knihy LATERNA MAGIKA/LA LANTERNE MAGIQUE sú publikované so súhlasom Alberta Marenčina – Vydavateľstvo PT (www.marencin.sk)

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory