Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin

Foto © Peter Procházka


  • Životopis autora

    Alta VÁŠOVÁ sa narodila 27. mája 1939 v Sevljuši na Zakarpatskej Ukrajine (dnes Ukrajinská republika). Študovala na Vysokej škole
    Alta VÁŠOVÁ sa narodila 27. mája 1939 v Sevljuši na Zakarpatskej Ukrajine (dnes Ukrajinská republika). Študovala na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave matematiku a fyziku (1957 – 1960) a do roku 1968 pôsobila ako učiteľka. V rokoch 1968 – 1970 bola dramaturgičkou Slovenskej televízie v Bratislave a v rokoch 1971 – 1978 sa profesionálne venovala literárnej činnosti. Po roku 1978 sa načas vrátila k svojej profesii dramaturgičky a scenáristky v Slovenskej filmovej tvorbe, bola však aj sprievodkyňou a upratovačkou na gotickom hrade Zvikov. V súčasnosti sa venuje literárnej tvorbe. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

    • Veľkáčky (1978)
    • Blíženci z Gemini (1981)
    • 7,5 stupňa Celzia (1984)
    • Pán Puch (1991)
    • Lelka zo sekretára (1992)

    Scenáristika

    • Román o base (1969)
    • Sladké hry minulého leta (1970)
    • Peniaze alebo život (1975)
    • Ako listy jedného stromu (1979)
    • Odveta (1979)
    • Neberte nám princeznú (1982)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Tvorba Alty Vášovej sa žánrovo člení na prozaickú tvorbu pre dospelých, filmovú, televíznu a rozhlasovú scenáristiku

    Tvorba Alty Vášovej sa žánrovo člení na prozaickú tvorbu pre dospelých, filmovú, televíznu a rozhlasovú scenáristiku a podstatná časť jej diela je venovaná detskému čitateľovi. Hneď po vstupe do literatúry sa prejavila ako autorsky výrazná osobnosť a určujúcimi znakmi jej prózy sa stali žánrová variabilita príbehov, sklon k experimentovaniu, s dôrazom na modelové situácie a prozaický detail, ale aj vnútorný pátos príbehu. Výrazne sa to prejavilo už v jej knižnom debute, zbierke krátkych próz Zaznamenávanie neprávd, ktoré sú jemnými mikrosondami do existencie súčasného človeka. Za experimentálnu prózu modelových situácií možno označiť jej knihu dvoch próz Miesto, čas, príčina, ktorá je záznamom nezmyselného putovania skupiny mužov a žien. Po týchto dvoch výrazne experimentálnych knihách prechádza v druhej polovici 70. rokov k tvorbe vedecko-fantastickej literatúry. Romány PoV záhradách na pozadí života vzdialenejších i blízkych civilizácií robotov a mravčích ľudí odkrývajú mechanizmus totalitných systémov a demýtizujú falošnú podstatu ich tzv. šťastných a bezproblémových zajtrajškov. Práve pre nastolenie filozoficko-mravných otázok vzťahu jednotlivca a kolektívu, moci a totalitných metód vládnutia, mohol román Po, ktorý je rámcovaný sebazničením ľudskej civilizácie a jej novým zrodom, vyjsť v kompletnej, necenzurovanej podobe až v roku 1993. V druhej polovici 80. rokov a v 90. rokoch sa pre jej tvorbu stáva charakteristický sklon k symbolickosti a metaforickosti vyjadrenia a snaha hľadať nové žánrové a štýlové postupy na zaujatie postoja k pálčivým problémom súčasnosti, ale aj potreba vyjadriť sa k nadčasovým témam lásky či trvalých životných hodnôt. V novele Sviatok neviniatok podáva príbeh tragickej mileneckej lásky dcéry stredovekého lúpežného rytiera a tkáčskeho syna a pod povrchom tohto príbehu sa ukrýva nadčasová výpoveď o dôsledkoch ľudskej zloby. Kniha Úlety má charakter autobiografických denníkových záznamov, charakterizovaných autorkou ako „sled situácií, z ktorých treba vybrať vždy to menšie zlo“, s obrátenou časovou chronológiou (začína v 90. a končí v 50. rokoch smrťou komunistického diktátora J. V. Stalina). Do zbierky poviedok Osudia, ktoré sú miniatúrnymi prozaickými dotykmi s dennými ľudskými snami a nádejami, zaradila autorka aj dlhšiu prózu – umeleckú koláž S Boženou, ktorá je originálnym pohľadom na menej viditeľný svet známej českej spisovateľky Boženy Němcovej. V novele Natesno uplatnila metódu psychologického prieniku do autentického životného príbehu zubárky Kláry s viacvrstvovo fungujúcou metaforou „života natesno“. V tejto próze autorka sformulovala svoj postoj k rôznym podobám procesu emancipácie, či už národnostnej menšiny, potomka v tom čase prenasledovanej inteligencie, alebo ženy v slovenskej spoločnosti a na aktuálnu tému feminizmu prostredníctvom svojej ženskej hrdinky povedala: „Život som vnímala vcelku, pospletaný, mužsko-ženský: nevedela by som sa stať ohnivkom falošnej reťaze, ktorá si nevšíma muža, milenca a otca.“ V literatúre pre deti a mládež debutovala dievčenským románom Veľkáčky z prostredia veľkomesta s dobrodružnou detektívnou zápletkou. Ironicko-satirický osteň, namierený proti skostnatenosti dospelých a proti deformáciám civilizácie je prítomný v jej vedecko-fantastických prózach pre mládež Blíženci z Gemini, v ktorom uplatnila postupy dievčenského románu, dobrodružného príbehu i vedeckej fantastiky a 7,5 stupňa Celzia, kde v príbehu o hyperbolizovaných dôsledkoch poklesu teplôt na našej planéte ukazuje rozdielnosť prístupu detí a dospelých k realite: kým dospelí rezignujú a stavajú sa infantilnými a bezmocnými, deti sa ujímajú riadenia spoločnosti aj ich osudov. Problém tolerancie, porozumenia a dôvery v rodine nastoľuje novela s dievčenskou hrdinkou Niekto ako ja. Príbeh sa podáva rozprávačskou trojoptikou – rozprávačmi sú striedavo otec, matka a dcéra – a dynamizovaný technikou filmového strihu a je autorkinou reakciou na stereotyp, konvencie a zvyk v rodinných vzťahoch ako fenoménoch ohrozujúce jej základy. V imaginatívno-hravom príbehu Pán Puch o školákovi Lukášovi a jeho kamarátoch a blízkych, dávkovala rozprávkovú romantiku, detektívnu dobrodružnosť, humor a nostalgiu so zmyslom pre ich funkčnosť v celku, a tak vznikol pôvabný príbeh o starostiach, radostiach a predstavách chlapca bývajúceho v starej ulici určenej na asanáciu. Fantazijný príbeh Lelka zo sekretára je výpoveďou o potrebe „vidieť srdcom“ a prostredníctvom neho autorka zároveň vedie polemiku so svetom spútaným hodnotami konzumného života. Všetky jej prózy pre deti a mládež okrem žánrovej invencie a experimentovania s témou zároveň prinášajú vážne zamyslenie nad znepokojujúcimi stránkami života detí, rozpadu tradičných rodinných hodnôt a istôt. Deti v týchto príbehoch vystupujú ako emancipovaní partneri dospelých a v tomto zmysle možno jej tvorbu pre deti a mládež charakterizovať ako „obrátenú jednou tvárou k mládeži a druhou k dospelým“. Altu Vášovú poznajú jej mladí i dospelí čitatelia aj ako autorku filmových a televíznych scenárov a muzikálov, z ktorých sa Cyrano z predmestia stal kultovým príbehom generácie 80. rokov.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Blíženci z Gemini (1981 po česky), Natesno (1999 po maďarsky), poviedky zo zbierky Osudia (2000 po nemecky)
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Dežo Ursiny mal muzikál rád. V tvorbe sme narazili a to nás spojilo, hovorí autorka libreta k muzikálu Peter a Lucia.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Dežo Ursiny mal muzikál rád. V tvorbe sme narazili a to nás spojilo, hovorí autorka libreta k muzikálu Peter a Lucia. (Rozhovor). In: Sme, roč. 25, 4. 10. 2017, č. 228, s. 13.

    JUŠČÁK, Peter: LAUDÁCIA na knihu rozhovorov Jána Štrassera s prozaičkou Altou Vášovou Sledoslov. In: Romboid, roč. LII, február 2017, č. 1 – 2, s. 172 – 173.
    In: Romboid, roč. LII, február 2017, č. 1 – 2, s. 172 – 173.
    Laudácia je dostupná na: http://www.slovakwriters.com/ocenenia/rok-2014/laudacia/

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    bj: Ján Štrasser: Sledoslov. (22. 10. 2015)
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/371181-jan-strasser-sledoslov/

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    TARANENKOVÁ, Ivana: Malé príbehy tichých zlomov. Alta Vášová: Menoslov. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 7, s. 9 – 12.

    SOUČKOVÁ, Marta: Veľavravný menoslov. Alta Vášová: Menoslov. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 7, s. 9 – 12.

    GRMANOVÁ, Martina: Smutno-krásne hry Alty Vášovej (Alta Vášová: Sladké hry minulého leta). In: Knižná revue, roč. XX, 23. 6. 2010, č. 13, s. 4.

    GÁL, R.: Ostrovy nepaměti. In: Literární noviny, 19.10. 2009.
    http://www.literarky.cz/component/content/article/1455-ostrovy-nepaměti

    MOJŽIŠ, J.: Rozpamätávanie na ostrovy nepamäti. In: Romboid, roč.XLIV. (2009). č. 4,  s. 93 – 96.
    http://romboid.sk/wp-content/uploads/2012/03/Romboid_04_2009.pdf

    ANDREJČÁKOVÁ, E.: Takúto skrývačku hrám so sebou. (rozhovor s Altou Vášovou). In : SME, 19. 8. 2009
    http://kultura.sme.sk/c/4979969/takuto-skryvacku-hram-so-sebou.html

    HAUGOVÁ, M.: Vzďaľovanie a približovanie ostrovov. In: SME, 27. mája, 2009
    http://kultura.sme.sk/c/4860808/vzdalovanie-a-priblizovanie-ostrovov.html

    STANISLAVOVÁ, Z.: Alta Vášová. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    JENČÍKOVÁ, E.: Alta Vášová. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ZAJAC, P.: Raj sveta, labyrint srdca (Alta Vášová: V záhradách). In: Romboid, 39, 2004, č. 9.

    ZAJAC, P.: Stopou anjelov je smiech (Alta Vášová: Natesno). In: Romboid, 39, 2004, č. 1.

    TUČNÁ, E.: Marginálie o literatúre pre deti. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 2000.

    JENČÍKOVÁ, E.: K žánrovo-textovým „súhram“ a „protihrám“ v tvorbe Alty Vášovej. In: Druhový a žánrový kontext v epike pre deti a mládež. Prešov: Náuka 1999.

    MACSOVSZKY, P. – VÁŠOVÁ, A.: Brúsiť – a vlastne nedobrúsiť (Rozhovor). In: Romboid, 34, 1999, č. 8.

    CVIKOVÁ, J.: Alta Vášová: Natesno. In: Romboid, 33, 1998, č. 2.

    JANECOVÁ, M.: Nedokonalosti dokonalosti (Alta Vášová: Natesno). In: Dotyky, 10, 1998, č. 7.

    SOUČKOVÁ, M.: O dyme bez ohňa, alebo, Zaznamenávanie bolestí (Alta Vášová: Natesno). In: Romboid, 33, 1998, č. 7.

    ZELINSKÝ, M.: Alta Vášová: Natesno. In: Romboid, 33, 1998, č. 2.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Realizácie prózy. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 1997.

    HAUGOVÁ, M.: Mila Haugová číta Altu Vášovú. In: Romboid, 31, 1996, č. 3.

    SUDOROVÁ, S.: Alta Vášová: Osudia. In: Dotyky, 8, 1996, č. 8.

    ŠULEKOVÁ, D.: Režijné poznámky k filmu „Život“ (Alta Vášová: Osudia). In: Dotyky, 8, 1996, č. 4.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Cykly, rytmy, množnosť (Alta Vášová: Osudia). In: Dotyky, 7, 1995, č. 3.

    JENČÍKOVÁ, E.: Písanie ako spôsob existencie (Alta Vášová: Osudia). In: Aspekt, 1995, č. 1.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Výber z možností (Alta Vášová: Osudia). In: Dotyky, 7, 1995, č. 3.

    KUHNOVÁ, D.: Dejiny jedného vedomia (Alta Vášová: Osudia). In: Dotyky, 7, 1995, č. 3.

    PUCHALA, Vlado: Citlivé vzťahy (Alta Vášová: Osudia). In: Knižná revue, roč. V, 31. 5. 1995, č. 9, s. 5.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Priestorom spoločenskej prózy pre deti a mládež. Prešov: Pedagogická fakulta UPJŠ 1995.

    VANEKOVÁ, O.: Zabudnúť na čas (Alta Vášová: Osudia). In: Dotyky, 7, 1995, č. 3.

    ŠIMONOVÁ, B.: Žáner v pohybe. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela 1994.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Alta Vášová: Lelka zo sekretára. In: Bibiana, 2, 1994, č. 4.

    KROČANOVÁ, D.: Ľudské, príliš ľudské? (Alta Vášová: Sviatok neviniatok). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 41.

    LETŇANOVÁ, E.: Láska (Alta Vášová: Sviatok neviniatok). In: Kultúrny život, 27, 1993, č. 10.

    OBERT, V.: Dobrí ľudia ešte žijú (Alta Vášová: Lelka zo sekretára). In: Romboid, 28, 1993, č. 3.

    PATARÁK, J.: Dvakrát Alta Vášová (Alta Vášová: Sviatok neviniatok). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 1.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Lebo ako smrť mocná je láska (Alta Vášová: Sviatok neviniatok). In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 3.

    ŠPAČEK, J.: Dvakrát Alta Vášová (Alta Vášová: Lelka zo sekretára). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 1.

    ŽILKOVÁ, M.: Ak dvaja robia to isté... (Alta Vášová: Lelka zo sekretára). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 17.

    FABUŠ, J.: Alta Vášová: Pán Puch. In: Zlatý máj, 35, 1991, č. 5.

    RUTTKAYOVÁ, I.: Pozorovanie ako literárny princíp. In: Aspekt, 1991, č. 3.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Pútavý príbeh o veciach v živote a o živote vecí (Alta Vášová: Pán Puch). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 11.

    KEPŠTOVÁ, Ľ. – VÁŠOVÁ, A.: Jaskynka, o ktorej vedia iba deti (Rozhovor). In: Zlatý máj, 33, 1989, č. 6.

    REDEREROVÁ, V.: Alta Vášová: Niekto ako ja. In: Romboid, 24, 1989, č. 4.

    TUČNÁ, E.: Alta Vášová: Niekto ako ja. In: Zlatý máj, 33, 1989, č. 1.

    NOGE, J.: Literatúra v literatúre. Bratislava: Mladé letá 1988.

    NOGE, J.: Spoznávanie (Alta Vášová: Niekto ako ja). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 11.

    MIKULOVÁ, M.: Alta Vášová: V záhradách. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 1.

    BALÁK, Š.: Alta Vášová: Blíženci z Gemini. In: Romboid, 17, 1982, č. 2.

    NOGE, J.: Alta Vášová: Blíženci z Gemini. In: Zlatý máj, 26, 1982, č. 6.

    PUŠKÁŠ, J.: Obraz mučivého raja (Alta Vášová: V záhradách). In: Nové slovo, 24, 1982, č. 23.

    HEVIER, D.: Pred (Alta Vášová: Po). In: Romboid, 15, 1980, č. 11.

    PETRÍK, V.: Čo by sa stalo s človekom keby... (Alta Vášová: Po). In: Romboid, 15, 1980, č. 11.

    SLOBODNÍK, D.: Alta Vášová: Po. In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 5.

    SULÍK, I.: Alta Vášová: Veľkáčky. In: Zlatý máj, 23, 1979, č. 7.

    VALENTOVÁ, M.: Kniha o dievčatách (Alta Vášová: Veľkáčky). In: Romboid, 14, 1979, č. 6.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Vášová je nevšedným zjavom v slovenskej literatúre. Nikdy nepodľahla všeobecne požadovanej metóde socialistického realizmu,

    Vášová je nevšedným zjavom v slovenskej literatúre. Nikdy nepodľahla všeobecne požadovanej metóde socialistického realizmu, neprinášala zjednodušené a falošne optimistické vízie sveta, ale prichádzala už od začiatku – tvrdohlavo a dôsledne – s citlivými civilizačnými, ekologickými či sci-fi projektmi, v ktorých mapovala vnútorné problémové životné situácie človeka, presadzovala otázky ľudskej etiky a čistoty, potreby civilizovanej kultúrnosti, partnerskej citlivosti a vnímavosti, vzájomného porozumenia či nefalšovaného čítania v duši človeka.

    Eva Jenčíková

    Jej pôvabne poetické, dobrodružné, fantastické, či ináč organizované príbehy vznikajú ako ústredné kompozičné podložie na jemne rozvíjané gnómy, spravidla prostej, verifikovateľnej myšlienky. I preto nie ukončenie príbehu, ale ozvena (...) sa stáva jeho dominantnou pointou. Aj preto pri záujme o prózu Alty Vášovej nerozhoduje vek čitateľa.

    Viera Žemberová

    Ku koncu 80. rokov a v 90. rokoch zosilnel v tvorbe Alty Vášovej sklon k symbolickosti a metaforickosti vyjadrenia, chuť hľadať a nachádzať nové žánrové a štýlové spôsoby ako sa vyjadriť k pálčivým problémom súčasnosti a tlmočiť potrebu pozitívneho životného princípu. Neváha pritom umne a zmysluplne použiť detektívny postup, experimentovať s časopriestorom alebo aktualizovať starú legendárnu látku.

    Zuzana Stanislavová

    Alta Vášová vytvára rozprávkovosť cez historizovanie, cez zneisťovanie skutočnosti fantastickosťou a prvky science-fiction hrozivo pripomínajúce prítomnosť a realitu a cez všetky tie hyperbolické posuny, ktorými moderná rozprávka podáva návod, ako sa na skutočnosť možno pozerať tak veľkými očami, až sa z nej stane rozprávka. Tieto postupy sú známe, no príjemným prekvapením je, s akou svojskou polohou vrúcnosti, s akou štylistickou eleganciou a dômyselnou fabuláciou ich využíva Alta Vášová v Pánovi Puchovi, tejto optimistickej detskej knižke o tom, že ešte žijeme.

    Jozef Fabuš

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti literatúry a divadla (1. januára 2018 pri

    Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti literatúry a divadla (1. januára 2018 pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky)

    Cena Jána Johanidesa 2016 za knihu Menoslov

    Cena Bibliotéky 2012 za knihu Sfarbenia (2011) 

    Finalistka súťaže Anasoft litera (2009)

    Cena Trojruža (2004)

    Cena Janusza Korczaka (1991)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

         PRECHÁDZKA (Poviedka z knižného debutu Zaznamenávanie neprávd )   Pre mňa, mátožnú a snivú, bolo tej noci
         PRECHÁDZKA (Poviedka z knižného debutu Zaznamenávanie neprávd)
     
    Pre mňa, mátožnú a snivú, bolo tej noci plno nevídaného. Na dlaždiciach
    sa preťahovala a preťahovala mačka. Rozoznala som starenu, takmer
    nalepenú na múr; starenu bláznivú tým spôsobom, ktorý nedovoľuje
    potlačiť tušenie, že blázni sme my, ostatní. Precupkala cez cestu, znova
    sa vrátila. Ruku si zdvihla nad oči. Akoby čosi hľadala, chodila ďalej, až
    zastala pod bránou s klenutím. Vravím, bola noc a ani spln nebol. Oči spod
    ruky, ktorou si zacláňala starý pohľad pred tmou, mala upreté na mňa:
    vedela som, že zreničky sú diery, cez ktoré do nej vstupujem prevrátená,
    zmenšená a skutočnejšia ako v bytí, fixovaná v okamihu.
         Odkiaľsi znel detský plač. Jasnými vlasmi svietilo dievča v okne. Hulákajúci
    maturanti vychádzali z viechy. Pred rozsvietenou izbou sa vlnivo
    pohla roleta, Je noc, je noc... Zhora vybuchoval ženský smiech. Zabočila
    som do najtenšej uličky v okolí. Do takej, v ktorej sa ti nepodarí vyhnúť
    nikomu, ak v nej niekoho stretneš. V jedinom obloku stál muž vyzlečený
    do košele a za sebou mal knižnicu cez celú dlhú stenu. Koniec najtenšej
    uličky bol zatarasený lešením. Opravovali dom, na ktorom je pamätná
    tabuľa. Keď som sa vymotala z rúrkovitej konštrukcie, podrobne som si
    prezerala mená padlých.
         Mojej nádeji sa otvoril park s lavicami takmer prirastenými k stromom.
    Svitalo. Zriedkavé dvojice som obchádzala neúmerným oblúkom.
    Volanie bolo asi silné, lebo ma napokon predsa len ktosi oslovil. Stála som
    už pred bránou do svojho prázdneho bytu. Pozrela som sa mu do tváre
    a vybehla schodišťom. Bola to krásna tvár.
     
     
         PO (Ukážka z románu Po, koniec II. kapitoly)
     
    ...Moja skrýša je priestranná, ale nezasvätenec ju iste nenájde. Je to dutina
    hlboko pod povrchom a je do nej iba úzky priechod. Prenášanie zdrojov
    energie sa mi darí, no ešte rýchlejšie, ako ich stačím prenášať do tajnej zásobárne,
    objavujem nové náleziská. Prvú skrýšu musím napokon zatarasiť
    a hľadať ďalšiu. Obávam sa, že sa moja existencia zredukuje na nekonečné
    hľadanie a zapĺňanie zásobární. Neochotne pripúšťam, že obavy o pominuteľnosť
    zdrojov energie sú aspoň zatiaľ zbytočné a že istota nespočíva v ich
    znášaní. Znechutene prácu končím. Ostáva mi teda jediný kapitál – náskok.
         Náskok! Samozrejme – budem o čosi skúsenejší ako tí, čo sa len
    rozbehnú do sveta. Iste budú aj oni prežívať obdobie, v ktorom sa naučia
    samostatne myslieť, ako som ho prežil i ja. Možno ich k tomu medzníku
    budem musieť priviesť sám. Veď mňa k nemu dohnal strach pred opätovnou
    nehybnosťou a tento strach im bude neznámy. Na začiatku spoluexistencie
    s druhmi mi pravdepodobne nebezpečenstvo nehrozí! To by som hádam
    mohol skúsiť... Oživiť ich len na krátky čas slabým zdrojom energie, ako
    som to urobil pri prvom pokuse s vrčadlom. Pozorovať ich chvíľu a vytipovať
    si, s kým by som mohol nadviazať nezištné partnerstvo, upevnené jeho
    závislosťou. Ku skutočnému životu prebrať len tých, ktorých si vyberiem!
         Obchádzam miesto, ktoré pôsobí ako cintorín; druhovia tu ležia
    takmer jeden na druhom. Prisúvam sa k bratovi, ktorého som na začiatku
    svojho príbehu obral o energetické centrum. Spomínam si na svoju
    vtedajšiu nemotornosť. Podoberám sa na jemnú prácu a uvádzam brata
    do pôvodného stavu. Neďaleko leží orgán, ktorý som si kedysi vyrval
    z tela a nahradil ho bratovým. Už budeme mať navždy vymenené centrá...
    Bratovo telo sa naposledy pohne. Z môjho bývalého centra unikajú zvyšky
    energie, ktoré ma kedysi zachránili. A pritom stačilo zasunúť do energetického
    centra len čerstvý zdroj... napojiť ho a vyhodiť starý. Nebolo treba
    okrádať brata. Zoznamujem sa s ležiacimi, jemnými dotykmi spoznávam
    ich presné tvary. Postupne ich ohmatávam a predstavujem si, čoho sa od
    nich dočkám, ako sa budú po oživení správať. Načo ich utvorili? ...
    Bol by som rád, keby ste pochopili, ako ma vtedy táto myšlienka zarazila.
    „Načo ich utvorili?“ Vtedy som si priznal, že nie som skutočným konštruktérom,
    i keď som už spoznal mnoho tvorivých princípov. Ba čo viac, musel
    som uznať, že i mňa urobil ktosi iný!
     
    ... Ja, vytvorený niekým iným... Treba uznať, že to najpodstatnejšie som na
    sebe dotvoril sám. No zvládol by som to bez daru pohybu a možnosti manipulovať
    útvarmi okolo seba? Mohol som kdesi nepohnute stáť ako vrčadlo –
    kým by som nezmyselne nedovrčal. Celé moje konštruktérstvo je zrejme len
    pokračovaním práce nejakého predchodcu. Možno ma ten predchádzajúci
    konštruktér teraz pozoruje, overuje si, ako sa napĺňajú predpoklady, ktoré
    vložil do svojho nasledovníka. Veď keď už niekto tvorí, iste to nerobí bez zámeru.
    Najmä ak musel vymýšľať všetkých týchto rôznorodých jednotlivcov!
    Cítim to ako hrozbu. Ak len predchádzajúci konštruktér nezahynul spolu
    s týmto chaosom, mohol by si to so mnou ešte rozmyslieť. Musím skončiť
         s úvahami, odhodlať sa k činu, ktorý o všetkom rozhodne.
    S vypätím všetkých síl vláčim k cintorínu životodarné zásoby. Vyberám
    najslabšie zdroje energie. Prísne meriam: každému rovnako. Konečne
    je všetko pripravené. Upadám do nečinného polovedomia. Takéto vypnutie
    mi prináša vždy úľavu, vytvára nové väzby medzi poznatkami, objavuje
    ďalšie možnosti. Stojím medzi ostatnými ako ich nehybný druh. Možno
    by bolo najmúdrejšie ostať, podvoliť sa, predĺžiť túto chvíľu naveky. Nikto
    z nich sa nikdy nedozvie, akú šancu som zavrhol...
         Burcujem sa do netrpezlivej rýchlosti. Zo strachu, aby mi môj zámer
    neprekazili ďalšie úvahy, preberám k životu jedného po druhom. Náhlivo
    ich napájam na zdroje energie. Nevšímam si chaos zvukov a pohybov, ktoré
    vyvolávam, a nezmyselné nárazy druha o druha. Napokon som s prácou
    hotový a odovzdane vnímam rachot, ktorý som vyvolal. Stojím nehybne
    v bláznivom neporiadku. Vrývam si do pamäti každý pohyb, ktorý sa mi
    podľa zvuku darí identifikovať. Môj pasívny postoj sa stáva nebezpečný.
    Druhovia do mňa narážajú – veď kedysi som si ani ja nevedel poradiť s prvými
    prekážkami. Musím sa chrániť pred rozdrvením, nieto času spomínať na
    vlastné ťažké začiatky. Panicky sa presúvam do bezpečia. Vzdialenosťou by
    mal môj prehľad o situácii narastať, no ja myslím len na zánik, ktorému som práve unikol. Všetka námaha mohla byť márna, mohli ma zničiť, rozdrviť na
    nezmyselné čiastočky. A čoskoro po mojej smrti by stíchli aj oni, ostatní...
         Druhovia. Ako ťažko je myslieť na nich jediným výrazom. Riedka
    hmota okolo nás víri pod nárazmi ich ťažkých tiel. Nerozoznať jednotlivé
    pohyby, ale počuť, že sa rozbíjajú navzájom. Bude ťažké dať ich raz znova
    do poriadku. Rozoznávam niektorých, ktorí ostali na mieste: mohol by som
    sa priblížiť a zistiť, čo vlastne robia. Rozhodnem sa pre smer, ktorý vyzerá
    menej nebezpečný. Okľukami sa presúvam k vyhliadnutému druhovi. Jeho
    pohyby už slabnú. Dotýkam sa ho, chcem spoznať jeho tvar a funkcie.
    Vtedy sa umierajúci vzchopí a nečakanou silou sa na mňa vrhá!
         Okamžite spoznávam svojho brata, svoju kópiu. Keďže som sa kedysi
    zachránil sám rovnakým spôsobom, naisto viem, že mi chce z neznalosti
    vytrhnúť energetické centrum, že mi hrozí smrť. Vrhám sa do najväčšej
    trmy-vrmy, aby som sa brata striasol. Podarí sa mi to, no vzápätí sa do
    mňa znova kŕčovito zadrapí. Neomylne spoznáva centrum môjho života.
    Tentoraz sa ho neviem striasť a vlečiem ho, umierajúceho, na sebe. Ostatní
    na mňa útočia náhodnými pohybmi. S bratskou záťažou sa prebíjam medzi
    neznámymi tvormi. Každé zaváhanie by znamenalo rozmetanie a okamžitý
    zánik. Brat zbiera sily, aby ma zbavil energetického centra, prisvojil si
    ho, a tak si zachránil život. Popritom ma však chráni pred okolím a znáša
    najviac rán. S hrôzou si uvedomujem, že môj protivník je mojím jediným
    prirodzeným partnerom, že len on je úplne a presne schopný toho, čo
    ja – veď to práve dokázal. Že ma môže kedykoľvek nahradiť. S nasadením
    všetkých síl využívam priaznivý okamih, vrhám ho do chaosu za sebou
    a unikám do bezpečia. Čo najďalej od hroziacej smrti!
         Keď za sebou konečne cítim prázdno, pokladám to za mam a ešte dlho
    sa nevraciam. Napokon sa však predsa len presúvam k bratovi a pozorne
    zbieram jeho rozhádzané časti. Sám som mohol byť podobnou obeťou
    zmätku, ktorý som tak nepremyslene na čas prebral k životu. A on mohol
    pokojne žiť namiesto mňa, pokračovať v úlohe, ktorú som si prisvojil
    právom prvého. Zameriavam sa na plochu cintorína a s úľavou zisťujem, že
    je to zasa iba miesto plné rozmetaných čudných trosiek.
     
     
         SVIATOK NEVINIATOK (Úryvok z novely Sviatok neviniatok)
     
    Ja, Anna, jediná dcéra a dedička erbu rytiera Jána, ochraňujúceho všetky
    územia, na ktoré dovidím z veže nášho hradu:
         mám skoro štrnásť rokov. Najradšej by som nasledovala otca a jeho
    družinu na poľovačkách, liezla po strminách alebo aspoň po opevneniach
    hradu – no zrádza ma telo. Stáva sa iným a nemôžem tomu zabrániť, stáva
    sa zraniteľným a musím sa zaň hanbiť, skrývať ho alebo aspoň nepozerať
    naň.
         Aj teraz: chcem ako ostatní preskočiť zľahka hlbinu medzi skalami,
    privítať Jána s družinou, všetko sú to chlapci, s ktorými som rástla –
         chcem sa aspoň dotknúť kuší a mečov, zazávidieť ľahké drôtené
    košele, ktoré ich tak dobre chránia –
         no nohy zápasia s lemom sukne, hlava sa mi krúti, musím prijať
    pokorujúcu pomoc hlásnika. Aj on stihol zísť z hlásnej veže prv, ako som sa
    odhodlala k skoku, a už si ma nevšíma, beží za bojovníkmi...
         Zarputilo sa obrátim, zavriem oči, nadvihnem sukňu a skočím cez
    priepasť nazad –
         chvíľu sa kolíšem na jej okraji, na pokraji života a smrti –
         potom odstrčím vyľakanú slúžku s medenými vlasmi, ktoré žiaria nad
    vyrážkovou prebúdzajúcou sa tvárou.
     
    Vonku je zmätok, čeľaď, ba aj remeselníci spod obranného múru vítajú
    rytierov –
         no ja utiahnuto skúmam svoje telo. Neľútostne, niekoľkými pohybmi
    ho obnažím v chladnej kamennej škrupine svojej izby: stáva sa takým, aké
    má moja matka?
         Prekvapím ju v kúpeli, prezerám si ju zvedavými očami, desím sa
    veľkých ružových oblín...
         Kradnem sa za ňou do ženských priestorov, ktorým som sa dosiaľ
    vyhýbala, vdychujem vôňu dymiaceho ohniska a vriacich jedál, prisadnem
    si k vyšívaciemu stolčeku. Túlim sa k nej, aby som sa jej mohla dotýkať,
    skúmam tú poddajnú a predsa sviežu hmotu.
         Dovolím, aby ma česala, maznala – a hádam pri tom jej tajomstvo.
         Zbadám, že ju každý z Jánovej družiny pozoruje aspoň ukradomky;
    mňa, spoločníčku vo včerajších hrách, si už nikto z nich nevšíma –
         sledujem, ako ju Zeno so smelosťou čerstvého rytiera, s chtivou
    a dychtivou tvárou muža po dvadsiatke obdivuje a dobýja temer pred
    otcovým pohľadom, akoby ho vyzýval, akoby si s ním chcel zmerať sily,
    stať sa najmocnejším, vládnucim...
         vládol by aj nado mnou?
         Sledujem, ako si ju môj mladý mocný otec odvádza a ako ho ona
    povoľne nasleduje... Som sama, sama...
         Túžim po dotyku a zároveň sa dotyku desím, veď pred ním sa musia
    stretnúť oči, musia sa stretnúť myšlienky a duše... a ja som od každého taká
    vzdialená –
         dni a týždne som matke nablízku tak ako nikdy predtým, pritom však
    zameraná iba na seba, ach ako veľmi na seba –
         a onedlho ju napriek svojmu sledovaniu, napriek našej neustálej
    blízkosti vidím nehybnú, vystretú a vôbec nechápem, čo sa stalo: nevšimla
    som si ani len to, že jej pokorný a podmanivý úsmev bol úsmevom na
    rozlúčku, že jej bledosť nebola len známkou ženskej prejemnelosti, ktorou
    som pohŕdala a ktorú som predsa len chcela dosiahnuť.
         Prepuknem v plač, veď tu ostávam so svojím zradným telom
    a neznámym osudom, no ustupujem, pomaly spätkujem namiesto toho,
    aby som ju objala; desím sa pohľadu na jej nahotu; bojím sa ho viac ako jej
    nehybnosti –
         no oni sa jej dotýkajú, vystierajú ju, natierajú klzkými olejmi s prenikavou
    vôňou, olejmi, ktoré uľahčujú vstup do iného sveta...
         Tuho sa držím otcovej ruky, pozerám sa na jeho skúpe slzy; museli mu
    trhať vnútornosti, prepáliť sa cez ne, pokým sa dostali k očiam, uvedomujem
    si svoju mokrú tvár, tá moja tvár by sa dala žmýkať... Posledný obrad
    pomazania, v rukách držím zažaté hromničky... Konečne ju zavinú do
    dlhého jemného pruhu bieleho plátna, do odevu na poslednú cestu.
     
     
         NEDOTÝKAJ SA, ZOMRIEŠ (Poviedka zo zbierky Osudia)
     
    Pani, môžem vás osloviť? Nie.
         Pani, môžem sa vás na čosi opýtať? Nie, nie, nie!
         Ktosi kráča, ide mi za chrbtom, obchádza, vzďaľuje sa: nemám otázku,
    nemám odpoveď. Mám strach.
         Ale vtedy: chcem sa ťa opýtať. Áno, áno, pýtaj sa, pýtaj... Prečo sa
    rútime, prečo cestujeme k moru. Samy dve, pochabé. Nikoho tam nemáme,
    nikto nečaká, len more, vysnívané. Ideme, že chceme, že sa tam musíme
    dostať. Deň a noc, ešte deň, ešte noc, neznámi šoféri, neznámi priatelia.
    Napokon piesok, napokon more a pláž. Kto sa opýtal, dostal odpoveď, koho
    sme stretli, pomohol: s otázkou, či bez nej.
         A teraz? Nie, nie, nie.
         Cestovali sestričky, rútili sa, rútili rovno k moru. K tomuto istému
    moru, k moru zakázanému, k moru v krajine, opásanej hraničným drôtom,
    z krajiny, opásanej drôtom. Krížom cez Poľsko.
         Kedysi cestovali sestričky, rútili sa. A teraz? Neboli šoféri, bola letenka,
    nie je more, ani more sa nekoná, aj more je otázkou bez odpovede. Nie, nie!
    Môžeš sa prizrieť, dotknúť sa nesmieš, nesmieš sa ponoriť, zomrieš.
         Spíš v čistej bielizni, nie ako vtedy, raňajky zadarmo, tak ako vtedy.
    Lúka pri ceste, jablká zo stromu, zemiaky z pahreby.
         Nedotkni sa, zomrieš. Čo môžeš? Pozerať. Kto sa vydrží stále len
    pozerať? Všetko v obdĺžniku. V obdĺžniku svet, vystrihli ho pre teba.
    Pozeraj, pozeraj, no nedotýkaj sa! Aj tak len plátno, aj tak len sklo. Mihajú
    sa krásne tváre, mihajú sa úsmevy, idú sa kvôli tebe pretrhnúť, pozeraj!
    Pozeraj, akí milí, akí úslužní, koľko za teba prežili, akí dobrí, všetko za teba
    prežili. Pozeraj!
         Plávajú v mori, v slanom, nie olejovom, milujú sa, bozkávajú na
    stretnutie, trhajú si vlasy zo zúfalstva, za teba sú pekní, za teba ich bijú, za
    teba ich láskajú, za teba sa ich spytujú. Obdĺžnik obrazovky, obdĺžnik izby,
    obdĺžnik okna... kina... postele... papiera. Fotografi e.
         Len sa nezašpiň, nezašpiň. Životom, je to nebezpečné.
         Našťastie rádio. Obdĺžnikové, no z neho načisto neobdĺžníková hudba.
    Odkrýva, oživuje, skúma. Rozľahlosť, ktorú v sebe nosíš, vieš-nevieš,
    vnímaš-nevnímaš.
         Unikali sestričky, unikali hranicami, drali sa horami, škriabali skalami,
    cestovali cestami, cestami-necestami rovno k moru. Omočili sa, poplávali,
    pobrodili. Naradovanými rukami presýpali hrste piesku. Ostalo, neostalo...
    Doma vylovili z vrecák zopár mušličiek.
         Kdeže sú? Ako to more, také sú mŕtve?
         Lenže: neobdĺžniková hudba. More v obdĺžnikovej izbe.
     
     
         BAHNOVÁ (Poviedka zo zbierky Sfarbenia)
     
    Kôra stromu, prastarého. Pod ním stelivo lístia, machu, zošúverených
    hmyzích krídel a telíčok, rozložených húb, farebných škrupín z maličkých,
    vypadnutých vajec, ale i celých spadnutých hniezd, spráchnivených
    konárov a dočista ohlodaných miniatúrnych kostičiek,
     
    pretože v tomto parku žijú len drobné živočíchy, ktoré sa tu vedia šikovne
    a zavčasu ukryť: to všetko sa uložilo, hnije a rozkladá v mnohonásobných
    vrstvách. Do tohto bohatého podložia sa zaborili nohy ťažkého muža,
    noria sa až po členky, no muž neváha, pristúpi ešte bližšie k stromu,
    pristúpi až na dotyk, pritisne sa k jeho barnavej a drsnej a hrubiznej koži,
    dokonca si vyzuje topánky, hľadá s kolosom lepšie spojenie, rozopne kabát,
    objíme strom, no jeho ruky sa vzadu nespoja, ani sa len nedotknú, kmeň je
    priveľmi mohutný. To však neprekáža:
     
    spojenie aj tak neprúdi vodorovne, prúdi rovnako ako tok živín v prastarom
    kmeni, v jeho vetvách, koreňoch a listoch, rovnako ako tok krvi v mužových
    nohách, srdci, pľúcach a hlave, bojuje s gravitáciou, prúdi zdola nahor a nazad...
     
    telo muža a telo stromu sa zjednocuje, prepája sa, muž cíti, ako sa prepája,
    miešajú sa energie, stromová a ľudská, a on sa stáva silnejším, stále
    silnejším...
     
    Zaduje vietor, telo muža sa k stromu tisne ešte tuhšie, akoby po ochranu
    a záštitu, a vtedy strom zhodí vetvu, košatú, ťažkú... minie ho. Takmer ma
    trafi la, mohla ma zabiť, pomyslí si: vetva, ktorá by sama vydala za mladý
    strom. Možno by si ju strom udržal, keby som ho neoberal o silu, ale to mu
    len tak prešlo hlavou, lebo
     
    za vetrom lejak, ale široká koruna, pokrytá lístím a spadnutá vetva mu
    poskytujú úkryt, občas sa pritrafí nejaká tá kvapka, no začne ho oziabať; znova sa obuje, hoci topánky sú už trochu mokré. Pohodlne sa o strom
    oprie, nerobí už prosebníka, ale pána, už nie hosťa, no pána, pána prírody...
    Znova pri sile.
     
    Netrpezlivo vyčkáva koniec prietrže, dúfa, že sa nezačne aj búrka, vtedy by
    musel svoj úkryt opustiť, ak by výška stromu pritiahla blesk, veď prečnieva
    všetky ostatné, nech si to odnesie sám,
     
    načo sa tak vytiahol, rozumnejšie by bolo narásť skromnejšie, alebo
    radšej sa rozostrieť len do šírky, zabrať viac priestoru a výživy, zabrániť
    klíčiacim... veď ani v takom prípade by ho nič neprerástlo, neubralo
    by slnka, vzduchu, menej by bolo len skazonosného vetra. Sila stromu
    mu napriek rozlietanej hlave, obutým nohám a slabému dotyku chrbta
    s kôrou bahnovej farby naďalej vteká do tela, cíti to, strom ho núti znova sa
    sústrediť na zázrak,
     
    ktorý naďalej ostal zázrakom, pretože muž netuší, ako prebieha: ako by aj
    mohla vtekať? Energia? Z tela do tela? Alebo v skutočnosti nič netečie, iba
    sa prepólujú bunky, zjednotia sa atómy, z ktorých pozostávajú? Ako keď
    vojaci? Vpravo vbok, vľavo vbok? A účinkuje aj on? Na taký ozrutný strom?
    Čosi mu vracia, odovzdáva? A ak, o čo vlastne prichádza?
     
    Dážď ustal, muž sa odlepí, riadne sa pozapína, pretože pod stromom to
    spravil len ledabolo, prstami si vyberie z vlasov lístie, potom sa aj dôkladne
    učeše, vyčeše špinu, prihodí ju k podstielke stromu, veď ide medzi ľudí,
    obozretne sa vyhne bahnu a kalužiam, aby si nezasvinil auto, v prvej čistej
    mláčke na nerovnom asfalte si opláchne podrážky –
     
    a spokojný sám so sebou, nabitý elánom, opúšťa ostrovček zeme, ktorý
    postupne obklopilo a predsa si ponechalo mesto, ba zdá sa, že si ho žiarlivo
    ochraňuje a stráži –
    betónové, tehlové, sklené, kovové a asfaltové, no predsa len jeho
    mesto, jediné, do ktorého patrí;
    vyčesaný v umytých topánkach odomkne svoje auto a spokojne sa uvelebí
    v kovovej Faradayovej klietke. Chránený pred dažďom, nebeskými výbojmi,
    hlinou a blatom, vetrom a námahou.
     
    Spustí stierače. Preladený, pripravený. Pozrie na hodinky: stíha. Výkonný,
    naďalej.
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013