Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Stručná charakteristika tvorby

         Od úvodnej zbierky sa Hablákovou témou stalo médium písania a reči ako široko chápaného ontotvorného aktu.
         Od úvodnej zbierky sa Hablákovou témou stalo médium písania a reči ako široko chápaného ontotvorného aktu. Písaním sa osobitým spôsobom uskutočňuje naše vedomie a uvedomovanie si seba (Váhavo postávam nepripravený odísť), básnickým písaním sa dá prenikať do nevypovedateľných vrstiev človeka alebo sveta (Jazvyk) a verbalizovaním myšlienok sa pamäťovo zaznamenáva procesuálnosť života (Tichorád, Leknín).
         V knihe osemnásťročného debutanta A. Habláka Váhavo postávam nepripravený odísť prevláda téma identity, ozrejmovanie si základných pravidiel jestvovania v izolácii a spoločnosti. Časť textov tvoria krátke impresie, lyrické pointované náčrty, väčšiu pozornosť však básnik venuje dlhým meandrovitým úvahám, ktoré sa po roku 2000 stali nápadným poznávacím znakom Hablákovej poetiky. Opisy a monológy, vedené v reálnej a hypotetickej rovine, odrážajú autorovu nerozhodnosť, neskúsenosť a ostávajú záznamami procesov myslenia pred ich štylistickou a pragmatickou korekciou.
         Do abstraktnejších úrovní sa A. Hablák ponára v knihe Jazvyk, v ktorej využíva básnický jazyk na cestu k „pred-stavom“ vedomia, na archeologicko-metaforickú cestu do času pred definitívnym zjavením sa vedomia v človeku. Už názvom knihy naznačil možné ciele, identifikujeme v ňom štvoricu vzájomne podmienených slov – ja, zvyk, jazva, jazyk – tvoriacich metaforu bolestného vypovedania a expedíciu do stavu a procesu ja-zvykania si. Cesta sa končí symbolicky na začiatku vynorením sa vedomia a novým narodením. Aj napriek veľkej heterogénnosti jazyka, rozbitej syntaxi, neštandardnému používaniu interpunkcie a obraznosti, kde reálne objekty (substancie) nahrádzajú iba ich materiálne a jazykové metonymie (akcidenty), je kniha vďaka tematickému rámcu čitateľná ako zážitkový artefakt aj výskumný projekt.
         Gnozeologické ambície autora sú prítomné aj v ďalších dvoch knihách. Popri poznávaní sa do popredia dostávajú aj emotívnosť, exaltovanosť a citovo zafarbená ódická tonalita. V knihe Tichorád sa základom stáva simultánnosť vedomia subjektu, ktoré vo svojej totalite zhromažďuje, organizuje a znovu vyvoláva prítomne prežívané aj v minulosti prežité a spája ich do nového celku. Vedomie je sústredené na seba, ignoruje dokonca vlastnú telesnú časť, opisuje „udalosti ducha“ a písaním potvrdzuje svoj obsah: všetko, čo človeka robí takým, aký je. Len časť procesov vedomia je zámerná, umožňujúca vôľou ovplyvňovať obsah, oveľa väčšmi autora zaujímajú spontánne napĺňania a vyprázdňovania vedomia. Osobitným stavom je prázdnota (inercia, nirvána, zobrazená motívom „dutosti“), na jednej strane oslobodzujúca, na druhej strane ako hrozba. Prítomnosť konvergentnej subjektivity zároveň vyvoláva u autora otázky, ako nadväzovať spojenie s inými subjektmi a aká je možnosť porozumenia si ako praktického problému aj ako gnozeologického princípu.
         V knihe Leknín sa okruh tém rozširuje, hoci stále ho možno ohraničiť skúmaním možností vnímania, písania a prežívania. Na rozdiel od rozsahom neveľkej zbierky Tichorád autor v Lekníne uplatňuje postupy nielen priameho zápisu prežívaného (prvý a záverečný cyklus Tebe a Dávne mesto), ale aj reflexiu naučeného (prostredná časť Leknín), ktoré sa postupne stáva súčasťou vedomia a myslenia subjektu.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodil sa 2. júna 1977 v Dolnom Kubíne. V rokoch 1991 – 1995 chodil na gymnázium A. Bernoláka v Námestove. Na Filozofickej fakulte

    Narodil sa 2. júna 1977 v Dolnom Kubíne. V rokoch 1991 – 1995 chodil na gymnázium A. Bernoláka v Námestove. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1996 – 2002 študoval kombináciu slovenský jazyk a literatúra – filozofia. V rokoch 1993 a 1996 absolvoval študijné pobyty v USA. Pracoval ako redaktor literárnej prílohy denníka Pravda PULZ (1997 – 1998) a v časopise Romboid (2000), v rokoch 2002 – 2004 bol doktorandom Ústavu slovenskej literatúry SAV.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Odborná literatúra

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

         Poéziu, recenzie, štúdie a publicistiku uverejňuje Andrej Hablák od polovice 90. rokov. Debutoval ako osemnásťročný

         Poéziu, recenzie, štúdie a publicistiku uverejňuje Andrej Hablák od polovice 90. rokov. Debutoval ako osemnásťročný básnickou zbierkou Váhavo postávam nepripravený odísť (1995), ktorá obsahuje prírodné impresie, subjektívne reflexie aj texty, ktoré tematizujú problematiku písania. Leitmotívom je bolestné prežívanie samoty, životnej neuspokojenosti a obmedzených poznávacích dispozícií subjektu. Subjekt na ne reaguje záväzkami pokory a statočnosti, extatickým exponovaním extrémnych citových, mentálnych a fyzických zážitkov, unikaním do fantázie a nadľahčujúcou sebairóniou. Hablákovou ambíciou je od prvej zbierky poézia ako špecifická forma sebapoznávania. Sebauvedomovanie subjektu pritom prebieha v troch navzájom prepojených rovinách: ako sebareflexia vlastnej identity, ako reflexia obcovania subjektu so svetom a reflexia jeho vzťahov s blízkymi ľuďmi – matkou, priateľkou, kamarátmi (umelcami). Tieto tematické konštanty rozvíja aj v ďalších knihách. Dôležitou výpovednou stratégiou je ondrušovské inscenovanie situácií elementárnych fyzických prejavov (dýchanie) a činností, ktoré dostávajú alegorický význam. Zbierka kulminuje básňami, ktoré nastoľujú problém autenticity poézie cez posilnenie sebareferenčnej roviny textu, keď zlyhávanie snahy literatúry o totožnosť so životom dávajú motivicky do súvislosti so zlyhávaním človeka zoči-voči základným veličinám života (existenciálna osamotenosť, sex, smrť).

         V druhej zbierke Jazvyk (1999) sa subjekt definuje najmä vo vzťahu k svetu. Ten reprezentujú základné živly a substancie (hlina, kov, kameň…), ktoré ovláda princíp sústavnej premeny vecí. Motívy zrodenia, vznikania a očisty sú zasa nositeľmi predstavy citového, intelektuálneho a telesného precitania subjektu do plného života. Tento koncept sa premieta do názvov jednotlivých cyklov (Prehĺtanie vzduchu, Kŕč krvi, Voda celistvosti, Sneh smiechu) aj do kompozície celej zbierky, ktorá vrcholí básňami priľnutie. konieczačiatok. V tejto súvislosti na ďalšej závažnosti získava reflexia vzťahu medzi textom a žitím postavená na problematizácii totožnosti „Rytia“ a „Bytia“. Jednotlivé básne koncipované ako naliehavé pokusy o pomenovanie zmyslových vnemov a vnútorných pocitov subjektu, neraz zakončené dvojbodkou, vyjadrujú, že text sa k bohatstvu prežívania dokáže len priblížiť. Hablákova výpoveď je založená na akomsi „prenatálnom čírení” jazyka. Vzhľadom na autorovu úzkosť z debutu, že jazykové sformulovanie zážitku znamená jeho „zabitie“, toto vyvolávanie života slovom, ktoré si je pritom vedomé svojich limitov, znamená významný obrat v Hablákovom nazeraní na trhlinu medzi životom a literatúrou smerom k vyjadreniu postmodernej, aporickej skúsenosti s nedostihnuteľnosťou reality textom.

         Na rozdiel od istej improvizovanosti debutu sa v Jazvyku už naplno uplatňujú náročné prostriedky zložitého vrstvenia významu založené na dekonštrukcii základných pravidiel a princípov jazyka. Už titul je palimspestový neologizmus, ktorý možno interpretovať mnohorako. Najskôr vyjadruje bolestno-extatické (jazva) zakúšanie hraníc funkčnosti objektivistických nástrojov vnímania a myslenia (jazyk), pričom tretím prvkom (ja-zvyk) sa do tejto apórie situuje samotný subjekt. Z jazykového hľadiska Hablák preferuje slovesné podstatné mená, infinitívy a adjektíva, no často vytvára aj neologizmy, v syntaktickej rovine využíva zložité vetné konštrukcie (často nedokončené či narušované) a genitívne väzby, významové vzťahy ďalej komplikuje „epidemickou“ interpunkciou. Dôležitým konštrukčným princípom je asociatívnosť, v textoch sa striedajú a prelínajú pasáže abstraktných úvah s modelovo-alegorickými pasážami, ktoré vychádzajú z opisov elementárnych fyzických prejavov, činností a komunikačných situácií. Základom obraznosti je abstraktná lexika, ale aj synestetická metafora či archetypálne symboly. Markantná je rovina citátov a alúzií na emblémové motívy známych básnikov (najmä I. Štrpka), ale aj odkazy na pojmy z rôznych vedných disciplín (filozofia, semiotika, antropológia, prírodné vedy, duchovné náuky atď.). Dôležité je aj vnútrotextové a v rámci knihy intratextové odkazovanie s príznakovým využitím veršovej segmentácie a typografických prostriedkov (rôzne typy písma). Tak sú jednotlivé cykly Jazvyku zreťazené do celku – ich mottá sa čiastočne prekrývajú s pointami a titulmi samotných textov.

         Myšlienkové aj estetické parametre Hablákovej poézie umožňujú povedať, že intencionálne a tvorivo rozvíja koncept významovo vrstvovitej, otvorenej básne, ako ho u nás realizovali príslušníci skupiny Osamelí bežci I. Štrpka a I. Laučík. Vytváraním synestetických efektov Hablák odkazuje aj na techniku konkretistov. Okrem už zmieneného Ondruša možno pole inšpirácií rozšíriť najmä o M. Haugovú a P. Macsovszkého. Inou formou básnikovho prihlasovania sa ku kánonu je motivické a paratextové, z funkčného hľadiska sebareklamné manifestovanie dôverného poznania rôznych básnických autorít, napríklad M. Haugovej v zbierke Jazvyk alebo J. Ondruša v tretej knihe Tichorád. Výrazom Hablákovho situovania sa v rámci aktuálnej básnickej produkcie je jeho tvorivá účasť na mystifikačnom manifeste anestetického básnického krídla Generator X: Hmlovina (1999) spolu s M. Habajom, P. Macsovszkým a P. Šulejom. (V tiráži knihy je uvedený ako redaktor.)

         Výrazom Hablákovho extenzívneho rukopisu je skladba Tichorád (2002). Má 22 častí a je datovaná rokmi 1996 – 2006. Meandrovitý prúd textu postavený na princípe časovej a priestorovej montáže sprítomňuje a do reflexívnej roviny posúva mentálne a zmyslové zážitky subjektu. Chlapec z prvých zbierok sa mení na muža. Rovinu jeho dorozumenia so svetom obstarávajú motívy socializovania sa subjektu v slovenskej umelecko-intelektuálnej societe a v euro-americkom kultúrno-civilizačnom priestore, zastrešené alegóriou života ako cesty. Rovina sebauvedomovania subjektu sa výrazne prepletá s reflexiou intímneho vzťahu. Viac než zmyslové aspekty lásky ho pritom zaujíma problém možnosti porozumenia s iným človekom. Ohniskami reflexie sú základné komunikačné situácie. Ťažiskový význam tak dostávajú motívy slova, hovorenia, ale aj mimických prejavov či gestikulácie. Kľúčový motív „tíchnutia“ subjektu pritom možno chápať aj ako variant jeho precitania z Jazvyku. Z motívov zmyslových vnemov, prírodných živlov, zrkadla a cesty vzniká vibrujúca sieť, ktorá „stelesňuje“ autorovu predstavu neustálej premenlivosti života a sveta. Skladba sa snaží aj o zachytenie aktuálnych kultúrno-civilizačných problémov. V mnohom však len trendovo korešponduje s módnymi témami a hodnotami, najmä pre manifestačné narábanie s filozofickými autoritami a emblémami, ktoré aspoň niekedy rozruší sebairónia subjektu.

         Tri zbierky A. Habláka popri evidentnom osobnom tvorivom vývine autora znamenajú obohatenie mladej slovenskej poézie prelomu storočí o recepčne náročnú, ale tematicky svojbytnú a esteticky suverénnu lyriku, ktorá produktívne nadväzuje na najlepšie hodnoty slovenskej poézie. Voči svojim vrstovníkom sa Hablák vymedzuje ako básnik, ktorý autentickosť výpovede dosahuje zdatným kombinovaním zmyslovej plnokrvnosti a kontemplatívno-intelektuálneho zaoberania sa problémami života a tvorby.

    Jaroslav Šrank

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20.

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20. storočia). (Štúdia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 13 – 27.

    HOSTOVÁ, Ivana: Deus est machina. Generator x_2: Nové kódexy. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 2, s. 68 – 70.

    DIANIŠKOVÁ, Veronika: Rozvetvený svet (Andrej Hablák: Leknín). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 17. 2. 2010, č. 4, s. 5.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    RÉDEY, Z.: Entropický obraz súčasného sveta a solipsizmus básnického subjektu. In: Rédey, Z.: Súčasná slovenská poézia v kontexte civilizačno-kultúrnych premien. Nitra 2005, s. 81 – 88.

    RÉDEY, Z., Suchý, V.: Konfrontácie. In: Romboid, 39, 2004, č. 8.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. LIC, Bratislava 2004.

    PÁCALOVÁ, J.: Tiché (pomalé) rozvinutie mysle. In: RAK, 8, 2003, č. 4.

    GAVURA, J.: Básnická iniciácia I. In: Romboid, 37, 2002, č. 3.

    -rm-: Cesta k sebapoznaniu a identite (Andrej Hablák: Tichorád). In: Knižná revue, roč. XII, 11. 12. 2002, č. 25 – 26, s. 19.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    ŠRANK, J.: Vlnenie, vírenie, čírenie. In: RAK, 5, 2000, č. 3.

    GAVURA, J.: Prelet medzerami jazyka. In: Dotyky, 2000, č. 1.

    MATEJOV, Radoslav: Skok na tenký ľad (Andrej Hablák: Jazvyk). In: Knižná revue, roč. X, 25. 10. 2000, č. 22, s. 12.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Najpresvedčivejšia práca so slovom bola odvedená v debute Váhavo postávam nepripravený odísť . Kombinácia jemnej vnímavosti

    Najpresvedčivejšia práca so slovom bola odvedená v debute Váhavo postávam nepripravený odísť. Kombinácia jemnej vnímavosti a neohrabaného fanfarónstva sa ukázala účinnou. Podporila zrejmý zámer prezentovať radosť z písania-snívania. Lyrický aktér si bahní vo svojich poryvoch a náladách, o bežných a banálnych situáciách hovorí ozvláštneným, ba až zamotaným jazykom. Spája a varíruje slová, hľadá čo najprekvapivejšie spojenia slov i obrazov. Umenie improvizácie dostáva tú najsympatickejšiu podobu – váhanie z titulu je intenzívne a, paradoxne, akčné. Lyrický subjekt objavuje jemné fázové posuny – je v stave nepripravenosti konať, ale veľmi sa usiluje dospieť k pripravenosti a azda i ku konaniu. A autor bol v prvej polovici 90. rokov pripravený tento stav suverénne vždy znova a znova pomenúvať.

    Viktor Suchý

    Jazvyku sa ponárame do uzavretého sveta ovládaného silami a veličinami, ktoré sú nám blízke svojou prirodzenosťou a zároveň sa v nich len málo spoznávame. Jednoznačne v nás sú alebo – my sme v nich. V Hablákovom projekte (pre)natálneho sebazrodenia sa odráža poznanie poetík Mily Haugovej (statický, odstredený svet rozložený na drobné) a Ivana Laučíka (dramatický ťah a vzťah zdanlivo nesúvisiacich entít, ľadové antiseptické pozadie prírody). Dôrazom na silu a bytotvornosť jazyka je zasa podobný tvorbe Petra Macsovszkého. Hablák nie je epigón, viaceré styčné body môžu byť kongeniálne a sú dané tak trochu tým, čo sa časti čitateľov (autorov) zdá ako dostatočne originálne a tvarovo nekonvenčné.

    Ján Gavura

    Ako najlepšie básne knihy Jazvyk možno hodnotiť texty priľnutie. koniec, ďalej začiatok; pamätám; na prahu jazyka alebo priatelia, a to z jednoduchého dôvodu: je v nich viac rešpektu voči čitateľovi (netrápia). Básne už svojimi názvami zužujú okruh asociácií z niekoľkých miliónov na niekoľko desiatok a svojou umiernenou roztrieštenosťou dávajú šancu netápať od jedného slova k druhému. Ani tak to nie je jednoduché čítanie. Najčastejšie texty vyjadrujú potenciál narodeného, uvedomeného alebo premeneného z jednej podstaty na inú a pri tomto opise nechýbajú ani hodnoty vzťahov (k priateľom, priateľke a najmä k matke prinášajúcej fyzickú existenciu). Text plynie ako tekutý kov, magma, čo preberá tvar svojho okolia, vosk, ktorý odleje tvár masky, prenatálne „pred-stavy“ neznáme, nevypovedané. (...) Vzdušnosť poézie je trochu alibistická, pretože jej nehrozí dopovedanie alebo malý katarzný priestor (čo je v umení nepochybne dobré). Problémom sa však zdá prílišná roztrieštenosť jazyka a niekedy až smiešne kŕčovité vyjadrovanie, v rovine obsahu je to zasa prílišná otvorenosť textov, ktoré môžu znamenať všetko, ale práve tak dobre aj nič. Hablák nepíše zlú poéziu, ale svojou nespoluprácou s čitateľom (s inou skúsenostnou matricou) sa vystavuje riziku, že bude u(po)kojený vlastnými slovami len on sám.

    Ján Gavura

    Reč/jazyk/hovorenie, charakteristické emblémy Hablákovej poézie, (aj) v zbierke Tichorád kľúčové, sa ďalej rozvíjajú v dvoch rovinách: ako ústredné výrazovévýznamové uzly básní. Redukovať Tichorád na tematizovanie komunikácie je zjednodušovaním tematického záberu. Možno ho oprávnene nazvať reflexívnym (miestami kontemplatívnym). Cez subjektívnu výpoveď smerujú básne k nadosobným, univerzálnym kategóriám. (...) Lyrický subjekt v tranze náhleho rozviazania jazyka (mysle) plynulou moduláciou hlasu v pokojnom stíšenom tóne tichorád hovorí. Reč, prúd básnenia, je sugestívnym neutíchajúcim šepotom bez začiatočného veľkého písmena a záverečného interpunkčného znamienka (možno zariekanie). Neukončené výpovede, myšlienková otvorenosť a lineárne rozvíjanie básní sú dané špecifickým spôsobom nadväzovania, ktorý môže pôsobiť rušivo. Uvoľnením asociačného prúdu Hablák postupne rozvíja prvotný motív (X > X1 > X2 >... > Xn). Vzájomná súvislosť je iba medzi dvoma za sebou nasledujúcimi členmi. Medzi ľubovoľne zvolenými neexistuje žiaden vzťah. Autor sa málokedy vráti k prvotnej myšlienke či motívu, ktorá môže byť nosnejšia ako takáto, hoci efektívna „odbočka“, pričom výsledkom takéhoto „defektného“ nadväzovania môže byť absencia zmysluplnosti básne alebo jej fragmentu.

    Jana Pácalová

    Osobitosť knihy Tichorád vystupuje na pozadí predchádzajúcej Hablákovej tvorby a vari ešte viac na pozadí celej súčasnej slovenskej poézie, a to vďaka svojej formálno-kompozičnej stránke – jej text je totiž jedinou súvislou básnickou skladbou. Pozornosť upúta azda hneď na začiatku knihy, už pri prvom zbežnom nahliadnutí, výrazná senzibilita, sila vizuálnych, optických, ale aj iných zmyslových vnemov, nezriedkavé synestetické efekty, takmer „hmatateľnosť“ priestoru a dokonca i času („čas narastá plasticky“). Vyníma sa najmä nápadná farebnosť „... vystupujúce, farbou žiariace / nasaté veci, ktoré vyžarujú takotosťou“; „odkrývanie farebných plôch z očí do očí“; „trblietajúcich / sa v nových a nových farbách...“ a v rámci nej predovšetkým komplementárny farebný kontrast oranžovej a modrej: „oranžový jas v očiach / v modrých rukách chvenie.“ Pre celé toto dielo sú však príznačné markantné zmyslové sugescie, nielen zrakové, ale aj sluchové – osobitnú rolu tu hrajú rozličné „dunenia“, vytvárajúce kľúčovú, významotvornú „atmosféru“ skladby, ktorá je celá, povedané zvratom citovaným z nej samej , „popretkávaná rôznymi zvukmi“. Táto celková „prežiarenosť“ a „prezvučenosť“, bohatý, iskrivý kolorit, plastickosť a synestetická sýtosť však nie je výsledkom nejakého spontánneho očarenia lyrického subjektu bezprostredne zmyslovo vnímaným „javovým svetom“. Ona hablákovská „vyžarujúca takotosť“ v konečnom dôsledku neodkazuje na aktuálne prítomnú realitu, ktorá by vo svojich mnohorakých prejavoch zasahovala, „atakovala“ jeho zmysly, ani nevyjadruje fakt, že takýto je skutočný svet, takto to s ním, resp. v ňom naozaj je. Naopak, všetka tá pestrosť a „polyfónna senzualita“ – ako číra imaginácia – akoby mala kompenzačne zapĺňať práve prázdnotu skutočného sveta, resp. vytvárať osobité lyricko-imaginatívne univerzum. Zdá sa totiž, akoby svet, s ktorým má hablákovský subjekt naozaj, in vivo, do činenia, bol preňho „prázdny“ – aspoň „senzitívne“ a komunikačne – resp. v existenciálnom zmysle. Neodmysliteľné postavenie v tomto poetickom univerze má pritom úniková sféra oneirizmu, ríša snových, chiméricko-halucinačných vízií a zážitkov: „temný víriaci / nepokoj priepasti sýteho oneirizmu“. (...) V každom prípade u Habláka ide o vytrvalo, ba až akosi obsesívne tematizovanú kontrastnosť i kontradiktorickosť a paradoxnosť vzťahu objektívna skutočnosť verzus predstavované, virtuálne, halucinované a pod., resp. o jeho neustálu problematizáciu. (...) Hablákova poetická (seba)reflexia, celé jeho „jasné osudové zrenie“ postupuje takpovediac v „smere tíchnutia“, presnejšie povedané, postupuje „tíchnutím“, ktoré je hneď druhým slovom úvodného verša celej skladby – jej incipit totiž znie: „... návrat z tíchnucej európy.“ V konečnom dôsledku je to postup akoby od hlasného k tichému, od tichého k tichšiemu a cez postupné tíchnutie a úplné stíšenie až k nemej prázdnote – alebo na iných úrovniach senzibility: od „vystupujúcej, žiariacej plastickosti“ k „dutosti“, od „takotosti“ a „nesmierne prítomnej reality“ k „nekonečnej neprítomnosti“, „úplnému zabudnutiu“, „nemému gestu konca“. Lyrický hrdina má podľa všetkého „rád ticho“, akoby chcel stíšiť aj vlastnú vnútornú emotívno-senzitívnu explozívnosť, „dunivý“ nepokoj v sebe samom, akoby však zisťoval, že práve to je to jediné, v čom môže mať úplnú istotu, že po takomto stíšení nezostáva vlastne už nič, len prázdnota.

    Zoltán Rédey

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Ceny Ivana Kraska za knihu Váhavo postávam nepripravený odísť (1995)

  • Ukážka z tvorby

    VÁHAVO POSTÁVAM NEPRIPRAVENÝ ODÍSŤ (úryvky)   Sen   – najzložitejšie veci majú

    VÁHAVO POSTÁVAM NEPRIPRAVENÝ ODÍSŤ (úryvky)

     

    Sen

     

    – najzložitejšie veci

    majú najjednoduchší názov –

     

    ... byť tak niekedy

    čiernou slnečnicou,

    alebo štvorlístkom,

    alebo by mi miesto toho

    stačilo byť motýľom,

    čo má veľa kvetov a veľkého vtáka.

    bodka

    ... alebo byť všetkým

    a tým istým...

    alebo zubatým slnkom,

    čo má mokré lúče,

    opitou vyhriatou zemou,

    alebo krtkom v nej.

    ... alebo popolom na mesiaci,

    spáleným triezvym mesiášom,

    rozplynúť sa ako ten lúč,

    či motýľ s veľkým vtákom,

    vytriezvieť.

    Alebo by som chcel byť

    vyschnutým tušom,

    bielou piskľavou myšou

    v laboratóriu,

    alebo jednoducho byť tým, čím som.

    ... veršom.

     

     

    jeseň

     

    ach tie moje výkriky

    tie moje rozložité situácie

    čo vyžadujú niečo viac ako pomyselnú

    samotu

    totiž

    holé stromy vzývajú budúcnosť a možno

    boha

    totiž

    ja keď som nahý a neviem

    čo s tým vzývam smútok aby

    odblúdil

    niekam inam

    inde

    zablúď smútok

    aj keď sa vrátiš (a ty sa vrátiš)

    teraz odblúď

    totiž

    chcem si spraviť na vrchole vŕby

    smútočnú zádušnú omšu

    za to že ťa už nemám

    ale

    prosím

    neprezraď to

    tvojmu budúcemu pánovi

    žiarlil a blúdil by ako ja

    nechcem to nechcem

    chcem byť so svojimi stromami

    so svojou zimou

    úprimnou zimou

     

     

    zimný večer

     

    za oknom sa končí sneh

    a mesiac so strážnikom mierne pripití

    sa vydávajú na obchôdzku.

    Ten prvý má náhle menej vypité

    ale aj tak stále stráca rovnováhu

    uteká a vracia sa s beztiažovým slovom

    ktorého teplo

    roztápa strážnikove stopy

     

    xxx

     

    mesiac a mŕtvy strážnik sa ruka v ruke

    vydávajú

    na obchôdzku

    nevidno im do tváre

     

     

    8. 8. 1994

    I.

    most bol suchý a slnko horúce

    tráva dlhá a konáre krivé

    všetko do seba zapadalo

    a predsa – dym. len ten dym

    čo zo mňa vychádzal

    len ten dym dym

    nepatrím tu

     

    II.

    mal by si byť statočný

    povedať si sú iní a sú na tom ešte horšie

    mal by si byť statočný a povedať si

    vonku prší a ty si sedíš v suchu

    vonku sa bojuje a ty nevieš čo s mierom

    mal by som si povedať

    nie si taký hlúpy a sú aj hlupší

    aj nervóznejšíchudobnejšípriemernejší

    sklamanejšíkonfliktnejší

                je viacej tých čo sa pretvarujú

    mal by som byť statočný a

    napriek tomu že nie som na tom

    absolútne super

    mal by som

    žiť

     

    máš chlieb, čo viac,

    viac chceš?

    lásku?

     

     

    improvizácie

     

    – zniemitualiibnrachid, preklepávam

    točosompísalvčeraaniejenijakéiné a,

    je len tento stav –

     

                vysvietim ti tvoju predstavu

    spolupráca ja + ty

    všetko je rovnaké splynuté

    splynuté...

    teba to nemrzí

    však vieš že ani mňa

    škoda, že neviem prísť na to,

    ako to chcem povedať

     

    xxx

     

    čiže samota

    šťuk

    konečný verdikt

    škoda že nechápeš ako by som

    to chcel vyjadriť

     

    xxx

     

    však máš slová – tak ich používaj

    to si povedala

    a nechala si ma samého rozplynutého

    v tvare hmlyvločkykvapky

    ty

      a

     

    však máš slová-tak ich používaj-to si povedala

    tak ich teda budem

                            teda

     

     

    podoby, túžby, farby

     

    dych

    olupujúci z mojej tváre

    tvoju hmlu

    tmu

     

    možno

    aj ja raz vstanem z popola

                            ako bájny fénix

    a v tom daždi mokvajúceho železa

    precítim ešte raz odznova ten smútok

    že smútok, cha...

    obyčajnú jeseň

    prsty a ich listy

    sny

       (a zase moje kiksy)

    opadané strhané (tváre)

    strhnuté sny

    v zakrpatenej koži

    jej póry upchaté mlčaním

    je to

    také

    jednoduché

    mlčať

    abo

    hovoriť

    strhnuté

    skrehnuté sny

    možno vstanú (ako fénix)

    a ja s nimi...

    skúsim precítiť život cítiac

    na sebe pohľady

    rôzne a v podstate tie isté

    tie isté a aj tak rôznoisté

    rozozvučať, rozochvieť ich

    dýchnuť na ne opitým dychom

    chytiť ho za ruku

    prebudiť

    pretrhnúť dych

    prejsť sa

    prebudiť

    pohladkať

    navzájom sa cítiť

     

    áno, to chcem

     

     

    oslavy

     

    v hlave a ústach chuť syrových koláčikov

    vo mne je pár ja

    vynorujú sa vtedy keď sa ja topím

    je od nich nechutné že sa zdržujú v tvare

    výkričníka

    a nie

    v tvare záchranného kolesa

    ..... aj to je druh istého sebapoznávania,

    vyrovnanosti.

                ... aj to je druh istého citu...

    viem, hovorím väčšinou len o sebe

    možno ešte o nebi, hviezdach, láskach a

    (zaseazase) možno ešte o všeličom inom

    viem, viem tie tiene okolo mňa sú samé výkričníky

    je ich veľa, veľa

    veľa bez dokončenia

    veľa bez bodiek

    nedopovedané

    moja hlava je tiež nedopovedaná

    je moja, a predsa mi nič nepovie, nevysvetlí

    „niekedy keď sa pozerám do zrkadla mi to pripadá,

    akokeby som tú záverečnú fázu, bodku, akoby som tú

    moju hlavu videl, ale o pár momentov vždy strácam

    pocit istoty, či to zase predsa len nie je tieň“

    Už mi to občas pripadá tak, akoby som sa to ja

    plazil za nimi,

    a pritom by to malo byť naopak.

    NO NIE?

     

     

    umierajúca báseň

     

    vnímať, ako sa chvie

    neviem, sedel som pri nej? / nevnímal som nič, aj keď som po

    tom túžil / chcel som, aby sa chvela / niekedy to nestojí za nič /

    niekedy je okolo mňa smrad, dym / robím si naprotiveň,

    vzrušený, obkročujúci miestnosť, plávajúci v tom smrade teda /

    neschopný cítiť / v d y ch o v a ť  pach vydýchnutého /

    vyrozprávaného / podaného

      dalo by sa to vyriešiť / vnímať na stenách okolo seba len

    zrkadlá / vnímavé peria / na rámoch okuliarnatých listov,

    hovoriac si: predsa som načisto neohlúpol, nevidím predsa to čo

    chcú iní / teda čo chcú / iní / teda

      a predsa je to tak

      profesorsky sa vzdialiť od ľudí / ich našpricovaných uší a len

    vnímať, vnímať

      bohovsky vnímať

      vtedy som mal na jej stehnách cudzie ruky, triasla sa

      vtedy to bolo teda dobré

      necítil som

      nezmietal som sa v mučivých, stále sa opakujúcich otázkach

    prinútiac šepkať si sú cudzie sú cudzie / nie si ničím si len

    cudzím pocitom / nie si / ničím máš na rukách cudzie prsty /

                                                                                      články /

    cudzie skúšajúce preniknúť do spoznateľného sveta / cudzie

                                                                                       články

    a v nich cudzie mäso / mäso s obojakým a / a predsa

      bohovsky sa smiať / to som vtedy chcel

      míňalo ma to, neuveriteľne ma to míňalo / poskakovali mi na

    ušiach príjemné ohníčky, do pŕs, do ich bradaviek sa vracali ako

    zvrátené, oplzlé, hnusné, predom nevyjasnené zimomriavky

      nešlo o to, byť sám sebou

      chcel som byť ňou

      s ňou

      raz / niekedy / ma to pristihlo / možno aj viackrát –

    nepamätám sa / nutkanie / obratne uskočiť,

                                       len tak, z prče uskočiť / bez strachu

    zosnovať nespočetne veľa pohnútok, dôvodov prečo

                                                                                      uskočiť...

      miesto: prst márne klope na tmu / je to tak / ležíš pri nej,

    priviazali ťa k nej / keď sa možno preberieš v hocijakom pajzli

    teda, teraz a tu, tu a teraz a naopak zas a znova, ostáva tu ten

    fakt / bol si pri nej

      vnútorný hlas: zabil si ju, zabil

      tasí kopy kníh ako korunný dôkaz / svedkov nemá...

      opis: zamrežovaný pohľad cez pootvorené viečka,

    neuveriteľne

    skúmavý pohľad do šera

      cítiš ju?

      nevníma ma / leží a nechveje sa / neberie / neberie ma

                                                                           na vedomie                                                    

      vždy keď sa mi zdá, že je najhoršie, počúvam rozprávky

                o krajine kde bolo všetko nechcené / aj ona sama

      možnosť výhovorky?

      neexistuje / – nie je to veľmi duchaplné / nerozotvára to

                                                                                      myseľ

    slintaví inžinieri budúcnosti poctivo / poctivo hľadia cez

    kľúčovú dierku a závidia mi

      nemajú čo

      bol som pri nej / som pri nej / no a čo / viem, zatiaľ viem, že

    sa mi nič, totálne nič nemôže stať

      rozoznávam veci okolo mňa, clona sa stráca, už len veci /

    ďalšie

    a ďalšie

      tak ako prvýkrát, tak ako vtedy / teda vtedy / je

    nahá... hľadám

    výraz na to vetranie / ... ú, chĺpky sa jej chvejú / aspoň tie

      skúmam jej biele plátno prstami, mäso k mäsu, vrana k vrane

    líha / odmietavý pohľad jej nalakovaných nechtov hovorí

    o odcudzení / skláňam sa nad jej krásnym, snehobielym telom

    a neviem, neviem, ako by som jej dlaňami postŕhal tie zrkadlá,

    presvedčil ju o nutnosti spoznať sa tvárou v tvár... možno raz,

    keď všetko šťastne prejde a ja sa budem frajersky premávať /

    teda máva / po uliciach, možno si teda práve vtedy spomeniem

    na tú sochu predo mnou, jej dlaň, jej pokoj, ako by ma chcela

    pritesať k sebe, možno...

      som nespokojný / nerozhodný / čo ďalej, áno je tu taká

    otázka, čo ďalej?

      fragment, tichý moment

      nevykričané nadávky / tichá žlč

      nositeľka obrovskej, prázdnej spomienky

      ťažkotonážnik

    za akých okoloností by som bol radšej ticho? neviem

      za hocijakých / tak ako teraz

      zabil som ju

      kĺže sa mi po duši, zachytáva sa / bolesť / neviem / kráča mi

    po duši ako po jemnej nič netušiacej tráve, nezanechá stopy

      alebo predsa

      neviem

      neodpovedám / nehľadám výraz / slabí / že vraj / vždy

    mlčia

    utešiť sa, musím sa utešiť

      ...

      veľa  si sľubovala od svojej smrti

      kam vtedy smeroval jej pohľad?

    spánok ju pohltil celú, ja nedúfam, nemám čas

      mal by som ísť

    šepkať nebu nado mnou nič netušiace frázy / na frázy ti seriem /

    toľko použité

    odklepnem každé zúfalstvo, zabudnem

      musím ísť

      pomaly vstanem, nahý vkročím do sveta, nechám ju spať,

    jemne /

    jemne privriem dvere, ale nezabuchnem

      Nezabuchnem.

     

     

    JAZVYK (úryvky)

     

    tma v hrdle. nadýchnutie

     

    tma v hrdle, mojom, presvitá,

    vyčírenie, ako v zápalke tieň uchovaného

    tepla. prenikne: rozostaví vnímanie: vždy sa takto

    zobudiť z ťažkého zovrenia, ktoré vypustíš ako

     

    nahú stopu: nadýchnem sa riedkeho vzduchu,

    s rukami na tvári pokožku v hrdle sťahujem

    zubami do tvaru perokresby: kde každá čiara

    odráža vnímanie, kde zapadá každá veta, ktorú

    úder vetra vstrebal tak ako vzduch niekoho iného.

     

    tak narovnať jazykom: aby popod

    pot v neprítomných očiach presiakli

    už jasné

    Kontúry

     

     

    trielenie búrkou

     

    ... z jadier kostí vychádzal, pudil do mňa, do môjho mäsa

    zovretého kôrou tlak, tupý, drsný, suchý tlak, jazva,

    o ktorej nevieš a ani vlastne vedieť nemôžeš. tajomne

    skrátený o moment škrtenia – áno,

    plocha zvieracieho tela sa postupne vypĺňa farbou,

    najprv čiernou, divou magmou, ... ďalej

     

    ... vľavo od hnedej až po červenú a žltú, vpravo modrá,

    prechod, a premena až zelená, iné, ľudské telo, čo

    šťavami v ústach, či čvachtavými pochodmi pri súloži,

    hlasným pregĺgnutím napĺňa rozkoš. tklivé, tklivé, zrazu,

    trepanie, natrepávanie ostňov do jadier, ston, zvolania,

    ktoré si nerozumejú, zrazu škrípavé zvolania, tupé

    (v tichu, v uchu, v tichu) cibrené hranie na nezaujatosť.

    odskočenie. a pritom tanec šivu, mýtický, všade,

     

    zvonku bubliny, klepanie do dutosti kosti,

    sluch hluchom vyplnený... zrazu (zrazu, pred chvíľou ešte

    nie) vynorenie sa a stieranie pocitov: ako bolesť: strach:

    zrazu prehliadnutie. už len búchanie rydla do kože, zrazu,

    vlákno jasné, binárna logika vatou zahmlená, obstlaná.

    zrazu búšenie, srdce žiariace

     

     

    pra-h-láska

     

    hlavu stratím v sypkom blesku medzi

    plecami. v nedorozumení zahryznutých

    bozkávajúcich sa vtáčích očí vy(s)norím

    dve svoje hlavy a. slza na jednej tvári

    sa vpije do oka druhej. stanúc sa kryštálom.

     

    ruka odvláčni jemný povrch, vláčnu sieť,

    vôňu, akoby prešla po matnom. ostrom skle. líce

    o líce zakliesnené. v rozkoši sa zmietajúce.

     

    „text“ rozdrvený na jemný prach. len lesk

    vo vákuu, ktorý sa. teraz. teraz.

    tratí. na stranu ja-ty, naším jazykom

    obarený, bolesťou (tvojou) vyplnený.

    prekĺznem do prebúdzajúcej sa jazvy.

     

     

    hmla v tepnách

     

    zrazu zaregistruješ. vnímaš. zdrvíš ruku

    vyčítavým pohľadom. ale tá sa naďalej

    rúha. niekoľko okamihov, minúta, či viac.

     

    sestra uniká. chrastu ruka prijme, posunie

    sa takto: „ďalej“... (v pohybe si všetko

    uvedomovať.) každý krok. presun.

    prúdom rieky, prúdom ruky

    svietiť v dotyku, kvapky, kruhy

    vyfúknuť v hranici, v ostrí

     

    hladiny, v ostrí vody, prejsť,

    prilepiť sa na dno: membránou:

     

    slzou vo vode Byť.

    tak sa udusiť sebou, vysať sa sebou.

    vkročiť do klbka a vyznať sa v ňom:

     

     

    jaktácia

     

    exteritorializácia:

    vyňatie, vytrhnutie určitých momentov:

    vsadenie na posteľ. kýchnutá vzbura.

    záchvat postšialenstva. kusý. kamenný

    záchvev tváre: výbuch mimiky. neochutnateľné

    amorfné riedke lezenie, trenie prstov po

    plachte. vláčne prehĺtanie, cizelovanie

    jazyka v tme. bludisko kmitov:

     

    napriahnutie. a samozrejme opäť jaktácia.

    blúznivé chniapanie po rukách. vlastných.

    precitnutie, temné, až chladné. spotené.

    bolestivé. ale (ne)konečné: figurácia ja

    z odstupu. pozorovanie vlastnej mysle. tiché

    fotografovanie vsadených foriem. plátien.

    a potom už len ticho. napnutie.

    sladká únava. teplo: vírenie ohňa všade

    naokolo: a potom už len spánok, v ktorom

    nezabúdaš. skupenstvo blúznenia kdesi

    ďaleko zapadnuté.

     

    áno. ráno. spánok.

     

     

    na prahu jazyka

     

    po za

    v daždi, v kvapke,

    v kvapke voňajúcej

    ako čerstvé, prebudené lono.

     

    v jesennom slnku plynie všetko samé

    od seba. smäd dozrel. už sa nebránim.

    súzvuk v ktorom sa rodí v tvojom tele. náhly

    výbuch. s rukami. hmatá.

    volajúci: pred splodením

    ticho. v bubline dýcha.

    aby si nenarušil.

    neprerušil

    rinúci sa

    tok.

     

     

    vnútri svetla. nehybný v nehybnom. som? rytie

     

    : čo spôsobuje vrásnenie vody? ... slovo zarezávajúce sa

    do: tuhnutie. po temenách skál?: kukuričné

    vlásočnice. oheň: na povlaku jazyka: takto. nehybný

    v nehybnom. som vnútri svetla?: odráža voda

    na povrchu vo vrstvách stav dna?: ... vietor vytesaný

    na hladinu...: mapy: odovzdať sa krídlam „kvality“:

    prepustiť sa: nimi: letmo letom v rovinách spojiť zopár

    vecí naokolo.

     

    nepotreba imaginárnej reprezentácie,

    hra spočívajúca v čistom, každom kroku

     

    a zrenie Plodu: a opäť: zahorieť: vzplanúť: zaplniť nimi

    absenciu v riečišti horúcej krvi chiméry zdokonaľovania.

    kde vchádza svetlo do svetla: v akom pomere?:

    rastie tma... a to podstatné. číra hranica medzi vetrom

    a vzduchom... vodou a kameňom...

    vycítiteľná... v ruke... prítomná?

     

     

    priľnutie. koniec

     

    dažde, snehy, víchre.

    v pukline hrdla. jaskyňa zvyku. voda ktorá sa rinula

    z jazvy: pretlak. neskôr. sluch: hlad po túžbe. kvapka

    vibrujúca: odpichnúť sa od niečoho. ja, ktoré znova

    vytvorí nová súhra diferencií a situácií. stvoriť tak svet

    na mieru vlastného kriku a predstavy: zaťať. uchopiť.

    vyloviť: vysloviť chladné vrastené bosé hltanie zeme.

     

    pomaly. (Rytie do popraskanej kože. v schválnosti

    pritlačenia: rytietam aj nie tam: rytia nájdenia smeru:

    pohľadom očí: jazykom ryby rytie vyčírené. v sieti rytie

    omočené do vlastných pier. vlčí sen. rytie nietu i tu.

    rytie dávané:) (pretlak. neskôr. zrak:) svetlo preplnené

    svetlom trieska,

     

    prstokladom nestačím zakryť všetky otvory. hmatá

    suchú tmu. meditácia v ploche, nie statickej,

    ale neustále sa presúvajúcej: ako keď kvapka v lete,

    v rozpätí, napriahnutia hrdla vzduchu mení farbu:

    vibrovanie okolo špirály. neustále krúženie.

    vo vymyknutiu sa a zachyteniu. v oblúkoch: kruh

    rozširujúci sa smerom k modrosivým nekonečným

    žilám ohňa: k významu.

     

     

    začiatok

     

    v izbe. narástol Strom.

    tečiem v ňom von. chlapec,

    ktorý koreňmi kreslí

    obrysy Vody do škrupiny vzduchu.

    chlapec. ktorý v tom kruhu smiechu

    nikoho nepočuje. len nádych v póroch

    kôry. tuhne do miazgy stromu.

    ústa stebla otvárajú

    výron: len cesta.

    príbeh rastu. ráno

    zachytiť ten tep.

     

    do matice jazyka vtlačiť

    diamantovú stopu svojho

    vlákna: kde myseľ tkvie

    ako kvapka vody

    v čírom vzduchu

    až sa ponorí:

    a jeho písmo SA narodí

     

     

    TICHORÁD (úryvky)

    I.

    ... návrat z práve tíchnucej európy, čas

                narastá plasticky, ručná práca, jemné pochyby.

                            Niektoré trvajú dlho, iné menej – tak aspoň

                                       musíš dúfať – , iná väzba priestoru, každý

                            pohľad trvá nekonečne, práve tak dlho, ako chceš.

     

    Dlhá noc, dnes už minulé, túžba bez akejkoľvek

                myšlienky, oranžový jas v očiach,

                            v modrých rukách chvenie, pneuma – veci

                                       a vzťahy vyvstávajú jemne, nenásilne.

     

    Opäť čoraz viac podobné lokálnym výbuchom,

    ničím a od ničoho iného sa nelíšiace,

                odrazu tak bližšie, analogicky príslušné

                obdobným, hladko vyvstávajúcim identickým

                            a totožným tichým vojnám,

                            odkazujúcim vždy a stále len k jedinej

                                       možnosti pokojnej, nahej,

                                                   hlbokými čiarami do seba stekajúcej

                                       a zo seba vystupujúcej dlane.

     

    II.

    Prehltnutý vlas už dnes prirodzene leží kdesi

                v ťažkom skrytom nadýchnutí, v hmle

                            – duté farby sa vnucujú pozornosti

                ostáva z neho už len akýsi jemný

                            lesklý nerv, obalený v priestranstve

                chrbtice a brucha, krku a jazyka, zapadnutý.

                V ruke mám tvoju dlaň, v mysli mi vybuchuje

                            to jediné, čo existuje – prázdne, do neba

                            volajúce zrkadlo, jemná sieťovitá

                                       glazúra vlastného vedomia, prázdneho,

                číreho a jasného videnia hladkých bielok,

     

                obsahujúce vystupujúce, farbou žiariace

                            nasaté veci, ktoré vyžarujú takotosťou,

                                       nepotrebujúc prívlastky, všetky

                            diferencie, formy a tvary, každá udalosť

                                                   sa pripomína ako nedávno, a predsa

                                       ďaleko zabudnutá a zázrakom

                            vylovená spomienka, jasne konotujúca

                dávno náhodné, a predsa teraz

                                       naše jasné osudové zrenie.

     

                Práve na tomto bielom podklade,

                v čírom pohybe peny mora,

                            kde všetky pohyby zlepené

                            v inom kĺzaní prehĺbia najpodstatnejšie

    vlastnosti nenápadne, akoby mimochodom,

                 v tomto jemnom dunení kĺže k nám

                                       ako nemý predpoklad, spoločný

                            menovateľ aj temný víriaci

                            nepokoj priepasti sýteho oneirizmu,

                neúprosnej stálej opozície tyon.

     

                            (... kde sa tichý džavot

                                       a jasot detskej reči kolo teba

                                       taví do jemnej kaligrafie

                            okolia a kde akoby neprítomne

                                       obalený do akéhosi halucinačného

                                       prázdna krehne ako prázdna substancia

                                                   dopadajúca späť na svoje

                                                   éterické holografické krídla.

     

    Tam takéto dunenie vytvára atmosféru,

                v ktorej je každý pohľad posunkom a posunok

                čistým gestom, atmosféru, v ktorej sa

                                        strácajú všetky slová, kognitívne

                            systémy, diskurzy i nehybné

                jednovýznamové snahy o dorozumenie.)

     

    III.

    V tomto nemom geste konca, vo vetvení zrkadiel

                položených oproti sebe, v tejto triáde

                            nemého očného bielka pochybnosti

                                       zrazu uveríš – príde to samé –,

                            že medzi nami sa nebojuje

                a neloví, let a nemé vnímanie

    vyvstávajú v holom pohľade (na práve to

    nemé a hluché, prázdne a plné) samé –

                            tak ako tiché dorozumenie

                                                   nekonečných variácií,

                                                               tanec hluchonemých

    posunkov, proces špirály a v nich

                                       za(k)liaty kód života,

                to nekonečne vzrušujúce tajomstvo

                            začiatku a konca –

    – áno, tá mimika,

    v tebe horiaca i tlejúca sama

                od seba vo svojom večnom, nikdy neukončenom,

                nekonečnom, nekončiacom a samozrejme

    i o ďalších nevediacom neprítomnom geste si o to

                znásobenejšie uvedomuje vlastnú

                            nahú skutočnosť, a tá svojou

                jednoduchosťou a zároveň fascinujúca svojou

                neskutočnou vymyslenosťou žiari ponad

                                                               všetko.

     

                Preniká v trblietajúcom sa jase,

    pomedzi riasy i na ťažké a boľavé chodidlá

                dopadajúce slimáky, pomedzi medúzy

                a rozkošou sa zmietajúce pitoreskné kraby,

                            medzi znetvorené úškľabky dutých tvárí

                                                   nastavená na prítomné zrkadlo naberajúce

                                       plné sústredené vedomie, nelovíme my ju,

                                                                                      ale ona nás.

     

                Naozaj neskutočný je ten závan vzduchu,

                                       neprítomný duch, obaľujúci každý

                            pohyb a každú predmetnú vec, valiacu

                pred sebou tichú vodu žiariacej

                            aury, jasné zášklby kože sálajúcich zvierat...

     

                            a tvoje nemé ústa, do druhej, inej nemoty

                                       vykláňajúce sa v kolotoči za

    prázdnom neustále načahujúcich sa rúk v

                poryvoch iskier, vĺn a chumáčov bielej

                                       pary, nastoknutých na neskutočných

                            vzdialenostiach vrcholcov álp, ktoré ma uchvátili –

                                       a do smrti tomu nebude inak.

     

    IV.

    ... prípadne nenápadné ticho

                odpoludnie v čírom riečnom vzduchu, keď človek vie,

    popretkávané rôznymi zvukmi

                            a nesmiernymi púšťami pálivých

                                       písmen a bielych stíchnutých

                máp súmrakov v tichom zahmlenom dome,

    ktorý tiež akoby ani neexistoval – kde každý pohyb

    nastavený svojou váhou dopadá na dno

                určeného výseku reality a svojou nesmiernou

                            prítomnosťou ťažký padá niekam

                            do úplného zabudnutia, v ktorom horí

                                                                           naša pamäť.

     

    V tomto dutopriestore odclonení

    a zakrivení toho istého zrkadla

                sa všetky veci ukazujú ako postupné

                odokrývanie farebných plôch, z očí do očí

    sa každým dňom vrství plátno, orgazmické

                vetvenie a odkazovanie na organickú

                hmotu sa prelieva do mútnej

                            vody vlastnej tváre – v nej jediná

                            je stokrát prítomná ako postupnosť

                                       pomalých šedých plôšok, krokov,

                            náznakov a tichých príznakov

    prelievaná ona slávna alchymická,

                vzácna, dutá, ťažká voda tejto zotrvačnosti,

                                       nemožnosti nevytrvať,

                                                   nepokračovať inak.

     

    V.

                            V úpornej snahe neostať na povrchu,

                ba ani pod ním – ak niečo také ako

                            pojem povrchu vôbec existuje – neustále

                krúžime práve v takejto nekonečnej

                            špirále len nepatrným mihnutím jediného,

                            do seba zauzleného a do seba

                                       prišitého viečka, letmým posunkom

                                                   možnosti vyjadriť sa, možnosti

                                                               pohybu, záchvevom chvíle,

                                       mĺkvej, tichej a mäkkej ako jemný tón.

     

    Len meravý ston na pomedzí zrkadiel nás

                            vždy preberie a upozorní, pozor,

                tu, kde svet je jeden veľký uzol a asketická

                prítomnosť je len vymyslený prelud, ktorý

    akoby nikdy nebol, letmá predstava, tu, kde horí tvoj biely vlas a

                vynára sa opäť z mojich úst horiaco tlejúci v čírej

                bubline holej nemožnosti nebyť

                            ako práve sa rozpúšťajúca bunka

                                       bieleho, vriaceho, číreho prachu,

                                                   stvorená naším dotykom

                            práve tam, tu, vo chvení,

                prahnutí, kde bolesť zdá sa len klamom

                            ostria, tu sme a prahneme v sebe, taktiež

                a opäť, neustále ďalej, akoby sme naozaj

                            ani nikdy neboli a – vlastne

                                                               ani nie sme.

     

                            Báť sa smrti v tej chvíli je zbytočné,

                bláznivo a náhodne vynorujú sa a my nevyhnutne

                            stávame sa súčasťou nich – trblietajúcich

                                       sa v nových a nových farbách rastlín

                                                               a stromov okolo nás.

     

                Nekonečná je cesta perlivým hmatom

                            smiechu, burleskným spôsobom modlitby

                            popod mach tvojich pier prekĺznem

                po purpurových, jasne a číro

    bdejúcich spánkoch nemej sestry,

                ktorá napĺňajúc veci jasne vyslaným,

                nenápadne sklo pred sebou trieštiacim

                            posunkom vrastá do mňa v dutom

                                       vzbĺknutí oranžového ohňa.

     

    VI.

    Všade tam, kde veru skutočne som i vymyslene nie som,

    dnes, rok 31, v strome sveta prítomný

                bubon knihy, zelenajúci sa jungov Chadin,

                mihotajúc cez vnútorné, ohňom lesknúce

                            sa ucho to podstatné, a ono to narastá,

                rozširuje sa v nových letokruhoch.

     

    V nich náš záhyb, zvláštny svet jazyka,

                vyvstávajúci obrad, mýtické vajíčko

                            predurčené byť vloženým do jej úst

                                       ako nič zrkadliace sa v inom človeku.

     

                Skôr či neskôr, teda ešte než sa úplne

                nahý dom zvlieka zo svojej úporne

                nadobudnutej kože, praskajúcej

                v tichom a strohom hlase, puknutí,

                            teda v hre na akúsi vymyslenú krajinu

                                       a akési vybájené územie,

                                       v hre na akýsi čas,

                                       neprítomne poznačený na

                                       tele i na čele každého

                                                   už akoby predom poznačeného

    a charakterizovaného

                pohybu, zobúdzam sa svoj, a predsa cudzí

                            v temnou čírosťou presakovanom

                                                   i presakujúcom lese,

    tam, kde na ligotajúcom sa strome čupí aj

                môj tieň, chladný pot, nemožnosť vysloviť To,

    práve v tom, kde sa bezmocnosť a bezvládnosť

                            stáva momentom mementa, v tej elementárnej

                                                                                      nemožnosti znaku

     

    i úplne jednoduchej čírej neurčenosti a bezčasovosti,

                                       práve v tejto tichom a kameňom

                            namaľovanej záhrade spieva nám v krvi

                nepatrný tichý jed, kvílivý šepot vlysu,

    prerývajúce ticho starej a novej pravdy

                medzi samým sebou a akousi nekonečnou

                chvíľou jednej padajúcej chvíle

                            jediného padajúceho listu

                                                   jediného nášho stromu.

     

                Číre vnímanie, čistý rozum, polnoc.

    Zobraziť všetko