Andrej Matuška - 2. 10. 2007
Andrej Matuška - 2. 10. 2007

Foto ©Peter Procházka Foto ©Peter Procházka Andrej Matuška - 2007


  • Životopis autora

    Anna Ondrejková sa narodila 28. apríla 1954 v Liptovskom Mikuláši. Maturovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Liptovskom
    Anna Ondrejková sa narodila 28. apríla 1954 v Liptovskom Mikuláši. Maturovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Liptovskom Mikuláši. Prvé básne uverejňovala od prvej polovice 70. rokov 20. storočia v týždeníku Nové slovo, v jeho rubrike s názvom Z najmladšej poézie, ktorú v tom čase viedol básnik Vojtech Mihálik. Momentálne pracuje v Okresnej knižnici Gašpara Fejérpataky-Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Žije v neďalekom Bobrovci.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Esej

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Počas troch desaťročí Anna Ondrejková stupňuje svoj ideál „ estetiky ticha“ , keďže minimom slov dokáže vyjadriť aj najsilnejšie pocity. Hoci
    Počas troch desaťročí Anna Ondrejková stupňuje svoj ideál „estetiky ticha“, keďže minimom slov dokáže vyjadriť aj najsilnejšie pocity. Hoci pochádza z Liptova, rodisko jej neposkytlo prírodný námet, ako viacerým básnickým rodákom (M. Rúfus, I. Laučík), ale skôr možnosť nerušene hľadať vlastné inšpirácie. V posledných rokoch sú medzi nimi dôležité poetkine skúsenosti z vlastných vystúpení v ochotníckom divadelnom súbore. Krajina poézie Anny Ondrejkovej je odvodená zo sveta ľudových piesní, balád a rozprávok. V prvých dvoch zbierkach Kým trvá pieseň (1975) a Snežná nevesta (1978) poetka štylizuje balady o obetiach vojnových hrôz, ale aj o osudoch súčasných žien. Okrem toho zobrazuje smrť ženskej postavy v rituáli tanca, ktorým sa v ľudových príbehoch trestá priestupok voči morálke. Ondrejkovej subjekt – „dievčina“ však trpí bez previnenia, akoby osudovo. V zlomovej Plánke (1984) začína priamejšie hovoriť o sebe. Predstavuje sa v podobe baladickej bytosti zakliatej do stromu, ráňanej a bezbrannej. Ani fantazijný priestor rozprávok nie je pre ňu útočiskom. Prevteľuje sa do postáv rusalky alebo malej morskej panny, ktoré nepatria ani do sveta fantastiky, ani do sveta ľudí. Takmer po desaťročí sa Ondrejková vracia do literatúry zbierkou Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov (1993). Pod zdanlivo vecnejším povrchom ešte naliehavejšie pulzuje pocit nezrelosti. V Plánke vznikal priam romantický konflikt medzi vonkajším a vnútorným svetom. Neskôr v Ondrejkovej básňach pribúda triezve poznanie, ale bolestivé napätie tým len vzrastá. Zrejme preto „žena“ ustrnula bez pohybu v podobách obsekanej, schnúcej jablone a vtáka bez krídel. Reflektuje sa ako vyhostená spomedzi ľudí, hoci v skutočnosti veľmi potrebuje druhého človeka. Rozprávkovosť a piesňovosť ustupujú. Uvoľňujú miesto starobylejšiemu typu folklóru – zaklínaniam, v ktorých poetka predstavuje ľúbostný vzťah s partnerom ako absurdné vzájomné zraňovanie. A. Ondrejková rozvíja líniu prírodno-magickej poézie, a tak nadväzuje na predchádzajúcu tvorbu slovenských autoriek, ktorá vychádza z prapodstaty folklóru. Ideálom „piesne, čistej ako dážď“, má blízko k M. Haľamovej. Ondrejkovej sebazobrazenie v plánke a jabloni, ale aj súboj s básňou zasa pripomínajú tvorbu L. Vadkerti-Gavorníkovej. Poetkina hrdinka sa často prihovára k básni ako k svojej partnerke i protivníčke, s ktorou je neoddeliteľne spätá, ale neraz ju pociťuje ako bremeno. Stará sa o ňu, no báseň sa jej vzďaľuje, ba dokonca sa obracia proti nej. Obava z deštruktívnej sily slov priamo odkazuje na absurdné hry srbského básnika V. Popu. Anna Ondrejková má teda zmysel pre magickú silu slova i hudby a nadväzuje na poetiku symbolizmu. Spomenutý fakt akoby potvrdzoval to, čo tvrdí americká slavistka N. L. Rudinski, ktorá nachádzala u viacerých slovenských spisovateliek 19. a 20. storočia tradicionalizmus prírodnej imaginácie: M. Haľamovú napríklad začleňuje do tradície „ženy ako mýtického a cyklického symbolu Slovenska a Slovanstva“. Okrem toho však značná časť Ondrejkovej výpovede vystihuje najsúčasnejšie pocity ľudí, ktorí sú nespokojní s tým, čo zatiaľ prežili, ale uvedomujú si, že začať nanovo je už neskoro. V bibliofílii Nespavosť (1994) sa dištancuje od nádeje, ktorá zbytočne nakazí človeka optimizmom a zároveň sa zmieruje so svojím životom. Nastupujú čisté záznamy bez slovies, pričom poetka si vystačí len s elementárnymi motívmi ohňa, kameňa či krídla. Ondrejková ešte zreteľnejšie než predtým prezentuje úprimnosť a krehkosť prostredníctvom svojho spontánneho lyrického zdroja. Začínala rozsiahlejšími príbehovými skladbami, aby prešla k miniatúrnym básničkám, v ktorých sa voľný verš niekedy skracuje na slovo, ba dokonca na slabiku. Obraz martýrstva nadobúda v cykle Skoromed, skorokrv (1998) svojráznu scenériu s detailami krížovej cesty i Elsinoru, dejiska známej Shakespearovej drámy. Nejde už o prírodný, ale o umelejší scénický priestor. Tematizáciou otázok ľudského bytia akoby sa stierali hranice medzi divadlom a reálnym životom. V jednej z miniatúr – dejstiev sa predstavuje Gertrúda v protirečivej úlohe dánskej kráľovnej, Hamletovej matky. V Ondrejkovej chápaní sa zdôrazňuje jej „zatratenosť“ pre nevedomú účasť na zločine, ale aj trýzeň pri spoznaní krutej pravdy. Poetka inscenuje dvojicu blízkych ľudí, neoddeliteľných v dobrom ani v zlom. Tradičné poetické rekvizity sa premieňajú na poškodené (ako spálený mesiac) a prosté záznamy prechádzajú do fantastiky s prvkami surreálnej bizarnosti. Vo všetkých Ondrejkovej knižkách sa objavujú drastické zábery na krv a ranu, ktoré prenikajú do prízračných vízií exteriéru. Sú výrazom rozbitej ilúzie harmonických medziľudských vzťahov. Napriek tomu autorka vyzýva obetovať sa, odpúšťať si a nebáť sa vziať na seba údel toho druhého. V tomto predsavzatí pokračuje v ďalšom zo svojich cyklov, ktorý nesie názov Izolda. Listy Tristanovi. Básnická tvorba má u Anny Ondrejkovej dôležité etické poslanie. V poslednom čase poetka smeruje k duchovnému stavu čistoty, aký môže existovať len pred rozčlenením sveta na protiklady. Predstavuje svojskú podobu introvertnej čírej lyriky v slovenskej poézii 20. storočia.
    Andrea Bokníková
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    KEKELIAKOVÁ, Monika: Asketická originalita básnického gesta (kritická štúdia). (A. Ondrejková: december: Izoldine vlasy horia). In: Vertigo

    KEKELIAKOVÁ, Monika: Asketická originalita básnického gesta (kritická štúdia). (A. Ondrejková: december: Izoldine vlasy horia). In: Vertigo, 2016, č. 2, s. 38 – 41.

    GAVURA, Ján – TRIZNA, Peter – ONDREJKOVÁ, Anna: Rozhovor Jána Gavuru a Petra Triznu s poetkou Annou Ondrejkovou. (3 rozhovory). In: Vertigo, 2016, č. 2, s. 35 – 37.

    LEŠKOVÁ, Katarína – ONDREJKOVÁ, Anna: Anna Ondrejkov. Literatúra je elitná záležitosť. (Rozhovor). In: Sme-ženy, 28. 11. 2014, č. 46, s. 6 – 9.
    http://zena.sme.sk/c/7521462/poetka-anna-ondrejkova-literatura-je-elitna-zalezitost.html

    GAVURA, Ján: Slovenská poézia po postmoderne - k básnickým zbierkam 2012 – 2014. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 88 – 94.

    SCHMARCOVÁ, Ľubica: Kým sa hladina uzavriet... Anna Ondrejková: Úzkosť. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 21 – 24.

    GAVURA, Ján: Opovážlivosť siluety básne. Anna Ondrejková: Úzkosť. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 21 – 24.

    REBRO, D.: Smrť je tichá iba zdanlivo. Pravda, 5. 5. 2014.

    MATEJOV, Radoslav: Ako napnutá struna (Anna Ondrejková: Izolda: sny, listy Tristanovi). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XXI, 2. 3. 2011, č. 5, s. 5.

    BRÜCK, Miroslav: (Ne)zachytené ozveny poézie. In: Knižná revue, roč. XXI, 2. 3. 2011, č. 5, s. 3.

    TRIZNA, P. : Izolda a jej "láska neláskavá" alebo "odsúdená k večitej žízni". In: Romboid, roč. XLVI, 2011, č. 1., s. 76-77

    RÁCOVÁ: V.: Variácie na tému zmysluplnosti života (Anna Ondrejková: Havrania, snová). In: Romboid, roč. XLIII (2008) č. 8, s. 82-83.

    PODRACKÁ, Dana: Milovať ako Ondrejková. Anna Ondrejková: Havrania, snová (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 30. 1. 2008, č. 3, s. 5.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    HOCHEL, I – ČÚZY, L.:, Kákošová, Z.: Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava: LIC 2007.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Anna Ondrejková. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    PODRACKÁ, Dana – ONDREJKOVÁ, Anna: Mojou podstatou je oheň (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVII, 19. 12. 2007, č. 26. s. 12.

    GAVURA, J.: Systola, gloriola a vlčí mak. In: Romboid, 33, 1998, č. 8.

    KOŠKOVÁ, H.: Entropia viacvýznamov (A. Ondrejková: Skoromed skorokrv). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 22.

    PODRACKÁ, D.: Stigma (ne)zamlčanej lásky (A. Ondrejková: Skoromed skorokrv). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 22.

    JAVORKOVÁ, Monika: Výpovede s množstvom zátvoriek (Anna Ondrejková: Skoromed skorokrv). In: Knižná revue, roč. VIII, 16. 9. 1998, č. 19, s. 5.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Andrea Bokníková číta Annu Ondrejkovú (A. Ondrejková: Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov). In: Romboid, 29, 1994, č. 8.

    DVOŘÁK, K. I.: Anna Ondrejková (Profil). In: Slovenské národné noviny, 5 (9), 1994, č. 27.

    ČILIAK, O.: Anna Ondrejková: Plánka. In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 8.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Vážna tvár v okne (A. Ondrejková: Plánka). In: Romboid, 20, 1985, č. 11.

    OKÁLI, D.: Snežná nevesta a príbeh recenzenta (A. Ondrejková: Snežná nevesta). In: Pravda, zv. 60, 25. 1. 1979.

    PLUTKO, P.: Autorský subjekt v ženskej lyrike. In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 3.

    HUJÍK, V.: Malá meditácia nad Snežnou nevestou Anny Ondrejkovej. In: Nové slovo mladých, 20, 1978, č. 9.

    KALNICKÝ, J.: Nevesta bez skvostov (A. Ondrejková: Snežná nevesta). In: Smena, zv. 31, 29. 11. 1978.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Tak sa mi vidí, že s Ondrejkovou vstúpila do slovenskej poézie nesmierna umelecká zodpovednosť, a to práve v časoch záplavy prázdnych

    Tak sa mi vidí, že s Ondrejkovou vstúpila do slovenskej poézie nesmierna umelecká zodpovednosť, a to práve v časoch záplavy prázdnych slov nemála mladých veršotepcov. A vstúpila sem svojím mocným pocitom lásky, jej čistoty a hĺbky. Jej subjektívne pocitové úlomky, ich priemety do akýchsi nadýchnutých, lakonicky úsporných aforistických tvarov, to sú samotné kryhy reality.

    Michal Bartko

    Pieseň, ktorá má zmysel (možno životne dôležitý zmysel) pre svojho autora, ešte nemusí mať nijaký zmysel pre čitateľa, ak autor pozabudne, že by ňou mal oslovovať nie jediného adresáta, ale všetkých. Túto zásadu si zrejme uvedomila vo svojich dvoch doterajších zbierkach (Kým trvá pieseň, 1975 a Snežná nevesta, 1978) Anna Ondrejková, ktorá prichádzala do poézie akoby nesmelo, alebo dokonca s obavou, či jej tichý hlas dôjde k sluchu niekoho iného. No tým, čo dosiaľ Ondrejková napísala, presvedčila čitateľov (a zväčša aj recenzentov), že jej básnický hlas nebol zbytočný: vedel vzbudiť dôveru v opravdivý talent tejto autorky a stihol sa aj v mnohohlasnej vrave mladej poézie presadiť svojím osobitným zafarbením a intonačnou čistotou. Ondrejková dozaista nikdy nebude písať veľa básní, ale jej hlas by sa už z polyfónie našej poézie nemal stratiť.

    Stanislav Šmatlák

    V jej Snežnej neveste baladickosť nielenže pretrváva v rovine témy, t. j. v konkrétnom historickom čase a priestore, ale sa prehlbuje a rozširuje na celú oblasť autorkinej lyriky. Poukazuje to na katarzný typ autorského subjektu. Autorka sa poza baladickosť, a to či už historickú alebo inú, usiluje vyrovnať sa so svojou vlastnou životnou situáciou. Pritom je veľmi dôležité, že Ondrejkovej lyrický subjekt sa nezmieta v bolestínskom smútku a pesimizme, že neprepadá pseudoromantickej dezilúzii, ale že toto všetko prekonáva postojom, ktorý by sme mohli nazvať aj aktívnou obranou. (...) Do toho všetkého sa pritom zapája aj spodný tón subjektívnej disonancie, piezračne čistý, ale zároveň celkom zreteľne vyjadrujúci nenaplnenosť života. Z nej, z tejto nenaplnenosti, vyviera do ideového základu Ondrejkovej poézie aj nanajvýš sympatická črta, ktorú by sme mohli nazvať programovým altruizmom.

    Pavol Plutko

    Pre Ondrejkovú je dôležitá odpoveď, či je schopná žiť ďalej a na koho a čo sa môže spoľahnúť. Ondrejková tak využíva obidva potenciály poézie – úroveň gnósis a úroveň ontós. Definovanie nanovo je súčasťou psychohygieny, no zároveň má význam aj ako definovanie pozície samého seba. Potrebujeme predsa poznať, či nás vlastná ruka neoklame, keď ju budeme používať a či nás srdce podrží, keď sa sklameme (už natoľko nezáleží či v sebe alebo aj v iných, oboje bolí). Kniha Skoromed skorokrv prináša aj viacero zmien, ktoré vyplynuli z prirodzeného vývoja. Okrem tradičných gramatických osôb ja-my (my – všetci a my – ja a ty) sa autorka v básnickej zbierke častejšie pohybuje na osi ja-ty-my, pričom práve kategória ty skrýva čosi z autorky, čosi z človeka a čosi z anjelskej bytosti. Kategória ty v sebe obsahuje aj nedôveru. Ondrejková je príliš citlivá na blízkosť a dôveryhodnosť vecí. Ak vlastná ruka môže sklamať, ako veriť inému človeku s neviditeľnými úmyslami. (...) Vychádzajúc z obsahovej náplne Ondrejkovej zbierok, je kompozícia "básne na pokračovanie" vyjadrením uzavretého plynutia, paralelného s plynutím života.

    Ján Gavura

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Báseň pre mňa nikdy nebola útechou, ani riešením, ani únikom. Nepomohla mi, neoslobodila ma, nezachránila ma. Ale ani som to od nej neočakávala, ani
    Báseň pre mňa nikdy nebola útechou, ani riešením, ani únikom. Nepomohla mi, neoslobodila ma, nezachránila ma. Ale ani som to od nej neočakávala, ani nežiadala. (...) Dobro je zabúdaným atribútom nielen poézie. Zúfalo nám chýba v živote – odkiaľ by sa potom vzalo v literatúre? Sú v nás toľké ťaživé smútky a viny a nemožno o nich nepísať. Tým viac, že o dobrote sa nedá hovoriť, ani v živote, ani na papieri. (...) Poézia predsa nie je stav sveta, ale spôsob vnímania. Nárek nad jej absenciou sa po generácie opakuje. Chyba je skôr v nás, než v zdanlivo nepoetických časoch. Vnímať poéziu však znamená obnažiť si srdce a vystaviť ho ďalšiemu utrpeniu. (...) Nebolo by lepšie, keby som namiesto veršovania opatrovala chorých alebo piekla chlieb? (...) Je toto moje pravé povolanie v tomto ubolenom svete? (...) A moja vernosť poézii je možno len výrazom neschopnosti urobiť proti bolesti na zemi niečo účinnejšie.

    Pra(v)divosť slova: Nad čím premýša a na čom pracuje Anna Ondrejková. In: Knižná revue, roč. XXI, 2. 3. 2011, č. 5, s. 11.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2010 za básnickú zbierku Izolda: Sny, listy Tristanovi
  • Ukážka z tvorby

    HAVRANIA, SNOVÁ (úryvky)   Pred Snehom   NIEKDE PRED POLNOCOU , v júnovej horúčke.

    HAVRANIA, SNOVÁ (úryvky)

     

    Pred Snehom

     

    NIEKDE PRED POLNOCOU,

    v júnovej horúčke. Čakáme.

     

    (Vytrhnutí z času – v tichej

    a bezbolestnej letnej krajine.

    Bez mena,

    bez podoby,

    jasavou nocou poletíme

    so zažnutými krídlami.

     

    Smutné kamene hodené cudzou

    rukou.) Horúca mihotavá noc,

    niekde. Rozdúchavame

    iskry vzdialenými

    ústami.

     

     

    AJ DO MORA VOJDEM TANCUJÚC.

    Možno ma vyplaví nezranenú.

    Možno ma nocou prúdy vynesú,

    v červenej stope roztrhnutý

    veniec rýb.

    Možno sa vrátim nemá.

     

    Po kolená v lete,

    v ústach inovať.

     

     

    SOM EŠTE ŽIVÁ, ALEBO

    potichu sa zriekam nesplnených

    snov? Spolu sme pili z otrávenej

    studne, naďalej mrúc smädom.

    V kratučkom spánku rozpálenom

    starli sme o nekonečné noci,

    v inom živote, odrazu nie svoji,

    slepí, slepí, nečakajúci

    na lásku. Tú, ktorá

    sa nás nedočkala.

    Tú, čo nepretrvá

    ani bolesťou.

    Teda som iná.

    Nezmenila som sa?

    Čím sa líši ranená ovečka v kŕdli?

    Odpočítaj odo mňa vystrašenú hŕbku

    dotykov, sotva zahojených, skrčené

    krielka, predčasné, nemohúce, možno nepravú

    hudbu, možno vinu.

    Zablúdená

    z dávneho detstva

    objavím prameň, no ostýcham

    sa napiť. Zbavená reči, šiat

    a minulosti nedostanem nič,

    čo sa môže stať, ani deň

    navyše, ani tanec, ani

    smrť, tvoja Ofélia.

    A kto z nás prvý

    hodil kameňom?

    Stratila som sa.

    Komu?

    Komu?

     

     

    VŠEDNÁ.

    Šedivé mraky

    nad morom zvareným dobiela.

    A my, schúlení ako severné labute,

    plachí sa potácame z brehu.

    Uprostred nehy tŕpneme v predtuche

    jesene. A búrka dotlieva v chladnom

    mrholení.

    Po oči nahú

    ma opadáva

    krvavé

    perie.

    Studené mraky, syrene v riedkom

    nebi.

     

     

    NIČ SA NESTALO.

    Vo vlažnej noci sotva dýchame,

    zo záclon odkvapkáva, nie krv.

    Ospanlivé včely sa lepia

    vo vrkočoch.

    Ešte nič sa nestalo.

    Dopísať báseň a zahasiť svetlo,

    a potom plakať, nie dlho, ako každú

    noc. Pritúliť hlavu k zemi,

    začuť spodné vody prečisté

    a nekonečne vzdialené more, všetko

    za hranicou bdenia: hodiť ta korunu

    z myrty a nepravého zlata,

    konečne zlyhá pamäť

    a ostane iba budúce.

    Teda mi neostaneš?

    A v horkom, iskrivom ráne

    vyčesať z vlasov zmrzačené včely.

    Skoro nič sa nestalo.

    Keď prestanem čakať,

    potom sa...

     

     

    VYSTUPUJEM Z MORA

    a soľ bude zo mňa

    nadosmrti vyplavovať.

    Vychádzam z vĺn

    a pod nohami

    rastú skaly,

    zdivená

    záhrada

    raší na dne.

    Ešte ma drží,

    boľavé šupiny z bokov odiera,

    vyvrhuje ryby, smutné sestry,

    ešte ma od pása čiernu

    zaklína. Vynáram sa,

    trochu rusalka,

    poznamenaná,

    bez spevu.

    Ani na život,

    ani na smrť

    nehotová.

    A more ma živú naspäť

    neprijme.

     

     

    KEDY SME PRESTÚPILI PRIKÁZANIA

    DETSTVA?

    Kedy sme prekročili jeho slepý prah?

    Prichytro nás jazví lovec čas. Tancujeme

    a pristupujeme si červené šaty,

    čoraz červenšie šaty.

    Toto je naše leto?

    Božemôj, mrazí,

    mrazí...

     

     

    ZA TÝŽDEŇ DOSPELÍ,

    za dva zostarneme.

    Čo sa mi ušlo?

    (Pozri sa zľava,

    koľko darov,

    pozri sa sprava,

    čoho sa nedostalo.)

    Čakáme hlbšie ucítiť zem v sebe.

    So zrastenými ústami chceme spievať.

    Ukrižovaní lietať.

     

     

    ZRKADLO, OPUSTENÁ TVÁR. PODOBA

    ZVNÚTRA.

    Leskne sa ako čerstvá rana, studeným

    striebrom steká z rámu. Slepí

    sa dúfame

    nájsť...

     

     

    ODHÁŇAM SNY AKO DIVÉ VČELY: BODAJÚ,

    ale potom hynú.

     

    Včely, čo nedonesú med.

     

     

    SME DOMA. ALE NEUTÍŠENÍ.

    Zlatisté jablone navierajú

    medom. Pšenica práve pod kosou,

    už zuní. A čo ďalej?

    Pramene vysychajú.

    Nad krv voda vzácnejšia.

    Privčasná jaseň

    hniezdi kdesi v nás.

     

     

    MOŽNO NESKÔR. SYLVIA PLATH AKO

    ČIERNY HAVRAN

    sa potĺka po smetisku. Sveta.

    Chromá. Záclony ožívajú ako stiahnuté zvieracie

    blany,

    uzavierajú svet vonku do svätej nehybnosti,

    nevinní

    rímski psi plačú.

    Zručne nám odstránili hlasivky.

    A svet(lo) už nevstupuje, slávnosti na vode

    sú prerušené, okrajové hviezdy

    slabnú, signály

    nikto nečíta.

    Korodujeme

    na rozblúdených dráhach

    a snoch. Už nič nevysvetlíme.

    Už nič. Neskôr.

    Možno.

     

     

    VÍNO SA LIALO PO DAMASKU. NADRÁNOM

    ten chorý organista sa vysilil a prestal

    nás nútiť do tanca. Zem samý obrus na mieste,

    kde plakala ostrihaná nevesta a rozkrúcala

    nahý prsteň.

    Už ju odviedli.

    (Už prišli po ňu v bielom.)

    Už budeme doma, v inej zemi. Vínový damask

    cez prestrelené hrdlo karmelitánky,

    mramor mrzko krváca. Aspoň nie je

    živá?

    Pri východe sa splašil doručovateľ radostných

    správ, ale nik nám nebráni ujsť. Akoby sme

    mali ruky. Zásoby sú vyčerpané,

    svadobní hostia v nežnej mdlobe

    sa rútia do zrkadiel a zákopov.

     

     

    ZRKADLÁ PRUDKO DÝCHAJÚ,

    povrchne, vädnú vo vytrvalom bdení,

    námesačná, naraz ostarnutá tanečnica

    prechádza cez ne ako smutný

    náboj. Rovno do srdca,

    do čierneho.

    A potom: lož zrkadlo, lož spánok.

    Do piatej ráno, do budúceho

    storočia, do konca vlaku.

    Zdvojené dvere sna, za nimi

    jablko. Nenačaté.

    Neodvážime sa vedieť?

     

     

    A Z NEBA ODVRHNUTÁ JESEŇ: DÁŽĎ

    V ŠTVORNÁSOBNEJ

    ozvene, odumreté perie pristáva

    pod úzkymi vŕbami.

    Granátová noc za polovicou. Odspodu zdĺhavo

    hasne, pravé významy ostali bez

    porozumenia. Márna

    jeseň. Ešte ďaleko

    do rovnodennosti,

    s ozvenou

    možného,

    márneho.

     

     

    LETMO ANJEL, NAHÝ, ROZOŽIERANÝ

    DAŽĎOM

    a októbrom, v plochých

    kráľovských

    záhradách, pristrihávaných,

    slávnostných. Ten

    závan divej hrdze a perlete, keď zdvihne

    podráždené krídlo.

     

     

    PO KOLENÁ V DETSTVE, PO PÁS

    dospelí, to nečakané a horúce. Južné

    hviezdy zamurované do opustených križiackych

    strážnych veží. Bankrot deviateho sna.

    Odjakživa. V divom

    rozžiarenom roji

    výstrely. Upozornili nás,

    kedy sa paľba sústredí do tohto

    štvorca. Skoro. Od počatia

    temní

    ložiskami

    nepamäti, aj tak

    v skrate: prečo by sme teraz

    mali oddeliť divé púštne zjavenia

    od ostatného.

    Nebudeme sa kryť.

    Táto hra sa uskutoční, už

    sa povinne rozdávajú zbrane, deviaty

    snivý križiacky hrad zavievajú ako nežná včelia

    rojnica náboje.

    Juh sa rozširuje.

     

     

    NANOVO. HAVRANY

    vláčia krídla ako

    šarlátový závoj: presmutné

    perie. Chromé. Chromé.

    Ešte

    raz.

    Na tú bránu ma

    pribili.

     

     

    Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov

     

    ČISTO AKO PO SPOVEDI.

    Z čoho sme sa vyznali?

    Ako sme si vyšklbávali

    nepohodlné perie?

    Ako sme nevyčistili studňu?

    Hasneme smädom a vytekáme

    z obnažených bývalých

    krídel, a priznať sa,

    že my sami?

     

     

    ZOZIMILO SA.

    Ustatý deň v závrate sa zosúva

    z neba. Medzi nami (v nás?)

    pretrváva opatrné ticho.

    V Kristových rokoch sa patrí,

    aby vášeň vytriezvela

    ako lacný parfum.

    Bože, mám zomrieť

    mladá, alebo

    nežiť.

     

     

    (LANSKÁ PREDSTAVA: ĽADOVÝ RUBÁŠ

    OSTARNUTEJ

    Ofélie, tej, ktorú vody vyvrhli

    ako nečistú.

    Cudziu.)

    Teraz:

    trblietavý rosný chlad, august. Cez deň

    sa rozhorí do blúznivej bielej. Možno

    studené granáty zrazené v krvi.

    Alebo nie zvnútra?

    Keď odletia letné vtáky, spustne nebo.

    (Ešte zúri na pravé poludnie

    horúčkou, ešte vo mne stúpa

    biely oheň.)

    (Ne)dopovedaná,

    (ne)uzmierená?

    Na popol.

    Útecha nestály prvý

    sneh: na koľko

    hodín

    je

    ďaleko.

     

     

    O ODTIEŇ SLABŠÍ (SLADŠÍ). O SORTU,

    o pár odumretých hviezd

    modrejší. Kam

    smerujeme,

    kadiaľ

    sa zrútime

    k najhlbším mrazivým snom.

     

     

    JABLKO ROZPOLIL NÔŽ, DRUHÉ

    padlo na kameň, tretie

    vyžrali osy.

    Stále necítim hlad. V zimnom

    spánku, kam nedosiahnu havranie zvony.

    Popod mosty sa zapletajú skrehnuté nevesty

    do koreňov a rýb, do žalára

    sladkej čiernej vody.

     

     

    POĎME SA ZACHRÁNIŤ.

    Od hladu, moru a vojny.

    Od nás samých. Od šialeného

    zimného slnka.

    Štvrté jablko

    padá zo stola,

    za ním nôž,

    za ním prsty.

    Vyrátať, kedy príde na rad

    srdce. A túlavé mačky

    pred dverami.

    O hodinu

    sa zotmie.

     

     

    BYŤ INOU. O LAKEŤ

    sa míňať s vlastnou podobou,

    vstúpiť do zrkadla

    a ostať v ňom: zakliata

    je tá vonku, tá druhá.

    A kedy som pravdivá:

    keď dvíham krídla k tancu,

    s oškrabaným líčidlom,

    s predtým sviatočným spevom.

    Ešte je málo. Záderov

    slov, spodnej vody.

    Ako som stíchla.

     

     

    V USTAVIČNEJ HEBKEJ HMLE

    a mdlobe zo mňa ubúda. Olupujem sa

    z najhlbšej kože, nahá o dve miery

    viac ako včera, o štyri proti

    predvčerajšej noci.

    Zrýchľuje sa mi krv.

    Skracuje sa mi krv.

    (Pokorne?) Žijem.

    Žijem?

     

     

    INÝ OSUD, ZADUSENÝ VTÁK. JASNOBIELE

    KRÍDLA,

    čo mi uleteli (a nezahojené jazvy z druhej

    strany srdca).

    Alebo obsekané konáre, sotva v pukoch. Aký

    vydali kvet? Povädnutý a tichý

    a stečený z krvi, rosy,

    prísľubov?

     

    Žiť iný osud: tento

    mi vypadol z ľavej ruky

    ako zrkadlo.

    Tento patril mne?

    Osudy, ktoré som si odriekla,

    údel, ktorý prijímam: blízko

    mrazu, na črepy

    a stále vrúcna,

    vrúcna,

    nažive,

    a dokedy?

     

     

    AJ KEĎ ROZDRIAPANÁ ZÁCLONA HORÍ

    v prievane. Aj keď nedeľné šaty

    spriesvitneli.

    A izba, v ktorej

    nikdy nie som

    sama,

    je plná

    mojej samoty,

    až prezreté steny praskajú

    a zalieva zárubňu tichá červeň.

    Nezahášaj ma,

    priťažkú a nahú.

    Vyzliekli

    zo mňa

    detstvo.

     

     

    OKRÍDLENÉ KROTKÉ ZMIJE STÚPAJÚ

    k hrdlu vysokého leta.

    Lode oslobodené od rýb, od vody.

    Vzlieta jabloň, trúsi hviezdny srieň,

    z vytrhnutých koreňov trpko mrholí.

    Chybný príbeh, môj.

    Tíšivá flauta chladne. Odkedy mlčíme,

    roztrasení v októbrovej rose

    ustávame.

     

     

    POTOM

    aj báseň ochromie a stuhne,

    už ani slín niet vylízať

    prestrelený bok. Kadiaľ

    si chodila, smutná?

    Kto ti ešte ubližoval,

    keď si sa vzdialila

    od mojich úst?

     

     

    PRIVEĽKÝ MESIAC. AKO HORIACI PES

    na čírom podvečernom nebi. Na nebi!

    Na nikoho tu nečakám. Priotrávená

    vernosťou a túžbou a mlčaním,

    svietivé schody sa prepadajú

    a obnažujú hlučnú

    krajinu.

    Aj báseň sa zadrhne ako zničený zips,

    smiešne a o srdce. O čie

    srdce?

    O tomto sme sa nedohodli?

     

     

    NEZBLÍŽILI SME SA,

    a teraz sme už unavení:

    iskrivý nedotyk. Vdýchli sme

    horký jed.

    Keby sme toľko nechceli,

    už by to nebolelo.

     

     

    RANNÝ AUTOBUS,

    lístok v ľavej dlani:

    vlčí.

    Ide to veľmi rýchlo.

    Autobus, schránka na naše telá,

    ustaté nie ovocie,

    len listy.

    Kto si nás posiela?

    A koľkými rukami prejdeme nedotknutí

    a potom neprečítanú

    ma položíš

    na žeravú

    pahrebu.

     

     

    NIE SAMA, A PREDSA OSAMELÁ.

    Nie smutná, ale bez radosti.

    Nie opustená, ale na okraji.

    Nie svoja, ale nikomu nepatrím.

    Nie blízka. Na dosah, a predsa...

    Nie zavrhnutá, iba nevítaná.

    Bez koreňov aj bez krídel.

    Neodsúdili ma, ani neoslobodili.

    Neodsotili. Nik ma nepodoprel.

    Ani ľahostajná, ani milovaná.

    Nie poranená nachové košele zobliekam.

    Nie slepá ťa nepoznávam.

    Nie chorá na teba umieram.

    (variácie na verše Marie Laurencinovej)

     

     

    NEPORANÍM TI PAMÄŤ.

    A odpustím ti každú vinu.

    Aj láskavosť. Aj nehu.

    Bolíš ma,

    vykrvácaj zo mňa.

     

     

    TERAZ BY SOM TI MOŽNO UBLÍŽILA.

    MOŽNO:

    keby sa mi do lemu sukne zažral oheň,

    keby mi vzbĺkol vrkoč ako divej rusalke

    a dlho preháral pod kožu

    a pod spomienky. Nemám istotu,

    v ničom. Keby sa nám dlane vzopäli

    ako doznievajúci most. Zlatý.

    Prefarbím si ruky, vlasy,

    tvár zostane

    neporušená. Keby

    most vyvrel z tejto zlatej vody. A

    smutná jabloň plná nedozretých pávov

    by prestala usychať. Možno.

     

     

    VYTEČIEM ZO SVOJEJ KRVI,

    vystúpim zo stôp a zo svojho tela,

    vyhorím ako alkohol zo svojej pamäti.

    Je to blízko: ty

    aj smrť.

     

     

    VRÁŤ RYBU DO NAJČERNEJŠEJ VODY,

    MOŽNO OŽIJE,

    rozmrv chlieb a zasej, možno vzklíči pšenica.

    Zažať prameň, ostať o smäde.

     

     

    NEUMRIEME NA LÁSKU

    a nezahynieme na túžbu.

    Pozri sa na mňa, aká živá,

    aká osamelá. Pozri sa na mňa,

    aká osamelá, aká živá.

    S dýkou v hrdle

    ako v starej romanci,

    ale neumrieme na lásku,

    ale neumrieme na túžbu...

     

     

    PRUDKÝ MED. NATRIEM SI PERY,

    drobné zrkadlo vzlieta z piesku a trávy

    pred moju tvár. Oneskorená hudba

    spod pustého balkóna.

    Ostali sme verní bez príčiny. Studená

    hudba steká za nechty, za nepekné

    zakvitnuté nechty.

    Zrkadlo modrie.

    Dohlboka.

     

     

    ZAČAŤ NANOVO, BEZ ZÁDEROV,

    OPŔCHNUTÁ OD SPOMIENOK

    ako planá jabloň od kvetu: nezaviazal sa.

    Nalíčiť drobné jazvy, keď sa už nezahoja.

    Stiahnuť z pliec starú blúzku, tú zlatistú

    a popálenú od tvojich rúk, zodrieť zo seba

    kožu, začať nanovo, môcť

    začať nanovo, chcieť...

     

     

    NARAZILI SME NA BREH, UŽ SA

    NEUTOPÍME,

    zostaneme len šialení. Len

    cudzí.

    Pamäť, hrsť mincí v planúcom jazierku

    (vrátili sme sa). A nahá nechránená

    túžba.

    Stať sa kameňom, necítiť.

    Necítiť.

     

     

    ROZTRHNÚŤ! SPOTENÉ FALOŠNÉ PERLY,

    pravú báseň, nepravú

    dušu.

    Dotieravé blues na konci noci.

    Uzavieram sa ešte tuhšie: ja sama,

    bez spánku, ach nesladká, musím to

    oddeliť: nepravú báseň od pravej

    duše. Roztrhnúť.

     

     

    SLOVÁ ROZTRÚSENÉ HAVRANY. KEDY

    sa ku mne zletia,

    kedy mi, živej, vykľujú oči.

    Slová, roztrúsené kamene. Kto

    milosrdný? ma ukameňuje.

     

     

    Nespavosť

     

    PONDELOK: TU SME ZASTALI. HODINY

    ÚPENLIVO

    idú k polnoci, čierne šaty vädnú horúčkou,

    áno, jeseň. Koľko rokov som

    (bola)

    mŕtva? Koľko

    (budem)

    ?

     

     

    SPRÁVA O ÚZKOSTI: UPROSTRED

    NEVZRUŠENEJ

    krajiny

    vyhorený kruh. Anjel so zmučeným perím,

    môj anjel: kameňovali ho,

    keď vzlietal,

    keď videli.

     

    Bez obchádzok. Cesta sa rúti

    do jediného:

    a očistca.

    Úľava

    z nezažitého. Nevedieť,

    nikdy. Nevyrieknuť. Bez

    spovede. Bez

    duše, utrateného

    anjela.

     

     

    Skoromed skorokrv

     

    O SMÄDE: ZAMÚTENÁ LUNA, CHORÁ

    pred splnom. Studňa,

    vysilená: trvá

    len zima?

    Aj na srdce.

    Kde sa napijeme. Vysilená

    luna, nepriechodný sneh v splne

     

     

    O SRDCI: NEVÝSLOVNE.

    Surový oheň smrť, len sa dotknúť

    tvojej hranice. Ako pred stvorením

    svetla, anjelov

    strážcov

    (ne)vysloviteľného. Vzplanú

    mi smutné vlasy, srdce od žiaru prudko

    dozrie,

    pukne

     

     

    TERAZ:

    teraz: sa

    otvoríme: na ne-

    uverenie, na

    smiech: ja

    pod mostom, vosková ja

    v zdĺhavom krstnom úžase, oči: voda

    vymýva trblietavé. Oči: do

    dna. Teraz:

    teraz: „zabudla si dýchať.“

    Z pravého boku skoromed,

    z pravého boku skorokrv

     

     

    OHNISKO NOC SLNOVRATU, ANJELI

    V BEZVEDOMÍ

    a nežne, nežne sa ponárajú do smolného

    mora, anjeli vedia: vyžiaria sa,

    znovu... namiesto nás,

    kým zdĺhavo na seba

    umierame

     

     

    KOĽKO SME SPOLU UMIERALI:

    donaha, dokrvava: už bez opony,

    rúti sa hraničná plachta, otrávené

    víno si nalievame do dlane: už

    sa odkrývame: tisíce

    ticho, nočný med, to: odpovedať

    na mlčanie: čistá správa: odpovedať

    na mlčanie, vystúpiť

    zo zrkadla,

    z tela

     

     

    OSLEPILI SME

    anjelov strážcov, my

    kríženci túžby a smútku,

    v jarmočnej strelnici

    terč

    ako živý

     

     

    ODÍSŤ Z TEBA?

    do peria morskej panny, vlčích šupín:

    spánok kŕč, bdenie uzavretá mdloba:

    bezdôvodný spánok, bdenie

    kŕč: potiaľto stúpla

    voda. Odísť? ako

    to dohráme. Na podmočených

    severných lúkach. Opakované

    sny, sny

    očistenie:

    v tebe. V tebe

     

     

    PRELOŽIŤ DO JAZYKA: DO INÉHO

    jazyka ten pohyb, vláčne vypätie,

    prudkosť, to nekonečno prijímajúcich

    úst: ako zosnímem závoje, ako

    urobíme to gesto: do

    iného, iného

    jazyka: to, čo

    hovorím do zahmleného

    splnu, do Elsinoru na konci

    bdenia, na vrchole leta,

    nepriznané

    stúlené

    slová

    sa strácajú...

    nikdy (si) nerozumieme?

     

     

    STÚLIŤ SA: NENARODEN(Á)(Ý): NEŽNE

    vlhký august zmatnieva, nežne

    zelené jablká sladnú:

    zahryzneš (mi)

    nežne a sladko

    do nenarodeného

    srdca, do slova, do

    nenarodenej túžby... bledozelené

    ranné jabĺčka zrejem,

    v mojom rannom

    lone

    sa stúliš,

    nenarodený,

    narodíš ma

     

     

    ? SOM: AK JE MIEROU

    zmučené možno

    srdce,

    ktorým preletel

    havran ako šťastným

    sklom. Ak je mierou

    byť nahá až

    za pokánie...

    horký

    trblietavý

    popol z anjelovho

    ľavého krídla,

    sen: odrežem

    si kôru

    spred očí,

    odrežem si viečka

    ?

     

     

    AKO ŤA

    ho(vo)rím:

    horí(m) od jazyka,

    hovorím ťa

    rukami,

    horím ťa

    rukami:

    prečo

    si sa odriekol

    tej ťažkej zlatej

    košele: horíš

    ma nahými

    ústami

    :

     

     

    Havrania, snová

     

    HAVRANIA ŽENA: USTAVIČNÉ

    krídla, lebo: „ty si bola vždy

    uletená“: lebo: sťahujem ich ako

    spálenú košeľu, s kožou: neutíchajúce

    krídla: košeľa zo svätojánskeho papradia,

    utajené pôstne lôžko, uzunké: nezameniteľná

    od vlasov havraniem: ani remence ma neudržia:

    priveľmi ti patrím, vzlietam

    doprostred: nahej havranej

    tmy

     

     

    MLIEČNA, AKOBY: EŠTE SMIEM DORASTAŤ:

    RETIAZKA

    z prvého svätého prijímania (dieťa nevesta, horiace

    dieťa nevesta) v koži: dávne slnečné: akoby: ešte

    nažive, smiem: (s)nová:

    tanečnica. Spomeň si.

    Sen: nanovo mi umiera

    tmavomodrý otec. A postupne

    moje dieťa v rukách. Tma, iba

    bahno, a ja s čistými bielymi

    nohami: živá?

    Zabúdam hovoriť.

    Nôž je skutočný:

    na hrdle,

    v lone:

    s(om)nová

     

     

    ÚBOHÍ? SME UPROSTRED HRY: JAVISKO

    naboso, svetlá meškajú, a nepočuť ma:

    nepočuť?

    Vosk mi tečie do hrdla: nemám reálny život: som.

    V hre: o koho? Je to medzi nami: porušenie

    pravidiel,

    tichá zrada: takto sme sa nedohodli?

    Začneme odznova?

    S novými textami? Svetlá

    prestavujú, krváca mi ľavý členok,

    krehké kosti čela: výstrel?

    Krehký, krehký  hlas,

    námraza, a ty:

    „nepočuť“

     

     

    TVOJA TVÁR ZRKADLO: A NE-

    ľútostivé, ne-

    zmieriteľné, sen:

    obnovuješ sa pod mojou rukou

    z nepravej podoby:

    porežem si pery.

    Schody,

    schody. Kto pobozkal

    nôž. Zrkadlo: ne-

    trpezlivé?

    A dohlboka:

    do horúčky:

    do-

    kiaľ. Vzdialenosti

    zrnia, obraz sa rozostruje:

    priveľmi nablízko, ne-

    chtiac

     

     

    (NE)URČENÝ: ZÁSTAVNÍK, UPROSTRED

    fontány: hasnem(e) do splnu,

    do mrazivého splnu. Mesačné

    storočia medzi nami:

    vzkriesené ryby chichotačky,

    nenasýtené zástupy: päť chlebov

    sa premieňa

    na nemorenú

    pšenicu:

    namáčame krvavé svadobné plachty,

    je začiatok: „v mojom konci je môj začiatok“:

    ale už neviem, kde je to vyznačené. Je začiatok,

    pulzujem nenarodená v mesačnom snehu,

    hlboko:

    spáchaj ma

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory