Foto ©Peter Procházka
Foto ©Peter Procházka

Foto ©Peter Procházka


  • Životopis autora

    Anton Baláž sa narodil 20. septembra 1943 v Lehote pod Vtáčnikom. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor

    Anton Baláž sa narodil 20. septembra 1943 v Lehote pod Vtáčnikom. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor žurnalistika, a venoval sa novinárskemu povolaniu. Po skončení štúdia sa stal redaktorom, neskôr šéfredaktorom spoločenského týždenníka Sloboda. Po novembri 1989 bol šéfredaktorom Slovenského denníka. V rokoch 1993 – 1994 pracoval v Kancelárii prezidenta SR, neskôr ako riaditeľ v Mediálnom informačnom centre, potom v Literárnom informačnom centre. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Literatúra faktu

    Rozhlasová tvorba

    • Žiť bez Adama (1982)
    • V hlbokom snehu vašej pamäti (1984)
    • Trhlina (1994)
    • Tajná spoveď Fera Kukáča (1996)
    • Oživovanie (1999)
    • Ofélia nie je mŕtva (2003)

    Editorská činnosť

    • Česká čítanka modernej slovenskej literatúry pre stredné školy (2003)
  • Charakteristika tvorby

    V prevažnej časti tvorby je Anton Baláž románopisec. V prvých dielach nadviazal na tradíciu spoločenského románu. Dominuje v nich

    V prevažnej časti tvorby je Anton Baláž románopisec. V prvých dielach nadviazal na tradíciu spoločenského románu. Dominuje v nich rozprávačstvo súbežne sa odvíjajúcich príbehov a zložité kompozičné striedanie sa prostredí a časových pásiem. Pri vytváraní románových postáv Baláž preukázal charakterizačnú schopnosť, fabulačnú invenciu, kompozičnú vynaliezavosť, ale rovnako aj schopnosť a odvahu pomenovať spoločenské zlo doby. Po zošrotovaní debutu Bohovia ročných období, v ktorom autor tvorivo uplatnil postupy mladej prózy z druhej polovice 60. rokov a odklonil sa tak od patetického a už sterilného dobového realizmu, oficiálne vstúpil do literatúry historickými románmi Sen pivníc a Tiene minulosti. Spoločenskými problémami sa zaoberá v románoch Skleníková VenušaTu musíš žiť (oba boli sfilmované). Obraz posledných rokoch totalitného režimu prináša jeho román Chirurgický dekameron. V poviedkových knihách Hijó, kone Stalinove!, Kronika šťastných zajtrajškov a najmä v románe Tábor padlých žien začína v Balážovej poetike prevládať groteskné a fantastické vnímanie reality. Tábor padlých žien je karnevalizovaným obrazom „historickej likvidácie“ prostitúcie na Slovensku v päťdesiatych rokoch. Popri erotickej bujnosti má príbeh aj orwellovský rozmer: ukazuje svet, v ktorom sa presadzuje zvrátená filozofia sociálneho inžinierstva, spoločnosti ako mraveniska, kde každá trieda i skupina ľudí plní vopred určenú historickú úlohu a neposlušným hrozí likvidácia v táboroch. Román zaznamenal veľký čitateľský ohlas a predstavuje jeden z umeleckých vrcholov jeho doterajšej tvorby. Roku 1997 román sfilmoval režisér Laco Halama a v roku 1998 bol uvedený na filmovom festivale Berlinále. V druhej polovici 90. rokov Baláž objavuje pre svoju tvorbu novú tematickú oblasť: holokaust slovenskej židovskej komunity a povojnové osudy tých židov, ktorí prežili nemecké vyhladzovacie tábory a snažia sa nájsť nový zmysel života. Popri rozhlasových hrách Trhlina, OživovanieOfélia nie je mŕtva, tragické osudy židovskej komunity sú tematickým ťažiskom aj v románe Krajina zabudnutia. Je to príbeh stredoeurópskych židov snažiacich sa vysťahovať do Izraela – „krajiny zabudnutia” na traumy a ponižovanie, ktorému ich vystavili totalitné režimy v prvej polovici 20. storočia. V roku 2003 znova vyšla jeho prozaická prvotina Bohovia ročných období, ktorá aj s odstupom troch desaťročí od prvého vydania pôsobí ako autentická výpoveď o živote vtedajšej mladej generácie. Práve tento „oneskorený“ debut, doplnený o poviedky z obdobia rokov 1969 – 1970 ukazuje, že napriek veľkému časovému rozpätiu (1971 – 2003) a tematickej rôznorodosti, spoločnou témou väčšiny Balážových textov sú osudy ľudí, ktorí boli vystavení tlaku doby, často krutému tlaku režimov, ktoré dramaticky i tragicky poznačili ich osud. A všetky sú spojené myšlienkou obrany ľudskej dôstojnosti pred manipuláciami mocenských elít, ktoré zväčša v negatívnom zmysle ovplyvňovali stredoeurópske dejiny v druhej polovici 20. storočia.  Najnovším autorovým dielom je román Nežná volavka (2004). Ukazuje odvrátenú tvár súčasnej Bratislavy s jej obnovenou pouličnou prostitúciou, ktorá už nemá noblesu a erotickú vzrušivosť dám najstaršieho remesla z románu Tábor padlých žien, teraz je len obchodom kontrolovaným gangami pasákov. Aj v tomto románe Baláž stavia na silnom príbehu, výrazných postavách a dobrej znalosti prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva.

    Eva Faithová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Tu musíš žiť (1986 po poľsky) Tábor padlých žien (1998 po česky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC) Krajina zabudnutia (2002 po maďarsky ‒ s

    Tu musíš žiť (1986 po poľsky)

    Tábor padlých žien (1998 po česky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Krajina zabudnutia (2002 po maďarsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČERTÍK, Jozef: Protireč(n)enie. Odpoveď na článok: Jozef Bžoch a päťdesiate roky v literárnej kritike  (A. Baláž: Povedz slovo čisté). In:

    ČERTÍK, Jozef: Protireč(n)enie. Odpoveď na článok: Jozef Bžoch a päťdesiate roky v literárnej kritike  (A. Baláž: Povedz slovo čisté). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 10, s. 140 – 143.

    ŠAH: Pripomíname si (Anton Baláž – 75). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 9, s. 155 – 156.

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Sedemdesiatnici: Rutina a skúsenosť). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 93, 98.

    TATÁR, Jozef: (Ne)pripravený na čisté slovo. Konfrontácie na knihu Anton Baláž: Povedz slovo čisté. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 1 – 2, s. 36 – 29.

    HYKISCH, Anton: Pozoruhodný nový román o päťdesiatych rokoch (Hykisch o Balážovej knihe Povedz slovo čisté). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 2018, č. 7 – 8, s. 13.

    LIC: Anton Baláž: Povedz slovo čisté. (27. 7. 2017)
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/436412-anton-balaz-povedz-slovo-ciste/

    BÁTOROVÁ, Mária: Anton Baláž: Povedz slovo čisté. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 11, s. 110 – 113.

    POSPÍŠIL, Ivo (z češtiny preložil Jaroslav Vlnka): Anton Baláž: Portréty prežitia. (Spoza Moravy). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 4, s. 148 – 149.

    POSPÍŠIL, Ivo (z češtiny preložil Jaroslav Vlnka): Anton Baláž: vyniesť na svetlo príbehy dlhej noci. Rozhohovory s Rudolfom Dobiášom. (Spoza Moravy). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 4, s. 147 – 148.

    WINKLER, Tomáš: Jozef Markuš: Ľudovít Štúr, štúrovci a slovenský osud. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 4, s. 135 – 137.

    BODACZ, Bohuš: Sedem viet o siedmich knihách. Anton Baláž: Portréty prežitia. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 12, s., 115 – 116.

    NAGY, Dado: Keď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    KAMENEC, Ivan: Medzi umeleckou licenciou a historiografickou rekonštrukciou. Anton Baláž: Portréty prežitia. (Recenzia). In: Romboid, roč. I., 2015, č. 5 – 6, s. 77 – 79.

    (kz): Román života. In: Knižná revue, roč. XXV, 15. 7. 2015, č. 14 – 15, s. 1.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne
    zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    APFEL, Viliam: Prvý nádych svitania. Anton Baláž: Len jedna jar. (Recenzia). In: Literárny týždenník, 20. 5. 2015, č.19 – 20, s. 13.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    TURČAN, Ľudovít: Anton Baláž: Príbeh Jána Lajčiaka. Prehovor Ezechiel. (Recenzia). In: Sociológia, roč, 47, 2015, č. 2, s. 218 – 222.

    PASSIA, Radoslav: Od zlatých šesťdesiatych po búrlivé deväťdesiate (nad novými knihami prozaikov staršej generácie). (Anton Baláž Len jedna jar). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 64 – 68.

    HOCHEL, Igor: O jari plnej  nádejí. Anton Baláž: Len jedna jar. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 1, s. 68 – 70.

    ČÚZY, Ladislav: Anton Baláž: Len jedna jar. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 6, s. 125 – 128.

    BELÁK, Ľubo: Návrat do prítomnosti. Anton Baláž: Prehovor, Ezechiel. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXVI, 18. 9. 2013, č. 31 –  32, s. 14.

    BEŇO, Ján: Čo bolo i čo mohlo byť. Anton Baláž: Len jedna jar. In: Tvorba, roč. XXIII. (XXXII.), 2013, č. 4, s. 39 – 40.

    ZAJDEN, Michal: Román o tragickom evanjelickom kňazovi. Anton Baláž: Prehovor Ezechiel. Príbeh Jána Lajčiaka. In: Tvorba, roč. XXIII. (XXXII.), 2013, č. 2, s. 35 – 37.

    HOCHEL, Igor: Osud slovenského vzdelanca. Anton Baláž: Prehovor, Ezechiel. Príbeh Jána Lajčiaka. In: Tvorba, roč. XXIII. (XXXII.), 2013, č. 1, s. 36 – 37.

    ČERTÍK, Jozef: Anton Baláž: Prehovor, Ezechiel. Príbeh Jána Lajčiaka. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 129, 2013, č. 7 – 8, s. 272 – 275.

    PETRÍK, Vladimír: K historickým epicentrám (Anton Baláž: Transporty nádeje. Slovenskí Židia na ceste do novej vlasti). In: Knižná revue, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. 10.

    PASSIA, Radoslav – BALÁŽ, Anton: Tri otázky o knihe Antona Baláža Transporty nádeje. In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 102.

    PETRÍK, Vladimír: Román o prevýchove prostitútok (Anton Baláž: Tábor padlých žien). In: Knižná revue, roč. XIX, 10. 6. 2009, č. 12, s. 5.

    BÍZIKOVÁ, Margita – BALÁŽ, Anton: Hrebendovstvo dnešku už nesvedčí (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 5. 11. 2008, č. 23, s. 16.

    ČOMAJ, Ján: Anton Baláž: Hriešna Vydrica. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 3, s. 111 – 112.

    BENDÁRIKOVÁ, Antonia: Anton Baláž: Hriešna Vydrica. In: Knižná revue, roč. XVII, 7. 11. 2007, č. 23, s. 1.

    DOBIÁŠ, Rudolf – BALÁŽ, Anton: Rozhľadenie na ceste ku kultúrnosti (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVII, 6. 6. 2007, č. 12, Spravodajca 1/2007, s. VI.

    SVETOŇ, Ľuboš: Koho volá, koho nie, komu viera, komu droga rajsky znie. Anton Baláž: Nežná volavka. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 115 – 117.

    BÁTOROVÁ, Mária (v Literárnom týždenníku 1š-14/2005): Cena Vydavateľstva Slovenský spisovateľ za rok 2004. Anton Baláž: Nežná volavka. In: Knižná revue, roč. XV, 3. 8. 2005, č. 16 – 17, s. IV.

    BÁTOROVÁ, M.: Rapsódia o milosrdenstve. In: Literárny (dvoj)týždenník . – Roč. XVIII, č. 13 – 14 (2005), s. 12.

    HALVONÍK, A.: Bohovia ročných období a iné zošrotované prózy. In: Premeny. Slovenská próza na rozhraní storočí. Bratislava 2004, s. 116 – 117.

    VRBICKÁ, Eva – BALÁŽ, Anton: Reálny život zrýchľuje naše sny občas veľmi kruto. Hovoríme s prozaikom, scenáristom a rozhlasovým dramatikom Antonom Balážom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 12, s. 52 – 57.

    VÁLEK, Igor: Po česky a po slovensky. Anton Baláž, Vladimír Petrík: Čítanka moderní slovenské literatury pro střední školy. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 269 ˜– 270.

    JURČO, Ján: Vrcholky, planiny aj úžľabiny (slovenská rozhlasová hra na prahu tisícročia). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 2, s. 148 – 155.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Anton Baláž: Nežná volavka (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XIV, 22. 24. 2004, č. 26, s. 1.

    PETRÍK, Vladimír: Anton Baláž: Bohovia ročných období. (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XIII, 6. 8.  2003, č. 16 – 17, s. 1.

    BÍZIKOVÁ, Margita – BALÁŽ, Anton: Anton Baláž: Bohovia ročných období (rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIII, 5. 3. 2003, č. 5, s. 4.

    ŠAH: Anton Baláž – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 9, s. 157.

    BŽOCH, Jozef: Návrat jednej zošrotovanej knihy. In: SME, 17. 7. 2003, s. 26.

    BŽOCH, Jozef: Lovenie v slovenskej histórii. In: SME, 12. 7. 2001, s. 8.

    MAŤOVČÍK, A.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava – Martin 2001.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Anton Baláž: Krajina zabudnutia. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. X, 20. 12. 2000, č. 26, s. 1.

    MIKULA, V.: Slovník slovenských spisovateľov. Praha 2000.

    NAGY, Dado – BALÁŽ, Anton: Literatúra občianskeho nepokoja (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 14. 10. 1998, č. 21, s. 12.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Anton Baláž: Penelopin návrat. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. VIII, 27. 5. 1998, č. 11, s. 1.

    PROKEŠOVÁ, Viera – BALÁŽ, Anton: Po úspešnej próze... (Rozhovor + ukážka z knihy) Anton Baláž: Penelopin návrat. In: Knižná revue, roč. VIII, 4. 2. 1998, č. 3, s. 4.

    BORČIN, Emil – BALÁŽ, Anton: Ak odhliadneme od novely... (Rozhovor + ukážka z Kroniky šťastných zajtrajškov). In: Knižná revue, roč. VI, 18. 12. 1996, č. 25 – 26, s. 6.

    SULÍK, Ivan: Podľa lacného receptu (Anton Baláž: Kým žiješ, miluj). In: Knižná revue, roč. VI, 28. 2. 1996, č. 4, s. 5.

    ANDRUŠKA, Peter: Produktívny realizmus Balážovej prózy. Anton Baláž: Kým žiješ, miluj. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 4, s. 157 – 159.

    HALVONÍK, Alexander – BALÁŽ, Anton: Anton Baláž (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. V, 23. 8. 1995, č. 17, s. 4.

    KUSY, I.: Tragické grotesky. Nová kniha Antona Baláža Hijó, kone Stalinove. In: Koridor, 20. novembra 1992.

    (bt) Chirurgický dekameron. In: Hlas ľudu, 4. 5. 1989, roč. 35, č. 104, s. 4.

    LIBA, P.: Sugescia rezu. In: Nové slovo, č. 23,  8. 6. 1989.

    ŠVENKOVÁ, V.: Baláž, A.: Kreslo pre dvoch. In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 6, s. 129 – 131.

    ŠIMULČÍKOVÁ, J.: Nič nepredstierať, ani nezastierať. In: Nedeľná Pravda, 29. 5. 1987.

    ROTHMAYEROVÁ, G.: Túžiš tužiť. In: Smena, 37, 12. 5. 1984, č. 111, s. 6.

    ČÚZY, L. : Baláž, A.: Tu musíš žiť. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 9, s. 130 – 132.

    OBUCH, C.: Záslužný čin. In: Roľnícke noviny, 39, 12. 1. 1984, č. 10, s. 4.

    SULÍK, I.: „Prísna literatúra“. In: Romboid, 19, 1984, č. 3, s. 83 – 85.

    ŠTEVČEK, J.: Odpoveď na otázku súčasnosti. In: Pravda, 65, 5. 1. 1984, č. 4, s. 5.

    BŽOCH, J.: Tu musíš žiť. S knihou na sobotu. In: Ľud, 36, 3. 12. 1983, č. 2855, s. 4.

    OKÁLI, D.: Odkrývanie súčasnosti. In: Nové slovo, 25, 1983, č. 49.

    PETRÍK, V.: Aký si, dnešný robotník? Zamýšľame sa nad novým románom Antona Baláža. In: Práca, 38, 9. 12. 1983, č. 291, s. 6.

    MAŤUGA, V.: Ďalšie románové memento. Nad novým dielom spisovateľa Antona Baláža. In: Večerník, 28, 21. 11. 1983, č. 229, s. 5.

     

    MARČOK, V.: Román, ktorý si treba prečítať pozorne. Nad Skleníkovou Venušou Antona Baláža. In: Nové slovo, 23, 1981, č. 33, s. 16.

    TUŽINSKÝ, J.: Zápas o čistotu. Tretí román Antona Baláža. In: Večerník, 26, 19. 2. 1981, č. 35, s. 5.

    OKÁLI, D.: Skleníková Venuša. In: Pravda, 62, 14. 4. 1981, č. 38, s. 5.

    PETRÍK, V.: Súčasnosť ako problém. Ekonómia ekológia v románe Antona Baláža. In: Práca, 36, 9. 4. 1981, č. 84, s. 6.

    ŽILKA, T.: Skleníková Venuša. In: Slovenské pohľady, 37, 1981, č. 7, s. 118 – 121.

    SULÍK, I.: Sonda do spoločenského vedomia. In: Romboid, 4/1981, s. 75 – 78.

    ZAJAC, P.: Baláž, A.: Tiene minulosti. In: Romboid 10/1978, s. 84 – 87.

    ŠTEVČEK, P.: Baláž, A.: Tiene minulosti. In: Slovenské pohľady, 10/1978, s. 131 – 134.

    NIŽNÁNSKYy, J.: Svedectvá zápasov o dnešok. In: Nové knihy.

    (bt) Román z povojnového obdobia. In: Hlas ľudu, 4. 3. 1978.

    -mg- Tiene minulosti. In: Československý vojak, 4, 1978, s. 2.

    PETRÍK, V.: Február v literatúre. O próze Antona Baláža Tiene minulosti. In: Nové slovo, 20, 1978, č. 40, s. 15.

    PLINTOVIČ, I.: Trvalý vplyv na tému prózy. Pozoruhodný debut A. Baláža Sen pivníc. In: Pravda, 50, 2. 6. 1977, č. 128, s. 5.

    SULÍK, I.: Starostlivo koncipovaní sonda. In: Večerník, 16. 2. 1977.

    (mr) Hold ľudu slovenských dedín. In: Sloboda, č. 15/1977.  

    OBUCH, C.: Minulosťou k dnešku. In: Roľnícke noviny, 11. 2. 1977.

    OBERT, V.: Pokus o konfrontáciu. In: Nové knihy, 8/1977.

    KUSÝ, I.: Mladý prozaik o Povstaní. In: Nové slovo, č. 14/1977.

    Súčasnosť v Balážovi. In: Nové knihy, č. 16, s. 1.

    KUSÝ, I.: Aký dekameron? In: Romboid.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Anton Baláž v týchto troch svojich prózach umeleckou metódou otvára tému, ktorá je v slovenskej literatúre, pokiaľ neberieme do

    Anton Baláž v týchto troch svojich prózach umeleckou metódou otvára tému, ktorá je v slovenskej literatúre, pokiaľ neberieme do úvahy diela o atraktívnej a tragédiou navždy poznamenanej problematike holokauastu, skutočne bielym, nepoznaným miestom. A zďaleka sa to netýka iba problematiky židovského obyvateľstva na Slovensku či v iných krajinách. Veď proces takzvaného sociálneho inžinierstva, za ktorým sa vždy skrýva násilie, bol a je v našich, európskych a svetových dejinách v 20. storočia a už aj v prvých dvoch decéniách 21. storočia až desivý. Z tohto širšieho aspektu je posolstvo Balážovej knihy veľmi nepríjemne aktuálny.

    Ivan Kamenec

    Z výstúpenia o knihe Portréty prežitia na stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov v Bratislave 20. 5. 2015




    Možno povedať, že v slovenskej literatúre niet románu, ktorý by tak podrobne  zachytil a vybudoval svet židovského obyvateľstva počnúc históriou (spomína sa rabín Chatam Sofer a miesto jeho hrobky prekryté za socializmu betónom, ktoré je dodnes druhým pútnickým miestom Židov po Múre nárekov), tradíciou, ktorú ortodoxní, t. j. veriaci Židia dodržujú a ktorá tu obsahuje nielen popis zvykov, ale aj jedál a oblečenia, s pomenovaním jednotlivých častí jedla a odevu v hebrejčine, ďalej cez postavenie mužov a žien v tradičnej, prísnej hierarchii prejavujúcej sa aj v členení priestoru  synagóg, až po vysvetlenia jednotlivých významov, Talmudu a knihy Zohar či zvraty hovorovej reči. Ani jeden židovský autor v slovenskej literatúre takéto priblíženie židovského sveta nepodal. Pritom neutrpel príbeh, ktorý, ako to už u Baláža býva, má svoje napätie až do konca.
    Tristné, no fascinujúco umelecky zvládnuté je vrstvenie násilia človeka proti človeku, strašné a zároveň dojemné scény v neutíchajúcich spomienkach hlavných protagonistov románu, ktorých sa nevedia zbaviť. Kľúčový je tu paradoxne pocit viny u Miriam zato, že ako jediná z rodiny prežila genocídu, u Kalinu zato, že šikanovaný domnienkami vrchnosti, poslal do transportu (nota bene posledného!) svoju rodinu a teraz výčitky utápa vo víne a hľadá vetvičku myrty, ktorou by sa prehrabal do Svätej zeme, na svoju poslednú cestu. Násilie, vysídľovanie a presídľovanie počas vojny, ale aj v už mierových časoch, mimo vojnových pomerov, stíhanie a sledovanie štátnou mocou, kontroly na hraniciach, starosť o utečencov, legálna, a predsa tajná...

    Mária Bátorová

    Z výstúpenia o knihe Portréty prežitia na stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov v Bratislave 20. 5. 2015


    Koncom 60. rokov mladí prozaici chceli byť nielen kritickí, ale aj moderní a využívali rozličné postupy už dlhšie udomácnené v európskej či svetovej literatúre 20. storočia, od Kafku cez Joyca, Hemingwaya či Camusa až po francúzsky nový román a absurdnú drámu. Prvý, hoci dosť vonkajškovo, uvádzal moderné postupy do slovenskej prózy Alfonz Bednár. Opravdivejšie, hoci tiež nie vždy vnútorne nevyhnutne, sa do obrody slovenskej prózy pustili mladí autori, medzi nimi aj Anton Baláž.

    Vladimír Petrík

    Baláž nie je radostný, harmonizujúci autor. Aj humor sa mu mení na škľabivú grotesku. Slovenská dedina po druhej svetovej vojne sa predstavuje v obraze inšpirovanom márquezovským magickým realizmom: nie iba vonkajškovo, svetom neoficiálnej kultúry, svetom povier, ľudí všelijako poznačených, ale aj závažnosťou problémov. Jeho obraz je expresívny, ale vďaka tomu verne sprítomňuje čas kampaní – od kultu osobnosti cez združstevňovanie až ku konsolidačnému obdobiu.

    Ivan Kusý

    Živel robotníckeho prostredia a cti u Baláža súvisí s jeho vlastným životopisom a jeho životnou filozofiou. Balážovo videnie reálií a detailov, ovzdušia a jazyka, atmosféry a konkrétnej problematiky je presné a tento fakt spôsobuje, že z tohto podložia vie vyťažiť maximum a je autentický v popise i vo výklade skutočnosti. Dôverná znalosť prostredia v jeho románoch spôsobila, že filozofia autora, vychádzajúca z tohto podkladu je pôvodná, premyslená a čistá, čo zafarbuje celé ovzdušie jeho románov a robí ich čitateľsky pútavým a umelecky hodnotným.

    Ján Števček

    Baláž je aj v románe Nežná volavka majstrovský rozprávač. Plasticky skicuje  prostredie, diferencovane vyhraňuje znaky typov jednotlivých postáv, necháva prenikať rôzne cudzie prostredia – rakúskych turistov, svet Ameriky a Balkánu. Mapuje domáce prostredie a genézu postavenia jednotlivých, aj vedľajších postáv s celkom konkrétnymi osudmi. Vytvoril fascinujúci dokument doby, realistické svedectvo plné empatie a apelatívne zároveň.

    Mária Bátorová

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Moje príbehy vždy smerovali k tomu, aby čitateľa nielen pobavili, ale aj poučili, aby mu ukázali svet, v ktorom musia žiť a že len na nich záleží, aký obsah
    Moje príbehy vždy smerovali k tomu, aby čitateľa nielen pobavili, ale aj poučili, aby mu ukázali svet, v ktorom musia žiť a že len na nich záleží, aký obsah svojmu životu dajú. Camus v jednom románe povedal, že milovať niekoho neznamená veľa, ak si láska nevie nájsť svoj vlastný výraz. Vždy som sa aj ja ako človek aj ako spisovateľ snažil dať svojim knihám i svojmu životu osobitý výraz, naplniť ich zmyslom tak, aby sa mi oplatilo žiť a aby sa oplatilo čitateľovi aj čítať moje knihy.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena LF za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2017 za dielo Povedz slovo čisté Cena KNS (Klubu nezávislých spisovateľov) za

    Cena LF za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2017 za dielo Povedz slovo čisté

    Cena KNS (Klubu nezávislých spisovateľov) za rok 2012 za román Prehovor Ezechiel

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2010 za dielo Transporty nádeje

    Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2008)

    Cena Vydavateľsva Slovenský spisovateľ za rok 2004 za román Nežná volavka

    Cena Zväzu slovenských spisovateľov za román Tu musíš žiť (1983)

    Prémie Slovenského literárneho fondu za romány Sen pivníc, Tiene minulosti, Skleníková Venuša a Hriešna Vydrica

    Ceny a prémie na domácich i zahraničných festivaloch rozhlasových hier (hry Žiť bez Adama, V hlbokom snehu vašej pamäti, Trhlina)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    TÁBOR PADLÝCH ŽIEN  (úryvok)      V čakárni naozaj sedí žena oblečená do priliehavých čiernych

    TÁBOR PADLÝCH ŽIEN (úryvok)

         V čakárni naozaj sedí žena oblečená do priliehavých čiernych šiat. Zigmunda prekvapí, že Vdova nie je v táborovom oblečení. Povie jej, aby chvíľu počkala. Vráti sa do ošetrovne, prejde k skrini s liekmi, vo fľaši so smrtkou na vinete má pohotovostnú zásobu liehu. Naleje si do odmerky za dva prsty, doleje doplna vodou, našup vypije, zatiahne roletu na okne, pretože prenikavé letné slnko mu zraňuje oči, páliace od nevyspatia. Nezavolá hneď ženu dnu, na chvíľu sa natiahne na vyšetrovacie lôžko. Z napálených rečí tanečnice hneď uhádol, že zmienená Vdova je ženou, za ktorú intervenovali z vyšších miest, a veliteľ bol dokonca ochotný obetovať na to škatuľu streptomycínu. Musí preto postupovať takticky a nepremrhať ten nečakaný dar na vylepšenie svojej zúfalej hráčskej situácie. Streptomycínová mafia, ktorej nitky, a nie bezvýznamné, sa tiahnu aj do tábora, je napojená na isté bankové konto vo Švajčiarsku – a stojí vraj za ním drevársky kráľ, ktorému sa podarilo uniknúť po vojne zo Slovenska – prijme jeho príspevok ako dôkaz jeho kontaktov von, ktorým už prestávali veriť. Otvorí mu to možnosť nových úverov a zároveň zvýši jeho spoločenskú prestíž, ktorá nebude teraz založená len na tom, že členov mafie posiela na dlhodobé pobyty do nemocnice a po fingovaných úrazoch v bani aj na doliečenie v blízkych kúpeľoch, kde sa im otvárajú ďalšie pašerácke a priekupnícke kanály. Áno, je to nečakaný dar, znova sa utvrdí a hráčska náruživosť kombinovať a hazardovať ho tak strhne, že takmer zabudne na pacientku. Vyskočí z lôžka a vľúdne, s ospravedlnením, ju pozve ďalej.

         Všetko, čo sa udeje potom, pripadá Zigmundovi ako sen. Žena sa ani neposadí na ponúknutú stoličku, hneď spustí.

         – Je to zbytočné, aby som si sadala, doktor. Hovorím vám, že som celkom zdravá. Že ma sem doviedla dozorkyňa, to je jej vec, aj že jej na to dala príkaz Madla, za vojny vodkyňa ríšskych dievčat v Petržalke, ani do toho sa ja nestarám, ani do toho, prečo jej to rozkázal veliteľ tábora, aj keď mi je jasné, že to nemá z vlastnej hlavy, ale dostal na to rozkaz z Bratislavy. Ale hovorím vám...

         – Ale preboha! – zúfalo ju preruší Zigmund a chytí si oboma rukami treštiacu hlavu. – Veď sa upokojte, dáma, vyrútite sa tu na mňa ako na svojho úhlavného nepriateľa, a ja som taký istý zaradenec ako aj vy, navyše som len slabý muž a som posledný, čo by vás chcel dostať z tohto tábora nasilu. Ja tiež viem, že vonku sú rady na chlieb, na kus cukru, na baťovky, a tu nie, na slobode človeka furt trápia pochybnosti: prídu mi na zatajený tovar, či neprídu, udal ma niekto, či neudal, a keď sa nejako po známosti dozvieš, že ťa veru nikto neudal, zasa sa len umáraš: som ja ozaj taký bezvýznamný odporca a rozvracač, že im nestojím ani za udanie, ani za poriadnu facku, skopnutie zo schodov, vytlčenie zubov, vyšklbnutie vlasov, polámanie rúk a nôh, či čo? Či ja neviem, že nie je teraz dobre byť na slobode? Prečo by som tu inak bol, čo myslíte, vážená? Keď si tu, v tábore, už vieš, na čom si, už máš istotu, aj sociálnu istotu, po ktorej ľud tak úpenlivo volal celé stáročia. A tu ju máš, tu ti je dobre, konečne sa môžeš slobodne zasmiať, bez obáv vyprávať na izbe, v šatni, v šachte, pri kartách politické vtipy; od pľúc si zanadávať na režim a beztrestne vymlátiť udavačov a uvedomelých špicľov. A vy ma ešte...

         – Prepáčte, prepáčte, – ohúrene povie Vdova a teraz aj bez vyzvania, či bez akéhokoľvek násilia z doktorovej strany, klesne ako podťatá na stoličku.

         – Myslela som...

         – Vidíte, vidíte...

         – Teraz mi je už jasné, že vy sa nedáte zneužiť.

         – Veru nie! – pokrúti Zigmund hlavou, aj keď len veľmi opatrne.

         – Ja viem, ako to je, keď niekoho stále zneužívajú. Myslíte si, že toto je môj prvý lapák? To by ste sa mýlili, ja tiež mám s čím porovnávať, Amíci ma držali štyri mesiace v Glasenbachu a nebyť mojich čiernych šiat a toho, že si ma všimol jeden čierny poručík a vybral sa so mnou načierno na výlet do Salzburgu, kde som ho tak zničila, že zaspal ako kojenec a mohla som si zobrať z jeho peňaženky svoju priepustku, ešte teraz by ma tam možno žrali vši. A vôbec to nemuselo byť, keby som sa nebola už predtým dala zneužiť a neušla pred frontom do Rakúska, lebo ma strašili tým, že ma Rusi na fleku obesia a predtým ma ešte strašne zneužijú. Tak som už bola z toho ustavičného zneužívania vyjašená, že...

         Vdova sa odrazu zarazí, lebo si všimne hlboko útrpný výraz v Zigmundovej tvári.

         – Ale vidím, že teraz zneužívam ja vás, vašu trpezlivosť pri počúvaní o mojom životnom trápení, keďže aj vy máte svoje trápenie, a iste neznesiteľné, veď sa tvárite tak strápene. Myslím, že vás bolí hlava, priam vás v nej štiepa. Je to tak?

         Zigmund len nemo prikývne, zasa veľmi opatrne.

         – Niečo ste si už aj zobrali(ale nepomohlo vám to. Nie, ani nemohlo, lebo to nie je v hlave. Je to v chrbtici. Poznám to. Trpievajú tým kartári. Nechcem sa vás dotknúť, ale...

         Zigmund už len v náznaku prikývne.

         – Objavila som to u jedného generála, ktorý chodil do Štefánie kartovať. A vždy som mu uľavila. Môžem aj vám... – doloží už stíšeným hlasom, trocha sa k Zigmundovi nakloní a z jej tela sa k nemu donesie závan akejsi upokojujúcej vône. Štiepanie v hlave sa hneď stlmí.

         – Uzavrime najskôr váš zdravotný stav, – prehovorí slabo Zigmund. Vyberá vety s čo najmenším počtom slov. – Otvorenú tuberu naordinujem. Podozrenie na brušný týfus detto. Odporučím kontrolný röntgen. Potom lampáreň. Budete z dosahu zneužitia. Zároveň akoby preč z tábora. Zavládne všeobecná spokojnosť.

         Vdova nad tým chvíľu uvažuje. Vidí, že Zigmund trpí. Súhlasí.

         Obaja si uľahčene vydýchnu.

         Zigmund aj naznačí, že jeho ťažkosti s hlavou začínajú ustupovať. Ale Vdova nechce prísť o možnosť odplatiť sa mu. Požiada ho, aby sa presunul na vyšetrovacie lôžko. Opatrne mu pomáha vyzliecť lekársky plášť i erárnu košeľu, už nie celkom čistú. Obráti ho chrbtom k sebe, pozrie na jeho kartársky zdeformovanú chrbticu, dotkne sa jej, stručne povie: To je jasné. Potom zdanlivo menej jasne doloží, že aj mnohohodinové hrbenie sa v spovednici a pri nočnom modlení má rovnako zničujúci efekt na mužskú chrbticu. Zigmund si jasne uvedomí, že v modlení bol aj pôvod otcových štiepavých bolestí v ľavej mozgovej hemisfére, ktoré ho kruto prepadali po návrate zo synagógy. Matka však neodhalila ich pôvod. Je to múdra žena, pomyslí si o Vdove a je rád, že sa rozhodol celkom sa oddať do jej rúk. Má dnes obzvlášť šťastný deň: zostane mu streptomycín a ešte sa aj zbaví trýznivých bolestí hlavy. Privrie oči, cíti pohyb ženinho tela za svojím chrbtom a zosilnenie tej upokojujúcej vône. Teplé dlane sa mu dotknú chrbtice, začnú po nej hmatať, žena uznanlivo šepne: Máte ešte skoro chlapčenskú postavu, viete o tom?

         Prikývne a uvedomí si, že štiepavá bolesť načisto zoslabla. Vdovine dlane a skúsené prsty ďalej prechádzajú po chrbtici, elektrizujú ju a chvíľami horúce, ešte bolestivé prúdy ju uvoľňujú. Začne mu to stúpať nielen hore po chrbtici, ale aj dolu, stále nižšie. Po chvíli akoby brušká jej prstov začali tvrdnúť, ale zároveň nestrácali svoju zázračnú pružnosť a hebkosť, dotyky mu odrazu pripadajú takmer nebeské, ako dotyky mnohorukého zázračného Budhu, až Zigmund otvorí oči a zvedavo sa obráti.

         – Ešte ste sa nemali obracať, – povie Vdova s tichou výčitkou v hlase.

         Zigmund vidí, že efekt mnohorukého Budhu sa Vdove podarilo dosiahnuť vcelku jednoducho: tým, že si za jeho chrbtom šikovne zo seba stiahla svoje čierne šaty. Nezaujmú ho ani tak jej ťažké, vyzreté prsia, ako ho skôr ohromia jej rozpustené havranie vlasy. Tie sú, pomyslí si. A vzápätí, keďže už môže myslieť aj v dlhších vetách: Ba či je tak krásne zhavranená aj tam dolu, tá potvora. Hlboko si navzájom pozrú do očí. Zigmund cíti, že Vdova si v jeho zraku prečítala tú zvedavú otázku. Asi ju to neurazí, lebo povie: – Tým, čo to nezneužijú, môžem poskytnúť plnú úľavu. – A pohľadom výrečne naznačí, kde umiestňuje jej ďalšie centrum. Zigmund cíti, že ju nemôže odmietnuť. Vie, že sa vystavuje riziku svojho zlyhania. Zároveň, a to je silnejšie, túži spoznať jej tajomstvo. Ak by bolo prekvapivé, mohol by ho využiť, pretože hazardná hráčska partia už začína v tábore pociťovať núdzu o nové, originálne stávky. Mohol by si tak ešte viac vylepšiť svoju finančnú situáciu i svoju osobnú prestíž.

         – Celkom sa oddávam do vašich rúk, dáma, – zašepká a privrie oči.

         Vdova sa vztýči nad ním, pomaly si začne cez široké boky sťahovať nohavičky a odhaľuje svoje tajomstvo. Podľa trenia látky o telo Zigmund usúdi, že tajomstvo sa už ponúka jeho zraku. Otvorí oči, díva sa. Hruď sa mu začne dvíhať vzrušením. Teraz by to malo postupovať dolu a... Vdova začne teraz jeho rozopínať a odhaľovať, až sa vylúpne aj jeho tajomstvo, stále načisto zimomravé. Vdova sa ho skúsenými hmatmi snaží zobjemniť a vztýčiť, je v tom ohľaduplná a vytrvalá, zoberie nakoniec aj jeho hlavu, trie si ju o horúce pružné prsia, tvrdé bradavky, aj svoje tajomstvo – a nič.

         – Dnes som, žiaľ, asi nezneužiteľný, – povie nakoniec Zigmund.

         – Vidím...

         Oblečú sa. Chlap v doktorovi bol zahanbený, ale hráč v ňom objavil jedno prekvapivé tajomstvo.

     

    BOHOVIA ROČNÝCH OBDOBÍ (úryvok) 

         V jesenných ránach, poznačených zápasom medzi životom a duchom, pod vládou milovania, ti píšem o Alešovi a Lucii!

         Okamihy na hranici medzi človekom a časom pomenovali milovanie a toto im bolo jedným zo znamení: Lucia si zložila veľkú žltú mašľu a vlasy sa jej v tmavých vlnách dotkli obnažených ramien; tu sa začínalo územie Alešovej istoty.

         Hudba, krátke dotyky, pomalý tanec, zmyselná hra rúk, všetko, čo predchádzalo tomuto gestu, sa inokedy menilo v opak. Lucia náhle prudko odskočila, prerušila túto hru a odchádzala. Bolo tu ešte jej vyzývavé gesto, Alešovo mlčanie vo váhaní medzi milosťou a nenávisťou alebo súboj ich pohľadov, bojujúcich na hranici zapierania a túžby, premáhania a urážky, hry a skutočnosti. Nahradil v ten deň súboj ich nahých tiel.

         Cez špinavú záclonu sa Aleš díval, ako Lucia prechádza cez ulicu, robí drobné divadelné gestá, upútava svojou krásou mužov, postávajúcich pred výčapom, a nevšímavo ich míňa; otáčali sa za ňou a muž za záclonou poznal ich myšlienky, možné krátke vety utápané v pivnej pene. V jeho mozgu sa na ne rodili odpovede a bolestivo sa preskupovali v pomalom procese myslenia. Ale skôr ako sa definitívne sformovali, Lucia sa stratila v prúde chodcov.

         Zostal sám so svojím ťažkým smútkom, so svojím svetom, na ktorý sa mohol pozerať aj bez okuliarov, ktoré si zakladal, keď chcel pozorovať svet iných. Prezradil náhodou toto malé tajomstvo svojho života Lucii a odvtedy začala tvrdiť, že je v nich málo erotický; bála sa, že Aleš prenikne do tajomstva jej prázdneho života. Skladal si ich vždy predtým, ako sa ohlasovala v dohodnutú hodinu zvukom elektrického zvončeka.

         List za oknom sa sfarbil do žlta, deň v kalendári klesol o priečku, ozval sa zvonček, hra sa začínala znova.

         Pomaly vstal a premáhajúc kŕčovitú meravosť svojho tela, oslobodzujúc sa od myšlienky, že starne, stáva sa nepríťažlivý a ona ho môže v najbližšej chvíli opustiť, kráčal k dverám. Okamih, v ktorom položil ruku na železo kľučky, nebol len okamihom oslobodenia, ale aj chvíľou najvyššieho ohrozenia, úzkosti rezonujúcej ako čepeľ dýky narážajúcej v páde na okraj zvona. Odpoveďou pri pohľade na asketického muža s vytreštenou tvárou býval údiv ženy vo dverách.

         „Čoho sa bojíš, bábika?" pýta sa nežne; a tým, že nežiada odpoveď, že hovorí ďalšiu banálnosť, dáva mu čas, aby sa upokojil. Medzitým už chodí po byte, prezerá si obrazy, listuje v časopisoch povaľujúcich sa po celom byte.

         Zavše si v nich číta a vtedy núti Aleša, aby sa pridal aj on. Robil to rád, lebo mohol pozorovať jej opálené ruky, dotýkať sa jej kolenami, počúvať jej jasný hlas a niečo z jej očarenia životom prechádzalo aj na neho. Pomáhalo mu to v dňoch, keď neprichádzala, lebo bola zaujatá inými vecami; svojím maliarom, inými priateľstvami, nákupom šiat, nejakou myšlienkou, pre ktorú hľadala zázemie putujúc z knižnice do knižnice. Toto očarenie mu dovoľovalo pracovať, čítať, písať listy priateľom a iným ženám, bezmyšlienkovite sedieť celé hodiny v kresle. Oslobodzovalo ho od nevyhnutnosti odpovedať na nepoložené otázky, ležiace v ňom v podobe prázdna, prameňov, ktoré vyschli, mýtu o tom, že je lepší ako otec, lebo ešte neustúpil za hranicu, od ktorej sa už nemožno vrátiť k prameňom života...

         Ani v tej slnečnej jesennej chvíli na to nemusí myslieť; Lucia si práve rozpustila vlasy. Zakryli jej celú tvár, a keď ju bozkáva, má ich vždy plné ústa, voňavých lesklých vlasov. Lucia si ich odhŕňa z tváre, Aleš jej v tom pomáha a tu sa ich ruky prvýkrát stretajú, jeho ruka na jej, dotyk dlaní, jemné chvenie prstov. Lucia sa pomaly posúva k nemu, dotýka sa chodidlom jeho nôh, krátke voľné šaty sa jej kĺžu po stehnách, pokúša sa ich stiahnuť, ale je tu už jeho ruka, nastáva krátky nežný súboj, ruka ženy a muža, dva svety, dva životy, za ktorými sa chvejú dve telá.

         Ruky na okamih zmeraveli v tichu ich životov, chvejúcich sa spoločným obrazom, potom sa jeho ruka dotkla jej obnaženého stehna, znehybnie, a Aleš cíti krehkosť ženského tela, počuje jej hlas: „Chcem ťa..."

         Potom už vyzlečený leží Aleš na bielej posteli, cíti, ako sa ho zmocňuje chlad, vníma jej kroky. Možno sa ešte češe, myslí si netrpezlivo, alebo robí niečo iné, čo si nedokáže predstaviť. Niečo prekladá, konštatuje s rastúcim znechutením, možno svoje veci zo stola na gauč, hoci nechápe, ako môže práve teraz myslieť na podobné hlúposti. Dokonca otvára skriňu, usúdi podľa zvukov, keďže na kobercoch nepočuť jej bosé nohy. Iba teraz sa vyzlieka? To už Aleša úplne popletie, predstavoval si ju už nahú. Ešte ďalšie zvuky – ale tu sa končia všetky predstavy, a tak sa jeho vypätá pozornosť na okamih odpútava od nej a premešká okamih jej príchodu. Lucia stojí vo dverách spálne, ale Alešova pozornosť sa uprela k nejakému bodu vo vlastnej pamäti, k nejasnému, a predsa niečím vzrušujúcemu bodu, o ktorom by nemohol vypovedať nič určité, možno... Ale teraz sa už Lucia pohla, ruky, skrížené na prsiach, máličko pri chôdzi predklonená, akoby si telom chcela chrániť vlastné nahé pohlavie.

         Sadá si bokom na okraj postele, ruky stále položené na prsiach. Aleš sa posadí, položí si hlavu na jej plece – potom sa milujú: Lucia mu pevne objíma ramená, jeho ruky sa kĺžu dolu, hladia jej boky, dotýkajú sa bielych miest, ktoré nezasiahlo leto, blížia sa k jej stredu...

         Neskôr ležia v tme a mlčia, potom sa tlmene rozprávajú. Ich ruky ležia pokojne vedľa seba na bielej posteľnej plachte: jej štíhla a opálená, jeho belšia, chudá a kostnatá, so sieťou žíl, ktoré vystupujú pod kožou a ktoré teraz v tme nevidno. Je to ruka, o ktorej Lucia po chvíli hovorí: „Vie sa božsky dotýkať" – a táto veta je oporným bodom vo vesmíre Alešových pochybností a nepokoja, zapĺňa priestor tmavého bytu, kde jediným čistým miestom sú ich telá.

         Aj v šere jasne vystupuje belosť jej neopálených prsníkov s čiernymi, teraz mäkkými bradavkami: položí na ne ruku, Lucia sa k nemu otáča, najskôr hovorí: „Môžem sa ťa dotýkať?" a jej ruka kĺže po jeho bokoch, potom sa pýta: „Môžem si ľahnúť na bruško?" a keď on mlčí, nakláňa sa k nemu a vyslovuje jeho meno. Jej hlas sa dostáva do polohy, ktorá otriasa Alešovou hlbinou a ona tým svojím nenapodobiteľným spôsobom údivu pokračuje: „Ty nechceš?" Vtedy sa uvoľní jeho hrdlo a vydáva zvuk súhlasu.

         Je to pre ňu znamenie: hodí sa na neho, ťahá ho za uši, hryzie ho na nos alebo bradu, bolestne mu láme prsty, kope ho, až ho vyprovokuje k boju; ako všetky ženy aj Lucia miluje nežné násilie, predstieranú drsnosť.

         Chvíľu ešte bojujú, Lucia s úsmevom prijíma porážku, leží na bruchu a pomalým dráždivým pohybom odsúva od seba nohy... Okamih vnikania, nekonečno v podobe zastaveného dychu, celý priestor sveta je zaplnený, prepadanie k dnu ešte trvá, ale reč už stráca kontakt so svojím centrom a vyráža nesformovaná, obnažená na prvotnú funkciu... Okamih najvyššieho vypätia, Aleš cíti pod sebou telo, redukované len na pevné časti, na kosti a svaly. Počuje prerývané nie, ešte nie – a všetko sa vracia, priestor medzi dnom a vrchom sa znova zapĺňa vedomím, tlmene oddychujú, hlas znova plní svoju civilizovanú funkciu: Ďakujem, vyslovované ešte zadychčanou Luciou, prekvapuje Aleša vždy znova a znova.

         Odpovedá jej dotykom ruky, už počuje pracovať čas v hodinách; dal mu ich otec a Aleša stále uchvacuje čistý hlas ich zvonov. Ako chlapec si prikladal ucho na leštené mahagónové drevo a počúval prácu stroja. Počul ho aj teraz, a preto ho predstava plynutia času znova vrátila do sveta a celá jeho existencia, nahá ako jeho telo, stála pred ním v tme, nádherné uvoľnenie sa rozpadlo a aj keď sa díval na Luciu, pokojnú a bezstarostnú, možno šťastnú, on sa už nedokázal uvoľniť.

         Preto bývala Lucia znechutená jeho ustavičným smútkom a on sám vedel, že by mal byť iný, že takto sa nedá žiť: prikladať si stále na hrdlo nôž a hrať sa s predstavou, ako ho ponára do vlastného tela. Chápal, že táto nespútaná mystika milovania, ktorá plne zaujala Luciu a udržiavala v rovnováhe jej život, musí aj v ňom nájsť primerané vyjadrenie, ak s ňou chce ešte chvíľu žiť.

         Lucia mu ponúkla aj iné formy existencie. Milovala staré romantické uličky, krčmy na periférii, voňajúce rozliatou pivnou penou, starý kameňolom za mestom, prach hrboľatých poľných ciest: milovala život v jeho javových formách.

         Ale pre Aleša tento svet nepredstavoval skutočnú esenciu existencie; hľadal ju v oblasti ducha, a preto sa usídlil vo svete kníh, pestoval ako dobrovoľnú disciplínu zbesilý cval od myšlienky k jej kópii, od formy k inej forme, od jednej historickej analógie po priamke storočí k inej historickej analógii.

         Už roky nebol schopný dokončiť štúdiu o Štúrovi, lebo nedokázal bez eliminácie svedomia riešiť základnú antinómiu spočívajúcu v tom, že snaha slovenského ľudu konštituovať sa ako národ volila formy realizácie, ktoré svedčili o tragickom nepochopení moderných európskych duchovných a politických tendencií. Vo svojej prevrátenej optike sa tak ocitol v priestore ovládanom spojenou rakúsko-pruskou reakciou.

         Iracionálnou argumentáciou prišiel Aleš k záveru, že sám Štúr bol ako človek neľudský. Vzdal sa totiž lásky k Adele Ostrolúckej v meno svojho životného poslania, silou svojej osobnosti negoval lásku, a tak demonštroval svojím postojom najtragickejšiu skúšku ľudskej sily. (Aleš túto úvahu pokladal v rovine života za opodstatnenú aj v tom prípade, ak by platilo historicky nepodložené tvrdenie niektorých jeho kolegov, že Štúr bol homosexuál.) V poslednom čase sa aj táto Alešova hypotéza Štúrovho osobného života obracala proti jej duchovnému otcovi – nútila ho zaujať vyhranený postoj k vlastnej životnej situácii.

         Začínala sa jeseň; ešte sa tomu mohol brániť. Predsa však neopúšťal svoj vlhký mestský byt, v ktorom sa nedalo pokojne spať. Ľahol si, oprel si hlavu o stenu. Už sa ponáral do sna, keď sa na prekládke za cestou pohol nákladný vlak a rušil prichádzajúce sny, sny, ktoré ho odplavili do iného, menej krutého sveta. Aleš bol náchylný pripísať osudu, že práve on sa stal vlastníkom bytu, do ktorého kedykoľvek a úplne beztrestne vchádza nákladný vlak. Preto boli jeho noci také nepokojné a vyčerpávajúce. Presne poznal okamihy nočného času, kedy je ešte ďaleko do úsvitu, ale už aj ďaleko od najtemnejšieho bodu noci. Niekedy vstal, obliekol sa a vyšiel na cestu, pomaly sa prechádzal v mŕtvom svetle neónov a pozoroval svojho neúnavného rušiteľa a prenasledovateľa. Niekedy zachytil ozvenu krokov, stretol oneskorených alebo včasných chodcov, díval sa, ako sa rýchle približujú, ako sa rytmus ich krokov na chvíľu spomalí, a potom sa míňajú s otázkou, ktorú nikdy nepoložili. Rytmus ich krokov sa znovu zrýchli, zaniká.

         Nevrátil sa do bytu, počkal, až o šiestej otvoria na rohu krčmu, vošiel, dal si pivo a čakal. Prichádzali vždy po dvoch, v zamastených, pachom oleja presiaknutých kombinézach, hlučne sa pozdravili s krčmárkou, zachovalou štyridsaťročnou blondínou s umelým chrupom, dali si pivo a vodku a privrávali sa: Tak ako ste spali, pani vedúca? Ako jazvec, alebo ako líška? Krčmárka si podoprela veľké ťažké prsia a dlho, srdečne sa smiala. Aleš nepochopil, čo táto veta značí, ale neskôr usúdil, že má erotický podtext. Poznal to na mužoch, na tom, ako si sadali naproti za stôl, sebavedomí a pokojní, trochu bledí po nočnej práci.

         Nedokázal nedbalo prehodiť niekoľko slov o počasí, o politike, pive, futbale –  a čomkoľvek a potom poznamenať, že on, keď sa to tak zoberie, je ich sused, žartovne porozprávať o trampotách so spaním, vysloviť slovo uznania na ich adresu, dať sa zohriať priateľstvom mužov práce. Preto sedel a mlčal aj vtedy, keď sa muži pomaly a unavene zdvihli, znova si vymenili s krčmárkou niekoľko viet a odchádzali.

         Odchádzal aj on; vlastne sa len ustavične vracal. Ľahol si oblečený na gauč a zmocňovalo sa ho zúfalstvo z prázdnoty v jeho byte, v jeho živote, v ňom, v ideáloch, ktoré už opustil, z prázdnoty po ideáloch, ktoré si nedokázal privlastniť. Zaspával, predmety v byte sa začali rozplývať, všetko sa norilo do prázdna a v ňom ešte s nevedomím spánku zápasila myšlienka, že keď sa prebudí, nájde už len to nič svojho života. V poslednom, už slabnúcom a nedostatočnom nápore vedomia sa pokúšal zastaviť tento proces rozpadu, prenikla k nemu myšlienka o nevyhnutnosti činu, pokúsil sa o obrat, ale nevedomie sna ho už premohlo.

         Po jednej z tých nocí, vyčerpaný pozorovaním nákladného vlaku, snahou nadviazať kontakt s mužmi práce a zápasom s ťažkými rannými snami, prišla neočakávane Lucia. Ešte v polospánku počúval, ako mu oznamuje, že popoludní odchádza na Oravu, prišla si k nemu len po akýsi zošit, v ktorom má veľmi zaujímavé myšlienky a potrebuje ich. A okrem toho mesto ju znervózňuje, stáva sa melancholickou, musí si ísť na niekoľko dní odpočinúť... Jeseň je krásna, zakončila.

         Aleš mlčal. Dohodli sa deň predtým, že koncom týždňa pôjdu spolu do hôr. Mlčal, lebo hneď pochopil, že toto je okamih, keď možno vysloviť onú vetu z básne: Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť... Pomohla by mu pritom aj otupenosť po prebdenej noci. Mlčal a sadol si do kresla. Lucia našla zošit, prečítala si niektoré zo svojich myšlienok a pokojne sa naňho zahľadela.

         – Tak choď už, – povedal, ale zradil ho vlastný hlas; zvučala v ňom temná nenávisť.

         – Odídem  aj  sama, – odpovedala; ale cítila, že to na jeho nenávisť nestačí, a doložila: – Už nemusím prísť...

         Nebol schopný povedať nepríď, alebo ako chceš; a mlčanie v tomto dialógu, zákonite sa opakujúcom vo všetkých zle napísaných milostných príbehoch – variabilné len v geste a hlase – sa v Alešovi naplnilo konvenčným obsahom. Cítil, že je chorý a opotrebovaný, s prázdnym, a preto ťažkým srdcom, sivý a nepríťažlivý, plný starého hlúpeho sentimentu, citu zrodeného po predkoch, po pastieroch, koscoch sena a oráčoch kamenistej zeme; ale aspoň v tejto chvíli zotrval v ich lepšej polohe – mlčal.

     

    NEŽNÁ VOLAVKA (úryvok) 

    1

         Bernadeta, vyzlečená mníška, umrela v kostolnej lavici uprostred tichej modlitby radostného ruženca.

         Svedkom jej smrti bol len svätý Vendelín, patrón kostolíka, skôr iba väčšej kaplnky, ktorú pred úplným schátraním zachránila nežná revolúcia a obnovili ju usilovné ruky tejto bývalej rehoľníčky. Bernadeta sa postarala aj o obnovu oltárneho obrazu tohto patróna pastierov a ich stád. Rozkročený v ťažkých čižmách, s ružencom v jednej a s bičom v druhej ruke svätý Vendelín už takmer sto rokov prísne a verne chránil aj svojich farníkov pred všetkými dejinnými pohromami, ktoré sa prevalili Karpatskou kotlinou, ale vďaka jeho ochrane a ich viere sa im tie najväčšie z nich vyhli.

         Svätý Vendelín bdel zrejme aj nad pokojným odchodom Bernadety do Božieho kráľovstva, do toho láskavejšieho sveta, v ktorom jej už nik nebude brániť nosiť rehoľné rúcho. Keď tri staré družky bývalej rehoľníčky prišli do kostolíka na zvyčajné večerné modlenie, všimli si, že pred lavicou, v ktorej Bernadetta navždy usnula, je výrazná šľapaj po veľkej čižme. O Vendelínovom zostúpení z oltára k tejto svätej žene – zrejme aby naklonený k nej s krížom v ruke požehnal jej odchod na večnosť – hovorili potom jej staré družky len pošepky. Aj to len dovtedy, kým im kňaz, do ktorého farnosti kostolík patril, dôrazne neodporučil, aby o zostúpení nehovorili ako o zázraku, zakiaľ k udalosti nezaujme názor Cirkev svätá katolícka. Modleníčky poslušne zmĺkli, ale v duši celej dediny sa usídlilo presvedčenie, že tá šľapaj patrila svätcovi.

         Vnučka Mária sa o smrti svojej starej mamy Bernadety dozvedela od sestry Vincencie, ktorá pre kláštor nakupovala potraviny, vozila choré sestry na rôzne vyšetrenia, a preto mala od matky predstavenej povolený mobil. Vincencia bola už novickou a prišla do kláštora po dvojročnom pobyte v istej americkej rehoľnej komunite. Niekedy jej Mária pomáhala s dopravou ťažko sa pohybujúcich sestier na vyšetrenia do mestskej nemocnice a počas čakania na chodbách pred lekárskymi ambulanciami jej Vincencia rozprávala o americkej komunite. Veľa sa tam naučila o sociálnej komunikácii a so svojím duchovným radcom si vyskúšala mnoho rôznych terapeutických techník, najmä ako úplne potlačiť svoje egoistické ja, aby do tela mohol vstúpiť Kristus s plnosťou svojho bytia, a neprekážalo jej, že komunita sa často zaoberala aj otázkami celibátu.

         Keď jej Vincencia prišla povedať, že volali z domu a že jej musí oznámiť smutnú zvesť, Márii zovrelo bolestne hruď, oči sa jej naplnili tichými slzami a pery mimovoľne začali šepkať modlitbu za zosnulých. Vincencia sa chvíľu modlila s ňou, potom ju zľahka sestersky objala a mlčky sa vzdialila. Mária prijala prejavy sústrasti od ostatných sestier (matka predstavená odcestovala na zasadnutie kongregácie ich rehole v Taliansku) a potom sa utiahla do svojej izby, aby sa mohla modliť Bernadetin obľúbený radostný ruženec.

         Uprostred tretieho desiatka ruženca odrazu akoby pocítila jemný, teplý závan, upokojujúci závan babkinho tela, dôverne známy od detstva, od chvíle, ako sa vyzlečená mníška Bernadeta sklonila nad jej postieľku – a už vtedy ju možno v duchu zasľúbila večnému ženíchovi. Nikdy jej to neprezradila, ale Mária postupne začala vnímať dôsledky tohto záväzku. V detstve to bývali len časté rozhovory o Ježišovi, o jeho dobrote a láske k blížnemu, ale aj o jeho utrpení a obeti za naše hriechy, prítomnosť ruženca na jej nočnom stolíku, prvé rozhovory o babkinej zrušenej reholi, prvé púte na mariánske miesta, a najmä časté návštevy kostolíka, do ktorého občas doľahol z ulice krik hrajúcich sa detí, jej rovesníkov, a ona na chvíľu pocítila, aká je oddelená od týchto hier, uvedomila si babkinu snahu vtlačiť jej do duše a mysle svoju predstavu hodnoty života, jeho cenu v odriekaní a službe Ježišovi Kristovi. Silu toho tlaku cítila aj pri rozhodnutí začať v kláštore s prípravou na noviciát a potom na rehoľný život. Ten tlak...

         – Vždy to bol len tvoj láskavý tlak, – zašepká Mária do hlbokého kláštorného ticha, s tvárou naplno vystavenou prúdeniu tepla Bernadetinho života, zázračnému závanu jej dobroty, obetavosti, lásky a čestnosti, ktorý navždy zostane prítomný v jej živote.

         Vysilená od modlitby, plaču a zvieravého smútku, ktorý sa zmocnil celej jej bytosti, nadránom na chvíľu zadriemala, a keď sa prebudila, zahanbená, že nedokázala bdieť ani jednu noc, odrazu si uvedomila, že Bernadetina smrť jej okrem toho zvieravého smútku priniesla aj možnosť, aby teraz sama, bez tlaku sľubu tej svätej žene, že sa tiež stane nevestou Kristovou, rozhodla o svojej budúcnosti. Aby teraz slobodne nazrela do svojho srdca a zistila, či chce naozaj byť mníškou, zložiť večné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Vedomie toho rozhodnutia, jeho tušená ťarcha Máriu znova rozplače.

         – Musela ju mať veľmi rada, – šepkali si pri laude, prvej rannej modlitbe, v dočasnej kláštornej kaplnke staré rehoľníčky, keď sa dívali na Máriinu vyplakanú a strhanú tvár. Počula ten šepot - a prvýkrát od príchodu do kláštora sa jej zmocnil pocit viny, že tak krátko po babkinej smrti sa jej začínajú zmocňovať pochybnosti. Cestou do mesta na autobusovú stanicu Vincencia prekvapila Máriu otázkou, či by sa z pohrebu nemohla zastaviť na chvíľu v Bratislave

         – Napísala som v noci list predstavenej kláštora uršulínok. Chcela by som na ich gymnáziu učiť v nižších ročníkoch angličtinu, – povie Vincencia a s trocha previnilým úsmevom doloží: – Objavila som náhodou inzerát v novinách a v noci mi zišlo na um, že by sa to dalo vybaviť, alebo aspoň delikátnejšie zistiť moje šance, keby sa ten list dostal jej osobne do rúk.

    2

         Mária prichádza domov, keď je už všetko pripravené na pohreb.

         Z kostolnej lavice, v ktorej Bernadeta skonala s ružencom na perách, ju pohrebná služba odviezla najskôr do okresnej nemocnice, kde sa namiesto pitvy uspokojili s lekárskou obhliadkou zosnulej, a odtiaľ ju previezli do domu smútku, z ktorého sa potom do noci, za účasti kňaza, ozývali modlitby starých kostolných družiek zosnulej. A keď kňaz odišiel, k posledným modlitbám pripojili jeho farníčky aj šepoty (vtedy ešte nezakázané) o zázračnej šľapaji svätého Vendelína. Mária sa o tom dozvedela hneď cestou od autobusa do rodičovského domu.

         Rada by sa matky spýtala, čo si má o tom myslieť, ale dom bol už plný príbuzných. Prišli obaja bratia s rodinami, ešte žijúci strýkovia a stryné z rodiny už tridsať rokov nebohého starého otca, bratia a sestry jej otca, a ďalší príbuzní a susedia, a všetci dosť nahlas spomínali na Bernadetu. Spomínanie sa nezaobišlo ani bez uctenia si jej pamiatky miernym popíjaním domáceho alkoholu. Večer sa ženy z rodiny odobrali do domu smútku, kde sa znova dlho do noci modlili. Mária sa predmodlievala všetkých päť desiatkov bolestného aj všetkých päť desiatkov radostného ruženca, a keď sa nakoniec, možno viac od vysilenia ako od žiaľu rozplakala, staré družky jej babky Bernadety ju so slzami v očiach začali objímať.

         Dojaté sa s matkou a celou ženskou časťou rodiny vrátili domov, a keď konečne Mária s matkou okolo polnoci osamela (po dcérinom odchode do kláštora matka trvala na tom, aby Mária po príchode domov vždy spala v izbe sama), spýtala sa matky, čo si myslí o tom kostolnom zázraku.

         – Len to nám bolo ešte treba, – prudko reagovala matka. – A ešte aj toto! – doložila a pobrala sa k starej skrini z orechového dreva, do ktorej sa odkladalo šatstvo, čo sa mohlo v rodine ešte zísť. Ale skoro nikdy sa nezišlo, a tak sa skriňa len zriedka otvárala. Matka ju teraz s námahou otvorila a vytiahla z nej veľkú čiernu lakovú kabelku s ozdobným uzáverom z lesklej mosadze. Mária hneď poznala kabelku, ktorá patrila starej mame. Raz začas, keď sa vybrala do mesta, zobrala si ju so sebou. Vtedy s ňou Mária nerada cestovala, pretože kabelka v meste budila záujem aj úškrny. Matka teraz kabelku otvorila a vytiahla z nej balíček zakrútený do bielej šatky. Pomaly, trocha sa chvejúcimi prstami šatku rozbalila. Bol v nej ukrytý ďalší balíček: v priesvitnom igelitovom vrecku bol obyčajnými čiernymi gumičkami do vlasov posťahovaný zväzok tisíckorunáčok. Mária sa okamih dívala na balík peňazí, potom pozrela na matku. Tá s trocha sa chvejúcimi perami povedala:

         – Máš to zobrať do kláštora. Na zariadenie a výzdobu kaplnky. Je to jej posledná vôľa... – a matka krátko, akoby s utajenou výčitkou v pohľade, pozrie na dcéru.

         – Ja som o tom nevedela, mama, – ticho povie Mária.

         – Viem. Keď sa pred mesiacom s touto kabelou vrátila z mesta, len mi povedala, že keď zomrie, aby som zobrala zo skrine kabelu a... – matka na chvíľu prestane hovoriť. Potom s námahou, takmer šeptom pokračuje: – Vybrala všetky svoje úspory, aj to, čo dostala za väzenie, aj čo sme vysúdili za otcovu komunistami zobratú pekáreň. Nezostalo v banke ani na pohreb... – matka len naprázdno prehltne a potom sa jej z hrude vyderie hlboký vzdych. Mária porozumie tomu vzdychu, pochopí, aké bremeno zodpovednosti na jej plecia naložila Bernadeta.

         – Čo urobíš? – opýta sa Mária po chvíli opatrne a krátko sa pristaví pohľadom na balíku s peniazmi. Je to veľký a nečakaný dar pre kláštor, ale pohľad na ten balík nevyvolá v jej srdci pocit čistej radosti. A matkine ďalšie slová ju celkom znepokoja, ba takmer vystrašia.

         – Ja už nič. Ja len splním jej poslednú vôľu. Ostatné musíš urobiť ty, dcérka, – povie matka. – Hneď po pohrebe odídeš, nebudeš čakať ani na kar, lebo naši chlapi sa určite nezdržia, vypijú si a potom už nebudú viesť pohrebné reči, nebude ich zaujímať ani svätá šľapaj v kostole, ale budú sa chcieť dozvedieť, čo bude s maminými peniazmi. Keď im to poviem, ty s nimi už musíš byť preč! Preč! – zopakuje matka tónom, ktorý Máriu celú rozochveje. Odrazu jej je na odpadnutie. Zapotáca sa.

         – Aj mne je na odpadnutie. Ale musíme urobiť, čo si želala, lebo to bola moja matka, dala mi život, hoci sa nikdy nechcela oddať mužovi a vo svojom srdci zostala navždy pannou. Dala mi aj svoju lásku, hoci ju chcela celú venovať Ježišovi, urobila všetko, k čomu ju donútil život v manželstve a rodine, aj keď jej večnou rodinou stále zostávala zrušená rehoľa a... – matke odrazu zlyhá hlas a do očí sa jej nahrnú slzy.

         – Mama, – zašepká Mária a hlasno sa rozplače.

         Mama ju zoberie do náručia, tíši ju nezrozumiteľnými, ale láskavými slovami. Mária si uvedomí, že stará mama Bernadeta a jej svet viery natoľko zaplnili od detstva jej život, že matka stála aj v jej citoch vždy na druhom mieste, v tichom, trpezlivom úzadí, často len ako jej opatrovateľka, ba možno iba slúžka jej života. Až teraz, v jej náručí, vo chvíli úzkosti z toho, čo ju už samu, bez prítomnosti toho láskavého tlaku Bernadety čaká, odrazu pochopila, že má aj matku. "Hľa, Tvoja matka!" zaznie v nej nejaký hlas, a akoby to bol hlas toho, komu chce slúžiť, koho chce milovať, ale on jej nebude brániť milovať aj svojich blížnych, milovať svoju matku.

         – Mama, mama, – opakuje Mária ešte v slzách. Ale sú to už slzy úľavy.

         - V kláštore sa upokojíš, vyrovnáš sa s jej smrťou, budeš teraz môcť slobodnejšie uvažovať o budúcnosti. A ja to tu nejako dám do poriadku... Aj keď to bude chvíľu asi peklo, – zašepká matka a odvráti sa.

         Mária sa jej chce znova dotknúť, ale matka už vecne povie, aby si šla ľahnúť, je veľmi neskoro. S peniazmi jej nachystá aj Bernadetino rehoľné rúcho, nech ho uložia niekde v kaplnke, nechce, aby zostalo v dome.   

         – Stačí nám v dedine aj tá zázračná šľapaj, – povie mama tónom, z ktorého Mária pochopí, aký význam tomu zjaveniu prikladá.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory