• Životopis autora

    Benjamín TINÁK sa narodil 17. októbra 1930 v Mani. Po absolvovaní Strednej priemyselnej školy textilnej v Ružomberku, po maturite na
    Benjamín TINÁK sa narodil 17. októbra 1930 v Mani. Po absolvovaní Strednej priemyselnej školy textilnej v Ružomberku, po maturite na gymnáziu v Bratislave a štúdiu medicíny na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity, resp. Univerzity Komenského v Bratislave (1951 – 1957), pôsobil ako lekár v Ružomberku (1957 – 1960), Likavke (1960 – 1964). V roku 1966 bol pol roka v Mongolsku ako lekár geologickej expedície, v roku 1968 odišiel do Etiópie, kde pracoval ako vedúci interného oddelenia v harrarskej nemocnici. Od roku 1972 pôsobil v Martine, neskôr (od roku 1975) v Ružomberku, potom bol riaditeľom Ústavu pre dlhodobo chorých v Štiavničke pri Ružomberku (1982 – 1994), istý čas kúpeľným lekárom v Korytnici. Zomrel 17. februára 2008 v Ružomberku.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Znepokojená krv (1980)
    • Búrlivák Gurumsa (1984)
    • Žitava (1984)
    • Diagnóza (1988)
    • Šok (1993)
    • Vlci na Žitave (1994)
    • Anjel v Michigane (1996)
    • Nechcel som byť kráľom (2000)
    • Zo sveta (2002, 1.vydanie)
    • Bláznove radosti a žiale (2003, 1.vydanie)

    Poézia

    Esej

    • Nechaj žiť, nechaj umrieť (1999)

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    Publicistika

    • Zo sveta (1967, reportáže z pobytu v Mongolsku)
    • V zelenom plameni Etiópie (1975)
  • Charakteristika tvorby

    Knižne debutoval básnickou zbierkou Špirála , po ktorej nasledovala subjektívnejšie ladená zbierka o poznávaní protikladov života

    Knižne debutoval básnickou zbierkou Špirála, po ktorej nasledovala subjektívnejšie ladená zbierka o poznávaní protikladov života Na čisté dná prameňov. Výraznejšie sa však v neskorších rokoch presadil ako prozaik. V práci so slovom mu pritom zostala skúsenosť básnika: prejavovala sa priebežne v jeho prozaickej tvorbe symbolickou obraznosťou a poetickou predstavivosťou. Ako prozaik sa uviedol románom Žitava, ságou roľníckeho spôsobu života, hlásiacou sa k tradičným hodnotám dedinského človeka. V nasledujúcich dvoch románoch DiagnózaŠok načrel do lekárskeho prostredia, ktoré sa nadlhšie stane jeho vlastným teritóriom. V obidvoch románoch rieši problém zodpovednosti lekára voči pacientovi a mravné dôsledky interrupcie. Problematiku interrupcie a eutanázie – ako zásadnú zmenu v nazeraní na život – predstavil aj v knihe esejí Nechaj žiť, nechaj umrieť. O práve na život od počatia po prirodzenú smrť – tentoraz z pohľadu cirkvi – uvažuje v esejistickej knihe Na hrote tŕňa. Najrozsiahlejšia časť Tinákovho literárneho diela je však inšpirovaná osobnými skúsenosťami, zážitkami a spomienkami na jeho dlhodobejšie pracovné pobyty v zahraničí, kde pôsobil ako lekár, a to jednak jeho esejistika, jednak beletria. Z pobytu v Etiópii vydal reportáže a črty V zelenom plameni Etiópie, knihu pre mládež Lev z Ereru, román Znepokojená krv a novelu Búrlivák Gurumsa. Život slovenského študenta v Pensylvánii zobrazil v novele Anjel v Michigane. Zároveň sa v nej venoval problému narkománie, ktorá u bola blízka aj ako lekárovi. Zážitky z ciest a skúsenosti z domova konfrontuje v súbore poviedok Vlci na Žitave. Pobytom v Mongolsku, Etiópii a USA miestopisne i chronologicky je venovaný súbor poviedok Zo sveta, v ktorých opäť vystupuje ako pozorovateľ príbehov aj ako ich priamy aktér. Zdanlivo jednoduchá kompozícia vťahuje do sveta a života ľudí týchto krajín, zdôrazňujúc, že každá kultúra je vo svojich každodenných starostiach o dôstojné prežitie života jedinečná a neopakovateľná. Zrelou výpoveďou o zložitostiach sveta je nevšedne koncipovaná knižka Nechcel som byť kráľom, v ktorej sa prelínajú esejistické prvky s faktografiou, s lyrickými obrazmi i s filozofujúcimi reflexiami, s alúziami na Rimbaudov pobyt na tomto mieste, a to všetko na pozadí spomienok dokresľovaných krehkými imagináciami. Štýl je poznačený čítaním Exupéryho Citadely; biblický pátos, zreteľne vnímaný v syntaxi i v obraznosti, posúva fakty ku konečnému  lyrickému vyzneniu. V prostredí psychiatrie sa odohráva nateraz jeho posledný román s prvkami satiry Bláznove radosti a žiale. Tinákovo dielo uzatvára lyrická skladba meditatívneho ladenia Putovanie za snom, hold tradičným hodnotám, roľníckej práci, vínu a svojim predkom. Poznačená silnou autobiografickosťou, v istom zmysle predstavuje návrat k autorovým básnickým začiatkom. Benjamín Tinák patrí k staršej generácii slovenských spisovateľov, hlásiacich sa k tradičnému kresťanskému vnímaniu hodnôt, k vážnemu poslaniu spisovateľa ako nositeľa a šíriteľa istých právd a názorov. Vo svojej tvorbe pritom zväčša nezdôrazňuje vlastné prežívanie skutočnosti, usiluje sa o objektivizované sprostredkovanie svojich skúseností.

    Eva Faithová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    REZNÍK, Jaroslav: Na konci je báseň. Za Benjamínom Tinákom. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 6, s. 147– 148.

    REZNÍK, Jaroslav: Na konci je báseň. Za Benjamínom Tinákom. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 6, s. 147– 148.

    ŠAH: Benjamín Tinák – 75. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 10, s. 157.

    ŠABÍK, Vincent: Hic Fuit – bol tu. Benjamín Tinák: Putovanie za snom. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 118 – 119.

    HAŠKOVÁ, Zuzana: Rozum a cit na psychiatrii života (Benjamín Tinák: Bláznove radosti a žiale). In: Knižná revue, roč. XIII, 10. 12.  2003, č. 25 – 26, s. 5.

    REZNÍK, Jaroslav: Zo sveta troch kontinentov (Benjamín Tinák: Zo sveta). In: Knižná revue, roč. XIII, 3. 9.  2003, č. 18, s. 5.

    Autor neuved.: Benjamín Tinák: Zo sveta (Novinky z vydavateľstva EPOS). In: Knižná revue, roč. XIII, 8. 1. 2003, č. 1, s. 11.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Zrelá výpově o zložitostiach sveta (Benjamín Tinák: Nechcel som byť kráľom). In: Knižná revue, roč. XI., 27. 6. 2001, č. 13,  s. 5.

    -mk-: Autorské večery s... In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 9, s. 152 – 153.

    ŠIKULA, Bystrík: Ďalší slovenský "bestseller". Benjamín Tinák: Vlci na Žitave. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 4, s. 147 – 149.

    BAGIN, A.: Od starej k vlastnej poetike. In: Slovenské pohľady, 80, 1964, č. 11, s. 129 – 130.

    UHLÁR, V.: O jazyku v románe Benjamína Tináka Žitava. In: Slovenská reč, 1986, č. 1.

    VAŠKO, I.: Sondy hľadania. In: Slovenské pohľady, 82, 1966, č. 8, s. 149.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za rok 2004 za esej Putovanie za snom
  • Ukážka z tvorby

    ČIŽMY A SAMOTA (z knihy ZO SVETA )      Ďaleko v etiópskej horskej osade Gorokoro žije roľník Graň Abdul Aziz. Keď sa pred tridsiatimi rokmi

    ČIŽMY A SAMOTA (z knihy ZO SVETA)

         Ďaleko v etiópskej horskej osade Gorokoro žije roľník Graň Abdul Aziz. Keď sa pred tridsiatimi rokmi oženil s prekrásnou Lipčiko, pôvodom z Kene, osadníci mu zazlievali, že si priviedol inoverkyňu. Znenávideli ju, že vraj priniesla prekliatie, a keď kozy prestali dojiť a paviány znivočili úrodu banánov a manga, Lipčiko náhle ochorela. Na osadníkov padlo podozrenie, že ju otrávili. Keď umierala, mužovi sľúbila, že v noci, aby ju zloprajníci nevideli, ho bude chodiť navštevovať.

         V Gorokore nielenže kozy prestali dojiť, ale aj potok vyschol a banány i mango hnili na stromoch, preto sa osadníci roztratili do celej krajiny. Graň ostal. Obrába sad a vyčkáva, že milovaná Lipčiko ho navštívi so srdcom plným lásky.

         Graň žije osamotený, dlhé týždne a mesiace s nikým slova neprehovorí a navyše pochybuje, či je ešte človekom. Keď mango dozrie, naoberá za košík a vyberie sa do ďalekej Alemáje. Dva dni kráča bušom na trh, časť manga zje, časť určí na predaj, časť na obživu na ceste domov. Neraz nič neutŕži, do Alemáje chodieva, aby pobudol s ľuďmi. Boľavo zakúsil, že samota žmýka srdce a trýzni dušu.

         V mongolskej stepi k skupinke júrt priviezli za nákladniak čižiem. Na zimu. Ľudia sa zbehli a šofér prečítal mená tých, ktorí v lete zaplatili, každému hodil z auta po páre, zakýval im na rozlúčku a uháňal k ďalšej skupinke júrt za horami a dolinami.

         Noví majitelia čižiem híkali, že dostali po dve pravé, po dve ľavé a navyše rozdielnej veľkosti. Nijaká tragédia. V komunite troch, štyroch júrt žijú tri, štyri rodiny, každý pozná každého ako vlastnú dlaň, väčšinou sú príbuzní, niet problému, ktorý by spolu nepreosiali. Nie sú samotári ako Graň v etiópskom Gorokore, sú len trochu osamotení. Málokto sa môže pochváliť, že za celý život bližšie spoznal viac ako päťdesiat ľudí.

         Skutočnosť, že stepný Mongol zaplatí na zimu za čižmy, ktoré si nemôže obuť, prináša veľa radosti. Orchon Ajúdzanyn prehodil dve pravé čižmy koňovi na šiju, pätami ho štuchol do slabín a o necelú hodinu sa ocitol pri jurte za pohorím. Bol tam vari prvý raz v živote. Arat Čulunbátár ho ponúkol kumysom, ukázal mu najkrajšie kone svojej čriedy a po peknom uvítaní mu ponúkol svoju ľavú čižmu, ktorá mu bola malá. Keď si ju Orchon obul, trochu ho omínala a ako krútil nosom, očami premeriaval driečnu Čulunbátárovu dcéru Altanceceg. Páčila sa mu a skrslo v ňom rozhodnutie, že v nasledujúci deň pošle syna Očirbátára s kanvou kumysu Čulunbátárovi z vďaky, že dnes ho pekne prijal a pohostil.

         V ten deň Orchon zašiel aj za ďalšie pohorie, hľadal párnu k svojej čižme a súcu driečnu dievčinu pre svojho syna.

         Keď som videl, že šofér hádzal z auta po dve čižmy, každý si uchmatol bez toho, aby čižmy vyskúšal, Mongolov som mal za zaostalých. Hlboko som sa mýlil. Predaj čižiem, aký som zažil v stepi, je najvhodnejšou príležitosťou na to, aby sa arati zo široka-ďaleka navštívili, zoznámili a spárili si nielen čižmy, ale aj odrastené dcéry a synov, lebo samota všade na svete žmýka srdce a týra dušu.

     

    CHLIEB A VEŠTENIE Z RUKY (z knihy ZO SVETA)

         Vorku Mengeša, pestovateľ kávy z Burtukanu, priviezol do nemocnice v Harare svoju deväťdesiatročnú matku Vorkneš. Požehnaný vek na Afričanku. Vraj sa žiadala do nemocnice. Drobčila na vlastných nohách a na svoje roky bola veľmi zhovorčivá. Ošetrovateľovi sa hneď ponúkla, že z ruky mu vyveští budúcnosť, ktorá ho neminie a ktorej sa nevyhne.

         Pravdupovediac, na babke nebolo čo liečiť. Od rána do večera cupkala z izby do izby, pacientom veštila z ruky a pri každom sa tvárila, že je majiteľkou tajného kľúča jeho osudu, čo mu určili na nebesiach.

         – V buši obíď každý kaktusový ker; nevbehni doň, keď ťa ohrozuje had, ani vtedy, keď palicou naháňaš hada, – radila komusi.

         – Dym nie je oheň, ale k ohňu smeruje a ty stretneš životnú lásku na prvý pohľad, – predpovedala mladému šuhajovi, čo mal nohu v sadre, – vrátila sa do svojej izby a chlipla si kávy, čo jej každý deň nosieval Vorku.

         O pár dní babku Vorkneš pochytila spavosť. Utiahla sa do postele a deň i noc spala ako zarezaná. V nasledujúce ráno odmietla šálku kávy, čo jej priniesol syn, lebo čierny mok vraj privodí sen s čertom.

         Dva dni zanovito odmietala jesť, chlieb, čo jej dával do úst ošetrovateľ, vypľúvala, lebo chlieb vraj vyháňa zo sna anjelov. Naordinoval som jej infúzie, aby mala umelú výživu, ale ihlu si vytrhla zo žily. Pokúšal som sa jej zaviesť do žalúdka sondu. Rozhrýzla ju. Ruky i nohy sme jej museli priviazať o posteľ, aby sme jej mohli pomôcť.

         Keď bola obklopená stojanmi s infúziami a v nose mala hadičku s kyslíkom, prilepenú leukoplastom o nozdru, prikvitol k nej syn Vorku, veľmi sa čudoval nad položením svojej matky a spustil skľúčeným hlasom, že matka by bola najradšej umrela doma, ale rodinný domec im podomlel tropický lejak. Susedom vyveštila z dlane, čo ich čaká, rozlúčila sa s nimi a syna požiadala, aby ju zaviezol umrieť do nemocnice.

         – Moja matka je koptská kresťanka, – povedal Vorku, – v hodine smrti má v ruke držať krížik a vy ste ju priviazali k posteli ako zlodejku. Veď sputnaná ani neumrie.

         V noci s ružencom na rukách a vetvičkou krušpánu, zmáčanou svätou vodou z Babile, starena vydýchla naposledy.

         Ak jestvuje nebo, istotne letela priamo k bráne Petrovej a anjeli ju privítali: „Už sa vás nevládzeme dočkať, pani Vorkneš, cíťte sa u nás ako doma. Chlebom vás trápiť nebudeme; my sa natešíme vašou veštbou, vy našou vďakou za veštenie.“

     

    NECHCEL SOM BYŤ KRÁĽOM (úryvok)

         Zavrhujem bláznov, ale dakedy neviem, čo si počať s vlastnou pochabosťou, nemám rád hlupákov, a sám robím hlúposti.

         Moja mama ružencom a motykou odháňala starobu, ja som privoniaval sofistike, poézii a iným pochabostiam v nádeji, že hlúposti nerobia len hlupáci a pochabosť neovláda len pochábľov. Nikdy som nebol tej mienky, že básniť znamená snívať. Sen trvá okamih a je mimo našej vôle, nedá sa v ňom snívať ani rozmýšľať a rozhodovať. Stavivom básne nie je sen, ale Slovo. Musíš poň fárať do hlbokej štôlne poznania a intuície. Báseň je predovšetkým ticho ako v štôlni, z ktorej si vyfáral Slovo, a koho oslovíš veršami o fujavici, mimovoľne si vyhrnie golier, aby neprechladol. Báseň je vraj len vtedy básňou, keď rozochveje dušu i srdce, niet z nej čo ubrať, ani k nej čo dodať. Nejeden hlupák, vyznávajúci iba „má dať, dal, má dať, dal“, pohrdlivo kývne rukou nad básnikom, že sa topí v pochabosti, spieva o ružiach úsvitu, ktorý sa od nepamäti opakuje hádam aj preto, aby básnici mali čo overšovať, neuvedomujú si, že zrod nového dňa je priam zázrakom a veršotepec vymýšľajúci prirovnania a podobenstvá nijako ten zázrak neobohatí, ani z neho neuberie.

         Básnici s obľubou veršujú o láske, priam sa v nej prplú, no láska si aj tak ide svojimi chodníkmi, nedá si zmeniť smer, ani sa popohnať alebo v behu zastaviť. Nám láska určuje chodník, nás popchýna, nohy si zoderieme a dych budeme ledva lapať v behu, môže nás aj zastaviť so zdvihnutými rukami a zalomenou hlavou a budeme pripomínať Lótovu ženu nad horiacou Sodomou a Gomorou.

         Láska nám pripne krídla a nohami nás zapustí do zeme. Láska je láskavá i krutá. Tak dajako som zmýšľal o láske, ale najväčšia pohroma prišla vtedy, keď som si uzmyslel, že básnik musí vystúpiť zo seba ako oheň z raždia a rozplameniť, čo mu príde do cesty, a sám zhorieť do tla. Veršami som mútil hlavy ženám a podpaľoval city. A vábil ich na večerné prechádzky do parku. Prvá pribiehala taká... akurát a driečna. Dlhé šaty mala priesvitné a zdalo sa mi, že na hlave jej svieti venček. Olivový veniec slávy jej obopínal čierne vlasy na vzpriamenej hlave. Predstavila sa, že je Múza a že sedávala na kolenách Vergíliovi, Sofoklovi i Plutarchovi, slepému Homérovi vraj zvestovala všetky hrdinstvá a podlosti vojny, aby ich v sebe pretavil na epos Ilias a Odysea.

         „Ja som mu pošepla, že Odyseus sa po dvadsiatich rokoch nedobrovoľného odlúčenia od domova vrátil preoblečený za žobráka, aby ho spupní votrelci, uchádzajúci sa o Penelopu, nespoznali, a aby mohol vykonať pomstu. Plutarchovi vraj pomáhala rozlíšiť priateľov od pochlebovačov. Aj Šigimu-Chutuchovi, pisárovi Tajnej kroniky Mongolov, vopred oznámila, že Džingischán vyhrá bitku s Tamerlánom.“

         „Čo si mi prišla poradiť?“

         „Ako každému, kto sa chce so mnou priateliť. Smiem si ti sadnúť na kolená?“

         „Ak svoje rady mieniš odvíjať z dlhého pradena...“

         „Z pradena sú krátkeho, ale platia na dlhé veky. Počúvaj! Nikdy sa nenadúvaj, že všetko vieš. Vážený Cicero – aj tomu som sedávala na kolene – bol tej mienky, že blázon sa mení ako mesiac, múdry trvá ako slnko. Buď slnkom! Ľudia budú žasnúť, že nevieš, ba ani netušíš, čo vieš!“

         Zrazu jej nebolo. Na kolene som mal pokrkvané nohavice, v hlave zmätok a v srdci žihadlo. Tvárou som spočinul v dlaniach. Keď som precitol z ošiaľu, čo vo mne zanechala Múza, predo mnou stála krásavica dokonale urastená od hlavy až po päty. Nebesá ma zavalili priazňou, keď mi zoslali ženskú nádheru na večernú prechádzku v parku.

         „Ako ťa smiem osloviť?“

         „Hlúposť. Som patrónkou hlúposti. Ty sa ma štítiš? Pripomínam ti, že dlhé roky si mi verný. Ja nie som opakom Rozumu, ako si to mnohí myslia. Rozumu patrím ako krídla bocianovi. Označujú ma aj za omyl Múdrosti, ale keby ma nebolo, Múdrosť by si nikto necenil. Tá matka i potomok Učenosti, čo zaplavuje mozog stoikov, ale radi sa ňou zdobia i mudrlanti patriaci do môjho košiara, mne, Hlúposti, musí vďačiť za vážnosť a pocty, ktorými ju zahŕňajú na univerzitách, v súdnych sieňach, ale aj na jarmokoch a v krčmách, na ulici i v posteli. Mojím mincierom ju vážia, mojím metrom ju merajú. Nebyť mňa, Hlúposti, ľudia by sa veru nedozvedeli, že jestvuje aj Múdrosť. V láske medzi mužom a ženou účinkujem priam brilantne: striedam sa s Rozumom. A keď ho môžem zastúpiť aj na dôvažok, s radosťou to urobím. Som bdením v spánku a spánkom v bdení. Predstav si, že by láska fungovala len podľa prísnych fortieľov toho nudného a suchárskeho Rozumu, veď by zahynula. Panebože!“ Puritáni by lásku, ozdobu života, premenili na peklo.

         Nazdával som sa, že Hlúposť je hlúpa, a pozrimeže... Chochmes má popretkávaný potmehúdstvom a vzbudzuje vo mne podozrenie, že sa robí hlúpou len z prefíkanosti. Pritískala sa ku mne a tuším sa chcela so mnou intímne zblížiť, ale nebola si istá, do akej miery vyhľadávam radosť v rozkoši. To vraj posúdi jej mladšia sestra Pochabosť – práve nám ide oproti.

         Hlúposť sa vytratila a Pochabosť, ktorú som chytil v nočnom parku pod pazuchu, len tak sršala chválou, že bez nej by bol život fádny, hneď spomenula premúdreho Sofokla, ktorý tvrdil, že len život v nerozume je životom najpríjemnejším, a tým jej, Pochabosti, vzdal poctu na veky vekúce. Aj panovníci vraj a králi, vydávajúc rozkaz generálom, aby podmanili tú a tú krajinu, mysľou boli v náručí dajakej ľavobočky. Napoleon Bonaparte sa v noci vyšmykol z paláca, zanechal v ňom svoju nič netušiacu krásnu ženu, preobliekol sa za vandrovníka, aby ho nik nespoznal, a hnal sa nočným Parížom, len aby sa na chvíľku potešil v objatí tej, do ktorej bol spochabený. Potme je vraj každá mačka čierna. Prečo teda Bonaparte jednou pohrdol a kvôli inej si išiel nohy zodrať? Honoré de Balzac, ten génius túžiaci po bohatstve a hynúci v biede, si vytváral ilúzie a vzápätí ich strácal, utekal z Paríža plného krásavíc ako vankúš peria, dni a noci sa drgáľal v hintove za grófkou na Ukrajinu, rozožieraný láskou ako nivočiacou kyselinou. Pochabosť sa chválila, to ona ho vraj uštipla túžbou po sláve a bohatstve a okolnosti narafičila tak, aby sa mu nesplnilo nič z toho, za čím umieral. Pochválila sa, že rovnako má v moci boháčov i bedárov, mocnárov i vandrovníkov, kráľovné i žobráčky, umelcov i hlúpych tárajov, vedcov i analfabetov: všetci si radi prisládzajú život bláznivosťou.

         Trúfalo vypínala hruď, že ona, Pochabosť, je fundamentom i kostrou umenia. Lenivý génius a pracovitý hlupák vraj napíšu približne rovnakú báseň a z hliny uhnetú pohľadnú sošku. Talent bez robotnosti však pokrivkáva, robotnosť bez talentu je, ako keď koňa so zlomenou nohou chceš osedlať a popohnať do parádneho behu.

         Nie a nie sa Pochabosti striasť. Tej, ktorú som v parku držal pod pazuchou, i tej, čo sa mi v srdci usadila ako jež. Ráno som sedel pod morušou, pálilo ma v očiach a pichalo v hrudi a mama sa ma spýtala, prečo som sa v noci prehadzoval na vankúši. Smiala sa zo suseda, že vo vinohrade sa mu zapáčilo tak, takanie, duk, dukanie a všelijaké melódie drozda, nuž chytil ho do pasce a uväznil v klietke. Čudoval sa, že vták akoby stratil svoj podmanivý hlas. Lenže vo vinohrade spieval o slobode, v klietke žalostí za slobodou, preto mu nie je do spevu. Sused to pochopil, drozda pustil a teraz ho vo vinohrade obveseľuje úchvatnými melódiami. Iný sa spochabil do zurkotu Žitavy, vo vedre si ho chcel odniesť domov, ale priniesol iba hluchú vodu. To akoby si chcel guľu snehu zachovať na leto ako zaváraninu. Pochábeľ si namýšľa, že môže všetko, čo mu v pojašenosti zíde na um.

         Náhle pribehol môj starý pán učiteľ a povedal: „Drozdovi svedčí vo vinohrade ako husľovému virtuózovi na pódiu bratislavskej Reduty. Rieke sa žblnkot nedá ukradnúť, ani drozdovi spev. Kto obľubuje melódie vtákov, nech sa mu ráči do záhrad a vinohradov, ich koncertných siení, komu prináša radosť rieka, nech si sadne na breh a do krásy zurkotu nech pridá svoje mlčanie.“

         Moja mama povedala, že piesne sa obnovujú v piesňach, žblnkot v žblnkote a človek v prachu, z ktorého pochádza a na ktorý sa obráti. Kto vraj nie je schopný s pokorou prijať neúrodu, úprimne sa nevie radovať ani z bohatej žatvy. Hodnota, pre ktorú sa neoddá žiť, nie je hodná ani toho, aby pre ňu človek trpel. A nebodaj umrel.

         Hlúposťou nad všetky hlúposti a pochabosťou nad všetky pochabosti je uctievať bohatstvo ako zlatého býka. Požehnané sú len sýpky so žnivom s vôňou vlastného potu. Imanie s vôňou cudzieho potu, plnými sýpkami počnúc a truhlicami zlata končiac, je istou cestou k zmrzačeniu tela i ducha. K ničote. Šťastie z cudzieho potu a cudzích mozoľov sa rozplynie v okamihu, keď sa pokúsilo zažiariť. Ak jeho ligot pretrváva, je len pozlátkou, marivom, a nemôže za to, že chamtivec sa naň vrhá ako na zlato. Vzácny kov neklame, pozlátka šuští a tvári sa pozlátkovo, klamú oči človeka zaslepeného pochabosťou.

         Moja mama vravievala, že najväčšmi sa cíti osamotená, keď je medzi ľuďmi. Každú chvíľu jej suseda priniesla chýr, že tá a tá ju ohovárala, preto mama akože ohluchla. Keď okopávala záhradu, na hlave sa jej belela šatôčka ako satelitná anténa na streche domu, radosť jej prinášal štebot vtáčikov a pocit, že plieni pupenec, bodliaky a ohnicu. O burinu nikdy nie je núdza, povzdychla večer, a keď zaspala, počula rásť ohnicu, pupenec a bodliak. Keď ráno pribehla suseda s dajakým chýrom, mama sa hneď ohradila, že nepočuje, treba jej vraj naostriť motyku, a už sa aj brala do šopky po pilník.

         O chvíľu prišla Cigánka Beža, ktorá kedysi predpovedala, že budem kráľom. Bola zošúverená, ale moja mama bola o dvadsať rokov staršia. Práve miesila cesto na tvarožník k svojej osemdesiatke a zavše povzdychla: „Deti moje, čo si ja len počnem, keď raz tá staroba na mňa príde.“

         Beži sa zbiehali v ústach sliny na tvarožník, dva dni vraj nemala kôrku v ústach, ledva prepletá nohami. Mama sa zavše nedržala mienky dobrodincov, že človek je o to bohatší, o čo viacej porozdáva. Z pece sa šírila vôňa tvarožníkov a Bežu akoby prikovala k zemi. Má vraj osemnásť detí a vyše dvadsať vnúčat, do rebriniaka sa už nezmestia. Mama navrhla, že kým sa tvarožníky upečú, pôjdu spolu robiť do záhrady, Beža má dve ruky, jednu motyku máme zvyšnú, pri robote sa spolu pekne pozhovárajú. Cigánka hneď, že ona robiť nezvládne, o všetku silu príde, kým z domu do domu po žobraní celú dedinu pochodí, aby mohla doma hladné hrdlá nasýtiť. Voňavé tvarožníky jej išli na chuť, ale robota jej smrdela.

         „Za dva plechy koláčov by ti bolo málo,“ povie mama, „a mojim čo dám, keď prídu z chotára, há!“

         Hodnú chvíľu sa zaoberala myšlienkou, či lenivcovi pomôže štedrosťou. Ak sa nasýti, ďalej bude lenivieť, ale strach zo skapania od hladu ho prinúti chopiť sa roboty. Semiačkam bude pomáhať ku kvetu, osivu ku klasu, pretvorí aj seba a vykročí na cestu k Bohu.

         Presvedčil som sa, že Pochabosť a Hlúposť panujú nielen v palácoch a na vladárskych dvoroch, ale aj v dedinách, na dvoroch gazdov a vo vinohradoch.

         V dedine sme opravili starú školu a pán učiteľ požiadal občanov, aby navrhli farbu vonkajších stien. Miestne estétky odložili varechy, estéti kosy, poschodili sa ku škole a navrhovali: „Škola by mala byť červená, to je farba krvi.“ Ďalší mienil, že škole by pristala belasá ako nebu. Chotár sa na jar rozzelenie, zelená je farbou nádeje na bohatú úrodu, zamýšľali sa viacerí.

         Prorokom sme prezývali gazdu, ktorý sa vystatoval, že je najmúdrejší v dedine. „Každému sa ľúbi inakšia farba,“ povedal, „berte na vedomie, že nenávidím žltú. Žltá mi dráždi oči a búri žlč.“

         Podaktorí by školu najradšej okyckali všetkými farbami, čo im zišli na um. Lúka kvitne kvetmi storakých farieb, preto je vraj nádherná. Prorok zakaždým chcel dosiahnuť svoje. Aj teraz: „Najčastejšie navrhujete modrú a zelenú, farbu neba a farbu nádeje. A tak aj bude! Zelenú a modrú zmiešame a škola bude zdnuka i zvonka len tak svietiť.“

         Prorok bol bohatší ako ostatní, teda najbohatší, čo aj dával najavo, a postaral sa, aby jeho návrh všetci prijali. Doviezol súdok belasej a súdok zelenej, nech mládež vidí, že jej žičí. Sám tie súdky odvliekol z voza ku škole, až ho v krížoch zaťalo a tak ho zohlo, že nosom sa šúchal o zem. Dedinčania si povrávali, to vraj preto, aby nevidel žltú na stene školy, čo by bola vznikla zmiešaním modrej a zelenej.

         Pán učiteľ dal školu vymaľovať zvonka i znútra bielou a všetci sa zhodli, že biela je naozaj pekná. Škriepky načisto prestali, biela dedinu zjednotila, a vtedy som pochopil, prečo je biela symbolom pokoja a mieru.

         Pokoj zavládol v dedine, ale nie vo vinohradoch. Prorok sa vystatoval pred susedom, že jemu narástli najkrajšie strapce hrozna. Sused mu povedal, že nemá radosť zo života, bolí ho vraj koleno.

         „Čože ty vieš o bolesti,“ kývol rukou. „Mňa zaťalo v krížoch, chrbát si nevládzem vystrieť.“

         „Ja že neviem, čo je bolesť? Ty, ty...“ Chcel mať väčšiu bolesť ako Prorok, ale také dačo najbohatší gazda v dedine nepripustí. Pochytili sa. A poriadne. Prorok musel dorábať najväčšie strapce hrozna, jeho víno v sude spievalo, jeho kone najlepšie ťahali, všetko mal naj, naj... Najkrutejšiu musel mať aj bolesť, ani v radosti, ani v bolesti sa mu nik nesmel vyrovnať, a keď sa sused ježil, týkou mu bolo treba zraziť hrebienok. Aj sused mal poruke týku, a jeden druhému narobili toľko siniek a podliatin, že v tej chvíli nebolo na svete väčších trpiteľov ako oni.

         Keď som ich videl, ako sa bijú hlava-nehlava, pochopil som, že z hlúposti a pochabosti sa narodila pýcha a pyšný najväčšmi nenávidí pyšného.

         Zrazu sa pri hajlochu zjavil horský richtár, že urobí poriadok, ale po chvíľke ma zamrazilo; spoznal som v ňom svojho otca, toho, ktorého sme schovali do zeme ako truhlicu zlatého osiva. Povedal: „Keď hlupákovi stúpne pýcha do hlavy, sto čertov sa mu nevyrovná.“ Stál akoby v hmle, na hlave mal zlatú korunu jako kráľ, ale keď som pristúpil k nemu, zbadal som, že na čele a sluchách sa mu trbliecu chuchvalce pliev z poslednej mlatby, veniec slávy gazdu, ktorý ho zdobí aj v záhrobí.

         Chcel som sa ho spýtať, ako sa mu tam... vodí, ale stratil sa, ako sa bol zjavil. Vinohrady sa zachveli, akoby odolávali tisícke bleskov z jasnej oblohy. Precitol som z omráčenia a na jazyk sa mi tisla modlitba za pokoj duše zosnulého.

     

    PUTOVANIE ZA SNOM (úryvky)

    19.

    Pútnik sa dočítal v kronike obce, že gazda naložil

         do voza vrecia zbožia, zapriahol koňa

         a náhlil sa do Vrábeľ na jarmok speňažiť zbožie

         a kúpiť si na zimu čižmy a kabát

         s teplou podšívkou;

         zaobuje a zaoblečie sa na tuhé zimy,

         kým bude žiť.

    Bola neskorá sychravá jeseň a gazda sa potúžil

         v krčme pálenkou.

    Zohrial sa aj v ďalšej krčme, ale na cestu si vzal

         so sebou aj rampáš,

         bo ľúto mu bolo vyhadzovať toľké peniaze

         za pálenku.

    Na jarmoku dávali za zbožie menej, ako očakával;

         za čižmy a zimný kabát pýtali toľko, že mu

         v hlave zahučalo;

         nechápal, či mu to hučí z vysokej ceny

         za čižmy a kabát, alebo z toho, že pálenka

         sa mu bije v mozgu s rampášom.

    Namosúrený sa rozhodol odísť domov, koňa švacol

         poriskom biča po obline, klial na celý svet,

         koňa šľahal, kade zasiahol,

         a nevšimol si, že týrané zviera sa pustilo aj

         s vozom cez taniere, misky, krčahy a čaše,

         čo hrnčiar poukladal na trávu jarmočniska

         a núkal na predaj.

    Strhla sa zvada.

    Zasiahol policajt i mešťanosta – a vyniesli rozsudok:

    Gazda musí uhradiť hrnčiarovi škodu, čo mu

         spôsobil.

    Gazda tvrdil, že hrnčiar nemá

         SVEDOMIE,

         keď žiada náhradu škody, veď videl, že kôň sa

         splašil.

    Hrnčiar šprihol gazdovi do očí, že nemá svedomie,

         keď bije koňa, akoby ani živým tvorom nebol.

    Gazda prišiel o zbožie, a keď si predstavil, že v zime

         nebude mať čižmy a teplý kabát, cestou domov

         drkotal zubami, nadával, že hrnčiar, policajt

         i starosta sú zloduchovia.

    Pútnik sa stretával s chlapmi a rozprával im príbeh

         gazdu, ktorý sa sám poškodil.

    Chlapi o tom prípade počuli a väčšinou boli tej

         mienky, že gazdovi na jarmoku ublížili,

         a malo by ich preto zhrýzať svedomie.

    On im na to:

    S rozumom sa poraďte pred každým činom, čo je

         správne vykonať, čo nie.

    Je správne dať žobrákovi krajec chleba;

         keď príde znova, dajte mu pozametať dvor,

         až za robotu ho odmeňte chlebom.

    Dážď je požehnaním na suchú roľu;

         na premoknutej vyvoláva hnilobu.

    Suché vinohrady pijú dážď do bobúľ;

         mnoho dažďa vyvolá skazu strapcov.

    Dakedy sa nám činy vykĺznu spod kontroly rozumu

         a mylne vyznávame, čím treba opovrhnúť.

    Spytovanie si svedomia – boľavý, ale nevyhnutný

         proces sebapoznávania. v ktorom podstúpime

         mlatbu ako žito,

         aby sa oddelilo zrno od pliev;

         toto úsilie vykročiť od zla k dobru

         sa vytráca z nášho upachteného sveta.

    Ak dôstojnosť človeka stojí na svedomí, spytovanie si

         svedomia a pokánie sú svetlom v blúdení,

         zviechaním sa z pádu

         a odhodlaním kráčať cestou statočnosti.

    Aj pri dobrom úmysle sa inakšie pozeráme na čin,

         keď sa ho chystáme vykonať, a inak,

         keď sme ho vykonali.

    Svedomie je vnútorným okom, ktorým človek

         od prapočiatku rozlišoval dobro od zla.

    A teraz akoby to oko chorľavelo a sleplo.

    Mám vám povedať, čo si myslím o potýčke gazdu

         s hrnčiarom na jarmoku?

    Rozmýšľajte, ktorý z nich si má väčšmi spytovať

         svedomie.

     

    20.

    Počas futbalového zápasu boli hráči k sebe

         bezohľadní, tvrdí

         a zrazu... penalta.

    Hráč si postavil loptu na vyznačený bod, rozbehol sa

         a lopta letela „pánubohu do okien“.

    Na hlavu futbalistu, ktorý nepremenil jedenástku, sa

         zosypal hnev divákov.

    V bezradnosti si vyzul kopačku a nakúkal do nej,

         akoby tam hľadal príčinu svojho neúspechu,

         a ktosi z fanúšikov zakričal,

         že chyba nie je v kopačke, ale v hlave.

    Po zápase nadával nešťastný hráč pred Pútnikom

         na seba i na život

         a povedal, že najradšej by si odťal nohu.

    Pútnik ho upozornil, že nie je múdre privolávať

         na seba pohromu, a zaviedol ho k vozičkárovi,

         ktorému ochrnuli po autonehode nohy.

    Futbalovým zápasom bol nadšený, lebo domáci

         vyhrali,

         a neúspešnému strelcovi poradil, aby

         jedenástku kopal v predklone.

    Pútnik objal nešťastníka za plece a povedal mu,

         že v živote sa mu naskytnú stovky príležitostí

         napraviť chybu, ktorá ho trápi, vozičkár sa

         musel zmieriť s osudom... a je spokojný.

    V predklone hráč nezaujme pri kopaní lopty len

         správnu polohou;

         predklon je aj znamením pokory a prosby

         uspieť.

    Pútnik stretával chlapov i ženy, vypočul ich, keď sa

         radovali aj ťažkali si;

         vinohradníci hromžili, že ľadovec im doráňal

         strapce a už začínajú hniť;

         gazdovi si jalovica zlomila nohu a musel ju

         vysekať na mäso:

         úrodu ďateliny mal nevídanú, a v maštali o kus

         dobytka menej.

     

    Pútnik rád vysvetľoval ľuďom, že na nič iné nám život

         neposkytne toľko príležitostí ako na

         RADOSŤ A SPOKOJNOSŤ.

    Je radosť mať vo vinohrade bohatú úrodu;

         keď ti ľadovec zničí polovicu strapcov,

         buď spokojný, že ti polovica ostala.

    Je radosť mať čriedu pekných kráv;

         keď o jednu prídeš, buď spokojný,

         že zvyšným sa darí.

    Je radosť mať úprimných priateľov;

         ale buď spokojný, keď žiješ bez nepriateľov.

    Je radosť nebyť pekný vo vlastných očiach;

         nebudeš škaredý v očiach iných.

    Je radosť byť silný;

         ale trvalý úspech ti prinesie len spojenie sily

         s rozumom.

    Je radosť prežívať dobro;

         ale trvalé šťastie získaš len vtedy, keď dobro

         vytváraš aj pre iných.

    Je radosť žiť bez strachu zo smrti;

         ži tak, aby ťa nevháňalo do zúfalstva,

         keď pocítiš blízkosť smrti.

    Nekaz hlupákovi radosť, keď si myslí, že je hviezdou,

         i keď je len iskrou, čo vyfrkla z vatry.

    Pútnik obnažoval korene vecí a javov, ale sám sa

         vskutku učil odkrývať pravdu utajenú vo veciach

         a javoch.

    Keď som na konci prázdnin odchádzal do Bratislavy

         a povedal som mu, že o rok ma budú promovať

         za lekára, povzdychol,

         a v očiach mu horel ohník žičlivosti.

    Mladý s radosťou a nádejou odchádza ďaleko

         do sveta,

         starý sa rád vracia zďaleka domov,

         aby v pokoji dosníval svoj sen.

    Ďaleko je všade, kde si sám, bez priateľov, bez ľudí

         rovnako sa tešiacich,

         nachádzajúcich spokojnosť v tom, čo aj tebe

         prináša pokoj.

     

    Stráň sa ľudí, ktorí sa radujú z nešťastia iného,

         a vyjdi z ulity nečinnosti, keď zavládne

         ŠKODORADOSŤ

    Jej prívrženci sú červíkmi, čo sa rady mrvia v hnoji

         a život by chceli premeniť na smetisko,

         aby sa mali v čom neprestajne premŕvať.

    Škodoradostníci radi spôsobujú iným škodu,

         aby sa mohli radovať.

    Radujú sa zo smútku iného, lebo sami nie sú schopní

         nikomu urobiť radosť.

    Škodoradosť nie je vzdialenou príbuznou radosti,

         je zlobou duše.

    Keď zlý maliar nenachádza nič vznešené v tvári

         človeka, skĺzne mu na ohanbie s nádejou,

         že si ťa získa.

    Keď plytký autor nemá čo napísať o zmysle života

         človeka,

         do omrzenia píše o libide a orgazme.

    Neprajník sa nedokáže radovať z tvojich úspechov;

         radosť prežíva, keď si zlomíš nohu.

    Nenachádza dôvod na radosť, keď postavíš dom

         a zasadíš strom;

         plesá od radosti, keď ti dom zhorí

         a strom vyschne.

    Aj žičlivci, aj škodoradostníci patria k ľudskému rodu;

         len včas rozoznaj, komu sa treba vyhnúť, komu

         otvoriť srdce.

     

    21.

    Kto podceňuje škorpióna, že je malý, nech stúpi naň

         bosou nohou, však zbadá...

    Nezáleží na tom, či ťa uštipne malá zmija alebo

         veľká;

         obe sú...

    Čítal som o masakre, čo nastala, keď sa sedliaci

         kedysi postavili s palicami na odpor proti

         obrnencom na koňoch.

    Viete si predstaviť, koľko krvi preliali bosí domorodci

         v Afrike, keď sa vzbúrili s kopijami proti

         votrelcom na tankoch a s peruťami lietadiel

         nad hlavou?

    Postaviť sa na odpor je vecou cti a smrť v nerovnom

         boji nie je porážkou.

    Je na rozmyslenie, či má zmysel bojovať, keď nie je

         nádej na

         VÍŤAZSTVO

    Ja nemyslím na víťazstvo nad sokom, ktorý ma

         vyzval na súboj pre urážku na cti;

         myslím na víťazstvo nad sebou samým a Pútnik

         prikývol, že mi rozumie.

    Zvíťazím, keď pôjdem neúnavne za svojím cieľom.

    Neprehrám, keď si vopred všetko dôkladne

         prehodnotím a zvážim spôsob, ako cieľ

         dosiahnuť.

    Zvíťazím, keď odhádžem polená, čo mi hádžu

         pod nohy.

    Neprehrám, keď tie polená odhádžem tak,

         aby nezavadzali iným.

    Zvíťazím, keď sa pri pošmyknutí chytro pozviecham.

    Neprehrám, keď si pri návale únavy chvíľku

         odpočiniem, aby som nazbieral sily.

    Zvíťazím, keď sa nezľaknem vysokej hory.

    Neprehrám, keď porozmýšľam, ako cez horu

         bezpečne prejsť.

    Zvíťazím, keď sa na zdolanie ťažkej prekážky

         vyzbrojím odvahou.

    Neprehrám, keď odvahou posilním aj iných.

    Zvíťazím, aj keď cestou k cieľu padnem na kolená.

    Neprehrám, keď nádejou posilním tých, ktorí sa

         ťažko dvíhajú z kolien.

    Zvíťazím a hlavu mi ozdobia vencom ruží.

    Neprehrám, keď sa o ruže podelím s tými, čo

         zaostali;

         úspech nespočíva vo venci, ale vo víťazstve.

    Zvíťazím, keď svoj pohľad upriamim na zajtrajšok.

    Neprehrám, keď nádej do budúcnosti opriem

         o dnešok a včerajšok.

    Pútnik povedal, že ako zo sily môže prameniť slabosť,

         za pätami víťazstva sa môže nebadane vliecť

         PREHRA.

     

    Urobil som záverečnú skúšku na medicíne, ale naozaj

         ma začne skúšať až život.

    Ak sa pošmyknem. Bože, nedovoľ, aby som spadol

         a nádej na víťazstvo aby sa mi vzdialila

         z dosahu ruky.

    Promóciu som chápal ako víťazstvo samého

         nad sebou;

         odteraz však budem musieť víťaziť

         aj nad pliagami, čo ohrozujú iných.

    Pútnik sedel v aule vedľa mojej mamy;

         hlavy sa im beleli ako odkvitnutá púpava.

    Keď sa schyľovalo k Hippokratovej prísahe,

         vďačne som pohladil očami tvár mojej mamy,

         lebo mi dala život.

    Môj učiteľ vykresal z polena,

         čo mama priviedla do školy, muža,

         ktorého teraz promujú za doktora...

    Prevzal som diplom a zodpovednosť za životy iných.

    Svojím umom, rozvahou a obetavosťou pomôžem

         chorým

         víťaziť nad smrťou.

    Nikdy nepristúpim nohou škorpióna, aj keď je malý;

         v chvoste má ostrý jedovatý tŕň.

    Nebudeme rozlišovať malú zmiju od veľkej;

         obe sú jedovaté.

     

    22.

    Ráno som cestou do nemocnice videl kŕdle

         lastovičiek, štebotom oznamovali, že sa chystajú

         na odlet do zimoviska.

    Kdeže...! letia na juh a tam je teplejšie ako u nás;

         v zime budú letovať.

    Neviem, či sa sťahovavé vtáky držia v povetrí vďaka

         energii, alebo ich ženie

         NÁDEJ,

         že po každom švihu krídlami majú do cieľa

         o švih menej.

    Bez krídel sa nedá lietať, povedal by Pútnik.

    Bez nádeje na úrodu je robota vo vinohrade

         otročinou.

    Bez nádeje na vyzdravenie ťažko je chorého liečiť.

     

    Mladý muž si v horách spôsobil pri páde zo skaly

         viaceré zlomeniny.

    Polámané kosti sme mu museli zdrôtovať,

         aby sa pevne zrástli.

    Do rany pod kolenom sa dostala infekcia

         a dlhé týždne bránila zrastaniu kostí.

    Pacient mal v očiach smútok, neveril už v uzdravenie.

    Pred úrazom bol plný túžob – vyštverať sa

         na najvyššiu horu, behať ako srnec, tancovať,

         cestovať, spoznávať svet...

    Keď bezmocne ležal v posteli, mravcovi, ktorý sa

         zatúlal na okno nemocnice,

         závidel nohy.

    Vrabcovi, čo priletel na konár stromu, závidel krídla

         a stonožku by bol uprosil, aby mu požičala

         jednu zo svojich, aspoň jednu...

    Pochopil som, že tak ako sme mu spevnili drôtom

         úlomky kostí, treba mu zlepiť a spevniť čriepky

         rozbitej nádeje.

     

    Vo vínnej pivnici sme si štrngli s vinohradníkmi

         a Pútnik poznamenal:

    Nádeje sa držíme, ako sa dieťa drží ruky matky,

         keď sa učí prvé kroky.

    O nádej sa opierame ako chromý o barlu.

    Keď sme zdraví, pozeráme sa do zajtrajška s nádejou,

         že neochorieme.

    Keď nás trápi choroba, liečime sa nádejou,

         že vyzdravieme.

    Na jar si vysúkame vo vinohrade rukávy s nádejou

         na bohatú úrodu.

    Na jeseň zanecháme vinohrad s nádejou, že na jar

         znova zakvitne.

    Nádej je veslo, ktorým usmerňujeme svoj čln

         v mori života.

    Nádej je ostrov, na ktorom sa zachránime v búrke.

    Nádej je svetielkom v tme.

    Ráno vykročíme z domu s nádejou, že večer sa

         bezpečne vrátime.

    Celý život putujeme za snom s nádejou, že sny

         naplníme.

     

    AKO MŇAUKO CHODIEVAL NA SMOTANU (z knihy NEUVERITEĽNÉ DOBRODRUŽSTVÁ KOCÚRIKA MŇAUKA)

         Slniečko sa čoraz teplejšie usmievalo, sneh sa topil a strakatý Mňauko sa púšťal spoznávať svet. Mamka s tatkom ho vyviedli z komory na dvor, gazdiná mu naliala do misky mlieka a on sa schuti napil.

         Ovocné stromy začínali pučať, v povetrí poletovali vtáky, do hniezda na komíne zosadol bocian a pred búdou pri šopke stál pes Bruto.

         Aj kurčiatka sa rozčipčali, Bruto si všímal, čo sa robí na dvore, a zlostil sa, keď mu zabzučala pri nose mucha. Vrčal aj vtedy, keď muchy nebolo, lebo Mňaukovi s mamkou a tatkom, sliepkam s kurencami a kačke s káčatkami chcel dať najavo, že on je ich kráľom.

         Keď gazdiná hodila na dvor suché kôrky, aby si kurence i káčatká zazobali, Bruto ich predbehol, uchmatol, čo sa dalo uchmatnúť, a nedbal, že všetkým skáče po nohách.

         Mňauko sa zdržiaval pri mamke a tatkovi. Keď sa rozbehli do humna ponaháňať myši, kocúrik zamňaukal pri dverách a gazdiná mu otvorila. Napil sa mlieka a spokojný vyskočil na diván, kde sedával gazda, keď pozeral televízor. Pritúlil sa k nemu a dobre mu padlo, keď ho pohladkal. Program ho nezaujímal, ale raz si všimol, že na obrazovke sa pretŕčajú veľké zvieratá s dlhánskou šijou a zo stromu si odtŕhajú lístie.

         „Mamá,“ kričí gazda na ženu, „poď sa pozrieť na žirafy!“

         Gazdiná s gazdom obdivovali gazely, levy, slony, leopardy a Mňauko sa čudoval, aké zvláštne zvieratá žijú na svete.

         Na jar stromy rozkvitli, Mňauko rástol, spriatelil sa s kurčiatkami i káčatkami, ktorým sa už belelo perie. Kurčiatka neprestajne hrabali zem a zobali z nej, čo im zachutilo. Káčatká sa najradšej čvachtali pri potoku, čo tiekol cez záhumnie.

         Mňauko by sa bol skamarátil aj s Brutom, ale keď sa k nemu priblížil, zlostne si ho premeriaval očami a hafol, aby ho postrašil.

         Aj mamka s tatkom sa vyhýbali psovi, kde len mohli. Robil sa, že je nad všetkými pánom, lebo je väčší ako kurčiatka, káčatká i Mňaukovi rodičia. Ostatní na dvore pekne spolu nažívali, len Bruto nechcel s nimi nájsť spoločnú reč.

         Kačice netákali sliepkam do kotkodákania a opačne. Keď im gazdiná hodila čosi na zobanie, trochu sa pošťuchali, ale neublížili si. Bruto však na všetkých brechal, akoby dvor patril iba jemu, kurčiatkam skákal po chrbte i po hlave.

         Mamka s tatkom striehli v okolí domu na myši, aj Mňauka zaúčali, lebo chceli vychovať z neho poriadneho kocúra.

         Ráno zašiel k vode, zmáčal si labku a umyl fúziky, hlavu si poutieral. Robil všetko, čo robievali jeho čistotní rodičia. Bolo mu ľúto, že gazdiná ho nepúšťa dnu tak často, ako kým bol maličký.

         Zavše ho zlákala do kuchyne príjemná vôňa jedla, gazdiná mu naliala mlieka, ale gazda ho nemal kedy pohladkať, lebo v lete sa musel starať o záhradu a sad. A Mňaukovi to hladkanie chýbalo.

         Ako ležal na diváne, všimol si, že dvere do špajzy sú odchýlené. Vbehol dnu. A na zemi priam pod nosom sa mu belela v krčiažku smotana. Belela sa a voňala. Mňam! To je dobrota nad všetky dobroty, tešieval sa každý deň a cítil, že fúziky a celý nos má od smotany, div sa nezadusí.

         Iba keď ho prichytila gazdiná. Len čo zbadala, že kocúrik v špajze maškrtí, spustila krik a hľadala metlu. Veď ona ho odnaučí chodiť na smotanu...

         „Škoda metlu na ňom zodrať,“ povie gazda, ktorý sa tešil na segedínsky guláš so smotanou. Chytí Mňauka za šiju a gazdinej povie, aby priniesla prázdne vrecúško, čo dakedy používal na tabak, a hrach.

         Sadne si na diván, Mňaukovi hladká šiju, lebo gazdiná mu viaže na chvost vrecúško z prasačieho mechúra s hrachom.

         „Odvykne si, huncút, v špajze maškrtiť,“ zasmeje sa gazda.

         Mňauko cíti, že urobil zle, mňauká: „Tatkóóó, mamkááá,“ ale rodičia sú na postriežke na myši, nemôžu ho potešiť.

         Gazda ho vynesie na dvor, pohladká ho a pustí. Mňauko si pomyslel, že napokon dobre obišiel, veď smotana bola mňam, mňam. Dal sa do behu a skokmi sa vzdialil od gazdu.

     

    MŇAUKOV STRACH ZO STRAŠIDLA (z knihy NEUVERITEĽNÉ DOBRODRUŽSTVÁ KOCÚRIKA MŇAUKA)

         Beží Mňauko ozlomkrk, priam letí do humna, ale za chvostom mu čosi hrkoce, naháňa ho to. Chvost ho bolí, akoby sa mu bol zahryzol doň ten mrchavý Bruto, ktorý by najradšej vyhnal z dvora celú rodinu Mňaukovcov.

         V humne vyskočil na plot a strašidlo stíchlo, stratilo sa, nevládze za ním. Len čo skočil na zem, znova sa rozrachotilo.

         Mňauko uteká, čo mu sily stačia. Spotený je, zadychčaný, ale ak sa chce strašidla striasť, musí pred ním ujsť. Nemá času rozmýšľať, ako strašidlo uprosiť, aby mu dalo pokoj, treba pred ním zutekať.

         Prebehol už celý chotár, beží do vŕšku s krovinami. Ešte vládze, ale aj strašidlo má vrtké nohy, keď sa mu furt drží za labkami.

         Pod krovinou zbadá noru. Učupí sa do nej a je rád, že strašidlo sa stratilo. Už je dobre, húta Mňauko, oddýchne si a vráti sa domov. Ale pred norou sa zrazu začuduje líška: „Kto sa mi to votrel do príbytku? Má šťastie, že z lovu som sa vrátila s plným bruchom.“

         Mňauko vie, že líška by si rada na ňom pochutila. Vyskočí z nory, beží ostošesť, a strašidlo akoby ho čakalo za krovinou. Chytí sa mu chvosta, šuchoce a bubnuje. Mňauko je v strachu, že strašidla sa nezbaví.

         Na ceste zbadá hintov. Napne šľachy zadných nôh a vyskočí na strechu hintova. Počuje, že dnu sa páni zhovárajú, kočiš s parádnym klobúkom na hlave a bielymi rukavičkami na rukách drží opraty a poháňa kone.

         Mňauka chladí vietor, ale najpríjemnejšie je, že sa striasol strašidla. Trochu sa povozí a pozrie si cudzí, neznámy kraj.

         Iba keď hintov zrazu zabočí na cestu, čo vedie do kaštieľa. Kočiš pribrzdí kone, Mňauko skočí na zem a upaľuje preč. Musí pridať, lebo strašidlo sa asi viezlo s ním: zasa mu šuchoce za chvostom a bubnuje. Keď Mňauko spomalí, aj strašidlo spomalí, keď pridá v behu, aj ono pridá, aby mu neunikol.

         V noci bol po dlhom behu veľmi ustatý, veď hádam preletel cez tri chotáre, ale strašidlo sa neunavilo. V tme sa utiahol pod krovinu, strašidlo nech beží a nech si nohy zoderie.

         Pokojne zadriemal. Snívalo sa mu o mamke a tatkovi, o ich dvore, o zlom Brutovi a o celom peknom svete, z ktorého musel ujsť. Rozmýšľa, ako potrafí domov.

         Na svitaní ho zobudilo škŕkanie v bruchu. Pozeral, či nie je nablízku myš. Nasýtil by sa na cestu k mamke a tatkovi. Lenže myši sa chytať ešte nenaučil. Zdalo sa mu, že na tráve sa slní celá myšia rodinka.

         Zaumienil si, že jediným skokom sa vrhne na pochúťku. Len čo sa pohol, strašidlo sa mu zahryzlo do chvosta a namiesto myšacej hostiny musel utekať, aby sa zachránil. V noci si pospal, a aj keď bol hladný, letel ako strela. Lenže aj strašidlo sa vyspalo, preto ho tak vytrvalo naháňa.

         Kto by porátal hodiny, dni a noci, ktoré prenasledovaný Mňauko preutekal. Iba keď zrazu natrafil na nákladný vlak, čo stál na stanici. Vyskočil do otvoreného vozňa. Ocitol sa na debne a od únavy začal driemať. Tešil sa, že strašidlo nestihlo nasadnúť s ním.

         Zaspal hlbokým spánkom a zobudil sa na hlučné trúbenie. Mňauko vidí pred sebou širokánsku vodu, nad ktorou sa kúdolí dym z komínov parníkov. Ani sa nenazdal a debna, na ktorej sedel, sa niesla v povetrí na lanách z vagóna na loď.

     

    MŇAUKO CESTUJE (z knihy NEUVERITEĽNÉ DOBRODRUŽSTVÁ KOCÚRIKA MŇAUKA)

         Keď sa loď pohla na šíre more, k Mňaukovi prišli dvaja námorníci.

         „Čo s ním? Šmaríme ho do vody?“

         „Uhm,“ Mňauko sa schúli do seba a od strachu ani nedýcha.

         „Na lodi je preňho myší habadej.“

         A tak aj bolo. Mňauko zbadal, že medzi debnami čosi lezie... Skočil za ňou, ale čosi ho zadržalo, div mu chvost neodtrhlo. Hlad bol krutý, myška tučná a ako sa Mňauko hnal za ňou, z chvosta sa mu čosi zvlieklo.

         Nasýtil sa, strašidla sa striasol, ale smútil za mamkou a tatkom. Myší mal na výber, aj odpadkov z kuchyne, ale netušil, kam ho loď zavezie.

         Zaviezla ho do horúcej krajiny piesku, na ktorom iba kde-tu rástla tráva a kriačik. Ľudia tmavej pleti, a len tak s plachtou na sebe, sa prevážali na ťavách s hrbmi na chrbte, medzi ktorými sa im príjemne sedelo.

         Tušil Mňauko, tušil, že je ďaleko z domu, ale bol rád, že zutekal pred strašidlom, ktoré mu bolo dni i noci za labkami, div od strachu svoju kocúriu dušu nevypustil.

         Keď sa ocitol sa v cudzom, neznámom svete, chce ho spoznať.

         Kriakov pribúdalo, kde-tu sa zazelenel aj strom s plochou korunou a na jeho konároch spievali vtáky s pekne zafarbeným perím, aké doma nevidel a nepočul tak pekne trilkovať.

         Kriaky boli čoraz hustejšie a stromy vyššie. Zažblnkotal potok a objavilo sa jazierko, na ktorom plávali kačice, husi a plameniaky. Pod oblohou krúžilo mnoho veľkých vtákov, takých veru doma niet.

         Slnko pripekalo, Mňauko sa utiahol do tieňa pod krovinou a rozmýšľal, kam ho to strach dohnal a ako sa odtiaľto dostane späť k svojim.

         Na dva skoky pred ním vykukla z diery v tráve myš. Mňaukovi sa zbiehali v ústach sliny, ale keď sa chystal na myš skočiť, z oblohy sa na zemi pred ním čosi začernelo. Sup. Akoby bol spadol z neba, nad korisťou rozprestrel krídla a myška nestihla v jeho mocných pazúroch ani len zapišťať.

         Mňauko sa zľakol. Čo keby bol vyšiel z tieňa a chytil myš? Sup by chmatol jeho aj s myšou a mal by chutný obed.

         Z vŕšku zbadal rieku. Práve sa cez ňu brodila črieda slonov. Staršie nasali do chobota vodu a sprchovali mláďatá. Dobre im je, ked žijú s mamkou a tatkom. Mňauko sa sám túla v cudzom svete. Čo zmôže proti dravcovi, keď ho chmatne do pazúrov ako myš?

         Do rieky vbehli zablatené hyeny, veľké ako vlčiaky, daktoré držali zubami kosť. Boli smädné, kosti vypľuli a pili vodu, ale čistotné slony ich hnali preč, lebo nedbajú na hygienu a slušnosť, no fuj, len ich vyhnať z rieky.

         Silnejší všade odoženie slabšieho a čistotný špinavého. Mňauko je malý, menšia od neho je len myš, čo by mu aj teraz padla na chuť, ale oči musí mať pred sebou, za sebou a najmä na oblohe, kde lietajú dravce. Zišlo mu na um, že aj v buši musí dakto rozkazovať a udržiavať poriadok ako gazda na svojom dvore.

         Zrazu zbadá fľakaté zviera na dlhých nohách a s dlhánskou šijou. Žirafa. Pod stromom spásala trávu. Mňauko si všimol, že na hlave má korunu ako kráľovná. Je vyššia ako slon, na všetkých sa pozerá zvysoka, hádam im aj rozkazuje.

         Mňauko prišiel k nej, oslovil ju „pani kráľovná“, ale ona akoby ho nepočula, zdvihla hlavu na dlhej šiji, a keď sa jej Mňauko prihováral, zašomrala: „Nepočujem, veď vidíš, že ochutnávam lístie akácie.“

         Po kmeni sa vyškriabal do koruny stromu, chcel sa prihovoriť kráľovnej pekne do ucha, ale keď sa jej dostal k hlave, práve      obžrala všetko lístie a zachutila jej tráva.

         Mňauko zbehol z akácie, pekne išiel k nej, aby sa dal s ňou do reči, ale vtedy jej prišlo na chuť lístie, čo ostalo na konári.

         Dlho lietal z trávy na strom a zo stromu na trávu. Keď to urobil asi desať ráz, až cítil v tele svalovicu, žirafa spásla všetko lístie akácie a upriamila sa iba na trávu. Mňauko sa pred ňou uklonil, aj fúzik si labkou poutieral, aby urobil na ňu dobrý dojem. „Uhm...“ a všimol si, že na hlave má štyri bradavice, nie korunu.

         „Tu nevladárim, darmo sa mi zaliečaš. Moje kráľovstvo je hentam,“ ukázala hlavou k savane. „Ale tam niet sviežej paše. Volajú ma kráľovná Šaramabura, to si zapamätaj! Zlatú korunu som si nechala v paláci, aby som ju v buši nestratila. A ty si odkiaľ prišiel sem?“

         „Ehm...“

         „Ty nevieš, odkiaľ pochádzaš? Ako ťa volajú?“

         Žirafa je múdra, veď keď zdvihne hlavu, vidí celý svet. Chce aj vedieť, ako nedorasteného kocúrika volajú.

         „Mňau...“

         „Ty si ešte len taký umňaukaný Mňauko. A opovážiš sa ísť sám do buša?“

         „Veď tak... musel som.“

         „Ale musíš sa vedieť brániť proti silnejším. Všetky zvieratá v divočine žijú v čriedach.“

         „Mňau!...“

         „Mňaukania sa nik v buši nezľakne.“

         „Tak čo mi poradíš, kráľovná Šaramabura?“

         „Ak chceš byť pod ochranou, poď do môjho kráľovstva na savane. A čo vieš robiť?“

         „Hm?“ tvári sa bezradne.

         „Ovievať ma figovým listom, keď je horúčava, by si sa naučil, ale na to mám opice. Ty by si mi mohol ovievať členok, nie hlavu,“ zasmeje sa. „Keď nič nevieš, v paláci ťa nepotrebujem. V savane poslúžiš supovi alebo hyene ako predjedlo pred obedom, chacha... A poriadny lev si veru s tebou zuby nezafúľa.“

         Mňaukovi naskočila od strachu husia koža. Nechápal, o čom pani kráľovná hovorí.

         „Zájdi na pavianí vrch, tam býva a kraľuje vládca buša!“

         „Je to ďaleko?“

         „Ďaleko je tam, kde nemáš nádej na šťastie. Kde ti svitá nádej, tam je blízko, aj keby si mal zájsť na koniec sveta,“ múdri sa kráľovná nekonečnej savany. „Kráľ na paviáňom vrchu je starý dudroš a žgrloš. Keď sme boli mladí, mali sme sa spolu vziať, že budeme vládnuť v buši i v savane a nad celým svetom, ale jemu sa nepáčilo, že som vysoká. Musel by vraj postaviť palác bez strechy a v dažďoch by mu doň napršalo. Oženil sa so škaredou levicou a ja, krásavica, som ostala na ocot,“ zvrtla sa a ladne bežala nad bušom, ako keby plávala.

         Mňauko sa ocitol na velikánskej lúke, kde sa pásli gazely, mladé sa zapreli do seba parohmi a skúšali, ktorá je silnejšia. Pod vrchom išla črieda slonov, pobehovali aj diviaky a divé perličky, v kriačine koncertovali všelijaké pestrofarebné vtáčiky.

         Paviány sa vyrojili z rieky a uháňali do buša. Čierno-biele opice s huňatým chvostom lietali zo stromu na strom, ako keby mali krídla. Pomaly, lenivo sa niesla po tráve korytnačka.

         Zaujímavý bol svet, do ktorého sa dostal, ale bál sa, či v ňom osamotený prežije, veď proti silnejšiemu sa nevie brániť.

     

    V SLUŽBE U KRÁĽA (z knihy NEUVERITEĽNÉ DOBRODRUŽSTVÁ KOCÚRIKA MŇAUKA)

         Paviání vrch bolo ľahké nájsť, lebo sedel na ňom húf paviánov a prenikavo vrešťali. Za vrchom stála vstupná brána do paláca s nápisom: TU BÝVA KRÁĽ AMBASA PRVÝ. Palác bol postavený z bambusov a nádvorie obohnané prúteným plotom. Pri vchode rad paviánov so skríženými kopijami, za nimi slony so skríženými chobotmi.

         „Stáť! Kam ideš?“

         „Uhm...“ labkou ukáže na dvor.

         „Koho máme ohlásiť?“

         „Mňau...“

         Kráľ práve vyšiel z paláca, že si po sýtom obede na slniečku zívne. Na hlave sa mu ligoce zlatá koruna, na šiji sa mu černie hustá hriva a cez chrbát má prehodený plášť so zlatými výšivkami. V papuli sa mu zabeleli ostré rezáky a prižmúrenými očami si premeriaval prichádzajúceho so strakatou srsťou. Maličký bol, že by ho svojou labou rozmliaždil jediným chmatom.

         „Čo ťa ku mne dohnalo?“ zabručí.

         „Uhm...“ ukloní sa pred kráľom Ambasom Prvým, „slúžiť by som...“ hanbí sa povedať, že sám sa bojí v buši žiť.

         „Čože by taký... v paláci robil?“ čuduje sa kráľ. „ Iba ak...“ zaviedol ho do predsiene, kde sa hrajú maličké levíčatá. Niektoré majú na sebe košieľky, niektoré sú nahé. „Ráno im treba rozcvičku, aby zmocneli. Pred jedlom im nachystáš vidličky a nožíky, nech sa naučia... ako sa na kráľovské deti...“ vysvetľuje kráľ Ambasa Prvý.

         „Urobím, čo mi kráľovská výsosť...“

         „Pred spaním ich musíš okúpať a obliecť im pyžamu.“

         „Urobím, ako ráčite...“ bol rád, že sa dostal slúžiť kráľovi.

         „Tým najmenším cumlík na fľaške s mliekom v papuľke podržať, aby pekne rástli. Oprať im... Ojoj, roboty bude...“ Dodal: „Ak sa osvedčíš, poverím ťa vyššou vyššou funkciou. Budeš plniť dôležité povinnosti.“

         Mňauko s radosťou prijal službu v kráľovskom paláci. Zaumienil si, že sa bude usilovne starať o princezné a princov, aby kráľ bol s ním spokojný. 

         Poobzeral sa po dvore a všimol si šiator z bambusov, zastrešený listami palmy. Mala to byť budúca felčiareň, ale kráľ nemal nikoho, komu by mohol zveriť liečenie rán a chorôb, čo ohrozujú kráľovskú rodinu, dvoranov i obyvateľov buša. Mňauko si netrúfal ani len pomyslieť, že by ho kráľ za dobrú službu poveril funkciou felčiara.

         Predtým než ho zaviedli k deťom, ocitol sa pred Kirizulom, kráľovým jasnovidcom. Nohy a chvost mal zvieracie, telo mu zdobili mocné supie krídla a na holom krku mu stála operená hlava s kačacím zobákom. Takého zvláštneho tvora Mňauko ešte nevidel.

         „Keďže kráľ ťa poveril za pestúna svojich detí, musím ti položiť niekoľko otázok,“ krútil žiarivými očami a Mňauko si všimol, že farba peria sa mu každú chvíľu mení. „Povedz mi, cudzinec z ďalekého kraja, kedy levíča vbehne do tŕnia, hm...?“

         Mňauko rozmýšľal, až sa mu hlava potila, ale aj tak nevedel, čo Kirizulovi povedať.

         „Levíča vbehne do tŕnia vtedy, keď ho naháňa had, alebo keď ono naháňa hada. Vy tam u vás... nemáte levíčatá ani hady, preto si nevedel odpovedať na moju otázku,“ upokojí Mňauka jasnovidec. „Uhádneš, kedy sa levíča stane veľkým, no...?“

         Mňaukovi sa už nepotila len hlava, celý bol spotený ako myš, no darmo hútal, čo múdremu Kirizulovi odpovedať.

         „Levíča sa stane veľkým, keď narastie, ty to vieš, len to nechceš povedať,“ žmurkne Kirizulo. „Keď sa budeš o princezné a princov dobre starať, chytro narastú a kráľ sa ti štedro odvďačí.“  

         Povinností mal od svitu do mrku vyše hlavy. Kráľovské deťúrence vyviedol ráno na dvor na rozcvičku. Darmo im ukázal, ako majú predpažiť a upažiť. Rozbehli sa a v plote, čo obháňal palác, robili diery, aby mali kadiaľ ujsť do buša. Mňauko ich musel naháňať, diery v plote plátať. Najmenšie rozhrýzli cumlíky a vypľúvali ich, tie staršie si potrhali pri ihraní na sebe košieľky. Mňauko ich musel zošívať a také, čo im už nemohol obliecť, používal na utieranie kráľovho kresla z bambusu.

         Jesť ich mal učiť vidličkou a nožom. Keď im z buša priniesli stehno ulovenej gazely, darmo im podával príbor. Pustili sa do mäsa zubami a šliapali po lyžičkách, nožoch i vidličkách. Večer ich mal okúpať a naučiť, aby si kefkou umývali zuby, pred spaním im obliecť pyžamky.

         Mňauko bol zúfalý, lebo roztopašné levíčatká ho neposlúchali.

         Zubné kefky obhrýzli a pastou si natierali srsť. Mňauko sa bál, že kráľ ho vyhodí zo služby.

         Ako levíčatá rástli, nemúdreli, ale zo dňa na deň čoraz väčšmi vystrájali a Mňauko si nevládal s nimi poradiť. Keď im prikázal, aby si sadli, že im povie rozprávku, začali behať a zapárali do seba labkami. Keď im povedal, aby si trochu pobehali a poihrali sa, sadli si alebo ľahli, a poobede, keď mali spať, behali po dvore.

         Okríknuť ich nesmel, lebo kráľ zakázal v paláci kričať. Ráno Mňauko vzal potrhanú bielizeň do koša a išiel s ňou k potoku, že ju vyperie. Kráľovná Sarahu oznámila, že popoludní pôjde s deťmi na výlet. Mňauko mal čo robiť, aby bielizeň stihol vyprať, vysušiť a vyhladiť, lebo kráľovná bola veľmi pedantná. Keď zúfalý plákal v potoku potrhané nočné košieľky, prisadla si k nemu papagájica Zofu s dvoma utešenými mláďatkami. Perie mali zelené ako tráva, golieriky žlté, zobáky dlhé a ohnuté, no radosť bolo na ne pozerať.

         „Povedz mojim vtáčatkám, čo si želáš, ony ti to zopakujú a ja splním.“

         „Želám si, aby ma levíčatá poslúchali.“

         „Želám si, aby ma levíčatá...“ nedopovedali a leteli za mamičkou.

         Keď sa Mňauko vrátil do paláca, levíčatá poobliekal do nových košieľok. Pristali im a Mňaukovi robili radosť, že si ich netrhali. Na obed si sadli k stolu, na ktorý im priniesli gazeliu pečienku, a levíčatká si pekne ukrajovali z dobroty nožom a vidličkou položili do úst. Po obede si servítkou poutierali bradičky.

         Popoludní priviedli k palácu slona s trónom na chrbte, vyložili doň kráľovnú a pod ňu dali vankúš, aby sa jej príjemne sedelo.

         Levíčatká, ktoré Mňauko pekne vyobliekal, pokládli do rikše a on ich musel ťahať za slonom s kráľovnou, ktorej sa žiadal popoludňajší výlet.

         Potil sa Mňauko, keď ťahal rikšu plnú levíčat. Keď mu bolo najťažšie, vzlietla nad ním Zofu s mladými a videla ako trpí. Svitla mu nádej...

         Išli krajinou kaktusov a sprevádzali ich všetky zvieratá buša. Laptušky a dudky kráľovnej spievali, opice jej schládzali vejárom tvár, aby nedostala úpal.

         Výlet bol krátky, lebo sa zmrákalo a hrozil tropický lejak. V paláci čakalo Mňauka prekvapenie. V maštaľke stála skrotená zebra a na nej parádne sedlo. Odteraz ona bude ťahať rikšu a Mňauko sa bude viezť v sedle. Vedel, že za ten dobrý čin môže ďakovať priateľke Zofu.

    Zobraziť všetko