Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Pseudonym

    Marek, Hron, Bohumil Machytka
  • Životopis autora

    Bohuš Bodacz sa narodil 1. marca 1955 v Bratislave. Po maturite na strednej všeobecnovzdelávacej škole (1973) počas jedného roka vystriedal

    Bohuš Bodacz sa narodil 1. marca 1955 v Bratislave. Po maturite na strednej všeobecnovzdelávacej škole (1973) počas jedného roka vystriedal rozličné povolania (operátor počítacích strojov, nočný závozník), aby sa mohol venovať cestovaniu (postupne navštívil Strednú Áziu, Rusko, Poľsko, Česko, Maďarsko, Rakúsko, Nemecko, krajiny bývalej Juhoslávie, Francúzsko, Rumunsko, Bulharsko, Taliansko, Grécko, Egypt, Monako, Vatikán – niektoré krajiny viackrát). V rokoch 1974 – 1978 študoval etnológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, štúdium zavŕšil prácou Vinohradnícke motívy v západoslovenskej fajanse (niektoré časti práce boli publikované časopisecky) a následne doktorátom. Počas štúdia publikoval v odborných periodikách Slovenský národopis a Národopisní aktuality (ČR), napísal prácu o problematike ľudového divadla v duchu francúzskeho štrukturalizmu (obhajoval ju na Karlovej univerzite v Prahe a neskôr ju predniesol na odbornom sympóziu v Poznani). Zúčastnil sa na viacerých etnografických výskumoch – výskum v okolí Banskej Štiavnice, ale aj dlhodobý záchranný výskum v oblasti dnešného vodného diela Starina na východnom Slovensku; vzišla z neho monografia Horná Cirocha (1985), na ktorej participoval aj ako fotograf. O literatúru sa pokúšal už ako dvanásťročný (básne, próza), ale publikovať začal časopisecky počas vysokoškolských štúdií, keď sa zúčastňoval aj na literárnych súťažiach. Začal krátkymi prózami, ale aj literárnou kritikou a recenzistikou (v 80. a 90. rokoch sa zameriaval na americkú a poľskú literatúru a literatúru krajín bývalej Juhoslávie). Odvtedy publikoval stovky recenzií, ako aj iných publicistických útvarov (reportáží, rozhovorov atď.) v množstve časopisov a novín (Nové knihy, Práca, Smena, Smena na nedeľu, Nové slovo, Literárny týždenník, Knižná revue, Romboid, Slovenské pohľady, Osvetová práca, Národná osveta, Pravda, Népmüvelés, Národná obroda, Literika, PaS, Učiteľské noviny, Slovak Literary Review a i.). Bol členom viacerých porôt literárnych súťaží (napríklad Jašíkove Kysuce, Literárny Ružomberok, Literárne Topoľčany, Rubato) a autorom doslovov. Intenzívne spolupracoval s rozhlasom. Roku 1978 nastúpil do Vydavateľstva Obzor ako odborný redaktor a editor a začal prekladať z češtiny a poľštiny. V rokoch 1986 – 1991 pracoval ako redaktor, po novembri 1989 ako šéfredaktor časopisu Osvetová práca. V roku 1991 prešiel do redakcie Literárneho týždenníka, kde do roku 1999 pracoval ako redaktor a zástupca šéfredaktora. V tom čase bol zostavovateľom a spoluautorom dvoch Slovenských literárnych kalendárov (1999, 2000), stál pri zrode knižnej edície Literárneho týždenníka. Krátko pôsobil v redakcii týždenníka Slovo (1999), od roku 2000 pracuje ako odborný vydavateľský redaktor. Žije a tvorí v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    • Biely rytier v temnom lese alebo Drsný cynik Raymond Chandler (Slovenské pohľady, 4+124, 2008, č. 3)
    • Juraj Jánošík (Osvetová práca, 1988, č. 16)
    • Korunovácia knihy alebo Tajomné hry Umberta Eca (Slovenské pohľady, 4+119, 2003, č. 1)
    • Markíz de Sade: Prorok alebo šialenec (Slovenské pohľady, 4+117, 2001, č. 11)
    • Nenávidím a milujem alebo Catullus, básnik, ktorý nás prežije (Slovenské pohľady, 4+120, 2004, č. 2)
    • Vinný bez viny alebo Osamelý muž Omar Chajjám (Slovenské pohľady, 4+121, 2005, č. 7 – 8)

    Literárna veda

    • Premeny ohňa – Generačné portréty I (1997, spoločné dielo: B. Šikula, B. Bodacz)
    • Skrytá galéria – Generačné portréty II (1998, spoločné dielo: B. Šikula, B. Bodacz)

    Scenáristika

    • Skapal tu pes (1996)
    • Hladný ako spisovateľ (1999)
    • Hľadá sa Janko Hraško (1999)
  • Charakteristika tvorby

         Bohuš Bodacz je autor vzácne dvojdomý. Ako prozaik píše o živote, je rozprávačom milujúcim secesne vinuté stvoly

         Bohuš Bodacz je autor vzácne dvojdomý. Ako prozaik píše o živote, je rozprávačom milujúcim secesne vinuté stvoly príbehov, do ktorých vplieta raz erotiku, inokedy sociálny aspekt, vášeň či elektronické vŕzganie digitálnej doby, našej, jedinečne našej belle époque prelomu tisícročí. Ako esejista s rovnakým zápalom komponuje obrazy obrazov – v duchu posolstva Novej kritiky, teda nie ako akademický analytik, ale ako človek z vyhne, ako autor znalý prozaických remesiel i prozatérskych trikov.

         Z rozprávača sa v Bodaczových esejach stáva pikaro, heroický podpichovač, ale aj vykladač Textu, ktorý sa valí popred nás z hlbín súčasnosti a z hlbín minulosti simultánne. Zotkáva z prozaických mýtov mýty literárnokritické – panoptikum literárnych postáv, ktoré ako víly Sna noci svätojánskej diškurujú s vlastnými autormi, s esejistom, aj s tisíchlavým čitateľom. Bodacz je citlivý na etos (posolstvo, jedinečnú identitu) diela i autora. Všetko vníma v hlbokom subjektívnom zaujatí ako panorámu možností. Pritom ako dlhoročný redaktor kultúrnych aj literárnych periodík pozná aj pot a slzy čiernej driny famulov umazaných od tlačiarenskej černe.

         Prózou debutoval pomerne neskoro, to znamená vo veku skutočne zrelom pre prózu, takpovediac v hrabalovskom veku. Bodaczov debut Pokoj noci (2000) tvorí sedem čŕt a poviedok, pričom prvá z nich, Slávnosť, ponúka zároveň dramaturgický vhľad do autorského zámeru – slávnosť, ba vlastne hostina krátkej prózy je tu: „Zmierujeme sa so svojou situáciou a zapíjame ju modranskými vínami i vínami z Radošinej či starých pivníc baróna Rothschilda z južného Francúzska. Niektorí dávajú prednosť ťažkým vínam zo Španielska, Portugalska, Grécka alebo z Dalmácie, iní sa prikláňajú k Chablisu, granátovo červenému Merlotu, Cabernetu Sauvignon, ale aj k tokajským či korenistým talianskym vínam. Archívne vína si všíma iba málokto, rovnako ako Dom Pérignon, ku ktorému niekto položil misu s čiernym a červeným kaviárom. Tlstá Berta je po okraj naplnená Martellom, ale väčšina uprednostňuje starú whisky z Kentucky.

         Zhasínam staré lustre cingotajúce vo večernom vánku a hodovnú miestnosť zaplavuje mäkké medené svetlo, vychádzajúce z kozuba.“

         Technika romantickej poviedky, na ktorú sú tieto slová alúziou, nie je však u Bodacza skeletom textu, skôr vertikálnou metaforou toho, čo by mohlo byť, v protiklade, k tomu, čo dnes „akože má“ byť… Negatívna deontológia virtuality.

         Kultúrna, nielen sociálna drsnosť tém našej nepokojnej doby, ktoré autor volí, profanity vulgarizmov, v reále nepretržite znejúce kontinuom našich miest i osád, sa v poviedkach zrkadlia ako harasso continuo autorského dôrazu na vyprchávanie viery v dobro, ktoré prináša čas meraný tepom osobného účtu medzi výplatami. „Spočiatku som si myslel, že ide o žart. A pritom išlo o život“ (poviedka Šesť čísel smrti) – takto nevdojak charakterizuje svoj prozaický obraz sveta Bohuš Bodacz. Le vin est lourd, si l’âme est lourde. Víno je ťažké, ak je duša ťažká.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Poviedka Dokonalý súmrak vyšla v maďarčine vo Vámbéry Antológia (2010)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HOLKA, Peter: Bohuš Bodacz: Veľká smrť (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 133, 2017, č. 11, s. 113 – 116. ČÚZY, Ladislav: Bohuš

    HOLKA, Peter: Bohuš Bodacz: Veľká smrť (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 11, s. 113 – 116.

    ČÚZY, Ladislav: Bohuš Bodacz a kolektív: Dokonalý súmrak alebo budmerické inšpirácie. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7– 8, s. 275 – 277.

    ŠAH: Pripomíname si. Bohuš Bodacz – 60. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 3, s. 159 – 160.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    HORVÁTH, K.: Z každého sľubného rožka iba malá troška. In: Národná obroda, roč. 16, 8. februára 2005.

    ŠAH: Bohuš Bodacz – 50. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, IV. + 121, 2005, č. 3, s. 159.

    ŠIKULA, Bystrík.: Kľúč k vražde. Bohuš Bodacz: Polnočná žena. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 121, 2005, č. 3, s. 111 – 115.

    LENČO, Ján: Znovu časom priviate. Bohuš Bodacz: Polnočná žena. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 121, 2005, č. 3, s. 108 – 111.

    HOLKA, Peter – BODACZ, Bohuš: Ako nežiť. (Rozhovor o novom románe Bohuša Bodacza Polnočná žena). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 95 – 97.

    MATEJOV, R.: O šťastí (Bohuš Bodacz: Polnočná žena). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 23.

    GAJDOŠ, Martin: Sen a stagnácia (Bohuš Bodacz: Strážca tajomstva v krajine bláznov). In: Knižná revue, roč. XII., 4. 9. 2002, č. 18, s. 5.

    LENČO, J.: Ešte lepšia ako prvá. Bohuš Bodacz: Strážca tajomstva v krajine bláznov. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 9, s. 118 – 121.

    LENČO, J.: Nepokoj nášho života. Bohuš Bodacz: Pokoj noci. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001,  č. 10, s. 115 – 118.

    SVETOŇ, Ľuboš: Skvelí démoni desu (Bohuš Bodacz: Pokoj noci). In: Knižná revue, roč. XI., 18. 4. 2001, č. 8, s. 5.

    BÁTOROVÁ, M.: Istý voľne ohraničený priestor (Bystrík Šikula, Bohuš Bodacz: Generačné portréty). In: Slovenské pohľady, IV. + 115, 1999, č. 6.

    ČIERNA, M.: Kritika vo voľnom štýle (Bystrík Šikula, Bohuš Bodacz: Generačné portréty). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 15.

    KALISKÝ-HRONSKÝ, R.: Hľadanie generačnej galérie (Bystrík Šikula, Bohuš Bodacz: Generačné portréty). In: Slovenské pohľady, IV. + 115, 1999, č. 5.

    KOVÁČOVÁ, M.: Rôzne spektrá literatúry. In: Slovenské národné noviny, 10 (14), 1999,  č. 16.

    ČÚZY, L.: Interpretačné nahliadnutie (Bystrík Šikula, Bohuš Bodacz: Generačné portréty I. Premeny ohňa). In: Slovenské pohľady, IV. + 114, 1998, č. 3.

    EBEN, J.: Bystrík Šikula, Bohuš Bodacz: Premeny ohňa. Generačné portréty I. In: Knižná revue, 7, 1997, č. 21 – 22.

    KALISKÝ-HRONSKÝ, R.: Nie recenzenti – portrétisti (Bystrík Šikula, Bohuš Bodacz: Generačné portréty I. Premeny ohňa). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 49.

    SUBALLYOVÁ, Ľ.: Rezonancie literatúry (Bystrík Šikula, Bohuš Bodacz: Generačné portréty I. Premeny ohňa). In: Pravda, zv. 7, 19. 9. 1997, č. 215.

    ŠKOTKA, M.: Kritika hodná kritiky literatúry (Bystrík Šikula, Bohuš Bodacz: Generačné portréty I. Premeny ohňa). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 49.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Bohuš Bodacz zaujal rozhľadenosťou, širokým záberom i ostrým perom… Máme pred sebou mináčovsky robustného kritika,

    Bohuš Bodacz zaujal rozhľadenosťou, širokým záberom i ostrým perom… Máme pred sebou mináčovsky robustného kritika, ktorý do svojich textov vkladá vždy niečo zo seba.

    Štefan Moravčík

    A aký je vlastne charakter analýz Šikulu a Bodacza, nie spoluautorských, ale každého osobitne zoradených za sebou? Ich analýzy textov sa snúbia s analýzou v kontexte literárnom, generačnom, ale aj v kontexte reálneho sveta, do ktorého napokon samotná kniha prichádza. (…) Ak výber spisovateľov určoval ich vek, treba uviesť, že literárni kritici (…) Bystrík Šikula a Bohuš Bodacz sú z ich generácie. Neobávali sa podať si svojich rovesníkov, teda v povrchnom chápaní istého automatizmu kamarátov. Dnes, keď sa opäť a častejšie stretávame s pozičným alibizmom nehovoriť o veciach problémových, horúco súčasných, lebo sa to môže časom vypomstiť...

    Ľubica Suballyová (o knihe Premeny ohňa)

    Obaja kritici nepochybne podstupujú riziko. Vo svojich „voľných interpretáciách“ sa podujali v podstate na prieskumnícku úlohu.

    Ján Eben (o knihe Premeny ohňa)

    Prežívame s autormi dobrodružstvo ich čítania i písania o čítaní, a hoci sa to mnohým nezdá, aj to je istý druh intímnosti, ktorí autori vkladajú do knihy… B. Bodacz je akoby zmierlivejší, hľadí na autora ako na kamaráta, ktorému sa dá odpustiť aj občasný balast, aj pošmyknutie sa vo výstavbe textu. Zato však neodpúšťa nedostatok príbehu, príbeh si Bodacz stráži, vyžaduje a musí ho mať… Inak je celkom fajn, keď možno skonštatovať, že autorov robota zjavne tešila, napriek penzu práce, ktorú si museli naordinovať. Z výsledku dýcha akási prirodzená ľahkosť, ich robota je čítavá a nenásilná. Chce sa mi dodať, že aj objavná.

    Roman Kaliský-Hronský (o knihe Skrytá galéria)

    Bystrík Šikula a Bohuš Bodacz sa s odvahou pustili do nepreskúmaného terénu mladšej slovenskej literatúry, do terénu, kde ich nikto nečakal s fanfárami, dokonca paradoxne alebo zákonite ani tí, ktorí v ňom mali byť protagonistami. Šírku projektu i odvahu naň potrebnú, ktorú by som vzhľadom na všetky okolnosti nevyhnutne spojené s takouto rizikovou prácou nazval aj literárnokritickým safari, nemožno prehliadnuť a zaslúži si našu pozornosť.

    Marian Škotka (o knihách Generačné portréty I a II)

    Bodacz priam prekypuje bujným a robustným rozprávačským talentom… Keď sa do jeho knihy pohrúžime, znovu máme až živelnú radosť z čítania, stotožňujeme sa s hrdinom, celkom s ním splývame… Bodacz je bezkonkurenčným majstrom, pokiaľ ide o erotické scény, vie ich tak decentne a elegantne napísať, že každý normálny čitateľ sa s úprimnou vďačnosťou s nimi bez zvyšku stotožňuje. Vie ťažiť rovnako zo ženskej zlomyseľnosti a vypočítavosti ako z mužských komplexov. A pritom je jedinečným ironikom, ktorý správne pochopil, že každá dobrá a pôsobivá irónia nemôže vyvierať z ničoho iného ako práve zo sebairónie.

    Ján Lenčo (o knihe Pokoj noci)

    Býva zvykom sťažovať sa, že slovenská literatúra sa nečíta. O prozaickom debute Bohuša Bodacza Pokoj noci sa to však iste hovoriť nebude. Známy publicista, recenzista a literárny kritik vstúpil do sveta prózy so šarmantným príklonom k deju, tajomstvu až hororu a ku kafkovskému zobrazovaniu sveta. V najlepších zo siedmich poviedok pritom využíva metódu zneistenia a absurdno-fantastického záveru. Napätie Bodaczovho Pokoja noci pravdepodobne mnohým čitateľom nedá spať (veď práve v noci ožívajú démoni): najprv dovtedy, kým knižku plnú napätia a pokúšania nedočítajú, a potom premýšľajú nad tým, či sme naozaj obklopení toľkým zlom a toľkým tichým desom, ako nás autor presviedča. Bohuš Bodacz zužitkoval svoje teoretické poznatky, ktoré zatiaľ prezentoval iba v literárnokritickej praxi, naozaj skvele.

    Ľuboš Svetoň (o knihe Pokoj noci)

    Každá z troch próz knihy je v pravom zmysle slova majsterštukom… Bodacz má aj ďalšiu vlastnosť pravého a veľmi dobrého epika. On vie, ba ešte oveľa viac ako vie, on tiež cíti, a to každou tvorivou bunkou, že všetko, čoho sa dotkne, má veľa rôznych možností, a vie si z nich veľmi zodpovedne vybrať. Žasnem nad tým, že recenzenti Bodaczovho debutu si túto jeho vlastnosť nevšimli… Myslím, že v našej literatúre ešte nemáme tak pregnantne sformulovanú mizériu súčasnej mladej slovenskej rodiny, ako to urobil Bodacz… A keďže je nielen poeta par excellence, ale aj poeta natus, ani tu si nedá ujsť príležitosť vysloviť sa aj ku krutej mizérii súčasného literárneho života. A, možno trochu cynické, bezpochyby však veľmi zúfalé východisko z toho všetkého? Útek – ale kam? Bohuš Bodacz to miesto aj presne pomenúva: „Zázračná jaskynka. Prameň života.“

    Ján Lenčo (o knihe Strážca tajomstva v krajine bláznov)

    Bohuš Bodacz sa vo svojich prózach umelecky prezentuje zväčša dvomi spôsobmi: jeho rozprávanie má buď magický, stajomnený či mysteriózny charakter, alebo sa uberá k pólu popisného, kritického a sociologizujúceho realizmu. Oba spôsoby videnia majú vo svetovej i v našej literatúre svojich majstrovských predchodcov, v tom zmysle si autor vybral vďačné a mohutné pramene vlastnej inšpirácie a tvorivého zobrazenia.

    Radoslav Matejov (o knihe Polnočná žena)

    Ak hovorím o programovom (satirickom) zveličovaní, Bodacz prekračuje hranicu, pred ktorou v nás vyvoláva súcit, aby nás pobúril. (…) A my vieme, kde hľadať odpoveď na otázku, ktorú si Bodacz kladie nielen medzi riadkami, ale aj expressis verbis: „Čože sa to vlastne stalo roku 89? Niekto zasial, iný žal?“ (…) Mrazivou koncentráciou tragických ľudských osudov a dramatických udalostí na malom priestore, smerujúcom k zobrazeniu odvrátenej tváre súčasnej slovenskej spoločnosti. Monštruóznej ako postavy stelesňujúce v románe zlo, ktoré sú v takej neuveriteľnej prevahe nad postavami stelesňujúcimi dobro. Ajhľa, slovenská rozprávka postavená na hlavu! Vôbec, Bodaczov román je v dobrom zmysle slova poučný nielen svojím príbehom, jeho, takpovediac, behavioristickým uchopením. Cenný je aj svojimi (autorovými) poznatkami z rozličných oblastí života a etymologickými výkladmi mien, ktoré autor vkladá do úst viacerým postavám, čo ho v texte zastupujú. Niekedy mu poslúžia aj na komické odľahčenie situácie. (…) Román je plný funkčných citátov, korešpondujúcich buď s niektorými motívmi, alebo témou. (…) Autor sa nebojí použiť hoci aj otrepaný vtip alebo kuchársky recept, ak je to štylisticky príznaková črta tej-ktorej postavy.

    Bystrík Šikula (o knihe Polnočná žena)

    Je to jeden z mála románov, ktoré sa vrcholne mysliteľsky a epicky vyrovnávajú s tzv. nežnou revolúciou a pätnásťročným vývinom po nej… Kľúč k celej myšlienkovej i kompozičnej koncepcii románu je… v kratučkej vete… čo sa to vlastne stalo roku 89? Celá koncepcia diela, ba možno povedať, že systém a logika tejto koncepcie nie je vlastne ničím iným ako hľadaním odpovedí na túto fundamentálnu otázku. Pravdaže, ako inak, cez ľudské osudy...

    Ján Lenčo (o knihe Polnočná žena)

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Slovenských pohľadov za prózu (2003) Cena Slovenských pohľadov za esej (2001) Cena Slovenských pohľadov za literárnu kritiku (1999)

    Cena Slovenských pohľadov za prózu (2003)

    Cena Slovenských pohľadov za esej (2001)

    Cena Slovenských pohľadov za literárnu kritiku (1999)

    Cena Literárneho fondu SR za tvorivý novinársky čin roku (1998)

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za literárnu kritiku za dvojzväzkovú monografiu Generačné portréty (1998)

    1. cena Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v celoštátnej novinárskej súťaži za prózu Príliš mladí na smrť (1996)

    Cena Slovenských pohľadov za prózu (2010)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Korunovácia knihy alebo Tajomné hry Umberta Eca (úryvok z časopisecky publikovanej esejistiky)      Meno ruže má viacero znakov,

    Korunovácia knihy alebo Tajomné hry Umberta Eca (úryvok z časopisecky publikovanej esejistiky)

         Meno ruže má viacero znakov, ktoré sú príznačné pre celú Ecovu tvorbu (a majú veľa spoločného s jedným argentínskym autorom, ktorého meno sme už spomenuli a viac si o ňom povieme neskôr) a jedným z nich sú práve znaky ako také, lebo semiológ Eco neopúšťa svoju zem zasľúbenú; jeho William z Baskervillu vraví: „Nikdy som nepochyboval o pravdivosti znakov (…), znaky sú to jediné, čo človek má, aby sa vyznal vo svete. (…) Samozrejme. Nie vždy má odtlačok rovnaký tvar ako teleso, ktoré ho urobilo, a nie vždy vzniká tlakom nejakého telesa. Niekedy reprodukuje len dojem, ktorý teleso zanechalo v našej mysli, je odtlačkom idey. Idea je znak vecí a obraz je znakom idey, znakom znaku. Z obrazu však môžem rekonštruovať, ak nie priamo teleso, potom aspoň ideu, ktorú o ňom mali iní.“ (Napokon, musíme si všimnúť aj záverečné slová románu: Stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemusNiekdajšia ruža je tu už len ako meno, len číre mená máme vo svojej moci.)

         Podľa Z. Frýborta je problém znaku do románu vložený v niekoľkých rovinách, napríklad v historickej, v samej interpretácii znakov, ako to robia William a Adso, majster a žiak, dvojica, ktorá nám zákonite pripomenie (čo je autorov zámer) doktora Watsona a Sherlocka Holmesa (z Baskervillu, sic!), respektíve, podľa iných interpretov, Vergilia a Danta prechádzajúcich peklom v Božskej komédii. Dvojica majster a žiak kráča celou svetovou literatúrou a je znakom filozofickej témy: odkazuje práve k literatúre ako takej, ktorej znakom je kniha.

         A sme pri knihe (a knižnici ako množine kníh), ktorou je Eco priam posadnutý; je stredom jeho vesmíru, slnkom, demiurgom, prvým Slovom, a tak vlastne znakom znaku, stvoriteľom, hýbateľom a najväčším Tajomstvom, a vlastne sa tomu ani nemožno čudovať, veď všetky Ecove knihy pochádzajú z kníh. Ecovo až mystické vnímanie knihy ide tak ďaleko, že sa uňho „zjavujú aj knihy, ktoré neboli napísané“. A táto magická línia sa v obmenách zjavuje v takmer každom jeho románe. Rovnako ako knižnica, ten svätostánok poznania (a omylov), ktorý môže opäť vystupovať v pozícii ako znak znaku; a zalovme teraz priamo a nenáhodne u Borgesa, ktorý spomína, že „pre Mikuláša Cusanského bola každá priamka oblúkom nekonečnej knižnice...“ Knižnica zohráva svoju nezastupiteľnú úlohu nielen v Mene ruže, ale aj vo Foucaultovom kyvadle a Baudolinovi; je rovnako nesmrteľná ako kniha a ako symbol nového poznania je ukrytá v labyrinte. V labyrinte benediktínskeho opátstva i v tom, ktorý sa hadí pod všetkými krajinami sveta, ako sa o tom obrazne vraví aj v jednom z mott vo Foucaultovom kyvadle: „V podzemí azda pod všetkými krajmi Zeme sa rozprestiera obrovská šachovnica.“

         Ak si voľne zhrnieme, čo sme si už načrtli, nepochybne dôjdeme k záveru, že Meno ruže, ale aj to, čo po ňom nasledovalo, je predovšetkým piesňou o knihe; Ariadninou niťou v labyrinte sveta, bez ktorej by sme boli stratení. A tak možno ani neprekvapí, že ďalšou Ecovou posadnutosťou, ak chcete, znakom, je zoznam; zoznam kníh, vecí človeka: „nič nie je nádhernejšie než zoznam,vraví William nasiaknutý kacírskym smradom, „nástroj podivuhodných hypotéz.“

         Foucaultovo kyvadlo je výkladnou skriňou Ecovej magickosti, fantastickosti, tajomnosti a hier: tajomných hier s čitateľom. Jeho hrdinovia by ju najlepšie mohli definovať úsilím objavovať „duchovné rytierstvo“, hľadaním „niekoľko málo vyvolených mudrcov, ktorí putujú dejinami ľudstva, aby uchovali jadro nehynúceho tajného poznania“. A chcú, aby ľudia vedeli, „že existuje tajomstvo. Prečo by mal človek žiť, keby všetko bolo skutočne tak, ako sa to javí?“ Tajomstvo a tajomno je pavučinová sieť Ecovho rozprávania, ktorá sa sťahuje okolo čitateľa, aby ho napokon zhypnotizovala podzemím poznania a poznaním podzemia. Hier, ktoré sú za hranicami nášho vedenia, v priestoroch, v ktorých sa rozprestiera En-sof, teda Nekonečno, v kabale Boh do tej miery nepochopiteľný, že sa nedá pomenovať, respektíve tetragrammaton, teda štyri symbolické písmená označujúce v kabale Boha, ktorého meno nemožno vysloviť (a Borges zvláštnou zhodou okolností uvádza vo svojich Troch verziách Judáša storočia ohromujúce Tajné Meno Božie – Šem Ameforaš...). Foucaultovo kyvadlo je divadlom tieňov a záhad, je zaklínaním labyrintu skrytého poznania; je eposom o stvorení Knihy.

         Názov Ecovho románu v sebe ukrýva aj narážku, ktorá zrejme neodkazuje len na fyzika z 19. storočia, ale najmä na Michela Foucaulta, francúzskeho filozofa z minulého storočia a autora Slov a vecíDejín šialenstva, v ktorých okrem iného rozbil predstavu o kontinuálnom historickom vývoji. Položil proti nej myšlienku opaku, teda diskontinuity, ktorá ľudstvu, stáročiami učičíkanému ilúziou o naplňovaní nejakého vyššieho zmyslu – trebárs myšlienka, predstava Boha či nevyhnutného smerovania (pokroku) k akejsi bájnej utopistickej spoločnosti – hrozí jamou, priepasťou.

         Eco sa v konečnom dôsledku votrel nielen do kabalistického, ale aj do románového sadu a Foucaultovým kyvadlom, tajomnou literárnou hrou, stvoril text, ktorý nereflektuje len iné texty a sám seba, súčasne sa totiž usiluje premeniť realitu románu v realitu, ktorá by sa potom stala (trojica stretáva postavy, ktoré si pri tvorbe Plánu sama vymyslela).

         Ak sa Eco obrátil ku kabale, nebolo to len preto, aby svojmu čitateľovi pobláznil hlavu svetom mystiky, skôr a predovšetkým mu šlo o to, aby zdôraznil a na najvyšší piedestál povýšil úlohu Knihy, pretože práve kabala pripisuje Knihe a Slovu neskrývanú a nadpozemskú silu a vyjadruje im takú úctu ako takmer žiadne z poznaných učení.

         Eco teda pokračuje vo svojej piesni na chválu knihy, neobchádza však ani svoj obľúbený zoznam, ktorý vo Foucaultovom kyvadle zohráva úlohu katalyzátora udalostí a súčasne ho môžeme vnímať aj ako Ecov drzý žart (ide o zoznam bielizne, ktorý si urobila práčka v 18. storočí a ktorý si trojica redaktorov vysvetľuje úplne inak – ale čo keď správne?).

         Ak sa v našom texte úvah o textoch Umberta Eca neraz vyskytlo meno argentínskeho básnika, prozaika a esejistu Jorgeho Luisa Borgesa (1899 – 1986), nebola to náhoda, ktorá nás k nemu priviedla, ale nečakané a prekvapujúce poznanie. Hoci svetová kritika nikdy nedávala do súvislostí Borgesa s Ecom – či presnejšie Eca s Borgesom – o ich spriaznenosti nemožno pochybovať. Je to samozrejme Eco, ktorý sa zahľadel na Borgesovo územie a nepochybne s obdivom sledoval jeho sugestívne pohyby čarodejníckou paličkou mágie, čím však nijako nechceme ani len naznačiť, že by ich napodobňoval, alebo že by si nebodaj narazil na jeho pozemku svoju studňu. Eco a Borges sú jednoducho spríbuznené duše.

         O Borgesovi je známe, že ho (popri zrkadlách) fascinovali knižnice (a samozrejme knihy) a labyrinty. Dôkazy poľahky nájdeme v jeho tvorbe, za všetky spomeňme jeho slávne poviedky, ktoré majú jeho fascináciu priamo v názvoch, Babylonská knižnicaAbenchákán Bochárí, ktorého zabili v jeho bludisku, alebo napríklad Dvaja králi a dve bludiská. A my vieme, že tak knižnice (knihy), ako aj labyrinty sú srdcovou záležitosťou aj rodáka z Alessandrie (tá strhujúca zhoda mien, ba až významov: piemontská Alessandria, rodisko uctievateľa kníh a knižníc, a egyptská Alexandria známa svojou obrovskou knižnicou).

         Ono je toho však oveľa viac, ako sa napokon na slušné a priam pokrvné príbuzenstvo patrí; budeme hovoriť o Borgesovi, a pred očami sa nám bude vynárať Eco. Kritici hovoria o Argentínčanovi, že častou črtou jeho próz je ludickosť; to isté hovoria o Ecovi. (Pravda, aj o iných, no nejde o to, že vrásky má každý, ale o ich skrytú podobnosť.) O Borgesovi sa opakuje, že vo svojich fikciách deštruuje objektívnu realitu a vytvára realitu novú, práve takú autonómnu, ako je objektívna realita. (Kohosi to pripomína, však?) Ďalej o ňom hovoria, že podhubím jeho intelektuálnosti je jeho široká a všestranná erudícia, nadobudnutá čítaním filozofických a literárnych diel od najstarších čias po súčasnosť. Obvinenia z knižnej inšpirácie Borges odmietol s tým, že svojou tvorbou je pokračovateľom kultúrnych tradícií ľudstva. V Borgesovom zrkadle možno zazrieť Ecove kontúry...

         Ak obrátime zopár stránok nazad alebo si zalistujeme v pamäti a spomenieme si, čo už vieme o Ecovi a jeho poetike a najmä jeho Foucaultovom kyvadle a zacitujeme si zopár slov z Borgesových poviedok, neubránime sa dojatiu nad skrytou podobou vrások týchto dvoch velikánov svetovej literatúry. Buďme pozorní: v poviedke Námet o zradcovi a hrdinovi Borges píše: „Bolo dosť ohromujúce, že dejiny kopírujú dejiny, ale že by dejiny kopírovali literatúru, to je už načisto nepochopiteľné...“ A pridajme: „Kovové puzdro bolo vyduté, znaky na stupnici sa zhodovali s písmenami ktorejsi tlönskej abecedy. Takto po prvý raz prenikol fantastický svet do sveta skutočného.“ Tento úryvok je z Borgesovej poviedky zo začiatku 40. rokov Tlön, Uqbar, Orbis Tertius; Borges v nej rozpútal búrku fantázie, fantastickosti, tajomnej hry skrytých významov, teda všetko to, čo tak dôverne poznáme z Eca.

         Aj pochybovačný a zábudlivý čitateľ si určite spomenie na výmyselnícku trojicu redaktorov, Diotalleviho, Casaubona a Belba, ako spriadali svoju Hru a vymýšľali Plán, a tu zrazu práve v poviedke Tlön,Uqbar, Orbis Tertius sa dozvedáme, že akýsi nemecký teológ Johannes Valentinus Andreä „na začiatku 17. storočia opísal imaginárne bratstvo Ruže a Kríža, čo potom iní založili podľa vzoru toho, čo on predtým popísal.“ Zaujímavé, však? A to už nehovorím o tom, s akou radosťou Balbo, Diotallevi a Casaubon fantazírovali aj o bratstve Ruže a Kríža...

         „Istota, že už bolo všetko napísané, nás likviduje a stavia na úroveň prízrakov,“ napísal Borges, ale my sa ani náhodou nechceme dostať na úroveň prízrakov a už vôbec nie tvrdiť to, čo sa tvrdiť nedá… Iba sme sa pokúšali naznačiť (pretože vzájomná spriaznenosť Eca a Borgesa si žiada osobitnú štúdiu) a predstaviť príbuzenstvo myšlienok dvoch géniov svorne načierajúcich – raz zjavnejšie, inokedy menej jasne – do vôd fantastického až magického realizmu. Spoločne sa odrážajúcich na hladine tajomných hier a záhad, o ktorých Borges tak vtipne (a za nás) poznamenal: „… rozlúštenie záhady sa nikdy nevyrovná samotnej záhade. Záhada je súčasťou nadprirodzeného, ba aj božského. Jej rozlúštenie je len trik.“

     

    Úpal (úryvok z knihy Strážca tajomstva v krajine bláznov)

         Dosadol som do kresla, odpil som si riadny dúšok a kútikom oka, aby to nevyzeralo priveľmi nápadne, pubertálne, žiadostivo či nemravne, či čo už ja viem ako, pozoroval som Michaelu, ako sa vyzlieka. Z dievčenských džínsov a trička do ženskej nahoty.

         Havranie vlasy jej padali takmer po pás a zakrývali opálený chrbát a mierne vystupujúce lopatky, no zdôraznili jej úzke plecia a biely rozprávkový zadoček. Chvíľu sa usilovala dlhými gaštanovohnedými nohami odkopnúť šatstvo pod stôl pri okne, ale uvedomila si, že ju pozorujem, a tak sa pomaly, s gráciou vlastnou iba dievčatám a mladým ženám, zohla a na zlomok sekundy, ktorý môže rozhodnúť aj o osude vesmíru, som zazrel jej jahodovú mušličku. Lastúrový kľúč k podstate sveta.

         Svätý grál.

         Michaela.

         Niekedy sa dá všetko pomenovať jedným menom.

         Že by som sa zaľúbil? Uvažoval som nad možnosťou, ktorá mi dosiaľ nenapadla, a žmolil som v ruke cigaretu. V mojom veku? To by som musel byť poriadne nadratý. Našiel som popolník, dievčatám sa ho ani neráčilo vyprázdňovať. Niežeby som sa niekedy nezamiloval: beznádejne, nešťastne, jednorazovo, viacúčelne, opätovane aj neopätovane… Ako kretén, ako šašo, ako blázon, ako Romeo i Don Quijote, skrátka ako všetci, čo nosia nohavice. Ale to bolo tak dávno, hádam v neolite, teraz mi namiesto krvi kolujú v žilách cynizmus a skepsa. Čo sú také sivé myšacie plášte, do ktorých sa dobre skrýva.

         Z Diovej hlavy vyskočil plamienok, ktorý som lačno vtiahol do cigarety. Modrastý oblak dymu stúpal ku krištáľovému lustru, keď sa ho dotkol, rozplynul sa v jeho zvonkohre.

         A na čo tu teda si? zlomyseľne sa ma čosi spýtalo.

         Obzrel som si Dia, ale on to nebol, jeho tvár bola božsky dôstojná. Iba žena z obrazu ma pozorovala nehybnými očami. Položil som šéfa Olympu na blízky stolík, vzal som si z neho pohár džintoniku a pohodlne som sa usadil v kresle. Pil som a fajčil a spolu s nikotínom šlukoval všetky dotieravé myšlienky a potom som ich s dymom vypúšťal z úst.

         Šum vody ustal, vystriedal ho tichý melodický spev.

         Zahasil som cigaretu, nedopil džintonik.

         Čo teraz robí? Češe si svoje indiánske vlasy? Utiera sa, čaruje s tieňmi na oči, farbičkami, ceruzkami, rúžom? Nie, nemusí, nechcem. Nech je taká, ako som ju uvidel v prvý deň: čistá, krehká, bezbranná… Taká zraniteľná vo svojej kráse a mladosti.

         Dvere sa otvorili a izba sa naplnila vôňami. Neusiloval som sa ich pomenovať, definovať ich, iba som ich do seba vsával. Slastne, s pôžitkom. Náruživo. V tej chvíli sa mi mierne krútila hlava a na ničom mi už nezáležalo. Nad ničím som nerozmýšľal, o ničom nepochyboval, všetkému veril.

         Vánok nadvihol sukne bielym záclonám a z parapetu pípol malý vták s červenkastou viazankou a žltým chvostom. Neodvážil som sa pohnúť.

         Z dverí vystúpila Michaela. Mala na sebe biely kúpací plášť, o ktorom som vedel, že má na chrbte červený kotúč vychádzajúceho slnka. Ležérne si ho pridržiavala rukami, tak, aby som si mohol všetko predstaviť, a nevidieť nič.

         Kráčala po špičkách, skôr dievčensky hravo ako koketne vlnila bokmi a dlhé gaštanovohnedé nohy kládla pred seba ako modelka. Čierne vlasy jej splývali na ramená a pritom sa jej dotieravo tisli do tváre, pretože pri chôdzi mala mierne sklonenú hlavu. Oči som jej nevidel, sklopila ich za havranie pierka mihalníc.

         Zdala sa mi neskutočne vysoká a éterická, ani som si nechcel predstaviť, ako groteskne by som pri nej vyzeral.

         Stála predo mnou.

         Zľahka klesla na päty.

         Pomaly a vznešene dvíhala hlavu, najskôr ľavou, potom pravou rukou si dievčensky jemne a placho odhrnula z tváre závoj vlasov, vtedy sa jej biely plášť na okamih rozhrnul, zdôraznil krásu opáleného tela a odhalil dve drobné pevné prsia s malými kávovými zrnkami dvorcov a stuhnutými malinovými bradavkami. Čierne husté chĺpky ohanbia vytvárali neuveriteľne súmerný trojuholník. Ešte sa na nich chveli strieborné kvapky vody. Zrazu Michaela vzopäla ruky, ako keď páv rozprestiera chvost, a v tej chvíli som ju uzrel v celej jej pohanskej nahote, a potom ich náhle spustila, ako keď labuť sadá na pokojnú hladinu jazerá. Biely plášť jej skĺzol k nohám.

         Nečakane sa veselo rozosmiala a obkročmo si na mňa sadla. Bola celá mokrá. Oboma rukami ma objala okolo krku a ponorila svoju tvár do mojej šedivejúcej brady. Hladkal som jej útly, chudý chrbát. Od končekov vlhkých vlasov po roztvárajúcu sa mušličku.

         Pobozkala ma na ucho a začala sa rytmicky vlniť.

         Žena na obraze mi hľadela rovno do očí.

         Odvrátil som sa.

         Michaela mi vošla do vlasov. Ticho zavzdychala.

         Daj jej žezlo svojej vášne do ruky, poradil by mi chlipný Nabokov, keby teraz sedel vedľa mňa, ale aj tak by som ho nepočúvol, pretože Michaela sa nado mňa naklonila a objala mi tvár svojimi hustými voňavými vlasmi. Nežne si ma privlastnila a zakryla pred svetom. Na oči mi vtisla bozk, ako keby mi horúcimi perami vtlačila na viečka zlaté mince.

         Potom som klesol na kolená a vzal si ju do úst, na jazyku som zacítil chuť mora, ktoré mi stekalo po brade, po hrdle, na hruď, na brucho… Už som nevnímal nič a nikoho, len tú tichú vibrujúcu rozkoš, ten slastný tlak, ktorý nezadržateľne mohutnel. Ohnivé rotujúce kruhy pod viečkami, žeravú dúhu, ktorá mi prenikala do samého mozgu až po hranicu bezstarostného bezvedomia.

     

    Dom (úryvok z knihy Pokoj noci)

         Za oblokom mokne noc, neviem, koľko si ráta hodín. Je zima a stolička podo mnou vytrvalo vŕzga. Bolia ma oči a chrbát. Možno píšem svoje posledné riadky, pretože dnes som sa konečne rozhodol. Poruším zákaz. Nemôžem strážiť tento dom a nenavštíviť všetky jeho miestnosti. Neprehliadnuť každý jeho kút. Nemôžem žiť v ustavičnom napätí a strachu. Musím navštíviť byt na trinástom poschodí. Veľmi dobre si uvedomujem, že nemám čo stratiť. Darmo ma predstavitelia firmy upozorňovali, že vniknutie do ich bytu mi prinesie len nešťastie. Ale čo je to nešťastie, ak človek nie je šťastný? Ak je opustený a sám?

         Odvaha dozrieva ako víno. Rozleje sa v žalúdku a potom teplo stúpa do hlavy. Noc príde o svoje tiene a telo zmocnie. Niet sa čoho báť. Vzal som si starú hrdzavú železnú tyč a vykročil som. Hoci bolo na chodbe svetlo, zvieral som v dlani baterku. Pomaly som kráčal na trináste poschodie.

         Bol som prekvapený sivým prachom, ktorý mi víril okolo členkov, a niekedy vystúpil až do výšky kolien. Každý schod akoby mal svoj osobitý priestor a čas. Na trinástom poschodí mi začala od vzrušenia tiecť krv z nosa. Rubínové kvapky nehlučne padali do sivého prachu. Je neuveriteľné, ako ticho človek krváca.

         Zrazu zhaslo svetlo, rozsvietil som baterku a zastal som pred dverami bytu číslo 52. Nemali kľučku, a ja som to v duchu očakával. Pridržal som si baterku kolenami a starou železnou hrdzavou tyčou som sa chystal vypáčiť dvere. Ale nemusel som, dvere sa nehlučne otvorili a ja som opatrne vstúpil do malej, zvláštnej izby v tvare U. Srdce mi búšilo až v hrdle, lebo som bol presvedčený, že tu niekoho stretnem. Niekoho, kto ma buď zabije, alebo my všetko vysvetlí. V miestnosti však panovalo ticho, ktoré znásobovali trblietavé plamienky desiatok sviečok. Pod oknom stál dubový stôl, keď som k nemu pristúpil, upútal ma na ňom roztvorený zošit s popísanými stránkami. Rýchlo som pohľadom prebehol izbu, či sa v niektorom kúte niekto neschováva, a sadol som si na vŕzgajúcu stoličku pri stole. Listoval som v zošite a očami som preskakoval po riadkoch, ktoré napísala akási unavená ruka. Čítal som: … za oblokom mokne noc… potom sa všetko zmenilo… dažďové kvapky rozplakali okno… obdivoval som ich červené a čierne väzby… chcelo sa mi snívať… spočiatku som ich uprené pohľady nevnímal… dlho som robil tak, ako mi prikázali… píšem si denník, aby som si pripomenul… Tie slová ma zarazili, vzrušili, zneistili, ale keď som si prečítal vetu na prvej strane, všetko som pochopil. Hľadel som na ňu a opakoval som si ju ako zaklínadlo. Niekto krasopisne napísal:

         Jed je pripravený.

    Zobraziť všetko