• Životopis autora

    Boris Brendza sa narodil 2. februára 1979 v Bratislave. V roku 2007 absolvoval magisterské štúdium masmediálnej komunikácie na Univerzite sv.

    Boris Brendza sa narodil 2. februára 1979 v Bratislave. V roku 2007 absolvoval magisterské štúdium masmediálnej komunikácie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde svoje univerzitné vzdelanie rozšíril získaním akademického titulu PhD. (2011), vo svojej dizertačnej práci sa venoval typológii súčasných časopisov. V súčasnosti žije v Bratislave, kde tiež pôsobí ako šéfredaktor časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky, v ktorom (od roku 1998) začínal ako redaktor a s ktorým sa spájajú i autorove publikačné začiatky, siahajúce do polovice 90. rokov 20. storočia. Okrem toho, že sa venuje písaniu a redaktorskej činnosti, pôsobí tiež ako odborný asistent na FMK UCM, kde sa spolupodieľa na vedení seminárov kreatívneho písania, mediálnej produkcie a i. Svoje básne ďalej publikoval v Slovenských pohľadoch, Literárnom týždenníku, Kysuckých novinách, Národnej osvete či v českých periodikách ako Psí víno a Obrys – Kmen. Boris Brendza sa ako porotca pravidelne zúčastňuje rôznych podujatí pre debutujúcich básnikov a prozaikov, no vlastné básne prostredníctvom literárnych súťaží neprezentuje. V súčasnej dobe pracuje na ďalších textoch, ktoré bude obsahovať jeho štvrtá básnická zbierka – jej knižné vydanie autor plánuje na rok 2013.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

         Meno Borisa Brendzu sa spája najmä s fungovaním časopisu Dotyky, prostredníctvom ktorého má autor možnosť udržiavať

         Meno Borisa Brendzu sa spája najmä s fungovaním časopisu Dotyky, prostredníctvom ktorého má autor možnosť udržiavať neustály kontakt so súčasnou scénou mladých básnikov na Slovensku. Po svojich publikačných začiatkoch na stránkach rôznych literárnych periodík básnik do kontextu slovenskej literatúry naplno vstúpil v roku 2000 svojou debutovou básnickou zbierkou Obrazce. Texty Borisa Brendzu sú akýmsi neustálym hľadaním esenciálneho zmyslu výpovede autora, pričom medzi básňami jednotlivých zbierok sú badateľné isté výrazové posuny, ako aj posuny na úrovni jazyka či štruktúry básne. Avšak básnik už od počiatku vytvára jemu vlastnú líniu motívov, ktoré tiež ďalej rozvíja do nových podôb. Autorov záber poézie, ktorým reflektuje ostatné (či už slovenské, alebo zahraničné) literárne dianie, nie je ani zďaleka obmedzený a jeho inšpiračné východiská sú do istej miery viditeľné i v prípade jeho textov (vplyv poézie surrealizmu, konkretistická poetika a pod.).

         Debutový výber Brendzovej poézie predstavuje verše reflektujúce pocity a vnemy lyrického subjektu, jeho najbližšiu realitu, v ktorej sa zrkadlia i jeho vzťahy voči svetu. Ustaľuje sa rovina motívov básnika – Brendza pracuje s motívmi, ako sú napr. večnosť, matka, ticho a i., pričom atribúty modernej poézie strieda s tradičnými. Pevne ukotvené sú v jeho básnických textoch tiež prvky prírodného sveta, najmä animálny motív ryby, hada, motýľa, páva či hyeny (ktoré častokrát v poézii rôznych období a proveniencií nadobúdajú až symbolické významy). Básnik preferuje v zbierke voľný verš, pričom však niektorým básňam dáva podobu rôznorodého formálneho usporiadania veršov. Voľnoveršovú štruktúru niekedy narúšajú veršové pasáže viazané rýmom. Pre lepšiu orientáciu v texte básnik uvádza označenia básní rímskymi číslicami. Názvy básní v zbierke neuvádza, čo možno vnímať aj ako gesto autora vyzývajúce k spolupráci samotného čitateľa – ten môže báseň akoby uchopiť na základe jej ústrednej idey. Básne Brendzovej prvej zbierky predstavujú akési črty, myšlienky v náznaku, fragmenty pocitov. Verše zbierky Obrazce sú ťažko uchopiteľnými zábleskami príbehov, ktoré – podľa slov J. Vlnku – „rúcajú logické súdy“. Potvrdením tejto myšlienky sú i postmoderné tendencie v básňach autora, na ktorých sa však odráža aj zreteľný vplyv modernistického vnímania (prostredníctvom avantgárd a najmä surrealizmu). Okrem týchto znakov možno v textoch nájsť tiež atribúty poetiky J. Ondruša či J. Stacha, ktoré sa rozvíjajú prostredníctvom zmyslových metafor: „hyeny milujú praskajúce kosti“ (báseň XII.); „prebleskuje chlad / kovom po súšiach / kovom do nechtov“ (báseň XVI.). Na „druhé“ prečítanie verše odhaľujú tiež skryté detaily odkazujúce na Bibliu. Autor svoje verše oživuje graficky, ako aj vo zvukovej rovine – používaním zvukových figúr, napríklad aliterácií: „krehké klopkanie kopýtok“, prostredníctvom ktorých sa básnikovi darí zapájať širokú škálu zmyslových vnemov čitateľa. Na úrovni jazyka Brendza častokrát verše skonkrétňuje pomocou číselných výrazov – „šesťstošesťdesiatšesťkrát obtočený had“; „dvanásť pomazaní“; „sedempercentných bohov.“ V zbierke Obrazce dominuje otázka večnosti, pominuteľnosti, akéhosi kolobehu, nekonečna, na čo autor na mnohých miestach zbierky poukazuje veršami ako: „večnosť / v nemennom pohybe“; „pozerá do výšok nekonečna“ atď. Pri tomto hľadaní však nemálo ráz skĺzava i k nevábnym obrazom, prostredníctvom ktorých samotné motívy deestetizuje, čo však vo svojej ďalšej polohe písania kompenzuje, nahrádza veršami imaginatívnej, jemnej lyriky; veršami, v ktorých dominuje ženský subjekt s obrysmi až akejsi éterickej bytosti – „[...] žena / viazaná čistotou / pozerá do výšok nekonečna / nekonečná“ (báseň XIV.).

         Pokračovaním Brendzovho nastúpeného trendu písania je i jeho, v poradí druhá, básnická zbierka Mesačné hodiny (2002). Aspekty vytvárajúce Brendzovu poetiku sú v tomto výbere ustálenejšie a presnejšie. Básnik rozvíja a prepracováva inštrumentárium prírodných prvkov (vŕba, havran, včela, labute a i.), ako aj kľúčový motív večnosti, s ktorými v textoch narába. Cez atribúty počasia a s ním spojeného prírodného sveta vyjadruje nálady, pocity lyrického subjektu a tým intimizuje aj samotnú atmosféru básne. Oproti debutovej zbierke pracuje Brendza viac s komponentmi farebnej škály – spojeniami ako napr. „plášť temnobelasý“; „sivota daždivá“ rozvíja podobu svojich vizuálnych metafor. Obrazy ženského subjektu ako predmetu túžby, éterickej ženy, panny, kultivuje a rozvíja obrazmi ženy – matky, stareny (báseň IX.), prípadne za istú modifikáciu možno považovať napr. i motív včelej matky (báseň II.). Z hľadiska zvukovej výstavby básne sa v zbierke opakujú aliterácie („príjemne prchavý / pás trávy cez peniacu púšť“), novo sa však objavujú krátke refrénovité pasáže veršov, rytmicky podobné riekankám. Opätovne je veľká časť básní uvádzaná bez konkrétnych názvov (očíslované sú rímskymi číslicami ako v predošlom výbere, prípadne sa neuvádzajú ani tie), avšak akýmsi ozvláštnením je samotná kompozícia zbierky, ktorá je netradične tvorená formou štyroch samostatných častí, súborov voľných listov.

         Texty doposiaľ ostatnej básnickej zbierky Borisa Brendzu dopĺňajú kresby M. Kellenbergera. Zbierka Poď ďalej a povedz! (2006) je písaná voľným veršom, no je rámcovaná opakujúcim sa rýmovaným štvorverším a duplicitným používaním motívov približuje žáner pásma, v ktorom sa voľne rozvíja brendzovský motív večnosti a nekonečného putovania. Lyrický subjekt nemá v jednotlivých básňach celkom jasné kontúry. Javí sa tak, akoby mal niekoľko rôznych identít – niektoré z textov vyznievajú ako monológ jeho samého, inde sa lyrický hrdina vyznáva ženskej bytosti, resp. inej, druhej osobe, čo síce na prvý dojem môže pôsobiť mätúco, no v konečnom vyznení sa ukazuje, že Brendza rozohral zaujímavú hru významov a zahalených identít: „Čuduješ sa, / keď sa opýtam, / čo robíš v tejto krajine. [...] Skús nemlčať. / Negúľať očami / dýchavičnej stareny“ (s. 9); „[...] Do stavu prachu / vstúp. / Do stavu ničoho/ pokľakni. / Rozhliadni sa a uviď! / Vlasom tenším ako on sám / načrtni svoju podobu. / Lebo v tej ostaneš / už naveky“ (s. 13). I v tomto výbere sa básnik prikláňa k prvkom konkretistickej (najmä stachovskej) estetiky či tiež k atribútom surrealistického automatického písania (napr. báseň na strane 10). Deestetizujúce obrazy básnik obmieňa pokojnými, intímnymi polohami jeho textov, ktoré v niektorých prípadoch nadobúdajú prvky epickosti – báseň sa stáva akýmsi mikropríbehom a v celkovom vyznení má ostatná zbierka autora tlmený, pokojnejší tón.

         Boris Brendza svoje básne od zbierky k zbierke zjednodušuje, spriehľadňuje, čím sa pre čitateľa stávajú komunikatívnejšími, no i napriek konštantným prvkom jeho textov, ako inšpirácia prírodným svetom, estetizácia škaredého, úsporný jazykový prejav, motív večnosti, nekonečna a ženy/matky/éterickej bytosti, sa nevyhýba experimentu.

    Mária Pavligová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Brendzove básne boli preložené do francúzštiny, angličtiny a poľštiny.

  • Monografie a štúdie o autorovi

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008. BANČEJ, M.: Povedz či pošepkaj.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    BANČEJ, M.: Povedz či pošepkaj. In: Slovenské pohľady, 2007, č. 7 – 8, s. 262 – 264.

    BRÜCK, M.: Na noži. Boris Brendza: Poď ďalej a povedz! In: Knižná revue, roč. 17, 2007, č. 10, s. 5.

    HOCHEL, Igor: Poézia ako zrkadlo duše. Boris Brendza: Poď ďalej a povedz! (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 6, s. 48 – 49.

    KUBICA, M.: Poď ďalej cudzinec/ Poď ďalej a povedz/ Prečo ťa nespoznávam. In: Romboid, č. 7, 2007, s. 63 – 66.

    ChRAPPA, Štefan: Záhrada iskriacich záhad. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, č. 1, 2004, s. 120 – 121.

    VLNKA, J.: Kde sa končí čas, ak ho možno zmeniť. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, č. 1, 2004, s. 118 – 120.

    BANČEJ, M.: Hra na motto alebo mották (3 pohľady na...). In: Dotyky, roč. 15, 2003, č. 1, s. 22 – 23.

    GRUPAČ, Marián – BRENDZA, Boris: Ísť s prúdom je oveľa ľahšie, ako ísť proti nemu (Rozhovor s básnikom a šéfredaktorom časopisu pre mladú literatúru a umenie DOTYKY – Borisom Brendzom). In: Knižná revue, roč. XIII, 9. 7. 2003, č. 14 – 15, s. 20.

    GRUPAČ, Marián: Strohé bolesti (3 pohľady na...). In: Dotyky, roč. 15, 2003, č. 1, s. 22 – 23.

    MORAVČÍK, Štefan: Až do neprirodzenia (3 pohľady na...). In: Dotyky, roč. 15, 2003, č. 1, s. 22 – 23.

    GRUPAČ, Marián: Samota v náznakoch. In: Literárny týždenník, č. 8, 2001, s. 10.

    HATALA, M.: Neprirodzené, nevierohodné, nebásnické. In: Romboid, roč. 36, 2001, č. 2, s. 87 – 88.

    VLNKA, J.: Harmonické obrazce rušných situácií. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, č. 7 – 8, 2000, s. 252 – 253.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Brendzu neodolateľne priťahuje svetlo, nebesia a hviezdy. Nebesia sú pre neho synonymom jasu, energie a duchovného prepojenia. Atribútom nedostihnuteľnej

    Brendzu neodolateľne priťahuje svetlo, nebesia a hviezdy. Nebesia sú pre neho synonymom jasu, energie a duchovného prepojenia. Atribútom nedostihnuteľnej dokonalosti a skutočnosť odohrávajúca sa na zemi je len jeho vyblednutým odleskom. Zaujímavú polohu u neho zaberajú prírodné motívy, fascinácia rastlinstvom.

    Miroslav Brück

    Poď ďalej a povedz! je reflexívnou výpoveďou o životných pocitoch súčasníka, v ktorých sa odráža radosť i smútok, harmónia i napätie, vyrovnanosť, ale i (miestami) existenciálna úzkosť. [...] Ide tu naozaj o básnický jazyk, ktorým akoby sa myslelo, nie o prerozprávanie vopred daných myšlienok do veršov. Raz je to jazyk dosť konkrétny, inokedy ponúka čitateľovi šifru, vždy však má estetickú platnosť.

    Igor Hochel

    Pri čítaní tejto zbierky (zb. Poď ďalej a povedz! – pozn. M. P.) je primárnym pocitom kontemplácia autorského subjektu, jeho úsilie o prienik obrazu krajiny s vlastným pocitovým svetom. Nijaké trúbenie do útoku ,mladého rozhnevaného básniaceho muža‘, ale vyrovnaná, s pokorou k slovu vyrieknutá ,správa o existencii‘.

    Maroš Bančej

    Brendza nezbiera a nezjednocuje existujúce fakty, lebo ich jednoducho nedokáže projektovať do svojich textov, alebo len ako variabilné alogické spojenia bez kauzálnych súvislostí, ktorými nemôže preniknúť k podstate ľudského konania. Naň však príležitostne odkazuje, štylizujúc sa do úlohy akéhosi správcu Božích tajomstiev, no svoje nie práve bohaté poznatky o veciach a o svete musí chtiac-nechtiac prekrývať verbálnym balastom abstrákt.

    Marián Hatala

    Brendzove básne – obrazce majú biblické pozadie a z konkrétnych textov môžeme neraz vytušiť narážky na niektorý z biblických príbehov. Ďalšou špecifickou črtou textov je skutočnosť, že ide o samovzťažné verše, ktoré rúcajú logické súdy, ktoré sa rútia do seba, do mnohovýznamovej hĺbky subjektu. Sú to neuchopiteľné momenty vnútorných príbehov, ktoré súvisia s motívom ticha. Autor napriek tomu, že jeho básne boli inšpirované rušnými situáciami rozrušeného subjektu, vytvára harmonické obrazce a pracuje s tichom.

    Jaroslav Vlnka

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Písanie je pre mňa záznamom pocitu, jedinečného vnemu, možno konkrétnej situácie, či na prvý pohľad marginálnej udalosti. Je aj pokusom

    Písanie je pre mňa záznamom pocitu, jedinečného vnemu, možno konkrétnej situácie, či na prvý pohľad marginálnej udalosti. Je aj pokusom o pochopenie nepochopiteľného, vytvorenie paralelnej reality, či realít, prepojenie zdanlivo nesúvisiacich vecí, dejov. A niekedy aj očistným – katarzným procesom. Väčšinou je to doteraz mne neznámy impulz. Vnuknutie, iskra alebo len okamih, čosi, ako keď sa kvapka vody v prvotnom bode dotkne hladiny a vie, že síce jej tvar zaniká, no stáva sa súčasťou všetkého. Rád si len načrtnem tému, potom s ňou pracujem, rozprestieram a často v nej nájdem úplne nový priestor. Je to čosi ako otváranie nekonečna. Poéziu vnímam ako vesmír, ktorý môže byť skutočnejší ako ten náš.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    VI. (zo zbierky Obrazce )   sladkosť túžby diamantové ustrice a polnoc zmenená na netopierí zvuk

    VI. (zo zbierky Obrazce)

     

    sladkosť túžby

    diamantové ustrice

    a polnoc

    zmenená na netopierí zvuk

                                                                                                                        hĺbkou

                                                                                                                              strmosťou

                                                                                                                            predkladaním sa

     

                                                                                                                                               polnoc

                                                                                                                                               stúpa z hostií

     

    tam kde je čistá

    a kvitne

    na obrovskom plátne

    letiac vzletným

    letiac rastúcim

    čerstvo zmeneným pohľadom

    pohľadom                                     netopiera

     

     

    XXXXI. (zo zbierky Obrazce)

     

    povedz slovami

    myšlienkou

    koľko a koľký raz

    sa prebudíme

    koľko a koľkí

                                                                                                                                iba

    v mračne bielych holubíc

     

    povedz

    na akej pevnine

    sa ocitneme

    keď pokožka

                                                                                                                            

                                                                                                     zmodrie

     

     

    XXXXII. (zo zbierky Obrazce)

     

      na lesnom papradí

    sa začína bál

      bál

      zvláštneho rána

    hovorí

      čosi o stúpaní

      čosi o farbách

      čosi o láske

    a svitá niečím

      čo už nie je

     

     

    XIII. (zo zbierky Mesačné hodiny)

    – –

    Voskové plátno pretkané dúhou.

    V rukách vzduch

    a atrament.

     

    Je to obyčajné nebo.

     

    Nahé nebo.

    Na juhu s poslom búrky,

    ktorý v rukách drží trúbu.

     

    Všetko tíchne.

    Prichádzajú mračná.

    A pokrývajú zem svojou túžbou

    zosadnúť.

     

     

    – –  (s. 49, zo zbierky Mesačné hodiny)

         Je chladná,

         chladná ako mramorové panny,

         ktorých volanie je čoraz prudšie.

     

    Je chladná

    voniaca pižmom.

    Drobená pachom pohanského prekliatia.

     

    Pomaly sa kotúľa, sleduje.

    Niekto sleduje.

     

    Na druhej strane líca

    načrtáva zub.

    Na druhej strane skaly,

    zas len skala.

    Kosť je mäkšia ako inokedy,

    tvár nepodobná.

    Zhasnutá.

     

         Mramorové panny,

         ktorých volanie je čoraz horšie,

         stoja na koncoch svojich pŕs,

         ako nevinne,

         och, ako nevinne.

     

     

    (s. 6, zo zbierky Poď ďalej a povedz!)

    Na jedinej farbe

    ležia tvoje nebesia.

     

    Máš oči plné jasu,

    havraniu kožu

    a z lýtok ti stekajú iskry.

     

    Si už unavená

    pohľadom na tú istú rovinu.

     

    Je v nej priveľa pokoja.

     

    Dnes sa ti prisnil sen.

    Cítila si vietor,

    ako zdvíha tvoju tvár.

    Ako zem púšťa korene

    a ty stúpaš do víru

    žiariaceho svetla.

     

      

    (s. 38, zo zbierky Poď ďalej a povedz!)

    K slnku pláva koráb

    plný strateného svetla.

    Je to spev

    Pomaly hasnúcej hviezdy.

     

    To, čo sa odráža,

    sú len kusy ozvien

    a praskot klenby

    pod tebou.

     

    Máš ruky

    v šiestich stranách prázdna.

    Držíš sa ho.

     

    A ono povoľuje.

     

    (s. 23, zo zbierky Poď ďalej a povedz!)

    Pobledla si, priepasť.

    Už nemáš farbu

    zamilovanej ženy.

     

    Ráno vstaneš,

    preklínaš tmu

    a vkročíš do dymu,

    ktorý ostal po sviecach.

     

    Mlčíš čoraz viac,

    no nie z vedomia svojej sily,

    ale že čakáš, kto ťa osloví.

     

    Akoby si zostarla.

    Ty, ktorej čas nosí hlavy mŕtvych bohov.

    Ty, ktorá žiariš pred počatím večnosti.

     

    Nerozumiem.

     

    Ale darujem ti kvety,

    ktoré máš tak rada.
    Zobraziť všetko