Obrázky kníh


Po vtákoch - 2015
Po vtákoch - 2015



  • Životopis autora

    Boris Filan sa narodil 30. júna 1949 v Bratislave. Vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU v Bratislave.

    Boris Filan sa narodil 30. júna 1949 v Bratislave. Vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1973 – 1987 pracoval ako dramaturg v literárnej redakcii a redakcii zábavných programov Československej televízie v Bratislave. Okrem bohatej literárnej tvorby pôsobí aj v oblasti humoru a zábavy. Autorsky pripravoval a uvádzal televíznu talkshow Gala Borisa Filana, relácie LigapasážCesta okolo seba. V rádiu Okey mal každú nedeľu napoludnie svoju talkshow Tri opice. V Slovenskom rozhlase pravidelne uvádza reláciu Pálenica. Hoci o sebe tvrdí, že nie je cestovateľ, ale tulák, navštívil mnohé krajiny a priniesol z nich zaujímavé písomné záznamy, ktoré vyšli knižne.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • Túlavý psík (1987, knižné vydanie textov piesní)
    • 69 textov (1996, knižné vydanie textov piesní)
    • Kamalásky (2004, knižné vydanie textov piesní)
    • Slávne texty slávnych piesní (2008, kniha + CD)

    Esej

    Pre deti a mládež

    • Puki (1991)

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Scenáristika

    • Čertove volky (1983, scenár televíznej inscenácie)
    • Spevák (1984, scenár televízneho filmu)
    • 333 strieborných prepelíc (1986, scenár televíznej inscenácie)
    • Rabaka (1989, scenár hudobného filmu so skupinou Elán)
    • Snehulienka a sedem pretekárov (1991, tanečný muzikál pre deti, spoločné dielo: B. Filan, V. Patejdl)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Filanovo autorské rozpätie zasahuje do viacerých oblastí pôvodnej tvorby. Jeho verše poznajú široké masy poslucháčov

    Filanovo autorské rozpätie zasahuje do viacerých oblastí pôvodnej tvorby. Jeho verše poznajú široké masy poslucháčov rádií v podobe textov piesní pop-music, ktoré písal najmä pre skupiny Prúdy, Elán a viacerých známych interpretov. Mnohé z nich sa stali hitmi (ZRPŠ, Čas malín, Veľký sen mora, Nie sme zlí, Neviem byť sám a ďalšie). Je známym moderátorom rôznych relácií humoristicko-zábavnej povahy, ktoré pripravoval na pokračovanie pre televíziu a rádiá. Autorsky sa ťažisko jeho tvorby posúva od ľahko zapamätateľných rýmovaných textov cez cestovateľské zážitky, črty a úvahy až k vážnym žánrom prozaickej povahy. Akoby s rovnakou ľahkosťou písal text pesničky, poviedku, román či scenár. Na Slovensku je málo autorov, ktorí by pri podobnom tvorivom rozpätí prichádzali s natoľko vyváženou kvalitou.

    Ján Litvák

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Šesťdesiatnici: Výpredaj ilúzií. In: Romboid ,

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Šesťdesiatnici: Výpredaj ilúzií. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 103.

    GAVENDA, Marián – FILAN, Boris – JURÍK, Ľuboš: Quo vadis (4) Cisárove nové šaty. (Rozhovor). In: TV Lux, 30. 11. 2016.
    http://www.tvlux.sk/archiv/play/11291

    JURÍK, Ľuboš: Fenomén Filan. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 5, s. 80 – 83.

    BODACZ, Bohuš: Boris Filan: Ako išlo oko na vandrovku. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 1, s. 118.

    MACHYTKA, Bohumil: Sedem viet o siedmich knihách. Boris Filan: Raba suli. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 5, s. 116 – 117.

    KERNÝ, Dušan: Boris Filan: Vodka, duša, kaviár. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 4, s.  135 – 137.

    HALVONÍK, Alexander: Preberanie v kvantite (Slovenská próza 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. V – VI.

    Autor neuved.: Boris Filan (1949) vydal v Ikare scériu... (Boris Filan: PrespoRock). In: Knižná revue, roč. XX, 26. 5. 2010, č. 11, s. 4.

    BODACZ, B.: Súkromný lunapark. In: Slovenské pohľady, IV. + 125, 2009, č. 4.

    HALVONÍK, Alexander: Boris Filan: Klimtov bozk. In: Knižná revue, roč. XIX, 28. 10. 2009, č. 22, s. 1.

    MALOVIČ, P.: Cesta k bozku je šťavnatá (Boris Filan: Klimtov bozk). In: Pravda,
    5. júla 2009.  

    ŤAPAJOVÁ, Elena: Usilujem sa ľuďom sprostredkovať pohodu (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIX, 5. 8. 2009, č. 16 – 17, s. 12.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. VI.

    SVETOŇ, Ľuboš: Škodoradosť je najväčšia radosť. Boris Filan: Dole vodou. Správa o splavovaní delty Dunaja s Jožom Rážom a s našimi manželkami  (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. 5.

    SVETOŇ, Ľuboš: Sladko-slané. Boris Filan: Bratislavské krutosti (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XIX, 7. 1. 2009, č. 1, s. 5.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    VLNKA, Jaroslav: Boris Filan: Tam Tam Plus (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVII, 1. 8. 2007, č. 16 – 17, s. 3.

    ROŽŇOVÁ, Jitka – FILAN, Boris: Nie je sedem divov, iba jeden – láska (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVI, 4. 7. 2006, č. 14 – 15, s. 10.

    VLNKA, Jaroslav: Cesty v človeku aj mimo neho (Boris Filan: Wewerka). In: Knižná revue, roč. XVI, 2. 8. 2006, č. 16 – 17, s. 5.

    BATIKOVÁ, Eva: Pozvánka do osobného hotela (Boris Filan: Ľubošova finta). In: Knižná revue, roč. XV, 9. 11. 2005, č. 23, s. 5.

    BODACZ, Bohuš: Svet podľa Filana. Boris Filan: Posledný Tam Tam. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 115 – 117.

    HOCHEL, I.: Boris Filan. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    HAŠKOVÁ, Zuzana: Život podľa Troch opíc (Boris Filan: Tri opice). In: Knižná revue, roč. XIV, 3. 3. 2004, č. 5, s. 5.

    ŠAH: Boris Filan – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 157.

    GABRÍKOVÁ, Adela: Posledný výlet? (Boris Filan: Posledný Tam Tam). In: Knižná revue, 26. 5. 2004, č. 11, s. 5.

    -rm-: Hviezdičky na stole (Boris Filan: Kamalásky). In: Knižná revue, 28. 4. 2004, č. 9, s. 3.

    ČÚZY, L.: Žeby nástup novej literatúry? (Boris Filan: Pálenica). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 3, 2001, č. 19.

    MALEC, I.: Menej je niekedy viac (Boris Filan: Pálenica). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 15.

    FERKO, Miloš: Minútky na storako. Boris Filan: Pálenica 1 (všetko, čo bolo, nebolo alebo nemohlo byť v rozhlasovej Pálenici). In. Knižná revue, roč. XI, 21. 3. 2001, č. 6, s. 5.

    FERKO, Miloš: Za obzor (Boris Filan: Tam tam tri). In: Knižná revue, roč. IX, 4. 8. 1999, č. 16 – 17, s. 10.

    KINČEK, J.: Hodina človečiny. In: Filan, B.: Túlavý psík. Bratislava: Opus 1987.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Básne Borisa Filana mám rada už od svojich detských čias, keď sme počúvali Elán a Vaša Patejdla, a iné jemne poetické piesne

    Básne Borisa Filana mám rada už od svojich detských čias, keď sme počúvali Elán a Vaša Patejdla, a iné jemne poetické piesne tej doby. Texty pesničiek vybrúsili jeho prácu so zvukovou podobou písaného textu, lebo ako sám vraví: „Mám rád dážď, je nádherná veta pre textára“. S jazykom pracuje úsporne, krátke vety, heslovité podanie a prítomnosť kľúčových slov v texte uľahčujú orientáciu a sústredenie, čím získa pôžitok z čítania aj menej náročný čitateľ. Filanov rozprávačský štýl je pútavý – ľahký, pritom dôvtipný a metaforicky dobre vyvážený. Možno v ňom vybadať spätosť s českou tradíciou duchaplných zabávačov, siahajúcou od Vlasta Buriana, Jana Wericha, Jiřího Voskovca až k Petrovi Novotnému, ktorý zábavne porozpráva aj o tom, ako sa ráno sprchoval.

    Eva Batiková

    Filanove románové dielo, nazvané interaktívne Wewerka, je dynamickým príbehom, ktorý sa priam fyzicky odohráva v súčasnosti, duchovnou atmosférou sa však vracia do 60. rokov. Nápadne pripomína kultové romány príslušníkov beat generation (napríklad Kerouacov román Na ceste) naplnené zámerným hľadaním zmyslu aj bezcieľnym blúdením vo vlastnom vnútri.

    Jaroslav Vlnka

    Cestopisné črty z knihy Borisa Filana sú bonusovým prídavkom k čitateľsky úspešnej sérii „tamtamov“ – beletrizovaných knižných zápiskov o cestovateľských zážitkoch a dojmoch autora z rôznych kútov sveta. Literárny text čerpá inšpiráciu z nečakaných náhod a prekvapivých stretnutí, ktoré autora ohromujú a vyvádzajú zo všednosti, pričom však nestráca zo zreteľa tvorivý záujem, opierajúci sa o poznanie, že „takéto stretnutia sú mystické a nesmú sa prepásť“.

    Jaroslav Vlnka

    Rôzne sú cesty inšpirácie. Pri hľadaní vnuknutí Borisa Filana pre zaujímavú knihu Bratislavské krutosti nepochybne treba pátrať nejaký ten rôčik dozadu a pripomenúť si viaceré spomienkové knihy Júliusa Satinského a najmä z roku 2006 Rozpomínanie Ľuboša Juríka. Filan a Jurík sa priatelia už od detských liet, keď spolu vyrastali na jednej ulici. Vo chvíli, keď Ľ. Jurík vydal svoje spomienky na detstvo a mladosť, Filan len pokrútil hlavou, že sú to veru zromantizované pamäte, že on si to pamätá krutejšie. A veru krutosti sa popri láskavosti a nežnosti vôbec nevyhýba. Asi tak akosi to všetko bolo, ak pamätníci neklamú.

    Ľuboš Svetoň

    Svieže a aj faktograficky príjemne nepreplnené dielko zodpovedá nárokom, aké sa kladú na modernú cestopisnú reportáž. Uvoľnené rozprávanie pretavené cez osobnostne prežité, navyše s pozoruhodne dobrou bohatou slovenčinou, dáva šancu čitateľom opäť raz prebdieť noc. Podobne ako predchádzajúca kniha rozpomienok na vlastné detstvo Bratislavské krutosti (2008), aj kniha Dole vodou je spestrená košatejšími opismi. Už samotná téma má v sebe čaro upútať textom synchrónne s tečúcou lenivou, ale aj mimoriadne romantickou vodou. Rumunská delta Dunaja je blízka i vzdialená zároveň, viac netreba dopovedávať, lebo Filana v jeho náruživom písaní ťažko prepísknuť. S humorom a nadhľadom tvoril všetky doterajšie cestopisné knižky, ani táto „rumunská“ nie je výnimkou.

    Ľuboš Svetoň

    Fascinácia bozkom, týmto aktom poetickej chémie lásky, erotiky aj sexu zamestnáva umelcov celú večnosť. Okrem toho, že je zvyčajne mikropríbehom s nádychom romantiky a naivity, môže vyvolávať aj rozporné asociácie a spomienky, pornografické výzvy aj kritické výklady. V rozsiahlej románovej freske niekdajšej veľkej nádeje československého basketbalu, básnika, cestovateľa, textára, scenáristu, moderátora, a najmä spisovateľa Filana je bozk nežnou niťou s korálikmi lásky. Zošíva pôsobivý príbeh dotykov a objavov rozochvenej čistej mladosti. Je plný prienikov impresionistických vízií a viac-menej typických zážitkov zodpovedajúcich veku hrdinov, je intarzovaný nešikovnosťou a pochybnosťami dospievajúceho poznania, ale aj chronickými krutosťami stalinskej doby 50. rokov a socializmu s ľudskou tvárou 60. rokov.

    Pavel Malovič

    Šesťdesiatnik Boris Filan má oproti iným dobrým spisovateľom zjavný hendikep: je priveľmi populárny. Zaslúžená popularita: rozhlasové, televízne i knižné performancie, textárska animácia popmusic. Raz cestopisy plné exotických zážitkov, vtipných gagov a luxusných príhod, raz publicistická šou plná objavných postrehov o nás a „našich dítkach“, raz ohňostroje poetických obrazov inšpirujúci skvelých muzikantov. Vždy ten istý Filan, vždy oslovujúci svoje recepčné okruhy, ale vždy s konotáciami prebíjajúcimi obzory bežného recepčného priemeru. Teraz však Boris Filan ponúka svojim fanúšičkám a fanúšikom veľký román. V slovenskom kultúrnom svete je román ešte vždy udalosť vzbudzujúca zvedavosť kdekoho, nielen verných. A keď Filan ponúka román veľký nielen svojím rozsahom, záberom na takmer celé storočie a generáciu v ňom, ale najmä „svojimi riešeniami“ románových a ontologických problémov, s ktorými zápasí naša románovo prudko sa rozvíjajúca literárna realita, môže pokojne ísť o literárnu udalosť. Vo Filanovej tvorbe je navyše všetko autobiografické a už sám tento fakt je hodný nielen záujmu, ale i zvedavosti.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena E. E. Kischa za najlepšiu knihu literatúry faktu (1994) Cena VÚB za najpredávanejšiu knihu Tam tam tri (1999) Cena VÚB banky za

    Cena E. E. Kischa za najlepšiu knihu literatúry faktu (1994)

    Cena VÚB za najpredávanejšiu knihu Tam tam tri (1999)

    Cena VÚB banky za najpredávanejšiu knihu (2000)

    Mimoriadne ocenenie vydavateľstva Ikar (2004)

    Zlaté pero, cena literárnych kritikov za rok 2009

    Zlatý biatec 2009 za vytrvalú snahu o novú kvalitu medziľudských vzťahov a jedinečný vklad do slovenskej kultúry (2010)

    Kniha roka 2009 za román Klimtov bozk

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Texty piesní: Mladosť Mladosť to nie je len bez vrások tvár V občianskom zápis, že máš rokov pár Prekrásna

    Texty piesní:

    Mladosť

    Mladosť to nie je len bez vrások tvár
    V občianskom zápis, že máš rokov pár
    Prekrásna nádej, že všetko už vieš
    Krajina lásky kde túlať sa smieš

    Mladosť je nádej
    A je niečo viac
    Viac ako snívať
    V oblakoch bývať
    V noci sa dívať
    Na Mesiac

    Vieme byť vážni a vieme sa smiať
    Dostávať lásku a priateľstvo dať
    Vo vlasoch hviezdy a dni plné krás
    Mladosť je zázrakov čas

     

    Kamikadze lásky

    Roztrhla si pančucháče
    Na sedadle v kine
    Teraz u mňa ticho plače
    Asi nemá iné

    Môcť tak vyliezť po rebríku
    Toho očka
    Ale počkám
    Stačí že som pri nej

    Na mňa totiž nikdy žiadne
    Dievča nezvýši
    Aj keď som už z celej triedy
    Takmer najvyšší

    Dievča ktoré u mňa plače
    Drží lienku v hrsti
    Pod oblokom sedem mačiek
    S iskierkami v srsti

    Po tých mačkách
    Pošli odkaz
    Že si u mňa musíš počkať
    Na šikovné prsty

    Na mňa totiž nikdy žiadne
    Dievča nezvýši
    Aj keď som už z celej triedy
    Takmer najvyšší

    V predsieni rozpakov
    Končím vždy rovnako
    V ponorke márnych túžob
    V lietadle smiešnych nádejí

    Som kamikadze lásky

     

    Veľký sen mora

    Lode majú mená žien
    O nich ten svoj veľký sen
    More sníva

    Modré oči zálivov
    Na dne závoj krásnych snov
    More skrýva

    Biele ruky hladkých vĺn
    V modrej púšti prázdny čln
    More skrýva

    Mená lodí stratených
    Nevráti sa žiadna z nich

    Lode majú mená žien
    O nich ten svoj veľký sen
    More sníva

    Koľko sľubov, koľko slov
    Koľko túžob, koľko snov
    More skrýva

    Odlesk dávnych požiarov
    Lesy štíhlych stožiarov
    More skrýva

    Mená lodí stratených
    Nevráti sa žiadna z nich

    Nevráti sa žiadna z nich

     

    Smrtka na pražskom orloji

    Turisti vrabce školy
    Orloj a apoštoli
    Pod nimi smrtka stojí
    A každý sa jej bojí

    Vždy usmieva sa na mňa
    Tá smutná stará panna
    Verí že bude moja
    Jej bozky strašne bolia

    Smrť niečo pripomína
    Čo to raz všetci zistia
    Je pre každého iná
    A predsa vždy tá istá

    Tej kráske na pražskom orloji
    Odkážte že o ňu vôbec nestojím
    Nech si ďalej máta na veži
    Ja verím, že budem stále žiť

    Nech si na mňa čaká každý deň
    Ja jej na to rande neprídem
    Pozývam vás všetkých na pivo
    Kašlem na smrť – verím na život

     

    TAM TAM PLUS

    Mušky

         Už opäť sú tu. Tie malé mušky, ktoré mi večer pri písaní sadajú na papier v písacom stroji a rozptyľujú ma. Viete ktoré – také tie priesvitné s tenučkými nohami, ako keď si dievčatko obuje mamine topánky na vysokom podpätku. Nechcem tým muškám ublížiť, tak ich vždy trpezlivo jemne odfukujem z papiera, ale to ste nevideli. Taká malá muška sa vie držať na papieri ako prilepená. Krídla odfúknuté až za ušami, takmer leží, nôžky natiahnuté – a nepopustí. Môžem fúkať, až mi sliny fŕkajú, ale muška by sa tuším udržala aj v uragáne. Našťastie som objavil fintu: fúkam, fúkam, zrazu prestanem, ako keby som to vzdal. Ona poľaví v pozornosti, myslí si, že zvíťazila; ja zrazu nečakane prudko fúknem a ona musí letieť, aj keď sa jej nechce. Muška. Nedá si povedať a zakaždým sa na papier vráti. Nerád by som jej ublížil, raz, dva, päťkrát ju odfúknem, ale nakoniec stratím trpezlivosť a rozpučím ju. Aké je z toho poučenie:

         1. Keď prestane fúkať, nemysli si, že už je po nebezpečenstve.

         2. Never nikomu, čo tvrdí, že ti nechce ublížiť. Ak môže, nakoniec ťa rozpučí.

         (S týmito poučeniami sa celkom slušne orientujem v súkromí aj v politike.)

     

    Africká lyžica

         Ibrahim má dve mamy. Tá mladšia je šarmantná africká dáma po päťdesiatke, s ohnivou iskrou v oku. Sedeli sme u nich na dvore pod stromom, obkolesení deckami. Pýtal som sa, čo ju v živote najviac teší. Cudne sa usmiala a povedala:

         „Ty sviniar, ale mi dávaš poriadne pikantné otázky. Mňa najviac teší to čo aj teba.“

         „Ja najradšej – varím,“ povedal som v rozpakoch. Chápavo kývala hlavou. Ona vie, o čo ide, ja viem, o čo ide a decká sa azda dovtípia.

         „A ako často sa u vás doma varí?“ spýtala sa s úprimným záujmom.

         „Každý deň a cez víkendy aj dva razy,“ povedal som.

         „No, potom si asi dobrý chlap,“ žmurkla na mňa tá africká dáma.

         „A vy ako často varíte?“ opáčil som opatrne.

         „U nás je cez deň na varenie teplo. My varíme najviac v noci. Tak často, ako je môj manžel hladný.“

         „A mne by ste navarili?“

         Pozrela sa mi hlboko do očí a povedala hlbokým hlasom: „Len či máš africkú lyžicu!

         A bolo po hostine.

     

    Japonsko: Trošku ošúchaná budúcnosť

         Každá cesta má jednu výhodu: nakoniec nikdy nevyzerá tak, ako som si ju predstavoval.

         Táto sa začala v kaviarni Štefánka rozhovorom o politike. Japonci opäť raz žiadali od Rusov, aby im vrátili jeden ostrov z Kuríl. A náš kamarát povedal, že tam učí jeho sestra. Na ostrove Kunašir je riaditeľkou školy. A jej manžel je kapitánom lode, ktorá premáva do Japonska.

         „Tam by som išiel,“ povedal som a myslel som Kunašir. „Tak poďme,“ povedal kamarát a možno to v tej chvíli myslel vážne. Ostatní sa iba usmiali a o chvíľu zabudli, že sme sa o Kurilách vôbec rozprávali. Kunašir? A to je kde? Doma som sa vrhol na internet a našiel som si heslo Kunašir. Písali tam samé dobré veci: neopakovateľná príroda, bohatstvo rýb a veľkých krabov, pohostinní ľudia. Kunašir je posledný raj na zemi. Hneď som to porozprával všetkým priateľom aj novinárom. O mesiac pôjdem na Kunašir. Naozaj? ,,A to je kde?“ pýtal sa každý. No predsa ten posledný kurilský ostrov. Už trasa bola lákavá. Z Viedne do Moskvy, tam sa pozabávať, a potom lietadlom Moskva – Novosibirsk – Vladivostok. A odtiaľ loďou alebo vrtuľníkom na Kunašir. Tešil som sa na Ďaleký východ. Najradšej by som bol zašiel aj na Magadan, ale to, čo vyzerá na mape kúsok, je v Rusku tak dva dni vlakom. Bol som šťastný, že mám cestovnú ideu. Už som chcel kupovať letenky. A ten môj bývalý kamarát zrazu presunul dátum odchodu. Potom druhý aj tretí raz. Vedel som, že klame. Vymýšľal si zložité problémy, tvrdil, že chce zobrať príbuzným veľa darčekov a momentálne na ne nemá. A nakoniec sa začal predo mnou skrývať. Nepovedal: „Starý, prepáč, zasníval som sa, ale v skutočnosti sa mi nechce.“ Alebo: „Nepôjdeme, nemám prachy.“ Alebo čokoľvek iné. Raz som ho náhodou stretol a on mi povedal niečo ľudsky hnusné. Bol som rád, že sa veci a charaktery vyjasnili ešte pred cestou. Lenže môj bývalý kamarát je občan krajín bývalého Sovietskeho zväzu a ísť bez neho, sám cez celé Rusko bolo riskantné. Takže nepôjdem? Mám sám so sebou obrovský problém. Ak si niečo vymyslím, naplánujem, ak sa hlboko zasnívam, nedokážem ten plán iba tak zrušiť. V hlave mi potom stále bliká červené svetielko nesplnenej cesty. Bolo mi jasné, že pôvodnú trasu cez celé Rusko bez partnera nezvládnem. Ešte k tomu s mojou ruštinou. O mesiac neskôr som sa pokúšal bulharskému veľvyslancovi v Kórei po rusky povedať, že tenistka Šarapovová má nádherné (očeň krasivyje) nohy, a celý čas som sa bál, aby som nepovedal, že ich má červené (krasnyje). Takže cez Rusko nie. Inak ostrov Kunašir patrí od vojny Rusku, ale geograficky jasne prináleží k Japonsku. Leží vo veľkom zálive na severe Hokkaida – vyzerá to, ako keby sa veľké ústa chystali prehltnúť búrsky oriešok. Takže stačí zájsť do Japonska, odviezť sa na sever a odtiaľ lodičkou na Kunašir. Geniálny nápad! Medzitým mi zavolal na mobil sprievodca po bežných zázrakoch, Veľký kombinátor Sesi. Ten istý Sesi Lauko, ktorý odštartoval moju cestu na Kubu, ktorý ma poslal do vietnamského kláštora Cao-Dai. Teraz volal, že sedí v krčme Pod dubom s naším veľvyslancom v Japonsku a radi by ma videli. Vtedy bol naším veľvyslancom v Japonsku Peter Vršanský. Bolo až neuveriteľné, že sme sa s Petrom nepoznali. Jeho obrys vykreslili v mojej hlave ako celulu, ako bunku naši spoloční kamaráti. Máme rovnakých známych, Peter chodil na vysokej škole do toho istého krúžku ako Pavol Hammel, pozná sa dobre s Tónom Balážom, hrával sa s Mekym Žbirkom, poznal sa s Karčim Duchoňom. Naším zoznámením sa v krížovke minulosti konečne zaplnilo posledné prázdne políčko. Sesi v krčme vytiahol fotoaparát, spravil nám s veľvyslancom fotografiu a povedal, že mu ju musíme spoločne na Ginze podpísať. Už nebolo ako cúvnuť. Neviem, čo to mojej manželke napadlo, ale povedala: „Skúsime to.“ Neuveriteľne rýchlo sme sa dostali do Viedne, zaparkovali sme pred Operou, zabehli do kancelárie, v ktorej bol jediný zákazník. A zrazu som mal ten zázračný železničný pas v ruke. Na obálke sa leskne strapatá morská vlna a hora Fudži. Samé metafory. Sľubné predpovede. Dobré znamenia.

     

    WEWERKA

         Otec od rána voňal vínom. Začal už pred raňajkami, keď ešte nebol nikto v kuchyni. Vybral z chladničky fľašu, nalial si do pohárika od francúzskej horčice, chvíľu ho zohrial medzi dlaňami, ako keby sa modlil. Privrel oči, zodvihol pohárik k ústam a pil, pomaly, dlhými vláčnymi dúškami, nikam sa neponáhľal. Nechal to víno, aby sa udomácnilo. Netúžil po fleši, ako niekto kopne do seba deci vodky a chce nechať vnútorné oči oslniť vodkovým svetlom. Foter stúpal pomalým krokom, v pohode. Aby nepreletel cez to fajnové. Nenáhlil sa, vedel, že príde samo. Len tak si svoje centrum slasti hladkal. Som rada, že som to po ňom zdedila. Trpezlivosť sa nedá vypestovať, to buď máte, alebo nemáte.


         Povedala Wewerka:

         Nechce sa mi vykonávať prácu, ktorú nenávidím, aby som si potom kupovala veci, ktoré nepotrebujem. 

         Vždy je lepšia facka ako žiarlivá otázka. Facke sa môžeš uhnúť, vrátiť ju. Ale na otázku aj keď neodpovieš, tak odpovieš.

         Bratislava je plná neochotných lakomcov.

         Prečo sú kritici také svine? Mali by si knihu prečítať, kým ešte nevyšla, povedať autorovi svoje pripomienky. A nie dodrbať ho, keď je už bezmocný.

     

    Iné

         Existujú tri druhy myslenia: indické, grécko-židovské a islamské. My sme veľmi zaťažení grécko-židovským druhom myslenia. Podľa neho je človek buď živý, alebo mŕtvy. Indovia majú na to šesť odpovedí. A islam nemá nijaké pochybnosti. Tam, kde my hľadáme odpovede, on si ani len nekladie otázky. Všetko je jasné.

     

         Blíži sa koniec roka a s ním prichádzajú rôzne predpovede. Niektoré z nich sa týkajú budúcnosti Baracka Obamu, iné toho, že sme sa predsa len neučili v škole ruštinu zbytočne. Ja mám jednu predpoveď, ktorá je dlhodobá:  pamätajte si!
         Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohto šialenstva, ktoré nám teraz vzbĺklo v hlavách a budeme sa za seba strašne hanbiť. Budeme sa prepadať od hanby, keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali a čo sme počúvali. Ako sme dovolili, aby nás pár šikovných zvrhlíkov dostalo k novinám, časopisom a televíziám, ktoré sú žumpa plná zvratkov a výkalov.
         Nebudeme chápať, ako bolo možné profitovať na chorobách a nešťastí našich blížnych. Nebudeme schopní vysvetliť našim deťom a vnukom, ako sme to dopustili. Budeme sa snažiť nemyslieť na to, akých blbcov a hlupane sme to považovali za celebrity. Budeme sa hanbiť za dobu, keď boli denne na prvých stránkach nagélovaní pajáci a usmievavé opice, ktoré neznášali väčšie série orgazmov s tým istým partnerom. Budeme hovoriť, že na vine vtedy boli oni, akísi neurčití oni, a tí budú medzi nami a budú ukazovať prstom na niekoho neexistujúceho. Ale my sme spolupáchatelia tohto hnusu, nie iba tí čo to píšu, vydávajú a vysielajú. My s nimi ochotne kolaborujeme tým, že to pozeráme, počúvame, čítame a kupujeme.
         Iba toľko som vám chcel povedať, respektíve nie chcel, ale musel, lebo už mi praskne hlava od toho mlčania.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory