• Životopis autora

    Bystrík ŠIKULA sa narodil 20. septembra 1956 v Podbrezovej. Po absolvovaní Strednej priemyselnej školy strojníckej v Brezne a gymnázia
    Bystrík ŠIKULA sa narodil 20. septembra 1956 v Podbrezovej. Po absolvovaní Strednej priemyselnej školy strojníckej v Brezne a gymnázia v Modre (1976) vyštudoval slovenský jazyk a hudobnú výchovu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave (1976 – 1980). Po štúdiách pracoval ako redaktor a editor vo vydavateľstve Smena (1981 – 1989), potom odborný pracovník Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (1989 – 1990), redaktor vo vydavateľstve Mladé letá v Bratislave (1990 – 1991), učiteľ na Strednej zdravotníckej škole v Modre (1991 – 1993), od roku 1993 redaktor, v súčasnosti zástupca šéfredaktora Slovenských pohľadov. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Literárna veda

    • Premeny ohňa – Generačné portréty I (1997, spoločné dielo: B. Šikula, B. Bodacz)
    • Skrytá galéria – Generačné portréty II (1998, spoločné dielo: B. Šikula, B. Bodacz)
  • Charakteristika tvorby

         Vďaka úzkemu kontaktu s literárnym prostredím a s literárnymi periodikami sa Bystrík Šikula popri

         Vďaka úzkemu kontaktu s literárnym prostredím a s literárnymi periodikami sa Bystrík Šikula popri redigovaní predovšetkým pôvodnej prózy venuje nielen písaniu prózy, ale najmä literárnej kritike. Od 80. rokov sústredene reflektuje predovšetkým prozaickú tvorbu svojich rovesníkov. Výsledkom tvorivého úsilia v tejto oblasti sú dve knihy interpretačných štúdií o tvorbe súčasných prozaikov Premeny ohňa – Generačné portréty I a Skrytá galéria – Generačné portréty II, ktoré pripravil spolu s B. Bodaczom. V prvej v dvojrecenziách (spolu s B. Bodaczom) uvažujú o tvorbe vekovo príbuzných autorov (J. Malina, B. Mihalkovič, E. Hlatký, M. Herko, P. Valček, G. Rothmayerová, P. Valček a i.). Ide pritom o ich svojský, vzájomne neovplyvňovaný celkový pohľad na diela autorov. Práca obsahuje aj krátku životopisnú poznámku a poslúži tak ako príručka na orientáciu v mladej slovenskej literatúre. Rovnakú koncepciu dodržali aj v pokračovaní (Skrytá galéria – Generačné portréty II). Rozšírili však register autorov o nové mená: A. Ferko, P. Holka, M. Zimková, G. Murín a i.

         Ako prozaik Bystrík Šikula poetologicky nadväzuje na analytický realizmus s využitím prvkov postmodernej sujetovosti. Knižne debutoval rozsiahlou postmodernou prózou Čas na poviedku. V nasledujúcej novele z porevolučnej súčasnosti Objatia mŕtvych otcov sa pokúsil epicky zaznamenať ťažkosti rastu demokracie s realistickou naliehavosťou, ktorú J. Lenčo dokonca odporúča ako „encyklopédiu všetkých nevydareností poprevratovej reality“. Nateraz poslednou prozaickou knihou je spomienkový román Vôňa santalového dreva. Cez život študentov na vysokoškolskom internáte v nej sprítomnil 70. roky minulého storočia. V knihe sú aj pôvabné obrázky z rodinného prostredia Šikulovcov, v ktorom B. Šikula žil počas štúdia na modranskom gymnáziu a počas vysokoškolského štúdia. Načrtáva nám zázemie, z ktorého vyrastal (u svojich starých rodičov, rodičov spisovateľa V. Šikulu).

    Anna Blahová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HALVONÍK, Alexander: Konceptuálny román Bystríka Šikulu. In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 130, 2014, č. 2, s. 79 – 94. MARČOK, V.

    HALVONÍK, Alexander: Konceptuálny román Bystríka Šikulu. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 2, s. 79 – 94.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). LIC, Bratislava 2006.

    ŠAH: Bystrík Šikula – 50. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 9, s. 158 – 159.

    LENČO, Ján: Epika, ale aj voľačo viac. Bystrík Šikula: Vôňa santalového dreva. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 7 – 8, s. 277 – 278.

    BODACZ, Bohuš: Rozprávanie o láske a blúdení. Bystrík Šikula: Vôňa santalového dreva. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 5, s. 116 – 118.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    HOCHEL, Igor: O banalitách doma v Amerike. Bystrík Šikula: Objatia mŕtvych otcov. (Recenzia). In: Rak, roč. VII., 2002, č. 5 – 6, s. 94 – 96.

    DRASTICH, M.: Lano nad rodinou. In: Slovenské národné noviny, 12 (16), 2001, č. 14.

    MORAVČÍK, Štefan: Bystrík sa nám oženil... In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 256.

    PIUS, Miroslav: Na kríži rozprávania. Bystrík Šikula: Objatia mŕtvych otcov. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 6, s. 101 – 104.

    HRON, Marek: Kritik prozaikom. Bystrík Šikula: Objatia mŕtvych otcov. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 6, s. 99 – 101.

    KASARDA, M.: Slová, z ktorých sa pletú ľudské osudy. In: Národná obroda, zv. 12, 6. 4. 2001.

    VLNKA, Jaroslav: Lúčenie so smrťou (Bystrík Šikula: Objatia mŕtvych otcov). In: Knižná revue, roč. XI., 4. 4. 2001, č. 7, s. 5.

    BÁTOROVÁ, M.: Istý voľne ohraničený priestor. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 115, 1999, č. 6.

    ČIERNA, M.: Kritika vo voľnom štýle. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 15.

    KALISKÝ-HRONSKÝ, R.: Hľadanie generačnej galérie. In: Slovenské pohľady, IV. + 115, 1999, č. 5.

    KOVÁČOVÁ, M.: Rôzne spektrá literatúry. In: Slovenské národné noviny, 10 (14), 1999, č. 16.

    BODACZ, B.: Zbláznili sme sa, alebo, Potreba druhého čítania. In: Slovenské pohľady, IV. + 114, 1998, č. 4.

    ČÚZY, L.: Interpretačné nahliadnutie. In: Slovenské pohľady, IV. + 114, 1998, č. 3.

    EBEN, J.: Premeny ohňa (Generačné portréty I.). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 21 – 22.

    KALISKÝ-HRONSKÝ, R.: Nie recenzenti – portrétisti. In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 49.

    SUBALLYOVÁ, Ľ.: Rezonancie literatúry, In: Pravda, zv. 7, 19. 9. 1997.

    ŠKOTKA, M.: Kritika hodná kritiky. In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 49.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Hoci sa Šikulova kniha Lúčenie so smrťou prezentuje ako prúd vedomia, v ktorom sa prelína prítomnosť a spomienky, opisné, lyrické

    Hoci sa Šikulova kniha Lúčenie so smrťou prezentuje ako prúd vedomia, v ktorom sa prelína prítomnosť a spomienky, opisné, lyrické a epické zložky diela sú v rovnováhe. Rovnako vyvážený je radostný a tragický pocit života. Skúsenosť autora ako literárneho kritika a editora, zladená s prirodzeným talentom napomohla formálne zvládnutie diela, suverénny pohyb medzi odlišnými časovými rovinami a priestorovými lokalitami.

    Jaroslav Vlnka

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Ceny Slovenských pohľadov za prózu  (2005) Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2011 za prózu

    Ceny Slovenských pohľadov za prózu  (2005)

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2011 za prózu Porušenie intimity (2011)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    OBJATIA MŔTVYCH OTCOV (úryvky)      Keď som sa vrátil z vojenčiny, býval som v garsónke, čo patrila svokre strýka

    OBJATIA MŔTVYCH OTCOV (úryvky)

         Keď som sa vrátil z vojenčiny, býval som v garsónke, čo patrila svokre strýka Mateja, ktorú som si neskôr od nej odkúpil. Matej mi v nej dovolil bývať pod podmienkou, že si tam nebudem vodiť dievčatá, aby ho susedia neobviňovali z promiskuity a neohovárali. Keď odišiel od tetky Alžbety, tiež tam začas býval, kým neuvoľnil garsónku mne. Nuž často som nedodržal slovo. Ale či som už v garsónke niekoho mal alebo nie, strhával som sa zakaždým, ako zahučal osobný alebo nákladný výťah v dvanásťposchodovom paneláku, a prežíval som horory, keď výťah s hrmotom zastal na štvrtom poschodí. Matej! Upokojil som sa až po tom, čo som si uvedomil, že na rozkladacom gauči vedľa mňa nikto neleží, alebo po tom, čo zaštrkotal kľúč v zámke jedného z mojich susedov.

         Tej noci, keď ma navštívil brat, som bol sám. Tak ako inokedy prišiel neohlásený a zobudil ma. Doslova ma prepadol. Brat je brat, no popudilo ma to.

         V garsónke bolo dusno, vonku sa zdvihol vietor, z diaľky sa podchvíľou ozývalo hrmenie. Schyľovalo sa k búrke.

         Brat sa rozvádzal. Povedal som si, že budem trpezlivý, že ho vypočujem. Nepáčilo sa mi však, že zo všetkého vinil iba svoju ženu. „Nemyslím si, že chyba je len v nej,“ povedal som.

         „Rozprávaš ako náš tatko,“ vyskočil zo stoličky. „Čo ty vieš o manželstve? Asi to, čo ja o Amerike.“ Prešiel do chodbičky a prehodil si cez plece poloprázdny ruksak.

         „Vráť sa,“ povedal som pokojne, vstal som z gauča a oprel som sa o izbové veraje. „Nemusíme sa o tom zhovárať, ak nechceš.“

         „Máš pravdu, nechcem,“ otvoril vchodové dvere a vyšiel na chodbu. Ja za ním.

         „Okamžite sa vráť!“ zahučal som na celú chodbu, na všetky chodby a poschodia, po ktorých sa spolu s mojím hlasom ozýval aj dupot jeho nôh na schodišti a melodické vibrovanie zábradlia. Rozkatovaný sám na seba, pobúrený bratovou krutosťou. „Ak sa ihneď nevrátiš, tak sa už nikdy nemusíš vracať!“ zaklincoval som v domnení, že ma už nepočuje, že je už na ulici. Buchnutie železných vchodových dverí na paneláku doľahlo až ku mne.

         Možno si to rozmyslel a vrátil sa, ohľaduplnejšie za sebou zavrúc dvere, ktoré pokazené brano nezavíralo samo, ešte tak prievan, lebo zdola sa ozvalo: „Nikdy! Už nikdy!“ A za tým trésk!

         Ešte som okamih postál medzi dvermi, z ktorých sa valilo na tmavú chodbu svetlo, čo vzápätí pohltila tma čierna ako moje myšlienky, keď som ich pribuchol a s chvatom som sa začal obliekať. Môj brat na ulici! Uprostred noci! V búrke! Kam sa pohne? Komu zazvoní, zabúcha na dvere alebo na bránu? Čo ak sa mu niečo stane?

         Plný nepokoja, úzkosti a obáv som vyrazil do ľudoprázdnych ulíc a uličiek spiaceho Mestečka. Preháňal sa po nich čoraz silnejší vietor, ktorý lomcoval konármi stromov, hnal pred sebou odpadky z prevrátených smetiakov pred rodinnými domami, čo sa s lomozom valili po ceste, víril a vháňal do očí ostré zrniečka prachu. Zazrieš očami plnými prachu brata na úteku ukrývajúceho sa na odvrátených stranách nároží, vyhýbajúceho sa bledému svetlu pouličných lámp a zakrádajúceho sa popod okná pripomínajúce vyhasnuté oči slepcov ako zlodej a či podpaľač odnášajúci si v ruksaku hadie vajce urážky? Aj klenba temného neba zapraskala ako škrupina ozrutného vajca, z ktorého sa vyliahlo modré Mestečko, keď na oblohe vyrástol ohnivý ker blesku so sieťou krvavočervených ciev a vlásočníc.

         V Hornej bráne, vo vinárni U rytiera, sa ešte svietilo. V hoteli na opačnej strane hlavnej cesty už bola tma. Zamarilo sa mi, že práve tam sa mihla silueta muža s ruksakom na chrbte, ktorý sa stratil vo vchode. Neviem už, koľký raz som zakričal bratovo meno, kým som sa zadýchaný dostal na námestie. Aj tam môj hlas splynul so skuvíňaním vetra. Teraz zvoní, teraz predkladá na recepcii občiansky preukaz, teraz preberá kľúč od izby. Rozbehol som sa.

         Brat mal predo mnou náskok, a tak som cez sklené dvere, ktorými sa vchádzalo do hotela, zbadal iba sliepňajúcu nočnú lampu na recepčnom pulte. Napriek tomu som zazvonil.

         Chcem sa ubytovať? Nie? Tak potom prečo otravujem? Recepčná bola namrzená, pretrhol som jej spánok, možno aj ružový sen. Len som sa chcel spýtať, či sa tu môj brat neubytoval, ten a ten, teraz, pred chvíľou. Zdalo sa mi, že sem zabočil, keď mi zmizol z očí, stratil sa mi z dohľadu. Nie? Tak potom prepáčte, mrzí ma, že som vás zobudil, naozaj sa na mňa nehnevajte. Cvak-cvak! Zamkla na dva západy.

         Prešiel som na náprotivnú stranu a spred rodinného domu so spustenými drevenými roletami som pozoroval tmavé hotelové okná, či sa v niektorom nezasvieti. Hádam na druhej strane, do dvora nad letnou terasou niekto zažal svetlo, ktoré však nepatrilo mne, mojim očiam plným ostrých zrniečok prachu.

         Vo svojich predstavách som brata zazrel na recepcii a počul som, čo povedal recepčnej: „Keby ma tu hľadal môj brat, zatajte ma.“ A položil na pult ožiarený svetelným kužeľom, čo vrhala nočná lampa, sto korún extra. Pricapil ich dlaňou. Opálená ruka na okamih znehybnela na bankovke, ktorá mala ísť do vrecka recepčnej, žily akoby sa naliali modrou krvou. Keď recepčná prikývla, spoľahnite sa, brat štítivo odtiahol ruku, na ktorú mu sadal zvírený prach. „Nie je mi viac bratom,“ dodal a s kľúčom od izby v ruke sa pustil hore schodmi po zošliapanom koberci, ktorý tlmil jeho kroky.

         Povyše hotela vzdoroval, odolával prudkým náporom vetra mohutný topoľ ako vystrihnutý z van Goghovho obrazu, z mesačnej krajiny, ktorá maliarovi utkvela v pamäti počas jeho večerných prechádzok po Arles. Osamotený kedysi nadväzoval na rad konských gaštanov, čo sa tiahli popri hoteli, oddeľujúc ho spolu s parkoviskom od hlavnej cesty, ktoré však otcovia mesta na naliehanie ziskuchtivcov dali spíliť, aby vraj nebránili hotelovým návštevníkom vo výhľade na Malé Karpaty s malebnou scenériou viníc a kamenných stien terás, červených škridlových striech učupených vinohradníckych búd, ovocných stromov, vlašských i lieskových orechov a jedlých gaštanov, na záprah gaštanovohnedých koníkov s odleskom slnka na guľatých zadkoch, slnka ako zrelá hroznová bobuľa na oblohe, ktorú akoby vystriekali modrou skalicou, koníkov ťahajúcich v čase oberačiek po prašnej poľnej ceste, čo kde-tu skrížil zajac, zelenú vlečku s mužmi v hnedých širákoch a so ženami v strakatých šatkách medzi tunkami, putňami a škopkami vrchovato naloženými hroznom, v ktorých akoby za bzučania a krúženia ôs nad nimi odvážali z chotára aj babie leto, na ľudí mrviacich sa v zemi od čias príchodu Rimanov na juhozápadné Slovensko, čo ich naučili pestovať vínnu révu a dorábať víno, ľudí klčujúcich lesy, vyberajúcich z pôdy kameň, šľachtiacich odrody hrozna, sorty vín.

         To všetko odchádzalo s príchodom slnka, pred ktorým clonili gaštany, do izieb hotelových hostí, s barbarskými zásahmi družstevníkov do krajiny v čase, keď staré vinohrady ustupovali novým drôtenkám. Turisti sa mohli lepšie prizerať skaze. Buldozéry rozrýpali zem a zbúrali stáročné kamenice, zasypali studničky a vrátili kameň naspäť do pôdy, vyvalili stromy a zrovnali so zemou kríky, vyhnali z chotára vtáctvo a zver, čo odmietli živoriť na rúnach zasiahnutých jedovatými postrekmi, zarastených šípkami, trnkami a černicami, slnkom spálenou vysokou trávou, burinou a bodľačím. Na terasách s narušeným vodným systémom ešte kedy-tedy zvíril prach vyprahnutej zeme trieliaci zajac, večer sa tam z blízkeho lesa občas zatúlal plch alebo líška. Na väčších kameňoch, balvanoch týčiacich sa vo vysokej zeline ako pomníky starého cintorína, sa už vyhrievali len užovky poľujúce na jašterice, slepúchy a myši. Nepomohlo ani plakať.

         Ružový pagaštan na námestí padol rozhodnutím otcov mesta za obeť šoférom, ktorým vraj bránil vo výhľade na protiidúce autá. Ešteže nikomu neprekážala vysvietená jedľa, ktorú tam každoročne postavili na Vianoce. Hrdo vztýčená zomierala postojačky. Mlčky, dôstojne. Všetkým prinášala radosť.

         A vietor kvílil a kňučal, zavýjal a skučal. Keď sa spustili prvé kvapky oťažené prachom, z vinárne U rytiera sa ozval spev. Vedel som, že tam brata nenájdem, reku, aspoň sa tam ukryjem pred búrkou, spláchnem vínom trpkosť na jazyku, nestrávené sústo hlúpej hádky v hrdle. Aby pýcha ustúpila pokore a krutosť nehe.

         Ale aj môj brat si mohol na recepcii kúpiť fľašu vína a neprítomne, s hlavou v dlaniach pozerať do pohára, posrali sme to, posrali.

         Stúpal som po strmých drevených schodoch, ktoré podo mnou škrípali a stonali ako zuby a hrdlá nešťastných korheľov.

         Prešiel som cez výčap, kde som pozdravil jedného z dvoch mužov, čo sedeli v prievane pri osamotenom stole vedľa východu, a opäť som stúpal po schodoch do ešte vyššie položenej miestnosti, kde sa bavila hlučná spoločnosť, kde som sa usadil pod neveľkým oknom, z ktorého už vyskočil a zlámal si nohy nejeden frajer, čo potrundžený silným vínom neodhadol svoje sily v nezmyselnej stávke. Tí, ktorí ostali pri pretláčaní rúk, mali predsa len viac rozumu.

         Spoločnosť pri dubovom stole mi robil iba rytier s halapartňou, čo nado mnou stál ako netrpezlivý čašník. Ešte raz? Ešte raz. Nech sa páči, na zdravie! Na zdravie!

         Príbeh o pokorenej pýche a krutosti. A neha? A osamotený topoľ zmietajúci sa vo vetre, bičovaný lejakom, kameňovaný ľadovcom a týčiaci sa medzi učupenými chalupami ako ozrutný hromozvod? A vlk samotár v kúte vinárne plnej dymu, smiechu a vravy? To všetko predsa nemohla pohltiť noc, čo má svoju moc, nie však magickú silu vyrieknutých slov, nepretržitého toku rozprávania, hlasu rozprávača, ktorý sa odmlčal – nedopovedal, zamlčal, zatajil.

         Partiu, čo sedela oproti mne, som poznal. Boli to známe tváre profesoriek a profesorov z dievčenskej strednej školy, medzi nimi jedna jediná neznáma. Bol koniec školského roka, piatok. Študenti hajde do iných krčiem a potom domov, týchto tu prikvačil alkohol, nechuť ponáhľať sa za rodinou a čertvie čo ešte. Telocvikár Belo očividne opaľoval jednu jedinú neznámu. Gúľal očami a ceril zuby, s prekríženými nohami hučal. Neobchytkával – nedovolil si. Nedovoľoval si k jednej jedinej neznámej.

         Najčastejšie som ich stretával dolu vo vieche, v záhrade pod longošom s dozrievajúcim hroznom alebo v jednom z farebných drevených altánkov, besiedok označených ženskými a mužskými menami. Neraz ma privolali k svojmu stolu. Tam predo mňa postavili pohár, na, pi, napi sa s nami, a keď v záhrade nehrala žiadna kapela pozývajúca na vyasfaltovaný tanečný parket, strčili mi do rúk gitaru, na, hraj, zahraj niečo. Škoda, že nemali so sebou gitaru. Pozvali by ma k svojmu stolu, zoznámili s dievčaťom, na ktoré som pozeral. Zahral by som jej a zaspieval niečo pekné.

         Sedela skraja dubovej lavice a videl som ju z profilu. Neveľkú tvár s vysokým čelom a nosom, do ktorého trochu pršalo, drobné ústa v tvare súmerne vykrojeného srdiečka a bradu, ktorá nevystupovala ani neustupovala z pomyselnej vertikály na úrovni čela. Dlhé husté zvlnené medené vlasy mala sčesané dozadu a stiahnuté do chvosta, ktorý jej siahal takmer až po pás, previazané stužkou opálovej farby. Aby vystúpilo vysoké čelo, predĺžila sa neveľká tvár. Keď sa zasmiala, v ústach jej zažiarili porcelánovobiele zuby s opalizujúcou sklovinou a či perleťovou glazúrou, keď privrela viečka, na jednom, na ktoré som dovidel, akoby sa zablysla strieborná rybia šupina. Na miniatúrnej náušnici v lalôčiku detského ucha akoby sa rozstrekol slnečný lúč. Dlhý štíhly krk, na zátylku kučierky. Na golieri snehobielej blúzky ornament ako na privrátenej strane rozprestretých motýlích krídel – vyšitá ružička s otvárajúcimi sa lupeňmi. Sedela vystretá, vyšponovaná, s chrbtom prehnutým ako mesiac v nove. Lakťami sa opierala o dubový stôl a ruky mala zopnuté, akoby sa modlila. Pod padavou bielou blúzkou s dlhými nariasenými rukávmi bolo vidieť prsia do dlaní vystavené na obdiv spolu so zadočkom v čiernych padavých nohaviciach. Blúzka zastrčená do nohavíc bola priesvitná, a tak nezakrývala úzky driek, cez ktorý voľne prevísala. Nohavice obopínali až do kolien dlhé štíhle nohy, čo od kolien predlžovali aj čierne štekle s niekoľkými remienkami na bosých chodidlách špičkami k sebe, opätkami od seba.

         Možno si predstaviť tvár mladej ženy, temer ešte dievčaťa, vynárajúcu sa z krištáľovej vody nad hladinu zaliatu slnkom. Zaklonená hlava akoby za sebou ťahala spleť hrdzavočervených morských tráv oťažených slanou vodou a voňajúcich morom ako trs rias rovnakej farby stúpajúci k hladine spolu so smotanovobielym telom. Otesať zbytočné, popamäti prejsť po tom tele dlaňami. So zatvorenými očami.

         Prsty sa mi zaplietli do kučierok na zátylku jemných ako rúno mladej ovečky. Vošiel som do nich, keď som horúcimi dlaňami pohládzal dlhý štíhly krk, akoby som ho modeloval, schádzajúc po ladnej krivke k pleciam a odtláčajúc do jamky medzi kľúčnymi kosťami letokruhy svojich palcov ako do hliny.

         Boli sme už obaja nahí a stáli sme proti sebe, keď sa mi obrátila chrbtom a ja som jej rozviazal opálovú stužku v dlhých hustých zvlnených medených vlasoch, čo jej zahalili hrdlo, plecia a chrbát ako spleť hrdzavočervených morských tráv amforu na morskom dne, tráv voňajúcich morom a trblietajúcich sa odleskmi mesiaca. Videl som opálovú stužku, ktorá zasvietila v tme ako jej smotanovobiele telo a skĺzla po jej vlasoch. Videl som ryby plné krvavočervených ikier a opálového mlieča. Videl som zrnko piesku v škebli perlorodky, rastúcu perlu s opalizujúcim perleťovým leskom. Videl som nás dvoch. Schúlený pri jej dlhých štíhlych nohách objímal som jej stehná a lícom som sa opieral o jej lono voňajúce morom, akoby som načúval jeho šumu v lastúre, ktorú opustil mäkkýš. Skláňala sa nado mňa tak, akoby som ústa a tvár nadstavoval čistému prameňu obtekajúcemu biele okruhliaky ako moje dlane prsia a obliny jej tela, keď som sa zviezol k jej nohám.

         Mal som pekné myslenie, utešené predstavy, keď sa od náprotivného stola ozvalo: „A ty čo tak sám? Prečo nejdeš medzi nás?“

         Dievča, vedľa ktorého ma usadili, sa volalo Klaudia. S neskrývanou nevôľou a nechuťou sa Belo posunul na lavici, aby sa aj ona mohla posunúť, urobiť mi miesto. Spravil tak po výzve ktorejsi svojej kolegyne, pusti mladého k mladej, Belo, no tak, zdvihni zadok, čo nemuselo byť len gesto žičlivosti voči mne, ale aj zlomyseľnosti voči Belovi, nech však za tým bolo čokoľvek, závisť, žiarlivosť, pomsta, čo ma bolo po tom, bol som jej za to vďačný. Boli to naše prvé intímne dotyky, keď mi Klaudia podala útlu teplú ruku, keď som na lavici, na mieste, kde predtým sedela, zacítil teplo jej tela, keď neodtiahla nohu po tom, čo sa naše stehná obtreli ako chrbty rýb. Možno aj preto, že uhýbala pred Belovou nohou, čo si budem namýšľať. Ale nevraživý pohľad, ktorý po mne hodil, bol taký výrečný, že neušiel nikomu pri stole.

         Bola to nehorázna trúfalosť, bohorúhačstvo a svätokrádež, popíjať, vyspevovať a chichotať sa do noci, ktorá sa odbíjaním vežových hodín na katolíckom a evanjelickom kostole obrátila chrbtom k odchádzajúcemu a čelom k prichádzajúcemu dňu ako človek na posteli, zatiaľ čo vonku, za oknom, ktoré čašník zatvoril, nastalo Božie dopustenie. Obloha nad Mestečkom, ktorú štiepali blesky so zlovestným modrým svetlom, čo preniklo aj do intímne osvetlenej vinárne, pri ktorom na okamih zablikali žiarovky v bezdných medených holbách na stenách a nám sprízračneli tváre, praskala v hromobití ako klenba obrovského pohanského chrámu, ktorá sa už-už mala na nás zrútiť, aby nás vzápätí zasypala aj biblickým krupobitím, zaliala vodami apokalyptickej búrky. Mal som pocit, že vietor, ktorý gaudžal za oknom, vzdúval sa a skúšal pevnosť jeho krídel, ich každú chvíľu pretrhne ako ruky zopnuté pri modlitbe, alebo vyvalí okenné tabule, ak ich ešte predtým neroztriešti ľadovec a ťažké dažďové kvapky, ktoré sa na ne sypali ako krupobitie šípov waleských lukostrelcov na brnenia francúzskych rytierov v bitke pri Crécy, Kreščaku, prenikajúc nimi ako šidlá v rukách stredovekých šustrov vypracovanou kožou dámskych črievičiek. Črievičiek dvorných dám, ktorým nemal kto dvoriť. Hádam odvtedy chodila duša spávať aj do brnenia vo vinárni obráteného chrbtom k oknu, akoby bol ten, čo ho kedysi nosil, stále na úteku. Koniec rytiera bez bázne a hany, koniec rytierstva vôbec. Ešte pred vynájdením strelného prachu.

         Naozaj, to nebolo rytierske, čo mi Belo povedal na záchode, kam za mnou zišiel, keď som si šiel odliať. Vedel som, o čo mu ide, čo má za lubom, keď nielen podo mnou, ale aj nado mnou zaškrípali a zastonali drevené schody napité olejom. „Zdekuj sa, nechytáš sa.“ To mi povedal pri pisoároch. Na schodoch, keď sme stúpali hore, sa už vyhrážal. „Ak sa o niečo pokúsiš, budeš mať so mnou do činenia, pamätaj si to. Chceš sa biť hneď, alebo až potom?“

         „Radšej až potom, zatiaľ sa obídem.“

         Rozrehotal sa, až ho zachvátil fajčiarsky kašeľ. „Máš zmysel pre humor, mladý. Páčiš sa mi. Len ruky preč od mladej. Môžeš ostať, ak poslúchneš, veď je tu báb dosť.“

         „Budem na to pamätať, starký.“

         „To som rád, mladý. Si rozumný chlap. Vedel som, že sa dohodneme.“

         Ktovie, čo na to Klaudia. Medzi rečou a spevom, medzi tým, ako si Belo opäť musel odskočiť. A znovu, už zase. Nemal som lepšie držiaky, len som sa toľko nenalieval. Dával som si pozor aj vtedy, keď som nepil z cudzieho, keď som sám objednával. Ozaj, čo na to ona? Lebo je isté, že niečo bolo treba urobiť, bolo treba začať konať. Nečas za oknom nemal nič spoločné so záverečnou, to nám dal čašník neraz-nedva najavo. Medzi lumpujúcimi bolo viac žien ako mužov, zrejme sme málo pili a on už mal všetkého dosť. Potreboval zrátať tržbu, oddeliť peniaze odvádzané štátu od peňazí, ktoré išli do jeho vrecka, za priznané a nepriznané víno. Doma mal vlastnú pivnicu, a tak si neprilepšoval iba tringeltmi.

         Klaudia učila prvý rok. Nevedela sa vykrútiť z tejto oslavy. Predpokladal som správne, že ju zlákali dolu do viechy, veď je koniec školského roka, Klaudia, z viechy hore do hotela, nerozbíjaj partiu, Klaudia, poď s nami, pôjdeš na posledný, nočný, z hotela naproti do vinárne, odbehol ťa, Klaudia, to nič, prespať môžeš u mňa aj u mňa, núkali sa s nocľahom, predbiehajúc sa jeden pred druhým.

         Tejto noci sa nevyspíš, Klaudia. Ako ich poznám, zakaždým sa zídu do nohy u niektorej starej dievky, kde budú pokračovať do rána. Ale veď dobre, premokneme na kosť tak či tak tejto noci, dajú ti suché tričko a texasky, teplé ponožky a hrubý sveter. A budeš mať spoločnosť, kým sa kamsi neutiahneš, neschúliš do klbka ako mača. A Belo...

         Belo? Čo ju je po Belovi? Čo ja?

         Mal som pekné myslenie, utešené predstavy. Keď som sem prišiel, keď som sa na ňu zahľadel. Keď som sa do nej zahľadel. Nevedela o nich?

         Niečo tušila, cítila. „Porozprávaj mi o tom.“

         Trikrát si Belo odskočil, kým som jej to v troch odsekoch vyrozprával.

         „Bola som to ja s tebou?“ spýtala sa a ľavou rukou vošla pod stôl, akoby si chcela iba popotiahnuť nohavicu. Ale jej ruka sa nevrátila naspäť.

         „Bola,“ odvetil som a spravil som to isté pravou rukou. Jej ruka spočívala na stehne v čiernych padavých nohaviciach. Prikryl som ju dlaňou a zaklinil som sa prstami do jej prstov.

         Belo nechodil.

         „Mám ti to dopovedať?“ stisol som jej ruku.

         „Teraz nie,“ opätovala stisk mojej ruky, „nechám sa prekvapiť.“

         Do miestnosti vošiel čašník s dvoma sklenými džbánkami vína. „Posledná runda, vážení, potom končíme, záverečná! Môžem vám to zrátať spolu?“

         „Chcete nás vyhodiť do tej strašnej búrky?!“ protestoval bezmála celý náš stôl, keď sme sa skladali. Čo nemáte svedomie?!“ Len ja som ostal navonok pokojný a dievča, čo sedelo vedľa mňa, ktoré bolo ochotné so mnou odísť. Tak dosť, povedal som si, keď som si tak pomyslel, že povedať by bolo treba, že dosť, nielen si tak pomyslieť. Dosť bolo otravných rečí, Belovho bľabotu a ziapania na plné hrdlo. Dosť bolo vína a cigariet. Bol čas vypadnúť. Lenže ako?

         Klaudia na mňa pozerala spoza okuliarov v ráme, čo ihral dúhovými farbami, usmievala sa a v modrých očiach mala tú istú otázku.

         Ešte sme nedopili, len dospievali, keď takmer súčasne so zablysnutím vonku za oknom, ktoré ožiarilo ako modrá neónová výbojka svetelnej reklamy celú miestnosť, vari aj celé Mestečko, vyhodilo elektrický prúd. Posledné, čo som v tom dohasínajúcom modrom svetle, ktoré sa o čosi omeškalo za elektrickými žiarovkami, uvidel, bola Klaudiina tvár, ktorá sa ku mne obrátila v tom istom okamihu ako moja tvár k nej. Jej oči však neboli rozšírené od strachu a hrôzy, čo opantali ostatné ženy pri našom stole, ktorých hysterické jačanie prehlušil hrom burácajúci s takou intenzitou a razanciou, akoby sa po krátkom záblesku predchádzajúcom výbuch dynamitu v kameňolome spustila dolu kamennou stenou lavína ozrutných balvanov a roztriešteného skália strhávajúca so sebou ďalšie kusy žuly zadrhnutej v žľabe. To všetko akoby sa vo chvíli zvalilo, zrútilo na naše hlavy. V Klaudiiných očiach bola výzva: Teraz alebo nikdy. Sotva sa osadenstvo nášho stola stihlo spamätať, meravé v tme hustej ako rôsol, skôr ako niekomu napadlo šťuknúť zapaľovačom alebo škrtnúť zápalkou, schmatol som Klaudiu za útle zápästie v úzkej manžete širokého rukáva blúzky a ťahal som ju za sebou, ženúc sa s ňou dolu schodmi do výčapu, kde dvaja nefajčiari sediaci v prievane pri osamotenom stole vedľa východu márne hľadali na stole a vo vreckách zapaľovač alebo zápalky a hundrajúc čakali na čašníka, ktorý sa prehrabával vo veciach za výčapným pultom, boha jeho, kam som dal tú baterku, kde som uložil tie sirky, mohli sme sa s Klaudiou zabiť. Popamäti som hľadal východ, hmatkajúc ľavou rukou v tme, keď sa na schodoch pod nami ozval dupot Belových nôh, aj on sa išiel zabiť, tak sa ponáhľal za Klaudiou, ktorá mi vzrušená, azda aj s tlčúcim srdcom, dýchala na krk, kým som ju nestiahol k stene a nepritisol som ju, chrániac ju vlastným telom. Tajili sme dych, temer sme nedýchali. Akoby sme pri tej stene boli skameneli. S rozpaženými rukami som ju tlačil ku kamennému múru, div som ju nezadusil. Klaudia ma objímala okolo drieku. Srdce akoby mi netĺklo iba na ľavej, ale aj na pravej strane. Bolo to Klaudiino srdce. Belo sa vrútil do výčapu ako býk do arény a možno už v okamihu, keď sa zrazil s jedným z dvoch mužov, ktorý sa vybral na pomoc čašníkovi za výčapným pultom, čo stále nemohol nájsť svetelný zdroj, aby v tmúcej tme vykresal iskierku nádeje, stoj, mladý!, Klaudiááá, Klaudiááá!, trpko oľutoval, že nechal hore na stole zapaľovač, ktorým Klaudii pripaľoval cigarety a po ktorom hádam šmátrali v trme-vrme aj tí hore, že vhodil do crčiaceho pisoára, počítajúc v ňom odtokové dierky, nedofajčenú cigaretu. „To koho chytáš pod krk, mladý, tu máš, na, aby si nezabudol, aby si si zapamätal!“ Naše kroky na schodoch splynuli s praskaním zlomenej stoličky vo výčape, s drnčaním stola posunutého naprieč letokruhov na dlážke, s rinčaním rozbitého džbánka a pohárov, s tupým buchnutím trojdecovej sódovej fľašky na dlážke, ktorá sa začala kotúľať dolu schodmi, klop, klop, ako ozvena Klaudiiných štekláčikov. Nadávky a urážky troch chlapov, čo sa mlátili hlava-nehlava, kamarát-nekamarát. Kým preklínajúci čašník nenašiel baterku, kým po klenbe vo výčape vybielenej vápnom neskĺzol svetelný kužeľ, v ktorom sa víril prach, kým sa Belo a jeho tieň na stene nepozviechali z dlážky, raziac si cestu v smere lúča namiereného na schody stúpajúce do najvyššie položenej miestnosti, kde už ako za dušičky blikali zapaľovače, zažínali sa a zhasínali zápalky. „Klaudiááá, Klaudiááá!“ Aj tam ho tí dvaja našli, tu máš, na, pozdrav od Klaudie! „Chlapi, Bela bijú!“ Prízračné tiene hlušiace sa na stene a klenbe. Jaskynná udalosť v očiach vydesených žien, aj keď nedržali v rukách horiace konáre. Kde sme už vtedy s Klaudiou boli!

         Len čo sme sa ocitli na ulici, v okamihu sme boli premočení do nitky, mohli sme utekať, čo nám nohy stačili. Utekať ako utekať. Hrozilo, že Klaudii sa v štekliach každú chvíľu vyvrtne členok v prúdoch vody, ktorá sa valila dolu ulicou, unášajúc kusy mačín a spletence haluzia, ktoré sa naisto zachytili aj na mreži, čo nad Mestečkom chránila vstup odkrytého potoka do železobetónového potrubia v podzemí, ktoré upchali, zahatali ako bobria hrádza a ktoré rovnako ako celá mestská kanalizácia s mrežovím v jarkoch medzi chodníkmi a asfaltkou, na ktorom sa zachytávali konáre, šúplaty rozomleté vodou a uvoľňujúce zo zeme trsy zakorenených tráv a drobného kamenia, beztak nestačili odvádzať prívaly vody lejúcej sa z mračien na nebi ako z obrovitánskych pretrhnutých kožených mechov, v hrubých hustých povrazcoch šľahajúcich nás vo vetre, akoby sme sa predierali džungľou plnou lián spustených z nebotyčných stromov. Počul som, ako sa jeden z nich zrútil, alebo sa mi to iba zazdalo? Aj Klaudia na okamih zmeravela, kŕčovito mi stískajúc ruku.

         Nebola to šťastná voľba, pustiť sa po chodníku hlboko pod úrovňou cesty, na ktorej sa vrstvil asfalt ako letokruhy na kmeňoch stromov. Keď som Klaudiu prenášal v náručí na asfaltku, ktorá sa od stredu k okrajom mierne zvažovala, voda v jarku mi siahala bezmála po kolená, piesok skoro po priehlavky. Mal som ho plné sandále. Klaudia ma objímala vôkol krku a mlčky ma bozkávala po celej tvári.

         Elektrinu vyhodilo v celom Mestečku, azda aj v blízkom okolí, a tak sme sa v mátožnej tme orientovali podľa bleskov, ktoré nám podchvíľou osvetľovali cestu ako vojenské svetlice v životunebezpečnej paľbe. Pod nohami nám chrupčal ľadovec veľký ako pobité zelené hroznové bobule vo vinohradoch po krupobití, čo ustalo, úlomky roztlčených škridiel, ktoré vietor odlupoval a strhával zo striech, zadierajúc sa pod ne ako ostrý nôž pod rybie šupiny. Nám sa zadierali pod nechty na nohách bolestivé špicaté čriepky, do ktorých sme zakopávali. Už zase som Klaudiu niesol v náručí, už zase ma mlčky bozkávala po celej tvári.

         Posledný záblesk, čo sme boli na ulici. Trésk! Tamto, hľa, bývam, Klaudia, sme doma. Konečne. Opatrne s tými dvermi, brano je pokazené, nezavíra samo, ešte tak prievan. Trésk! Nehovoril som ti? Nič to, podaj mi ruku a ničoho sa neboj, neboj sa tmy. Ani zapaľovač nemusíme zažínať, poznám cestu domov naspamäť. Neraz som zišiel dolu a vyšiel hore schodmi, keď nefungoval nákladný alebo bol obsadený osobný výťah. V tme, Klaudia, žiarovky sa najviac kradnú na schodišti, kde niet okien. A teraz, keď domovník namontoval nové, niet elektriny. Poď, no tak, budeme počítať spolu. Schodov vedie ku mne presne šesťdesiatštyri, ani o jeden viac, ani o jeden menej. Ľúbi ma-neľúbi, príde ku mne-nepríde, bude moja-nebude. Si opitučký, hlupáčik, ja sa tak nechcem hrať. Prepáč, a ako sa chceš hrať? Počítaj. Jeden, dva... Neľúbi ma-ľúbi... Tri, štyri... Nepríde ku mne-príde... Päť, šesť... Nebude moja-bude... Sedem, osem... Koľko si vravel že je tých schodov? Šesťdesiatštyri. Tak pokračujme. Osem, deväť... Deväť, desať, blázonko. Začiatok nového schodišťa. Deväť, desať... Počkaj. Pre istotu ma pobozkaj už teraz, keby to náhodou nevyšlo. Vyjde, ak budeme počítať nepár-pár. A ak sa potkneme? Máš pravdu, s tým som nerátal. Pre istotu ťa pobozkám za každým schodišťom, za každým ôsmym schodom. ... Šesťdesiattri, šesťdesiatštyri. Nepríde ku mne-príde. A keď ťa nepobozkám? Tak pobozkám ja teba. Smrtka s drkotajúcimi zubami. Tak si ma teda zober. A ty si ma vezmi. Triasla sa mi v rukách ako skrehnuté šteniatko.

         Keď Klaudia šťukla zapaľovačom predo dvermi garsónky, v ktorej som býval, a ja som hľadal medzi kľúčmi na karike kľúč od bytu, pomyslel som si, že kým mne sa oplatilo rátať schody v hre na nepár-pár, Belovi sa neoplatilo rátať odtokové dierky v pisoári v hre na pár-nepár. Možno sa prerátal, keď jednu prirátal. Cvak-cvak! Poď ďalej, Klaudia, nech sa páči. Cvak-cvak! Zamkol som na dva západy.

         Sviečky som pozapaľoval v izbe, v chodbičke, v kúpeľni. Rolety boli stiahnuté, do vane sa s hukotom valila horúca voda. Klaudia bola celá premrznutá, pery mala modré ako pri cyanóze. Keď sa zavrela v kúpeľni, prestal som sa kontrolovať a cvakal som zubami, akoby som klepal kosu.

         Hukot v kúpeľni náhle ustal, začul som zvuk, ako keď sa ryba vyhodí nad vodnú hladinu a potom strmhlav padne naspäť. Predstavil som si Klaudiu, ktorá sa azda medzitým, čo hučala voda, vyzliekla donaha, ako vošla rukou dva razy po sebe do horúcej vody a zatrepala ňou, akoby ju bol popálil plameň. Zohnutá nad vaňu, obrátená chrbtom k dverám. Ach, nielen chrbtom... V prítmí s jedinou blikajúcou sviečkou v tanieriku na stoličke v rohu pri dverách svietilo jej smotanovobiele telo a opálová stužka vo vlasoch. V dlhých hustých zvlnených medených vlasoch zmáčaných ako spleť hrdzavočervených morských tráv trblietajúcich sa odleskmi nepokojného plamienka, ktorý akoby uhýbal pred mojím prerývaným dychom. Zrazu som nevedel, či sa chvejem od zimy, alebo od vzrušenia vybičovaného mojou predstavivosťou v tichu, v ktorom som počul zrýchlený tlkot svojho srdca a kvapkanie vody z kohútika nad vaňou s melodickou jaskynnou ozvenou. Prievan vychádzajúci z vetracej šachty ešte zavše zahrkľoval zavretými dvermi na kúpeľni, akoby na ne niekto zaklopal, ale vietor v uliciach a uličkách Mestečka sa už utíšil a zriedkavé hrmenie sa ozývalo z čoraz väčšej diaľky. Bolo po búrke.

         Vtom som začul v kúpeľni šuchot, ktorý som tak dôverne poznal, ktorý ma aj inokedy v tme, keď som tajil rýchly dych, uhýbal planúcimi očami a ovládal triašku rúk, hanbiac sa i za zastretý hlas a tlčúce srdce, ktorého sa horúce dlane alebo prsia dievčat na mojej hrudi až ľakali – privádzal takmer do vytrženia, zúfalstva, šialenstva. Šuchot dámskej bielizne žiariacej v tme ako neopálené intímne časti tela, čo čakalo na moje telo alebo mu prichádzalo v ústrety.

         Akoby som bol pri tom, keď si Klaudia vyzliekala blúzku a rozopínala podprsenku, keď sa jej po dlhých štíhlych nohách zviezli až k členkom nohavice po tom, čo na nich rozopla gombík a stiahla krátky zips, aby z nich, jedna noha, druhá noha, vystúpila ako z nohavičiek, ktoré si sťahovala tak pomaly, na zbláznenie pomaly.

         Keď to všetko zavesila na vešiak, vošla do vane. Počul som, ako s potláčaným, tlmeným zasyknutím vložila do horúcej vody najprv jednu, potom druhú nohu. Chvíľu sa osmeľovala, nato opatrne, vari po centimetroch vnárala do vody nohy po kolená, stehná, zadoček a pohlavie, vzápätí, podopierajúc sa jednou rukou o dno a druhou o okraj vane, široké bedrá, podbruško, brucho a úzky driek. Ááách! Voda jej už siahala povyše pupka, poniže pŕs. Z ramien, ktoré si Klaudia vyložila na okraje vane, odkvapkávala na hladinu, ktorá sa opäť upokojila, v čoraz väčších intervaloch voda. Klaudia sedela, vlastne už temer ležala vo vani nehybná, akoby počúvala a predstavovala si, čo ja v tej izbe.

         Pomyslel som si, že úmyselne premeškala chvíľu, keď sa mohla vyzliecť za hukotu vody, ktorú napúšťala do vane. Aby som počul a predstavoval si. A to bolo pekné. A tak som sa začal aj ja vyzliekať po tom, čo znovu nastalo ticho, v ktorom bolo počuť každý šuchot vyvolávajúci predstavu.

         Nahý, ako ma Boh stvoril, prešiel som na prstoch ku kúpeľňovým dverám a načiahol som sa za kľučkou. Klaudia ma už nemohla počuť, no mohla ma vidieť vo svojich predstavách. Keď prievan už zase zahrkľoval dvermi, akoby na ne niekto zaklopal, prv než som sa dotkol kľučky, Klaudia povedala: „Ďalej.“ Otvoril som dvere. Ponorila sa do vody až po hrdlo. Z kúpeľne s blikajúcou sviečkou a zaroseným zrkadlom na toaletnej skrinke sa vyvalil ako zo sauny kúdol pary. Prešiel som dlaňou po zrkadle, aby nás v ňom videli aj tí, čo neboli pri tom. Dvere som nechal odchýlené, aby sme stačili s dychom. „Videla som ťa, keď som ťa počula,“ povedala Klaudia. „Aj ja som ťa videl, keď som ťa počul,“ odvetil som a vošiel som za ňou do vane.

         Ani v tom prítmí pri blikajúcej sviečke mi neušlo, ako sa Klaudii zmenila tvár, keď si zložila okuliare, ktoré neposkladané odložila na stoličku. Tá troška prísnosti, azda aj odmeranosti, čo jej dodávali, akoby sa vytratila spolu s nimi, jej tvár bola ešte milšia a nežnejšia, oči bezbrannejšie a úprimnejšie. Hádam s tým súviseli jej zdanlivá plachosť a hanblivosť, ktoré ma na okamih zaskočili, no zároveň vo mne prebúdzali úprimnú náklonnosť, nehu a vrúcnosť k tomu dôverčivému, skôr vnímavému a odvážnemu než naivnému a bojazlivému stvoreniu. Pravda, pokiaľ možno hovoriť o odvahe u ženy s hlbokou intuíciou, ktorá môže stroskotať na túžbe, nie však na empirickej, hoci aj niekoľkohodinovej skúsenosti. A už vôbec nie na skúsenosti, čo nám je neznáma, o ktorej nemáme ani potuchy. Pomyslel som si, že iba v závislosti od nej pokladáme naše intuitívne poznanie za druhotné, sekundárne. Predchádza našej empirickej skúsenosti ako sen plný symbolov, ktorých skrytý význam sa v nej dešifruje a potvrdzuje aj vtedy, keď si to rozum nevie vysvetliť a jazyk to nevie pomenovať.

         Klaudia ma pohládzala prstami na nohách po vnútornej strane stehien, ja ju takisto, ibaže po bedrách, zachádzajúc za ne, akoby som ich objímal priehlavkami. Keď vystrela ruky, aby vyšla v ústrety mojim rukám, stretli sa nám najprv brušká prstov. Dotýkala sa tých mojich skúmavo a pátravo, akoby to robila prvý raz, súčasne však aj jemne a s citom, akoby to malo byť naposledy. S letokruhmi, ktoré sa na nich vrstvili v tajomných špirálach života, akoby sa mi vrývalo do pamäti niečo také hlboko pravdivé a neopakovateľné, že to ani nebolo možné opätovať, niečo, čo mi bránilo naprázdno prehĺtať bez toho, aby mi to v hrdle nespôsobovalo bolesť, niečo, čo vari vyjadrovali slová vzlyk, kvílenie, nárek vytrhnuté z konkrétneho kontextu, z tajomného neznámeho príbehu, od ktorého sa oslobodili ako krvavý plod z tela matky, s ktorým boli spojené ako pupočnou šnúrou. Bránil som sa tým slovám neodbytným ako plač dieťaťa tým, že som sa prstami zaklinil do jej prstov, akoby som sa zľakol, že nás chce niekto, niečo od seba odtrhnúť.

         Kľačali sme v tej vani, keď hladina vody poklesla na úroveň Klaudiinho lona, ktoré sa z nej vynorilo ako trs morských rias, keď sme sa začali objímať a bozkávať, pohládzať sa horúcimi dlaňami po celom tele, akoby sme sa navzájom modelovali.

         Sklonila sa ku mne, ach, zober si ma!, a jej hlava, ktorú som držal v rukách, prechádzajúc jej podchvíľou dlaňami aj po krku s kučierkami na zátylku, do ktorých som sa zapletal prstami, po pleciach, chrbte, drieku, bedrách a zadočku, akoby uhýbala pred kolísavými vlnkami. Práve som jej chcel rozviazať opálovú stužku vo vlasoch, keď sa náhle zdvihla, obrátila sa mi chrbtom a povedala: „Poď, vezmi si ma!“ Nato sa prehla do kolísky a so zaklonenou hlavou čakala, kým sa nepritisnem k jej zadočku. A ja som si ju vzal.

         Opierala sa rukami o okraje vane, dvíhala sa a spúšťala tu odo mňa, tu ku mne a ja, držiac ju za bedrá, strhával som ju k sebe, akoby mi chcela ujsť. Nie a nie rozviazať opálovú stužku v jej vlasoch. Sotva som sa jej stihol dotknúť, už zase mi unikala, nuž som ju objal jednou rukou okolo brucha a druhou som sa znovu načiahol za stužkou vo chvíli, keď tíško zakvílila a zastonala, dosadnúc mi po orgastickom kŕči do lona, akoby ju opustili všetky sily.

         Vykĺzol som z nej v poslednom okamihu, skôr ako stačila polohlasom vykríknuť: zostaň, môžeš!, zároveň s tým, čo som potiahol za jeden koniec opálovej mašle v jej vlasoch. Ale už bolo neskoro. Nekontrolovane som zastonal, objímajúc ju oboma rukami vôkol brucha a pritískajúc sa pulzujúcim pohlavím k jej vlasom, ktoré sa zrazu rozsypali ako rozviazaný snop zrelého obilia a prikryli ju od hlavy až po zadoček, po ktorých skĺzla v úzkom perleťovom pramienku opálová stužka. „Ty môj blázonko,“ šepkala Klaudia, „ty môj hlupáčik!“ Nevládne som klesol na chrbát a Klaudiu som stiahol so sebou, až pritom niekoľko ráz vyčrpla z vane na krytinu z PVC voda. Na hladine sa vznášali Klaudiine dlhé husté zvlnené medené vlasy. Po opálovej stužke, ktorá ma k nej mohla priviazať putom mocnejším ako lodné lano, ani stopy.

         Keď som vychádzal z vane, bol som opäť taký vzrušený, že si to nemohla nevšimnúť. Umývala ma. Umýval som ju. Sprchovali sme sa telo pri tele. „Pomôžeš mi?“ spýtala sa, keď ma nasledovala. Nemusel som ju hľadať, našla ma lonom sama, keď mi ovinula ruky vôkol hrdla a nohy okolo bedier, keď sa jej zadoček ocitol v mojich zopnutých dlaniach ako v sedačke. Odnášal som si ju z kúpeľne do izby, vdychujúc vôňu zelených jabĺk v jej vlasoch zmytých šampónom, a ona ma nezvierala iba rukami a dlhými štíhlymi nohami v rytmickom pulzovaní, ktoré sa šírilo z jej lona do slabín a odtiaľ na vnútornú stranu stehien, keď som jej musel prisľúbiť, že na rozostlatom rozkladacom gauči si už nebudem dávať pozor. „Zostaň, môžeš,“ povedala. „Zostaneš?“ „Zostanem.“ „Sľubuješ?“ „Sľubujem.“ Vďačne ma bozkávala po celej tvári.

         Nepochyboval som o tom, že hovorí pravdu, že neklame, mal som však obavy, či naozaj pozná svoje telo, ak si je taká istá, že môžem, že môžeme. Ale práve tá neistota bola na tom najkrajšia a najvzrušujúcejšia. To, že napriek Klaudiinej istote bezhlavo som sa rútil do neistoty. Čo ak...?

         Klopanie na dvere ma vytrhlo z hlbokého spánku, do ktorého som upadol po tom, čo som sa nadránom vyčerpaný vymanil zo zovretia Klaudiiných rúk a nôh, ktoré ochabovali súčasne so spokojným pradením a následným pravidelným dýchaním. Držal som ju v náručí, jej hlava spočívala na mojich prsiach. Strhol som sa, no Klaudia sa neprebudila, iba čosi nezrozumiteľne povedala zo spánku. Práve odbíjali celú vežové hodiny na katolíckom kostole. Po štyroch úderoch zazneli ešte raz štyri – boli štyri hodiny ráno. Hodiny na evanjelickom kostole, ktoré sa o niečo omeškali, to potvrdili.

         Matej? Brat? Belo? Keby to bol Matej, ktorý mal tiež kľúč od garsónky, strčil by ho do zámky, vyskúšal, či som doma, a vyzval by ma aj slovne, aby som otvoril. Keby to bol Belo, ktorý nevedel, kde bývam, pripusťme však, že mu to niekto povedal, tak by na dvere neklopal, ale by na ne búchal a trieskal, ak by do nich nekopal. Mohol to teda byť len môj brat, ktorý asi neprečkal búrku v hoteli, ako som si myslel, no kde potom, preboha, v tom strašnom nečase?!

         Možno sa tým klopaním na dvere ozvali len moje výčitky svedomia voči bratovi, nahováral som si, pritom by som bol odprisahal, že som to klopanie počul, že sa mi to nesnívalo.

         A kroky? Komu patrili kroky za dvermi na chodbe a potom na schodišti vzďaľujúce sa odo mňa s čoraz tichšou ozvenou a strácajúce sa v hĺbke štyroch poschodí?

         Ani spánok mi nepriniesol pokoj. Snívalo sa mi, že kráčam po hotelovej chodbe, po zošliapanom koberci, ktorý tlmil moje kroky. Vedel som, že brat sa ubytoval na trinástke, ale recepčná mi to nepovedala. Keď som míňal recepciu, nikto ma nezastavil, záves na malej miestnosti, kde bola posteľ a kde v noci odpočívali tí, čo mali službu, bol zatiahnutý, na pulte sliepňala nočná lampa. Ja som v tom sne jednoducho vedel, kde sa brat predo mnou ukrýva.

         Darmo som na tie dvere klopal, darmo som šťukal mosadznou kľučkou, ktorá sa jagala v ponurom osvetlení, vyleštená a ohmataná rukami hotelových hostí a upratovačiek. Keď som odchádzal, na chvíľu som zastal, obrátil som sa a ešte raz som sa zahľadel na dvere, za ktorými nocoval môj brat. Odlesk lampy na stene v tvare sviece odrážajúcej sa v oválnom zrkadle s mosadzným rámom veľkosti stojaceho pštrosieho vajca, ktorej svetlo sa lámalo v množstve strapcovitých príveskov z brúseného skla na mosadznom svietniku, mi vrátila aj mosadzná ceduľka s číslom izby v tvare a veľkosti ležiaceho slepačieho vajíčka. To som si mal zapamätať spolu s dvoma radmi dverí a jedným radom lámp, s bielymi stenami, zeleným behúňom a hnedými dlaždicami v akejsi zveličenej perspektíve, ktorej som bol súčasťou, ktorá sa mi však náhle roztancovala pred očami ako tráva a zem pod nohami a odpútala sa odo mňa ako fragment vypudený do neznámeho priestoru vízií a predstáv, túžob a snov. Pol piatej, uvedomil som si, keď dva razy odbili vežové hodiny na katolíckom kostole a hodiny na evanjelickom to potvrdili. Nato som sa znovu zobudil. Potom som už nezaspal, do bieleho rána som nezažmúril oka.

         Keď sa prebudila aj Klaudia, bol najvyšší čas odísť. Matej, ktorý v sobotné rána chodil na trhovisko, mohol prísť každú chvíľu. Čo by mi povedal, keby ma našiel v garsónke so ženou v posteli? A tak som Klaudii požičal biele tričko a modré texasky, igelitovú tašku na veci prevlhnuté z predchádzajúcej noci a odprevadil som ju na bratislavský autobus. Ukazoval sa pekný slnečný deň.

         Sotva som sa vrátil naspäť a zahladil som stopy noci plnej lásky, naozaj prišiel Matej. Povedal mi, že u krstnej, kúsok od Mestečka, v dedine, kde som vyrastal, ma čaká mama, ktorá ma prišla navštíviť. „Poď,“ súril ma, „aspoň uvidíš tú pohromu, čo v noci narobila búrka.“ Nuž nemusel mi o nej rozprávať. Vedel som si predstaviť, ako vyzerali ulice po tom, čo sa utíšil vietor a opadla voda.

         Ale keď sme prechádzali Matejovou bielou škodovkou po hlavnej ceste povyše hotela a Matej spomalil, takmer mi vyrazilo dych. Mohutný topoľ, ktorý popretŕhal elektrické vedenie, ležal ako porazený mýtický obor na zemi a na chalupe, na ktorú sa zrútil, s kmeňom prelámaným vo troje, na ktorej bezmála po celej dĺžke roztrieštil škridly a zvalil krov, zničil temer celú strechu. Záchranná čata lesných robotníkov, požiarnikov a zamestnancov technických služieb v ochranných prilbách ho motorovými pílami rezala na brvná, ktoré zreťazené dvíhala autožeriavom zo strechy a zo zeme a nakladala ich na pristavené nákladné auto. Korene topoľa neboli vytrhnuté a vyvrátené. Mali zhniť v zemi po tom, čo odišli z odlomeného kmeňa a zelených konárov posledné zvyšky života. Až teraz som si všimol, že niektoré konáre stromu boli celkom suché, bez lístia, a jeho kmeň bol znútra bútľavý a práchnivý. Z Mestečka sa odobral dôstojný kmeť, ktorý si pamätal viac ako jeho najstarší obyvatelia.

         A tu sa nekončí len moja spomienka, ale aj príbeh, čo som o nej napísal. Príbeh, ktorý som nikde neuverejnil, lebo som tušil, že jeho publikovanie je podmienené objasnením niekoľkých nejasností, ktoré tá noc, čo som opisoval, prikryla rúškom tajomstva.

         Vysvetlenie mi nepriniesol ani list v balíku, v ktorom mi Klaudia začiatkom prázdnin poslala veci, ktoré som jej požičal. Voňali ako jej bielizeň, ako jej telo. Keď som ten list otvoril, z poskladaného hárka papiera vypadla opálová stužka, ktorú mala v tú noc, čo som s ňou strávil, vo vlasoch. Tá stužka voňala ako more. V liste bolo napísané: Nikdy by som Ti nemohla dať, čo odo mňa očakávaš, aj keď o tom nevieš. A predsa ostanem k Tebe priviazaná putom mocnejším ako lodné lano. Ďakujem. Ešte sa uvidíme. Klaudia.

         Ešte sa uvidíme? Kedy? Kde? Prvý júlový týždeň ešte mala nastúpiť do školy, no nenastúpila ani posledný augustový. Darmo som postával pred školou, kde učila, darmo som blúdil po Mestečku. Darmo som na ňu čakal, darmo som ju hľadal. Jej kolegyne a kolegovia, na ktorých som kde-tu natrafil, ju ani nespomenuli a ja som sa na ňu nevypytoval. Nikdy viac som ju nevidel, nikdy viac som o nej nepočul. Vytratila sa z môjho života ako nočný prelud, ako mátožný prízrak. Uveril by som, že ním nebola, keby telocvikár Belo pri každom našom stretnutí na mňa nezazeral a keby som po večeroch, keď som bol sám, nevdychoval vôňu jej bielizne a tela ukrytú v tričku a texaskách, ktoré mala na sebe, keď odo mňa odchádzala? Kým z nich tá vôňa nevyprchala, kým tie veci neskončili v práčke mojich ďalších dievčat a mojej ženy.

         Svoj príbeh som však pokladal za nedokončený aj preto, že i môj brat, ktorý bol jedným z jeho protagonistov, mi bol dlžen čo-to vysvetliť... Príbeh. Skôr ako som ho na neurčito odložil do zásuvky, pripísal som k nemu túto poznámku: Niektorým našim zážitkom akoby nebolo súdené, aby sa stali literárnymi príbehmi. Odkladáme ich do zásuvky nedokončené. Odhliadnuc od toho, že aj nedokončený príbeh je príbeh, neraz som sa presvedčil, že tvorivý proces je hľadanie v tajomnej, neprebádanej knižnici, v ktorej majú všetky príbehy svoj výsledný tvar skôr, ako dá ruka spisovateľa bodku za ich pointou. Každý nedokončený príbeh je už v čase svojho vzniku neodmysliteľnou súčasťou iného príbehu, novej skutočnosti predznamenanej fatálnou silou slov. A tak nedokončiť príbeh je to isté, ako otesať zbytočné v prospech väčšieho, nateraz neznámeho celku.

     

     

         V Mestečku, kde žijem, som sa usadil pred dvadsiatimi rokmi. Malo sa mi stať domovom, a nestalo sa. Vraciam sa doň polnočnými autobusmi, sprevádzaný dychom potulných psov.

         Okradnutý o telefonát so svojím pätnásťročným synom a spitý do bezvedomia zapínam rádio, aby mi celú noc hrala hudba, aby som si do postele nelíhal ako do truhly. Len hudba mi pripomína, že okrem môjho syna ešte žije na svete utešené stvorenie, žena, pre ktorú sa oplatí žiť. Aj viera, že raz príde, ma drží pri živote. Vnesie do samoty môjho jednoizbového bytu svetlo, ktoré si pripomeniem s každým vyslovením jej mena. S každým dotykom, s každým pohladením. Možno potom sa mi Mestečko stane domovom.

         Niekedy v ňom celé noci vyhrávala hudba. Po uliciach sa tmolili milenci, ktorým nízky mesiac a odbíjanie vežových hodín na katolíckom a evanjelickom kostole pripomínali, že je čas na lásku. Dnes v ňom celé noci jačia poplašné zariadenia kradnutých áut a vyrabovaných obchodov, v ľudoprázdnych uliciach zavýjajú motory a pištia pneumatiky pri nešetrnej čiernej jazde, praskajú výstrely z pištolí gangstrov, ktorí priniesli do Mestečka drogy a násilnú smrť.

         Často sa mi sníva so synom. Objímam ho v spánku, nie a nie ho pustiť. V týždni si telefonujeme, v nedeľu ku mne chodí na obed. V nedeľu varím. Pod nosom mu rastú fúziky, čoskoro sa začne holiť. Keď som si ich prvý raz všimol, dojalo ma to. Zakaždým ako odo mňa odchádza, túžim ho objať. Bojím sa oňho. Nechcem ho však privádzať do rozpakov.

         Odišiel som od neho v čase, keď som mu mal po večeroch čítať rozprávky. Už nikdy mu tie stratené roky nevrátim, nenahradím. Chýbal mi, chýba mi a bude mi chýbať. Ale vďačný som aj za to, že neodišli s mojou bývalou ženou z Mestečka, že mu môžem telefonovať, že sa s ním môžem stretávať. V nedeľu nechodím do kostola. V nedeľu varím. Je to moja najvrúcnejšia modlitba.

         Mal som skončiť na ulici, no moja bývalá žena napokon súhlasila s výmenou nášho trojizbového bytu za dva menšie. Svoj dvojizbový byt, kam sa so synom začas utiahli, neskôr predala a kúpila trojizbový. Od Emila, ktorému ostala stotisíc dlžná. Keď jej ho predával, spýtal sa ma: „Dá sa jej veriť?“ „Dá,“ odvetil som. A ona mu do roka tých zvyšných stotisíc splatila.

         Keď cestou do roboty ráno čo ráno prechádzam okolo prízemného trojizbového bytu mojej bývalej ženy, môj syn je už dávno v škole. A jednako počujem, ako hrá na klavíri, na novom bledohnedom pianíne, ktoré som mu kúpil po svojom návrate z Ameriky, Schumannovo Snenie. Sen skladateľa, ktorý zošalel. Keď sa mi sníva so synom, počujem ho celý deň.

         Počujem ho aj dnes. Obchádzajúc bezdomovcov a žobrákov, ktorí sa každé ráno prehrabávajú v kontajneroch na smeti. Nezamestnanosť na Slovensku prekročila hranicu dvadsiatich percent, v tých kontajneroch však ešte vždy možno nájsť vyhodený chlieb. Chlieb nevyhadzujem. Keď sa mi doma nazbiera, dávam ho bezdomovcom a žobrákom.

         Budovu starej majoliky vidno už z diaľky. Budovu s deravou strechou, do ktorej zateká, s opadanou omietkou a vytlčenými oknami. Povráva sa, že ju kúpili akísi Taliani, ale činovník mestského úradu mi to prednedávnom vyvrátil. Budova patrí Slovenskej ľudovej majolike, ktorá nemá peniaze na jej záchranu, lebo jej tiež hrozí zánik. V tej budove, ktorú som kedysi, keď som býval v garsónke, míňal na svojej každodennej ceste do práce a z práce, robil Emil, ktorý bol v majolike vedúci učňovského strediska. Keď som sa vracal z práce, zakričal na mňa niekedy spoza okna prízemnej rožnej miestnosti a stiahol ma na pohárik. Ešte dávnejšie v majolike vytočili, vymaľovali a vypálili keramickú vázičku, ktorú som zazrel na konferenčnom stolíku na fare Slovenského kostola sv. Jána Nepomuckého na 66. ulici Prvej avenue v New Yorku, ktorá mi pripomenula domov.

         Oproti starej majolike stojí zasklená vývesná tabuľa, ktorá patrí nevedno komu. Pod plagátmi sú podpísaní Greenpeace, Sloboda zvierat a Antifašistická akcia ZEM. Väčšina z nich je namierená proti fašizmu, nacionalizmu a rasizmu. Plagát, pri ktorom sa vždy pristavím, tam visí už niekoľko rokov. Je na ňom napísané:

         Neváhaj!

         Fašistická infekcia sa rozšíri veľmi rýchlo, netreba k nej veľa! Stačí prázdno v hlave, prázdno na hlave a primitívna agresivita.

         Spláchni to!

         Pod textom kresba. Záchodová misa a v nej Hitler s akýmsi kostlivcom, holohlavým netvorom, obaja obklopení zástavami s hákovými krížmi. S hrôzou v očiach a na tvári hľadia na ruku približujúcu sa k splachovaču. Kostlivec má na sebe tričko, na tričku ja nakreslený dvojkríž na trojvrší. Slovenský štátny znak.

         Podpísaná Antifašistická akcia ZEM.

         Prechádzajúc popri starej majolike, nasledoval som mamičku, vedľa ktorej pobehoval v daždi po ulici plnej žltého lístia z okrasných stromov pred rodinnými domami chlapček, ktorého mamička zrejme odvádzala do škôlky. Pohľad mi padol na nápis z keramických dlaždíc na budove starej majoliky: CHRÁŇME DEDIČSTVO NAŠICH OTCOV. Sotva som sa opäť zahľadel na mamičku a jej syna predo mnou, chlapček sa na rovnej ceste potkol a padol na asfalt. Zdvihla ho zo zeme a vzala na ruky, pritískajúc si líce k jeho modrejúcej tvári. Skôr ako sa chlapček lapajúci dych stihol rozplakať, spýtala sa ho: „Neublížil si si, synček?“

         Na Mestečko padal novembrový dážď.

    Zobraziť všetko