Foto©Peter Procházka


  • Stručne o autorovi

    Dagmar INŠTITORISOVÁ   sa v oblasti tvorby venuje písaniu literárnych, rozhlasových a dramatických rozprávok pre deti. Kombinuje v nich
    Dagmar INŠTITORISOVÁ  sa v oblasti tvorby venuje písaniu literárnych, rozhlasových a dramatických rozprávok pre deti. Kombinuje v nich klasické rozprávkové postavy a rozprávkové štruktúry s modernými a súčasnejšími témami. 
    Profesijne sa venuje teórii a dejinám divadelného umenia, v rámci ktorých sa zaoberá teóriou a dejinami interpretácie divadelného diela, semiotikou divadla, súčasným slovenským divadlom a divadelnou kritikou. V poslednom období sa venuje aj semiotike farieb a teórii umenia.
     
    V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity, viac nawww.vzdelavaniedivadlom.ukf.sk
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Dagmar Inštitorisová sa narodila 31. mája 1961 v Martine. Absolvovala štúdium na katedre estetiky a vied o umení odbor teória
    Dagmar Inštitorisová sa narodila 31. mája 1961 v Martine. Absolvovala štúdium na katedre estetiky a vied o umení odbor teória kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1983. Pracovala ako kultúrna pracovníčka v Parku kultúry a oddychu v Žiline, dramaturgička v Bábkovom divadle v Žiline, lektorka dramaturgie a pedagogička v Divadle Ludus a od roku 1993 do 2014 pôsobila v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2013 ako vedúca Ústavu dizajnu médií na Fakulte masmédií PEVŠ v Bratislave, v súčasnosti pôsobí na Katedre masmediálnej komunikácie a reklamy FF UKF v Nitre.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    Rozhlasová tvorba

    • Rozprávky z krajiny víl (2002)
    • Rozprávky z krajiny víl II (2010)
  • Preložené diela

    Labirynty Karola Horáka - twórcy teatralnego i literata, Kraków,Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2018
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    BARÁTHOVÁ, Nora: Recenzia vonkoncom netradičná (Dagmar Inštitorisová: O slimáčikovi Filipkovi, trpaslíčkovi Imriškovi a neposednom Dienku).
    BARÁTHOVÁ, Nora: Recenzia vonkoncom netradičná (Dagmar Inštitorisová: O slimáčikovi Filipkovi, trpaslíčkovi Imriškovi a neposednom Dienku). Recenzia. In: Romboid, roč. LIII, 8. 12. 2018, č. 8, s. 84 – 87.

    STANISLAVOVÁ, Zuzana: Rozprávkové variácie (v pôvodnej tvorbe pre deti a mládež 2017). In: BIBIANA, roč. XXV, 2018, č. 3, s. 4.

    NAŠČÁK, Peter: Literatúra pre deti a mládež v roku 2017 (Hodnotenie literatúry 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 118.


    FERUSOVÁ, Zuzana: Dagmar Inštitorisová a kol.: Divadlo – interaktivita, inscenovanosť, diskurz. In: Knižná revue,  roč. XIX, 11. 11. 2009, č. 23, s. 3.

    PETRÍK, Vladimír: S vnútornou zaujatosťou: Dagmar Inštitorisová: Čítanie v mysli dramatika (Karola Horáka). In: Knižná revue, roč. XVIII, 4. 6. 2008, č. 12, s. 11.

    -lč-: Pozvanie do sveta divadla (Dagmar Inštitorisová a kol: Peter Scherhaufer – Učiteľ "šašků"). In: Knižná revue, roč. XVII, 31. 1. 2007, č. 3, s. 10.

    DAUBNEROVÁ, Hana: Na čítanie pred spaním ako stvorená alebo O naozajstnej ružovej knižke (Dagmar Inštitorisová: Dadkino putovanie alebo Dadka v ríši Kráľovnej všetkých rozprávok). In: Knižná revue, roč. XIV, 17. 3. 2004, č. 6, s. 5.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „Zaujala ma už na prvý dotyk – svojou útlosťou, príjemným hladučkým povrchom, teplou ružovou farbou a naskrz ,prevŕtanouʽ malou dierkou.
    „Zaujala ma už na prvý dotyk – svojou útlosťou, príjemným hladučkým povrchom, teplou ružovou farbou a naskrz ,prevŕtanouʽ malou dierkou. Každý z výtlačkov má inú záložku: tá ,mojaʽ na konci šnúrky jemné fialové pierko... Otvorila sa mi rovno na tej strane, keď bola Dadka práve u Kráľovnej rozprávok... A hneď sa mi všetko rozkrylo. Autorka Dadkiných svetov prežíva tieto príbehy naozaj. Je schopná uvidieť ľudským okom neviditeľné Tajomstvo, ktoré nám, dospelým, už tak často uniká a ostáva ,len pre tých priamo do veci zainteresovanýchʽ - pre naše deti.
    Pričítaní jednotlivých samostatných príbehov, prepojených hlavnou hrdinkou Dadkou, sa mi vynoril dávny pocit z detstva: stojím oproti oknu s papierovým detským ,kukátkomʽ a otáčajúc sa ani nedýcham, očarená z ďalšieho a ďalšieho pestrofarebného sveta z drobných presýpajúcich sa korálok.“
     
         Hana Daubnerová, Na čítanie pred spaním ako stvorená alebo O naozajskej ružovej knižke, Knižná revue (2004)
     
     
    „Dadka sa stáva činorodou účastníčkou aj iniciátorkou všelijakých huncúctiev, dobrodružstiev i veselých hier v rozprávkovej ríši,  ale aj dobrých skutkov pri rozveseľovaní smutných, pri pomoci slabším,  pri osúšaní sĺz plačúcim. Je to hra. Hra obrazov, fantázie i hra slov.“
     
         Elena Kováčiková, Rozprávky plné snívania, Učiteľské noviny (2004)


     „Vo svojej novej knihe rozprávok O slimáčikovi Filipkovi, trpaslíčkovi Imriškovi a neposednom Dienku mení nielen typy postáv, ale aj ich štruktúru. Postavy sú síce aj klasicky rozprávkové, ale ich dialógy sú plné dynamiky a i bežných, obyčajných problémov a situácií, príbehy sú síce mikropríbehmi, avšak malé konflikty, ktoré jej hrdinovia riešia, sú základom ich pozitívneho emočného sveta – možno trochu nepokojného a hádavého, ale koniec koncov sveta, v ktorom sú stále priateľmi, nech to s nimi vyzerá akokoľvek. Bez nich by možno ani neboli v ňom spokojní...“
     
                              Ján Uličiansky (2017)
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    1999 – Prémia Lliterárneho fondu za štúdiu Interpretácia divadelného predstavenia 2001 - Prémia Literárneho fondu za vedeckú a
    1999 – Prémia Lliterárneho fondu za štúdiu Interpretácia divadelného predstavenia
    2001 - Prémia Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru v kategórii spoločenských vied za vedeckú monografiu O výrazovej variabilite divadelného diela
    2009 – Prémia literárneho fondu v oblasti rozhlasu Jánovi Zaťkovi za dramaturgiu fíčra D. Inštitorisovej Tank valiaci sa českým  a slovenským divadlom.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    O malilinkých bábätkách (piata rozprávka) In: Dadkino putovanie alebo Dadka v ríši Kráľovnej všetkých rozprávok
    O malilinkých bábätkách (piata rozprávka) In: Dadkino putovanie alebo Dadka v ríši Kráľovnej všetkých rozprávok (2003)
     
         Dadka dopila svoje obľúbené ranné kakao. Rozmýšľala, čo bude robiť. V hlave jej ešte víril nočný tanec kvetov z krajiny víl. Zadumane položila šálku na stôl. Keď dojedala posledný kúsok rožka, dostala chuť ešte aspoň na jeden dúšok kakaa. Očkom sa rýchlo pozrela na dno šálky, či tam predsa len nezostala nejaká tá kvapka. Nikde nič. Keď tu zrazu — žmurk. Zo dna šálky na ňu uprene hľadelo zelené oko. Dadka zarazene odtiahla hlavu. Nedalo jej to a do šálky vnorila aj druhé oko. A zas: — Žmurk. – Opäť sa na ňu celkom nehybne pozeralo zelené oko. Dadka bezradne mykla plecami, že čo s tým, odišla do svojej izby a začala maľovať svojho obľúbeného koníka. No len čo namočila štetec do pohára s vodou, namrzene vykríkla:
    • Zase je tu! Čo to má znamenať?! To už vôbec nie je zábavné!
    Z vody sa na ňu pozeralo jej staré známe oko, tentoraz však žmurkalo ostošesť. Dadka si nadurdene sadla na okraj postele. Keď zelené oko na ňu žmurkalo aj z akvária s rybičkami, začala sa sama seba pýtať, či nepotrebuje pomoc. A zrazu pochopila, čo jeho — trikrát dlhé a trikrát krátke — žmurk znamená:
    - Poď! Poď! Poď! Neboj sa!
    Dadka prikývla a už bola vo vodnom kráľovstve:
    - Nemám rád Morseovu abecedu, vieš? Podľa môjho názoru by mal každý rozumieť starostiam iných. Počkaj ma tu, prosím.
    Učene povedal malý zelený vodník, ustarostene sa na ňu pozrel svojím zeleným okom, odplával preč a o chvíľu sa vrátil s velikým prevelikým prúteným košíkom. Nepokojne sa v ňom mrvilo veľa rybích bábätiek. Boli celkom malé, malinké, najmenšie, aké si viete predstaviť:
    - Prosím, prosím, zaspievaj im tú peknú uspávanku, ktorú ti každý večer spieva tvoja mama.
    Povedal vodníček a jeho zelené očko sa naplnilo nehou:
    - Dnes sú akési nepokojné. Nemôžu zaspať. Ich mamičky museli odplávať do susedného kráľovstva na povinné oddychovanie. A ja si akosi neviem spomenúť na slová tej uspávanky...
    Dodal zahanbene. Dadka spievala uspávanku raz, dva razy, tri razy... Až dovtedy, pokiaľ sa neprestalo mrviť posledné rybie bábätko a nezatvorilo sa posledné malilinké rybie očko.
    - Ďakujem ti za pomoc. Teraz máme pokoj do najbližšieho kŕmenia. To bude presne o dve hodiny. Nechceš sa poobzerať naše kráľovstvo? Požičiam ti svoj rybí oblek. Pláva sám.
         Dadka sa v obleku cítila zvláštne. Podobal sa na malú zelenú mrkvičku. Na konci mal chvostík, po bokoch štyri plutvy a na začiatku traky:
    • Riadi sa rukami. Stačí len ukázať smer a je to.
    Dadka hneď vedela, čo by si rada obhliadla vo vodnom kráľovstve. O mori a o riekach už vedela všeličo, preto povedala:     - Nemohli by sme sa tajne pozrieť do susedného kráľovstva na oddychujúce rybie mamičky?
    Vodník len vymenil malý chvostík za väčší, určený na dlhšie cesty, veselo na ňu žmurkol zeleným okom a už plávali. Keďže mali naponáhlo, rýchlo prekĺzli pomedzi vysokú trávu za domčekom, preplávali ponad tmavozelené jazero, vyplávali na blízky kopec, z neho skĺzli po vlne teplého prúdu a nechali sa niesť vlnami tmavomodrej rieky až k hustému listnatému porastu. Za ním bolo kráľovstvo, v ktorom pravidelne oddychovali rybie mamičky. Sedeli pohodlne usadené v prútených kreslách s mäkkými vankúšikmi a vyhrievali sa v teplých vodách. Malé ráčiky ich ovievali, väčšie nosili malinovky a rôzne dobroty. Opodiaľ im slimáky a ďalšie vodné zvieratá pripravovali zábavu a rozptýlenie. Mamičky sa navidomoči cítili veľmi dobre. Občas sa síce v očku niektorej objavila malá slzka, smútiť za bábätkami však bolo zakázané. K zarmútenej mamičke ihneď priplával šašo alebo kúzelník a rozveseľoval ju. A keď ani to nepomohlo, mohli sa pozrieť do čarovného zrkadla, v ktorom uvideli svojich potomkov. Pri pohľade na sladko spiace alebo šťastne hrajúce sa rybie bábätká sa každá mamička ihneď upokojila. Vodník Dadke vysvetľoval ďalej:
    - Povinné oddychovanie mamičiek nie je žiadny výmysel. Rybie mamičky to nemajú ľahké. Každá sa musí starať najmenej o sto malých bábätiek, a keď sú hladné alebo s niečím nespokojné...! Často mamičkám musíme všetci pomáhať, aby sa rybie bábätká neroztratili. Teraz sa však musíme rýchlo vrátiť, bábätká o chvíľu zobudí hlad. 
         Cesta naspäť im ubehla rýchlejšie. Dadka už vedela, ako má oblek „kormidlovať“. Prišli práve včas. Len-len že stihli rybím bábätkám ohriať mliečko. V košíku sa naraz otvorilo takmer tisíc malilinkých očí a o čosi menej malinkých ústočiek. Nakŕmiť toľko hladných brušiek naraz nebol problém. Na výpomoc im okrem slimákov prišli aj morské koníky a morské raky. Trochu mlieka na ochutnanie zostalo aj pre Dadku:
    - Íha, aké je to rybie mlieko dobré a sladké.
    Pomyslela si a nahlas dodala:
    - Vodník, rada ti prídem pomôcť aj nabudúce. Už budem vedieť, čo mi chce tvoje zelené oko povedať.
    A rozlúčili sa ako veľkí priatelia.
          Doma sa Dadka rozhodla, že obrázok s koníkom výnimočne nedokončí. Začala maľovať iný. Taký, na ktorom sa nezbedným rybím bábätká nechce do postieľok. Naháňali ich nielen mamičky, ale aj nešťastné slimáčiky, ubedákané vodné lienky a dudravý vodník s prekrásnymi zelenými očami.
     
    Ako sa kamaráti konečne plavili za starým otcom (časť z deviatej rozprávky) In: O slimáčikovi Filipkovi, trpaslíčkovi Imriškovi a neposednom Dienku (2017)
    Už zanedlho sa mali traja kamaráti – slimák Filipko, trpaslík Imriško a neposedné Dienko - vydať na každoročnú veľkú cestu po rieke – až k moru. Každé leto totiž cestovali na návštevu k Imriškovmu starému otcovi, ktorý bol kuchárom na veľkej bývalej pirátskej lodi. Cestu si plánovali tak, aby pricestovali presne na narodeniny starého otca. Kamaráti sa na veľkú cestu pripravovali už od jari. Zbierali v horách huby, potom ich sušili a ukladali do veľkých plátenných vreciek. Starý otec ich potreboval do svojej vychýrenej pravej pirátskej polievky. Nezabudli ani na to najvzácnejšie – liečivú vodu z neďalekého kopca. Naznášali ju do všetkých sudov slimáka Filipka, veď ten mal vždy počas plavby riečnej vody dosť a dosť. A načo potreboval starý otec toľko liečivej vody? Žeby bol, chudák, chorý? Ale kdeže! Potreboval ju… ale o tom neskôr.
    Na konci príprav traja kamaráti poriadne skontrolovali loďku, na ktorej sa vždy plavili, a opravili, čo bolo treba. Keď ju naplnili zásobami, vydali sa cestu.
    (...)
    Spočiatku všetko vyzeralo veľmi nenápadne. Loď sa mierne pohojdávala na pokojných vlnách a nič kamarátov neupozornilo na bytosť s obrovskými očami a s veľkými chápadlami, ktorá ich pod vodou nenápadne pozorovala. Ani keď sa zdvihla obrovská vlna, kamarátom ešte nebolo nič podozrivé. Povedali si:
    ‒ Fúha! Pripraviť sa na surfovací tréning! Na vlnúúú!
    Na viac však už nemali čas, pretože to nebola iba taká obyčajná vlna. Bola hlavou obrovskej okatej zeleno-čiernej morskej obludy, ktorá sa z ničoho nič vynorila pri pravom boku lode a hrozivo na nich cerila otvorenú papuľu plnú ostrých a veľmi škaredých zubov. Už-už by im bola odhryzla kus z lode, ale mali šťastie. Zachránila ich lenivosť trpaslíka Imriška. Ten totiž nechal misu so špinavou mydlovou vodou z ranného umývania iba tak na palube. A keď sa loď naklonila pod váhou morskej obludy nabok, misa sa začala kĺzať a trafila ju priamo do pravého oka. Obluda zrevala od bolesti a prudko sa ponorila. Len čo tak urobila, zdvihla druhú veľkú vlnu, tá sa prevalila cez loď a znovu ju nebezpečne rozhojdala. Až tak veľmi, že všetci traja kamaráti preleteli cez palubu. Ešteže si trpaslík Imriško z lenivosti neprečesal a nevyvetral bradu. Bola celá strapatá a trčala mu na všetky strany. A ako kamaráti leteli vo vzduchu, zachytila sa o sudy s liečivou vodou, natiahla sa medzi nimi ako sieť a zachytila ich. Vzápätí sa sudy rozkotúľali po celej palube, loď vyvážili a kamaráti dopadli späť na palubu. Ešteže boli takí leniví a nestihli ich poriadne priviazať. Veľká vlna im dokonca pomohla s umývaním paluby. Hneď ju mali čistú.
    ‒ Hm, hm. Nič neriešiť sa veru oplatí.
    ‒ Tak, tak. Ani teraz nič neriešim!
    ‒ Uf, uf. Len aby sa zas nevynorila tá morská príšera!
    Slimák Filipko sa pri predstave obrovskej papule, ktorá ich takmer prehltla, roztriasol od strachu.
    ‒ Žiadne strachy, Filipko. Určite už nepríde! Nás tak ľahko nedostane! Poriadne to dostala! Tak, tak, ‒ utešovalo ho Dienko.
    ‒ Hm, hm. Som hlboko presvedčený, že ju tá špinavá mydlová voda doteraz štípe v očiach! ‒ dodal pyšne trpaslík Imriško.
    Kamaráti sa začali opäť venovať sladkému ničnerobeniu. Lenivo sa hojdali v sieťach zavesených medzi stožiarmi tak, ako si to na tento deň naplánovali. Na nič sa dlho nepozerali. Veď ani nebolo na čo. Loď sa tichulinko plavila po rieke, vlnky takmer nebolo vidno a aj zákruty na nej boli mierne. Ich radosť však netrvala dlho. Namiesto vytúženého ničnerobenia ich čakalo nemilé prekvapenie. Loď sa náhle celá nadvihla, nebezpečne sa rozhojdala a nato prudko zamierila spať na hladinu rieky. Morská obluda sa vrátila a tentoraz zaútočila na loď odspodu.
    ‒ Čo to je? ‒ skríklo Dienko.
    ‒ Uf, uf… Morská obluda! ‒ vyľakal sa Filipko.
    ‒ Ani teraz nebudeme nič riešiť? ‒ spýtal sa trpaslík Imriško a kamaráti pochopili, že je s nimi zle.
    ‒ Koniec leňošenia! Do boja!
    Trpaslík Imriško sa chopil vesiel a začal ostošesť pádlovať, Dienko začalo obludu mlátiť hlava-nehlava a slimák Filipko vysunul pod loď svoju surfovaciu lyžu, napol plachty a loď sa rozletela dopredu ako pierko. Prekvapená morská obluda iba nechápavo krútila hlavou, výhražne za nimi šermovala chápadlami, bojovne cerila zuby a plávala všetkými možnými spôsobmi. Myslela si, že ich tak skôr dobehne. Nepomohol jej však žiaden odskúšaný štýl ‒ ani kraul, ani znak či prsia. No nevzdávala sa:
    ‒ Bojte sa ma! Mám v zálohe aj ďalšie štýly!
    A rozhodla sa, že napodobní ich surfovaciu lyžu. Len čo však chápadlá vystrela na dĺžku a chcela sa kĺzať po vlnách, potopila sa, lebo neboli dosť široké. Bojovala však ďalej. Prirazila všetky ramená k sebe a ako šíp vyletela nad hladinu rieky čo najvyššie a najďalej. No ani to jej nepomohlo. Loď kamarátov bola stále rýchlejšia ako ona. Nakoniec sa pomaly vynorila nad hladinu, rozkrútila konce chápadiel ako kolesá, až pripomínala zúrivé morské rýchloauto. Dlho však jazdiť nevládala. Po chvíli sa unavila, a kým načerpala sily do nového boja, kamaráti jej nadobro utiekli.
     
     
    O krajine detských sĺz (2009)
    1. obraz
    (Krajina detských sĺz – údolie jazier Šťastných sĺz. Pri každom jazere je veľmi rušno.)
    Elfka Ela (Pri jazere Šťastných sĺz.): Poď, pomôž mi.
    Dadka:   S čím ti mám pomôcť? Tu je ale krásne... Môžem vyletieť nad toho jazero?
    Elfka Ela: Najprv sa musíš naučiť skotúľať slzu do jazera. Zíde sa ti to. Musíme ju kotúľať veľmi opatrne, nesmie sa rozbiť na menšie slzy. Potom by nemali taký účinok.
    Dadka: Aký účinok?
    Elfka Ela: O tom ti môžem povedať až na konci našej cesty. Musíš byť  trochu trpezlivá. Nechaj sa prekvapiť! Bude to také tvoje   malé dobrodružstvo.
    (Keď slzu skotúľali do jazera, rozzvonilo sa radostným spevom akoby tisícich zvončekov. Keď sa slza vnorila do jeho hĺbok, jazero pokojne stíchlo. Občas k nemu prileteli ďalší elfovia, niečo vždy každej slze povedali a opatrne do neho skotúľal svoju slzu. Jazero sa zakaždým rozozvučí iným tónom).
    Elfka Ela: To podľa toho, aká veľká slza radosti do neho vkĺzla.
    Dadka: A je tam aj moja slza? Čo teraz robí?
    Elfka Ela: Ponor ruku do vody a zavolaj na ňu. Uvidíš, čo sa stane.
    Dadka: Slza moja, kde si? To som ja, Dadka!
    Dadkina slza: Tu som.
    Dadka: Ahoj. Ako sa máš? Čo robíš?
    Dadkina slza: Naháňam sa a smejem s ostatnými slzami a rozprávame sa o tom, čo sme zažili.
    Ostatné slzy v jazere: Slzodadka, vráť sa späť. Toto si ešte nepočula!
    Dadkina slza: Už musím ísť. Kamarátky ma volajú. Ešte všetko neviem! Maj sa! (Slzodadka vhupne späť do jazera.)
    Elfka Ela (Dadke.): Spokojná?
    Dadka: Myslela som, že sa bude o mňa viac zaujímať. A volá sa Slzodadka? Moja slza sa volá: Sl-zo-dad-ka. Nó, celkom zaujímavé...
    Elfka Ela: Nemršti noštekom, hneď za nami je najveselšie jazero v našej krajine. Jazero Huncútskych sĺz. Skús sa porozprávať aj so slzami v ňom.
    (Dadka vnorí ruku do jazera. Jazero sa mierne zavlní, slzy z neho pomaly a veľmi dôstojne po jednej vyskáču na Dadkinu ruku, cupitajú po nej stále vyššie a vyššie, až ju pokryjú celú. Potom náhle zborovo zakričia:
    Slzy:   Prekvapenie!!! (Urobia jej dlhý nos a rýchlo sa skotúľajú naspäť do jazera. Z Dadky bol akýsi Slzo-Nos.)
    Dadka: Och, to sú ale beťári.(Dychtivo.) Môžem ešte raz? Tu sa  mi páči! Tu sa mi strašne páči!!! (Vnorí ruku do jazera  ešte raz. Keď ju vyberie, má na dlani obrovskú slzu  zostavenú hádam z tisícich malých slzičiek. Každá má pusu  roztiahnutú od ucha k uchu a chichocú sa na striedačku od  najnižšieho poschodia po najvyššie, zľava doprava, sprava  doľava, rýchlo i pomaly, i na striedačku.)
    Dadka (Nedočkavo.): Ela, a môžem sa v tomto jazere okúpať? Rada by som si s nimi zaplávala! Určite spolu niečo vymyslíme.
    Elfka Ela: Skús, ale nezabudni, sú to huncúti....
    (Dadka jej posledné slová, ako inak, nepočula. Okamžite vkročila do jazera a chce plávať. Slzy ju však vynesú nad hladinu, a ona pláva vo vzduchu, keď chce do neho znovu vkročiť, urobia zo seba loďku, v ktorej sedí, keď chce oddychovať na chrbte, urobia zo seba nafukovací matrac, na ktorom leží, keď sa chce do neho ponoriť, urobia jej záchrannú vestu.)
    Dadka: Ela, prečo mi jazero nedovolilo zaplávať si?
    Elfka Ela: Na to musíš prísť sama, Dadka.
    Dadka: A prečo zo seba urobilo loďku, nafukovací matrac  a záchrannú vestu?
    Elfka Ela: Aj nad tým musíš popremýšľať sama, Dadka.
    Dadka: Čo je to za jazero?! Raz niečo vymýšľa, potom je až  príliš tajnostkárske!... A prečo mám na to prísť ja sama? Veď si mi povedala, že mi odpovieš na každú moju otázku.
    Elfka Ela: Myslím, že ti chce Huncútske jazero ešte niečo povedať
    Dadka (Namrzene.): Zas Huncútske? Nepôjdeme už ďalej? S inými bude  určite väčšia zábava ako tieto večné tajomstvá... (Pri predstave ďalších dobrodružstiev sa jej rozžiaria oči.     Pozrie sa však na Elu.): Hm. Nó, dóbre. Čo mám teda urobiť...
    Slzy jazera: Určite to už vieš, Dadka.
    Dadka: Ja? A už to viem? Ako to už môžem vedieť, keď mi nikto nič nepovedal. Veď... No, dobre. (Niečo ju zarazí,  „zahryzne“ si do jazyka a konečne zmĺkne. Zadíva sa na jazero a vloží nohy do vody.) Aha. (Čaká, čo bude. Jazero sa rozozvučí krásnym spevom a nad jeho hladinu začne vyletovať jedna veľká slza za druhou. Keď ukážu, čo v nich je, vrátia sa späť do jazera.)
    Prvá slza (Pozerajú sa v nej na seba dve zamilované oči.): Milujem ťa.
    Druhá slza (Hladkajú sa v nej dve ruky.): Milujem ťa.
    Tretia slza (Opierajú sa v nej o seba dve hlavy.): Milujem ťa.
    Štvrtá slza (Dvaja ľudia v nej kráčajú popri sebe a držia sa za ruky.): Milujem ťa.
    Piata slza (Dvaja veľkí ľudia a jeden malý kráčajú vedľa seba, všetci sa držia za ruky.): Milujem ťa.
    Šiesta slza (Jeden veľký a jeden malý človek kráčajú vedľa seba  a držia sa za ruky.): Milujem ťa.
    Siedma ruka (Dieťa hladká mačičku.): Milujem ťa.
    Ôsma slza (Dieťa sa naháňa so psíkom.): Milujem ťa.
    Deviata slza (Dva motýle letia pri sebe.): Milujem ťa.
    Jedenásta slza (Sliepka je obklopená kuriatkami.): Milujem Vás.
    Dvanásta slza (Ryba pláva v rieke): Milujem ťa.
    Trinásta slza (Malé dievčatko má na prste lienku.): Milujem ťa.
    Dadka: Jéj! To je krásne... Ako je mi všade z toľkej lásky teplučko. Vydržala by som sa na nich pozerať až do rána. Ela, môžem sa sem ešte niekedy vrátiť?
    Elfka Ela: To záleží len na tebe, Dadka.
    Dadka: Na mne? Teda - to - keď - budem – ho-ci-ke-dy chcieť, narastú mi krídla a trafím sem aj sama? Už aby som začala     trénovať. Krídla – dolu! Straťte sa! Krídla – čáry-máry, už aj ste fuč! Abraka-dabra-ka... Zase nič. Ako to robíte? To je to tajomstvo, na ktoré mám prísť? Čo keď na to nikdy neprídem? A krídla mi nikdy nenarastú...! A...
    Elfka Ela (So smiechom.): Dadka, ty vieš ale domotať veci. Si si istá, že máš prísť práve na toto?
    Dadka: Nó, a či čo...., číí... tak. (Je bezradná. Najradšej by  len „skúmala“ krídla.) Ideme k ďalšiemu jazeru?
    Elfka Ela: Už prilieta víla Usmievavá ružička, ktorá sa stará   o svoje slzy smútku. Ona ťa povedie ďalším údolím, ja    zostanem tu. Ale ešte sa uvidíme. (Odlieta.)
    Víla Usmievavá ružička: Leť za mnou, Dadka! (Odletia.)


    Zobraziť všetko

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013