Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin

Foto©Peter Procházka


  • Životopis autora

    Daniel PASTIRČÁK ( 1959) študoval na Strednej umeleckej priemyselnej škole v Košiciach odbor keramika. Keď v máji 1977 spolu s priateľmi zorganizoval
    Daniel PASTIRČÁK (1959) študoval na Strednej umeleckej priemyselnej škole v Košiciach odbor keramika. Keď v máji 1977 spolu s priateľmi zorganizoval výstavu alternatívneho umenia, zo školy ho vylúčili. Nasledovalo krátke životné obdobie, v ktorom vystriedal viacero zamestnaní, medzi nimi boli aj kuriózne (pitevný zriadenec, žeriavnik). V roku 1979 dokončil pôvodné umelecké štúdium v Bratislave. V rokoch 1983 – 1987 študoval na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po ukončení štúdia teológie pôsobil ako kazateľ Cirkvi bratskej najprv v Michalovciach, od roku 1992 v Bratislave. Knižne debutoval roku 1993 príbehmi Damianova rieka. Rozprávky o láske a večnosti (1993), rozprávkovú ságu Čintet alebo More na konci sveta (2000), ale aj originálnu interpretáciu Proglasu Slovo pred slovom. Proglas pre deti a ich rodičov(2012),vydal básnické zbierky Tehilim (1997), Kristus v Bruseli (2005) a V (2012). Je aj autorom knihy kázní Zdravé telo v kóme (2010) či Boží strom zla (2014). Teologickej esejistike sa venuje v knižkách Evanjelium podľa Jóba (2013) aj Vietor veje, kam chce I. (2015).
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Esej

    Dráma

    • Hra o svätej Dorote (2004)
    • Vrchol v hmle (2005)

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    Editorská činnosť

    • Modlitby sveta (1997)

    Iné

    • Malá kniha o vzťahoch (2008, náboženská literatúra)
    • Kázne. Zdravé telo v kóme (2010, 1.vydanie, výber z kázní)
    • Malá kniha o srdci (2012, 1.vydanie, náboženská literatúra)
  • Charakteristika tvorby

         Prvé básne, prózy a eseje s kresťanskou tematikou začal Daniel Pastirčák publikovať na prelome 80. a 90. rokoch

         Prvé básne, prózy a eseje s kresťanskou tematikou začal Daniel Pastirčák publikovať na prelome 80. a 90. rokoch minulého storočia v časopisoch Slovenské pohľady, Tvorba T, neskôr v Romboide a v Mostoch. Knižne debutoval súborom meditatívnych rozprávok s duchovnou dimenziou Damianova rieka (1993), ktorá má podtitul Rozprávky o láske a večnosti. Bohatá jazyková obraznosť je v nich doplnená celoplošnou významovou metaforizáciou, ktorá v rámci celkového sujetového stvárnenia prináša podobenstvá o hľadaní a nachádzaní zdrojov duchovných hodnôt života, ale aj umeleckej tvorby. Umenie v Pastirčákových rozprávkach sa stáva nielen nástrojom sebavyjadrenia, ale predovšetkým prostriedkom na odhalenie „stratenej súvislosti človeka s nekonečnom.“ S tým bezprostredne súvisí aj stvárňovanie literárnych postáv, ktoré majú často podobu antropomorfizovaných rekvizít predmetného sveta prevažne umeleckej proveniencie, alebo je v jeho rozprávkach priamo tematizovaná postava umelca – básnika, maliara, hudobníka, sochára, fotografa, prípadne sa dominantný a významovo nosný stáva hudobný či výtvarný motív. Úsilie o dosiahnutie slobodnej ľudskej existencie i umeleckej autenticity v nich býva reflektované prevažne ako výsledok hľadania a akceptovania hodnôt kresťanského transcendentna, aj v zmysle napĺňania základných etických princípov. Teda spôsob, akým je napísaná, ju predurčuje ako do rúk vyspelejšieho detského, ale i dospelého čitateľa. Na epické jadro dobre vyfabulovaného a vypointovaného rozprávkového príbehu, ktorý dokáže zaujať dieťa, autor navrstvuje akési hĺbkové myšlienkové posolstvo, ktoré odhalí skôr dospelý percipient. Svojím spôsobom sú tieto rozprávky zároveň úvahami o základných otázkach duchovného bytia človeka, o zmysle jeho existencie, o etických pravidlách, ktoré by nemal porušovať. Spisovateľovi sa pri tom darí zachovať základný rozmer rozprávky – zápas medzi dobrom a zlom. Literárna kritika o diele oprávnene konštatovala, že jeho autor úspešne oživil a inovoval meditatívny typ rozprávky. Kniha ako celok je vyjadrením presvedčenia o tom, že ľudský svet by bol bez skutočnej a čistej lásky pustý, nehostinný a pre človeka neznesiteľný. Organickou súčasťou knihy sú vlastné autorove ilustrácie.

         Niektoré myšlienky, motívy, ale aj sujetovo-kompozičné podnety z Damianovej rieky autor rozvinul, umelecky zaktualizoval a do rozsiahlej epickej narácie scelil v knihe Čintet alebo more na konci sveta (2000). Sujetová konštrukcia príbehu je budovaná na motíve cesty a iniciácie detských postáv počas putovania viacdimenzionálnym virtuálnym priestorom, ktoré sú spojené s osobnou konfrontáciou a prekonávaním zložitých situácií a prekážok generujúcich rôzne podoby spoločensko-osobných deformácií (nihilistická pasivita a rezignácia, posadnutosť mocensko-autokratickým vládnutím, materialisticko-hmotná devalvácia životných hodnôt, preexponovanie relevancie vlastného vedomia, uniformizácia a automatizácia človeka v rámci vzorov sociálne etablovaných rolí či politicko-ideologických inštrukcií atď.) Návrat detských protagonistov z tajomnej hry naspäť do reálneho sveta je podmienený ich ľudskou premenou cez osobnú katarziu, nájdením strateného mladšieho súrodenca a vytvorením vlastnej piesne pre svoj hudobný nástroj, tak aby všetci navzájom splynuli do mnohohlasnej harmónie. Kniha je z formálneho hľadiska komponovaná na postmoderných výstavbových princípoch, reflektujúcich pluralitu rôznych žánrových foriem s intertextuálnymi odkazmi na diela svetovej detskej a mládežníckej beletristiky (Andersen, Carroll, Sandburg, Tolkien, Lewis). Intertextualita knihy pritom čerpá z bohatej mozaiky rôznych foriem umenia (slovesné, výtvarné, hudobné), neraz má podobu doslovných citátov, zvýraznených v texte kurzívou, alebo je koncipovaná do nenápadných aluzívnych odkazov. Napriek ťažšie dešifrovateľným významom má kniha ambície pritiahnuť detského čitateľa svojou surrealistickou imagináciou, bohatou synestéziou zmyslových predstáv a asociácií, dobrodružným sujetom s autentickými detskými protagonistami či atmosférou tajomna z nedopovedaných a sémanticky viackódovaných motivických segmentov.

         Duchovná dimenzia v literárnej tvorbe D. Pastirčáka je spojivom medzi jeho dielami s rozdielnou percepčnou adresnosťou i žánrovo-druhovým vymedzením: je prítomná v rozprávkovo-imaginatívnej tvorbe pre detského či mládežníckeho čitateľa, stáva sa predmetom úvah v jeho literárno-spoločenských esejistických reflexiách, je tmelivom vo výbere a usporiadaní textov smerujúcich svojím žánrovým stvárnením k modlitbe (Modlitby sveta, 1997) a zostáva súčasťou významovej nadstavby aj v autorovej dramatickej tvorbe a poézii pre dospelých. V oblasti poézie pre dospelých sa Pastirčák prezentoval básnickou zbierkou Tehilim (1997). Čitateľovi ponúka náročnú reflexívno-meditatívnu lyriku, napísanú voľným veršom, pričom v jednotlivých častiach je výrazná tendencia k cyklickosti. Tá je v rôznych obrazných modifikáciách exemplifikovaná do návratnosti v pohybe medzi začiatkom a koncom, na ceste „domov“ a  k „ústam, ktorými sme boli meno po mene vyslovení v tichom súvetí času“. Tematickým východiskom zbierky je judaisticko-kresťanské chápanie postavenia a údelu človeka na tomto svete, človeka, ktorý napokon smeruje k transcendentnému bytiu. Ide o filozoficko-reflexívnu lyriku, ktorá je zamýšľaním sa nad základnými otázkami ľudskej existencie, ako sú zrod, smrť, viera v Boha, duchovné poslanie jednotlivca v spoločenstve ľudí a podobne. V motivickom pláne zbierky dominujú archetypálne biblické symboly a odkazy, niektoré básne možno vnímať ako podobenstvá. Časopriestor na tejto ceste je v Pastirčákovej poézii vyplnený ľudským hľadaním, ale aj bolesťou, skepsou a omylmi. Konfrontácia pozemskej časovej prítomnosti a nádeje v absolútnu nadčasovú budúcnosť nachádza výraz v binárne koncipovanej opozičnej symbolike v reláciách: plač / ozveny smiechu, vyhasnutosť/svetlo, vratkosť/stálosť, dotýkanie/spojenie, púšť/more, otroctvo/sloboda. Mysticky pôsobiaca básnikova výpoveď často nadobúda charakter žalmu. Reflexívne zameranie lyrických textov básnik miestami ozvláštňuje impresiou. Pri hodnotení súčasnosti využíva aj iróniu. Aj túto knihu autor doplnil vlastnými ilustráciami.

         Pastirčákovu tvorbu dopĺňajú časopisecky publikované eseje, v ktorých sa venuje jednak téme etickej problematiky – prirodzene, východiskom jeho uvažovania sú zásady kresťanskej morálky, jednak otázkam funkcie literatúry a umenia v dnešnej spoločnosti, postaveniu tvorcu. Svoje názory na súčasnú umeleckú spisbu vyjadruje prostredníctvom literárnych glos.

         Ako výtvarník sa D. Pastirčák prezentoval na prestížnej medzinárodnej prehliadke BIB 1997 a BIB 2001.

    Miloš Ondráš

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    T. S. Eliot: Večierok (2004)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    PODRACKÁ, Dana: Metafyzika Nie. D. Pastirčák: Dekalóg podľa kieśłowského. (Esej). In: Knižná revue , roč. XXVII, 14. 12. 2017, č. 12, s. 13.

    PODRACKÁ, Dana: Metafyzika Nie. D. Pastirčák: Dekalóg podľa kieśłowského. (Esej). In: Knižná revue, roč. XXVII, 14. 12. 2017, č. 12, s. 13.

    BELÁKOVÁ, Beáta: U seba doma. (D. Pastirčák: Starec a dieťa). In: Knižná revue, roč. XXVII, 14. 12. 2017, č. 12, s. 12.

    PODRACKÁ, Dana: Modla je komická. (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XXVII, 14. 12. 2017, č. 12, s. 10 – 12.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Poznanie o lietaní a zmysle krídel. Daniel Pastirčák: Rozrpávka o lietajúcej Alžbetke. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVII. (XXXVI.), 2017, č. 1, s. 82 – 83.

    LUČANSKÝ, Albert: (S) Bohom. Daniel Pastirčák: V tieni mŕtveho Boha. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 4, s. 77 – 81.

    KREMPASKÝ, Ján – PASTIRČÁK, danile: Náš Ježiško je taký árijský typ. (Rozhovor). In: Sme, roč. 24, 23. 12. 2016, č. 297, s. 2 – 3.

    GERMUŠKOVÁ, Marta: Slovo a mlčanie v slovenskej poézii. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 55 – 64.

    NAŠČÁK, Peter: Daniel Pastirčák: O kresbe, čo ožila. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 5, s. 121 –123.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Keď ožije dobré slovo, prídu Vianoce. (Namiesto recenzie). In: Tvorba. Revue pre literatúru a kultúru, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 4, s. 32 – 34.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    TOMÁŠ, R.: Na noži. Štylizácia verzus výpoveď (Daniel Pastirčák: Kristus v Bruseli). In: Knižná revue, 16, 2006, č. 3.

    JENČÍKOVÁ, E.: Daniel Pastirčák. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ONDRÁŠ, M.: Daniel Pastirčák. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    ONDRÁŠ, M.: Po rebríku zažínať hviezdy. In: Bibiana, 9, 2002, č. 2.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Keď si v rozprávke, si skutočnosti bližšie. In: Romboid, 37, 2002, č. 1.

    JURKOVIČOVÁ, J.: Múdrosť pokory. In: Slovo, 3, 2001, č. 18.

    KEPŠTOVÁ, Ľubica: Tajomstvo ti poskytuje slobodu. Hovorí básnik a prozaik Daniel Pastirčák. (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XI., 16. 5. 2001, č. 10,  s. 12.

    PANÁKOVÁ, B.: O viere a skepse (Rozhovor s Danielom Pastirčákom). In: Bibiana, 8, 2001, č. 4.

    BELIŠOVÁ, J.: Postmoderný tryskový let. In: Mosty, 9, 2000, č. 47.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Emanačné súvislosti tvaru a významu v textoch Daniela Pastirčáka. In: Tvorba T, 9 (18), 1999, č. 3.

    DRAGULOVÁ-FAKTOROVÁ, D.: Na prahoch prach. In: Knižná revue, 8, 1998, č. 6.

    GAVURA, J.: Čo (ne)robíme, aby sme (ne)robili. In: Romboid, 33, 1998, č. 7.

    HAJKO, Dalimír: Slovo obnažené. Daniel Pastirčák: Tehilim. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 5, s. 131 – 133.

    KLAGOVÁ, J.: „Dnešné poznanie vzlieta / z kukly včerajšieho omylu“. In: Dotyky, 10, 1998, č. 4 – 5.

    LAČNÝ, M.: Daniel Pastirčák: Tehilim. In: Proglas, 9, 1998, č. 3 – 4.

    MACSOVSZKY, P.: Kŕdeľ lietajúcich básní. In: RAK, 3, 1998, č. 1 – 2.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Lietanie srdcom. Rozhovor so spisovateľom a kazateľom Danielom Pastirčákom o hľadaní lásky k ľuďom. In: Bibiana, 3, 1995, č. 3.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Rozprávky o láske a večnosti. In: Bibiana, 3, 1995, č. 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Pastirčákova rozprávka je neobyčajne jemná. Veď ide o dušu človeka, a tá nemá podobu senzuálneho sveta. Pritom však je

    Pastirčákova rozprávka je neobyčajne jemná. Veď ide o dušu človeka, a tá nemá podobu senzuálneho sveta. Pritom však je Pastirčák platonikom s vyvinutým zmyslom pre krásu predmetného sveta, pomocou ktorého stvárňuje ideálny svet. Jeho videnie má vysokú estetickú hodnotu, ktorú stupňuje až do krajnosti. Napokon svojou artisticky cizelovanou vetou spracúva jemnú, takmer nezachytiteľnú substanciu ľudskej duše, o ktorú predsa ide a bez víťazstva ktorej by bol rozprávkový boj, ale aj skutočný boj dobra so zlom nedovŕšený.

    Milan Hamada

    V jeho príbehoch nevíťazí iba dobro nad zlom, je v nich čosi navyše, víťazstvo ducha a duchovnosti nad ničotou sveta bez lásky a viery. Sú utkané ako gobelíny z nitiek a vlákien čarovných slov a obrazov, až sa čitateľovi zdá, že niekedy namiesto viet počuje tóny hudby, čím chcem nešikovne povedať, že sa v nich tajomným spôsobom prelínajú takmer všetky druhy umenia.

    Dušan Dušek

    Z Pastirčákovej tvorby jednoznačne cítiť, akú hierarchiu uprednostňuje. Hodnoty sú určené a rad je na nás, aby sme ich s autorom porovnali a usporiadali. Ak budeme porovnávať dôkladne, nemôže sa stať, že prehliadneme zdôraznenú ľudskú duálnosť, rozmernosť človeka dočasného (s telom) a večného (s dušou)...

    Ján Gavura

    Duchovné posolstvo Pastirčákovej rozprávky je vyjadrené nielen pomocou symboliky, ale aj pomocou citátov a gnómických výrokov. Takýmto spôsobom autor napr. formuluje základnú orientáciu svojej estetiky: „Nie, dobré rozprávky nikdy nie sú vymyslené. Keď si v rozprávke, si skutočnosti bližšie, ako keď sa len kĺžeš prázdnym časom nášho vonkajšieho sveta.“ Vskutku, rozprávkovú fantastiku a nonsens, bizarnosť a surrealistickú imagináciu, asociatívnu hru zmyslových predstáv, výtvarnú líniu a farbu – to všetko Pastirčák nepoužíva samoúčelne (hoci na niektorých miestach knihy Čintet môže čitateľ pociťovať nadužitie výrazového ornamentalizmu), ale ako prostriedok na obraznú iniciáciu čitateľa do duchovného rozmeru života a rozlišovania pravdivého od falošného. Máme teda do činenia s faktom „vysokej“ fantastiky, ktorá stojí v službách významovo vrstevnatého, poeticky (miestami aj naturalisticky) podfarbeného tlmočenia autorovej životnej filozofie.

    Zuzana Stanislavová

    Kristus v Bruseli je výpoveď veľmi súčasná, otvorená a sugestívna, meditatívna aj apelatívna, kritická, ironická aj empatická a mystická. Jej civilný tón pritom dosahuje vo svojej komunikácii pôsobivú, skrytú silu prorockého videnia vysielajúcej na intímnej intersubjektívnej či interpersonálnej frekvencii „zvnútra do vnútra“. Pretvárajúci sa verejný priestor našej súčasnej spoločenskej reality či jej mediálnych modifikácií a klamov nie je tu pre báseň priestorom na hrmiaci protipátos, násobiaci ozveny absencie veľkých nadčasových hodnôt. Pre autora je predovšetkým konkrétnym priestorom na premýšľanie, cítenie a oslovenie tých často stratených, miznúcich či ukrývaných sfér ľudského ducha, v ktorých drieme alebo aj iniciačne precitá ako odpoveď naša vlastná, ničím iným nenahraditeľná citlivosť a spiritualita.

    Ivan Štrpka

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Som stvorený Slovom, ale tvorený som slovami. Nielen Božím Logoslovom, ale i slovami ľudí – tých, čo ma predišli, tých, čo tu hovorili
    Som stvorený Slovom, ale tvorený som slovami. Nielen Božím Logoslovom, ale i slovami ľudí – tých, čo ma predišli, tých, čo tu hovorili predo mnou, tých, ktorí tu cítili a mysleli predo mnou, cítili a mysleli za mňa a precítené a premyslené vložili do slov a slová do písmen. Tieto starostlivo zaznačené myšlienky, pocity, obrazy tvoria veľkú časť stavebného materiálu mojej duše. A tak v mojom hlase prehovárajú hlasy tých, ktorí ku mne hovorili. V mojich knihách žijú knihy tých, ktorí sa do mňa zapísali. Viem povedať viac o tom, ako sa literárny svet situoval vo mne, než o tom, ako som sa ja situoval v ňom. Hoci z istého pohľadu je to možno to isté.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Literárna cena Všeobecnej úverovej banky 2000 (8. ročník) v kategórii Próza pre deti a mládež – Čintet
  • Ukážka z tvorby

    TEHILIM (úryvky)   Človek Najviac sa podobá na vesmír.   Ako na plátne Joana Miróa, kde osamelé znaky

    TEHILIM (úryvky)

     

    Človek

    Najviac sa podobá na vesmír.

     

    Ako na plátne Joana Miróa,

    kde osamelé znaky gravitujú

    mužské k ženským

    na kyvadle váhy

    medzi hviezdami a kolieskami

    z hodinových strojčekov.

     

    Vidím mu na očiach,

    že kľačí nahý

    v tichu zrkadiel.

    (Jedno oko plače,

    druhé mu ako balón letí

    nad Redonovou vyplienenou krajinou.)

     

    Kladiem mu

    tú starú,

    otrepanú otázku.

    V tom sa v ňom

    pohnú Giacomettiho chodci.

    Nehybne sa vlečú

    súmrakom do tmy.

     

    Skrvavení a ocmúľaní

    ako Baconovi milenci,

    rozštvrtení mrežou oceľovej spálne.

    V Chiricovej noci

    prepichnutej mesiacom

    vznášajú sa ich vybielené kosti

    ako olúpané banány.

     

    Chveje sa

    ako krídlo Chagallovho anjela.

    Myslí na Boha – prebodnuté dlane,

                            prebodnutý bok

                            a oči v Slnku

                            vysoko...

    Tvár má vážnu

                            a Slnko v očiach

                            hlboko...

     

    Perie

    ... a Byť Tu

    je možno iba dotýkanie...

    Ak Byť je Tu

    a Tu je Tajomstvo

    zahaľujúce moju totožnosť.

     

    Ako

    v cudzej zemi,

    keď čítaš báseň

    v cudzom jazyku.

    Pár známych slov vystúpi

    z riadku.

                Príliš málo,

    a predsa dosť,

    aby prebudili zvedavosť...

     

    Tajomstvo však zostane nedotknuté,

    skryté vo mne,

    v perí neviditeľnej volavky

    letí nado mnou.

     

    Ústa

    Pre niektorých

    je záver vyústením.

    Ruženec slov sa stretne

    v kríži.

    Tu každé zrnko

    nadobudne presný zmysel.

                Iní hovoria,

    že báseň sa má skončiť mimovoľne

    ako rozhovor,

    mimochodom ako život sviečky.

     

                A čo ak sa báseň nekončí?

    Dnešné poznanie vzlieta

    z kukly včerajšieho omylu.

    Nové krídla do novej jari,

    nová jar k novej jeseni:

    Nová nádej, nový klam.

    Nový vrchol, nové otázky...

    A keď napokon

    Mesto zanecháme chátraniu,

    aby duše naplnili Nebo,

    koniec sa vráti

    k svojmu začiatku

    a slová sa vrátia

    k ústam,

    ktorými sme boli

    meno po mene vyslovení

    v tichom súvetí času.

     

    Skameneliny

    1

    Cesta stretla súmrak.

    Koleso uviazlo

    v hrudnom koši koňa...

     

    2

    Kým znie rachot po podvaloch,

    cestujúci

    zostávajú odcudzení.

    Dlhé slzy dažďa na oknách

    olupujú z diaľky

    prúžky sivej hmly.

    Pred prázdnymi očami odkrývajú

    lesklé trhliny.

    Za nimi plynie iný nedostupný svet...

     

    3

    ... a keď slnko vykrváca,

    na oltárny kameň noci odložia

    bledú dýku luny...

     

    4

    Chlap v montérkach

    tlačí káru s mŕtvym

                             lístím.

    Z kaluží vymetá

    utopené, žlté vtáky.

    Napadali sem z vrcholcov stromu...

     

    5

    ... prameň vyschol,

    priehlbina v piesku je prázdna,

    mŕtvym ťavám z jazyka

    vyrastajú kaktusy...

     

    6

    Tak tu stojí,

    tvár na mrežiach:

    starec bez veku uprostred plynúceho storočia...

     

    7

    Fragmenty neba odkvitajú

    na stene kaplnky,

    ktorá už polstoročie slúži

    ako sklad krmovín pre dobytok...

     

    8

    Stavitelia našich miest

                                  nevisia

    v hosťovskej izbe

    medzi obrazmi.

    Vo svojich kamenejúcich kostiach

                                  mŕtvi

    kráčajú pivnicami pod podlahou.

    A my ani živí, ani mŕtvi

    na čele sprievodu

                                  snažíme sa zdôvodniť

    to zvláštne poradie:

    Svetlo odrazené na obline bubliny...

     

    9

    Tak tu leží,

    príliv mu vteká do nozdier,

    ruky rozkrížené proti nebu...

                                  Anjeli, pobozkajte ho

    – bezkrídle telo,

    rozpálené večnosťou...

     

    10

    Zostanú ústa nakoniec bezbranné

                   a prázdne?

    Na rozosmiatych zuboch

    len popol z mŕtvych holubíc?

    A gesto míma neukončené...

     

    In Pace 2

    1

    Smrť je súmrak.

    Krv ako zostarnuté slnko

    hasne v rozvalinách tela:

              „Gratulujem, Pane, hľa,

    vaša posledná recepcia.“

    Už sa ukláňajú,

    už snímajú z každej strany

    konečný imidž

    – gesto figuríny.

    Už škriekajú – vrany,

    zmes plaču a špiny.

     

    2

    Smrť je noc na polceste:

    Kroky, chromé v starej vine,

    šuštia stále

    na tom istom mieste,

    v temnom lese, na cestičke,

    po ktorej si nikdy nekráčal.

    Hladnými ústami čoraz bližšie smädnej hline.

     

    3

    Smrť je noc na polceste k ránu,

    pieseň v spiacom vtákovi:

    Blahoslavení, ktorí umierajú

    odteraz v Pánovi...

    Pomaly sa premieňajú, opúšťajú

    nebeskí a zemskí napoly,

    akoby nikdy neodišli,

    akoby tu nikdy neboli.

     

    Anjel

    Dávno predtým, ako sa narodil,

    už to bolo tu:

    Už znelo to tikanie.

    V prsti, v tráve, v omietke,

    pri láskaní, pri smiechu,

    v hline cintorína, za žulovým náhrobkom.

     

    Ešte tu nebol

    a už tu bolo to more.

    Už unášalo vraky úst

    od slov k mlčaniu.

    Ešte nebol

    a už tu boli:

    So svojimi kravatami, s úsmevom

    zakriveným podľa posledných

    prieskumov verejnej mienky.

    S vládnymi kabinetmi, diplomaciou,

    bez tváre, bez minulosti, bez zábran.

     

    Dávno predtým, ako sa narodil,

    stál nad morom anjel.

     

    To veľké, nezmyselné mesto už vtedy

                                  pomedzi anjelove prsty

                                  padalo do mora.

    Muži sa ženili, ženy sa vydávali,

    ľud sa hral v meste,

    ktoré už vtedy nebolo.

    A on hneď v prvý deň bol

    zasiahnutý svetlom

    z tváre anjela.

     

    Tú jazvu dodnes nosí medzi nami.

     

    Baránok

    1

    „Falošné bankovky rozoznáš

    proti svetlu.“

    Kráčajú tak, ako hovoria,

    proti tme

    sídliska. Tváre osvetlené

    cigaretou. „Nie vždy

    je dosť svetla,“ namieta.

                            Medzi šlukom a nádychom

    v bezdychom bode

    na špirále dymu.

     

    Hľa, biely kôň a ten, kto na ňom sedí, má luk natiahnutý

     

    Udeľ im krst rozľahlosti:

                                   Nie sú ani ponorení,

    ani vynorení v baptistériu vetra.

    Na špirále dymu niet spočinutia

                                   ani odpútania.

     

    „Nie vždy rozoznáš,“

    opakuje

    proti tme. Hasne

    ako cigareta

    medzi vdýchnutím a dymom.

     

    Hľa, kôň a luk napätý

     

    V rozpadajúcom sa priestore niet vrcholu

    ani priepasti, niet rozmernosti

    tam, kde sa os sveta otáča.

     

    Ten, ktorý sedí na tróne,

                                   má tvár

    ponorenú v dúhe. Starci, Lev, Teľa, Človek,

    Orol a sedem bielych plameňov.

    A medzi trónom a dúhou na skobách

                                   Skrvavený Baránok:

                                   Jeho sedem rohov,

                                   Jeho sedem očí – Slovo medzi nami.

    Slovo obnažené, bezmocné, Slovo vtelené...

     

    Impulz, emanácia, zjavenie...

     

    Počiatok i koniec

    obsiahnutý v jedinom.

    V prvotnom Slove obsiahnutý koniec

    a v konci sa vracajúci počiatok

                Slova.

     

    Hľa, jazdec a dúha, v ktorej mizne

     

    2

    Myslíš na To,

    alebo v tichu pred Tým

    iba povstáva Slovo

    nevyslovené a nevysloviteľné?

     

    Ja a Ty

    alebo Ktokoľvek

    tu, kdekoľvek, vždy,

    spojení aj odlúčení:

    V rodiacej žene, v jej dieťati.

    V rybárovi z dokov, v jeho matke,

    v zmenárnikovi, v remenárovi, v stevardke,

    v úžerníkovi, vo vlamačovi,

    vo víťazovi kampane – spriaznení

    aj odcudzení.

    Z hniloby aj plodových štiav

    reč povstáva v nás proti Slovu,

    Antikrist proti Kristovi

    a triešti sa v pomätenosti jazyka.

    Slovo umlčané v slovách.

    Prach v ústach, mŕtvy peľ na pohlaví skrčenca.

    Dialekty kočovníkov, mantry tibetských vznášavcov,

    orákulá šamanov, slang žeriavnikov zo železiarní.

    Slovo usmrtené slovami,

    váčok s jedom pod jazykom hovoriaceho.

     

    A človek vkladá ústa do vetra.

     

    Niet spočinutia, niet vrcholu, niet rozmernosti,

    niet spojenia ani rozdelenia...

     

    Pelikány tiahnu od rieky Styrmon k rieke Ister,

    znak migrácie – trhlina večnosti

    na oboch stranách neba:

                                        trýzeň nahej vety

    zrodenej v obcovaní vánku s dychom.

     

    Vibrácia, zvuk, ticho...

     

    Konáš To,

    alebo sa v tichu pred Tým

    iba uskutočňuje Slovo

    nevyjadrené a nevyjadriteľné?

     

    Hľa, vraný kôň a ten, kto na ňom sedí, má váhu v ruke

     

    Vánok sa dvíha, silnie...

    V ňom človek vztyčujúci menhir.

    Štiepač pazúrika.

    Rytec z Rotundy býkov.

    Zberač posvätného imela.

    Človek na ťavách, na somároch,

    človek pod plachtami.

    Na prove lode s drevom z Dilmunu,

    s cédrovým drevom na stavbu chrámu.

    Človek na obchodnej ceste.

    Človek na loveckom chodníku.

    Človek zapisujúci dohody kráľov

    na veľké dosky kudururu.

    Človek – cudzinec pochováva svoj výdych

                do súmraku.

     

    Vánok sa dvíha, silnie, tratí sa...

     

    Od konca sveta tiahnu žeriavy,

    nad stepou a barinami, nad púšťou a morom,

    migračné cesty vtákov vedú údoliami riek.

     

                            Trón, Dúha, Baránok

    a Starec hovorí: To sú tí,

    ktorí prišli z veľkého súženia.

    Na tele im kvitnú železné skoby,

    v ústach im mokvá Baránkova krv.

                Trýzeň nemej vety

    splodenej v obcovaní počiatku s koncom

    slovami hľadá Slovo.

     

    Hľa, jazdec a váha v jeho ruke

     

    „Falošné bankovky nerozoznáš

    proti svetlu sídliska.“

    Niet vrcholu ani priepasti

    medzi výdychom a tichom,

    len počiatok i koniec obsiahnutý v Jedinom.

     

    Divé kačky tiahnu nocou.

    Ich let sa spletá s cestami hviezd

    transmutácie človeka s vtákom.

     

    „Nie vždy je dosť svetla!“

     

    Hľa, jazdec a krv, v ktorej tonie

     

    3

    „Aj falošné bankovky

    podliehajú inflácii.“

    Smeje sa,

    akoby všetko bol len žart.

    Medzi výdychom a ničím

    Slovo medzi nami: Jeho sedem rohov,

                            Jeho sedem očí

    a krv

    na skobách.

     

    Hľa, plavý kôň a pod kapucňou jazdca biele čelo smrti

     

    Vo svojom počiatku i konci,

    vždy na špirále Slova,

    daruj im jazyk pripútaný i uvoľnený:

    V zárodočnom Slove skryté zavŕšenie.

    V zavŕšení skrytý zárodok Slova.

     

    Hľa, plavý kôň a čelo smrti pod kapucňou

     

    Pokusné vtáky vlietajú na mrežu

    pokusnej klietky

    bez náznaku

    určitého smeru.

    Udeľ im hostiu sviatostnej smrti,

    skrvavené Slovo v tme,

    kde rozdelenie oplodňuje semeno spojenia.

    Na vrchole, v rozpadajúcom sa tele

                Baránka...

     

    Hľa, jazdec, ktorý zaniká v jeho trýzni...

     

    Si, alebo

    v tichu pred Tebou

    len mlčí Slovo

    nevyjadrené a nevyjadriteľné?

     

    A z Baránkovho trónu čistá voda vyteká.

     

    * * *

     

    Od východu až po západ slnka

    Načúval som Tvojmu hlasu

                             Aj v tento deň znova

    Z ničoho vznikali predo mnou dejiny

     

    Od východu až po západ slnka

    Hovoril ku mne Tvoj hlas

                             V noci rozkvitnutej hviezdami

    Zjavil si mi diaľku v ktorej prebývaš

     

    Rozprestierala sa hlboko do môjho srdca

     

    * * *

     

    Je Tvoj hlas ozvenou

                            Môjho volania

    Alebo moje volanie

    Ozvenou tvojho hlasu?

     

    Tie isté stopy vedú aj tam

                            Aj naspäť

    Prameň aj smäd

    Šelestí aj stoná

                            V jedinom plynutí

    Bezbrehého toku

     

    A ten kto hľadá hľadá

    lebo je hľadaný

                            Blúdiaci

    Je nájdený poznaním

    svojho blúdenia

                            Blúdiaci

    Je Nájdený

    Skôr ako zdvihol ruku

    Aby dal prvé znamenie

    Tušenému Slnku

     

    * * *

     

    Osedlaj ma pravdou

    Pod postrojom lásky

    Chveje sa moje roztúžené bytie

     

    Po cestách zeme Ťa ponesiem

     

    Nad penou morí zdvihnem kopytá

    Moja hriva – Tvojou zástavou

    Nad každým vrcholom

     

    Po chodníku bolesti

    K vznešeným mohylám

    K dolmenom z prastarých balvanov

    Až k úsvitu času

    Ťa ponesiem

     

    Len ma osedlaj

    Do zubov vlož

    Zubadlo a uzdu

    Zubadlo a uzdu

     

    A k všetkým priepastiam zeme

    Ponesiem tvoje volanie

     

    * * *

     

    Ty Večný

    Buď oslávený mojou piesňou

    Tak ako je diaľka plná

    Radostného kriku

    Toho ktorý sa vracia domov

     

    * * *

     

    Kričal som

    Mlátil som Ťa

     

    Bozkal si ma

    Rany po tých bozkoch

    Mám dodnes otvorené

     

    * * *

     

    Vysoko na dne

                        Hore

    V hlbinách kde Ja

                        (nie som)

    Vyslovuje: Ty

                        (si)

    Všetko Všade

     

    Vysoko Hore

    Moja voda plynie

    V Hlbinách na Dne

    Ústami Tvojho najstaršieho prameňa

     

    * * *

     

    Je tu toľko modra

    Taká výška a vtáci

                   Pane

    No dolu na dne

    Narieka more

     

    Vnoril si do vĺn mora

    Ostré prsty vetra

                   Z vnútra vody

                   Rozdrapenej

                   Ako rúcho rabína

                   Odpútal si

                   Iba okrídlenú penu

    Priepastnú hĺbku si zdvihol hore

     

    Tu je toľko modra

    A taká výška Pane

    Že vtáci majú krídla

    Z morskej peny

    A perie z osamelých sĺz

    Rozprášených v slnku

     

    * * *

     

    Posteľ je čln plávajúci časom

    Kolíska manželské lôžko rakva

                                        Ležať vystretý na bielom

                                        Starnúce údy vzpínať

                                        K poslednej nehybnosti

    V prázdnom nebi bijú polnoc

    Vrhajú sem vence vyhasnutých súhvezdí

     

    Posteľ je čln pripravený na cestu

                                        Ležať vystretý na kríži

                                        Na trámoch vlastných kostí

    Vzdialeným volaním prúdu prebudený

     

    Môj Sladký Prievozník

    Kedy mi už z čela zotrieš

    Prach zabudnutej prázdnej zeme

    Kotvu vymaníš z kameňov a vykĺzneme

     

    Pred nami bude všetko

    Za nami nič

    Len prelomené riečne prstene

     

    Reťaze otroctva roztrhané

     

    DAMIANOVA RIEKA (úryvok z rovnomennej knihy)

         Predstavte si jedno z väčších miest, napríklad Prahu, Viedeň alebo Londýn. Uprostred toho mesta si predstavte námestie.

         Šiestimi ulicami cezeň prúdia dymové rieky a na vlnách kolies nesú lakované trupy karosérií. Máte to? Ak áno, tak ste práve vstúpili na námestie, na ktorom sa začína táto rozprávka.

         Na tom, že námestie je plné hluku, kriku a pohybu, by nebolo nič nezvyčajné. Nezvyčajné sú tu dve úplne nehybné, úplne tiché veci.

         Prvou je veľký tabuľový fotoaparát na drevenej trojnožke. Bradatý fotograf ho rozložil na zebre medzi dvoma ulicami, sám strčil hlavu pod čiernu plachtu a znehybnel.

         Druhou nehybnou vecou je socha stojaca pod starými dubmi v cípe medzi zbiehajúcimi sa ulicami. Tvár sochy vytesanej z bieleho pieskovca vyžaruje pokoj. Jej prebodnuté dlane sú otvorené v tajomnom geste dávania. Kameň pri nohách sochy sa matne leskne od vosku sviec, ktoré tu horeli a zhasínali počas nespočetných nocí.

         A práve na tú sochu fotograf zaostril svoj fotoaparát. Cvak, cvak – rozhojdané lístie znehybnelo nad sochou. Cvak – detail rúk. Cvak – záhadný pokoj tváre…

     

    II.

     

         Fotograf mal syna. Hoci bol bez brady, chlapec sa takmer vo všetkom podobal otcovi. Damian (tak sa chlapec volal) vždy so slávnostnou nedočkavosťou čakal, čo otec vynesie z tmavej komory.

         Tentoraz to boli len dve fotografie. Ale aké fotografie! Otec ich zavesil na biely panel a znova sa stratil za dverami.

         Damian pristúpil k fotografiám, aby si ich mohol obzrieť zblízka. Hneď z prvej zaviala naňho vlhká vôňa dubov, pod ktorými napoly ukrytá v lístí stála záhadná socha. V tej soche však musela byť nejaká zvláštna sila. Zmocňovala sa ho a priťahovala ho k sebe dovnútra.

         Ani nezbadal, kedy a ako prekročil biely rám fotografie. Teraz stál na okraji rozľahlej lúky. Náprotivná strana bola celá zastavaná šiatrami. Vyzeralo to, akoby lúku pokryl roj obrovských rôznofarebných motýľov. Vedľa stanov sa pásli kone a vedľa koní stáli drevené vozy prikryté kobercami, aké sa kedysi tkali zo starých handier.

         Neďaleko sochy (tá tu stála rovnako tajomná a nehybná ako na fotografii) bol zhromaždený veľký zástup. Zacítil vôňu kadidla. Vánok mu priniesol monotónny zvuk modlitieb. Biely dym, čo stúpal z kadidelnice, postriebril fialové rúcha kňazov.

         Zaznela posledná pieseň a zástup sa pohol smerom k táboru. Damian sa rozbehol za nimi. Zamiešal sa do davu a dal sa ním unášať, kým sa mu nepodarilo zachytiť okraj plášťa jedného z kňazov. Kňaz sa obrátil.

         – Čo chceš? – spýtal sa prísne.

         – Koho zobrazuje socha, pred ktorou ste sa modlili? – vyhŕklo z Damiana.

         – Pána, ktorému sa budeš zodpovedať za podobné žarty, – duchovný otec nevedel zakryť hnev.

         Viac Damian nepočul. Vzďaľujúci sa hlas prehlušil vlastným dychom, ako utekal. Pred sochou zastal. Lapajúc po vzduchu, skúmavo hľadel do kamennej tváre. V záhadných črtách však nepostrehol ani náznak toho, čo uzrel v kňazovom pohľade.

         Z opačnej strany takmer nečujne prišli k mohyle milenci. Čiernooký chlapec niesol v ruke kytičku nezábudiek.

         – To aby si nezabudla, – hovoril, keď kládol kvety na vosk k nohám sochy.

         – Kto je to? – Damian ukázal na sochu.

         Pozreli na neho neprítomne, akoby ich bol vytrhol z hlbokého spánku.

         – Možno naša láska, – povedalo dievča a pobozkalo svojho chlapca na ústa.

         Milenci sa stratili v lese a Damian sa vrátil do tábora. Pomedzi šiatre z hrubého plátna sa dostal až k stredu, kde horelo niekoľko ohňov. Nad jedným z nich sa na medenom ražni opekalo prasiatko. Tuk prskal uprostred horúčavy, zapaľoval sa a zhasínal tak, že oheň pulzoval, akoby plamene dýchali. Ľudia, ktorí sa pred chvíľou modlili, teraz hodovali. Všetci boli z toho istého cesta: sedliaci ružoví, tuční, hrčovité ruky aspoň nakrátko odpočívali na zamastených šatách. Smiali sa, spievali, niektorí tancovali. Uprostred kruhu odpočívajúcich tiel stál muž s okrúhlou spotenou tvárou, pohojdávajúcou sa sem a tam na prasačom krku. Ten zabával celú spoločnosť.

         Damian sa odvážil až k nemu.

         – Strýko, strýko, – zakričal, – koho zobrazuje socha, pred ktorou ste sa modlili?

         Chlap zvážnel.

         – Je to… Ehm... Asi takto... On nám dáva chlieb, mäso.

         – Vôbec, napríklad aj toto víno, tento rajský mok, – posledné slová vyprskol so smiechom a podal chlapcovi krčah s vínom.

         Damian uchopil hlinený džbán a chlipol si z chladného nápoja. Po tele sa mu rozlialo teplo, ale v ústach mu zostala trpká chuť. Striasol sa a krčah vrátil mužovi.

         Asi malo pravdu dievča, premýšľal, keď sa vytratil od rehotajúceho sa davu a pomedzi napäté šnúry šiatrov hľadal cestu z tábora.

         – Láska…

         Cestou dostihol starenu ťažko stúpajúcu do vŕšku. – Aj vy idete k nemu, starká? – opýtal sa.

         – A kam inam by som šla, chlapče. Jedine tam je ešte miesto pre starenu ako som ja. Telo mi zvädlo, koža ovisla. Spálila ma láska muža, deti ma vycicali. Život ma odhodil nabok, muž zľahostajnel, deti ma opustili, kam by som šla? Zapálim sviečku a budem preberať zrnká ruženca bez túžby a bez myšlienok.

         Damian si spomenul na sviežu vášeň v očiach milencov – láska...

         Sova z akéhosi vzdialeného miesta ohlasovala príchod noci.

         S postupujúcim večerom farby naokolo tmavli, tiene sa predlžovali po lúke, až sa napokon všetko ponorilo do jedinej tône, akoby celé nebo prikryli krídla čierneho vtáka. Posledný oheň, ktorý ešte horel v tábore, vyzeral v tej diaľke ako osamelý uhlík v dohasínajúcej piecke. Damian ani nezbadal, kedy starena odišla.

         Keď strieborná minca mesiaca vyplávala nad zafírovú hladinu lesa, z tône dúbravy sa vynorila tajomná postava. Chlapec ju so zatajeným dychom pozoroval, ako prichádza, osvetlená svetlom sviece, ktorú niesla. Bytosť akoby nie z tohto sveta: zdalo sa, že rúcho z drsnej vrecoviny prikrýva len kostru bez mäsa, dlhé biele vlasy žiarili ako temná svätožiara a nestrihaná brada v snežných kaskádach padala na útlu hruď.

         Muž prišiel až k soche a sviecu, ktorú niesol, postavil k zvädnutým nezábudkám.

         Damian vystúpil z tône do mesačného svetla.

         – Pane, nikto mi nevie povedať, kto je tento muž, – zašepkal, keď na neho starec uprel spýtavý pohľad. Očami pokynul k soche.

         Muž mlčal a Damian napäto pozoroval, ako jeho pohľad blúdi po kamennej tvári skrytej medzi lístím.

         – Človek je zviera na polceste k nebu, – povedal cudzinec ticho, – zviera s hviezdou v srdci. Každý z nás sa môže pošmyknúť, – náhle muž pozrel chlapcovi priamo do očí. – Každý môže skĺznuť do priepasti nevedomia. Volanie tela je v nás mocnejšie ako rev leva. Omračuje nás a podmaňuje si zmalátnenú vôľu.

         Cudzincov pohľad teraz blúdil po lúke, akoby hľadal posledné svetielko stratené medzi šiatrami.

         – Nediv sa im. Hľadanie unavuje... Toľkí už utopili hviezdu ducha na dne živočíšnych vášní. Viem, – dodal po chvíli, – nevedeli, lebo ani nemohli vedieť. Ako by mohli poznať to, čo v nich už dávno umrelo?

         – A ty... –zašepkal Damian váhavo, – ty ho poznáš?

         Neznámy podišiel k soche, vzal sviecu, zdvihol ju a nepokojný plameň náhle ožiaril pokojné črty sošnej tváre.

         – Nepoznám, poznávam, – povedal.

         – A ja ... ja... Akoby som ho mohol poznávať ja? – spýtal sa Damian, ktorého čoraz väčšmi uchvacovala tajomná moc jeho slov.

         – Poď, – riekol muž a vykročil pred ním do temnoty lesa.

         Nadránom prišli k domu ukrytému hlboko v horách. Pánty zavŕzgali a oni vstúpili do šerej izby, v ktorej sa prehrabávali nehmotné prsty svitania. Skúpe svetlo vyhmatávalo z tmy nejasné obrysy vecí. Chlapcovu pozornosť upútali nákresy rozvešané na stenách.

         – Kedysi som chcel zostrojiť krídla, – vysvetľoval starec.

         – Celé roky som zasvätil týmto nezmyslom, – starec zdvihol zo zeme čudesnú konštrukciu z dreva a voskovaného plátna pokrytého orlím perím.

         – A kto je toto? – spýtal sa Damian. Prezeral si práve portrét chlapčenskej tváre zavesený medzi projektmi.

         – Syn, – odvetil starec sucho.

         – Máš syna?

         – Nemám ... Zomrel.

         – Zomrel?

         – Nedokázal sa udržať vo vzduchu, – starcov hlas znervóznel.

         – Zomrel, keď sme skúšali jedny z týchto krídel, – dodal po chvíli, aby ukončil napäté ticho.

         – Bola to nezmyselná utópia, – pokračoval už pokojnejším hlasom. – Človek nedostal krídla vtákov, duch je jeho krídlami. Duch, ktorý sa rozpína, rúca väzenie tohto zvieracieho tela, prestupuje zemou i nebom. Duch človeka je neobmedzený. Celý vesmír so všetkými slncami, planétami a hviezdami je preňho len zrnkom prachu v rozmernejšom univerze vedomia...

         – To je ten, ktorého hľadáš, – dodal, keď otváral dvere do ďalšej miestnosti.

         Damiana zrazu ovial ovanul pach prachu, hniloby a plesne. Miestnosť nemala okná. V úzkom pruhu svetla, ktorý sem dopadal z otvorených dverí, uzrel pred sebou tajomné útvary. Stĺpy, pyramídy, beztvaré kopy pripomínajúce rozpadnuté hrobky na starom cintoríne, vypĺňali celý priestor miestnosti. Keď si oči privykli na tmu, začal v čudesných útvaroch rozpoznávať kopy kníh. Zdalo sa, že je tu všetko: od kamenných tabuliek s klinovým písmom cez staré pergamenové kódexy, zvyšky papyrusov, ťažké hrubé zväzky zažltnutého papiera v kovaných obaloch z teľacej kože až po knihy podobné tým, aké mal doma v knižnici.

         Starec, ktorý sa medzitým vzdialil, priniesol horiacu lampu.

         – Zostaň tu a čítaj, – povedal, – v hlbinách tisícročia zhromažďovanej múdrosti sa stretneš s tým, ktorého hľadáš.

         Možno uplynuli len dni, možno uplynuli celé mesiace, kým Damian sedel na drevenej dlážke a čítal. Duch, ktorý sa v ňom zobúdzal, rástol a čoraz zreteľnejšie rozprestieral krídla. Vznášal sa nad posvätnými miestami Indie, načúval nezrozumiteľnému mumlaniu tibetských mníchov, načúval vetru v modlitebných mlynčekoch a načúval zaklínadlám v prúdoch starej Gangy, kým jej bezvládne vlny unášali vence kvetov do ružového súmraku.

         Odchádzal a vracal sa po všetkých cestách vekov ku perlám tajomstva, k prameňom poznania prýštiacim v prastarých horách histórie.

         Vznášal sa v južnom slnku nad aeropágom, vnáral sa do šera tébskej hrobky, plynul dutinou v zoschnutom tele múmie. Vznášal sa nad morušovníkom, bzučiacim rojom múch, pod ktorým žena veštila z hustnúcej krvi na mŕtvej kobyle.

         Bol všetkým a bol všade. Vnímal, ako sa v ňom rozplynuli hranice, cítil, že prekonal svoju obmedzenosť. Teraz sa vtetuje do trávy, do kameňov, pulzuje v kmeňoch lesných stromov, stúpa oblohou, rozprestiera sa v prázdnom priestore medzi hviezdami, napĺňa univerzum.

         Ako mohutnel jeho duch, veci okolo zanikali a zostával len on sám. Sám pútnikom, cestou aj cieľom cesty.

         Časť jeho detskej duše, ktorá zostala nedotknutá temnou premenou, začala v ňom volať o pomoc. Malé zrnko chlapčenskej rýdzosti postačilo, aby v kozmickom povznesení rozpoznal pekelnú samotu.

         – Som sám. Bojím sa, – ozvalo sa v ňom srdce.

         – Bojím sa, – zašepkali ústa.

         – Bojím sa, – vykríkol a vybehol z miestnosti.

         V poslednom svetle dňa uzrel starca sedieť za stolom a nakláňať sa nad stránkami knihy, ktorú súmrak sfarbil do ružova. Trocha sa mu uľavilo. Po toľkých dňoch samoty znova videl človeka.

         Zdalo sa, že ho starec nespozoroval, preto pristúpil k nemu a položil mu ruku na plece. Pod prvým dotykom sa však rameno rozostúpilo, starec sa rozsypal a zostala po ňom len kôpka popola, ktorú jemne víril vánok prúdiaci do izby otvoreným oknom.

         Utekal taký, ako vybehol.

         Utekal šerom lesa v ústrety tmavej noci. Potkýnal sa, padal, vstával, nevedel, kam má utekať, ani kam uteká. Utekal, kým temné koruny nad ním nerozhrnuli oponu čierneho lístia a nad hlavou sa mu otvoril priestor plný hviezd.

         Stál znova pod sochou, ktorá mu dosiaľ neprezradila svoje tajomstvo. Zarazený však začal rozpoznávať v priestore pred sebou jedno z námestí rodného mesta. Ulice, ktoré bývali rušné po celý deň, po celú noc, boli teraz neprirodzene tiché. Ani v jednom okne sa nesvietilo. Námestie pohrúžené do tmy sa zdalo ľudoprázdne.

         Až po chvíli začal rozpoznávať na chodníkoch medzi domami ľudí v sivých oblekoch. Nehlučne a osamelo ako duchovia križovali námestie.

         Jeden z čudných pánov do neho narazil. Damian sa obrátil a v slabom svetle hviezd uvidel jeho tvár. Z miesta, kde očakával oči, na neho hľadeli prázdne očné jamky.

         Všetci sú slepí, pomyslel si a rozbehol sa námestím, kľučkujúc medzi blúdiacimi postavami, a ani si neuvedomil, kedy a ako prekročil biely okraj fotografie.

     

    III.

     

         Ako keď sa preberáte z hlbokého spánku, Damian si len pomaly začal uvedomovať veci v izbe. Zvonku k nemu doliehali hlasy večernej ulice. Po stenách izby tancovali dlhé tiene kreslené neostrými lúčmi. Tiene milencov spolu s tieňmi sedliakov a vyciveného mudrca nehlučne tancovali svoje bolero.

         (Neopustia tie tiene už nikdy jeho detskú dušu?)

         Na stene pred Damianom visela tabuľa. Mimovoľne k nej pristúpil, aby si prezrel druhú fotografiu. Bola na nej len tvár.

         – Kto si? – zašepkal chlapec a pristúpil tak blízko, že už nevidel nič, len tie podivuhodné oči.

         Akoby sa díval do hlbokej studne pamäti, do tichej chladnej vody dávna, k nenahmatateľným prameňom svojho počiatku.

         Tie nepochopiteľné oči ... Tie oči ...

         Uprostred náhleho ticha začul šelest. Najprv len vzdialené zurčanie, potom však čoraz jasnejšie rozoznával tóny tichej hudby. Melodické údery bubnov sa spájali v spoločnom rytme s tepom jeho srdca, so šepotom jeho výdychov.

         Nebola to ani harfa, neboli to ani píšťalky, ani struny huslí, bolo to všetko dokopy a ešte oveľa viac v ňom aj okolo neho, úplne všade.

         – Kto si? – volal chlapec celou svojou bytosťou a hudba mu odpovedala.

         – Poď... Poď...

         Na dne studne sa ocitol pri brehu neznámej rieky. Po teplom piesku pomedzi úlomky perlete a prázdne lastúry podišiel až k jej hladkej, takmer nehybnej hladine.

         – Poď... Poď...

         Hudba sa niesla proti prúdu mohutnej rieky. Kráčal tesne popri toku za jej hlasom. Zrazu spozoroval, že rieka ako filmové plátno odráža obrazy, ktoré sem dopadali z neznámej výšky. Najprv uzrel svoj vlastný obraz v čase, keď sedel v izbe oproti tabuli s fotografiami. Ako však kráčal proti prúdu, dej obrazov sa vracal do minulosti. Videl záhradu, v ktorej ho pred rokmi otec učil poznávať mená stromov. Videl pohreb starého otca, rakvu, vence, sviece, miesta trúchlenia, na ktoré sa nepamätal. Videl to úplne zblízka, vo všetkých detailoch.

         Videl bolesť i vznešenosť, ktorú nikdy ani vzdialene neprecítil.

         Uzrel sa na prsiach matky... Tušil, že sa vracia k prameňu svojho počiatku. Obraz narodenia rozoznal už len veľmi nejasne, pretože mohutná rieka sa počas jeho putovania zúžila iba na potôčik.

         Poď... Poď...

         Pramienok k nemu stekal po schodoch akejsi svätyne.

         Vystúpil po tých schodoch a kľakol si k miestu, z ktorého rieka pramenila. Pocítil nesmiernu energiu tepla a svetla. Zdalo sa mu, že vo vnútri svätyne prestal existovať priestor i čas. Všetko – pramienok, potôčik i mohutná rieka, farebné obrazy dávna, minulosť i budúcnosť. Boli tu jednotné a nedeliteľné vo večnej prítomnosti.

         Nabral do dlane vodu, aby si ovlažil smädné ústa. Zarazil sa. Zhora do prameňa stekali tenké pramienky krvi. Zdvihol zrak a oči sa mu náhle stretli s inými očami. Stál tu, živý, neskutočne prítomný.

         Kamenná socha len nedokonale vyjadrovala neodolateľnú vznešenosť a bezbrehú moc lásky v jeho tvári. Z rán v prebodnutých rukách vytekali neusychajúce pramienky a napájali život studničky pri jeho nohách.

         – Kto si, Pane? – Damian si nebol istý, či otázku vyslovil, alebo ju zašepkala iba jeho myseľ.

         – Som počiatok aj koniec. Som prameň, koryto i ústie tvojej rieky. Som hľadanie, ktorým si ma hľadal, aj večná prítomnosť tohto stretnutia.

         Damian nepočul slová, hlas akoby znel hlboko v jeho vlastnom vnútri. A bol to vôbec hlas?

         – Som ten, ktorý trvá, zatiaľ čo všetko ostatné vzniká a zaniká v kolotancoch nepokojného pohybu.

         – Prečo ťa nikto z ľudí, ktorých som stretol na ceste, nepoznal?

         – Tí ľudia, Damian, – Damian sa zachvel, keď počul svoje meno, – to si bol ty sám, rôzne podoby tvojej budúcnosti. Z miesta, na ktorom stojíš, vedú tisíce ciest a na konci každej ťa čaká iná podoba.

         Všetci boli zajatí svetom, ktorý zaniká, preto o mne nevedeli nič. Ľudská láska, rozpätie jeho ducha, celé bohatstvo života je len znamením, len snubným prsteňom darovaným na svadbu. Kto príliš miloval tieň, nikdy neuzrie postavu.

         – Nechcem sa stať nikým z nich, – vyhŕklo z Damiana takmer proti jeho vôli.

         – Viem, inak by si sa sem nikdy nebol dostal. Poď, pi z môjho prameňa. – Damian načrel dlaňou do prameňa a pil. Krv mala vôňu a chuť vína. Cítil, ako sa v ňom rozpadá staré povznesenie. Pyšný duch opitý múdrosťou zo starcových kníh umieral a v rozkladajúcom sa vedomí rodila sa čistá detská duša.

         Zdalo sa mu, že ho nesú bránou cintorína. Zástup so sviečkami ako živý plot plný svätojánskych mušiek ho nasleduje temnou alejou. Jeho srdce je však plné hudby, už nie vzdialenej, úplne vlastnej, prýštiacej zvnútra nepoznaného života.

         Potom úplne zreteľne začul údery zvona.

         Keď odtrhol oči od fotografie, bol už pokročilý večer. Zvony v kostolnej veži ešte stále vyzváňali. Všetko bolo úplne rovnaké, také, aké to vždy bývalo o tomto čase večer.

         On však s istotou vedel, že je všetko iné. Nad plynúcim časom, nad obmedzeným priestorom, nad vznikom aj zánikom je tu stále tá svätyňa a stále ten istý pokojný prúd rieky a Jeho oči navždy prítomné.

     

    O Nimralovi, stole a mori (úryvok z knihy ČINTET)

         – Albert, prosím ťa, vypni ten gramofón! – ozval sa znenazdania cudzí, vysoký, pravdepodobne ženský hlas. Na mieste, odkiaľ prichádzal, však deti nevideli nikoho. Albert síce zagánil tým smerom, no nepreriekol ani slovo. Modročiernu hrivu mu ako krídlo ošklbaného havrana šuchoril hravý vánok.

         – Kto to má donekonečna počúvať, Albert? – teraz deti na mieste, odkiaľ hlas prichádzal, zbadali klávesnicu a dlhý jazyk. Jazyk, podobný veľkému ružovému slimákovi, rozotieral po klávesoch perleťovú slinu.

         – Stále dookola: hoboj, harfa, bubon, hoboj, harfa, bubon, hoboj, harfa, bubon, do zblbnutia, dostanem z teba infarkt, Albert. Keby to bol aspoň klavír, bolo by do čoho liznúť. Vypni to, Albert, kým som dobrá.

         – Ty sa vypni, Elvíra, – odvrkol Albert a vybral si husličky z papule. – Sama si si gramofón. Líž si na svojom a do cudzieho sa nestaraj!

         – Že na svojom, to ma podržte! A čo som cudzia? My sme tu odjakživa. Oni sú tu cudzí, – teraz to videli už všetky deti jasne. Hlas patril mladej žene. V ružovej nočnej košeli sedela – noha cez nohu – rozvalená na krídle starého klavíra ako renesančná drapéria. Na štíhlom krku sa dáme ježila mačacia hlava s ryšavými škvrnkami v cmarovej srsti.

         – Nie ste tu odjakživa, – zamiešala sa do sporu Deborka a prísne sa pozrela na Elvíru. – Ste tu odvtedy, čo som vás nakreslila, predsa. A ty si sa mi podarila najmenej.

         – Zato ty si sa podarila. A do toho, čomu nerozumieš, ,sa nemiešaj.

         – Ty sa nerozumieš, Elvíra, – riekol Albert unavene. – Svet je oveľa väčší ako táto nedokreslená lúka s tým tvojím klavírom uprostred. Si nakreslená, tak je, aj ja som nakreslený, a nielen nakreslený, ale aj napísaný. A to dokonca (ak pripočítam k sebe Toma Bombadila) dvojmo.

         – Nefilozofuj, Albert, a vypni už, prosím ťa, tú platňu.

         – To nie je platňa, Elvíra, to je život. Život, vieš, ale tomu ty nemôžeš rozumieť. Život si robí, čo chce, Elvíra, nepýta si dovolenie. Môžeš vypínať, koľko chceš, on sa bude krútiť podľa seba, nezastane, kým sám nebude chcieť.

         – Nehádajte sa, lebo vás vygumujem obidvoch, len čo prídem domov, fakticky, – zahriakla ich Deborka.

         – Ako ich chceš vygumovať? – čudoval sa Damian.

         – To sú moje kresbičky... už som ti to tuším hovorila. Budem ich musieť doma opraviť.

         – Pozri, už zastáva, Elvíra. A nebolo treba nič vypínať.

         A naozaj, čosi sa tu dialo. Deti si až teraz uvedomili, že planina je vlastne velikánsky roztočený disk. Stáli uprostred, takže žiadny pohyb necítili. Dosiaľ im roztočený disk pred očami vytváral súvislú zelenú plochu. Disk začal spomaľovať, spomaľoval, spomaľoval, zastavoval sa, až napokon s veľkým vrzgotom zastal. Planina sa zmenila na obrovský list papiera, počmáraný zelenými pastelkami rôznych odtieňov. Oproti, v kartónovosivom priestore, sa otvorila vysoko klenutá brána z červeného kameňa. Za bránou voňala rozkvitnutá jarná záhrada, v záhrade sa belel koník a na koníkovi sa hojdal Jonatan. Veľkými mandľovými očami hľadel priamo na deti.

         – Podžte domov, Deborka, podžte uš, džeči! – Deti civeli na Jonatana s pootvorenými ústami.

         – Choďte, deti, – riekol Albert unavene, s príchuťou smútku v hlase, – cestička si našla bránu. Sme na konci. Budete sa musieť s Albertom rozlúčiť.

         – Rozlúčiť, fakticky? – Deborke do očí vyhŕkli slzy.

         – Idete domov, deti, a do toho príbehu ja už nepatrím.

         – Aj tak ťa mám doma, – vyhlásila Deborka cez slzy, – všetkých vás mám nakreslených.

         – A čo Tom? – opýtal sa Damian. Chcel namietnuť, že Toma ešte nikto nedokončil, no Tom bol rýchlejší:

         – Tom ide s vami, – riekol, – však, Zlatenka, veď povedz aj ty niečo.

         Neďaleko koňa vo fraku stála už iba jeho (ako sklo priehľadná) silueta. Albert bol znova iba Albertom a Tom iba Tomom, alebo presnejšie, predpokladom toho, čím by Tom mohol byť, keby bol úplne tým, čím je.

         – Podžte uš domov, –naliehal Jonatan. Deti teda vykročili. V bráne ich ovanula teplá vôňa jari. Obzreli sa. Zo sveta, ktorým sem priputovali, nezostalo za nimi nič. Albert, Elvíra i s celou planinou zmizli, akoby ich bola Deborka naozaj vygumovala. Spolu s planinou zmizli aj harfa, hoboj a bubon. Nástroje, na ktorých deti hrali svoju pieseň, sa im jednoducho rozplynuli v ruke. A predsa, v lesklých mydlových bublinách, ktoré Jonatan, poskakujúc po nekosenej tráve vyfukoval, sa stále ešte odrážali štyri smutné oči. Dve mačacie a dve konské.

         Deti spolu s Bombadilovou siluetou kráčali za Jonatanom popod spletence záhradných korún. Záhrada sa končila práchnivým plotom. Za plotom sa vlnila divoká lúka a unášala do diaľky krehunké člnky májových okvetí. Stáli na temene kopca. Pod nimi dolu sa blyšťala strecha železničnej stanice.

        

         Svižným krokom, no bez náhlenia, zostúpili k stanici.

         Na nástupišti stál roztomilý, čerstvo natretý malý vláčik – jeden vagón a malá lokomotíva. Celý žiaril čistotou a jasnými farbami. Akoby to mala byť jeho prvá jazda. Dokonca aj trať vyzerala nová. Koľajnice sa blýskali, skrutky a matice boli natreté zelenou farbou, podvaly vydávali v horúcom slnku lahodnú vôňu čerstvého dechtu.

         – Chem íšť do vlášika, šu šu šu, do vlášku... – zašvitoril Jonatan, keď zastali pri okne lokomotívy. V okne driemal rušňovodič. Modrú šiltovku so šarlátovou stuhou mal spustenú na očiach.

         – Prosím vás, kam ide ten vlak? – opýtal sa Damian.

         – Čože, prosím? – zašomral sprievodca, napravil si čiapku a zívol.

         – Kam cestujete? – zapojila sa Deborka.

         – Jaj, cestujeme?

         – Myslím, že meno konečnej stanice ešte nebolo vybrané, ale uvidíte, že budete spokojní.

         Jonatan sa medzičasom vteperil do vagóna a rozvalil sa na čalúnenej lavici. Sklenený Tom sa vyvalil oproti. Deti (keďže im nič zábavnejšie nenapadlo) nasledovali svojich cestovaniachtivých spoločníkov a len čo nastúpili, vlak sa pohol.

         Malá lokomotíva si bafkala pozdĺž vysokých zelených úbočí pod klenbou modrej oblohy. O chvíľu vláčik zapískal a zastavil. Nebolo tu vidieť nijakú stanicu, ani tabuľu s názvom zastávky, iba rad schodov na vysokom zelenom násype. Hore bol živý plot a v ňom doštené vrátka. Vystúpili na násyp a otvorili vrátka.

         Pred nimi sa rozprestrelo slnkom zaliate údolie. Po úbočí dolu žiarivozelenou trávou fičal cyklista v belasej baretke. Rozbehli sa za ním. Jonatan padal, robil kotrmelce, vyskakoval, kotúľal sa, občas zastal a vyfúkol do belasého neba farebné bubliny. Napriek komediantskym kúskom bol stále v čele skupiny. Lúka mala podivuhodnú atmosféru. Keby ste ňou bežali, mali by ste pocit, že bežíte vnútrom majstrovsky namaľovaného obrazu. Damianovi sa zdalo, že uteká pomedzi milióny nežných farebných dotykov štetca, z ktorých tu starý pán Monet vytvoril vidinu letnej lúky, živšiu a ozajstnejšiu ako všetky ozajstné lúky sveta.

         Zbehli do doliny a začali stúpať. Cyklista v modrej baretke namáhavo šliapal do pedálov. Dobiehali ho. Vtom obrovský zelený tieň zaclonil slnko. Cyklista sa pozrel hore a spadol z bicykla. Deti zastali. Pred nimi stál strom, nie iba strom, ale Strom – Strom stromov. V ňom akoby našli svoje vyjadrenie všetky stromy, čo obrastali a budú obrastať povrch zeme od prvého brieždenia až po posledný súmrak sveta.

         Mohutné vetvy, obsypané malými lístkami, sa kolísali vo vetre. Pod stromom, osviežovaný priehľadnými, pomaly tancujúcimi tôňami, sedel za dubovým písacím stolom akýsi starý učenec a so záujmom pozoroval cyklistu. Ten tu stál s otvorenou náručou, vítal sa so stromom ako so starým kamarátom (profesora si nevšimol).

         – Môj strom, naozaj, môj strom... – šomral cyklista, – a úplne hotový. Každý list do detailov dokončený. Ach, a ten vietor, áno, ten som celý čas tušil, len som ho nevedel namaľovať, – zahľadený do koruny, rozvravenej hlasmi nespočetných listov, cyklista sa habkavo približoval k stolu. Profesor vystúpil spoza stola a uväznil nič netušiaceho cyklistu v náručí.

         – Nimral... Môj úbohý Nimral! – zvolal profesor. – Vtom sa na okamih obaja stratili. Keď ich znova uzreli, bol z nich iba jeden muž. Profesor aj cyklista zároveň. Na učencovej vážnej hlave teraz ako zlomyseľný žart čupela belasá baretka. Profesor si zamyslene napravil sako, zdvihol spomedzi spisov na stole vyhasnutú fajku, zapálil ju, vyfúkol do koruny stromu zo tri belasé prstence a zasadol si k rozrobenej práci.

     

         Medzitým sa s Tomom diali čudné veci. Ako sa blížili k profesorovmu stolu, jeho priehľadná silueta sa zakaľovala. Najprv zošedivela, ako keby ste do sklenenej fľaše vdýchli dym, potom postupne nadobudla sýte farby a pevné tvary. K profesorovmu stolu pristúpil Bombadil už taký, akého ho Marek s Damianom poznali zo Starého hvozdu.

         – Tom? – profesor zarazene pozrel na Bombadila a vybral si fajku z úst. – Bombadil? Čo ty tu, prosím ťa, robíš? Patríš predsa do iného príbehu. Hej, viem, viem, áno, napísal som ťa príliš bezstarostného... svojhlavého. To sa nerobí, Tom. Pokiaľ ma pamäť neklame, toto sa ešte nestalo žiadnemu spisovateľovi, – riekol učenec skľúčene.

         Tom prešľapoval, očividne bol v rozpakoch. Také privítanie od svojho autora nečakal. Deti si zatiaľ fascinovane prezerali obsah profesorovho stola. Popri kope kníh a plechovici s višňovo voňajúcim tabakom sa na tmavom dreve leskli fľaštičky s rôznofarebným atramentom, belelo sa husacie pero s čerstvo namočeným hrotom. Pozornosť detí upútali papiere popísané úhľadným písmom. Papier, ako naň hľadeli, spriehľadnieval (podobný srieňu, keď sa naň dýchne) a pod povrchom písma sa rozsvecovali rozmazané farby akéhosi sveta.

         – Čo mal Tom robiť, keď ste ho nedopísali, pán Tolkien? – pokúsil sa napokon Tom o obranu. – Všetci sú dopísaní, iba ja so Zlatenkou nie.

         – Nedopísal? – Tolkien nechápavo pozrel na Bombadila. – Ako nedopísal? Odkiaľ vieš, či je niečo dopísané? Ja to napríklad neviem, a som spisovateľ.

         – Som nedokončená literárna postava, – riekol Tom žalostne. – Môj príbeh na nič predchádzajúce nenadväzuje a k ničomu nasledujúcemu nesmeruje, veď povedz aj ty niečo, Zlatenka.

         – Zlatenka tu nie je, – poznamenal profesor stroho. – Tá by mi to nikdy neurobila.

         – Každý skutočný príbeh je ako kruh, – pokračoval Tom, nesený vzrastajúcim zápalom (profesorovu poznámku si nevšimol). – Začiatok sa stretá s koncom, dej sa vymaňuje z času a vpletá do večnosti. Veď povedz aj ty, ako to má byť, Zlatenka, ako venček alebo náhrdelník, kde je každé zrniečko spojené s celkom. Tomov príbeh je však ako nedopletený venček, ako roztrhnutá retiazka...

         – A čo ak je príbeh ako nebo, Tom, – usmial sa na neho profesor a vypustil k oblohe mráčik dymu. – Nebo bez hraníc. Nebo, po ktorom putujú oblaky ako beduíni púšťou. Oblak je podobný tvojmu venčeku, má začiatok i koniec, no nebo je do všetkých strán otvorené, bez začiatku, bez konca. Keby nebolo prázdnoty neba, Tom, nemali by oblaky kadiaľ putovať. Netreba nič dopisovať. A ak, tak nech to píšu iní, a do iných príbehov. Veď aj ku mne si prišiel z inej knihy, Tom, z príbehu, do ktorého som ťa nenapísal.

         Tolkien vyklepal hlavičku fajky pod stôl a napchal ju novým tabakom.

         – Pozri, ja som napríklad aj autor, aj literárna postava. Všimol si si toho bláznivého cyklistu – Nimrala? – Tom prikývol.

         – To som bol ja, Tom, veríš mi... ja ako literárna postava. Sám som sa napísal. Vieš, autor niekedy píše len preto, aby sa vo svojich postavách stretol sám so sebou. Vymyslí o sebe príbeh, postaví ho pred seba ako zrkadlo. V tom zrkadle potom lúšti vlastný život.

         Chudák Nimral, celý život maľoval úbohý obraz. Nebol o nič lepší maliar ako ja spisovateľ. Napriek tomu si myslel, presne tak hlúpo ako ja, že ten obraz je jediná vec, na ktorej záleží. Maľoval strom, celý život ho maľoval. A celý život ho vyrušovali samé nezmyselné povinnosti. Keď po neho prišli, mal hotový iba jeden list. Presne ako ja. Odišiel som, a môj „Silmarilion“ zostal nedokončený. Chudák Nimral nevedel, že existuje svet, v ktorom jeho strom žije celý a dokončený. Ja som to vedel. Vedel som to z rozprávky, ktorú som cez neho o sebe napísal. – Tolkien škrtol zápalkou a zlatým plamienkom pohladil kučierky na hlavičke fajky.

         – Jednej veci nerozumiem, – zapojil sa do rozhovoru Filip, – čo je potom skutočné a čo je vymyslené?

         Profesor vylúdil zopár zamyslených prstencov. – Medzi svetom v nás a svetom mimo nás nestojí colnica, ani hraničná stráž, – odvetil. – Naše vnútorné predstavy sa miešajú s predmetmi vonkajšieho sveta, uzatvárajú manželstvá a plodia svoje čarodejné deti. A nad nimi, ako kňaz, ktorý požehnáva tomu spojeniu, bdie úplne iný, nedostupný svet. Svet trvania. A ten nie je ani vo vnútri, ani vonku. Kde sa končí prvé, kde sa začína druhé, kde pokračuje tretie? Čo z toho je skutočné a čo vymyslené? Chudák Nimral si celý život myslel, že strom, ktorý maľuje, je vymyslený. Myslel si, že existuje iba v jeho hlave. Netušil, že v temnom jazere predstavivosti sa zrkadlia obrazy neznámeho, no skutočného sveta. Áno, skutočného, skutočnejšieho, ako bol ten umierajúci, v ktorom Nimral nestačil dokončiť svoj obraz.

         - Poďžme uš domov, džeči! – zakvílil Jonatan. Z čudného rozhovoru nerozumel ani slovo.

         – Najmenší mávajú pravdu, – riekol profesor, zložil si z hlavy modrú baretku a vstal od stola. – Je čas ísť domov, priatelia. Každý sa nakoniec musí vrátiť, – profesor položil Bombadilovi ruku na rameno, – počkaj ma tu, – usadil ho k svojmu stolu, – dokiaľ deti neodprevadím k moru.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory