Foto ©Peter Procházka
Foto ©Peter Procházka




  • Rodné meno

    Faklová
  • Pseudonym

    Daniela Medzihradská
  • Životopis autora

    Daniela Hroncová, rod. Faklová (predtým Komárová) sa narodila 12. 8. 1950 vo Zvolene v rodine evanjelického farára Daniela M. Faklu. Vyrastala na
    Daniela Hroncová, rod. Faklová (predtým Komárová) sa narodila 12. 8. 1950 vo Zvolene v rodine evanjelického farára Daniela M. Faklu. Vyrastala na fare v Radvani približne sto rokov po Sládkovičovi. Vyštudovala SVŠ v Banskej Bystrici; v Bratislave na FiF UK absolvovala odbor národopis. Pracovala v Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici, Liptovskom múzeu v Liptovskom Hrádku, Regionálnom kultúrnom stredisku v Liptovskom Mikuláši. Bola riaditeľkou Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, šéfredaktorkou v ev.a.v. cirkevnom vydavateľstve Tranoscius Liptovský Mikuláš a editorkou Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici (SEVS). Dlhodobo spolupracovala so Slovenským rozhlasom v Bratislave a v Banskej Bystrici. V súčasnosti je na dôchodku.
    Publikovala pod menami Daniela Komárová, Daniela Faklová, Daniela Komárová-Faklová, a pod pseudonymom Daniela Medzihradská.
    Pravidelne uverejňovala články o javoch ľudovej kultúry, o osobnostiach literárneho, náboženského života. Knižne vydala novelu Čas rozdelenia (1997), texty k publikáciám Donovaly (2001), Liptovský Mikuláš – mesto v krajine (2001), Ružomberok: Ukladanie do pamäti (2002), Liptovský Mikuláš – Príbeh Mesta  (2002, 2003)text k monografii Jur Hronec z Gočova (2008). Vydala knihu literatúry faktu ...a lipa o ňom tíško šumí (s Danielom M. Faklom, 2010) –  o živote a diele Andreja Sládkoviča a novelu Mamele (2010), román Urodzená (2014). Napísala rozhlasové hry Hniezdo (2001) a O hrúbku panela (2005). Je autorkou desiatok rozhlasových scenárov – scénických programov o tradičnej ľudovej kultúre, folklóre, literárnych a historických osobnostiach. Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici odvysielal jej cykly Po slovenských stoliciach, Z maľovanej truhlice, Studnica. Jej rozhlasové publicistické žánre  odzneli aj v rádiu Slobodná Európa. Je autorkou mnohých odborných, populárnych a publicistických príspevkov v periodikách, monografiách múzeí i metodických materiálov z oblasti muzeológie a národopisu. V súčasnosti žije v Košiciach.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Rozhlasová tvorba

    • Georgius Tranoscius (1992)
    • Tranoscius – bašta cirkevná i národná (1992)
    • Hodina v nás v čelo ryje (1994)
    • Muž s dychom medoústy (1995)
    • Pamiatka dobrému učiteľovi, dokument o životných osudoch a diele R. Urama-Podtatranského pri 150. výročí narodenia (1995)
    • Dohviezdny čas (2001)
    • Hniezdo (2001)
    • O hrúbku panela (2005)

    Iné

    • Tradičná úprava a pokrytie hlavy (1982)
    • Žiar (1999)
    • Liptovský Mikuláš – mesto v krajine. (2001)
    • Donovaly (2002)
    • Liptovský Mikuláš – Príbeh mesta (2002) (2002)
    • Ružomberok (2003)
  • Charakteristika tvorby

    Daniela Hroncová-Faklová je múzejníčka – etnografka, folkloristka, publicistka, spisovateľka, redaktorka, editorka a spolupracovníčka
    Daniela Hroncová-Faklová je múzejníčka – etnografka, folkloristka, publicistka, spisovateľka, redaktorka, editorka a spolupracovníčka Slovenského rozhlasu. Vzhľadom na rozsah problematiky, ktorou sa autorka zaoberá, zahŕňajú v sebe toto široké tematické spektrum aj jej diela.
    Autorsky debutovala publikáciou Tradičná úprava a pokrytie hlavy s tematikou ľudovej kultúry a početnými článkami, publicistikou. Od roku 1979 spolupracuje s rozhlasom, čo je podnetom na vznik  umelecko-dokumentárnych a umelecko-hudobných pásiem: Georgius Tranoscius (1992), Tranoscius – bašta cirkevná i národná (1992), Hodina v nás v čelo ryje (1994), Muž s dychom medoústy (1995), Pamiatka dobrému učiteľovi, dokument o životných osudoch a diele R. Urama-Podtatranského pri 150. výročí narodenia (1995), Dohviezdny čas (2001).
    V roku 2001 odvysielal Slovenský rozhlas pôvodnú rozhlasovú hru Daniely Hroncovej-Faklovej Hniezdo. Hlavným motívom hry sa stal predaj rodného domu – rodného hniezda, z ktorého „vyleteli“ hlavní protagonisti a novovzniknutá situácia umožňuje sledovať a analyzovať ich vzájomné vzťahy. O štyri roky neskôr vzniká aj druhá autorkina rozhlasová hra O hrúbku panela. Do roku 2010 sa autorka venovala prevažne editorskej činnosti a písaniu reprezentačných publikácií, ktoré predstavujú mestá a oblasti severného či stredného Slovenska: Liptovský Mikuláš – Mesto v krajine (2001), Liptovský Mikuláš – Príbeh mesta (2002), Donovaly (2002), Ružomberok (2003), Liptovský Mikuláš (2007). Medzi publikáciami dominuje mesto Liptovský Mikuláš a okolité oblasti. Autorka je s týmto miestom úzko spätá a prežila v ňom podstatnú časť svojho života. Knihy zobrazujú jednotlivé lokality a pričlenené obce v ich blízkosti. Uvádzajú sa v nich nielen základné údaje, ale aj chronologicky usporiadané historické fakty a tradície, je vyobrazený postupný vývoj mesta a osobností, ktoré odtiaľ pochádzajú. Publikácie sú obohatené o množstvo obrázkov a fotografií. Autorka sa venuje tiež významným slovenským osobnostiam, v roku 2008 s manželom Ondrejom Hroncom zostavila publikáciu Jur Hronec z Gočova. V nej pomerne detailne predstavuje nielen tohto vzdelanca a vedca, ale aj Gočovo, kraj, z ktorého Jur Hronec pochádzal. Daniela Hroncová-Faklová sa v období, keď pôsobila ako riaditeľka Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, zaoberala aj editorskou činnosťou. V roku 2002 vychádzajú Múzejné Starinky: občasník Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši a v roku 2005 publikácia Múzeum v čase: Pamätnica Múzea Janka Kráľa 1955 – 2005 pri príležitosti 50. výročia múzea. V nej zdokumentovala päťdesiatročné obdobie pôsobenia tohto múzea, jeho aktivity, expozície, muzeálie, kultúrno-výchovnú a edičnú činnosť. Knihu dopĺňa a kompletizuje bohatý fotografický materiál.    
    K edičnej činnosti Daniely Hroncovej –Faklovej patria aj dva Tranovské kalendáre, ktoré zostavila: Tranovský evanjelický kalendár na obyčajný rok po narodení Krista Pána 2007 (2006), Tranovský evanjelický kalendár na obyčajný rok po narodení Krista Pána 2008 (2008). Autorka vyrastala na fare v Radvani, kde jej otec pôsobil ako evanjelický farár, v čase – zhruba sto rokov po Sládkovičovi. Táto spätosť Hroncovej-Faklovej so slovenským básnikom Sládkovičom bol zrejme jedným z motívov, prečo o ňom napísala niekoľko diel. Knižná novela Čas rozdelenia: Epilóg Sládkovičovho života vyšla v roku 1997. O trinásť rokov neskôr vychádza publikácia ...a lipa o ňom tíško šumí (2010). V nej sa čitatelia dozvedajú nielen zaujímavé a nevšedné fakty o tomto slovenskom básnikovi, ale v druhej časti knihy majú možnosť Sládkovičove posledné roky spoznať aj prostredníctvom literárne spracovaných textov.
    Zlom v tvorbe Daniely Hroncovej-Faklovej nastáva okolo roku 2010, v tomto čase sa písaniu beletrie venuje už naplno. V roku 2010 vychádza jej novela Mamele, neskôr ocenená prémiou Literárneho fondu. Sám názov napovedá, že ide o príbeh židovskej matky a syna (mamele v jidiš znamená mamička), avšak sprevádzaný trpkosťou a nepriazňou údelu. Autorka zobrazuje skutočný príbeh, odohrávajúci sa medzi dvoma svetovými vojnami v dedine Hobgard (Chmelnica). Na pozadí historicko-spoločenských udalostí vykresľuje dojímavý príbeh matky a syna, plný emócií, podaný veľmi živo a farebne.
    V nasledujúcich rokoch vydáva spisovateľka dve knihy prózy pre deti: Šuďo Klamár z Klamároviec (2011) a Malý gróf Taši (2012). V knihe Šuďo Klamár z Klamároviec  prerozprávala Hroncová-Faklová Goetheho báseň Reineke Fuks, je to príbeh prešibaného lišiaka v kráľovstve zvierat, ktorý všetkých podviedol, a napriek tomu sa vyhol trestu. Malý gróf Taši spája realitu s rozprávkovým svetom. Jazvečík Taši, príbuzný grófskeho psa Tascherla, putuje po krajine a prostredníctvom legiend objavuje zaujímavé miesta. Deti takto spoznávajú svoj región a dozvedajú sa o jeho histórii.
    Novela Urodzená (2014), rovnako ako Mamele, rozpráva skutočný príbeh vystavaný z konkrétnych faktov a umelecky dotvorený. Autorka citlivo zobrazuje osudy dvoch žien poznačených vojnou, ktoré by mohli byť stratenou dcérou a matkou, pričom kladie dôraz na emócie a vnútorné prežívanie každej z nich.
    Martina Grmanová
    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - editorská činnosť

    Múzejné Starinky: občasník Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši (2002) Múzeum v čase: Pamätnica Múzea Janka
    Múzejné Starinky: občasník Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši (2002)
    Múzeum v čase: Pamätnica Múzea Janka Kráľa 1955 – 2005 (2005)
    Tranovský evanjelický kalendár na obyčajný rok po narodení Krista Pána 2007 (2006) Tranovský evanjelický kalendár na obyčajný rok po narodení Krista Pána 2008 (2008)
     
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Pripomíname si v auguste. Daniela Faklová-Hroncová – 65. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7– 8, s. 319. STANKOVÁ,
    ŠAH: Pripomíname si v auguste. Daniela Faklová-Hroncová – 65. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7– 8, s. 319.

    STANKOVÁ, Mária: Silný príbeh. Daniela Hroncová-Faklová: Mamele. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 4, s. 42 – 44.

    DRAGANOVÁ, Andrea: Urodzená. In: Knižná revue, 2011, roč. 24, č. 11, s. 21.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Autorka vyšla z reality, mala k dispozícii konkrétne fakty a tie dotvorila do umeleckého celku. Pútavé, napínavé, kultivovane
    Autorka vyšla z reality, mala k dispozícii konkrétne fakty a tie dotvorila do umeleckého celku. Pútavé, napínavé, kultivovane napísané „uhádnutým“ štýlom.
    Ide o knihu zaujímavú a pokiaľ ide o obsah, cennú a čitateľsky vďačnú.

    Vladimír Petrík (Urodzená, text na záložke knihy) 
     
     
    ... Pekná myšlienka, realizovaná cez dobre koncipovaný príbeh. Najmä pasáže s Evou Raubner a synom Johanom – na tom Vám zrejme záležalo – sú veľmi jemné až dojímavé, vidno na nich „ženskú“ ruku.
    Pravda, dobre uchopené sú aj ostatné postavy a ich osudy. A nejde len o ne. Rukopis hovorí čosi aj o našej vlastnej minulosti v historicko-spoločenskom rozmere...
     
    Vladimír Petrík (Mamele, text na záložke knihy)
     
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Narodila som sa a žila v bohatej famílii. Duchovne bohatej famílii, v  materiálnej skromnosti! Takáto skutočnosť poznačí. Najmä vedomie,
    Narodila som sa a žila v bohatej famílii. Duchovne bohatej famílii, v  materiálnej skromnosti! Takáto skutočnosť poznačí. Najmä vedomie, ktoré si doposiaľ  pamätá a ctí vlastný pôvod a jedinečné dary, ktoré mi boli dopriate od Boha, rodičov, prarodičov, rodiny i luteránskeho prostredia, v ktorom sme sa pohybovali, a v ktorom rada zostávam i v súčasnosti. Samozrejme primerane veku, okolnostiam...
    V tejto skutočnosti sa ukrýva moja osobná výbava záujmov a následného snaženia: viera, ľudové umenie – materiálna, duchovná kultúry, folklórne prejavy; umenie všetkého druhu, a navrch všetkého – tvorivé myslenie, tvorivosť.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za literárnu tvorbu za prózu Mamele (Tranoscius) (2010)
  • Ukážka z tvorby

    (úryvok z novely Mamele )   Frau Eva Raubner spokojne sedela za prikrytým stolom a počítala. Už tretí deň čakala starého Indicha, ktorý
    (úryvok z novely Mamele)
     
    Frau Eva Raubner spokojne sedela za prikrytým stolom a počítala. Už tretí deň čakala starého Indicha, ktorý nezvykol meškať. Pravidelne prinášal, pravidelne odnášal, úzkostlivo účtoval, počítal a s veľkou  láskou k peniazom ich starostlivo preratúval, ukladal, triedil, balil. V tom mal načisto všetko jasné. Čo  komu patrilo v dedine, to zase ovládala frau Eva Raubner.
    S pokojom, rozvahou sa takmer celé dni  zamestnávala akýmsi výmenným obchodom,v ktorom síce tvorila jedno koliesko v spleti a súzvuku mnohých, ale najmä dohliadala na to, aby nikto a nikdy nemal dôvod k nespokojnosti.
    Starého Žida Indicha nebolo. Z chýrov, ktoré zo širokého okolia predsa len prenikli i do ich dediny, Eva Raubner pomaly tratila vnútorný pokoj. Tam vyhnali krčmára, tam podpálili pílu bohatého Žida Haasa, dokonca roztrepali krčmičku nosatého Nátana, ktorá sa hrbila na okraji mestečka a ktorá ich ako jedna z posledných vyprevádzala z mesta. Eva Raubner sa bála.
    „Ale kto by už len ubližoval Indichovi. Nemal nič. Iba upískaný dlhý čierny kabát,“ špekulovala sama  pre seba na uistenie, Že starcovi nemá kto a hlavne prečo ubližovať. Zdalo sa jej, že i klobúk s rovnou  širokou strieškou prežil generácie. A bývanie? Spával v zatuchnutej izbe pivničného bytu u svojej  predsa len majetnejšej sestry Sáry, ktorá mala podobný obchod ako Eva Raubner. Ibaže Sára Indichová bola známa tým, že zvyškami alebo vzormi látok obťahovala gombičky všetkých možných  veľkostí a tvarov. Pre všetky blízke i ďaleké krajčírky.
    Bola si istá, že ak je Indichova sestra bohatá, jej brat Izák nemá nič. A keby aj, jeden druhému - iba  tak, nič pre nič - nedajú ani grajciar.
    „Keď sa jedná o majetky, nepoznám brata, sestru!“ - hovorieval síce s úškľabkom na tvári, ale so zvláštnym smútkom v očiach. Ba, ktovie, čo sa mu v tej akoby večne starej hlave miesilo...?!
    Bola to pravda. Taký bol. Lenže Indichovo príbuzenstvo jeho pomoc nepotrebovalo. Skôr naopak. A tiež nebolo nijako potvrdené, žeby mu jeho blízki akýmkoľvek spôsobom pomáhali. Akurát, že mal strechu nad hlavou. Prečo potom putoval krížom-krážom po okolí?! Obšťastňovalo ho to, tešilo: niekde kúpiť, inde predať, vymeniť, manipulovať s tovarom od výmyslu sveta, rátať utŕžené korunky,  častejšie grajciariky.
    „Každý sme nejaký,“ pomyslela si Eva Raubner najmä vtedy, keď Izáka lndicha vyprevádzala. Prihnutý, pritlačený rokmi, obťažkaný sutanou z poctivého vlneného štofu, hlava prikrytá klobúkom neurčitej farby. Zvláštna persóna, ba až kreatúra, ktorú si na okolí nikto nemohol pomýliť. Stačilo naň pozrieť: smutné oči, ryšavá štetka zachlpených vlasov a rovnakou riedkou bradou, Taký bol Izák lndich - izraelita. Nevedeli ste, či ho ľutovať, alebo mu tú jeho prostoduchú slobodu závidieť.
    „Hádam mu len neublížili...?l“ myslela už na najhoršie.
    Vtom v chodbe zhrmotalo, akoby niekto niečo prudko položil na zem.
    „Čo to len také ťažké dotrepal...?“ a už, že na neho zakričí výčitkou, ktorá bude láskavejšia od láskavej... Lenže lndicha nikde. Vo dverách kuchyne stál špinavý, uplakaný a vystrašený Johan. Kôš so zvyškom hríbov ešte v chodbe tresol o zem a rýchlo hľadal útočisko v kuchyni.
    „Mamele...l“ - len-len že sa mu vydralo z hrdla. Vedela, že je zle. Pohľad na dieťa i to jeho familiárne - najdôvernejšie mamele - okamžite prebudilo obavy, ktoré dlávila, ktoré doslova tlačila na dno svojho vedomia, pričom za svet nemala v úmysle pripustiť, že aj tu na nich číha nebezpečenstvo.
    „Chce ma zabiť, aj teba..., ani tvoje koláče vraj nebude žrať, ani tam k nim nemôžem vstúpiť,  aj nás nenávidí, lebo máme prekliatu krv...!” - pomedzi slová plakal, až ho zadúšalo. „Nadával mi, že som smradľavý žid! A ty že si obyčajná židovská mater...!“ Johan vykladal piate cez deviate, čo mal - od aleje až po dom - na duši. A keď jedným dychom vypovedal všetky krivdy, hodil sa matke do náruče.
    „So, jetzt hat das schön angefangen...,“ povzdychla si iba pre seba, akoby chcela pritakať vlastnému tušeniu. Nezvyklo ju klamať. Vzala do dlaní Johanovu špinavú a zaslzenú tvár a najvážnejšie, ako vedela, vyhlásila: „Johan, teraz počúvaj! Že si žid - a zapamätaj si navždy - to nie je hanba! A že som ja židovská mater? To je predsa pravda. Som tvoja židovská mama, a som na to hrdá. A ty musíš byť tiež!“ oči jej opäť zosmutneli, pohľadom ani nepohla, iba hľadela ponad Johanovu hlávku., ktorá už bola v matkinom náručí. V bezpečí.
    „Veď si syn Starého testamentu...,“ rozrušená, v tvári popolavo biela, vetu iba došepotala.
    Bol najvyšší čas: „...treba sa s chlapcom porozprávať.“
     
     
    (úryvok z novely Urodzená)
     
     „Čo ste mi priniesli...?" mala som šťastie, preru­šila moje rozpaky a očami hľadala aspoň obal s po­písanými papiermi. Samozrejme, že som ho mala, ale ešte stále trónil v aktovke položenej pri nohe ka­viarenského stolíka. Cítila som jej prenikavý pohľad a na rozdiel od nej, ktorá svoju tentoraz o máličko väčšiu kabelku držala na kolenách, ja som sa hra­bala v taške pod stolom. Celá upachtená a bez slova som položila tučný fascikel s takmer dvesto stranami textu rovno pred ňu. Rovnako aj písanku, v ktorej boli úhľadným písmom do stoviek riadkov napísané ich životy. Hľadela mi do tváre, na obal sa ani ne­pozrela.
    „Mám pre vás..., aj ja som vám niečo priniesla," povedala potichu.
    „Nerozumiem? Nie ste mi nič dlžná, práve naopak. Bolo mi cťou...," koktala som a aby neprišlo k omylu, potisla som papiere pred ňu ešte bližšie. Moje roz­paky si nevšímala a pomaličky otvárala vkusnú tašku. Venovala jej nesmiernu pozornosť.
    „Hotový rituál!“ skonštatovala som, samozrejme, nie nahlas. Napriek tomu jej patril môj tichý obdiv. Komótne, či skôr dôkladne hmatkala na dne kabely, pre roh stola a obrus som toho veľa nevidela. Aj tak, hľadela som na jej napätú tvár, ktorá (a to si uvedo­mujem iba teraz!) veštila finále...!
    Tým najdôstojnejším pohybom vytiahla starú handrovú bábiku s kvickajúcou kaučukovou hlavou. Zvyšky šatočiek boli poriadne špinavé, fľakaté a handrové telíčko na veľkom kuse rozpárané. Trčali z ne­ho chumáče, ktorým bolo vypchaté tielko báby.
    „Amálka, bábika Amálka...!" tak som vykríkla, že pri okolitých stoloch zatíchli, spozorneli.
    „To nie je všetko," povedala pokojne a svoj celo­životný „poklad" položila na stôl. Bábika držala po­kope iba silou vôle, ale žena ľavou rukou poodhalila bábikin rozpáraný chrbát. Zároveň roztvorila dlaň pravej ruky, v ktorej zvierala...
    Bez túžby po senzácii položila k bábike ligotavý medailón.
    Zlatý.
    S tou najväčšou úctou ho roztvárala.
    Jemnocitne.
    Oproti sebe, na drobných oválnych fotografiách na seba pozerali dve ľudské bytosti: podobizeň rus­kého dôstojníka v honosnej uniforme a mladulinká žena, ktorej krásna tvár sa priam topila v čipkách... A na opaku? Filigránske gravírovanie rodinných erbov a jedinečný ornament monogramov: E. a V.
    „Vypadol z handrového telíčka. Bol tam skrytý. Zašitý. Celý čas!"
    Drahocennosť potom pomaličky zatvorila a ešte dôkladnejšie odložila.
    Stratila som reč.
    Myšlienka, presvedčenie ale fungovali: „Urodzená, samozrejme, že urodzená! Tvrdím to od začiatku."

     
    ...a lipa o ňom tíško šumí

    (úryvok z knihy o živote Andreja Braxatorisa-Sládkoviča)
     
    Je známe, že na luteránskych farách o potomstvo núdza nebola. Zla­tom, striebrom neoplývali, zato detí bolo neúrekom. Ani u Braxatorisovcov nebolo inakšie. Zákernosť vtedajších chorôb raného detstva neprežili štyri Sládkovičove deti, ostatných päť šťastlivo vyrástlo, dospelo a v rámci vtedajších možností sa zaradilo do života. V básnikových životopisných statiach, ako aj v korešpondencii sa môžeme stretnúť s dcérami: Oľgou, najstaršou, neskoršie vydatou za farára Jána Mocka v Senici; Elenou, ktorá na radvanskej fare prežila detstvo, dospievanie a v úlohe pani fa­rárky i manželské roky s Jozefom Hodžom, bezprostredným nástupcom Andreja Braxatorisa. Starší synovia Cyril a Miloš sa stali notármi a naj­mladší Martin evanjelickým farárom. Ondrej - vraj najmilší Braxatorisov syn - zomrel ako šesťročný.
    Bude zaujímavý i Braxatorisov vzťah k deťom, ktorým venoval osobitnú starostlivosť. Chybné kroky svojich ratolestí primerane trestal, pričom dievčatá nikdy nie fyzicky, zato chlapci podlá zásluh pocítili silu prúta, ktorý si vraj sami museli odrezať. Otec bez slova ponúkol nožík, aby si mládenci zostrojili potrebný „výchovný nástroj“. Tresty neboli sprevá­dzané zlostným krikom, otec sa vo svojom hneve dokázal kontrolovať. Nevôľu či nesúhlas s počínaním svojich detí vyjadroval v duchu jeho osobnej jednoduchosti a prísnej mravnosti. Najlepšie to zase vyjadria riadky z listu priateľovi Záthureckému: „Oľga od včerajška pracuje u mo­distky Rozy Neugeboren. Meno vonkoncom „pseudonymické", - lebo je ži­dovka - a tak nie znovuzrodená. V šichte tej (Oľga) sa strojí zotrvať asi dva mesiace. Mne sa nepáči len jedno, že sa učí napomáhať pýche, márnosti a šialenosti módy pri svojom pokolení. Radšej by čo užitočného a dobrého robila! Tedy - protestujem a haním, bárs i nezakazujem!“
     
     
    Šuďo Klamár z Klamároviec a jeho šibalstvá (úryvok z knihy)
     
    Svitlo nové ráno a obaja bojovníci nastúpili priam uprostred kráľovského dvora. Prišiel i pán kráľ, pani kráľovná a všetko služobníctvo. Nádvorie bolo plné zvieracích famílií, ktoré prišli nielen preto, že im Šuďo voľakedy poubližoval, ale najmä zo zvedavosti. Zvíťazí spravodlivosť?! Len čo kráľ zbadal vyholeného a všetkými masťami ponatieraného Šuďa, začal sa z chuti chichotať.
    „A to už len kto vymyslel takéto šibalstvo?!“ rehotal sa panovník, len sa tak chytal
    za brucho. Šuďo sa pred kráľom a kráľovnou hlboko poklonil a veselo podskakujúc odišiel na zápasisko. Tam už stál Pažravec i so svojimi rodákmi.
    Medzitým Pardal a Leopard doniesli kríž, na ktorý obaja prisahali.
    Pažravec takto:
    „Prisahám, že oplana Šuďa Klamára bez milosti zabijem!“
    Šuďo po svojom:
    „Pažravec, ako obyčajne, i teraz krivo prisahá. Prisahám, že ho neušetrím!“
    „Dosť bolo rečí!“ skríkol Pardal.
    Tu však k Šuďovi pribehla pani opičiaková Usmievačka a šepkala mu do ucha:
    „Nezabudni na moje rady!“
    „Neboj sa o mňa. Svojou smelosťou a ľstivosťou som sa už veľakrát vyslobodil i
    z väčšieho nebezpečenstva. Som si istý, že celú Pažravcovu famíliu potupím a mojej získam večnú úctu pred celým svetom.“
     
    Liptovský Mikuláš – Príbeh mesta (úryvok)
     
    Voda vo Váhu bola čistá, chladivá, a skala blízko brehu vrastená do dna, mala rozmer balvana. Čas i nekonečný riečny prúd trpezlivo tiekli pomedzi dva hrboľaté brehy a bez nároku na zmysel svojho cieľa obrusovali večne mokrý kameň, krajinu -  a najmä krehkú dušu v nej. Stromy povedľa, i tie, čo sa dobre cítia iba ďaleko v hustej hore, sa dvíhali a nebolo veľa treba a blížili sa k nebu. Že ich z času na čas podťali blesky? No a čo? Aj taký je zákon, ktorý diktuje príroda. I v tomto kraji. Aj takto sa dá vstúpiť do príbehu o mieste, či meste, ktorý sa začal...nevedno kedy. Od istej doby opantal myšlienku...
    Príbeh o skale vo Váhu, o stromoch popri brehu, i o tých, čo akoby zázrakom zapustili korene vysoko v bralách. Lebo skaly, stromy, vody boli, sú i budú, a hoci neprehovoria, sledujú príbeh bez začiatku a konca.
    Bude to aj príbeh o sile ducha, ktorý pohol skalou, potisol rieku, nabádal k činom: tvorivým i zničujúcim. Príbeh o čase s hlbokými koreňmi a ešte hlbšou pamäťou.
     
    Kto vstúpi do príbehu prvý ? Predsa tí, ktorí pohli skalou vo Váhu, aby sa ocitla vo fundamentoch chrámov, ľudských sídiel, na medziach medzi „mojim“ a „tvojim“. Tí, ktorí vážskou skalou ohraničili čiesi bytie a inú zase podložili pod kolesá vozov, aby vydláždila smer. Celé pokolenia odpočívajú v anonymite neopísaných dávnych časov...
     
     
    Malý gróf Taši (úryvok z knihy)
     
    – Strýko Tascherl! Nestalo sa mu niečo?! – v tú chvíľu som zabudol na únavu a rozbehol sa za hlasom. A že aj môj ňufák zavetril správny smer, cesta mi ušla raz-dva. Ešte sa ani nebrieždilo, keď som dorazil k hradu Krásna Hôrka.
    – Čo teraz? – vravím si. – Nemôžem predsa rušiť strýka tak skoro ráno! Radšej tu pri múre počkám, kým neuvidím slnko vychádzať... –
    Neviem, či som bdel, či spal, odrazu len počujem zo všetkých strán buchot, treskot, neznáme hlasy... – Vari som sa neocitol medzi Turkami?! – vyskočím na rovné nohy, že si po brnenie zabehnem, ale čo to vidím... či vlastne nevidím?!
    Po zhorenisku ani stopy! Vysoko na hradných múroch je chlapov ako maku, ale Turci to nie sú! Šabľami nemávajú, len si ťažké drevené trámy podávajú, režú, pília, kladivami klince zatĺkajú... Vlastným očiam neverím: na vežičke sa už nové škridle ligocú!
    – Strýko, strýko! – rozbehol som sa za Tascherlom s radostnou novinou, len sa tak za mnou prášilo... vidím však, že jeho staručké oči žiaria šťastím. Nič sme si nemuseli vysvetľovať..., len sme obaja obrátili hlavy k hradu. Dlho sme ešte hľadeli tým smerom... na siedmy Bebekov vŕšok, kde od vekov stojí tento pyšný hrad.
    Prvý prerušil ticho strýko Tascherl:
    – No, synovček môj, všeličo si už videl tu v okolí, veľa si sa naučil... Smelý si, aj múdry dosť, vidím, že sa o teba nemusím strachovať, keď sa raz vyberieš ďalej..., spoznávať iné kraje, kde ťa už ďalšie príbehy čakajú. –
    Tie posledné slová strýko radšej ani nemal vysloviť...! Sotva som stihol za všetko mu poďakovať, chvostíkom zamávať na pozdrav, a už som vystrelil ako šíp do tajnej komnaty. Do batôžka som bez rozmyslu nahádzal toľko zázračných vecí, koľko sa zmestilo, a poďho... ale kam? To vám už porozprávam niekedy inokedy...!
     
     

     
    Jur Hronec z Gočova (úryvok)
     
    Na štúdiách – Rožňava
     
    „...prv ako som nastúpil na gymnázium, matka mi kúpila riadne šaty: nohavice, lajblík a kabát, lebo dovtedy som nosil oblečenie ušité doma... Keď ma do nich obliekla, rozplakala sa. Akoby podvedome cítila, že sa lúčim s rodnou hrudou.“
    V roku 1894 začal Jur Hronec študovať na rožňavskom evanjelickom gymnáziu.            Za desaťkorunový mesačný poplatok mu matka našla ubyto­vanie so stravou a to u vdovy Hroncovej, ktorá mala dom so záhradou a čižmársku dielňu na Veľkočučmianskej ulici.
    Riaditeľom gymnázia bol Michal Oravec, rodák z Liptovského Jána, ktorý mladého Hronca prijal veľmi vľúdne a počas štúdia držal nad ním ochrannú ruku.
    V škole mladý Juraj našiel nových priateľov, s ktorými preklenul jazykové problémy       s maďarčinou; z nej mal totiž veľmi slabé základy.
    Húževnatosť a cieľavedomosť umožnila Jurovi Hroncovi doučovať slabších žiakov. Boli to väčšinou deti zámožných rodičov. Doučoval naj­mä matematiku a latinčinu a tak okrem finančného honoráru mal mož­nosť vstúpiť i do zámožnejších rodín.
     
    Zobraziť všetko