• Pseudonym

    Samko Tále
  • Životopis autora

    Daniela Kapitáňová sa narodila 30. júla 1956 v Komárne. Vyštudovala divadelnú réžiu na DAMU v Prahe. V súčasnosti pracuje

    Daniela Kapitáňová sa narodila 30. júla 1956 v Komárne. Vyštudovala divadelnú réžiu na DAMU v Prahe. V súčasnosti pracuje v Slovenskom rozhlase ako literárna redaktorka a prednáša kreatívne písanie na univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Pravidelne uverejňuje fejtóny v denníkoch SME a Pravda; venuje sa aj teórii detektívneho žánru. Žije a tvorí v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

    Daniela Kapitáňová sa vymyká z plejády súčasných autoriek próz, ak máme predovšetkým na mysli líniu autoriek

    Daniela Kapitáňová sa vymyká z plejády súčasných autoriek próz, ak máme predovšetkým na mysli líniu autoriek tzv. ženských románov. Dôkazom toho je hneď mimoriadne úspešný debut Kniha o cintoríne (2000), ktorý zaujal originálnym sujetom aj jazykom protagonistu, mentálne postihnutého Samka Táleho. Jazyk je znakom, ktorý hlavného hrdinu charakterizuje a súčasne ho autenticky utvára. Jedinečnosťou Kapitáňovej jazyka v tejto novele je jeho nesprofanovaný, nevšedne živý zmysel pre humor a vtip potvrdzujúci, že autorka má nielen schopnosť vidieť, ale aj počúvať svoje okolie. Navyše prostredníctvom svojho Samka Táleho netradičným spôsobom sprítomňuje aj dobu nedávno minulú či neresti prežívajúce v našej ponovembrovej spoločnosti. Punc originality majú aj Kapitáňovej detektívne romány Nech to zostane v rodine! (2005) a Vražda v Slopnej (2008). Vyznáva v nich dynamický jazyk podporovaný vtipom, nevtieravým humorom a výstižnou drobnokresbou postáv. Príjemným osviežením je autorkin príklon k logickému riešeniu zápletky, keď aj bystrý čitateľ dostáva šancu zúčastniť sa pátrania i odhalenia páchateľa. V týchto súradniciach je Kapitáňovej nesporným vzorom predstaviteľka klasickej detektívky – Agatha Christie.

    Bohuš Bodacz

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Kniha o cintoríne (2004 po česky, 2006 po švédsky a po francúzsky – všetky s podporou Komisie SLOLIA LIC; 2007 po poľsky a po

    Kniha o cintoríne (2004 po česky, 2006 po švédsky a po francúzsky – všetky s podporou Komisie SLOLIA LIC; 2007 po poľsky a po rusky; 2008 po arabsky, 2010 po nemecky, 2011 po anglicky a po turecky – všetky s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Nech to zostane v rodine! (2006 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Vražda v Slopnej (2009 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Niektoré poviedky boli preložené a publikované v antológiách a vyšli aj časopisecky v Nemecku, Rakúsku, Čechách, Slovinsku, Poľsku, Bielorusku a Maďarsku.

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Aj nezmysel má zmysel. In: Sme , roč. 24, 3. 8. 2016, č. 180, s. 11. NAGY, Dado: Keď kniha začne žiť vlastným životom.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Aj nezmysel má zmysel. In: Sme, roč. 24, 3. 8. 2016, č. 180, s. 11.

    NAGY, Dado: Keď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    Karpinský, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011.

    -báb-: Slovenská literatúra v zahraničí. In: Knižná revue, roč. XX, 24. 11. 2010, č. 24, s. 9.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. VI.

    Földvári, K.: O detektívke. Levice: Koloman Kertész Bagala 2009.

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    Michalík, Peter: Detektívne hviezdy na Slovensku! (Daniela Kapitáňová: Vražda v Slopnej). In: Knižná revue, roč. XVIII, 18. 6. 2008, č. 13, s. 5.

    BELKOVÁ, Zuzana – KAPITÁŇOVÁ, Daniela: Katarzií je veľmi málo (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVII, 3. 1. 2007, č. 1, s. 12.

    SOUČKOVÁ, Marta: Čo zostalo z detektívky. Daniela Kapitáňová: Nech to zostane v rodine! (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 2, s. 51 – 53.

    HALVONÍK, Alexander.: Rozprávačská detektívka (Daniela Kapitáňová: Nech to zostane v rodine!). In: Knižná revue, roč. XVI, 18. 1. 2006, č. 2, s. 5.

    KAMENISTÝ, J. – KAPITÁŇOVÁ, Daniela: Tak trochu cintorín v nás (Rozhovor). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 21.

    BALLA, V.: Máločo povie, ale hovorí stále (Samko Tále: Kniha o cintoríne). In: Romboid, 35, 2000, č. 7.

    BELKOVÁ, Zuzana: Insitné žánrové obrázky (Samko Tále: Kniha o cintoríne). In: Kultúrny život, 1, 2000, č. 1.

    BŽOCH, A.: Princíp slovenského debilizmu (Samko Tále: Kniha o cintoríne). In: Romboid, 35, 2000, č. 7.

    ČÚZY, L.: Insitná literatúra, alebo mystifikácia (Samko Tále: Kniha o cintoríne). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 2, 2000, č. 20.

    FERKO, M.: Živé svedomie (Samko Tále: Kniha o cintoríne). In: Knižná revue, roč. X, 4. 7. 2000, č. 14 – 15, s. 13.

    KRŠÁKOVÁ, D.: No nie (Samko Tále: Kniha o cintoríne). In: RAK, 5, 2000, č. 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Kniha o cintoríne je kniha čarovne komická a kto chce, môže ju bezo zvyšku ako takú prečítať. Môže sa kochať bohatstvom

    Kniha o cintoríne je kniha čarovne komická a kto chce, môže ju bezo zvyšku ako takú prečítať. Môže sa kochať bohatstvom výborne vymyslených či odpozorovaných psychologických detailov, výstižnými a svojskými postrehmi i charakteristikami postáv, a vôbec pestrým hmýrením malého mesta. Príbehy, ktoré Samko k jednotlivým ľudkom pripája, vytvárajú akúsi švejkovskú orálnu históriu našich čias.

    Pavel Vilikovský

    Slovenský Forrest Gump nerobí na rozdiel od svojho amerického kolegu nijaké prevratné veci. Vystačí si s komentármi k udalostiam, pričom významný priestor venuje opisom toho, ako sa s niečím stotožnil.

    Ján Gregor

    Na prvý pohľad je Samko smiešny. Dieťa dušou i telesnými rozmermi. Súka zo seba vety, v ktorých doslovným výkladom vecí a javov obnažuje ich nezmyselnosť. Slovná hra však maskuje krutosť reality. Pretože na druhý pohľad je Samko zlý. Ako škriatok či gnóm.

    Miloš Ferko 

    Čítanie je to síce na jeden dlhší večer, ale s úsmevom a zimomriavkami sa dá zopakovať viackrát.

    Pavel Malovič

    K istej rozkošnej insitnosti príbehu prispieva zapojenie plejády drobných ľudí z okraja spoločnosti. Kniha je teda aj o Komárne, o každodenných zlyhaniach, o malých radostiach a veľkých trápeniach, o smiešnosti snažení, o bezvýchodiskovosti a o blúdení v minulých i v súčasných chaosoch.

    Zuzana Belková

    Prostoduchý Samko Tále a jeho jedinečné svědectví o naší před- i polistopadové společnosti v komárenském provedení. Mistrovská tragikomická etuda.

    Lubomír Machala

    Knížka je to však přesto ve svém celku velmi krutá, nejen, ale především proto, že jako archeolog naleziště odkrývá (česko) slovenské maloměsto se vší jeho agresivitou, rasismem, patolízalstvím a udavačstvím. (...) Samko Tále je takový malý prevít, jenž udává své blízké. Vzpomíná na svůj pionýrský šátek a na to, jak bylo dříve všechno přehledné a dobré.

    Stanislav Škoda

    Dana Kapitáňová nepíše o nějaké kuriozitě, o nějaké roztomilé literární figurce, ale objevila jeden lidský hlas, který zní vlastně pořád, objevila jazyk, do něhož můžeme překládat celou svou existenci. (...) Samko Tále je pro mne z rodu Salingerova Holdena Caulfielda z knihy Kdo chytá v žitě, Billyho Pilgrima z Vonnegutových Jatek č. 5 anebo Haškova Švejka.

    Jan Balabán

    O Daniele Kapitáňovej sa naozaj nedá povedať, že chodí po vyšliapaných cestičkách. Oveľa väčšmi než konvenčné, „vznešené“ žánre ju vzrušuje povedzme detektívka. Nie moderné krimithrillery, kde viac ako riešenie ide o brutalitu a sex, ale tie „staromódnejšie“, kde sa ešte ráta s logikou a vtipom.

    Kornel Földvári

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Musím sa priznať, že moja večná inšpirácia, to je štvrtá cenová skupina, osobné vlaky... Ľudia, ktorých v tej chvíli

    Musím sa priznať, že moja večná inšpirácia, to je štvrtá cenová skupina, osobné vlaky... Ľudia, ktorých v tej chvíli ani nenapadne, že by ich veta mohla v niekom vyvolať úsmev. Z toho vznikol aj spôsob vyjadrovania, ktorý som použila v Knihe o cintoríne.

    Ústne svedectvá: Daniela Kapitáňová hovorí o vzniku Samka Táleho

     

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Finalistka literárnej súťaže Anasoft litera (2006)

    Cena poroty v súťaži Poviedka ’96

  • Ukážka z tvorby

    1920 – 1996      Vlastnoručne dolupodpísaný ja, Kaput Ľudovít, narodený 14. 11. 1920 v Kis Komlós, teraz Maďarsko,

    1920 – 1996

         Vlastnoručne dolupodpísaný ja, Kaput Ľudovít, narodený 14. 11. 1920 v Kis Komlós, teraz Maďarsko, bytom Slovenská republika, okres Nové Zámky, Hajnovo, pri čistom vedomí a svedomí, za ktoré trpel v bolestiach Ježiš Kristus, som dnes ráno zatĺkol silnú skobu v letnej kuchyni a žeby nedošlo k neporozumeniu a vinovatosti druhých, chcem povedať následné:

         Môj otec bol tesár a ja som sa u neho učil, bol som šikovný a mocný mládenec. Ešte za tovariša ma otec zobral do Békešskej Čaby k Steindlovi vyfotografovať, lebo vtedy bol taký zvyk, že keď dostal mládenec nový čierny klobúk, ktorý mal vpredu pierko z orla, ale to nebolo z orla, ale z kohúta farbené, tak sa išlo na odfotografovanie. Vedľa v dome tak, že my sme mali okná do ich zadnej záhrady, bývala jedna rodina, volala sa Mazan, mali dcéru, volala sa Judit, volali sme ju Juca. Z toho odfotografovania sme sa od stanice, lebo bola asi 6 kilometrov od Komlóšu, vracali s otcom peši, a ako sa z hradskej odbočovalo, tam sme uvideli Jucu, že ide pred nami, mala modré šaty so žltými kvetmi. Juca mala na líci bradavicu, vedľa nosa, takú, akoby jej tam mucha sadla. Išli sme až domov, išla medzi nami: otec, Juca a ja, tak sme išli do Komlóšu.

         A Juca, Juca ma chytila za ruku. Juca mala bradavicu, ale v dedine nebolo takej, čo by sa jej telom vyrovnala, lebo bola tenká ako mladučký stromček, čo sa prstami jednej ruky obchytí. Ako som bol napísal, chytila ma za ruku. To sa stalo v takej malej zákrute, za tou zákrutou, taký malý ohyb cesty to bol, bola kaplnka so sv. Benediktom, keď sme ju prešli, pustila mi ruku a potom sa to už neopakovalo.

         Večer mi moja staršia sestra Helena povedala, že za Jucou chodí z Čaby jeden Maďar, že jej to povedala stará Mazanka, menoval sa Szvorád Ottó, ktorý robil na železnici v kováčskej dielni. Ja som ho poznal ešte ako chlapca, tiež bol mladý. Mne to nepadlo dobre, lenže som toho menovaného u nich nikdy nevidel, nevedel som, že čo je. Menovaného som však u nich uvidel, keď ma raz otec poslal k nim niečo spraviť, sedeli v kuchyni, Juca tĺkla orechy, dávala mu ich rovno do úst a on jej pri tom vždy chytil prst do úst a cmúľal, bolo im veselo. Nezbadali ma a ja som sa na to díval, potom som odišiel.

         Odišiel som na tú cestu, čo sme boli vtedy a tam pri tej soche sv. Benedikta, som nahlas plakal, do tej sochy som kopal a nahlas som preklínal. Potom som sa vrátil domov. Večer mi moja sestra Helena povedala, že vie o ohláškach na budúcu nedeľu, vysmievala sa mi, lenže keď mi oči uvidela, nechala to a v noci za mnou došla, že pozná také čary, čo nie sú dobré, či ich chcem vyskúšať. Len som počúval, lebo som nevedel, načo mi to bude. Že keď ich pán farár ohlási, aby som si niečo želal a ľavou rukou kríž urobil a potom, keď budú mať sobáš, že dostanem znamenie, či to bude vyslyšané. Nechcel som si nič želať, možno aparát, ako mal Steindl.

         Cítil som nepokoj a v tú nedeľu bola zima, keď ich farár ohlásil, niečo vo mne si pomyslelo: Nech je Mazan Judit len moja a učupil som sa do lavice a ľavou rukou som sa prežehnal. Potom som sa vystrel a bolo mi akoby ma nadnášalo, nik si to nevšimol, a tak sa stalo, že som sa na sv. omši ani nemodlil a prestať som nevedel to nadnášanie. Svadba im bola novembra 30-eho, kostol bol plný a Juca mala taký štíhly driek, že mi až do očí vstúpili slzy a nos ma pálil, vtedy, keď ich pán farár prežehnával skrze prstene, vtedy, keď mal povedať In nómine Pátris, et Filii, et Spiritus Sancti, vtedy ani ústa neotvoril a celý kostol sa naplnil hlasom, mohutným hromovým strašným hlasom, spievajúcim ako na pohrabe: Dies irae, dies illa, solvet saectum in favilla, čo značí: Príde ten deň, príde chvíľa, svet rozpráši Božia sila, vtedy som počul a preľakol som sa tak, že mi telo ochablo a rozum sa zastavil, díval som sa po ostatných, každý sa spravodlivo modlil a ja som v tej chvíli vedel, že som bol vyslyšaný, čo sa týka mojej žiadosti a že som dostal Znamenie.

         Potom som bol na svadobnej hostine. Len som sa na Jucu díval, aj na Otta, a nevedelo sa mi byť dobre, lebo polovica srdca sa tešila ako pes z reťaze pustený a druhá sa triasla ako pes na reťaz pripútaný, oboje pre to Znamenie. Po polnoci som už bol opitý a môj otec ma zaniesol domov.

         Decembra 8-eho sa ból Szvorád Ottó cestou na ľade zo stanice v Komlóši pošmykol, na temeno spadol, ešte vstal, tri kroky urobil, potom znovu spadol a umrel. To sa odtiaľ vie, lebo bol s ním istý Kociha, ktorý to takto potvrdil, ako ho chcel ratovať, musel bežať po pomoc. Ja som bol práve vo dvore, para mi šla od úst, keď sa ľudia zbehli a iní niesli toho mŕtveho, videl som Judit, ako vybehla z domu, ako sa potkla, ale nespadla, dopotkýnala sa k tým, čo jej muža niesli, hodila sa na neho, a zomretý Ottó na ňu padol a privalil ju, ona ležala a on na nej, rukami si ho pridržiavala a ani sa nik pohnúť nevedel, akoby sme všetci boli skamenelí. Potom tú mŕtvolu od nej oddvihli, ale Juca zostala na zemi. Oddvihli aj ju a vtedy asi zišla z čistého rozumu. Ja som stál za bránkou a na toto všetko som sa díval.

         December 12-eho bol pohrab. Po pohrabe bol kar a Juca sedela za stolom, dívala sa po každom z nás, jemne sa milo usmievala, tak som k nej podišiel, že nech si dačo zaje, zobrala z misky koláč a celý si ho napchala do úst, mľaskala a akoby chlípala. Potom si dala do úst ďalší a ja som zacítil orechovú plnku, vybehol som von, dlho ma napínalo, ale zvracať som nevedel.

         Na jar som zašiel za pánom farárom, že by som opravil tú kaplnku sv. Benedikta, aj natrel. To som aj urobil. Potom som išiel za pánom farárom, že by som zadarmo robil kostolníka, ešte som bol mladý a mocný a všetko som vládal. To však nepomáhalo, hocikoľko roboty som si pribral, hocikoľko modlitieb som si naustanovil, ten strašný hriech, čo vo mne vyrástol a ktorý som sa ani na sv. spovedi spomenúť neodvážil, zapúšťal do mňa korene a hrbil ma. Modlil som sa a úpenlivo som prosil, nech mi je dané Znamenie, ak mi bude odpustené, ale žiadne neprišlo.

         Potom som dňom po dni videl, ako sa Juca mení, lebo jedla a stále jedla, až bola taká ako stará Mazanka, jesť neprestávala. Ináč sa s ľuďmi aj rozprávala, Helena, moja sestra, vravela, že Juca občas povie, že musí rýchlo dojesť, lebo sa jej muž z roboty vráti. Ja som sa od ľudí stránil a len som sa úfal. Jednej noci som sa nad ránom zobudil, vyšiel som na dvor a videl som svetlo u Mazanov v kuchyni, pozrel som sa cez okno a videl som Jucu, ako šklbe kohúta, mala ho v lone, bola len v nočnej košeli. Zostal som za tým oknom a len som sa díval, ako ho došklbala a vypitvala, dala na pekáč a sedela pred šporákom, počkala, kým sa dopečie a potom pomaly jedla s otvorenými ústami, každú kosť obhrýzla a vycmúľala, objedené kosti kládla do ohňa tak jemne, že ani iskry nevylietali. Len som sa díval. Zjedla ho celého.

         Vlastnoručne som sa prihlásil k odvodu, to bolo v 1943-tom. Úfal som, že cez vytrestané telo mi duša vyzdravie, ale neodviedli ma, lebo som mal slabý sluch. Vtedy som sa modlil celé hodiny každý deň.

         V 1948-mom, to už boli komunisti, vážili svine na započítanie majetku, tak na tú mäsiarsku váhu zo špásu postavili aj Jucu. Ešte aj tí zapisovači sa smiali. Mala 188 kg. Ja som tam bol a všetko som videl. Pomohol som jej z váhy dole a večer som svojej matke a svojmu otcovi povedal, že sa s Jucou ožením. Otec sa na mňa ani nepozrel, len si odpľul a matka plakala a išla za pánom farárom, obaja mi dohovárali, ja som však dúfal v to Znamenie. Pytačky nebolo treba, Juca bola z rozumu zošlá, matky sa spolu dohodli, úbožky, obidve plakali.

         Svadbu sme mali mať septembra 30-eho, to sa mi už aj ľudia vyhýbali. Bolo treba ešte pred svadbou otazníky vyplniť na matrike v Čabe, tam mala byť aj civilná, lebo bez civilnej bola kostolná svadba neplatná. Mali sme ísť vlakom sami dvaja do Čaby, z Komlóša sme išli peši na stanicu, po tej ceste, a ja som ju na tom samom mieste chytil za ruku.

         Lenže Juca nevedela vystúpiť na vlakové schodíky, nevládala dva metráky nadvihnúť, aj sme jej pomáhali, ale len zdarma sa zapierala, zapierala, ale chcenia v tých rukách nebolo, vyzerala, akoby sviňu na zadné postavili a nebo sa jak z posledného súdu sv. Jána zatiahlo, takže biele holuby vyzerali ako črepy z taniera, čo sa na svadbe pre šťastie rozhadzujú, aj zdvižný vozík chceli pristaviť, aby jej pomohli, ale ja som už nemohol.

         Vrátili sme sa v daždi, ja som mal vtedy 80 a ona 188 kg. Dážď jej vtedy šaty premočil a celé to prežraté telo a tie nakysnuté kolená a to všetko ženské ostatné bolo vidno, akoby ste oprasenú mokrým prikryli, ale aj tak som ju za ruku chytil a pred sv. Benediktom sme pokľakli, celú svadbu som odslúžil, možno sa jej vyjasnilo, lebo správne odpovedala a to áno trikrát zopakovala, potom som jej tie mokré ústa pobozkal a na sv. Benedikta som sa díval, aj na tú bradavicu som ju pobozkal, počul som len jej dusivý dych a dážď, iné som nepočul. Inak bolo ticho.

         Domov sme došli zablatení, nik sa ma nič nepýtal, aj vlastní sa ma stránili, ostala žiť u svojich rodičov, občas som jej kura alebo koláč doniesol, matere plakali a otec si odpľúval, potom ten dotyčný Kociha, čo bol onoho dňa s Ottóm, povedal, že on ide s presídlencami na Slovensko, lebo sú tam prázdne domy, len odobrať, tak som išiel za Jucou. Juca jedla práve škvarky, bez chleba ich jedla, každú ovoňala a požula s otvorenými ústami: Dlho som sa na ňu díval.

         Potom som zobral 40 kusov orechov, nič iné, len tie orechy a zavrel som sa v kôlni, lebo som si chcel vypôstiť a vymodliť to Znamenie. 40 dní som sa modlil a žalostil, ale stále som len videl to obrovské ženské telo a tie kosti z toho kohúta, čo vycuciavala, a či z tých orechov, že boli stuchnuté, či z toho vlhka, len ma napínalo do vracania, nepomohlo ani keď som dva prsty vkladal, veľa som schudol. Ani von oknom som sa nedíval, len tú zem som bral do rúk, tvár som si ňou mazal. Potom som chcel urobiť tou hlinou na zemi kríž, už som tú čiaru urobil, na ktorej Pánu nášmu telo viselo a chcel som urobiť tú druhú, kde mu ruky trpeli, ale niečo vo mne zdvihlo ľavú ruku a okolo tej prvej čiary som urobil ten znak, čo sa o ženách kreslí a je nehanebný. Potom som uvidel, čo som urobil, po tej zemi som skákal a nahlas som kričal a plakal a preklínal sa, lebo som vedel, že som nečistý.

         To bol už štyridsiaty prvý deň, tak som vyšiel z tej kôlne, zbalil som sa, tú Steindlovu fotografiu som dal Juce, už som sa na ňu ani veľmi nedíval, tak bez odobrania som si presídlenie vybavil. V 1950-om som sa presídlil a u tých Kocihovcov som zostal ako podnájomník, vzali ma na železnicu robiť. Najprv som bol ako pomocný, potom ako hlavný posunovač. V 1982-om som šiel na penziu, kde som dodnes.

         Neoženil som sa, rodičia mi zomreli v jeden deň, matka ráno a otec večer, to bolo v 1956-om, na pohrab som došiel do Maďarska, vyhľadal som Jucu. Svojej sestre Helene som dal všetky svoje úspory, bolo to 28 000 Kčs, aby Juce prilepšovala, povedala, že bude. Juca ostarela, nespoznala ma, ďalej už nepriberala, stále mala tých 180 kíl, naposledy som ju videl v modrom pracovnom plášti, ako vyjedávala slnečnicové semienka. Nikdy viac som ju nevidel. Teraz v marci mi napísala moja sestra Helena, že Juca umrela na srdce, dnes ráno som sa zobudil na teplé vlhko pod sebou. Dlho som nevedel, čo to je, potom som vstal a v letnej kuchyni som zatĺkol silnú skobu. Potom ma začalo napínať na zvracanie a potom som dlho dlho zvracal. Prikladám všetky úspory, aby sa rozdelili pre J. Kocihu a moju sestru Helenu, rod. Kaputovú. Nič viac.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory