• Životopis autora

    Daniela PŘÍHODOVÁ  sa narodila 15. apríla 1941 v Nesluši pri Kysuckom Novom Meste. Do školy začala chodiť v Banskej Bystrici, kde prežila
    Daniela PŘÍHODOVÁ sa narodila 15. apríla 1941 v Nesluši pri Kysuckom Novom Meste. Do školy začala chodiť v Banskej Bystrici, kde prežila s rodinou vojnu aj SNP. V roku l948 sa presťahovali do Šale, kde zmaturovala (1958). Absolvovala Vyššiu pedagogickú školu v Bratislave (1960). Po štúdiách pôsobila ako učiteľka v Močenku, no učiteľskému povolaniu sa venovala iba krátkodobo. Ďalej pracovala v administratíve a kultúre. Od roku 1980 sa profesionálne venuje literárnej tvorbe. Je spoluzakladateľkou Klubu slovenských prozaičiek Femina, ktorý viedla od jeho vzniku v roku 1992 až do roku 2000. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Literatúra faktu

    Scenáristika

    • Nechajte ma žiť! (dvojdielny scenár, dosiaľ nerealizovaný)
    • Mário, zapískaj! (1991)

    Rozhlasová tvorba

    • Ako budeme bez Maxima
    • Čestný človek
    • Diagnóza
    • Domino
    • Eržika
    • Estét
    • Eva Mária
    • Hedviga
    • Hodinár
    • Hubertus
    • Milionár
    • Návrat
    • Nenarodený
    • Nočná návšteva
    • Obžalovaná
    • Priateľ prichádza potme
    • Problém
    • Prsteň
    • Sme bohatí
    • Teplá ľudská dlaň
    • Už zasa mám otvorené oči
    • Zákon v nás
    • Zdravím ťa, život
    • Zelená pre zlodeja
    • Živé sny Štefana Hadrabu
  • Charakteristika tvorby

         Prozaička a publicistka Daniela Příhodová je autorkou početných sociálno-kritických próz, v ktorých reaguje

         Prozaička a publicistka Daniela Příhodová je autorkou početných sociálno-kritických próz, v ktorých reaguje na rôzne dobové problémy a zachytáva v nich spoločenskú atmosféru príznačnú pre danú dobu. Dominantnou témou jej románov a poviedok je polarizácia súčasnej spoločnosti, zväčšujúca sa sociálna nerovnováha, ako aj jednostranná materializácia života a všeobecný hodnotový rozklad. Autorka sa sústreďuje na fenomén peňazí, na nečestné spôsoby ich získavania, ale aj na dôsledky priveľkej sústredenosti na ne ako na hlavný životný cieľ. V tejto súvislosti si Příhodová všíma rôzne deformácie vo sfére individuálnej aj skupinovej morálky, jasne pomenúva nedostatky vnútri spoločnosti, ktorá nemá priveľa historickej skúsenosti s demokraciou a ktorá sa na ceste k nej neraz pokĺzne, ba jej členovia sa nezriedka chytajú do pasce nesprávne pochopenej a nezvládnutej slobody.

         Autorka začínala svoju literárnu dráhu psychologickými prózami Hra s ozvenou (1977) a Obžalovaná (1987), v ktorých sa sústredila na zobrazovanie viacerých aspektov medziľudských, vrátane partnerských vzťahov (jej prózy hovoria napríklad aj o láske postihnutých ľudí). Novela Mário, zapískaj! z druhej knižky sa jej stala podkladom na scenár rovnomennej televíznej inscenácie (1991). Zbierka ironicko-úsmevných poviedok Horúci víkend (1989) akoby naznačovala Příhodovej románové ambície, keďže tu ide o náznaky vonkajšieho i vnútorného prepojenia poviedok spoločným menovateľom, a tým je sídlisko, pričom dej sa odohráva v rovnakom čase počas horúceho júnového víkendu. Príbehy sú tematicky pospájané sídliskovým prostredím a previazané prostredníctvom individuálnych osudov jeho obyvateľov. Viliam Marčok vo svojich Dejinách slovenskej literatúry III (2004) o nasledujúcom autorkinom románe napísal: „Len veľmi opatrne sa začali objavovať prózy, v ktorých sa autori pokúsili epicky zaznamenať takpovediac ťažkosti rastu demokracie s realistickou naliehavosťou. Za prvú možno považovať román Daniely Příhodovej Vianoce s Maximom (1991), zosmiešňujúci malomeštiactvo novodobých zbohatlíkov“ (s. 278). V roku 1994 jej vychádza druhé vydanie Obžalovanej, tentoraz pod názvom úspešnej televíznej inscenácie Mário, zapískaj!, ale aj zbierka satirických poviedok Rozvádzajte sa, je to krásne! Ide o deväť rôznych podôb lásky, zachytených v okamihu, keď väzba medzi partnermi vyhasína. Autorka sníma a interpretuje chúlostivé situácie psychikou, optikou a logikou mužského hrdinu. Pracuje svojskou metódou, ktorej východiskom je ironický nadhľad, sarkastický prístup k problémom, výrazná hyperbolizácia, čím si zaručuje spravidla dištanc od rôznych foriem sentimentality. Väčšinu týchto poviedok autorka zdramatizovala pre Slovenský rozhlas. V dvoch spoločenských románoch Nechajte ma žiť! (1998) a Zákon v nás (2003), ktoré sú zároveň prvým a druhým dielom toho istého príbehu, sa Příhodová už naplno venovala „svojej“ téme – peniaze sa ocitajú v strede pozornosti oboch spomínaných románov. Na príbehu mladej inžinierky Dominiky a biedneho albánskeho utečenca autorka obnažuje skutočnosť, ako jednostranná orientácia na peniaze, ich povýšenie na základnú hodnotu, deštruuje osobnosť a deformuje medziľudské vzťahy. Ak v prvom románe nás autorka nechala vstúpiť do nečistej hry rozohranej Ismedom, vykreslila jej právne a ľudské dôsledky pre Niku, v druhom románe rozkrýva predovšetkým hĺbku morálnych konfliktov spätých s nepoctivým získavaním peňazí, robí tak v ešte výraznejšej podobe, zostrujúc kritický pohľad na našu najsúčasnejšiu realitu, v ktorej si sloboda podáva ruku so zločinom, demokracia s bezmocnosťou občana voči bezpráviu. V románe Svet, ktorý nepoznám (2007) Příhodová takisto ponúka obraz, v ktorom sa prelínajú osobné dimenzie života so spoločenskými. Verná svojmu kritickému, do irónie prechádzajúcemu pohľadu, obohacuje novú prózu o tak trocha mystický prvok – vovádza na scénu v skutočnosti neexistujúcu postavu, nenarodené dieťa, ktorého pohľad na tento svet rámcuje celý príbeh románu symbolickým prológom a epilógom. Aj keď vzhľadom na svoju fyzickú neexistenciu nemôže táto postava do deja reálne vstupovať, celkom zrozumiteľne vyjadruje svoje postrehy a túžby vniesť do tohto chladného, kalkulujúceho sveta lásku – fenomén, ktorého absenciu aj vďaka vlastnej situácii silno pociťuje.

         Pre Slovenský rozhlas v Bratislave, neskôr aj v Košiciach, napísala Příhodová viacero rozhlasových dramatizovaných poviedok. Je aj autorkou rozhlasových hier Zákon v nás (2005) a Nenarodený (2007). Jej poviedky vyšli vo viacerých antológiách.

    Etela Farkašová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    hd: Do malého Mestečka sa zmestí množstvo príbehov. (D. Příhodová: Mestečko). In: Pravda, 17. 9. 2016. ŠAH: Daniela Příhodová

    hd: Do malého Mestečka sa zmestí množstvo príbehov. (D. Příhodová: Mestečko). In: Pravda, 17. 9. 2016.

    ŠAH: Daniela Příhodová – 75. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 4, s. 155 – 156.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/404896-do-maleho-mestecka-sa-zmesti-mnozstvo-pribehov/

    ČOMAJ, Ján: Sedem viet o siedmich knihách. (Daniela Příhodová: Schizofrénia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 9, s. 112.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Daniela Příhodová: Schizofrénia. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 1, s. 126 – 127.

    DVOŘÁKOVÁ, H.: Charaktery v prievane (Daniela Příhodová: Svet, ktorý nepoznám). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 3.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    ŠIMULČÍKOVÁ, J.: Dráma žiarlivosti. Daniela Příhodová: Svet, ktorý nepoznám. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, 4 + 124, 2008, č. 3, s. 133 – 135.

    HORSKÝ, M.: Čítavo, s dvoma chybami (Daniela Příhodová: Zákon v nás). In: Literárny (dvoj)týždenník, 17, 2004, č. 30 – 31.

    LENČO, Ján: Krutá spoveď dneška. Daniela Příhodová: Zákon v nás. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 3, s. 116 – 117.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava: LIC 2004.

    FARKAŠOVÁ, E.: Kritický román o našej súčasnosti (Daniela Příhodová: Zákon v nás). In: Literárny týždenník, 16, 2003, č. 41.

    FARKAŠOVÁ, Etela – PŘÍHODOVÁ, Daniela: Správa pre budúce generácie (Rozhovor s prozaičkou Danielou Příhodovou). In: Knižná revue, roč. XIII, 14. 5. 2003, č. 10, s. 4.

    ŠIMULČÍKOVÁ, Jana: Naša horúca súčasnosť (Daniela Příhodová: Zákon v nás). In: Knižná revue, roč. XIII, 26. 11.  2003, č. 24, s. 5.

    FARKAŠOVÁ, E. – PŘÍHODOVÁ, D.: V „mužskej koži“ sa cítim istejšie (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 15.

    ŠIMULČÍKOVÁ, J. – PŘÍHODOVÁ, D.: Všetko svoje nosím so sebou (Rozhovor). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 3, 2001, č. 41.

    BÁTOROVÁ, Mária: Skúsenosť. Daniela Příhodová: Nechajte ma žiť! (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. +115, 1999, č. 10, s. 109 – 110.

    FARKAŠOVÁ, E.: Kritický obraz našej skutočnosti (Daniela Příhodová: Nechajte ma žiť!). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 10.

    FARKAŠOVÁ, E.: Láska v rôznych podobách (Daniela Příhodová: Mário, zapískaj!, Rozvádzajte sa prosím, je to krásne). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 12.

    HAJKOVÁ, Ľ.: Daniela Příhodová: Rozvádzajte sa prosím, je to krásne. In: Knižná revue, 4, 1994, č. 23.

    DVOŘÁKOVÁ, H. – PŘÍHODOVÁ, D.: Téma konzumu – začína sa, či končí? (Rozhovor). In: Nové slovo, 2, 1992, č. 1.

    FARKAŠOVÁ, E.: Daniela Příhodová: Vianoce s Maximom. In: Romboid, 27, 1992, č. 4.

    HUJÍK, V.: Sonda do života sídliska (Daniela Příhodová: Horúci víkend). In: Ľud, zv. 42, 1. 8. 1989, č. 179.

    KOŠKOVÁ, H.: Horúci víkend z Osvety (Daniela Příhodová: Horúci víkend). In: Smer, zv. 41, 26. 4. 1989, č. 98.

    ŠIMULČÍKOVÁ, J.: Umenie skratky (Daniela Příhodová: Horúci víkend). In: Nedeľná Pravda, zv. 22, 1989, č. 11.

    HUJÍK, V.: Proti putám všednosti (Daniela Příhodová: Obžalovaná). In: Ľud, zv. 40, 7. 7. 1987, č. 156.

    LENČO, J.: Obnova psychologickej poviedky (Daniela Příhodová: Obžalovaná). In: Pravda, zv. 68, 24. 7. 1987, č. 171.

    VEĽKÝ, J.: Podoby náklonnosti (Daniela Příhodová: Obžalovaná). In: Nové slovo, zv. 29, 1987, č. 34.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Příhodová ani v najnovšom titule Svet, ktorý nepoznám nezobrazuje súčasnosť povrchne, nezaoberá sa jej vonkajšími znakmi,

    Příhodová ani v najnovšom titule Svet, ktorý nepoznám nezobrazuje súčasnosť povrchne, nezaoberá sa jej vonkajšími znakmi, neopisuje, ale rozpráva plnokrvné príbehy. Jej knižky pripomínajú dobré westerny, kde príbeh je napínavý, postavy sú ľudské, živé, zlo a dobro stoja vo vyhranenom kontraste. Příhodová sleduje, ako aj našich zlatokopov strháva „prievan v Európe“, prúd doby, ako sa ponárajú do vĺn omylov a chýb, ako sa snažia dostať opäť na hladinu. (...) Příhodová prozaicky spracovala dejinnú etapu slovenského raného kapitalizmu, keď sa do rovnostárskej spoločnosti vovalili veľké peniaze a neskúsení ľudia sa začali o ne snažiť. V zmätkoch doby strácali hlavu i charakter, doplácali na naivitu, na svoju zraniteľnosť. Příhodovej sa podarilo pomenovať veci,  postrehnúť novú realitu. Jej protagonisti budujú svoje majetky, kradnú, sužujú sa, taktizujú, púšťajú sa do falošných lások, chcú sa baviť, chcú žiť a užívať si. Nenachádzajú však pokoj, naopak, dostávajú sa do čoraz komplikovanejších situácií.

    Helena Dvořáková

    Pri čítaní románu Zákon v nás nadväzujúceho na predchádzajúci autorkin román Nechajte ma žiť! som si viackrát spomenula na Balzacove analýzy peňazí ako ústrednej hodnoty v ľudských príbehoch v dobe rozbujnievajúceho kapitalizmu 19. storočia. Je tu opäť čas, keď peniaze vystupujú na scénu ako jeho hlavní protagonisti, ako dirigenti diania vo sfére verejnej, ale aj privátnej, ako kritériá úspešnosti, životaschopnosti, ba aj ako kritériá toho, čo sa zvykne označovať za „dobrý život“.

    Etela Farkašová

    Aj keby sa jej kniha zo dňa na deň rozpredala, nemá šancu upozorniť na seba ani na prvých priečkach rebríčka najpredávanejších titulov. To by musela vyjsť v takom náklade, aby bolo čo predávať. Keby však Zákon v nás napísal niekto v svetovom jazyku, s veľkou pravdepodobnosťou sa stane pre Západ hitom. Predurčiť na to by ho mohol nielen citlivo a pútavo vyrozprávaný autentický príbeh, ale aj exotikum našej postkomunistickej reality.

    Jana Šimulčíková

    Příhodová priam bravúrne rozohrala psychiku svojej hrdinky tak, ako to dokáže autorka, ktorá je zároveň aj spoluprežívajúcou a spolutrpiacou. Vyhla sa pritom zvodom sentimentality a zjednodušenia. Je krutá, dôsledná, ide až na poslednú hranicu, ba často až za ňu. Vynáša na svetlo aj tú najtajnejšiu motiváciu, myšlienku, pocit svojej hrdinky. Myslím, že tento román je jedným z kľúčových diel, ktorými sa v slovenskej literatúre začína renesancia kritického realizmu.

    Ján Lenčo

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    V ostatnom období mi prichodí správne, že je to práve dielo, ktoré by malo vypovedať o sebe, a niečo aj o autorke, lebo je to vlastne

    V ostatnom období mi prichodí správne, že je to práve dielo, ktoré by malo vypovedať o sebe, a niečo aj o autorke, lebo je to vlastne dielo, ktoré prežíva. Dlho som si myslela, že do ďalekej budúcnosti ponesie správu o tom, ako sme tu zopár desaťročí spoločne žili... Lenže s postupujúcou zrelosťou, čím jasnejšie vidím svoje inšpirácie, vidím aj biele miesta, kde sa knihy pre nízky náklad nemajú šancu dostať. Kde potom posielam svoju „správu“? Je to, samozrejme, otázka pre mňa. Znechucuje, a dosť, musím to priznať.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    3. cena Literárneho fondu za rozhlasovú hru Nenarodený (2007) 3. cena Literárneho fondu za rozhlasovú poviedku Čestný človek (1995) 2.

    3. cena Literárneho fondu za rozhlasovú hru Nenarodený (2007)

    3. cena Literárneho fondu za rozhlasovú poviedku Čestný človek (1995)

    2. cena Ústredia slovenského filmu a Slovenského filmového ústavu za filmový námet Trestať s láskou (1985)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Nechajte ma žiť! (úryvky)      – Žiaľ, – musel povedať strážmajster, hoci nerád, – príživníctvo dnes,

    Nechajte ma žiť! (úryvky)

         – Žiaľ, – musel povedať strážmajster, hoci nerád, – príživníctvo dnes, rozumiete, nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu, ako to bývalo za tamtých čias. Napokon, trestné oznámenie by musela podať vaša dcéra.

         – To som ešte nepočul! – zvolal muž a v jemnej tvári ženy sa zjavil výraz pohŕdania. – Ten lotor odvlečie moju dcéru hocikam a celkom legálne! Keď tomu dobre rozumiem, tak pokiaľ nevolala o pomoc, keď jej z opatrnosti zapchal ústa, tak je už jeho, áno...? Môže ju nútiť k prostitúcii... alebo aj kradnúť, a nikoho to nezaujíma? Čo keď ju zabije? Až potom bude dôvod, pravda...?

         Muž bol v afekte. V akejsi schizofrénii otca. Podvedeného otca, ktorému dcéra dospela skôr, ako to stihol zbadať a chápať.

         – Ďalšia krádež auta! – zvolal od vrátnice čísi hlas a do vestibulu pribudla skupinka „šokovaných“, muž a dve mladšie ženy vo večerných róbach.

         – Päť poondiatych minút...! – zavyl bývalý majiteľ favorita a pridal neslušné slovo, ktoré sa vôbec nehodilo k dámam.

         – Viete, kde bývala vaša dcéra s dotyčným? – náhlivo sa spýtal strážmajster. – Výborne! Len čo sa vráti jedno z našich vozidiel, pošleme tam niekoho s vami na obhliadku...

         – A potom?

         – Spíšeme zápis.

         – A ďalej? – spýtal sa nervózne muž, ale strážmajster sa stratil za dverami miestnosti, odkiaľ sa ozývalo vyklopkávanie písacieho stroja.

         Vestibul priečne vypĺňali štyri čalúnené lavice a palma v hlbokom kvetináči. Šiesti poblednutí čakajúci so skríženými nohami, rozkročmo, alebo s ťažkými hlavami v dlaniach. Dve ženy vo večernom si vyhliadli útulný výklenok vedľa okna, kde sa dalo pokojne fajčiť a odreagovať, a kde nebolo vidieť nápis, ktorý onú rozkoš zakazoval. Ich spoločník sa však jednostaj prechádzal hore a dolu, krútil hlavou a vzdychal.

         – Vôbec som nepočul alarm! Nerozumiem tomu...

         – Tí sa vyznajú! A majú tu aj výborné podmienky, – ozval sa z lavice muž stredného veku, s fúzikmi, akoby čakajúci na akúkoľvek príležitosť prehovoriť. – Premnožili sa, beštie! Verí tu niekto na zázraky? Bude to iba zázrak, ak svoje autá ešte niekedy uvidíme!

         Po tomto povzbudení sa zodvihol šum a horkokrvnejšia vrava naplnila vestibul. Agresívny strach s túžbou dopadnúť násilníka. Dozrievajúca forma násilia. Zavše prešla vestibulom uniforma. Suita policajtov viedla kučeravého mládenca v putách. Všetko rýchlo a nehlučne, scéna jednorazovo ožila, aby vzápätí upadla do ešte bezmocnejšej letargie. Od vchodových dverí neznesiteľne ťahalo na nohy, lebo sa nepretržite otvárali. Z času na čas ktosi uviedol do chodu hlasno cvrkotajúci automat na kávu, ale jej vôňu vestibul pohltil.

         Vlado sa pozrel na Evu a želal si, aby začala kričať a slzami si vynútila pozornosť, ale znova ho zarazilo, že so svojím meravým výrazom splynula s náladou vestibulu. Už sa nedokázala vymaniť, iba čakať. V čakaní bolo niečo magické, čo aj naďalej sľubovalo. Pohľadom vyhľadal mladú ženu a uvedomil si, že neprestal vnímať krásu, že je to v ňom, bol to však okamih a skončil sa výčitkou.

         Potom sa vrátil k Evinej meravosti, iba si mysleli, že sa rozišli úplne, ale v skutočnosti to nešlo.

    *

         Vo chvíli, keď sa otvorili vchodové dvere, Eva zazrela Vladov chrbát, ešte ostáva medzi nami inštinkt, pomyslela si. A potom videla presklenou stenou vestibulu, ako si pod prístreškom zapaľuje cigaretu. V prítmí sa mihol ohník veľkosti svätojánskej mušky a inštinkt zmobilizoval reflex podozrievavosti. Spomenula si, že Vlado nepatrí ku skutočným fajčiarom. Cigareta neznamenala vášeň, iba gesto, niekedy hračku na odplašenie nudy, alebo aj manéver, najbanálnejší zoznamovací trik. Naň sa vždy chytil niekto závislý, v najhoršom niekto podobný.

         Sotva to domyslela, odlepila sa od výklenku žena, jedna z tých dvoch, čo dobehli na expozitúru vo večernom a viditeľne sa tu nudili. Jej spoločníčka sedela teraz na lavičke so spoločníkom, najskôr milencom, a po predchádzajúcom šoku sa v objatí ticho zhovárali. Žena, čo ako tôňa prechádzala okolo presklenej steny vestibulu, bola podľa všetkého kratšou odvesnou v tomto výstrednom trojuholníku.

         Prúd studeného vzduchu ovanul Evu až do hĺbky vestibulu a o chvíľu, v jasnom svetle neónov, bolo vidieť unikajúcu, jej štíhlu, výrazne ženskú postavu, kým neminula presklenú stenu, a potom už nič. Obraz pokračoval za kulisou, kde jej Vlado pravdepodobne pripálil cigaretu. Možno aj čakal túto návštevu, vyhliadol si ju, alebo dokonca na ňu vsadil.

         Niečo Eve šepkalo: Vstaň a choď aj ty!

    *

         Bola to chvíľa, okamih, žena pristúpila k Vladovi s našpúlenými ústami a s cigaretou. A jeho ruka so zapaľovačom sa natiahla automaticky rýchlo, takmer s počítačovou meravosťou. Rovnako mechanicky si uvedomil, že sa nepohla z miesta ani potom, iba poctivo vdýchla, no nespúšťala z neho oči. Mala zmyselné, pootvorené, takmer pripravené pery, a jemné, dráždivo sa chvejúce nozdry. Žena bola stelesnením hriešnej túžby, stelesnením jednej z Vladových myšlienok, aké sa zjavujú s bláznivou rýchlosťou v zlomku sekundy.

         Voňala prenikavo čímsi exotickým ako živá reklama na drahé exkluzívne parfumy. Možno ona urobila ten rozhodujúci úklon, a možno jej sám pomohol sugesciou, odrazu ju držal, cítil, ako sa k nemu pritlačila po celej svojej dĺžke, cítil jej vôňu ešte prenikavejšie, jej pery a jazyk ako dužinaté, trocha štipľavé exotické ovocie, ktoré mu vo chvíli stresu a napätia chutilo znamenite. Boli to sekundy alebo minúty, nevedel. Áno, stres, prebehlo mu hlavou, som v nenormálnej situácii a reagujem nepochopiteľne. Potom si znova uvedomil, kde je, a spomenul si na Evu, ktorá ho čaká vo vestibule.

         Zrazu mu zišlo na myseľ, že drží profesionálku, a mimovoľne ju pustil, aby si siahol do vrecka, kde nosieval peňaženku. Bola tam...

         – Chceš za to niečo? – spýtal sa neohrabane, ako je dovolené spytovať sa takejto ženy na ulici, aj keď mu otázka unikla neúmyselne, ale žena hneď nepochopila.

         – Čo si myslel? Aha! – Odrazu sa rozosmiala, drsno a nepríťažlivo, urážajúc tak akúkoľvek ilúziu o túžbe, túžbu samotnú, seba i jeho. – Trauma spoločnosti... peniaze!

         Prezradil ju až úsmev, ironický a málo ženský úsmev intelektuálky, tvrdo racionálnej, ktorá dokázala chlapsky, tvrdo ako aj on, vyťažiť zlatý prach z hocičoho. A potom ho sfúknuť bez akejkoľvek ľútosti do nepamäti. Do hĺbky všetko zakrývajúcej minulosti, medzi zážitky s bezvýznamnou hodnotou.

         Cúvol ako pred vírusom.

         – Prepáč, už budem musieť ísť.

         Vo dverách stála Eva, nedalo sa ju nezbadať, a Vlado teraz kráčal v ústrety pohľadu, za aký by sa nemusela hanbiť ani božská Afrodita. V okamihu pravdy, presnejšie, v okamihu zrady a čistého vína.

         – Myslela som si, že stačí, keď máš o dvadsať rokov mladšiu ženu, – povedala.

         – Prepáč mi! – zopakoval známu formulku, akoby si ju ktovieako obľúbil, hoci v skutočnosti by si bol najradšej zanadával. – Stratil som nervy, –vysvetlil nervóznejšie, než chcel.

         – Myslela som si, že s ňou budeš šťastný, že sa to celé oplatí...

         – Povedal som už, prepáč!

         –Mne sa ospravedlňovať nemusíš.

         – Nie? Som rád.

         – Mne si sa neospravedlňoval ani predtým.

         Ako nemohol vystáť ten úsmev! Pohrdlivý úsmev ženy, ktorá bola najmä od neho nezávislá, supersamostatná. Ženy, ktorá nikoho nepotrebovala, možno občas nejakého frajera, a toho si našla. Skoro by ju aj udrel, no prečo túto chuť pocítil prvý raz? Prečo sa nepobili vtedy, keď na to ešte bol čas?

         Mysleli na to obidvaja, keď na seba hľadeli takmer s nenávisťou a vari prvýkrát si vyčítali. Neskoro! Ešte dokážu hádam žiarliť? Tak veľmi neskoro žiarliť?

         A žena vo večernej róbe medzitým zmizla, ani nevedeli, kedy prešla povedľa. Vlastne nebola dôležitá. Bezvýznamná. Bezvýznamná pre tento prípad. Ich prípad. Málo podstatná, celkom náhodná zámienka. Kričali na seba, a bolo im úplne jedno, že ich počúva práve táto žena. Akákoľvek žena! Že ich možno počuje celá expozitúra!

    * * * 

         Asi tri týždne som prespávala u Kláriky, s vrátničkou sa dalo rozumne dohovoriť, a okrem toho, už som ovládala aj heslo k ľudskému pochopeniu a vľúdnosti. Peniaze! Vstupovali do mojej lásky. Prestupovali ju čoraz väčšmi. Neľutovala som ich. Usídlili sa v Ismedovej duši. Už iba prikazovali. Tri bezfarebné týždne som sa v tejto nálade vliekla do roboty a späť, alebo som sa bezcieľne túlala zaľudnenými ulicami. Bol marec, no zdalo sa mi, že ovzdušie je nabité erotikou ako v máji. Lenže ja som necítila to príjemné teplo, čo sa nenazdajky usadí niekde v hrudi, ale závislosť, ktorá berie postihnutému pocit slobody. Biologickú závislosť, ktorá tyranizuje i prosí. Podobnú závislosti od drogy. Blúdila som ako človek, ktorý je touto závislosťou skrotený, zmierený so svojím svedomím a ochotný za svoju drogu čímkoľvek zaplatiť. Bolo už jasné, že sa vrátim, vôbec nebolo dôležité, kedy.

         Stalo sa to v jeden daždivý deň neskoro popoludní, keď som odomykala podnájom v presvedčení, že je o tomto čase prázdny, a keď som uverila myšlienke, že si potrebujem vziať ďalšiu časť svojej garderóby, ktorá ostala v skrini. Bola to milosrdná lož, servírovaná podvedomím s pudom sebazáchovy.

         Vdýchla som vôňu cigariet, od ktorej napáchli všetky moje šaty a ktorá zapudila ostatné pachy. Chcela som vojsť do kuchyne, aby som sa presvedčila, či sa tu vôbec varí, ale cez otvorené dvere ma upútal zvuk, zavzdychanie, podľa tóniny vychádzajúce z hrdla ženy.

         Ležala v mojej posteli. Krásna Angela s čistou tvárou, zväčša schovanou pod krikľavým nánosom maskary. Zmenila sa na nepoznanie. Jej nová maskara pozostávala z modrín, ktoré takisto hýrili farbami, od modrastokrvavých s čerstvými krvavými rankami cez fialové až po modriny staršieho dátumu, prechádzajúce vo svojej farebnosti do žltohneda. Toto všetko som videla v zlomku sekundy. Jej oči s okamihmi hrôzy a bolesti. Ale čo je nepochopiteľné, hľadela som na to bez pocitu ľútosti.

         – To si ty? – zvolala Angela a chvíľu na mňa hľadela nechápavo, akoby si ma azda mýlila so zjavením. – Prišla si ma vyslobodiť, – vyjachtala a sadla si, pričom ukázala pekne tvarované stehná opečiatkované sinkami. Mala na sebe špinavé tmavoružové tričko a nohavičky.

         Odrazu, akoby dostala novú guráž, tričko zobliekla a ukázala mi hruď s malými pevnými prsiami, ktoré sa farebnosťou podobali tvári.

         – Pozri sa... len sa dobre pozri, koho ľúbiš...!

         Možno mi to nemala pripomenúť. Bola som prázdna, hľadela som na zohavenú tvár Angely, a necítila som ani len náznak ľútosti. Po celý čas som myslela na jediné: Ismed Angelu neľúbil.

         – Vidíš...?! – pokračovala Angela a ukázala mi chrbát s takými istými sinkami. – Pozeraj sa, – vyhŕkla v novom afekte, s ubolenou tvárou, skrivenou od bezmocnej zlosti, – a zapamätaj si, ako budeš raz vyzerať aj ty! Je to chorý človek, jasné? Jeho nemôžeš uspokojiť v posteli... iba peniazmi! Ale toľko peňazí ty nikdy nezarobíš! Už si niekedy stála pred svorkou nadržaných chlapov, ktorí na teba zízali a pritom slintali ako psy? Sú to špinavé peniaze, ale moje, a nikdy ich nestrčím do vrecka nejakému smradovi, aj keby ma mal zabiť!

         Angela si sadla na posteľ, akoby si až teraz do všetkých dôsledkov uvedomila situáciu. Zrazu sa na mňa pozrela s vytreštenými očami.

         – Keby si nebola prišla, bol by to asi urobil! Zatvoril ma sem ako nejakú sliepku, ktorá mu bude znášať tie jeho poondiate novace, najradšej šilingy, alebo marky! Najprv mi sem vodil kadejakých... aj tí ma presviedčali, bastardi, ale všetci, počuješ, všetci odišli odtiaľto dohryzení. Bastardi! – opakovala Angela a tvárou jej prebehol kŕč hnusu, možno i nenávisti. – Bastardi, počuješ?! A najväčší je ten, ktorého ty ľúbiš! On inkasoval, a mne tu nenechal ani len cigarety... až ma postupne takto doriadil, vidíš! A potom už mohol ten svoj špinavý kšeft zabaliť!

         Angela stískala v rukách vyzlečené tričko a prsty sa jej viditeľne triasli.

         – Nemáš cigaretu? Jediná cigareta by ma postavila na nohy.

         – Vieš, že nefajčím.

         – Ty si buď svätá, alebo si hlúpa! – pohoršila sa Angela a pohrdlivo si ma premerala od hlavy až po päty. – Piješ to jeho svinstvo za obrovské prachy, a ešte mu robíš kurvu... Radšej si nájdi takého, ktorý tebe zaplatí... a pokojne si zapáľ cigaretu, tá ti menej uškodí! Ak ti môžem radiť, na toho bastarda zabudni!

         – Tak prečo si sem vliezla, do mojej postele... keď si vedela, že ho ľúbim?

         – Bola to chyba, ale hneď ju napravím... musím odtiaľto zmiznúť, kým sa vráti! Ešte aj telefón nám vypli, lebo tej svojej materi dobre, že nebásnil, a mňa o desať minút mlátil. Vieš, čo ti poviem, Nika? On nie je normálny, oni sú všetci chorí, takí sem už prišli, cvoknutí z tej svojej vojny, z tej krvi a nenávisti.

         Chcela sa rozbehnúť, ale zapotácala sa. Štíhla, zlomená postava. Krívala, akoby jej stŕpla noha, ale nezastavila sa. Rozstrapatené ryšavé vlasy jej padali na zohavený, dobre stavaný chrbát. Otvorila skriňu a náhle sa rozplakala.

         – Nemáš aspoň algenu, dinyl, čokoľvek? Takto by som nikde nedošla.

         Zavŕtala som sa v kabelke a po chvíli som vytiahla škatuľku, ktorá priviedla Angelu do vytrženia. Zato mňa letmý pohľad do skrine nezbavil podozrenia, že Angela moje oblečenie preriedila. Chvíľu som hľadala medzi vešiakmi i v poličkách, ale práve to, na čo som najviac myslela, som nenašla.

         – Kde je môj mohérový pulóver? Ten červenomodrý?

         – Kúpim ti iný, – nenamáhala sa s odpoveďou Angela. Medzitým stihla na seba navliecť úzke džíny, pod ktorými sa jej rysovali nohavičky.

         – Chcem svoj! Nebol konfekčný, kúpila som ho na burze od nejakej ženy.

         – Kúpim ti krajší. Nemáš tušenia, čo všetko si možno kúpiť vo Viedni! Len čo sa z toho vylížem, a keď sa oháknem, ako sa patrí, zaklopem na dvere v istom hoteli, kde obyčajná čašníčka zarobí za jediný deň toľko šilingov, že tu toľko nezarobia za celý mesiac ani lekári.

         – Tebe? – Angela zabudla, že má po celom tele sinky, a v smiechu sa chytila za brucho. – Neblázni, nehodíš sa na to! – povedala už vážne a pozrela sa na mňa akosi s ľútosťou, možno pohrdlivo. – Tam musíš mať figúru, ktorá vyprovokuje chlapov, ale aj povahu, aby si niektorému nevylepila zaucho. Tam sa nemôžeš mračiť, keď ťa nejaký prachatý starec chytí za zadok. Treba sa tváriť, že je to príjemné, a vyprovokovať ho nanovo, lebo tam to nebude zadarmo!

         Angelina dotlčená tvár ožila novou perspektívou. Čiastočne ju zakryla maskarou, pobalila si svoje veci do dvoch veľkých tašiek a odišla. Viac som ju nevidela. Ani svoj mohérový pulóver, biely sveter s našívanými perličkami, ktorý som veľmi málo nosila, a k tomu luxusný parfum od Ismeda. Odišla za vidinou bohatstva so svojou priveľmi subjektívne chápanou predstavou osobného vlastníctva. Odišla s dôverou vo svoju krásu, od ktorej očakávala kapitál.

     

    Zákon v nás (úryvok)

         Až sem doliehalo tlmené odriekavanie modlitieb, nieslo sa z jednej zo suterénnych miestností, ktorú prerobili na modlitebňu a kde každú nedeľu kňaz z najbližšej farnosti slúžil pobožnosť. Vrúcne a oddané, vo svojej úprimnosti hlboké, plné lásky a pokory, a predsa uzatvorené vo svojom svete, akoby čoraz vzdialenejšie od toho reálneho o dve poschodia vyššie, kde „bojovali“ svoj každodenný boj o prežitie padlé či opustené ženy so svojimi deťmi. Hlasy z modlitebne splynuli do jediného hlasu, pevného, akoby chcel chrániť pred nákazou hriechu, bezbožnosti a zloby, ktorá sa šírila z vrchných poschodí.

         A práve ten vírus vzbury z pocitu bezmocnosti Nika cítila aj v sebe, keď sa vracala k svojmu dieťaťu bežiac po vyumývaných schodoch, zanechávajúc za sebou ten mocný hlas pokory, čo ju mrazil i desil. Vyrástol pred ňou na hradbu. Na železnú bránu s ťažkými zámkami. Iba jej pripomínal, že čas trestu sa blíži. Čas odriekania a bolesti. Čas, keď jej zoberú to jediné, čo má a čo jej naozaj patrí.

         Desivá predstava zmizla, lebo ju vyplašili iné hlasy: krik ťažko skúšaných žien a ich nevinných detí. Boli to obete svojej doby. Neobmedzenej slobody. A možno len vlastnej hlúposti. No v jednom si bola istá: ovocie lásky či vášne, alebo hoci len naivnej zvedavosti, bolo dôkazom odvahy. V mikrosvete charity, čo mala svoje vlastné, tvrdé zákony, to boli nové životy, a teraz už vôbec nezáležalo na ich počatí. Mali svoje poslanie ako každý.

         Ktovie, či to práve takto chápali aj tie kajúcne zbožné ženy, ktorých poslaním bolo slúžiť posvätnému cieľu. Či ho videli správne. Či nepozabudli na tento cieľ v najvážnejšej chvíli, keď sa tam dolu v modlitebni usilovali priblížiť k Pánovi, a pritom, možno aj nevedomky, sa snažili vypudiť zo svojej mysle všetko pozemské a nečisté. Azda aj celé vrchné poschodie.

         Zvláštne, že Nike tieto priestory pripomínali medzičlánok, inak celkom logický, medzi tým, čo zanechala tam vonku, a tým, kam ju raz odvezú, len čo sa súdne pojednávanie skončí.

         Hlavou sa jej mihol Ismed. Ako krátko mu trvalo, kým ju našiel. Vždy sa vyhrážal, že ju nájde. Všade. Kdeže, protiviť sa mu v tejto chvíli bolo nemožné. Asi aj sestre Márii zamrzla na ľadovej tvári odpoveď. Ak ju len nezohriala myšlienka, že si ten divoch drzú votrelkyňu možno hneď odvezie.

         Spytovať sa ho, prečo prišiel, prečo ju hľadal, sa Nike zdalo zbytočné. Sedeli v malom parčíku na lavičke neďaleko rušnej ulice a Ismed hľadel na dieťa v kočíku ako na svoje. Nechal sa klamať, čím chcel, presne tak ako hrou na peniaze. Ako nádejou, že raz príde šťastie.

         A šťastie napokon prišlo, hoci si to neuvedomila hneď. Striedavo uplakané či usmiate ležalo zrazu v kočíku kúpenom na inzerát za posledné peniaze. Lenže toto šťastie bolo jej. Iba jej.

         – Je nádherná! – prehodil Ismed, ktorý sa vžil do nepravej roly, a dieťa mu vrátilo úsmev. Stískalo v ruke svoju prvú hrkálku a nevnímalo vznášajúcu sa hrozbu, ani túto absurdnú situáciu. Akoby stratilo dávny inštinkt obavy a strachu.

         Okolo sa preháňali luxusné autiaky s dobre situovanými majiteľmi, súcimi podnikateľmi, no často iba šikovnými podvodníkmi. Dieťa nechápalo, že v tomto imaginárnom bohatstve, čo obklopovalo parčík a ich nepatrný svet, je neuveriteľne veľa podvodu a lži. A uprostred toho nadbytku oni. Aj teraz bezdomovci. Len amatéri, ktorí to nevedeli. Iluzionisti, čo svojmu čarovaniu neprofesionálne podľahli.

         – Ako si ma len mohla opustiť? Mňa, Schatzi! Jednoducho odísť!

         – Nič si nepochopil. Všetko sme stratili!

         – Všetko nie. Máme jeden druhého a toto prekrásne decko!

         – Vieš, čo máme spoločné? Už iba veľké dlžoby.

         – Grešne! Chcel som na ne zabudnúť, Schatzi!

         – Zabudnúť na dlžoby? Nemala som ti veriť! Chcem byť s dieťaťom, a nie vo väzení! Chcem vidieť, ako rastie, môžeš to pochopiť?

         – Tak čo mám podľa teba robiť?

         – Zamestnaj sa, konečne pracuj! Alebo kradni zase ty!

         – Schatzi, ty ma nenávidíš! Vždy si ma milovala, viem to, a teraz asi nevieš, o čom hovoríš! Kvôli peniazom ma chceš opustiť?

         – A kde nás zavedieš? Pod most? Chcel si, aby som sa s dieťaťom potĺkala po ulici?

         – Si moja žena, musíš znášať so mnou čokoľvek, aj toto!

         – Podám žiadosť o rozvod, – povedala. – Čo najskôr. Je to najlepšie riešenie, ver mi! Ako vydatá žena nemám nárok na podporu, lebo podľa zákona by si sa mal starať ty! Dieťa nie je hračka, z niečoho musí žiť.

         – Ty ma iba strašíš, Schatzi, nikdy by si to nemohla urobiť.

         – Pozri sa, čoskoro budem mať súd, ak ti môžem radiť, mal by si zavčasu odísť niekam von, ďaleko.

         Ako nezmyselne táral: – Teba nemôžu súdiť, nedovolím to! Peniaze nie sú všetko. Keď bude treba, zoženiem ich, nech to stojí čokoľvek! Hocikoľko! Keď to urobíš Schatzi...!

         Čo iné ako blázon? Možno len nešťastný herec, čo si prisvojil najobľúbenejšiu rolu, azda jedinú, v ktorej hral, a teraz sa jej už nevedel vzdať. V pude sebazáchovy jej denne volal do charity alebo jej posielal dlhé zmätené listy, v ktorých sa vyhrážal aj prosil.

         Aké cudzie a vzdialené jej boli všetky tie dôkazy živelnej prietrže citov, ktoré už nehriali ani nepálili, dôkazy o zlomenej vôli, ktorá prestávala pôsobiť. Démon, čo ju ovládal, sa stratil, vyprchal ako ťažký parfum, zanechávajúc za sebou iba mdlé, neškodné spomienky. Plakal obyčajný človek. Ale plač dieťaťa bol silnejší.

         V poslednom liste jej napísal: „Teraz musím odísť, Schatzi, ale nezabudni, že sa vrátim! Raz sa určite vrátim, ale pamätaj si, Dominika, že naše dieťa mi patrí!“ Predtým vraj búchal na bránu, ale predvídavé mníšky ho tentoraz nepustili.

         Ovial ju strach z poslednej vety, ale potom už nič. Chvíľkový stav beztiaže, akejsi ľahkosti či slobody. Čosi ju vrátilo späť. Znova cítila váhu prítomnosti. Ťažobu neodpykanej viny a veľkej dlžoby. Predtuchu nového lúčenia a novej straty slobody.

         – Si ako strom, čo živí vo svojej korune parazity. Iba mlčí a trpí, – povedala jej mladučká adeptka rehole Magdaléna, ktorá sa ešte len pripravovala na sľub oddanosti. – Si plná veľkej lásky a veľkej nenávisti.

         – Čo ty o tom vieš?

         – Nie je to ťažké. Každý to na tebe vidí. Jeho miluješ, a ostatných nenávidíš.

         Povedala to predpoludním, keď pripravovali spoločný obed v priestrannej kuchyni. Služba v kuchyni patrila k povinnostiam a nevyhla sa jej ani jedna z obyvateliek charity. Varili dokonca aj tie, čo vôbec nevedeli variť, no obed sa rovnako začínal modlitbou a končil sa poďakovaním. Zjedlo sa aj tak všetko, lebo mníšky naozaj neplytvali potravinami. Boli to milodary, ktoré si bolo treba vážiť.

         Čo ty vieš o láske? pomyslela si Nika. O láske, z ktorej ostala iba pleseň, aby rozložila najušľachtilejší ľudský cit?

         – Čo ty vieš o láske a o nenávisti? – povedala nahlas, no pritom ani nepozrela na Magdalénu, ktorá zrejme tiež vedela lepšie hovoriť, než variť, a sama rýchlo hádzala halušky do vriacej vody, čo sa parila na sporáku v obrovskom čiernom hrnci.

         – O nenávisti nič, ale lásku pozná každý.

         – Aj ty?

         – Samozrejme, lenže nie takú svetskú ako ty. Milujem Ježiša, a hoci ho nemôžem vidieť, rozprávam sa s ním.

         – Miluješ Ježiša? A čo keď Ježiš chce, aby si milovala všetkých? Aj tých hriešnych a zlých?

         – Snažím sa, naozaj, ale nedarí sa mi to vždy.

         – Prečo? Cítiš sa lepšia ako oni?

         – Neviem, ale neskúšaj ma! Iba Boh ma môže skúšať, nie ty!

         – Máš pocit, že som horšia?

         – To môže posúdiť iba Boh. Obráť svoje myšlienky k nemu a keď sa s ním porozprávaš, uľaví sa ti.

         – Mala by som ho otravovať svojimi starosťami? Sama som si spôsobila problémy. A Boh ma nechal, možno so mnou aj súhlasil. A keď nie, tak prečo mi to dovolil?

         – Nerúhaj sa tak nahlas! – prežehnala sa Magdaléna, akoby videla prízrak hriechu, ktorý ju mohol nakaziť.

         – Prečo? Veď som neokradla chudobných. A peniaze som odovzdávala človeku, ktorý bol na nich závislý ako notorik. Bola to neľahká voľba, ver mi!

         – Neviem, – odpovedala Magdaléna s tváričkou plnou hrôzy a úzkosti. – Boh ťa skúšal, no nezdá sa mi, že by s tebou aj súhlasil.

         – Tak čo som mala robiť, povedz? Možno by ma bol Ismed zabil. A potom by zabil aj seba. Nikdy sa to nedalo vylúčiť.

         Stíchli. Voda s haluškami sa medzitým nebezpečne zodvihla. Napokon sa ozvala Magdaléna:

         – Už som ti vravela, čo by si mala urobiť.

         Čo vo svojej situácii urobiť? Presne to nevedela. Vychutnávať si slobodu? Áno. Cítiť jej chuť, pôžitok z vlastného rozhodovania, kým sa ešte dalo, hoci ovocie slobodnej vôle občas zhorklo.

         Ako napríklad vtedy, keď nadišiel deň očakávaného výletu na známe pútnické miesto. Dobrodinci, medzi nimi prostí ľudia, čo sa dokázali rozdeliť aj s málom, ale tiež podnikatelia, odborne, „právnické osoby“, ktorí bohatli z práce iných, no nezabúdali na spásu duše a svoje svedomie zavše opíjali milodarmi, azda aj „podplácali“, ako si vo svojom povolaní navykli, tak títo všetci sa vlastne podieľali na materiálnom chode charity. Svet, na ktorý si bolo treba zvyknúť a vedieť ho správne pochopiť. Podľa rozličných hodnôt rozdelený, no vari najviditeľnejšie ekonomicky. Isteže, aj tí, čo bez domova viseli na najnižších priečkach, občas kradli, pravda, na podplácanie im ostali iba modlitby, ak ich medzitým nezabudli.

     

    Svet, ktorý nepoznám (úryvok)

         Keď sa ráno zobudil na opačnej strane postele, bolo pol jedenástej, vlastne už predpoludnie. Martina tvrdo spala, azda ešte bledšia než večer. Do oka mu padli zlatisté pramene na bielom plátne podušky, hoci niekde tu sa končila ilúzia rozprávky. Lebo táto tu spala hlbokým, nebezpečným spánkom a bolo jasné, že ju Tónov bohatiersky či akokoľvek zaľúbený bozk nezobudí. Akoby sa ponorila do narkózy, odkiaľ bol už iba krôčik, možno niekoľko krokov do kómy. Aj keby to mal byť celý kilometer, pohľad na spiacu krásku v ňom vyvolával úzkosť, dokonca pocit viny. Iba sa prizeral, ako sa prizerali všetci. Zrazu pochopil, že tento stav sama charakterizovala veľmi presne – naozaj to bolo niečo medzi žitím a odchádzaním, skoro bol ochotný uveriť, že v jej nehybne ležiacom tele sa duch musí cítiť uväznený. Že zavše uniká do iných, príjemnejších sfér, odkiaľ sa vracia proti svojej vôli. A raz sa nemusí vrátiť.

         V panickom strachu ňou zatriasol, a čo nečakal, otvorila prekvapené oči.

         – Budíček! – povedal stroho. – Odchádzame!

         – Čo to mám na sebe? – náhle sa strhla a sadla si.

         – Asi košeľu, bábika, čo iné? Alebo si zvyknutá bez nej? – urážal ju, hoci práve toto nechcel. Niečo ho na nej popudzovalo, asi to, čo ničilo ilúziu o rozprávkovej víle.

         – Nie som tvoja bábika a nikdy nebudem! – odvrkla ostro, skoro nepriateľsky.

         – Je to tvoja škoda, lebo so mnou by si nemala otrávenú krv! Nemala by si otrávené myšlienky, – dobiedzal. – Dievčatko, vieš o tom, že s každým svojím slovom vypúšťaš do éteru kúsok otravy? Ale to už nie je iba tvoja vec, ale aj nás ostatných.

         – Tak ma nechaj zaspať, – odpovedala až prekvapujúco ľahostajne, – a možno budem mlčať už naveky.

         – To nie! – nadvihol ju prudko, keď sa chcela znova položiť a bezstarostne zatvoriť oči. – Teraz si švihneš, lebo zmeškám prednášky! A okrem toho musím aj zamknúť byt. A ty? Niekde ťa čakajú, nie? Tak si pohni!

         – Neponáhľam sa nikde, ale teba do toho nič!

         Keď na ňu takto hľadel, dalo sa predpokladať, že sa na školu vykašlala, a z práce, ak nejakú mala, ju asi tiež vyhodili.

         – Nechaj ma tu vyspať! – ozvala sa zrazu celkom iným tónom a s výrazom bezdomovca, ktorý ucítil mäkkú posteľ. – Sľubujem, že sa ničoho nedotknem. Potrebujem len spať... akokoľvek dlho!

         Bolo mu jasné, že v tom mravenisku hore sa riadne vyspať nedalo, a nemohol ju predsa len tak vyhodiť z postele. Isteže, obmäkčil sa. Zo školy mal ísť rovno do Klárinho bistra, kde sa zvyčajne zdržal až do neskorého večera, ale už teraz vedel, že najskôr posledná prednáška padne za obeť týmto očiam, ktoré akoby volali o pomoc a zachytili sa ho ako pevne zakotveného vesla.

         Pochopil, že sa musí vrátiť, keď hľadel na dievča, čo malo v Klárinej neforemnej košeli ukrytú celú svoju ženskosť a bez nej vyzeralo sotva na pätnásť. Bolo ťažké uveriť, že s týmto výrazom bude schopná naozaj vstať.

         – A Boďo? Čo mu povieš?

         – Nič. Myslíš si, že v tejto chvíli ho práve toto zaujíma? Bude sa ponáhľať do roboty, Boďo nikdy nevynecháva. Niekto musí zarábať!

         – Jasné. Pre mňa ostaň, hoci teta by mi to neschválila!

         Posledné slová asi už nepočula, znova ju zložila únava a teraz ticho, skoro až nevinne oddychovala. Ešte chvíľu váhal, či ju tak môže nechať, potom zabuchol dvere a s neistým pocitom odchádzal.

         Z prednášok veľa nemal. Cestou jej kúpil veľkú čokoládu, lebo kdesi počul, že vie navodiť pocit šťastia. Pretože táto bábika z výkladu bola pokazená, takmer nepretržite slzila. Okrem toho kúpil šunku, rožky a instantnú polievku, hoci nikdy predtým sa o takéto veci nestaral. Teraz si však myslel, že chutná horúca polievka by mohla Martinu prebrať. K tomu nejaké keksy a káva. Bolo mu horúco, ako sa ponáhľal, ľudí pobehujúcich sem a tam, ktorí nemali o jeho problémoch ani tušenia, si nevšímal.

         A keby aj vedeli, čo zamýšľa, považovali by ho za blázna.

         Aj oni sa ponáhľali za svojím súkromím, bočiac od cudzieho nešťastia. Bolo ho čoraz viac a úmerne s ním rástla aj ľahostajnosť okolia. Do tejto atmosféry sebazakuklovania cudzorodo vstupovala žobrákova natiahnutá dlaň, navyše na tých najviditeľnejších miestach. Kto hodil žobrákovi almužnu, tajne dúfal, že mu to neviditeľná Prozreteľnosť zaznačí niekde do imaginárneho diára. Že sa to odráta z pokánia, s ktorým každý človek v kútiku duše rátal, no zväčša ho odkladal.

         Keď vošiel do bytu, všetko sa zdalo byť na pohľad normálne, zato Martinu v posteli nenašiel, iba šaty, čo si včera zhodila zo seba v márnej nádeji, viseli prehodené cez stoličku rovnako provokatívne ako večer.

         Našiel ju v kúpeľni, spala v napustenej vani a v hustej voňavej pene. Hlavou sa opierala o záhlavie vane.

         – Zbláznila si sa?! – skríkol. – Chcela si sa utopiť, hlupaňa? Chceš zo mňa urobiť zločinca? Kto by mi uveril, že si sem vliezla sama?

         Vytiahol zátku a kým voda s hukotom vtekala do kanála, prudko ju osprchoval vlažnou vodou, aby sa konečne prebrala.

         Najprv zvýskla, bránila sa, lenže energia vybitej batérie sa ukázala slabá. Hodil na ňu osušku a zodvihol ju z vane, bola neuveriteľne ľahká. Porcelánová. S týmto vedomím ju postavil na zem, áno, až vtedy si uvedomil, že ju držal. Že hľadel na alabastrové telo, ktorého osemnásťročnú krásu droga nestihla nahlodať. Že sa dotýkal pružnej, hodvábnej pokožky, no necítil nič, iba strach.

         – Už nikdy ťa tu nenechám, – povedal.

         Až potom, keď sa k nemu, oblečená do svojich ľahučkých šiat, v novej nádeji pritisla, uvedomil si každý premárnený detail. Každý centimeter krehkého dievčenského poprsia, ktoré si v danej situácii zakazoval. Bolo to v kuchyni a z úvah ho vyrušila nepatričná vôňa instantnej polievky, čo mala zmyselnú vílu prebrať.

         Aká smiešna teória, zišlo mu na myseľ. Polievka!

         Zrazu stisk opätoval, tuho ju objal, vychutnávajúc pohľad na jej tvár, dokonca vyhľadal tie ústa, čo sa už nemohli dočkať, a chvíľu z nich vysával sladký nektár, zvyšok po Boďovi, uvažoval, a táto predstava ho znova pribrzdila. Odstrčil ju len ako servítku, s ktorou sa predtým niekto už poutieral.

         – Prečo si taký? – vzdychla.

         – Neviem. Rýchlo sa najedz, lebo nemám čas! Každý musí pracovať, aj ja!

         Ničoho sa ani len nedotkla a bez slova odišla. Hnevalo ho to, iste, no keby to nebola urobila, ktovie, možno by ho aj prestala zaujímať.

    *

         Len čo si uvedomil, že od nej nemôže očakávať vážne sľuby, prenechal jej réžiu zrýchlenej lásky, úmernej času, ktorého rýchlosť mu naháňala strach. Mal chuť vziať nohy na plecia a utekať, no nemohol ju tam nechať. A nebolo ani kam bežať, lebo svet navôkol si už privykol na oveľa horšie drámy. Denne vystupovali z médií, dali sa vytušiť za múrmi činžiakov alebo stretnúť na ulici. Možnože svet takto skúšaný bol viac imúnny ako ľahostajný, hoci výsledok nebol o nič povzbudivejší.

         Našťastie sa zdalo, že Martina nič z toho všetkého nespozorovala. Kým ju držal v náručí a zožieral sa beznádejnými myšlienkami, ona bola spokojná. Vo svojej bledosti krásna a divoká.

         Jej krátka, živelná divokosť mu pripomínala splašeného koňa.

         Nepríčetná. Rozpálená ako slnko a zmierená s tým, že ju aj túto noc napokon prikryje hustý, sivý mrak. Zrazu pred ním ležala už iba porcelánová bábika, tichá, takmer neživá.

         Zatiaľ sa hore, na piatom poschodí, životný štýl v ničom nezmenil, naopak, nekonečné „dobíjanie batérií“ a víkendové žúry dvíhali náklady, ba riadne vymietli všetky peňaženky.

         Finančná situácia sa výrazne zhoršila po jednom sobotňajšom „besnení“, na ktoré sa osadenstvo pripravovalo celý týždeň. Udalosti sa rútili dopredu, akoby im pomáhal pekelný vietor, čo prifúkal medzi opozerané tváre aj nové, vyšperkované piercingom, no smejúce sa rovnako hlúpo. Rovnako tárajúce o všetkom a pritom o ničom. Nepáchli sírou ani semtexom, ale „trávou“ a pervitínom, lebo v treťom tisícročí práve tento pach predstavoval peklo. To, čo mali poskrývané vo vreckách a nenápadných kufríkoch, boli nielen letenky do oblakov, ale aj tvrdé zoskoky do pekelných problémov.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory