Diana Mašlejová

Narodenie 27. 2. 1987 Bratislava






  • Životopis autora

    Diana Mašlejová sa narodila 27. 2. 1987 v Bratislave. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK a už počas štúdia sa zameriavala

    Diana Mašlejová sa narodila 27. 2. 1987 v Bratislave. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK a už počas štúdia sa zameriavala najmä na literárny svet. Prispieva do Knižnej revue, do Rádia Devín, publikuje aj na webových portáloch Knihožrút a Medziknihami. Píše literárnu rubriku do bratislavského kultúrneho magazínu InBA. Pravidelne tvorí rozprávky pre mesačník Adamko. Roku 2009 jej vyšiel prozaický debut – súbor lyrických fragmentov, úvahových a pocitových čŕt – Aj o vetre, v roku 2013 jej vyšla ďalšia zbierka poviedok s názvom Maják.  Žije a tvorí v Bratislave.
     

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

  • Ukážka z tvorby

    Úryvky z knihy Maják Cesty I.   Po končekoch trávy ohýnanej vetrom putujú... V nárazoch pošteklia ťa v bruchu –

    Úryvky z knihy Maják
    Cesty I.

     
    Po končekoch trávy ohýnanej vetrom putujú... V nárazoch pošteklia ťa v bruchu – počítaš listy na konároch, v nárazoch si spomenieš ako vonia petrolej.
    V bezvetrí cítiš zmierenie, zakladáš šeky do preplnených obálok. V bezvetrí skláňaš hlavu a vidíš trhliny na kamennej dlažbe.
    V nárazoch sa ponášajú na tajné cesty domácich mravcov, v bezvetrí hľadáš číslo na opravárov. Povieš si, nedá sa žiť vo vetre. Staré konáre ti šľahajú do tváre, v ústach cítiš prach.
     
    Bezvetrie je mámivé, opantaný pohodlnosťou sľubuješ mu večný život.
    Chyby sú len malé, stoja peniaze, ale nechcú teba.
    A keď v diaľke zbadáš tancujúcu trávu, necítiš bolesť. Ani smietky v očiach...
     
     
     
     
     
     
     
     
     
     
     
     
     
     
     
     
    Cesty II.
     
    A odvtedy kráčal sám. Vo vojnách niet víťaza. Ako posledný vojak po prehratej bitke. Alebo vyhratej?
     
    Neplače, ani sa nesmeje. Slnko odišlo z jeho tváre. „Sám si svetlo, tak si choď,“ vrátilo sa na oblohu.
     
    Poznal všetky skratky, úkryty. Aj tú cestu. Dotkol sa cieľa.
    Už sa nechce otáčať. Niet za čím.
    Už kráča iba sám...
     
    Leto v meste
     
    Cyklista s hrubými nohami rozvíri kolesami vysušené listy. Očakáva jeseň.
    Letná páľava uspáva melanchóliu...
    Jej srdce slabučko tlčie na spodku zarosených plastových fliaš, v ohorkoch cigariet pohodených na okrajoch asfaltových ciest.
    Stará cigánka tlačí buginu po popraskanom chodníku, jej pohľad je pevný.
    Zastaví sa a vsunie ohorky do prázdnej škatuľky. Chvíle, keď boli cigaretami sú dávno preč.
    Spopolnili ich naivné rozhovory o prvých dotykoch, o „posratej škole“...
     
    Pocity vyfúknuté do bratislavských ulíc sa vznášajú nad strechami domov a
    ticho šepocú o prázdnych letných uliciach.
     
    Chceš byť toho súčasťou, ale nevieš...
    Neprebaľovali ťa na lavičke v Horskom parku, Zlaté piesky pre teba nikdy neboli morom, nesníval si o hračkách z Priora. My áno, deti bratislavských sídlisk. My áno...
    Nevieme si poradiť so starými plotmi, nepoznáme lesné cesty. Vôňa kompostu je pre nás spomienka. Nič viac.
     
    Uväznení v objatí stoviek okien, pretancovali sme s nimi mnohé noci. Svietili nám na cestu, keď sme hľadali vlastné túžby na dne pohára. Stále ich tam občas hľadáme. Objavia sa na okamih a zmiznú.
    Do rozostrených obrazov nad tými rozpálenými cestami, do chladných pivníc s podonášanými kompótmi – zbierame ich tam ako mementá pôvodu našich tvorcov. A potom ich vyhadzujeme.
    Rovnako ako tie mementá.
     
    Pocity vyfúknuté do bratislavských ulíc sa vznášajú nad strechami domov a
    ticho šepocú o prázdnych letných uliciach.
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory