Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin

Foto©Peter Procházka

Obrázky kníh


Holá veta o láske - 2010
Holá veta o láske - 2010

Gombíky zo starej uniformy - 2014

  • Životopis autora

    Dušan Dušek sa narodil 4. januára 1946 v Gbelciach. Absolvoval štúdium geológie a chémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity
    Dušan Dušek sa narodil 4. januára 1946 v Gbelciach. Absolvoval štúdium geológie a chémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Pracoval ako lektor vo vydavateľstve Smena, redaktor v časopisoch Tip, Kamarát, Slovenské pohľady. Od roku 1979 do roku 1997 sa venoval výlučne literárnej tvorbe. Od roku 1993 zároveň vyučuje scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v súčasnosti pôsobí ako vedúci Ateliéru scenáristickej tvorby na tamojšej Filmovej a televíznej fakulte. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    Scenáristika

    • Ja milujem, ty miluješ (réžia Dušan Hanák)
    • Krajinka (spoluautori: Dušan Dušek a Martin Šulík)
    • Ružové sny (réžia Dušan Hanák)
    • Sojky v hlave (spoluautori: Dušan Dušek a Martin Šulík)
    • Vlakári (spoluautori: Dušan Dušek a Martin Šulík)

    Rozhlasová tvorba

    • Muchy v zime
    • Pretože aj napriek tomu
    • Rýchlik
    • Strojček na spomienky

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Dušan Dušek obohatil slovenskú literatúru najmä tým, že svoju poetiku postavil na detaile s autobiografickým nábojom, čím sa

    Dušan Dušek obohatil slovenskú literatúru najmä tým, že svoju poetiku postavil na detaile s autobiografickým nábojom, čím sa jeho prozaická tvorba dostala do kontrapunktu s oficiálnou ideologizovanou literatúrou. Dušek sa vypracoval na jedného z najlepších slovenských poviedkarov. Svet jeho próz hýri drobnými rázovitými postavičkami, ktoré prinášajú na scénu nielen autorskú skúsenosť z detstva, ale aj humor, iróniu a osobitý poetizmus, založený na presne vystavanej metafore s konkrétnym príbehovým pôdorysom, ale aj imaginatívnosťou a jemnou psychologickou drobnokresbou. V jeho poviedkach v presnom prozaickom tvare spolunažíva realita s obrazotvornosťou, iracionalitou a tajomnosťou. Frekventovanou témou Dušekových poviedok je popri detstve aj vzťah medzi mladou a staršou generáciou, cez ktorý sa premietajú s kritickým akcentom zložité spoločenské, sociálne a politické súvislosti. V zbierke poviedok Teplomer sa popri všetkých týchto štandardných vlastnostiach dostávajú do popredia politické postoje autora k skutočnostiam totalitného režimu i k skutočnostiam po „nežnej“ revolúcii roku 1989. Majstrovsky poskladaná farebná vitráž ľudských osudov v zbierke Pešo do neba vytvára obraz, cez ktorý k nám prenikajú lúče zážitkov, momentov a maličkostí, humorných ale i vážnych situácií, opísaných s hravosťou a ľahkosťou autorovi vlastnou. Dušek sa sústavne venuje scenáristickej a rozhlasovej tvorbe.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Pištáčik sa žení (1988 po rusky) Kalendár (1985 po maďarsky) Dvere do kľúčovej dierky (1992 po poľsky) Pešo do neba (2003

    Pištáčik sa žení (1988 po rusky)

    Kalendár (1985 po maďarsky)

    Dvere do kľúčovej dierky (1992 po poľsky)

    Pešo do neba (2003 po nemecky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zima na ruky (2009 po srbsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Babka na rebríku (2009 úryvok z diela po anglicky a po taliansky)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    DRUGOVÁ, Ildikó: Ako to dobre píše. Dušan Dušek: Ponožky pred odletom. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 3, s. 72 – 74.

    DRUGOVÁ, Ildikó: Ako to dobre píše. Dušan Dušek: Ponožky pred odletom. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 3, s. 72 – 74.

    KASARDA, Martin: Intímne, realistické, experimentálne, slovenské. Predstavujeme finalistov literárnej ceny Anasoft litera, ktorí sa predstavia čitateľom na konci apríla. In: Sme, roč. 24, 24. 3. 2015, č. 70, príloha O knihách, s. XII.

    BRANKO, Pavel: Dušan Dušek ako lyrik konkrétnosti a zmyslovosti. In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 1 – 2, s. 117.

    ŠAH: Dušan Dušek – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 158 – 159.

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    PÚČEK, Ján: (rozhovor s Dušanom Dušekom). In: Fragment, roč. XXVII, 2013, č.4, s. 112 – 119.

    NADUBINSKÝ, Michal: V DUŠANOVI DUŠEKOVI máme.... In: Fragment, roč. XXVII., 2013, č. 3, s. 146.

    PÚČEK, Ján: Ranné prózy DUŠANA DUŠEKA.... In: Fragment, roč. XXVII., 2013, č. 3, s. 147.

    PETRÍK, Vladimír: Stále prítomný Dušan Dušek. Dušan Dušek: Melón sa vždy smeje. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 2, s. 67 – 68.

    HOCHEL, B.: Kontinuita a diskontinuita. Výber z kritík.  Bratislava, Literárne informačné centrum 2011.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    BALÁŽ, A.: Milosrdný čas Dušana Dušeka (Dušan Dušek: Náprstok). In: Knižná revue, 16, 2006, č. 3.

    HALVONÍK, A.: Dušan Dušek: Zima na ruky. In: Knižná revue, 16, 2006, č. 23.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Dušan Dušek. In: Sliacky, O., ed.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    GÁLIS, V.: Starnúci vták. In: RAK, 9, 2004, č. 10.

    ČÚZY, Ladislav: Nazretie do dielne prozaika. Dana Kršáková: Dušan Dušek. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 1, s. 123 – 125.

    DRASTICH, M.: Slaboduché leporelo (Dušan Dušek: Vták na jednej nohe). In: Literárny týždenník, 16, 2003, č. 46.

    HALVONÍK, A.: Dušan Dušek: Vták na jednej nohe. In: Knižná revue, 13, 2003, č. 22.

    HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 2003, s. 236 – 237.

    MUCHOVÁ, E. – DUŠEK, D.: Historky, ktoré sa vmestia do čiapky (Rozhovor). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 23.

    GÁLIS, V.: Dôverne známe pobrežia (Dušan Dušek: Mapky neznámeho pobrežia). In: RAK, 7, 2002, č. 2.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Dušan Dušek. Bratislava: Kalligram 2002.

    KRŠÁKOVÁ, D.: S istotou autorského kompasu (Dušan Dušek: Mapky neznámeho pobrežia). In: OS, 6, 2002, č. 4.

    POKRIVČÁKOVÁ, S.: Hľadanie ducha karnevalu v próze Dušana Dušeka. In: Romboid, 37, 2002, č. 1.

    SOUČKOVÁ, M.: … takí dobrí sú tu všetci (Dušan Dušek: Mapky neznámeho pobrežia). In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 9.

    DAROVEC, P.: Časy a čas (Dušan Dušek: Pešo do neba). In: Romboid, 36, 2001, č. 3.

    KASARDA, M. – DUŠEK, D.: Písanie je drina v osamelosti. In: Národná obroda, zv. 12, 23. 5. 2001, č. 117.

    ŠAH: Dušan Dušek. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 1, s. 155.

    TARANENKOVÁ, I.: Rekonštrukcia pamäti (Dušan Dušek: Pešo do neba). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 10.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Zodpovednosť za vlastnú mieru tvorivosti. In: Romboid, 33, 1998, č. 7.

    ČÚZY, L.: Čo nám Dušek namiešal? (Dušan Dušek: Teplomer). In: Slovenské pohľady, 4 + 113, 1997, č. 4.

    GÁLIS, V.: Citlivosť ortuti alebo Dušek-idealista (Dušan Dušek: Teplomer). In: RAK, 2, 1997, č. 2.

    GLOCKO, P., ml.: Svet v obrázkoch (Dušan Dušek: Teplomer). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 7.

    HALVONÍK, A.: Dušan Dušek: Teplomer. In: Knižná revue, 7, 1997, č. 2.

    JURČO, M.: Dotyky a prieniky nad textami diel literatúry pre mládež. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela & SKALNÁ RUŽA 1997.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Bez prázdnych póz (Dušan Dušek: Teplomer). In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 2 – 3.

    NEMCOVÁ, Jana.: Súčty ilúzií a životných skúseností. Dušan Dušek: Teplomer. (Recenzia). In: Romboid, XXXII, 1997, č. 1, s. 75 – 77.

    PETRÍK, V. – DUŠEK, D.: Päť otázok Dušanovi Dušekovi (Rozhovor). In: Tvorba T, 7 (16), 1997, č. 1.

    GLOCKO, P., ml.: Detský smiech v kontexte humoru Dušana Dušeka. In: Romboid, 31, 1996, č. 4.

    SLOBOCNÍKOVÁ, K. – DUŠEK, D.: Hádam na tú strechu ešte vyleziem (Rozhovor). In: Bibiana, 4, 1996, č. 2.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Dušan Dušek – Vladimír Machaj: Daidalos a Ikaros. In: Bibiana, 3, 1995, č. 1.

    SCHRIMPEL, R.: Jazyk, reč a fyziológia dúška (Dušan Dušek: Príbeh bez príbehu). In: Dotyky, 7, 1995, č. 1.

    ŠIKULA, B.: Sen o skutočnosti, skutočnosť o sne (Dušan Dušek: Kufor na sny). In: Romboid, 30, 1995, č. 1.

    TAZBERÍK, J.: V ohnisku básne (Dušan Dušek: Príbeh bez príbehu). In: Slovenské pohľady, 4 + 111, 1995, č. 2.

    BARBORÍK, V.: Dušan Dušek: Kufor na sny. In: Romboid, 29, 1994, č. 3.

    HAMADA, M.: Dušan Dušek: Kufor na sny. In: Romboid, 29, 1994, č. 3.

    PETRÍK, J.: S hrozienkami i bez (Dušan Dušek: Príbeh bez príbehu). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 24.

    TAZBERÍK, J.: Básnický elixír (Dušan Dušek: Príbeh bez príbehu). In: Pravda, 4 (75), 11. 11. 1994, č. 261.

    BARBORÍK, V.: Čas pre milosrdný text (Dušan Dušek: Milosrdný čas). In: Romboid, 28, 1993, č. 3.

    HALVONÍK, A. – DUŠEK, D.: Dušan Dušek. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 21.

    HALVONÍK, A.: Dušan Dušek: Kufor na sny. Knižná revue, 3, 1993, č. 23.

    ŽILKOVÁ, M.: Rúško tajomstva poodhalené (Dušan Dušek: Medové reči). In: Romboid, 28, 1993, č. 3.

    HALVONÍK, A.: Dušan Dušek: Milosrdný čas. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 15.

    HOCHEL, I.: Zmysel pre detail i hĺbavosť (Dušan Dušek: Milosrdný čas). In: Smena, zv. 45, 19. 11. 1992, č. 247.

    JURČO, M.: Tvorba ako vyzváňanie srdca. In: Romboid, 27, 1992, č. 9.

    JURČO, M.: Tvorba ako zvonenie srdca. In: Zlatý máj, 36, 1992, č. 5.

    KASARDA, M.: Ako v raji (Dušan Dušek: Milosrdný čas). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 33.

    PRUŠKOA, Z.: Retiazka spomienok v ďalekohľade minulosti (Dušan Dušek: Milosrdný čas). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 11.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Štrnásťkrát Dušan Dušek (Dušan Dušek: Rodina z jedného kolena). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 3.

    ŠIMULČÍKOVÁ, J.: Holá próza z našej reality (Dušan Dušek: Milosrdný čas). In: Práca, zv. 47, 17. 12. 1992, č. 297.

    TUČNÁ, E.: Dôverne známy mikrosvet (Dušan Dušek: Rodina z jedného kolena). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 43.

    DUŠEK, D.: Nijaké tvorivé krédo nemám... In: Pavuľaková-Ďurinová, N.: Pohovorme si nielen o literatúre pre mládež. Bratislava: Mladé letá 1991.

    FISCHEROVÁ, T.: Úryvky zo života (Dušan Dušek: Dúšky). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 7.

    KASARDA, M.: Dúšok inscenovaného naivizmu (Dušan Dušek: Dúšky). In: Fragment K, 5, 1991, č. 1.

    KOMŽÍKOVÁ-SOUČKOVÁ, M.: Dušan Dušek: Srdcovky. In: Romboid, 26, 1991, č. 8.

    MIHALKOVIČ, B.: Dušekovo „chalanstvo“ (Dušan Dušek: Dúšky). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 7.

    PETRÍK, J.: Dušekovské dúšky (Dušan Dušek: Dúšky). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 7.

    ŠIKULA, B.: Dušan Dušek: Rodina z jedného kolena. In: Zlatý máj, 35, 1991, č. 6.

    BLAHOVÁ, A.: Dušan Dušek: Srdcovky. In: Zlatý máj, 34, 1990, č. 4.

    BŽOCH, J.: Náprstok Dušana Dušeka. In: Bžoch, J.: Literárne soboty. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1990.

    KUSINOVÁ, A.: Vedomie slobody a sloboda vedomia v poetike Dušana Dušeka. In: Romboid, 25, 1990, č. 9.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Dušekove závoje a predvoje. In: Dotyky, 1, 1989, č. 7.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Fenomén detstva a dospelosti v Dušekovom Pravdivom príbehu o Pačovi. In: Slovenská literatúra, 36, 1989, č. 4.

    BLAHOVÁ, A.: Pre čitateľov bez rozdielu veku (Dušan Dušek: Babka na rebríku). In: Pravda, zv. 69, 19. 4. 1988, č. 91.

    BORČIN, E.: Dvere do trinástej komnaty (Dušan Dušek: Dvere do kľúčovej dierky). In: Práca, zv. 43, 26. 5. 1988, č. 122.

    BŽOCH, J.: Kalendár Dušana Dušeka (Dušan Dušek: Kalendár). In: Ľud, zv. 41, 13. 2. 1988, č. 36.

    HORŇÁK, P. (Földvári, K.): Dušan Dušek: Babka na rebríku. In: Zlatý máj, 32, 1988, č. 1.

    MELICHER, J.: Nákazlivá zvedavosť (Dušan Dušek: Kalendár). In: Nové knihy, 1988, č. 20.

    NOGE, J.: Kľúčovou dierkou do trinástej komnaty (Dušan Dušek: Dvere do kľúčovej dierky). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 4.

    REDEREROVÁ, V.: Dušan Dušek: Dvere do kľúčovej dierky. In: Romboid, 23, 1988, č. 9.

    RESUTÍK, M.: Hra s hrdinom i s čitateľom (Dušan Dušek: Babka na rebríku). In: Romboid, 23, 1988, č. 2.

    SOUČKOVÁ, M.: Prášky na spanie alebo proti spaniu? (Dušan Dušek: Prášky na spanie). In: Smena, zv. 41, 9. 7. 1988, č. 160.

    ŠTEVČEK, P.: Magnetizmus dobra (Dušan Dušek: Dvere do kľúčovej dierky). In: Zlatý máj, 32, 1988, č. 6.

    TUČNÁ, E.: Partnerstvo vo veľmi vážnej veci (Dušan Dušek: Dvere do kľúčovej dierky). In: Romboid, 23, 1988, č. 10.

    HUJÍK, V.: Silné rozprávkové slovo (Dušan Dušek: Babka na rebríku). In: Ľud, zv. 40, 2. 6. 1987, č. 126.

    KOVÁČOVÁ, E.: Kľúč k čitateľovi (Dušan Dušek: Dvere do kľúčovej dierky). In: Smena, zv. 40, 3. 12. 1987, č. 284.

    ZAJAC, P.: Náleziská Dušana Dušeka. In: Dušek, D.: Prášky na spanie. Bratislava: Smena 1987.

    Kritici diskutujú o Dušanovi Dušekovi. In: Romboid, 21, 1986, č. 6.

    PATERÁK, J.: Dušan Dušek: Náprstok. In: Slovenské pohľady, 102, 1986, č. 3.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Príbehová próza s referenčným hrdinom v tvorbe Dušana Kováča a Dušana Dušeka. In: Zlatý máj, 30, 1986, č. 10.

    BŽOCH, J.: Náprstok Dušana Dušeka (Dušan Dušek: Náprstok). In: Ľud, zv. 38, 25. 5. 1985, č. 121.

    NOGE, J.: Dušan Dušek: Deň po dlhom daždi býva voňavý. In: Zlatý máj, 29, 1985, č. 2.

    NOGE, J.: Dušan Dušek: Pištáčik sa žení. In: Zlatý máj, 29, 1985, č. 10.

    MAŤUGA, V.: Krehký svet dvoch knižiek (Dušan Dušek: Kalendár). In: Romboid, 19, 1984, č. 2.

    ANDRUŠKA, P.: Ohňostroj radosti (Dušan Dušek: Kalendár). In: Nové slovo, 25, 1983, č. 36.

    BODACZ, B.: Rozprávky každodennosti (Dušan Dušek: Kalendár). In: Práca, zv. 38, 30. 6. 1983, č. 152.

    HALVONÍK, A.: Tretia poviedková knižka... (Dušan Dušek: Poloha pri srdci). In: Pravda, zv. 64, 25. 1. 1983, č. 20.

    HEVIER, D.: Pravdivé príbehy pozoruhodného prozaika. In: Romboid, 18, 1983, č. 2.

    HEVIER, D.: Topografia Dušana Dušeka očami básnika Daniela Heviera (Dušan Dušek: Kalendár). In: Večerník, zv. 28, 20. 5. 1983, č. 98.

    OBERT, V.: Dušan Dušek: Kalendár. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 12.

    SULÍK, I.: Ivan Sulík číta Dušana Dušeka. In: Romboid, 18, 1983, č. 2.

    ZAJAC, P.: Dušan Dušek: Poloha pri srdci. In: Romboid, 18, 1983, č. 1.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Dušan Dušek: Poloha pri srdci. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 1.

    HVIŠČ, J.: V krajine srdca (Dušan Dušek: Poloha pri srdci). In: Práca, zv. 37, 28. 10. 1982, č. 256.

    NOGE, J.: Próza ako prekvapenie (Dušan Dušek: Poloha pri srdci). In: Nové slovo, 24, 1982, č. 33.

    SULÍK, I.: Pozdravy zo Smeny (Dušan Dušek: Poloha pri srdci). In: Nové slovo, 24, 1982, č. 31.

    HEVIER, D.: Všetkých päť P (Dušan Dušek: Pravdivý príbeh o Pačovi). In: Smena, zv. 34, 5. 3. 1981, č. 54.

    NOGE, J.: Dušekova tvorba pre deti. In: Nové slovo, 23, 1981, č. 19.

    SLIACKY, O.: Dušan Dušek: Pravdivý príbeh o Pačovi. In: Zlatý máj, 25, 1981, č. 5.

    HEVIER, D.: A pozdravujte Pištáčika (Dušan Dušek: Pištáčik). In: Smena, zv. 33, 25. 3. 1980, č. 72.

    CHRIAŠTEĽOVÁ, Ľ.: Lietajúca knižka (Dušan Dušek: Pištáčik). In: Smena, zv. 33, 25. 3. 1980, č. 72.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Svoj skúsenostný komplex transformuje do prozaického tvaru, využívajúc niekoľko príznakových kompozičných

    Svoj skúsenostný komplex transformuje do prozaického tvaru, využívajúc niekoľko príznakových kompozičných a štylistických postupov. Najčastejšie je to zatemňovanie, stajomňovanie zmyslu rozprávaného príbehu alebo ľudských vzťahov a konfliktov. Čitateľ sa ocitá v pozícii náhodného, vonkajšieho pozorovateľa alebo svedka udalostí, rozhovoru a nechápe o čo ide postavám, môže si to len domyslieť alebo vytušiť. (…) Neurčitosť významu aj zmyslu prozaickej výpovede je v ostrom kontraste s jasným, presným iluzívnym zobrazením detailov i celku vecného a prírodného prostredia, deja alebo zovňajšku postáv.

    Karol Tomiš

    Dušekov starostlivo zachytený mikrosvet, jeho obdivovanie navonok celkom obyčajných vecí (ktoré dostanú vďaka neočakávanej zmene optiky alebo prekvapujúcemu osvetleniu nový význam), odvaha vymýšľať v časoch chladnej pragmatickej jednoúčelovosti vzťahov, to všetko pomohlo prozaikovi vyhnúť sa konvenčnej, ba už i módnej nostalgii postáv nad zánikom starootcovského sveta.

    Ivan Sulík

    Dušek odovzdáva spoločnosti zrelé prozaické umenie, založené na hlbokom poznaní duše dedinského človeka i sociálneho kontextu, v ktorom tento človek žije (či včera žil). Dušek sa nespolieha len na zážitok a poznanie, ktoré je ináč základom každého skutočného umenia, ale predkladá ho čitateľovi pomocou súčasných výrazových prostriedkov a z dnešných stanovísk, čím výrazne rozširuje paletu súčasnej prózy.

    Rudolf Chmel

    Náprstok je to užitočný ľudský vynález a i Dušan Dušek ho často pri svojej tvorbe využíva rovnakým spôsobom: šije, zošíva (nikdy ale nepláta) príbehy tak, aby svojich hrdinov uchránil pred najbolestivejšími pichnutiami osudu. Namiesto drsných obrazov súčasnej reality (a týka sa to všetkých troch desaťročí, v ktorých jeho poviedky vznikali) sú jeho príbehy nasýtené osobitým poetizmom, humorom a láskavou autorskou iróniou, zaplnené svojráznymi postavami a postavičkami. Nemožno ale povedať, že Dušekove príbehy sa odohrávajú v akomsi historickom bezčasí – dobovo ich zakotvuje – ale čas, ktorý obteká jeho postavy, plní v ich životoch inú, dôležitejšiu funkciu, funkciu milosrdného času. Preto nie náhodou práve poviedka Milosrdný čas uzatvára príbehy knihy, lebo „v milosrdnom čase nikto nezomiera, v milosrdnom čase idú hodinky raz dopredu a raz dozadu, ako si kto želá... v milosrdnom čase všetci žijú...“ Princíp oživovanej pamäti, pripamätávanie si vecí a ľudí, ktorý tvorí príbehové východisko poviedok, prináša galériu postavičiek – nimi Dušek vracia do nášho vedomia svet, ktorý by sa inak nikdy neocitol vo „veľkých dejinách“. Obnovuje tak pohľad na obyčajného slovenského človeka (hoci zväčša lokalizovaného na autorovo milované Záhorie), znovuvytvára jeho ľudskú jedinečnosť a jeho zakotvenosť v komunite – hoci by ho tá i odmietala. Dušekove postavy sa viac ako s tlakom doby musia vyrovnávať s pocitom nenaplnenosti vlastného života, ťaživosti vlastnej situácie. Dušek obdivuhodne vystihuje či rekonštruuje ich vnútorný pocitový svet, vytvára v každom príbehu dostatok priestoru pre jeho naplnenie.

    Anton Baláž

    Príbehy. Občas iba letmo naznačené, zriedka vypovedané v celej svojej poučnosti a exemplárnosti, najčastejšie eliptické, nedopovedané, nesfunkčnené vonkajším dramatickým napätím. „Románik“ Zima na ruky má niekoľko príbehov vypovedajúcich za seba i za celok segmentárne členeného rozprávačstva. Všetky majú prinajmenej trojgeneračný záber, pretože ani jeden nie je vytrhnutý z jednoty času rozprávania, všetky súvisia s predkami a potomkami, ktorí sa raz určite o seba aspoň štrngnú v prúde roztečených slov alebo zvečnených momentiek, aby si odovzdali svoje posolstvo, aby upozornili, že všetkému nemožno porozumieť zrazu a navždy a že najväčším ľudským nedorozumením je neporozumenie. Pravdaže, v Dušekovej próze sa niekedy ťažko rozoznáva, koľko je v individuálnych drámach humoru a koľko irónie. Veď najmä v tejto tónine je napísaná celá tá hýrivá paráda iskriacich slovíčok, prešmyčiek, slovných hračiek, bonmotov i samopašne podaných hriechov, prehreškov i hriešikov, za ktorých zrkadlom pulzujú skutočné, nezriedka i krvavé drámy príslušníkov generácie Dušekovho polstoročia. Rozprávač to ako z klobúka vyťahuje z fiktívneho denníka slobodného chalana, ktorý napriek všetkému prežíva nehatené detstvo: všetko treba zapísať, lebo litera scripta nevpustí lož. A navyše – dramatik, humorista a ironik sa opäť uviedol ako nepolepšiteľný básnik: niektorým jeho riadkom či gagom už chýbajú azda len rýmy, aj to hádam len preto, aby čitateľ nebodaj nepodľahol ilúzii, že aj próza môže byť básňou.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Sú to reči a rečičky, čo som dostal do daru, vošli mi do ucha a blúdili v tele spolu s obrázkami ľudí a krajiny, až sa premenili na atrament
    Sú to reči a rečičky, čo som dostal do daru, vošli mi do ucha a blúdili v tele spolu s obrázkami ľudí a krajiny, až sa premenili na atrament v mojom guľôčkovom pere.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Pribinov kríž 1. triedy (vyznamenanie prezidenta republiky SR A. Kisku, 2016) Cena Jána Johanidesa 2012 za knihu Holá veta o láske Cena Nadácie

    Pribinov kríž 1. triedy (vyznamenanie prezidenta republiky SR A. Kisku, 2016)

    Cena Jána Johanidesa 2012 za knihu Holá veta o láske

    Cena Nadácie Tatrabanky 2011 za literatúru za knihu Holá veta o láske

    Cena Dominika Tatarku za rok 2000 za knihu Pešo do neba

    Cena Trojruža v roku 1992
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    STRAŠIAK DO CIBULE (úryvok z knihy Vták na jednej nohe ) (správa o jeseni)      Zrazu vyjdeš von – a na stromoch

    STRAŠIAK DO CIBULE (úryvok z knihy Vták na jednej nohe)

    (správa o jeseni)

         Zrazu vyjdeš von – a na stromoch nie je ani jeden list. Adam vie, že predbieha, zatiaľ sú tam všetky. Oblohou prepláva vrana. Z oblakov sú zemiaky svitania. Presnejšie: ružiaky.

         Už od včera cítiť odkvitnutý vzduch.

    *

         V kríkoch pod balkónom sú dve deti, Adam ich sleduje, dáva pozor, aby ho náhodou nezbadali, asi 14-ročné dievča fajčí, chlapca iba počuje. Zhovárajú sa, potom sa lúčia, každý ide do svojej školy. Chlapec jej prikazuje, aby naňho o pol tretej čakala pred kinom, čo dievčinku privedie k povzdychu: „Ty kokot, to bude čakania.“

    *

         Múdrosťou mačiek je hravosť. Múdrosťou detí je radosť. A je tu aj radosť malého psa; ide so svojím pánom, ktorý mu lúpe orechy, pes sa už dopredu olizuje, potom si pochutnáva na jadierkach z jeho dlane.

    *

         Adam sa zohne po spadnutú vreckovku – a zrazu si uvedomí, aké krehké sú pohyby starých ľudí. Vetchosť prechádza do kostí. Napokon sa z teba stane strašiak do maku. A možno aj do kapusty. Alebo aspoň do kelu.

         Odpľuje si.

         Práve to je jeho častá nadávka: „Do kelu!“

    *

         Na zábradlí balkóna poskakujú drozdy; tancujú okolo zelených rajčín, ktoré už nestihnú dozrieť, sčernejú a zhnijú, po mesiaci ich presiakne jedovatá farba smrti. Vo vzduchu akoby poletovali tiché bozky jesene.

    *

         Konečne slnko – aspoň na začiatku dňa.

    *

         Toto leto uletelo; leto vždy letí, horí v dlhých ohňoch, práve od nich je v lete viac svetla ako v zime. Adam štyri týždne preplával v mori. O ostatnom čase vlastne nič nevie. A tak má hnedú pokožku – a zase trochu svalov. Plávanie mu chutilo. Vláčny odpor vody, hladký a pomalý sklz pri ponáraní, šmátranie po dne, pocit letu nad ním. Voda sa menila na vzduch, čím bola svetlejšia, tým ľahšie sa mu v nej plávalo.

         A vlastne aj lietalo.

         Takže – toto leto naozaj uletelo.

    *

         A letí aj jeseň. Dni sa náhlia, každý deň je ďalší deň – a čoraz častejšie je sobota alebo nedeľa. Adamovi to pedantne a dôkladne vysvetlí ich suseda, stará pani Amália Mokrá, ktorej trochu šibe. A ešte aj pikantne.

         Pretože: „Každý deň je svadba. Berme to pedantne, pán doktor. A dôkladne. Dni v týždni sa pária ako muži a ženy. Pikantné na tom je, že to nikto nevidí.“

         Doktorkou je Škorica, ale pani Mokrej to vychádza ináč – lieky jej vždy nosí Adam.

         „Piatok má sobotu, nedeľa má pondelok a utorok má stredu.“

         „A čo štvrtok?“

         „Ten je starý mládenec.“

    *

         Adam odfotografuje slnko, ktoré po vytiahnutí rolety objavil na stene susedného domu, pásik žltej farby, rýchlo beží po aparát a potom späť na balkón, odkiaľ cez lístie orecha zazrel roztratené lúče – akoby sa slnko odrážalo v kúskoch zrkadla.

         Medzitým už znovu prší; šuští dážď.

         Oteplilo sa.

    *

         Prechádza okolo postele, vkĺzne do tepla pod Škoriciným paplónom, pohladká ju, pošteklí ju jazykom.

         Škorica otvorí oči a smeje sa: „Posledná veta, čo som v spánku počula, bola – túto dierku treba zalepiť slivkovým lekvárom.“

         Adam sa hneď ponúkne – a chce lepiť.

         „Vyfukovala som vajíčka na kraslice,“ vysvetľuje Škorica.

         „Téma k téme,“ povie Adam. „Veď na to som prišiel. Aj tie moje môžeme vyfúknuť.“

         „Spisovateľ!“ pohrozí mu Škorica.

         „Spi sova!“ pohrozí jej Adam.

         „A čo je -teľ?“

         „Ďateľ.“

         „Tak zaťukaj.“

    *

         Všeličo bývalo ináč, až sa zdá, že všetko.

    *

         Zájdu spolu do záhrady. Na višni je celkom pekná úroda fazule, ťahavé a popínavé vlákna, do ktorých sa ako tenké laná vplietajú zelené stonky so strukmi; po zvisnutých konárikoch sa cez leto vyšplhali až na vrchol koruny. A ešte čosi: lístie čiernych ríbezlí sa pri vädnutí farbí rovnako ako plody týchto skromných kríkov – do tmavofialova; lila sa ochotne mieša so zeleňou. Na scvrknutých egrešoch sú hnedasté žilky.

         Oberú posledné jabĺčka.

         Škorica sa zamyslí: „Ty máš kde erotogénne miesta?“

         „Na bradavkách. Na zadku. A ty?“

         „Na celom tele.“

    *

         Mokré lístie sa ligoce na chodníkoch, žltne a hnedne, svet bez slnka sa pomaly scvrkáva. Akoby ti vyfučala duša. No niečo predsa: videl si čierneho drozda, ktorý mal jedno pierko na vejári chvosta celkom biele, akoby ho vzal inému vtákovi a zastrčil si ho medzi svoje – ako starý parádnik.

         Už na začiatku jesene si v jej hlbokom strede.

    *

         Deň sa začne pohľadom za Škoricou a jej kývnutím do kuchynského okna, odkiaľ Adam zbadá ježa spadnutého v pieskovisku.

         Zmätene pobieha okolo betónových stien.

         Čas: 6,58.

         Teplota: 14,1 °C.

         Adam si natiahne zimné rukavice, vyjde na dvor a prenesie ježa do trávy. Z klbka na zemi sa váhavo a opatrne vystrčia tenké nohy, potom aj hlavička s trojbodkou, nos a oči, vzápätí jež vtrieli do kríkov, prebehne cez chodník a stratí sa za plotom susednej záhrady.

         Možno sú ježkovia malé divé svine.

         Určite.

         Škorica odišla do služby.

    *

         Spomienka na leto: biely zadok v rannom zrkadle, nad ním a pod ním blednúca farba tabaku, matné zlato mora.

         A spomína ďalej: na prvý jesenný deň, na prvý jesenný brechot psov, na prvé dúšky jesenného vzduchu.

    *

         Čo ti pribúda: zabúdanie.

         Čo ti ubúda: veci.

         Adam čoraz častejšie a márnejšie hľadá veci, ktoré niekde odložil alebo založil, na nejaké veľmi spoľahlivé miesto, kde ich nikto cudzí nenájde, odkiaľ sa nemôžu stratiť, ale vzápätí sám zabudne, kam ich zastrčil; predmety tam určite sú, možno by ich niekto iný aj našiel, ale pre neho sa stávajú nedostupné, navždy stratené, môže sa spoliehať iba na náhodu, že sa nečakane vynoria. V tejto chvíli nemá nijaké správy o jednej čiapke, o jednom pere Parker a o desiatich lístkoch na MHD, ktoré si začiatkom týždňa kúpil v stánku pred divadlom Astra (neuveriteľné, že si to pamätá, že na to nezabudol).

         Bludiská okolo neho sa postupne zväčšujú.

    *

         Na chodbe sa stretne s pani Mokrou. Ide od lekára. Sedí na starej stoličke medzi poschodiami, kam ju Adam práve pre ňu nachystal, aby si vždy mohla oddýchnuť.

         Chytí ho za ruku: „Ja som taký šťastný človek, pán doktor, keď ma jedna vec nebolí, hneď ma desať ďalších začne bolieť.“

         „Vy ste zdravá ako ryba.“

         „To určite,“ zasmeje sa. „Smrdím ako loj.“

         „Nič necítim.“

         Pustí mu ruku a vážne sa spýta: „Sú aj ryby niekedy smädné?“

    *

         Dnes už nejestvujú miesta, kde sa stali niektoré udalosti, napríklad nestojí obchod na rohu ulice, kde mu ukradli bicykel, zbúrali ho, aj ten roh niekto ukradol.

    *

         Obloha je dočmáraná drôtmi elektrického vedenia s vysokým napätím. Začínajú sa snemy vtákov. Mihnú sa – a zmiznú. V každom letiacom kŕdli cítiť jednu spoločnú trepotavú dušu.

    *

         Skončila sa zlatá jeseň, už teraz je dušičkový čas, popŕcha a mrholí. Ale možno je to naopak: duše sa vracajú v pekných dňoch. Hovoria ti: teš sa. Okolo holých konárov je zrazu viac vzduchu.

         S padajúcim lístím prichádza aj chlad.

    *

         Postup je vždy rovnaký: lístie najprv zožltne a potom sa spustí na zem, zvyšok zelenej koruny začína mať iný šum, trochu drevený, už nepočuť šelest vo vetre, iba suchý šepot, oblohou sa nesú vtáky, zrazu lepšie viditeľné, zo stromov sú hastroše, otrhaní tuláci, čo si idú pospať, posielajú listy na rozlúčku, trápte sa tu a prežite zimu, budete našimi snami.

    *

         Adam očakáva prílet krkavcov.

         Hovorí im: ruskí bažanti.

         Vonku zatiaľ prebieha zber úrody. Z kuchynského okna vidí na dvor, kde pod brezou poskakuje kŕdeľ vrabcov a pasie sa na zrniečkach, čo sa vytrúsili z drobných šišiek, zaleskli sa vo vetre a šuchli sa do trávy. Chodia na ne aj drozdy a holuby.

    *

         Stráca sa čas na maličkosti. A pritom také slivky, ktoré svojou zrelosťou a sladkosťou, usadenou okolo kôstky, prinášajú raj pre jazyk, farbu pre oči, by si celkom iste zaslúžili oveľa viac pozornosti, radostného skúmania a chvály, ba možno aj štátne vyznamenanie.

         No svet práve také veci nevníma.

         Nemá na ne čas.

         Spúšťa sa do katastrof.

         A tak ďalej.

    *

         Pani Mokrá hovorí: „Mojou ochrankyňou je smrtka.“

    *

         Na prechádzke v daždi Adam so Škoricou pozbierajú všetky opadané orechy, čo im prídu do cesty, majú ich plné vrecká, vyše štyridsať, ruky žlté od šúp, vlhké od voňavej vody. Doma z nich ochutnajú. A prinesú aj niekoľko orieškov liesky tureckej – ich obľúbeného stromu; každý rok ich decká dobijú a doráňajú, aby z nich pozrážali lepkavé a dosť škaredé plodnice, ktoré vyzerajú ako zelené a chlpaté sasanky, ukrývajúce škrupinky s jadierkami.

    *

         Adam si potichu hovorí: „Nech žijú morské pobrežia.“

         Výkričník vždy vynechá.

         Neznáša vodu v malých dávkach, keď sa mu dostane za rukáv košele pri umývaní, vždy sa hnevá, že ho chladí, hoci vie, že o chvíľu uschne, pritom sa považuje za plavca, zbožňovateľa mora, vody vo veľkom, napríklad takého oceánu, nech mu za rukávy zatečie more, ani nemukne.

    *

         Škoricu zobudí vietor z predpovede počasia, čo je škoda najmä pre sviečky, bude málo svetielok za dušičky.

         Prenáša kvety z balkóna. Prihovára sa im. Víta ich v byte.

         Adam jej pomôže s velikánskym fikusom. Postupne pribudnú: palma, juka, čínska ruža, durman, kvetináče s kaktusmi a spiacimi muškátmi.

         Škorica sa poteší: „Žijú s nami.“

    *

         Bezvetrie popoludnia uspáva; akonáhle prestane pršať – hrozí zabudnutie dáždnika (ako hovorí pani Mokrá).

    *

         Adam nájde papierik s takouto poznámkou: september prešiel do októbra; slnečné a jasné dni; ťahy vtákov hneď začiatkom rána; žlté lístie na zemi – nikto ho nevidel spadnúť, objavili sme ho až pod nohami; dnešný dátum 7. október, ale správnejšie by malo byť 37. september; október by sa mal začať až od prvého daždivého dňa.

    *

         Počas večernej prechádzky vidia oheň v záhrade, plamene pri skleníku akoby žili za sklom, optický klam, prázdne ulice, tiché psy.

         Popoludní bol posledný letecký deň pre pavúky – a ich babie letá.

         Teraz je už dávno noc: políčko na negatíve dňa.

    *

         Aj pri najpomalšom stmievaní je akási jedna chvíľa, keď sa súmrak zmení na tmu, akoby odrazu, akoby náhle, akoby predtým nijaké stmievanie ani nebolo, iba tá tma.

         Pri brieždení je to ináč.

         Tam ešte nijaké oddelené chvíle neobjavil.

         A to dáva pozor na každý detail. Napríklad: niekedy má taký malý penis, že sa takmer nemá čím vyčurať, akoby sa mu v pokojnom stave čoraz väčšmi zmenšoval. Pri stoporení tento úbytok zatiaľ nespozoroval. Možno to má nejaký súvis s ranným suchostojom.

         Napokon aj súlož sa podobá dňu: svitanie, poludnie, západ slnka.

    *

         Škorica ti šepká: „Tma, tma, tma – a zrazu slnko.“

    *

         Zápalky sa tešia na tmu.

    *

         O polnoci sa pondelok ožení s nedeľou.

        

         POLOHA (úryvok z knihy Pešo do neba)

         Dom za celé storočie urobil jediný krok. Aj to dozadu. Vo dvore k nemu prilepili udiareň s vysokým komínom, ktorá onedlho zmizla, takže boli to hneď dva kroky: tam a späť.

         Ustúpil a pomkol sa.

         Akoby na chvíľu cúvol k studni; akoby bol smädný.

         Pilo sa v ňom dosť, no voda len zriedkavo, oveľa častejšie pivo, sem-tam aj nejaký rum. Alebo aj sprostá borovička; alebo aj rascovica, alebo aj kmínka, čo bolo to isté, alebo aj alaš, čo je tretie meno tejto sladkej pálenky.

         Starý otec mal vždy niečo poruke: nejakú tú fľašku, niečo v nej, nejaký ten štamperlík.

         Prinajhoršom na dohľad: rád sa na ne pozeral.

         Sedával v kaviarni U troch zajacov – a domov sa vracal až okolo polnoci. Stará mama nikdy nespala. Po celý život na nás všetkých čakala. Už dopredu vedela, čo sa dozvie, čo jej starý otec oznámi. Najprv počula kľúč vo dverách. Potom k nej prekĺzlo svetlo z kuchyne: na dverách do spálne boli dve tabuľky skla.

         A vtom už starý otec volal: „Mariško, vypil som putničku piva, usmievaj sa na mňa!”

         Stará mama sa vždy hnevala. Zato psy sa radovali a hlasno ho vítali; z očí im vytieral karpiny. Postupne mal: Azora, Vlka, Strelu, Belka – a nakoniec Zahraja.

         V ústach mu dymila viržinka: žeravý koniec sa nebezpečne približoval k špičke nosa. A takisto k fúzom. Hneď je z toho spomienka: do rodiny sa cez tieto fúzy dostali ryšavé vlasy tety Dorotky. Aj tie horeli: najmä na slnku. Starý otec sa pokúšal hrdzu vo svojich špicatých fúzoch aspoň trochu zamaskovať. Vlastne začierniť: česal si ich oloveným hrebienkom. No hlavu mal ako koleno – a to už zamaskovať nevedel: po vypadnutých vlasoch neostane ani stopa.

         Po udiarni zostala: zadymená stena. A vysoký komín, ktorý vbehol do steny – a cez rúru aj do pece nášho suseda Imricha Slamku. V slabom vetre, ktorý odnášal dym k potoku, uprostred večernej oblohy, keď sa strácal jej posledný jas, vyzeral dom ako rušeň, čo sa chystá na cestu, no zároveň spí a nikdy sa nepohne. A predsa stál inde ako na začiatku, keď ho postavili, čiže R. P. 1888.

         Od tých čias sa skoro všetko okolo neho zmenilo: výška vody v potoku, úroveň vozovky a priľahlých chodníkov, hustota agátov pri vode, aj zábradlia mostíkov.

         Zmenil sa aj vietor: dul častejšie z juhu – a bol čoraz teplejší. Pritom nás mal chladiť a pomáhať pri hasení smädu. Zohrieval sa od horúcich pieskov. Možno preto sa tu toľko pilo. Alebo varilo toľko polievky: voda ako voda. Všetci boli smädní. A mali tú istú prezývku – polievkari.

          Presne napoludnie sa v kuchyni parilo z troch tanierov; sedeli sme pri stole. Starý otec mal plechové hrdlo.

          Vlažnú polievku by nejedol.

           „Páli,” povedal som.

          Nato sa ozvalo tichšie: „Varila sa.” A hlasnejšie: „Nepáli.”

          Polievka mi obarila jazyk a ukradla vlastnú chuť; šomral som. A tak mi stará mama radila: „Pofúkaj si.”

          A vzápätí dodala: „Pod nosom máš vietor.”

     

    PERIE (úryvok z knihy Pešo do neba)

         Starý otec mával chvíle, keď nám oznamoval, že by nezaškodilo skapať. Všetci ich máme. Môj tatko ich volal: depresičky. Pre starého otca bol odchodom zo života jeho príchod na Záhorie.

         Zakopal sa tu a zdochol ako taký pes. Teda: najprv zdochol – a potom ho zakopali. Poplakal si a poľutoval sa. Ako hovorila stará mama: takto nariekal vždy, keď v kaviarni U troch zajacov vypil putničku piva a vzápätí doma porozbíjal štamperlíky v kredenci.

         Pricestoval ranným spojom 1. apríla 1912.

         Preto vedel: aj deň, aj hodinu, aj vlak, aj ostatné podrobnosti. Vystúpil do dymu okolo spotenej lokomotívy. Dokonca vraj zhltol sadzu. Na peróne sa okolo žŕdky ovíjala zástava s červeným pruhom; potom sa velebne roztiahla a plieskala rohmi. Akoby ho vítala: vlnila vzduch. V štrku počul kroky výpravcu, ktorý bol taký malý, že ho skoro ani nezbadal. Vypiskoval na píšťalke: rozkazoval vlakom. Na koľajniciach sa bleskovo prekrútili kolesá s mastnými prevodovými kľukami – a vo vzduchu vystrelila dávka hustej pary. Vlak sa opäť pohol.

         Takže: pricestoval.

         No radšej mal odcestovať.

         Stále znovu sa vyberal do sveta. Chytali ho raple; darmo sa stará mama naňho usmievala. Vytiahol zo skrine vojenský kufor, hodil si ho na plecia a vydal sa k železničnej stanici. Ulicou bez živej duše. A potme. Alebo poza humná: chodníkom v kukurici. A vo svojej hlave.

         Na kovovej žŕdke ho čakala zvädnutá zástava bez vetra, dávna vlajka príchodu, ktorá sa uprostred noci zmenila na vlajku odchodu, no keď si hrdinsky zdriemol na drevenej lavičke a takticky počkal, kým odídu ranné vlaky do Kútov a do Trnavy, opäť sa z nej stala známa a jasavá vlajka príchodu. Odlial si na vysmolenej stene pánskeho záchoda. Hneď mu bolo ľahšie na duši a ani mechúr ho už netlačil. Pobral sa domov.

         Stará mama sa hnevala: aj na to, že chcel odísť, aj na to, že zase neodišiel.

         Mal ísť; mal to skúsiť.

         Ale vydržala s hnevom iba do obeda. Potom mu krížom cez námestie odniesla do práce misku s kyslou polievkou, najčastejšie kapustovou, aby susedia a známi videli, že v rodine všetko klape, ako má, ako sa patrí, ako treba: na jednotku.

         Bez slova počkala, kým ju zjedol – a potom vydržala ešte do večera.

         A potom sa usmiala: „Husí perí šecko zmerí.”

         Husie perie bolo v perine – a zmierenie pod ňou.

         „Nesmej sa,” povedala.

         Smial som sa.

     

    HRY (starého otca) (úryvok z knihy Pešo do neba)

         Od lesníka Slobodu kúpil srnca Hansiho, ktorý mal strieborné parožky, takže deťom nahovoril, že je to nový druh antilopy macedónskej, dovezený z Afriky.

         „Vodil ich za nos,” povedala stará mama. „A mňa takisto.”

         Zametala po ňom bobky a hnojila nimi záhradu. Starý otec jej sľuboval rekordnú úrodu mrkvy, petržlenu a zeleru. Namiesto toho jej zámorský srnec zožral skoro všetky kaleráby: jediným skokom sa prehupol do záhrady. Odpustila mu: za nádheru toho skoku.

         Obdivovala ho celá ulica. A potichu závidela. Hansi sa stal strážcom domu: spoľahlivo dopichal každého cudzieho človeka na dvore. Starý otec ho za to vždy nahlas chválil. A potme ho kŕmil ďalšími čerstvými kalerábmi a starými žemľami. Potom srnec dopichal aj jeho – a rýchlo ho predali: na železničnú stanicu do Kútov.

         Deti dostali skrotenú líšku Zerzu.

         Starý otec s ňou chodieval na pivo: nosil ju na pleciach, omotanú okolo krku, živý golier z kožušiny, nech sa všetci čudujú – môžu aj závidieť. Zerza si rýchlo zvykla na dym z jeho viržiniek, aj na prítmie kaviarne U troch zajacov, iba občas zaprskala, iba občas kýchla. V slnečnom tichu, uprostred náhodných lúčov pri okne, ladili jej chĺpky s fúzmi pod jeho nosom. Starý otec sa vždy tváril, akoby ani netušil, že sa mu obtiera o uši. A keď prišiel bez nej, hneď hovoril, že neznáša otázky, kde ju nechal, kde ju má a čo líška robí. Opakoval to dovtedy, kým sa niekto nechytil – a priamo sa nespýtal: „Tak čo robí tá vaša slávna líška?”

         „Dvíha chvost, aby si jej mohol riť olízať, keď si taký zvedavý.”

         „Aha.”

         Všetci sa z nej tešili. Najmä Dorotka: mala s ňou rovnakú farbu vlasov. Alebo aj srsti. Starý otec kúpil ešte lišiaka, aby Zerze nebolo smutno, lenže ten ju po necelom týždni nahovoril, aby z dvora utiekli. Zrazu len zmizli. Ako spolu bežali chodníkom poza humná, starý Zázvor, čo tam pílil drevo, zbadal v tráve hustý chvost, ktorý krášlieval plešinu starého otca. Prihovoril sa jej, líška mu oblizla ruku – a vtedy ju kusom dreva udrel po hlave: bolo po Zerze. Odvtedy chodila s líškou na kabáte tetka Oskoruša a každému tvrdila, že si ju kúpila u kožušníka v Bratislave. Vraj: výhodná kúpa, veľmi lacno, skoro zadarmo.

         Tetka Jula by jej so zdvihnutou sukňou povedala: „Tŕŕŕt – odtiaľto až do Dunaja!”

         Ostala im iba vrana Pepa; vedela brechať ako pes.

         Dorotka si do zlatej kôpky slamy uložila tri slepačie vajíčka, opatrne si na ne sadla – a hrala sa na kvočku.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory