©Foto Peter Procházka
©Foto Peter Procházka




  • Životopis autora

    Dušan MIKOLAJ sa narodil v roku 1948 v Lodnom. Po maturite na gymnáziu v Kysuckom Novom Meste (1966) študoval r. 1967 – 71 slovenčinu a angličtinu na Pedagogickej

    Dušan MIKOLAJ sa narodil v roku 1948 v Lodnom. Po maturite na gymnáziu v Kysuckom Novom Meste (1966) študoval r. 1967 – 71 slovenčinu a angličtinu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Bol redaktorom denníkov Smena a Smer, v r. 1976 – 88 mesačníka Slovensko v Martine, r. 1988 – 94 časopisu Dotyky a Národná osveta, r. 1994 – 98 pôsobil ako riaditeľ sekcie miestnej a regionálnej kultúry Ministerstva kultúry Slov. republiky, od r. 1998 opäť ako redaktor v Bratislave. Do literatúry vstúpil publikovaním poviedok v zborníkoch V tomto čase (1973) a Dychtivo spolu (1975). Debutoval novelou Také korene (1979). Autor knihy poviedok Kone (1981), knihy o povstaleckom básnikovi Jánovi Brockovi Stanem sa básnikom (1990), o maliarovi Milošovi Alexandrovi Bazovskom Tlejúce slnko (1994) a Majstri štetca (2002), zbierok poviedok Smrteľné dedičstvo (1994) a Medová baba (2006). Je autorom rozhlasovej hry Posledný žrebec (1983). Sústavne sa venuje kultúrnej publicistike, zaujíma sa aj o tradičné slov. remeslá, o ktorých napísal viacero príručiek a príspevkov.
    Z knihu Odrôtovaný svet Karola Guleju získal Cenu Vojtecha Zamarovského za rok 2008.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Rozhlasová tvorba

    • Posledný žrebec (1983, hra)

    Publicistika

    • Sprievodca Žilinským krajom (2006)

    Editorská činnosť

  • Monografie a štúdie o autorovi

    (rk): Maľoval, nič súcejšie sa nenaučil (Dušan Mikolj: Tlejúce slnko). In: Sme , roč. 26, 5. 10. 2018, č. 229, príl. Magazín o knihách, s.
    (rk): Maľoval, nič súcejšie sa nenaučil (Dušan Mikolj: Tlejúce slnko). In: Sme, roč. 26, 5. 10. 2018, č. 229, príl. Magazín o knihách, s. XX.

    Autor neuved.: Novinár, publicista a prozaik Dušan Mikolaj... (o ňom + ukážka z tvorby: Rozlúčka s insitným básnikom). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 4. 7. 2018, č. 25 – 26, príloha Literatúra, s. VII.


    PAGÁČOVÁ, Helena: Literárna klubovňa. Svätojánska poetická noc v Čadci. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 4. 7. 2018, č. 25 – 26, s. 14.

    RUŽOMBERSKÝ, R. A.: Rendezvous pod schodmi s Dušanom Mikolajom a Stanislavom Melišom. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 14. 3. 2018, č. 9 – 10, s. 19.

    BLAHA, Anton: Kysucký literárny pútnik (K sedemdesiatinám spisovateľa Dušana Mikolaja). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 28. 3. 2018, č. 11 – 12, s. 11.

    ŠAH: Dušan Mikolaj – 70 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 3, s. 156 – 157.

    SZABÓ, Ivan: Rôznorodé témy, rozdielna kvalita (Slovenská literatúra faktu 2008) . In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XXXII.

    ŠAH: Dušan Mikolaj – 60 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 3, s. 159.

    SVETOŇ, Ľuboš: Rozprávania o tvorivosti (Dušan Mikolaj: Medová baba). In: Knižná revue, roč. XVII, 17. 1. 2007, č. 2, s. 5.

    ŠAH: Dušan Mikolaj — 55 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 3, s. 159.

    BÁBIKOVÁ, Marta: Ako sa zbaviť komplexov (Dušan Mikolaj: Majstri štetca). In: Knižná revue, roč. XII, 11. 12. 2002, č. 25 – 26, s. 5.

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    MIKOLAJ, Dušan: Nejubilejné pripomenutie. In: Literárny týždenník , roč. XXXI, 28. 3. 2018, č. 11 – 12, s. 11.
    MIKOLAJ, Dušan: Nejubilejné pripomenutie. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 28. 3. 2018, č. 11 – 12, s. 11.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Vojtecha Zamarovského za rok 2014 Cena E.E. Kischa za rok 2015 za dielo Belo Kapolka – citlivá tatranská žula (Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2015)
    Cena Vojtecha Zamarovského za rok 2014

    Cena E.E. Kischa za rok 2015 za dielo Belo Kapolka – citlivá tatranská žula (Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2015)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

     Belo Kapolka. Citlivá tatranská žula. (úryvok) V podtatranských osadách Kapolka stretal známych, prehodil s nimi pár viet. Ak si
     Belo Kapolka. Citlivá tatranská žula.
    (úryvok)
    V podtatranských osadách Kapolka stretal známych, prehodil s nimi pár viet. Ak si s niekým sadol na kávu do smokoveckého Grandu či inej reštaurácie, cukrárne, pri debatách mu zvyčajne skrslo, že pozabudol vybaviť čosi dôležité. Alebo že niečomu sa oddá venovať dôslednejšie. Paľo Rajtár spomína: Vedel sa za vec úžasne zapáliť. Často aj za takú, o ktorej bol dopredu presvedčený, že nie je celkom pravdivá, a možno aj prehratá... Ale on si ju vysníval a chcel, aby taká bola. Na druhej strane sa vedel zapáliť aj za veci, ktoré dotiahol do konca.
    Rajtár v mladosti presedlal z jazdeckého športu k  lyžovaniu v extrémnych vysokohorských polohách, priťahovalo ho horolezectvo, viac ako štvrťstoročie bol záchranárom v horskej službe. S Kapolkom sa spoznal na Chate pod Rysmi. Nadobro ich zblížila citová väzba na rodné Požitavie, hoci stredné školy vychodili už na Spiši. Azda najvyšším prejavom vzájomnej dôvery bolo, že spisovateľ mu vo svojich poviedkach prisúdil zväčša negatívnejšiu povahovú vlastnosť. On mu zas, nadržanému na vášnivé diskusie, utrúsil s výzorom hráča pokru: Ja to vidím celkom inak!
    Chuť debatovať ich neprechádzala ani neskôr, keď mali menej času aj energie sporiť sa o tom, čo považovali za dôležité nielen v osobných vzťahoch. Spoločne popreberali svoje súkromné životy a osobné trápenia, horolezectvo a neskôr názorovo rozdielne postoje k rozmáhajúcej sa súťaživosti v skialpinizme (u nás vtedy ešte nedovyvinutom športe). V eseji s poviedkovou štruktúrou Unavený starnúci skialpinista je priam sumarizujúco zhrnutý vyšší zmysel jeho neutíchajúcich diskusií. Vážil som si kumštárov s dušami pretekárov. A cítil som averziu k dušiam pretekárov, ktorí neovládali svoj kumšt. Som presvedčený, že tí prví robia svoj šport s láskou. Ona umocňuje talent a usilovnosť. Ale nikdy nebudú predurčení, lebo necítia lásku. Viac ako o svoj šport sa starajú o to, čo ním získajú. Neobzerajú sa napravo, naľavo. Závidia si. Chcú byť metrom, ktorým sa meria svet. A napodiv sa im to darí. To oni naočkovali verejnosti presvedčenie, že za peniaze sa dá podať väčší výkon... V tvrdom boji sa stáva, že neúspech lásku zabije a úspech ju porodí. Potom už ani smrť nám nepovie, s kým sme mali tú česť. Iba naše svedomie nás bude hrýzť, lebo sami nebudeme vedieť, ku komu patríme. Čo sme urobili dobre a čo zle. Čo sme zasiali a čo zožneme. Práve tým, že sme to nemysleli tak, ako to dopadlo, dostali sme sa do stavu následnej pasívnej existencie, ktorá už nič nezmení. Nebudeme mať na to čas ani dosť síl.
    V to pondelňajšie popoludnie si Rajtár s Kapolkom kávu nestihli vypiť. Belo sa ponáhľal, aby za vidna vyviezol do skladu tovar, čo mal v aute. Predtým s neskrývaným potešením telefonoval Viole, že im zverili vedenie bufetu v Skiklube na Hrebienku. Usilovali sa o to už dlhšie, očakávali, že im to, teda najmä jej, uľahčí starostlivosť o Petra. Po vyučovaní sa chlapec vyvezie za ňou zubačkou, porobí si tam úlohy. V zime si zalyžuje na svahu pri lanovke, bude sa sánkovať na bobovej dráhe. Cez teplejšie obdobie, ak sa mu bude chcieť, môže ísť otcovi oproti na chatu. Podobne ako to občas robieval jeho prvý syn Martin.
    Telefonát ukončil tým, nech žena pripraví večeru. Peťovi odkázal, že spolu dolepia vrtuľu na helikoptére, ktorej model mali už dlhšie rozložený v jeho detskej izbe. Obaja v panelákovom byte vyčkávali, kedy zaštrkoce kľúčom vo dverách. Violu neprekvapovalo, že mešká, často sa niekde zdržal, s niekým zahovoril. No chlapec sa do omrzenia vypytoval, kedy už príde ocko. Telefón mlčal. Viola naľahko oblečená sa zviezla výťahom na prízemie paneláka. Bezradne prešla po mĺkvom sídlisku, napäto počúvala, či nezačuje známy zvuk motora. 
    Vzápätí sa ponáhľala k synovi do bytu. Blížilo sa k polnoci, Viole sa opakovane vynárali udalosti posledného týždňa. A záhadné Belove nočné mory. Bezradnosť sa u nej miesila s obavami. Nevrátil sa ani ráno. Keď zapla rozhlas, v správach začula: na Hrebienku sa včera neopatrným manipulovaním so zbraňou postrelil spisovateľ a chatár Belo Kapolka. Zanedlho ktosi zazvonil na dvere bytu. V chodbe stáli policajti, aby dôležitým oficiálnym tónom oznámili to, o čom mali spísaný záznam už od večera. Vyzvali ženu, aby ich nasledovala. Posadili ju do auta a viezli na policajnú stanicu. Pripadala si ako v zlom sne. Keď sa jej začali vypytovať, ako to vlastne bolo, chýbali jej iba putá na rukách. Z kôpky fotografií vybrali prvú, ako leží na zemi pred otvorenými dverami ich auta. Nech identifikuje obeť. Bezvládne sa zviezla na zem. Keď sa spamätala z prvého šoku, šla do nemocnice, kam previezli jej muža. Doktor poznal oboch, poradil jej, nech si ušetrí ďalšie trápenie. Stačí mu doniesť šaty a bude ho vidieť v truhle. Taký pohľad pôsobí o niečo zhovievavejšie.
    Ako na koho. Sivá tvár bez kvapky krvi. Vytiekla cez prestrelenú tepnu. Jej pachom nasiaklo celé auto, čpelo ňou dlhé týždne.
     
    Zobraziť všetko