Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Stručná charakteristika tvorby

    Dvojnovela História vecí (1988) bola v čase svojho publikovania udalosťou nielen pre svoj ľudsky hlboko prežitý a autorsky individualizovaný sloh
    Dvojnovela História vecí (1988) bola v čase svojho publikovania udalosťou nielen pre svoj ľudsky hlboko prežitý a autorsky individualizovaný sloh a ním stvárnený svet, ale najmä preto, že v tomto diele autor s bezprostrednou otvorenosťou a jasným epickým jazykom podal históriu vecí zamlčiavaných, ba vykázaných na dlhé desaťročia z literatúry. Kľúčové témy literárnej reflexie – viera, kresťanský i prosto ľudský kríž, človek a jeho kolízie s ľuďmi v náročnom prostredí tzv. ľudovej armády boli, filtrované oficiálnou ideológiou, pre hodnotné literárne spracovanie nepoužiteľné. Hlatký ich nanovo pre literatúru objavil – či v uvedených pomeroch zachránil – a to tým, že ich stvárnil s odzbrojujúcim filozofickým údivom ako svet neznámy – „povinný“ pátos mu nahradil svieži aristotelovský éthos v zmysle kultúrnej identity osôb, situácií a faktov. Práve tým, ako to neskôr sám povedal, „prezradil svoje sociálno-psychologické postavenie vo svete a svoju určujúcu povinnosť“ pomenúvať neuralgické hodnoty doby, a stal sa autorom, ktorý reflexívnym stvárnením témy a literárnym obrazom jej postavenia v kultúrnom prostredí programovo a s plným humanistickým nasadením napráva skreslenia mediálnych a ideologických manipulácií s človekom. Nasledujúce tri poviedkové zbierky Jesenný opar (1999), Iní ľudia (2000) a Sláva a tajomstvo (2001) na úspešný debut v mnohých ohľadoch nadviazali, no pre svoju miestami prehnanú analytickosť, percepčnú náročnosť a v istom zmysle aj tematickú uzavretosť nevyvolali ohlas porovnateľný s prvotinou.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodil sa 15. júla 1954 v Dačiciach (Česká republika). Detstvo prežil a základnú školu navštevoval na Kysuciach. Po maturite na gymnáziu

    Narodil sa 15. júla 1954 v Dačiciach (Česká republika). Detstvo prežil a základnú školu navštevoval na Kysuciach. Po maturite na gymnáziu v Kysuckom Novom Meste vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Od roku 1980 pôsobil ako stredoškolský učiteľ. Debutoval v obnovenej Literárnej prílohe Smeny (1986) a Slovenských pohľadoch. V rokoch 1988 – 1989 bol redaktorom Literárneho týždenníka. Žije a tvorí v Trnave a Kysuckom Novom Meste.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

    Charakteristika tvorby Edmunda Hlatkého   Edmund Hlatký už svojím debutom, dvojnovelou História vecí (1988) anticipuje vývin slovenskej

    Charakteristika tvorby Edmunda Hlatkého
     
    Edmund Hlatký už svojím debutom, dvojnovelou História vecí (1988) anticipuje vývin slovenskej prózy po roku 1989 predovšetkým v tematickej rovine, a to detabuizáciou problému viery, ale tiež typom postavy – človeka so znepokojujúco ubolenou dušou. Aj Hlatkého ďalšie prózy (Jesenný opar, 1999; Iní ľudia, 2000; Sláva a tajomstvo, 2001; Abraka dabraka, 2008 a Nekróza, 2013) sa výrazne vyčleňujú z prevažne recesívno-ironickej línie ponovembrovej literatúry, a to predovšetkým „sebairóniou“ či „vnútornou vážnosťou“. Hlatkého História vecí však nezaujala kritiku len nezvyčajnou naliehavosťou témy (viery) modelovanej v protiklade k racionalite, ale tiež implicitnou otázkou kolektívnej manipulácie s individuálnym vedomím. Hlatký vo svojom debute nehľadá riešenie daných rozporov, dôležité je ich prežívanie a individuálne hodnotenie. Kým v prvej novele, Bohdan, je silnou, manipulatívnou osobnosťou protagonistov (Vladov) strýko, zlo v druhej novele, Sutner, predstavuje mechanizmus vojenskej moci. V Hlatkého textoch je však potenciálne vinný každý človek, respektíve, potrestaním jednotlivca sa nič nekončí, cez neho sa súdi aj ktosi iný. Problematizovaním dobra a zla Hlatký nepriamo odkazuje na Dostojevského koncepciu viny a trestu – človek zostáva voči násiliu bezmocný, osudovo bezradný, často je tragickou obeťou komplikovaných situácií.
    V autorovej druhej knihe, Jesenný opar, je zlo abstraktné, nekonkretizovateľné, človek je viac ohrozený úzkosťami (znútra) než protivníkmi (zvonku). Namiesto fyzicky postihnuteľného nepriateľa útočia na postavy (aj ďalších) Hlatkého textov rôzne „energotiene“ či mimopersonálne sily. Proti prenasledovateľom človeka, Satanovi, „neznámym psychickým silám“, „ľudskej čiernej diere“, „diaľkovým doktorom“, „znepriatelenému stvoreniu“ či „svetovému zlu“ stojí postava – „ľudské slnko“, „svojím spôsobom Bohom vyvolený“, „ľudia tajného dobra“ a i.
    Ak autor v debute kreuje protagonistu, ktorý sa aspoň čiastočne usiluje sociálne adaptovať, v nasledujúcich prózach komunikácia jednotlivca s vonkajším svetom zlyháva. Vina je kolektívna, preto ťažko dokázateľná; pokánie je individuálne, trest by mal prijať každý: „Uveril si, Edo Driapal, že vina sa všetkým zúčastneným nedá dokázať, pretože je nepatrná, a preto sa všetci do jedného musia priznať ešte pred svojou smrťou a prijať trest, musia sa priznať k účasti na mučení, zavrhnúť kolektívnu vinu a dať sa na pokánie.“ Hlatký verí v zodpovednosť jednotlivca, varuje pred globálnym zlom a odkrýva jánusovskú tvár človeka. Jeho postavy dobre poznali Bibliu, no boli prinútené vzdať sa jej; avšak hľadanie Boha, i keď nie v teologickom zmysle, je pre ne nevyhnutné.
    S problémom viery súvisí vysoká frekvencia biblických motívov v Hlatkého tvorbe (napríklad hory, kríža, objavujú sa tu Kain, Ábel, Tamaria, Zuzana, Eva, Samuel, Dávid a i.). Niektoré z nich (napríklad hada, leva, mora a i.) však možno interpretovať aj inak, prostredníctvom hlbinnej psychológie, ba v Hlatkého próze „všetko môže získať štatút symbolu, znamenia“ (Barborík). Pomocou Biblie Hlatký načrtáva úzkosti postáv, ich vzťahy k okoliu, či usiluje sa zodpovedať na otázku, ako prežiť vo svete „fundamentálneho hriechu“.  Neúspešné hľadanie zmyslu bytia je opäť podmienené rozporuplnosťou Hlatkého protagonistu, ktorý je síce často presvedčený o vlastnej vyvolenosti, ale márne hľadá akceptáciu u iných ľudí. V Hlatkého tvorbe sa variuje motív duševnej choroby, najmä paranoidnej psychózy: vystupuje tu človek, ktorého „duševné zdravie je vykúpené duchovnou krízou“, ktorému „hrozí šialenstvo“ alebo ho ostatní považujú za „nenormálneho“. Jednotlivec nemôže zvládnuť ani vlastné stavy fóbie, nieto ešte „permanentnú krízovosť“ sveta. Hlatkého protagonisti často nerozlišujú medzi vonkajšími a vnútornými javmi: „Svoje vnútorné stavy prežívam ako skutočnosť, takže to odporné počasie a prázdnotu mestečka prežívam len ako dekoráciu svojich hlbokých a rozmanitých zážitkov.“ Postavy opakovane nerozoznávajú medzi snom a bdením, halucináciou a skutočnosťou, vlastnou a cudzou vinou, hypersenzibilne reagujú na vonkajšie podnety, sú vzťahovačné a zahľadené do seba. S chorobou postavy súvisí jej vyčlenenie zo spoločnosti, strata blízkych ľudí i schopnosti prežívať akúkoľvek radosť: „Aký krásny svet... Len ja ho nemôžem užívať, som načisto vyvrhnutý z vonkajšieho sveta. Bál som sa, že niekto na mne zbadá môj idiotizmus. Nie, ľudia mi nemôžu pomôcť, na to som priveľmi hrdý a urazený, nijaký doktor, nijaký psychiater“.
    Na rozdiel od prozaikov, ktorí recesne, hravo využívajú inter- a intratextualitu, Hlatký nie je ironicky dištančný voči cudzím textom. Naopak, jeho postavy sa s dielami, ktoré čítajú, často identifikujú, sú pre ne prostriedkom na hľadanie zmyslu bytia, nahrádzajú reflexie narátora. Hlatkého prózy tak funkčne dopĺňajú alúzie na diela rôznych autorov: Dostojevského, Freuda, Junga, Hegla, Minaříka, Eca, Faulknera, Slobodu, Eca, Borgesa a i. Výrazným príkladom intratextuality je najmä prestupovanie postáv z jedného textu do druhého, ale tiež varírovanie tých istých motívov.
    Hlatkého prózy poukazujú na proces neľahkého písania, tvorby ako hľadania, úsilia o zachovanie vlastnej dôstojnosti. Vedomie štylizácie umožňuje rozprávačovi selekciu, zmysluplné zostáva hľadanie tých správnych písmen, ktoré možno nespasia svet, ale protagonistovi pomáhajú prežiť v „mizernom stave, stave vnútorného ohrozenia“. Písanie je pre postavu záchranou, denníkovou terapiou: „Neverím ničomu na svete, len klepotu klávesnice písacieho stroja, ktorému sa zverujem so svojou biedou. Verím v čistý hárok papiera, ktorý si pýta, aby ho niekto popísal znakmi alebo nakreslil naň obraz. To je jediné, čomu verím.“ Táto iná viera, viera vo „víťazstvo písacieho stroja nad prázdnotou“, je pre autorovo písanie zvlášť produktívna, pretože autentické, denníkové zápisky sa predsa len literarizujú. Na rozdiel od viacerých ponovembrových autorov, ktorí sa usilujú najmä o formálnu, hravú inováciu prozaického tvaru až po hranicu jeho komunikatívnosti, dominuje v Hlatkého tvorbe opačná tendencia – prevaha sémantiky, spojená s presilou smútku, ktorá môže byť takisto dôvodom čitateľskej exkluzivity jeho próz.
     

    Marta Součková, január 2017

                                                                              

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

     
  • Monografie a štúdie o autorovi

     LEŠOVÁ BURDOVÁ, Daniela: Nekróza Edmunda Hlatkého z pohľadu intermediality. (Nové čítanie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 3, s. 37

     LEŠOVÁ BURDOVÁ, Daniela: Nekróza Edmunda Hlatkého z pohľadu intermediality. (Nové čítanie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 3, s. 37 – 44.

    LEŠOVÁ, Daniela: Edmund Hlatký: NEKRÓZA. In: TOP 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2013 v odbornej reflexii): Eds.: J. Gavura, R. Kitta, M. Součková. Prešov: FACE, 2015, s. 26 – 37.

    ČÚZY, Ladislav: Edmund Hlatky: Nekróza. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 12, s. 122 – 124.
     
    SVORADOVÁ, Veronika: Edmund Hlatký: Nekróza. In: Knižná revue, roč. 23, 2013, č. 9, s. 4.

    KOPČA, Marek: Edmund Hlatký: Ja bolím (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIX, 16. 9. 2009, č. 19, s. 12.

    SOUČKOVÁ, Marta: K poetike prózy Edmunda Hlatkého alebo K presile smútku. In: P/r/ózy po roku 1989. Bratislava: Ars Poetica, 2009, s. 76 – 105.
     
    SUCHÁNKOVÁ, Miriam: Desivý svet prázdnoty. In: RAK, roč. 14, 2009, č. 7, s. 53 – 54.

    KOPČA, Marek: Edmund Hlatký: Abraka dabraka. In: Knižná revue, roč. XVIII, 27. 8. 2008, č. 18, s. 1.

    FOLENTOVÁ, Veronika: Abaka dabraka s Edmundom Hlatkým. In: Knižná revue, roč. XVIII, 30. 7. 2008, č. 16 – 17, s. 3.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. VI.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    SVORADOVÁ, V.: Fascinujúci, podnetný, pútavý (Edmund Hladký: Abraka dabraka). In: Slovo, 10, 2008, č. 44.

    MITKA, Marek: O pohyblivom smútku a skrytej radosti (K typológii subjektu v prozaických textoch Edmunda Hlatkého a Ballu). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 6, s. 41 – 46, dokončenie z minulého čísla.

    MITKA, Marek: O pohyblivom smútku a skrytej radosti (K typológii subjektu v prozaických textoch Edmunda Hlatkého a Ballu). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 5, s. 25 – 38, dokončenie v ďalšom čísle.

    MITKA, Marek: O pohyblivom smútku a skrytej radosti (K poetike prozaických textov Edmunda Hlatkého a Ballu). In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 1989 II. Ed. M. Součková. Prešov: FF PU v Prešove, 2007, s. 238 – 249.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2. rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    KOPČA, Marek – HLATKÝ, Edmund: Čítanie literatúry je kriesením Lazara. Rozhovor s prozaikom Edmundom Hlatkým. In: Knižná revue, roč. XIII, 8. 1. 2003, č. 1, s. 12.

    HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje. Nitra 2003.

    KOVÁRIKOVÁ, Tatiana: Neslávna Sláva (s tajomstvom). Edmund Hlatký: Sláva a tajomstvo. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII, 2003, č. 2, s. 56 – 57.

    KOPČA, Marek: Monológy večeného hľadača (Edmund Hlatký: Sláva a tajomstvo). In: Knižná revue, roč. XII, 7. 8. 2002, č. 16 – 17, s. 5.

    KOPČA, Marek: Volanie z hlbín duše (Edmund Hlatký: Iní ľudia). In: Knižná revue, roč. XII, 3. 4. 2002, č. 7, s. 5.

    SVETOŇ, Ľ.: Iní, čiže my. In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 15, s. 10.

    BEŇO, Ján: „... som ponížený, teda som Boh!" Edmund Hlatký: Iní ľudia. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 10, s. 118 – 120.

    GAJDOŠ, Martin: Odumrieť zaživa. Edmund Hlatký: Iní ľudia. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 260 – 262.

    VLNKA, Jaroslav: Krok do hmly. Edmund Hlatký: Iní ľudia. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 259 – 260.

    BODACZ, Bohuš: Spoveď osamelého muža. Edmund Hlatký: Iní ľudia. (Recenzia) Slovenské pohľady. roč. IV. + 117, (2001), č. 7 – 8, s. 257 – 259.

    BEŇO, Ján: Čakanie na zázrak: Edmund Hlatký: Jesenný opar. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 6, s. 119 – 121.

    BARBORÍK, Vladimír: Na hraniciach prózy – (za prahom dorozumenia?). In: RAK, roč. 5, 2000, č. 1, s. 77 – 79.

    SOUČKOVÁ, Marta: O kolektívnej vine a individuálnom pokání. Edmund Hlatký: Jesenný opar. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 2, s. 81 – 82.

    ŠIKULA, B. – BODACZ, B.: Premeny ohňa. In: Generačné portréty 1. Bratislava 1997, s. 35 – 47.

    ŠABÍK, Vincent: Z mora temnosti. In: Literika, roč. 1, 1996, č. 1, s. 32 – 34.
     
    ČÚZY, Ladislav: Ex libris. In: Romboid, roč. 24, 1989, č. 2, s. 125 – 126.

    Človek je umučené zviera (rozhovor). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 9, s. 1 a 10.

    SOUČKOVÁ, M.: Filozofická, hlboká, ľudská literatúra. In: Smena, 41, 1988, č. 199.

    SOUČKOVÁ, M.: Milé prekvapenie alebo sľubný debut. In: Smena, 41, 12. 7. 1988.

    MADEROVÁ, I.: Nádejný debut. In: Práca, 43, 8. 12. 1988, č. 289.

    PETRÍK, V.: Sľubný prozaický debut. In: Pravda, 69, 24. 11. 1988, č. 277.

    HLATKÝ, Edmund: Filozofujúca, hlboká, ľudská literatúra. Rozhovor pripravila M. Součková. In: Sme, roč. 41, č. 199 (24. 8. 1988), s. 6.
     

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Literárny talent Edmunda Hlatkého je determinovaný najmä hlbokou intuíciou, prenikavým intelektom a priam posadnutosťou po pravde

    Literárny talent Edmunda Hlatkého je determinovaný najmä hlbokou intuíciou, prenikavým intelektom a priam posadnutosťou po pravde korešpondujúcej so situáciou súčasného človeka. Tieto vlastnosti sú viditeľné v oboch novelách a prejavujú sa najmä v myšlienkovej polyfónnosti, ktorá je zovretá v pevnom prozaickom tvare. To značí, že máme do činenia s literatúrou, ktorá chtiac či nechtiac syntetizuje súčasné prozaické úsilia a nepochybne je novou kvalitou vo vývoji našej prózy, v ktorej sa otvorene, ľudsky a občiansky angažovane nastoľujú najzásadnejšie otázky o situácii človeka v storočí, ktoré prekonalo búrlivý sociálny rozvoj a ktoré protirečivo smeruje do nezvyčajne zložitých podmienok na život.

    Alexander Halvoník

    Edmund Hlatký v titulnej poviedke knihy Jesenný opar sugestívnym spôsobom reflektuje svoju skúsenosť s vyradením z diania spôsobeným chorobou a vo Viziónii v ostrejšom tóne svoje vytriezvievanie z poprevratových ilúzií. V knihe Iní ľudia sa zatiaľ ako jediný prozaik odhodlal mapovať zmeny vo vedomí najrôznejších ľudí, ktoré si vynucuje nová spoločenská situácia.

    Viliam Marčok

    Poviedková zbierka Abraka dabraka viac ako predchádzajúce knihy počíta s čitateľom a s jeho čitateľskými potrebami. U Hlatkého si však jednoducho treba zvyknúť na to, že jeho prózy rozprávajú príbehy, ktoré sa odohrávajú na pozadí každodenného života, resp. pod jeho povrchom – vo vnútornom svete jednotlivca so všeľudským svedomím. A schopnosť vtiahnuť čitateľa do tohto sveta je úloha neľahká. Tomu zodpovedá aj spôsob, akým sa Hlatký zhostil tejto úlohy. Postmodernistické odkazy na svoje a cudzie texty, citácie, synkretizácia žánrov a slohových štýlov uvádzajú čitateľa do sveta, v ktorom všetko so všetkým nejako súvisí. Popri tom využíva priame oslovenie čitateľa rozprávačom príbehu, vyberá dôverne známe miesta (ulica, krčma, súkromie bytu) a využíva intímne formy listu, denníkového zápisku či spovede. Pri interpretácii sveta autor stavil na mýtus. Poviedky sa odohrávajú na pomedzí reálneho času a mýtického pračasu. Problematika zla, trestu a viny nachádza svoje vyjadrenie v mytologických reláciách prvotného hriechu, jeho historickej interpretácii a mocenskej manipulácii až po snahu súčasníka odhaliť pravdu a skutočnú „históriu  vecí“ a oslobodiť tak ľudstvo od predsudkov, krívd a neprávostí. (...) Prednosť Hlatkého knihy Abraka dabraka nespočíva len v dôsledne cizelovanom texte, v jazykovom prejave, ktorý „odsýpa“, ale aj vo vytrvalosti a urputnosti volania po zmene a náprave sveta. To, čo niektorí Hlatkého tvorbe snáď aj vyčítajú, t. j. abstraktnosť, filozofickosť so sklonom k ezoterike, absenciu príbehu v tradičnom ponímaní či vysokú intelektuálnosť, možno považovať za charakteristiky, ktoré jeho textom vtláčajú pečať jedinečnosti a non-koformizmu.

    Marek Kopča

    Hlavnými postavami knihy Abraka dabraka sú väčšinou nevýrazní, malí ľudia všedného dňa, trpiaci rôznymi paranojami, znepokojivými predstavami či stihomamovými myšlienkami. Vedomie nejasnosti vlastnej identity, akejsi nadradenej, tušenej sily nad životom jednotlivca, dôkladné prekreslenie vnútorného sveta postáv – to všetko sú znaky dominujúce každej z poviedok. Hlatký je autor s prenikavým postrehom, pozorovateľ, chápateľ aj odôvodňovateľ ľudského konania. Jeho postavy nie sú heroické, no práve preto dokážu až bolestivo presne poukázať na to, čoho sa niekde v najskrytejšom vnútri sami bojíme. Hlatkého majstrovstvo – ustavičné objavovanie nového zmyslu v prečítanom, až desivá psychologizácia a invencia myšlienok – sa najkomplexnejšie prejavuje v titulnej poviedke Abraka dabraka. Až vizionársky pôsobiaci príbeh, ktorého zápletku tvorí ustavičný „boj“ medzi mysterióznymi bytosťami je viacrozmernou metaforou vzťahujúcou sa na celý ľudský život, vzťah muža a ženy ponúkajúci večné otázky. (...) Autorov špecifický štýl sa však prejavuje rovnako výrazne v každej zo šiestich poviedok. Napriek zložitosti myšlienok je autorovo písanie vyzreté a presne cielené, takže Edmund Hlatký sa nevychyľuje od presne stanoveného cieľa, ku ktorému sa dostáva v jednotnom tempe s úmyselnými (ne)odbočeniami.

    Veronika Svoradová

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Ivana Kraska za debut História vecí (1988)

    Cena Slovenských pohľadov (1998)

  • Rozhovory