Archív LIC
Archív LIC




  • Životopis autora

    Narodila sa 31. augusta 1925 v Opatovciach nad Žitavou (dnes súčasť Zlatých Moraviec). Po absolvovaní reálneho gymnázia v Zlatých Moravciach
    Narodila sa 31. augusta 1925 v Opatovciach nad Žitavou (dnes súčasť Zlatých Moraviec). Po absolvovaní reálneho gymnázia v Zlatých Moravciach študovala slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity a súčasne spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1945 – 1950). Po štúdiách pôsobila ako redaktorka vo vydavateľstve Smena (1950 – 1951), potom vo vydavateľstve Mladé letá, kde bola s menšími prestávkami vedúcou redaktorkou pôvodnej tvorby až do roku 1979, neskôr písala ako spisovateľka v slobodnom povolaní. Zomrela 6. júla 2010 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Otvorené dni (1984)

    Pre deti a mládež

    • Jurkove obrázky (1958)
    • Ceruzky a góly (1960)
    • Cukrová rozprávka (1960)
    • Ahoj, prvá trieda (1961)
    • Prázdniny s rozprávkou (1963)
    • Slávna ľavačka (1963)
    • Stopa na asfalte (1964)
    • Poklad na Zvonovej hore (1967)
    • Spievajúce drevo Helena (1967)
    • Fontána pre Zuzanu (1971)
    • Deti z modrého okna (1974)
    • Koncert bez ruží (1974)
    • Haló, hľadá sa braček (1975)
    • Ťažko je mustangovi (1976)
    • Medveď pre bračeka (1979)
    • Modré slnko (1981)
    • Komu hrá harmonika (1984)
    • Bosé nôžky (1985)
    • Živý koník (1985, výber, ed. E. Šmatláková)

    Editorská činnosť

    • Ľudmila Podjavorinská: Verše (1954)
    • Čo som si vyslúžil (1956)
    • Mám ja milučkého, mám (1957)
    • Tancovala cvikla s dyňou (1957)
    • Detský rok II (1958)
    • Z rozprávky do rozprávky (1959)
  • Charakteristika tvorby

    Po časopiseckých začiatkoch sa venovala tvorbe pre deti a mládež v širokom vekovom rozpätí. Začínala prózami pre

    Po časopiseckých začiatkoch sa venovala tvorbe pre deti a mládež v širokom vekovom rozpätí. Začínala prózami pre najmenších. Tým adresovala svoj knižný debut – leporelo Jurkove obrázky, na ktorý tematicky nadväzujú knižky rozprávok a krátkych próz obyčajne s aktívnym, bystrým a samostatným detským protagonistom, dychtivo poznávajúcim okolitý svet, napríklad Ceruzky a góly, Cukrová rozprávka, Ahoj, prvá trieda, Prázdniny s rozprávkou a prózy z neskoršieho tvorivého obdobia Deti z modrého okna, Haló, hľadá sa braček, Medveď pre bračeka, Modré slnko, Bosé nôžky. Detským čitateľom stredného školského veku venovala širšie komponované prózy s výrazným chlapčenským hrdinom, exponujúce jeho sebarealizáciu a pokusy preniknúť do jeho psychiky. Jej príbehy zo života detí sú založené na jemnom pozorovaní, často vychádza z vlastných rodičovských skúseností. Takými sú knižky Slávna ľavačka, Poklad na Zvonovej horeŤažko je mustangovi. Koncom 60. rokov sa sústredila na tvorbu pre dospievajúcu mládež. Orientovala sa predovšetkým na stvárnenie profilov dievčenských protagonistiek, a to v románoch Spievajúce drevo Helena, Fontána pre ZuzanuKoncert bez ruží. Hrdinkou románov Spievajúce drevo HelenaKoncert bez ruží je dievčenská postava Helena. V Spievajúcom dreve je v skorom dievčenskom veku, keď citlivo reaguje na svoje okolie, školu i prvý ľúbostný vzťah, v druhom románe je už poslucháčkou konzervatória a trochu ináč vníma svet dospelých i svoje ľúbostné peripetie. Využívajúc mozaikovitú kompozíciu so psychologickým prienikom do postavy, autorka vecne a bez falošnej sentimentality odkrýva zložitý svet mladých ľudí, hľadajúcich si svoje miesto medzi rovesníkmi. Štúdium spevu a schopnosť vnímať iné druhy umenia sa prejavuje v niektorých jej prózach cez prepracované motívy hudby. Reálny svet je u nej tak obohatený o nové prvky a nadobúda inú dimenziu, je zjemnený a rozšírený o poznávanie niečoho, čo sa autorke samej zdá niekedy neuchopiteľné. Všetko to len potvrdzuje, že autorke išlo o zachytenie jemných záchvevov života v jeho pulzovaní. Do psychiky chlapčenského dospievania sa pokúsila preniknúť iba v novele Stopa na asfalte. Dospievajúcej mládeži venovala aj poviedkový súbor Komu hrá harmonika. Dospelým čitateľom adresovala knihu poviedok Otvorené dni. Ako dlhoročná vydavateľská redaktorka a editorka pripravila pre deti viaceré zborníky a výbery z ľudovej slovesnosti (Tancovala cvikla s dyňou, Detský rok, Z rozprávky do rozprávky a i.).

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Bohumil Říha: Na znamenie zvončeka (1955), Eduard Petiška: O jablonke (1959)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    STANISLAVOVÁ, Z.: Eleonóra Gašparová. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Eleonóra Gašparová. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    ŠAH: Eleonóra Gašparová – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 7 – 8, s. 316 – 317.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Každodennosť ako dobrodružstvo. In: Bibiana, 7, 2000, č. 3.

    OBERT, V.: Výchovné tendencie detskej literatúry. Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra 1999.

    SLIACKY O. – STANISLAVOVÁ, Z.: Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mládež v rokoch 1945 – 1997. Náuka, Prešov 1998.

    KOPÁL, J.: Teenagerský svet v prózach s dievčenskou hrdinkou. In: Žánrové hodnoty literatúry pre deti a mládež (4). Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra 1997.

    FERKOV, H.: Dobrodružstvá každodennosti. In: Bibiana, 3, 1995, č. 2.

    REDEREROVÁ, V.: Eleonóra Gašparová: Spievajúce drevo Helena, Koncert bez ruží. In: Romboid, 23, 1988, č. 9.

    BLAHOVÁ, A.: Eleonóra Gašparová: Bosé nôžky. In: Zlatý máj, 31, 1987, č. 3.

    KOPÁL, J.: Eleonóra Gašparová: Komu hrá harmonika. In: Zlatý máj, 29, 1985, č. 4.

    BŽOCH, J.: Eleonóra Gašparová: Modré slnko. In: Zlatý máj, 26, 1982, č. 8.

    JURČO, J.: Eleonóra Gašparová: Medveď pre bračeka. In: Zlatý máj, 24, 1980, č. 4.

    KOPÁL, J.: Eleonóra Gašparová: Medveď pre bračeka. In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 11.

    KOPÁL, J.: Eleonóra Gašparová: Ťažko je mustangovi. In: Zlatý máj, 22, 1978, č. 4.

    POLIAK, J.: Rozhovory o literatúre pre mládež. Mladé letá, Bratislava 1978.

    KLÁTIK, Z.: Dievčenský román. In: Slovo, kľúč k detstvu. Mladé letá, Bratislava 1975.

    PIFKO, H.: Dve tváre všedného dňa. In: Slovenské pohľady, 79, 1963, č. 11.

    TENČÍK, F.: Poučení ze dvou slovenských knížek o dětech z první třídy. In: Zlatý máj, 6, 1962, č. 6 – 7.

    POLIAK, J.: Úskalia tvorby pre najmenších. In: Mladá tvorba, 1959, č. 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Eleonóra Gašparová sa v spomenutých dielach ( Spievajúce drevo Helena , 1967, Fontána pre Zuzanu , 1971, Koncert bez ruží , 1974)

    Eleonóra Gašparová sa v spomenutých dielach (Spievajúce drevo Helena, 1967, Fontána pre Zuzanu, 1971, Koncert bez ruží, 1974) rozišla s konvenčnými znakmi prózy s dievčenskou hrdinkou, ako je lacná sentimentálnosť či ružovkasté snenie. Vychádzajúc z hodnôt dievčenského sveta, v rozprávaní románových príbehov uprednostňuje emotívnosť pred racionálnosťou. Počíta s miestom pre romantiku, ale jej spôsobnosť ohraničuje realistickými postojmi k životu. Rozprávanie usmerňuje na odhaľovanie vnútorného sveta postáv.

    Ján Kopál

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Sama si dávam otázku – po mnohých rokoch – prečo som napísala knižku Slávna ľavačka . Prečo som uprednostnila tento futbalový

    Sama si dávam otázku – po mnohých rokoch – prečo som napísala knižku Slávna ľavačka. Prečo som uprednostnila tento futbalový príbeh pred inými, ktoré sa mi tisli do pera? A sama si aj odpovedám. Nešlo tu iba o nejaký „loptový“ chlapčenský príbeh, v knihe sa rozohráva aj neľahká hra o kamarátstvo... Druhák Ivan Stančo, najmladší z futbalovej jedenástky Škovráncov, vybojúva si športovou odvahou a zápalom miesto medzi staršími hráčmi. Starší ho prijmú medzi seba, stáva sa jedným z ich. Statočne sa bil o česť svojej jedenástky, čo mu nakoniec priznali aj jeho veľkí protivníci. Takýchto chlapcov mám aj ako autorka veľmi rada a vo svojich knihách som im dávala veľa miesta. Ivan Stančo je pre mňa stále žitý chlapec, akých denne stretávam, akých je u nás veľa.

    Kniha Ťažko je mustangovi vznikla trochu inak. Dobre som poznala jednu rodinu aj jej štyri deti. Roman ako najstarší rozpráva o sebe a o svojich súrodencoch, o svojom živote jedenásťročného chlapca.

    Rada som písala tieto knihy – o kamarátstve a dospievaní. Aj keď nevznikali v rovnakom čase, patria k sebe tým, čo detstvo robí naozajstným detstvom, nedočkavým objavovaním všetkého, čo je živé a čo ide dopredu. Čo treba mať rád a o čo treba bojovať.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Fraňa Kráľa (1978)

    Cena zväzu slovenských spisovateľov (1972)

    Cena vydavateľstva Mladé letá (1971)
  • Ukážka z tvorby

    PRÁZDNINY S ROZPRÁVKOU (úryvok)   Pri spievajúcom potoku  

    PRÁZDNINY S ROZPRÁVKOU (úryvok)

     

    Pri spievajúcom potoku

     

                Veľký červený autobus uháňal k zastávke a prenikavo trúbil. Žltá tabuľa na zastávke oznamovala tým, čo vedeli čítať: LEHOTA 5 km.

                V autobuse nastal ruch.

                – Tu sme, zastavte! – netrpezlivo volal belavý chlapec a pretískal sa k dvierkam. Autobus poslúchol. Otvoril dvere a – hop! – chlapec bol v trávnatej priekope. Ťažký plecniak ho mykol dozadu. Chlapec len-lenže ostal na rovných nohách.

                – Ja som to hneď vedel, – uľavil si, – práve tu musí byť jarok. – A popravil si plecniak na úzkych plieckach.

                Z autobusu vystúpila ešte chlapcova mama, dvierka sa pritiahli a autobus zamumlal: – Dovidenia!

                Po ľavej strane bola strmá hora, napravo vpredu sa tmaveli staré jedle. A pod nimi na zvlnenej lúke chaty.

                – Pozri, Milo, v tých chatách budeme bývať, – ukázala hlavou mama.

                – To je ani v tej knižke „Stojí v poli zámoček“! – potešil sa chlapec. – Bývajú tam aj zvieratká?

                – Možno.

                – Ja som to hneď vedel, – prisvedčil si Milo a rozbehol sa za zvieratkami. Vtom ho čosi zastavilo.

                – Počuješ? – vyvrátil hlavu. – Čo to hučí?

                – Hučí? Spieva. Demänovka spieva.

                – Aká Demänovka? Nič si mi o Demänovke nerozprávala.

                – Demänovka je potok, a nie hocijaký. Niektorý potok ani nepočuješ. Ale Demänovka ustavične spieva.

                Mama i Milo stíchli, kráčali, do kroku im pospevovala bystrá voda. Spoza najbližšej chaty vyšiel malý opálený chlap.

                – To je chatár, – šepla mama Milovi. – Nezabudni sa predstaviť.

                Tu prebehol naokolo čierny pes, za ním dievčatko a stratili sa za chatou. V tej chvíli zhodil Milo plecniak, prešmykol sa popri mame a zmizol.

     

     

    Miška

     

                Dievčatko so psom kdesi zahli, Milo namrzený vykročil k potoku. Zastal na brehu. Voda sa ponáhľala, preskakovala veľké machnaté kamene zavalené v koryte. Vystrekovala, penila sa, zurčala. Čudne spieva, pomyslel si Milo a zišiel celkom k vode. Vyzul si topánku a ponoril bosú nohu do prúdu. Voda bola ani ľad, hoci bol teplý august.

                – Jaj, bojko, bojko, – ozval sa za Milom posmešný hlások. Milo sa obzrel. Stálo tam dievčatko, čo sa naháňalo so psom.

                – Nie som bojko, ja sa nebojím ani vlka, ani obra, ani... – Nevedel si spomenúť, koho sa ešte nebojí.

                – Bojko, bojko, – opakovalo dievčatko na brehu. Vtom voda vyšplechla a Milo bol po kolená vo vode. Prudká voda mu podobrala nohy, a kým by sa kto nazdal, z prúdu mu trčala iba belavá hlava.

                Dievčatko na brehu sa preľaklo.

                – Utopíš sa, utopíš! Poď von, nie si bojko, nie! – Milo stál v prúde, ani hlavu neotočil. Nie je nijaký bojko, nech to dievča dobre vidí.

                Dievčatko vbehlo do vody a mocnými rukami ťahalo Mila za plecia.

                – Ja som to len tak povedala, – dohováralo mu a splašene sa obzeralo, či sa niekto nedíva.

                Milo vyšiel na breh, pozrel zvrchu na dievča. Voda z neho pršala ako z mračna.

                – Utekaj za mamičkou, prechladneš, – staralo sa dievčatko a bezradne stálo.

                Milo cúvol k potoku, mykol hlavou.

                – A ty si nový? – opýtalo sa dievčatko, lebo nevedelo ticho stáť.

                – Ja som Milan Stanko, Bratislava, Krasňany, a nie nový, – vysvetlil Milo a zima ho striasla. Aké je to dievča, že to nevie?

                – Aj my sme z Bratislavy. Včera sme boli noví, lebo sme včera prišli, – už pokojne rozkladalo dievčatko.

                – Miškááá! – ozvalo sa spoza chát. Dievčatko sa strhlo, ešte raz pozrelo na Mila a odbehlo. Za ním čierny pes.

                Milo ostal sám. Demänovka hučala, posielala ho za mamou.

                – Vôbec nevie spievať, – pozrel Milo na zelenú vodu a rozbehol sa k chatám.

     

     

    Klebetnica

     

                V drevenej jedálničke bolo plno ľudí. Milo sedel s mamou pri stolíku pod otvoreným oknom. Zvedavo vykrúcal hlavu, čudoval sa, kde sa tu toľkí ľudia vzali.

                Podchvíľou pozrel na mamu, ktorá čítala noviny. Keď sa do sýtosti naobzeral, zadíval sa k dverám. Kde je tá posmievačka, tá Miška?

                Vtom začul zvonka hlások, čo nebol ani tenký, ani hrubý. Nestihol sa mu zaradovať, už vbehla dnu ozajstná Miška.

                Milo sa tíško zošuchol zo stoličky a zadupkal cez jedáleň k Miške. Sedela na druhej strane, tiež pod oknom. Zbadala Mila a pobehla mu oproti.

                – Vybila ťa mama? – spýtala sa šepkom.

                – Mňa mama nebije, ona mi všetko vysvetľuje, keď neposlúcham. Ona je učiteľka.

                Miška pozrela v tú stranu, kde sedela učiteľka.

                – Tebe je dobre, ani ťa nebije, aj je učiteľka. Ja idem teraz do prvej triedy, – zdôverila sa Miška.       – Moja mama ťa môže učiť!

                – A teba nebude? – opýtala sa Miška a pokukávala stále na učiteľku.

                – Mňa? – prekvapila Mila otázka. – Ja chodím do škôlky, ale do tej najväčšej triedy!

                Tu šla okolo chatárka, na rukách veľa tanierov.

                – Čo vy tu? Nie ste hladní? A to je ten tvoj vodník, Miška?

                Milo sklonil hlavu a rozbehol sa k mame.        

                Na stolíku boli dva taniere s dobrou večerou.

                Milo sa naklonil k mame a hlások mu len tak preskakoval:

    – Pravda nie je pekné, keď prváčka žaluje, pravda, mama!

     

     

    Prvé ráno

     

                V útulnej drevenej izbe bolo ešte prítmie, keď Milo otvoril oči. Začudovane sa rozhliadol, nie a nie si pripamätať, kde je. Tu uprel oči nahor a zašepkal:

                – Mama!

                Nik mu z vrchnej postele neodpovedal. Milo naľakaný vyskočil. Stúpol si na stoličku, čo mu strážila cez noc paplón. Vtedy vrchná posteľ prehovorila:

                – Čo ešte nespíš?

                – Už som sa vyspal, – zadžavotal ani vtáča, rád, že mama je predsa tu. Cupol zo stoličky a už bol pri zastretom oblôčiku. Odtiahol záclonu, oblôčik sa zabelasel denným svetlom.

                Milo pritlačil nos k obloku, čosi vyzeral.

                – Mama, ja som to hneď vedel, nenatiahli sme budík a slnko zabudlo vstať. Hovoril som ti, vezmi aj budík.

                Mama premáhala smiech.

                – Slnko je už dávno hore, len ho nevidieť pre tie vrchy.

                Milo však húdol iba svoje a ktovie, čo by bol pohovoril, keby nebolo rovno pod oblokom spísklo:

                – Chyťte ju! Chyťte!

                Hlások, čo inokedy nebol ani hrubý, ani tenký, teraz bol tenulinký a pišťal ani nová píšťalka.

                – Miške sa voľačo stalo!

                Milo skočil k dverám a vybehol von.

     

     

    Lasička a cudzí chlapec

     

                Pred chatou, kde bývala Miška, stál hlúčik ľudí. Miška len tak preletovala okolo nich a radovala sa: – Chytili sme ju! Chytili!

                Milo prifrčal k hlúčiku, a keď nevidel, čo chytili, pretisol sa dopredu. Na záhradnom stolíku stál veľký pohár na zaváranie, v pohári zvieratko. Dlhé, popolavé, dve čierne očká ani sklené guľky.

                – Potkan! – s obdivom skríkol Milo.

                – Lasica, nie potkan! – poučila ho Miška, ktorá sa šuchla medzierkou za ním. – Prišla z lesa rovno do našej izby!

                Lasica v pohári začal vyskakovať, pazúriky zahnuté ako háčiky zatínala do skla. Pazúriky sa kĺzali po skle a lasička padala, padala. Napokon sa ustatá skrútila do kolieska, len oči jej svietili ako dve strážne svetlá. Ľudia pomaly poodchádzali, pri lasičke ostali iba Milo s Miškou.

                – Pustime ju, chúďatko, – poľutoval Milo lasičku.

                Miška prudko pokrútila hlavou. Čo keby lasička zajtra vbehla do izby a vyplašila Janka, Miškinho bračeka? Nech je len v pohári!

                Deti ani nezbadali, že im ktosi stojí za chrbtom.

                – Dajte mi tú lasičku!

                Obzreli sa, a keď Miška uvidela cudzieho chlapca, zastala si pred pohár.

                – Nedáme!

                Milo si zastal pred Mišku.

                – Nedáme!

                Chlapec pokojne znovu povedal:

                – Ja jej nič neurobím. Ukážem ju nášmu Jožkovi. Má zlomenú nohu a stále plače, vieš? – vyčítavo sa zahľadel na Mišku.

                Miška prestúpila z nohy na nohu.

                – Otecko zakázal!

                – Ja ju potom pustím, ona sem už nepríde, bude sa báť, – prehováral Mišku cudzí chlapec.

                Miška si ho premerala od hlavy po päty, odstúpila od pohára a opýtala sa: – Chodíš do školy? Ja pôjdem o tri týždne do prvej triedy.

                – To je nič, ja som už druhák, – mávol chlapec rukou.

                Podišiel k poháru, poklopal naň hánkou. Zvieratko sa iba pomrvilo, akoby všetko inšie bolo márne. Chlapec vytiahol zhúžvanú čiapku spoza košele a priložil ju k hrdlu pohára. Vtom pohár prudko nahol.

                Lasička nemeškala – skočila, ale nie do čiapky. Tú odhodila a skokom do lesa. Deti sa nestihli spamätať, cudzí chlapec šibol do lesa za lasičkou – a nebolo ho.

     

     

    SPIEVAJÚCE DREVO HELENA (úryvok)

     

    Vliekla som sa Šípkovou ulicou, to je ulica, kde bývame vo vlastnom dome, a v hlave som mala kvalitné nič. Vždy v pondelok mám takú ľahkú hlavu, lebo v nedeľu sa zásadne neučím a proti svojim zásadám som bezmocná. Poletoval sneh a vietor mi ho lepil na tvár. Robilo mi to dobre. Sneží, a už by malo svietiť slnko a ťahať zo zeme aspoň mizernú trávu. No bolo to práve naopak, a to ma uspokojovalo.

    Jazykom som chytala sneh a prišla mi na um naša Murka. Ona ho chytá labkou, strašne vrčí a nič nechytí. Dobre, že padá sneh a nepadajú myši. Murka má hnusné zelené oči a prižmuruje ich ako Bebe Orlíková. Koketuje, ale ktovie, s kým môže taká mačka koketovať. Bebe prižmuruje oči už na hocikoho, zabúda vyberať. A je to iste nejaká rovnica, sklopí oči a odklopí a tomu, komu to predvedie, má sa rozbúchať srdce alebo voľačo také citové.

    Ja sa pozerám najradšej každému rovno do očí, ale niektorí ľudia to neznášajú. Naša Žela sa mi nikdy nepozrie rovno do očí, vždy len bokom hľadí, akoby tam ktoviečo videla. Má úzke čierne oči, a keď ich tak bokom namieri, vyzerajú ako čierne korenie. Ale Žele nemôžem nič povedať, hneď sa našuchorí a hodí mi na hlavu, zase papuľuješ, ty oneskorená puberta, a som odpílená.

                S Cyrom sa dá oveľa lepšie vychádzať, hoci je chlapec a díva sa zvrchu na mňa aj na Želu. Hovorí nám normálne baby a nemôžeme ho to odučiť. Zato sa vie tak ohromne pozrieť na človeka! Otvorí oči ako okná a všetko v nich vidím. Pravdaže, najskôr to, ako sa zo mňa rehoce – podržte ma, taká krásavica, nohy ako zápalky! Vždy začína od nôh. Potom ostatné až dovrchu slušne obíde a zastaví sa pri vlasoch. Podržte ma – ten účes! A nič nepridá, jeho opovrhnutie je výrečné ako náš školský rozhlas.

    Mám náhodou príma dlhé vlasy, zastrihnuté do čela, a vždy ich mám viacej v tvári ako na ušiach. Ale to je práve ono. Cyro je taký všímavý len od istého času. Zdá sa mi, že odvtedy ako hrá na gitare. Možno sa začína cítiť mužom, ale to nemôže mať s gitarou veľa spoločného.

    Vietor mi hádzal do tváre sneh, chladilo to, neviem, skoro stále mám rozpálenú tvár. Líca mám studené, a cítim, že mi horia. Niekedy celá horím, ale viem, že to nie je obyčajná horúčka. A keď niekedy bez plameňov blčím, počujem všelijaké zvuky. Prichádzajú zvonku a potom sa vo mne podivne premieňajú. Píska napríklad vlak, ale vo mne sa ten odporný piskot premení na úžasný soprán, ktorý dlho drží nejakú výšku. Tak dlho, až ma to otrávi a začnem si v sebe voľačo spievať, hoci Deti z Pyrea. A keď sa chvíľu počúvam, počujem hlas. Niekedy, keď som doma sama, nepočúvam ten vnútorný hlas, ale si normálne spievam. A je to svetové.

    Naša učiteľka spevu Toska ma ešte vôbec nepočula. Ľudia majú príšerne hluché uši. Keby mala Toska uši v poriadku, zbadala by, že Bebe pípa ako kura, pi-pi-pi, a nedávala by jej spievať sóla. No ona je s tým pípaním spokojná a Bebe sa vznáša ako nejaká Yma Sumac. Ľudia jej nasilu tlieskajú, len ja netlieskam, ani náš Cyro nie, lebo má náhodou správne vyladené lopúchy. Povedal, že Bebe je úplná nula a škola sa len blamuje s takou speváčkou. A hoci je o rok mladší, pre také rozumné reči ho uznávam.

    Toska odcestovala včera na liečenie, nervy, bude tam tri mesiace a príde voľakto nový. Bol najvyšší čas, že odišla, Bebe veľmi nadŕžala. Ja neznášam také veci, aj keď Žela tvrdí, že dnešný svet je samá protekcia, bez protekcie sa nepohnem a nakoniec si na to zvyknem, lebo je veľa detí a štát nevie, čo s nimi. To s tým štátom sa mi nezdá, štát sú ľudia a ľudia si musia vedieť poradiť.

    Aj Žele som to tak povedala, ale ma vysmiala. Chcela študovať psychológiu, lebo to bolo práve najmodernejšie. Ale ju tam nevzali, možno nebola pre nich dosť moderná, a potom išla na inštitút. A tam sa bifľuje biológiu, lebo aj to má podľa tatka veľkú budúcnosť. Ale Žela v tom zatiaľ svoju veľkú budúcnosť nevidí.

    Náhodou som sa pozrela do náučného slovníka, čo znamená presne biológia a psychológia. Bolo to tam tak vysvetlené, že sa mi to zdalo rovnako moderné, a hneď som si pomyslela na Želu, aká je. S ničím nie je spokojná. Ani s mojou mamou, lebo je to jej nevlastná mama, ani s mojím tatkom, ale s ním by mohla byť, lebo je jej vlastný. Ja som pre ňu sopľa, na ktorú stále dopláca, a Cyro je sopľoš,

    z ktorého nikdy nič nebude, alebo len veľmi málo. Všetci sme nuly, iba ona je kvalita.

    Mám ďaleko do školy a to je výhra, môžem sa dlho vliecť a o všetkom si porozmýšľať. Stázka Pazúrková sa má ešte lepšie, chodí autobusom. Raz mi povedala, autobus hučí a ja rozmýšľam. Aj bez rozmýšľania by bola najmúdrejšia v triede, a ten autobus jej ešte pridáva.

    Počkám ju na zastávke, pomyslela som si, ale v tej chvíli mi líca vzbĺkli. Cítila som oheň pod nimi, no nebol od mrazu, ktorý ma zúrivo štípal. Možno to tak krv horí každému, keď si spomenie na niekoho, kto je celkom iný ako všetci ostatní.

    Aj Marek je celkom inakší, a ja som preto nejaká chorá.

    Hodiny na veži ukazovali pol ôsmej, kopa času, autobus príde o štvrť hodiny, a ja som už vchádzala na námestie. Pozrela som sa na zastávku, tmolilo sa tam plno ľudí a žiakov, stálo tam aj niekoľko prázdnych vozov. Na ktorú stranu si zmyslím cestovať, na tú ide nejaký autobus. Je to senzačná predstava, že môžem odísť v ktorú stranu chcem, ale neodídem, lebo sa mi práve nechce.

    Išla som len z nohy na nohu, čo ako pomaly pôjdem, o chvíľu som v škole. Vietor sa opieral do mňa ako stena, nechcel ma pustiť do školy, akoby ma tam ktoviečo čakalo.

                Možno ma tam niekde čaká muž v okuliaroch a začne sa naše interview.

                On: Nie je vám zima? Celá sa trasiete.

                Ja: Nie, nie je mi zima. Vlastne – je mi zima, ale ja to necítim.

                On: Ste stále taká rozochvená.

    Ja: Som stále rozochvená, ale to je voľačo inšie ako zima. Už je to lepšie, keď sa so mnou rozprávate.

    On: To som rád. Kedy mi zaspievate? Sľúbili ste mi.

    Ja: Sľúbila, ale ja niekedy sľub nesplním.

    On: Prečo, Helena?

    – Helena! – zreval ktosi za mnou. Úbohé interview, celkom sa mi rozsypalo. Možno niekto volá inú Helenu, otrokár, ako reve. Ani sa neobzriem, lebo sa chcem práve teraz hrať na interview. Často sa hrávam a sme pri tom vždy dvaja: on, muž v čiernych okuliaroch, a ja. Muž musí mať čierne okuliare, lebo sa bojím, že keby ich nemal, veľmi by sa podobal na Marka.

    A vždy sa rozprávame o mne.

    O ňom som vedela, že je pravý muž, ale o sebe som vedela oveľa menej. Preto sme sa museli rozprávať stále o mne. Ja viem, že je to bábkové, Žela by povedala debilné. Keď sa to zahrám niekedy cez hodinu, vyzerá to, že nedávam pozor, že som námesačná alebo duchom neprítomná, každý učiteľ to vidí inak.

    – Helena! – To už patrilo naozaj mne a kričal Laja Magula, gitarový zázrak našej triedy. S ním by som neviedla svoje interview ani sekundu. Nič, len komediant.

    – To bolo rodeo, – ziapal zadychčaný. – Včera sme vyprevádzali Tosku. Ako slušní ľudia išli sme na stanicu, Vlado Fiala a Ždibec, a keď sa vlak pohýnal, zahrali sme jej pod oknom My love. Slzy jej tiekli, fakt!

    – Falošné! – vyprskla som.

                Laja je kvalitné dojčiatko. Aký je pyšný na Toskine slzy! Ak si náhodou myslí, že plakala pre tú My love, tak je ťuknutý. Plakala, aby sa o nej hovorilo, aká je citová, ako ju žiaci majú radi a ona žiakov. Ale to taký Laja Magula nikdy nepochopí.

    Ja by som jej mohla zahrať milión My love, ani by ju nepohlo. Lebo žena pred ženou si dá pozor a neroní slzy pre nejaké mizerné blues. Pred Želou by som nevycedila ani slzičku, tá by mala radosť! Ale Toske nemôžem odpustiť, že vyrábala slzy akurát pred Lajom. Aj ja sa vždy rozpúšťam, keď sólo spieva Bebe Orlíková. No všetko mi tečie dovnútra, aby nikto nič nevidel. Toska nás nikdy poriadne nevyskúšala a bez nás rozhodla, že najlepší hlas má Bebe. Preskúšala si ju súkromne, vo vile Bebinho otca a pri klavíri Bebinej mamy. My nemáme vilu ani klavír, ale v tom to nemôže byť!

    – Vieš, že budem mať elektrofonickú? – opýtal sa ma Lajo a fufnal pritom ako nejaká francúzska slečna.

    Nech, pomyslela som si, ja hrám na Cyrovej španielke, je už celá dotlčená, ale zato voľajako hrá.

    Mne to stačí. Pravda, môžem hrať len vtedy, keď nie je doma Cyro a ostatní okrem mamy. Žela chodí domov iba na sobotu, a v nedeľu už zase cestuje za svojou biológiou. To je dobre, že inštitút neurobili v našom meste, bola by som načisto odpílená s tou gitarou. Tatko je preč od rána do večera, a keby sa nemuselo jesť a spať, vôbec by domov neprišiel. Berie si veľmi k srdcu, keď niekto potiahne na stavbe tehlu alebo dosku, a tak stráži.

    Mama vie, že občas brnkám, iste si myslí, že ma to utišuje. Už viem niekoľko akordov, ale bolia ma prsty od strún. Keby ma tak neboleli, už by som vedela zahrať hoci aj nejaké úbohé My love blues.

    Lajo do mňa voľačo hustil, vôbec som ho nepočúvala. Odrazu mi ubehla ruka a chytila som ho za končeky ľavačky. Boli tvrdé, príma vyhraté. Hneď som ruku odtrhla, akoby ma elektrina šľahla. Robím hlúposti! Bebe tára, že Lajo hrá na gitare ako Španiel, je veľký talent, a také všelijaké odkopírované reči. Ja som ho ešte nepočula poriadne hrať, ale možno aj vie, keď má také prsty.

    – Tebe ešte nestvrdli, čo? – zasmial sa mi do očí Lajo. – Však si môžem myslieť, že brnkáš na Cyrovej. Všetky baby sa zbláznili do gitary. Keby si chcela, učil by som ťa.

    Úplne som onemela. Chcela som, aby moja gitara bola mojím tajomstvom, verejné tajomstvá sú na smiech.

    – Sama sa naučím, – odvrkla som. – Mám prsty aj uši.

    – Marka tiež učím, – odplatil mi Lajo. Nedívala som sa naňho, ale viem, ako sa uškieral celým telom, a vôbec to na ňom nebolo vidieť. Hľadel na mňa a vyčkával, čo poviem. Bez slova som sa odvrátila a len tak som zakývala rukou, akoby som niekoho volala. Lajo odplával.

    S Markom sme sa kamarátili ja a Stázka. Vždy som ich ráno čakala pri autobuse, lebo sú z jednej dediny. Potom Marek chcel, aby som sa s ním kamarátila väčšmi ako so Stázkou. Ja som mu povedala, aby radšej nič nevymýšľal. Jemu sa to nezdalo, lebo je sebec a nepochopil, že to aj tak nemôže byť rovnako.

    Začal mi posielať lístočky, samé veršíky. Lajo bol poštár, doručoval ich expresne, ešte ani atrament nezaschol. V tomto prípade sa správal ako lokaj, a preto som nemohla uznať, že má nejaký iný talent ako lokajský.

                Aj ja som si občas napísala básničku, keď som bola smutná. Lebo rada bývam smutná, vtedy sa cítim dospelá. Ale moje básničky boli o prírode a Markove o ničom.

    Keď ich poslal napríklad cez matiku, ešte obstáli. Aj som sa zasmiala. Stázke som ich neukázala, nejako som sa pred ňou hanbila. A ona vtedy ani hlavu ku mne neotočila, keď som dostala poštu. No keď prišiel nejaký lístok cez slovinu, bolo mi z neho nanič.

    Raz priletela listová zásielka letecky cez fyziku, padla mi na lavicu ako z povaly. Fyzikárka robila nejaký pokus a práve vtedy jej praskla rúrka, keď lístok dopadol. A bolo to! Zbadala ho, a ako bola tak inteligentne najedovaná pre tú rúrku, rozkrútila ho a nahlas prečítala.

     

    „Krásna panna orleánska,

    ty si moja prvá hláska.“

     

    Hneď chcela vedieť, kto napísal to ťažké vyznanie, a Marek vstal. Ruky sa jej chveli, ako ho zapisovala do triednej knihy. Lapila korisť, mala ju v pazúroch. Na Marka sa hnevala, lebo ju raz položil, keď jej nevychádzal pokus. Zle pospájala drôtiky a Marek mal potom s tým robotu. Odvtedy naňho striehla.

    Potom prišlo to najhoršie.

    – Hádam to s ňou nemyslíš vážne? Nie je to trochu zavčasu? – spýtala sa.

                Marek si sadol do lavice a tak zhrmotal, akoby hrom tresol do triedy.

                Bolo to strašné, čo povedala. Už som potom nemohla ísť k autobusu čakať Stázku a Marek mi už neposlal nijaký lístok. Vyhýbal sa mi aj pohľadom, akoby som ja za to mohla, že fyzikárke povolili nervy. Nechápal, že dorazila aj mňa, veď celá trieda vedela, že lístok patril mne. Alebo chápal, a uzavrel sa práve preto?

    Pre jednu hlúpu rúrku prasklo oveľa viacej. Ale to som zistila až potom, keď ma Marek prestal vidieť. A teraz stačí, keď si naňho pomyslím, a už ma ruší čudný nepokoj. Je to taký pocit, akoby som mala ochorieť, ale najhoršie je, že vôbec neochoriem. Trvá to už celú zimu, navonok nič nevidieť a bývam aj bláznivá. No len čo som chvíľu sama a pomyslím si na Marka, už je zo mňa telegrafný stĺp, zvučím, beží mnou morzeovka a nemôžem ju rozlúštiť.

    Triedu máme na druhom poschodí, rada stúpam do schodov. Mávam taký pocit, že všetko zlé nechávam dolu a idem si hore po niečo dobré.

    V triede bol strašný lomoz, Simona Melichová stála pred tabuľou a vykrikovala, decká, bohovský muž, videla som ho.

    Ona všetko vedela, čo sa robilo v škole, mala správy z prvej ruky. Jej ocík bol zástupcom riaditeľky, a v čom sa nevedela rozhodnúť ona, v tom sa rozhodol on. Škola prekvitala. Neraz sa mi zdalo, že súdruh Melich má doma pootvárané všetky dvere a opakuje si ako domácu úlohu všetko, čo sa robilo v zborovni.

    Simona jačala a netrpezlivo hľadela k prvej lavici, kde sedela Bebe Orlíková. Bebe písala opreteky, zase odpisovala domácu úlohu z matiky. Nemala ani chvíľu času pre bohovského muža.

    Ja si domáce z matiky počítam sama, a keď mi to nejako vyjde, hneď som ku všetkým milšia. V tomto som charakter. Ale Bebe je ku všetkým milá aj bez matiky a neviem, či nie je na tom lepšie ako ja. Asi je.

    Simona ziapala a rozhadzovala rukami, až konečne sa zmilovala nad ňou Anežka Králiková.

    – Aký muž? Nový učiteľ?

    Simona prikývla celou existenciou.

    – Namiesto Tosky. Bude nás učiť spev a možno aj ruštinu. Požičal nám ho inštitút do konca roka.

    Hneď som si spomenula na Želu a bolo mi jasné, aký to bude muž. Z inštitútu. A Simona kvíka, akoby prišiel prinajmenšom dirigent z filharmónie.

    – A je čierny, má bradu? – zaujímala sa Anežka. Ona uznáva len čiernych, vysokých, s bradou, slovom, fešákov. Ostatné nie je dôležité.

    – To by nebolo výchovné, – odvrkla Simona Anežke. Kvaka bola dotknutá, že sa nemôže pochváliť bradou nového učiteľa. Ale hneď vymýšľala pomstu. Začala sa dívať po triede a preťahovať učiteľským hlasom, – potom by si nechal bradu narásť napríklad, napríklad Lajo Magula a všetky ôsmačky by chodili okolo neho po kolenách.

    Nemohla odpustiť Lajovi, že hral ôsmačkám na nejakom mizernom večierku, a nechcel hrať na večierku z príležitosti jej pätnástych narodenín. S rozkošou sa pozerala na Lajovu mliečnu bradu, nebolo na nej ani stopy po nejakom mužnom chĺpku.

    – Ale ti zahrám, dušička, keď budeš mať promóciu, – sľuboval jej Lajo. - Keď vyštuduješ vysokú šľahačkovú.

    Simona sa odvrátila a uchopila kriedu. Lajo súcitne narážal na jej kilá, bola ako pivový súdok, presnejšie dva súdky, jeden od pása a druhý do pása. Začala písať na tabuľu veľkým tlačeným písmom BOHOVSKÝ MUŽ, aby si takto potvrdila svoju dôležitú správu aj písomne.

    Lajo počkal, kým dopísala, potom jej vytrhol kriedu a nakreslil bradatého sekáča presne podľa Anežkinej predstavy, len v negatíve. Trieda ho pozdravila hromovým hurá, aj ja som vrieskala ako divá.

    Keď sme sa vyrevali, spomenula som si na Stázku. Už by mala byť pri mne, zle znášam predstavu, že by neprišla. Vonku sa strhla fujavica, ale autobusy isto chodia. Alebo ju zase zložili priedušky? Prichádza minútu pred zvonením, ktovie, kde sa túla. A Marek si to vypočíta tak, aby vošiel do triedy zarovno so zvonením.

    Čudák, už si to všetci všimli, ale nikto nič nahlas nehovorí. Aj Lajo Magula drží jazyk na špagáte, lebo Marek je jeho záchranný pás. Pri písomkách z matiky ťahá najskôr Laja, potom Ždibca a ešte pol triedy, aj tupú Anežku Králikovú. Jej vysvetľuje príklady aj cez prestávky a ona sa naňho díva ako na nejakého slávneho zálesáka. Stavím sa, že nerozumie ani ň. Ide za kaderníčku, lebo to sype a tam nie je matika hlavná.

    Pre mňa nie je hlavný ani jeden predmet, ale to nie je moja chyba. Povedzme dejepis – iné nás ani neučí, len ako sa ľudia od samého začiatku bijú a hlušia. Viesť vojny a vraždiť stále rafinovanejšie, to je jedinečný program. A ešte sa musíme presne naučiť, v ktorom roku bola ktorá bitka, čiže kedy sa povraždilo najviac ľudí.

    Chémia nie je o nič lepšia. Učím sa, učím, a nakoniec sa dozviem, že človek sa skladá z niekoľkých prvkov a ostatné je voda, obyčajná H2O. Takých H2O ľudí je na svete plno, len v našej triede aspoň polovička. Čistá stojatá voda, a chémia im dáva ešte za pravdu, že takí majú byť.

    Ani matiku neznášam, na všetko má číslice. Raz mi Žela povedala, máme v intráku taký príkaz, že sa môžeme bozkávať s chlapcami – dvesto metrov od brány. Aj do toho sa mieša matika. No viem si to predstaviť. Každý zmäknutý párik odkráča najskôr dvesto metrov od hlavnej brány a potom sa pustí do toho, no bozkávania. Teda neviem, či sa im ešte chce po tom pochode. Musí ich to poriadne dobiť. Mne by sa normálne nechcelo.

    Ale už vonkoncom nanič je taká fyzika. Praskne rúrka, a pre učiteľku je to dôležitejšie ako nejaký slušný žiak, no škoda reči.

    Jediné, čo trochu znášam, je slovina, okrem vetného rozboru. Ale aj to sa dá vydržať. No keď nám naša Zubatá Marína začne recitovať, to je najlepšia hudba. Vtedy je mi tak, akoby mňa recitovala. Nie moju báseň, ale voľačo, čo som práve ja a o čom viem len vtedy, keď ona recituje. Neviem dobre recitovať, hneď sa veľmi rozcitliviem a vyťahujem slová, každé nejako smiešne zaspievam. Ale Zubatá Marína! Keď nám recitovala Nezvalovu Manon, bola som úplne stratená a dlho sa mi zdalo, že Manon som ja.

    Predmetov máme hromadu, ale taký nemáme, ktorý by ma naučil, aká som. A Zubatá Marína málokedy recituje. Neviem, ale zdá sa mi, že to by bol najsenzačnejší predmet, všetci by sme sa ho zúrivo učili a nebola by som potom každý deň inakšia.

    Vošla Stázka a ja som sa odtiahla na kraj lavice. Ticho si sadla vedľa mňa. Vdýchla som vôňu harmančeka a zimy a bolo mi veľmi dobre. Stázka hneď vytiahla zošit a povedala, porovnajme si príklady. Vždy to tak nahrala, akoby si ona musela porovnávať so mnou, či to nemá zle. Ale výpočty jej vždy správne vyšli, a ja som si musela často nejaký mrzácky príklad opraviť. Nikdy som nemala všetko zle, už kvôli Stázke som si dala záležať.

    Potom vytiahla kus bieleho chleba a vtisla mi ho do ruky. Hneď sa mi zbehli sliny.

    Stázkin chlieb bol pre mňa najväčšou pozemskou maškrtou. Hrubá hnedá kôra a prostriedok biela pena s veľkými a menšími očkami. Piekla ho Stázkina mama.

    Držala som krajec v ruke a odrazu som nevedela, čo s ním. Nevidelo sa mi vopchať ho do tašky alebo zahryznúť doň pred všetkými – a tak som ho len držala.

    Potom zazvonilo – Simona chytro zotierala z tabule bohovského muža a vošiel Marek. Ruka s chlebom mi klesla. Strnulo som sa dívala na lavicu a počúvala kroky a buchot v poslednej lavici.

    Stázka ma štuchla, schovaj ten chlieb, matikár je tu hneď ako na koni. Rozleteli sa dvere a vošiel neznámy muž v okuliaroch a bielej košeli.

    To nie je možné!

                Navlas sa podobal môjmu mužovi z interview! Možno všetci muži v okuliaroch sa podobajú a majú voľačo spoločné so mnou! Nie, načisto šaliem, každý muž v okuliaroch nemôže byť mojím mužom!

    – To je on! – vydýchla Simona nahlas. Počul to a trochu sa usmial, niekto ho už uviedol, nie je celkom neznámy.

    – Máme prehodené hodiny, – povedal, akoby nás učil od prvej triedy. – Posledná hodina je spev, stretneme sa v hudobnej triede. – Dvere sa za ním zavreli a vyzeralo to, akoby si z nás nejaký študák v okuliaroch hneď zrána vystrelil. Ostal po ňom veselý hlások, príma chalanský tenorík.

                – Bohovský! – omdlievala Simona celkom nahlas.

                – Frajer! – zahuboval Ždibec.

                – Frajer! – zdupľoval Lajo. – Príde medzi slušných ľudí, a nepredstaví sa.

                – Vážne? – povedala som nahlas. Lajo začína byť vychovaný, možno už starne.

    – Helena, a čo držíš ten oval ako námesačná? Čo si ho neprivítala ako dobrá Slovanka chlebom a soľou? Chlieb máš a Simona by ronila slzy, bola by aj soľ, – jedoval sa Lajo. – Ukáže sa jeden vyložený frajer, a hneď ho všetky žeriete ako zavináča.

    Spokojne som si sadla, vôbec som sa nenazlostila. Lajo úboho šteká a Bebe sa nahlas smeje jeho fŕčikom. Alebo ktovie, čomu sa smeje, čajka rehotavá.

                – Helena, matikár je tu! – šepla Stázka. – Čo je s tebou!

    Čo by bolo, nič, sedím a ostatní stoja. Postavím sa teda aj ja. A keď bude treba, krásne sa predstavím.

    Helena Sluková.

    Tak, aby to každý na prvý raz rozumel.

    Zobraziť všetko