Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Pseudonym

    Štefan Baník
  • Prekladá z jazykov

    Poľský jazyk
  • Životopis autora

    Emil Benčík sa narodil 20. januára 1933 v Zlatne pri Zlatých Moravciach. V bývalých Škodových závodoch v Dubnici nad

    Emil Benčík sa narodil 20. januára 1933 v Zlatne pri Zlatých Moravciach. V bývalých Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom sa vyučil za sústružníka. Maturoval externe na Pedagogickom gymnáziu v Žiline (1950). V nasledujúcom školskom roku učil na ZDŠ v Lokci na Orave. Potom pokračoval v štúdiu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, promovaný bol v roku 1955. V školskom roku 1955/56 vyučoval slovenský jazyk a ruský jazyk na Pedagogickej škole v Krupine. V rokoch 1956 – 1957 bol redaktorom v denníku Smena, v rokoch 1957 – 1958 v týždenníku Svet socializmu. Od roku 1958 do roku 1971 pôsobil v Poľsku vo Varšave ako zahraničný korešpondent denníka Smena a neskôr aj českej Mladej fronty. Súčasne redigoval mesačník Život, určený pre krajanov v Poľsku, neskôr bol vedúcim redakcie mesačníka Poľsko, vydávaného v českom a slovenskom jazyku. Od roku 1971 do roku 1990 bol šéfredaktorom Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania Československého a potom Slovenského rozhlasu v Bratislave. Od roku 1990 až do odchodu do dôchodku v roku 1998 bol redaktorom Redakcie umelecko-dokumentárnej publicistiky Slovenského rozhlasu v Bratislave. V súčasnosti žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literárna veda

    Rozhlasová tvorba

    • Dráma lásky a nelásky (1975, dramatické pásmo o L. N. Tolstom)
    • Hniezdo na dlani (1975, lyrické miniatúry)
    • Na dne leta (1975, lyrické miniatúry)
    • Nechajme stromy rásť (1975, lyrické miniatúry)
    • Tiché ruky (1975, lyrické miniatúry)
    • Zasadiť strom (1979, rozhlasová hra)
    • Zatmenie Zeme (1979, umelecko-dokumentárne pásmo o Osvienčime)
    • Slovenský chlebík (1990, fíčer)
    • Vaša výsosť peniaze (1990, fíčer)
    • Sako Rom giľavel – Každý Róm si spieva (1991, umelecké pásmo)
    • Zvon Andrej (1991, trojdielny fíčrový cyklus o Andrejovi Hlinkovi)
    • Život a smrť s Dávidovou hviezdou (1991, štvordielny fíčrový cyklus)
    • Akí sme, takí sme (1993, fíčer)
    • Prvý muž Pražskej jari (1993, deväťdielny fíčrový seriál o Alexandrovi Dubčekovi)
    • Dies veritatis – Deň pravdy (1994, štvordielny fíčrový seriál o Slovenskom národnom povstaní)
    • Hviezdne nebo nad Jeruzalemom (1994, umelecko-dokumentárne pásmo)
    • Kniha kníh prehovorí k všetkým (1995, fíčer)
    • Posledný deň vojny, prvý deň mieru (1995, dvojdielny fíčer)
    • Norimberský proces – Akt historickej spravodlivosti (1996, fíčer)
    • Po dobrom živote dobrá smrť (1996, umelecko-publicistické pásmo)
    • Teheránska, Jaltská a Postupimská konferencia (1996, trojdielny cyklus fíčrov)
    • Eroica Varsoviensis (1997, umelecko-publicistické pásmo)
    • Operácia Overlord (1997, fíčer)
    • Podľa vzoru srdce (1997, dvojdielny fíčer)
    • Čierne dni v éteri (1998, fíčer o vysielaní rozhlasu v auguste 1968)
    • Bezbožné povedačky (2000, poviedky z poviedkového cyklu Rebrík do neba)
    • Boží zverinec (2000, poviedky z poviedkového cyklu Rebrík do neba)
    • Čo nám dalo a čo nám vzalo 20. storočie (2000, fíčer)
    • Dúchanie do pahrieb (2000, štyri fíčre k výročiu milénia)
    • Rádio (2000, poviedky z poviedkového cyklu Rebrík do neba)
    • Hlavou proti múru (2002, štvordielny cyklus fíčroch o protitotalitných vzburách vo Východnom Nemecku, Poľsku, Maďarsku a v Československu)
    • Pred bránou pekla (2003, fíčer o Kubánskej kríze)
    • Tanec nad priepasťou (2003, fíčer o procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami)
    • Keď prišlo na lámanie chleba (2006, cyklus troch fíčrov z našej najnovšej histórie – Plamienky nádeje, Bola raz jedna Nežná, Neslávny odchod mocných)
  • Charakteristika tvorby

    Emil Benčík vstúpil do literatúry ako študent lyrickými veršami a miniatúrami. Lyrický náboj je charakteristický aj pre

    Emil Benčík vstúpil do literatúry ako študent lyrickými veršami a miniatúrami. Lyrický náboj je charakteristický aj pre jeho publicistickú a rozhlasovú tvorbu. Po nástupe za redaktora Smeny sa venoval najmä kultúrnej publicistike. Neskôr ako šéfredaktor literárno-dramatického vysielania v rozhlase sa pričinil o etablovanie nového žánru – rozhlasového fíčra, ktorý je zvukovou obdobou a podobou literatúry faktu. Ako autor ho rozvinul do mnohých podôb. Vo svojej literárnej a publicistickej rozhlasovej tvorbe sa venoval témam zo súčasnosti a ľudí pred mikrofón si vyhľadával po celom Slovensku. Najviac rozhlasových fíčrov venoval historickým témam. Vytvoril rozsiahle umelecko-publicistické a fíčrové cykly z našich nedávnych dejín (o A. Dubčekovi, o tragédii slovenských Židov, o Slovenskom národnom povstaní, o druhej svetovej vojne), kde využíval bohatý rozhlasový archív nahrávok, ale aj svedectvá pamätníkov a výpovede historikov. Značnú časť jeho tvorby predstavujú literárne, dramatické a životopisné rozhlasové pásma, ktorým dokázal dať pôsobivú a účinnú umeleckú formu. Je aj autorom rozhlasových poviedok, hier, dramatizácií i humorno-satirických pásiem. Ako prvý autor získal Cenu Vojtecha Zamarovského za rozhlasovú tvorbu. V poslednom období sa venuje najmä poviedkovej tvorbe.

    Ladislav Švihran

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Dawid Rubinowicz: Dávidkov denník (1960), Alojzy Twardecki: Škola janičiarov (1972), Henryk Bardijevski: Koperník (rozhlasová hra), Józef Gruda:

    Dawid Rubinowicz: Dávidkov denník (1960), Alojzy Twardecki: Škola janičiarov (1972), Henryk Bardijevski: Koperník (rozhlasová hra), Józef Gruda: Poľská suita, Albert, Kapela (rozhlasové hry), Andrzej Mularczyk: Z hlbín vôd, Balkón na Hlavnej ulici, Prespať zimu, Kuchynský vchod (rozhlasové hry), Marian Grześczak: Poľská symfónia (rozhlasová hra)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    KALNÝ, Slavo: Emil Benčík: Zlatno v náručí hôr. (Recenzie). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 131, 2015, č. 5, s. 123 –124.

    KALNÝ, Slavo: Emil Benčík: Zlatno v náručí hôr. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 5, s. 123 –124.

    Príspevky k dejinám rozhlasu. Slovenský rozhlas, Bratislava 2006.

    HERCEG, E.: Emil Benčík – všestranná novinárska osobnosť. Diplomová práca, Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, 2006.

    Slovník klubu českých a slovenských autorov literatúry faktu. Praha 2003, s. 268.

    Čo bolo (i nebolo) v éteri. Slovenský rozhlas, Bratislava 2003.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001, s. 33.

    HRADISKÁ, N.: Po celý život som zostal učiteľom. Rozhovor Niny Hradiskej s Emilom Benčíkom. In: Literárny týždenník, 1998, 5. 10. 1998 .

    BOBOK, J.: Magické vyžarovanie rozhlasu. Rozhovor Jozefa Boboka s Emilom Benčíkom. In: Literárny týždenník, 1996, č. 21.

    ŠVIHRAN, L.: Recenzenti zanedbávajú rozhlas. Rozhovor Ladislava Švihrana s Emilom Benčíkom In: Knižná revue, r. 6, 1996, 25. 9. 1996.

    Encyklopédia dramatických umení Slovenska 1. Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 1989, s.103.

    Encyklopédia Slovenska, I. zväzok. Encyklopedický ústav SAV, Osveta, Bratislava 1977, s. 177.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Novinár, publicista a prekladateľ Emil Benčík sa predstavil rozhlasovej poslucháčskej obci v neočakávanej podobe – v pásmach

    Novinár, publicista a prekladateľ Emil Benčík sa predstavil rozhlasovej poslucháčskej obci v neočakávanej podobe – v pásmach lyrických miniatúr Tiché ruky, Hniezdo na dlaniNechajme stromy rásť. Je radostné konštatovať, že prišiel autor s desiatkami básní napísaných z vášnivej túžby zmocniť sa slova a vykresať ním nový umelecký tvar. Benčík ich nenazval básňami, ale lyrickými miniatúrami. Sú poetické, poletuje v nich slovo ako symbol, ktorý sa vznáša na neustálom prúdení asociácií. Signalizujú impulzy z vonkajšieho sveta so spodnými prúdmi videného, vytúženého i dávno prežitého. Slová s neodbytnosťou citu. Lyrika nabitá erotickým nábojom a lyrickou reflexiou.

    Veronika Vrbková

    Verejnoprávny rozhlas vydal na štyroch kazetách deväťdielne umelecko-dokumentárne pásmo o A. Dubčekovi Prvý muž Pražskej jari, ktorého autorom je Emil Benčík. Ide o výnimočné dielo. Odzrkadľujú sa v ňom dlhoročné skúsenosti rozhlasového autora. Benčík je invenčný a plodný tvorca, v tomto žánri vytvoril už veľa vynikajúcich prác, z ktorých pripomeniem novátorské a objavné pásmo a účasti Slovákov vo Varšavskom povstaní proti fašizmu Eroica Varsoviensis. Autor dokonale pracuje so slovom, pozná jeho silu, a to mu umožnilo vytvoriť pôsobivý a rozsahom monumentálny historický fíčrový cyklus.

    Jozef Bobok

    Emil Benčík patrí medzi najproduktívnejších a najvšestrannejších rozhlasových tvorcov. Z jeho iniciatívy a pod jeho vedením sa 17 rokov vysielal úspešný rozhlasový seriál Čo nového, Bielikovci a etabloval sa žáner fíčer. Je autorom niekoľko stoviek umelecko-publicistických pásiem, fíčrov, dramatizácií, lyrických miniatúr i rozhlasových poviedok. V cykloch Ľudia, fakty, udalostiSólo pre... vytvoril vyše 140 profilov slovenských osobností. Všestrannosť a univerzálnosť je v rozhlase výhodou. Umožňuje autorovi tvoriť vo viacerých žánroch, experimentovať, obohacovať existujúce formy a hľadať nové cesty k literárnemu stvárňovaniu skutočnosti. Emil Benčík to robí a vďaka tomu je jeho tvorivé pero ľahko identifikovateľné.

    Michal Herceg

    Emil Benčík – prvolezec historického typu fíčra, priekopník literatúry faktu v jej akustickej podobe – úspešne rekonštruuje prelomové dejinné udalosti a stvárňuje portréty významných osobností našej i svetovej histórie. Vrchol jeho tvorivej pyramídy tvoria diela, ktoré sa hlboko zapísali do povedomia poslucháčov a recenzentov: Deň pravdy – Dies veritatis – štvordielny seriál o Slovenskom národnom povstaní, Eroica Varsoviensis, Operácia Overlord, Posledný deň vojny, prvý deň mieru, Teheránska, Jaltská a Postupimská konferencia, Norimberský proces, Dlhá noc v Kremli, Zatmenie Zeme, Život a smrť s Dávidovou hviezdou, Zvon Andrej – o Andrejovi Hlinkovi. A napokon z najnovšej tvorby – Prvý muž Pražskej jari – deväťdielny fíčrový seriál o Alexandrovi Dubčekovi, ku ktorému autor pripravil vyše tristo autentických nahrávok. Na veľa strún zahral Emil Benčík vo svojej tvorbe.

    Vladimír Ferko

    Emil Benčík, ktorý patrí medzi najinvenčnejších autorov umelecko-dokumentárnej publicistiky, pripravil dva rozhlasové fíčre Čierne dni v éteri o vysielaní rozhlasu v auguste 1969 a Dlhá noc v Kremli o rokovaní našej delegácie v Moskve s brežnevovským politbyrom. Naplno využil svoje tvorivé schopnosti a rozhlasové nahrávky a vytvoril diela, ktoré vyvolávajú v poslucháčoch, najmä v pamätníkoch augusta 1968, aj po tridsiatich rokoch popri spomienkach i zimomriavky.

    Nina Hradiská

    Rozhlasové pásmo Emila Benčíka Život a smrť s Dávidovou hviezdou imponuje svojou šírkou a dôkladnosťou. Kostru relácie tvorí takpovediac „platónovský“ dialóg naivného s poučením. Autor rozoberá vývin situácie Židov na Slovensku počas druhej svetovej vojny. S faktografickou vrstvou sa prelína emocionálna rovina hudby a slova. Toto bohaté vrstvenie a striedanie polôh dovoľuje udržať pozornosť a vnútorné napätie až do konca.

    Pavol Branko

    Premiéra trojdielneho pásma Emila Benčíka Život a smrť s Dávidovou hviezdou sa stretla so živým ohlasom medzi poslucháčmi a s priaznivým hodnotením v tlači. Autor, skúsený rozhlasový pracovník a publicista, postavil svoju výpoveď na historických faktoch, pričom ich účinok znásobil zakomponovaním celého radu vzácnych archívnych zvukových záznamov výpovedí bývalých väzňov koncentračných táborov, ale aj predstaviteľov bývalého Slovenského štátu a umocnil emotívnou rovinou lyrického (žalmického) hudobného prejavu.

    Pavol Palkovič

    Emil Benčík je poslucháčom rozhlasu dobre známy. V dvojdielnom umelecko-publicistickom pásme Posledný deň vojny, prvý deň mieru využil autentické hlasy celej plejády dejateľov druhej svetovej vojny. Výber je pospájaný vyváženým, dobre premysleným, objektívnym a vecným sprievodným slovom autora.

    Vladimír Babnič

    Pozoruhodné dramaticko-dokumentárne pásmo Emila Benčíka Bol korunou krásy Bratislavy odvysielal Slovenský rozhlas. Autor v mozaike krátkych dialógov a komentárov ponúkol poslucháčovi pôsobivý pohľad na život slávneho bratislavského rabína Chatama Sófera.

    Jozef Repko

    Emil Benčík sa vo svojej zbierke poviedok Rebrík do neba (vysielaných v rozhlase) prejavil ako nonšalantný a kultivovaný rozprávač a takto sa vo svojich najlepších poviedkach približuje k šikulovskému rozprávačskému fenoménu. Svoj realistický žánrový diapazón rozširuje od feérie až k humoreske a burleske a nie je mu cudzia ani anekdota, duchaplná irónia, či sebairónia. Jeho poviedkam nemožno poprieť čitateľskú príťažlivosť, no nemožno mu pritom vyčítať lacnú atraktivitu, povrchnosť, vyprázdnenosť a ľudskú odcudzenosť. A to nie je na pozadí súčasnej porovnateľnej prozaickej tvorby málo.

    Andrej Chudoba

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Čo už môže povedať autor o sebe? Hádam len toľko, že chcel, že sa snažil, aj túžil vytvoriť niečo, čo by malo aký-taký význam aj pre
    Čo už môže povedať autor o sebe? Hádam len toľko, že chcel, že sa snažil, aj túžil vytvoriť niečo, čo by malo aký-taký význam aj pre iných. Ale mohol len toľko, koľko mohol. Keď však tí iní povedia, že aj to málo zato stálo, bude spokojný.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Československého rozhlasu za seriál Čo nového, Bielikovci Prvá cena v rozhlasovej žatve za fíčer Eroica Varsoviensis Cena

    Cena Československého rozhlasu za seriál Čo nového, Bielikovci

    Prvá cena v rozhlasovej žatve za fíčer Eroica Varsoviensis

    Cena Literárneho fondu za cyklus umelecko-publicistických pásiem Dies veritatis – Deň pravdy

    Zlatá medaila Alexandra Dubčeka za seriál Prvý muž Pražskej jari

    Cena Vojtecha Zamarovského za rozhlasovú tvorbu (2001)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PRVÝ MUŽ PRAŽSKEJ JARI (úryvok z rozhlasového fíčra)          V ten deň, dvadsiateho augusta 1968,

    PRVÝ MUŽ PRAŽSKEJ JARI (úryvok z rozhlasového fíčra)

             V ten deň, dvadsiateho augusta 1968, zasadalo až do noci predsedníctvo strany v budove na nábreží Vltavy. Krátko pred polnocou odvolali k telefónu predsedu vlády Oldřicha Černíka. Vrátil sa o chvíľu. Bol biely ako krieda, ruky sa mu triasli.

    Dubček: „Stalo sa niečo, Oldo?“

    Černík: „Volal mi Dzúr. Sovietske tanky prekročili naše hranice.“

    Rozhostí sa hrobové ticho.

    Černík pokračuje tupým rezignovaným hlasom: „Už sú aj tu“.

    Dubček: „Kde tu?“

    „V Prahe. Na Ruzyni pristávajú sovietske lietadlá.“

    Smrkovský: „To ti povedal Dzúr?“

    Černík: „Áno. Dzúra strážia sovietski dôstojníci. Povedal mi: Môžem telefonovať, ale nesmiem opustiť generálny štáb.“

    Do ťaživého ticha sa ozve Dubčekov zlomený hlas:

    „Tak predsa len... Oni to urobili... Toto urobili mne!“

    Smrkovský: „Je to zrada... A tí, čo im v tom pomohli, sedia medzi nami.“

    Černík: „Koho tým myslíš?“

    Pohľady sa uprú na Vasila Biľaka. Ten prudko vstane a začne nervózne pobehovať za radmi kresiel s rukami kŕčovito zohnutými v lakťoch. Odrazu začne nepríčetne kričať:

    „No tak ma zlynčujte... No zabite ma... Prečo ma teda nezabijete?“

    Nikto však nereaguje na jeho hysterické sebaobviňovanie. Dubček stŕpnuto sedí za vrchstolom. Meravo hľadí pred seba, akoby náhle oslepol. V tichu počuť jeho zrýchlený kŕčovitý dych. Vidieť, že mu je zle a z celej sily sa premáha:

    „Ak majú niečo proti mne, prečo si to nevybavia so mnou? Veď som tu, neutekám. Nech si ma berú... Nech ma teda obesia... Ja nesiem zodpovednosť za všetko.“

    Ostatní bezradne pozerajú na seba. Prekvapenie je priveľké, než by sa zmohli na čokoľvek. Ešte stále nemôžu tomu uveriť. Ktosi z nich opakuje tichým hlasom: „Katastrofa, katastrofa.“ Dubček si stisnutými päsťami podopiera hlavu. Odrazu prehovorí ako Jánošík:

    „A nech! Aj keď ma obesia – neodvolám. Nič neodvolám.“

    Tieto slová akoby ho upokojili. Vzpriami sa a udrie päsťou do stola. Pozrie sa na prítomných a prednesie návrh:

    „Počúvajte, ak to veci pomôže, vzdávam sa svojej funkcie.“

    Zaskočení prítomní v zmätku vykrikujú:

    „Nie, nie, to nerob!“

    „To nerieši situáciu.“

    „Nie, Saša, takú radosť im neurob!“

    Smrkovský: „V tejto chvíli nikto z nás nesmie rezignovať. Oni len na to čakajú.“

    Černík: „Ostaneme všetci na svojich miestach. Nepodarilo sa im rozbiť nás doteraz, nesmie sa im to podariť ani v tejto situácii.“

    Dubček: „Mýlil som sa, zle som odhadol ich zámery.“

    Kriegel: „Čo budeme robiť?“

    Barbírek: „A vie o tom prezident?“

    Dubček: „Treba ho zavolať. Nech sme všetci spolu v tejto chvíli.“

    Slova sa ujíma Černík: „Sme predsa legálna vláda. Sme riadne zvolení predstavitelia tohto štátu a tejto strany. Nikto nás nezosadil, ani nemôže... Tak teda konajme každý, za čo sme zodpovední.“

    Lenárt: „Nech všetky orgány štátu a strany, pokiaľ možno, fungujú normálne. Aby si ľudia nemysleli, že sa rúca svet.“

    Dubček: „Lenárt má pravdu. Je to jediné východisko.“

    Medzitým prišiel z Hradu prezident Ludvík Svoboda. Je rozrušený, ale navonok pôsobí pokojne a vyrovnane:

    „Musíme stoj čo stoj zabrániť krviprelievaniu. Ja ako hlavný veliteľ armády navrhujem okamžite vydať rozkaz, aby vojaci ostali v kasárňach a v nijakom prípade nepoužili zbrane, aby sa nedali vyprovokovať.“

    Kriegel: „A máme tu nový Mníchov, ďalšiu kapituláciu.“

    Svoboda: „ A ty by si chcel čo? Postaviť sa proti?“

    Černík: „Nezmysel, to by bola samovražda.“

    Svoboda: „Nemáme morálne právo strhnúť národ do katastrofy.“

    Smrkovský: „Oni sú odhodlaní na všetko, budú strieľať bez pardonu.“

    Svoboda: „Nesmieme im dať zámienku, lebo potečie krv. Hovorím vám, preleje sa more krvi... Kto z vás si to zoberie na svedomie? Ty? Ty? Alebo ty?“

    Dubček: „Nemáme inú možnosť. Ludvík, vydaj rozkaz armáde. Hneď teraz. To je prvé, čo musíme urobiť.“

    Barbírek: „Okamžite zvolajme Ústredný výbor strany.“

    Černík: „Ja sa pokúsim zvolať vládu, ak sa to vôbec dá.“

    Mlynář: „Bolo by dobre, keby sme k situácii zaujali jednotný postoj a vydali vyhlásenie predsedníctva.“

    Dubček: „Súhlasím so Zdenkom Mlynářom: vydajme vyhlásenie. Skoncipujte ho... Zdeněk, prosím ťa, ujmi sa toho.“

    Niektorí odchádzajú k telefónom, akoby sa náhle prebrali z údesného sna a pokúšali sa ho rýchlo striasť zo seba. V tej chvíli Dubček siahne do vrecka a vytiahne akýsi list. Chvíľu sa naň pozerá a odrazu povie ospravedlňujúcim tónom:

    „Tuším pred tromi dňami... Áno, predvčerom... som dostal od Brežneva list. Myslím... Myslím, že by ste sa mali s ním oboznámiť.“

    Preruší ho Biľak, ktorý akoby ožil:

    „A prečo si nám ho neprečítal hneď vtedy, keď si ho dostal?“

    Dubček zarazene naňho pozrie:

    „Chcel som, ale nebolo času... Napokon, nič nové v ňom nie je. Počúvajte.“

    Dubček číta Brežnevov list, zadŕha sa pritom viac ako inokedy, mýli sa, preskakuje slová. List je dlhý a plný známych fráz o socializme a jeho ohrození v Československu. Všetci to už počuli neraz, poznajú to naspamäť. V liste nie je nič, čo by sa dalo vysvetľovať ako varovanie pred inváziou. Takmer nikto nepočúval, bolo to už zbytočné. Tí, čo tu ešte ostali, myslia na to, čo bude ďalej, čo sa stane s nimi, čo sa bude diať na uliciach.

    Medzitým Mlynář a Císař pripravili návrh prehlásenia predsedníctva „všetkému česko-slovenskému ľudu“. Mlynář číta text:

    „Predsedníctvo apeluje na všetkých občanov našej republiky, aby dodržiavali pokoj a nekládli odpor ozbrojeným silám, ktoré k nám prichádzajú. Preto ani naša armáda, bezpečnostné sily alebo ľudové milície nedostali príkaz brániť vlasť...“

    Kriegel ironicky poznamenal: „História sa opakuje v čoraz horšom vydaní. Je to hanba.“

    Smrkovský: „Prosím ťa, Františku, neprerušuj.“

    „Tento akt protirečí nielen všetkým zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale aj základným normám medzinárodného práva.“

    Na toto okamžite zareagoval Biľak: „Tak toto nie... Ja to nepodpíšem. Nikdy nepôjdem proti Sovietskemu zväzu.“

    Smrkovský na to zareaguje: „A ja ti zasa hovorím: kto sa v tejto ťažkej hodine dá do služieb okupantov, zradí národ. Bude sa zodpovedať za to pred súdom histórie.“

    Biľak: „Okupantov? Kto sú pre teba okupanti? Sovieti?“

    Smrkovský: „Okupanti sú tí, čo nás okupujú, tí, čo nás zradne a hanebne napadli.“

    Kolder: „Hovorí z teba nenávisť... Týmto vyhlásením zmätieme národ a postavíme ho proti Sovietom.“

    Černík: „Nie my, ale oni sa postavili proti nášmu ľudu.“

    Barbírek: „To, čo predviedli, je invázia a okupácia a my im to nesmieme legalizovať.

    Mlynář: „Ešte som nedočítal, počúvajte: Všetci vedúci činitelia štátu, strany a Národného frontu ostávajú vo svojich funkciách, do ktorých boli zvolení.“

    Černík: „To je správne, neustúpime a neodstúpime.“

    Biľak: „Uvedomujete si, čo robíte? Ženiete ľudí proti našim spojencom. Ja také vyhlásenie nepodpíšem.“

    Barbírek: „ Saša, daj hlasovať.“

    Dubček: „Dobre, hlasujme.“

    Sedem hlasov je za, štyri proti. Za prijatie vyhlásenia hlasujú Dubček, Smrkovský, Kriegel, Špaček, Černík, Barbírek a Piller. Súhlasia s ním aj členovia sekretariátu Šimon, Císař, Slavík, Mlynář a Sádovský. Proti hlasujú Biľak, Kolder, Švestka a Rigo. Proti sú aj Indra, Kapek a Jakeš.

    Dubček: „Väčšinou hlasov sme uznesenie prijali. Navrhujem, aby sme ho okamžite zverejnili.“

    O štvrtej nadránom ostali v Dubčekovej pracovni už len Smrkovský, Kriegel, Špaček, Šimon, Mlynář, Sádovský, Slavík, ale aj, to je prekvapujúce, dvaja z druhého tábora, Kapek a Jakeš.

    Zvonku počuť hluk vojenských vozidiel, krik a skandovanie: Dubček, Dubček...

    Smrkovský: „Poďte k oknu, pozrite sa, už idú po nás.“

    Dubček: „Treba okamžite zvolať zjazd strany.“

    Kriegel: „Ale kto ho zvolá? Nás o chvíľu zatknú.“

    Dubček: „Mestský výbor v Prahe... Šimon.“

    Pred budovou Ústredného výboru zastala čierna volga sovietskeho veľvyslanectva a za ňou s rachotom tiahnu tanky a obrnené vozidlá. Vyzerá to ako neskutočná scéna z vojnového filmu. Z tankov vyskakujú sovietski vojaci s červenými baretkami na hlavách a s námorníckymi tričkami pod blúzami. V rukách samopaly pripravené na výstrel.

    Čata výsadkárov vojde do budovy.

    Dubček sa trpko usmeje: „Tak si už po mňa prišli. No vidíte, nemusel som chodiť za nimi ja.“

    Dvere na Dubčekovej pracovni sa prudko rozletia a dnu sa vovalí osem sovietskych vojakov so samopalmi. Obstúpia všetkých prítomných zozadu a na zátylky im namieria samopaly. Nízky plecnatý plukovník si najprv každého premeral ostrým nevľúdnym pohľadom a potom po rusky oznámil, že je poverený poskytnúť im ochranu.

    Dubček sa ohradí: „Ochranu? My nepotrebujeme nijakú ochranu.“

    Krpatý plukovník očervenie a zlostne sa oborí na Dubčeka:

    „Negovoriť... Ticho sideť, panimajete?“

    Barbírek sa obrátil k Dubčekovi: „Vidíš, Saša, čo s nami robia? A to je ešte len...“

    Plukovník sa opäť rozkričal: „Česky negavoriť!“

    Mlynář to už nevydržal. Pocit hnevu a poníženia vyrazil z neho ako splav. Kričal po rusky:

    „Kde myslíte, že ste? Ste v pracovni prvého tajomníka komunistickej strany Československa. Máte rozkaz zakazujúci nám hovoriť? Máte? Nemáte! Správajte sa teda tak, ako vám rozkázali!“

    Nízky plukovník s hŕbou metálov na blúze sa prekvapene zahľadel na Mlynářa. Už-už otváral ústa, že niečo povie, ale nepovedal nič. Bez slova vyšiel z miestnosti.

    Dubček sa načiahne po telefóne. Chce zatelefonovať sovietskemu veľvyslancovi Červonenkovi. Vojak, ktorý stojí pri ňom, je však rýchlejší. Schytí telefón a odtrhne šnúru. Dubček zmeravel a udivene pozerá na slúchadlo s kusom hompáľajúcej sa šnúry.

    Zvonka dolieha cez otvorené okná krik a skandovanie zhromaždeného davu: Dubček, Dubček, Dubček...! Ľudia spievajú hymnu. Vtom sa rozľahnú výstrely. Dubček sa prudko pohne k oknu, ale vojak ho zadrží. Iný vojak rýchlo zavrie okná. Ale aj tak dolieha dnu skandovanie spred budovy: Ať žije Dubček. Jděte domů! Jděte domů!

    Dubček si sadne za písací stôl a zloží si hlavu do dlaní. Doľahne naňho ťažká, tupá únava a skleslosť. Ako by si až teraz uvedomil ťarchu zodpovednosti za všetko, čo sa deje a udeje:

    „Len, preboha, aby nestrieľali!“

    Na všetkých v miestnosti padne ťarcha bezmocnosti.

    „Na čo ešte čakajú?!

    František Kriegel využil čas čakania tak, že si na koberci vyhliadol miesto, uvoľnil si opasok, ľahol si a aktovku si dal pod hlavu. Neuveriteľné, ale o chvíľu už pokojne chrápal. Šimon zasa siahol do regála a vytiahol prvú knihu, ktorá sa mu dostala pod ruku – Dejiny starého Grécka.

    „Tak sa pozrime, čo nás čaká.“ Nalistuje stránku a číta nahlas: – Demokracia nie je najlepšie zriadenie, lebo vedie k všeobecnému poklesu disciplíny. – Tak už viete, prečo sem prišli?“

    Už je ráno a stále sa nič nedeje. Len cez zavreté okná počuť hluk davu a výkriky Ať žije Dubček! Aj vojaci sú zvedaví, čo sa tam deje. Niektorí pristúpia k oknu. Chvíľkovú nepozornosť stráží využijú strážení a tiež sa nahrnú k oknám. Na ulici húfy mladých ľudí, zrejme študentov, sa usilujú dostať k budove Ústredného výboru. Cestu im prehradili tanky a rojnica samopalníkov v červených baretoch. Odrazu – výstrely, salvy, jedna, druhá. Mladík zasiahnutý guľkou padá do kaluže krvi.

    Dubček: „Bože, nie. Toto nie... Treba zavolať Červonenkovi, nech zastaví streľbu!“

    Barbírkovi prišlo zle, napína ho na zvracanie, ale nikto si ho nevšíma. V tom zmätku sa Smrkovskému podarí dostať do miestnosti sekretárky a odtiaľ zavolať Červonenkovi:

    „Pred našimi očami zastrelili chlapca. Počujete ma ? To vy nesiete zodpovednosť za túto preliatu krv a za všetko, čo sa tu deje...“

    Dvere sa rozletia, dnu vpadne rozzúrený sovietsky vojak. Schmatne Smrkovského ruku so slúchadlom a druhou rukou vytrhne šnúru zo steny. Zreve na Smrkovského: „Naspäť, hneď, hneď!“

    „Dobre, dobre, neposeriem sa.“

    Asi po troch hodinách čakania sa vráti nízky plukovník, ten s troma radmi metálov na hrudi. V ruke drží nejaký zoznam. Pozrie prísne na prítomných a začne vyvolávať:

    „Dubček Aleksandr.“

    Nik sa neozve. Dubček mlčí. Bojkotuje toto divadlo.

    „Smerkofskij Josif.“

    Ten ironicky zreve ako na vojenčine: „Zde!“

    „Krígeľ Francišek... Špačik Josif... Pôjdete s nami“.

    Dubček: „Kam? Kam nás chcete odviesť?“

    „K veliteľovi.“

    Smrkovský: „A títo dvaja civili, čo stoja za vami, tí sú kto?“

    Ozve sa jeden z nich: „My? My sme členovia revolučného výboru na ministerstve vnútra. Riadime teraz jeho prácu.“

    Dubček: „Vy? A čo potom riadi minister vnútra a vláda?“

    „Vláda bude riadiť, keď sa ustanoví.“

    Dubček: „Aká vláda sa má ustanoviť?“

    „Robotnícko-roľnícka revolučná vláda.“

    Smrkovský: „Ale, ale, pozrime sa. A kto bude na čele tej vašej vlády? Indra? Biľak?“

    Dubček: „Vy nás teda zatýkate?“

    „Taký je rozkaz.“

    Smrkovský: „A čo s nami mienite urobiť?“

    „To sa dozviete. Do večera začne pracovať revolučný tribunál.“

    Smrkovský: „Ach tak, teda tribunál... Ale ústava také niečo nepozná.

    Dubček: „Nechaj to, Jozef, nemá to význam.“

    „Odovzdajte zbrane!“

    Dubček: „Čože? Zbrane? Aké zbrane?“

    Smrkovský sa rozosmeje a začne si ostentatívne prehľadávať vrecká: „Žiaľbohu, nemôžem vám poslúžiť. My nijaké zbrane proti vlastnému ľudu nepotrebujeme.“

    Eštebák pristúpi k Dubčekovi, načiahne sa a – zarazí. Dubček s odzbrojujúcim úsmevom zdvihne obe ruky nad hlavu a pokojne povie: „No tak, hľadajte, hľadajte...“ Plukovník KGB sa celý čas len prizeral, zrejme pochopil absurdnosť situácie a zavelil:

    „Odchod!“

    Smrkovský odchádzajúc vysypal z cukorničky kocky cukru na papierový obrúsok a vopchal si ho do vrecka: „Cukor sa vždy zíde, mám s tým svoje skúsenosti.“

    „Poďme, poďme!“

    Dubčeka vyviedli zadným vchodom na nádvorie, strčili do pancierového vozidla a odviezli na letisko.

     

    Rádio (poviedka z cyklu Rebrík do neba)

             Otec došiel z mesta neskoro, až pred polnocou. Kobylka Hilda dotiahla doštenák pred bránu, zastala a nepokojne fŕkala a hrabala kopytom. Mater napajedená čakala v kuchyni, kým vrzne bránka a otec vojde s vozom do dvora. Chystala mu dlhé litánie. Ale keď neprichádzal, sama vyšla na dvor a z dvora na ulicu. Vzápätí sme začuli jej prekvapený a vystrašený hlas:

    „Mišo, kde si?“ A hneď nato o oktávu vyššie: „Mišo, čo je s tebou? Ježišikriste, čo mu je?“

    To už aj my sme vybehli všetci von. Vo svite mesiaca vidíme, že mama sa skláňa nad vozom a zúfalo drme otca. Ten leží vystretý horeznak na doštenom dne voza a nehýbe sa.

    „Čo mu je?“

    „Neviem, neviem. Leží tu a neviem, čo je s ním. Veď je celkom stuhnutý.“ Odrazu srdcervúco zakvíli. „Mišóóó! Božemôj, je mŕtvy.“

    Stuhli sme aj my. Mŕtvy, chvalabohu, nebol. Bol opitý. Opitý do nemoty, na tvrdo. Hneď nám odľahlo. Zaniesli sme ho do prednej izby, uložili na posteli. Zatiaľ čo mama, nariekajúc a preklínajúc súčasne, prikladala otcovi na čelo mokré uteráky, doteperili sme z voza dve skrinky, zakutrané v huňatej konskej deke.

    „Čo to môže byť?“ mudrujeme. Dve alabastrovo čierne drevené truhličky. Strýko Jano nerozhodne podotkol:

    „Vyzerá to ako rádio.“

    „Čože? Rádio? A to nám bude načo?“

    A naozaj, bolo to rádio na batérie a suchý článok. Jedna skrinka bola veľké starosvetské rádio, druhá reproduktor.

    Úplne nás to ohúrilo. Rádio v našej, pánombohom i vrchnosťou zabudnutej dedinke v horách pod Tríbečom mal iba pán učiteľ Čepič. V tých časoch bol to drahý špás a málokto si to mohol dovoliť. Ako prišiel otec k rádiu? Ha, to sme ani nešípili.

    Rozrušení sme sa pobrali spať. Ale v noci sme sa naľakali ešte raz. Prebudilo nás kikiríkanie kohúta. Kikiríkanie kohúta uprostred noci nie je dobré znamenie. Navyše, to pľuhavstvo, akoby zaškrečalo priamo nad posteľou. Rozospatá a vystrašená mama zažala petrolejovú lampu.

    „Kdeže je ten zrádnik?“ Myslela tým kohúta. Hľadali sme ho na skrini, po kútoch, pod posteľami – nikde nič. Mama uprela podozrievavý pohľad na otca. Od neho by to vystalo. Ale na mol opitý otec ležal hore znak na posteli a odfukoval ako parná lokomotíva. Záhadu sme si nevedeli vysvetliť. Mama sfúkla lampu a políhali sme si. Nestihli sme ani zaspať, keď sa kikiríkanie ozvalo znovu. Ešte hlasnejšie a škrekľavejšie ako predtým a celkom zblízka.

    „Ten hnusák je tu niekde schovaný!“ vykríkla mama a teperila sa z postele. Prekutali sme celú izbu, márne. Čo sa to tu deje? Čo to má znamenať? Začali sme sa báť. Ešte aj náš papagáj (anduliak žltochvosty) s našuchoreným perím splašene mykal hlavou v klietke. Opatrne som navrhol:

    „Poďme sa pozrieť do kurína, či je kohút tam?

    Ale nikto sa nepohol. A vtedy sa ozvalo znovu: kikirikí! Všetci sme sa strhli a zahľadeli tým smerom. A onemeli sme od prekvapenia. Papagáj v klietke sa nadul, natiahol krk a zachrípnutým hlasom zakikiríkal. Pozdalo sa mi, že pritom sprisahanecky žmurkol na mňa jedným očkom.

    Záhada sa teda vysvetlila. Klietku s papagájom sme na deň vynášali na dvor a on, beťár jeden, naučil sa od kohúta perfektne kikiríkať, a takto nás prekvapil a nastrašil.

    Ráno sa otec zobudil s hlavybolením a celý omrdený. Oči mal červené ako angorský zajac. Spustil nohy z postele a začudovane sa zahľadel na svoje nohy v deravých ponožkách. Mama ho po očku sledovala a mlčala, a to neveštilo nič dobré. Nakoniec to, ako zvyčajne, nevydržala:

    „Ty nemáš v sebe ani kúsok hanby. Takto sa doriadiť. Ako ten najposlednejší ožran!“

    Otec na mamine slová nereagoval. Tváril sa, že sa ho to netýka. Pristúpil k vedru s vodou, nabral si plný plechový hrnček a vylogal na dúšok. Nepozrúc na mamu, utrúsil:

    „A statok si už napojila?

    Celý náš statok pozostával z kobylky Hildy a z jednej kozy. Mama akoby len na to čakala.

    „Napojila?“ Akurát! Zato ty si sa napojil, čo? Ty si sa naslopal nie za jedného, ale za dvoch volov.“

    Otec nereagoval ani na „dvoch volov“, len zmraštil čelo. Bez slova sa pobral do maštale napojiť „statok“. Keď sa vrátil, v kuchyni už rozvoniavala meltová káva s cigóriou a hrianky s husacou masťou. Aj mame už ako-tak prešla zlosť a nasadila zmierlivejší tón.

    „A hento onô... to rádio, to máš odkiaľ?

    „Od Žida.“

    „Od koho,“

    „Veď ti vravím, že od Žida.“

    „Od Dojča? Ale veď ten nemá rádio.

    „Ale čoby od Dojča. Od Rozencvaja z mesta.“

    V našej dedine bol len jeden Žid. Volal sa Adolf Deutsch. Mal trafiku a malý krámik. A mal aj tri mimoriadne škaredé dcéry a chlapca v mojom veku. Chodili sme spolu do ľudovej školy. Volal sa Jošua. Naozaj, tak sa volal – Jošua Deutsch. Doma ho volali Joše. Pán učiteľ Mikuláš Čopič nám v škole vysvetlil, že Dojč je Nemec, ale Jošua, hoci je Dojč, nie je Nemec, je Slovák. Vlastne nie je Slovák, je Žid. Ale keď sa to tak vezme, nie je Žid, lebo je pokrstený. Boli sme z toho celí popletení. A akoby toho nebolo dosť, ohúril nás tvrdením, že Jošua je po hebrejsky Ježiš. Teda Jošua je vlastne Ježiš. Viac nám nebolo treba: Ty Ježiš! vykrikovali sme naňho každú chvíľu s veľkým potešením, Ty Ježiš taký-onaký, veď to poznáte. Učiteľ nám to pod hrozbou trojky z mravov zatrhol: „Tak dosť! Nijaký Jošua, rozumiete, nijaký Ježiš! Bude sa volať Jozef, rozumeli ste!“ A tak sa z Jošua-Ježiša stal obyčajný Jožo.

    Mama sa obrátila na otca:

    „A či vieš, čo sa stalo Dojčovcom?“

    Otec sa neozval. Neveľmi sa hrnul do rozhovoru s mamou. Vyčkával, čo povie ona a či to neobráti proti nemu. Ale mama už prehodila výhybku na zmierenie.

    „Predstav si, Mišo, že niekto im na dvere namaľoval nápis „Hitler sem, židák ven“. A ešte sa im aj pred dverami vyondil. Takú veľkú kopu im tam narobil, fuj.“

    „Aspoň vidíš, aké svine vedia byť daktorí ľudia.“

    „Jáj, čo už len môžu mať proti ním? Veď tí Dojčovci sú poriadni ľudia.“

    Ja som sa s Jožkom Deutschom kamarátil až do konca. Teda, až kým ho s celou rodinou nevyviezli do mesta. Ľudia hovorili, že tam ich spolu s ostatnými Židmi naložili do vagónov a vyviezli bohvie kam. Nepomohlo im ani to, že boli Deutschovia a starý mal dokonca meno Adolf ako sám Hitler, ani to, že si deti dali pokrstiť.

    Aj vec s rádiom sa vysvetlila.

    Stalo sa to takto: Otec sa vracal z jarmoku, zastavil sa ešte v obchode u Rozencvaja. Tak nazývali ľudia z okolitých dedín „Obchod s rozličným tovarom“, ktorý patril Dávidovi Rosenzweigerovi. Patril, ale už nepatrí. Arizoval ho Gašpar Trnka, švagor okresného veliteľa Hlinkovej gardy. Tento Trnka, vyučený šuster, sa v obchodovaní vôbec nevyznal, preto zamestnal starého Rosenzweigera ako predavača v jeho vlastnom obchode.

    Mimochodom, s tým Trnkovým švagrom, všemocným okresným veliteľom Hlinkovej gardy Félixom Žáčikom mal otec galibu. Jedného dňa prišli po otca žandári. Predviedli ho na žandársku stanicu v meste a vyšetrovali. Vraj ho niekto z dediny udal, že vozí partizánom živnosť do hory. A bol tam aj ten Félix Žáčik. On tam len tak sedel a počúval. Otec všetko popieral. Vtedy sa ten Žáčik zdvihol, pristúpil k otcovi a skríkol:

    „Priznaj sa, ty sviňa!“

    A vyťal otcovi také zaucho, že ten skoro ohluchol.

    Po vojne Žáčika súdili ako kolaboranta a predvolali za svedka aj otca. Sudca sa ho opýtal:

    „Poznáte tohto človeka?“

    „Ako by som nepoznal. Žáčik je to. To je ten, čo mi dal facku.“

    „Dobre, povedzte súdu, ako to bolo?“

    „Nuž takto,“ otec pristúpil k Žáčikovi, zahnal sa a vylepil mu také zaucho, že ten skoro spadol z lavice.“

    „Čo to robíte!“ skríkol sudca.

    Otec pokojne odvetil:

    „Nič, pán sudca Len som mu vrátil požičané a sme si kvit.“

    V ten deň, keď otec vkročil do Rosenzweigerovho krámu, sedel starý Žid za pultom akýsi nesvoj a ukláňal sa, ako by sa modlil po židovsky. Otca poznal, pokynul mu, aby pristúpil bližšie.

    „Čo vám je, pán Rozencvaj?“ Ako som už povedal, tak volali starého Rosenzweigera tunajší ľudia – „ajvaj Rozencvaj“.

    „A vy to neviete, Mišo? Židov budú brať. Všetkých nás poberú. Ale predtým nám zoberú všetko, čo máme. Vidíte, už mi zarizovali obchod. A zhabú všetko, čo mi ešte ostalo. Čo sa človek natrápi, kým o všetko príde,“ povzdychol si. „Chcú nás vysťahovať.“

    Otec sa začudoval.

    „Čo nepoviete. Vysťahujú vás – a kam?“

    „To nevie nikto. Možno do Palestíny, alebo na Madagaskár.“

    „Phíha, tak ďaleko?“ otec vystrúhal na tvári údiv, hoci vôbec nevedel, kde sa tie miesta nachádzajú.

    Dávid Rosenzweiger smutne zopakoval:

    „Ajvaj, tak veru. Zlé časy prišli na nás, Mišo.“ Pozrel otcovi do očí a nečakane navrhol. „Počujte, Mišo, vy ste slušný človek, hoci ste kresťan, nekúpite rádio?“

    „Čože? Rádio?“

    Táto nezvyčajná ponuka zaskočila otca ešte väčšmi. Dávid Rosenzweiger rezignovane mávol rukou.

    „Ja ho už nebudem potrebovať, dám vám ho za bagateľ. Ak ho nepredám, aj tak mi ho zhabú. Židia nesmú mať rádiá.“ Chvíľu uvažoval a dodal, „mohol by som vám to rádio dať aj zadarmo, ale my, Židia, nemáme vo zvyku dávať len tak, chápete?“

    Otec to chápal. Kšeft je kšeft. Obchodník je preto obchodník, aby predával, a nie rozdával.

    Nuž a tak otec za lacný groš prišiel k rádiu. Aby sme si rozumeli, udialo sa to tuším v marci alebo v apríli roku tisíc deväťstoštyridsiateho druhého, keď brali Židov.

    Po dobrom kšefte pozval Dávid Rosenzweiger otca na oldomáš do kumbálka vzadu za obchodom.

    „Vieš, Mišo,“ už mu tykal, bol od otca dobre starší. „My, Židia, sa môžeme opiť iba raz v roku, na sviatok Purim. Ale bohviekde ja už budem, keď bude Purim. Čo by si povedal, keby som si urobil Purim výnimočne teraz? Keď už je všetko na hovno, nech je aspoň veselo. Nemám pravdu? Adonai mi to zaiste odpustí. Veď aj on vidí, čo tu s nami robia.“

    Otec mu dal zapravdu. Keď pripiť, tak pripiť, to otec nikdy neodmietol. A tak si pripili, a nie raz, nie dva. Štrngali si a pritom žalostili nad svojimi osudmi a svorne nadávali na pomery, na arizátorov a gardistov, na Šaňa Macha, aj na „tlstého Jožka“ prezidenta Tisu, aj na toho vrieskajúceho šialenca Heilhitlera. Preklínali bohatých Židov, čo sa za peniaze a zlato vykúpili od pracovných táborov. Ušlo sa aj farizejským kresťanom, čo sa tešia, že berú Židov a oni uchmatnú ich majetky a zaujmú ich miesta.

    „Stretol som nášho rabína,“ vykladá starý Dávid Rosenzweiger. „Chudák, taký je zúbožený a zošúverený ako starý hríb. Vraví mi: Dávid, zle je s nami.“

    Ja mu na to:

    „Zle, Arne, zle.“

    A on:

    „Veľmi zle, Dávid.“

    A ja:

    „Veľmi zle, Arne.“

    A on:

    „Horšie už ani nemôže byť, Dávid.“

    Ja:

    „Môže, Arne, môže. Poznáš slovenské porekadlo: Už len raz bude zle a potom už nikdy lepšie.“

    On:

    „Boh nám trpieť dá, ale nedopustí, aby sme zahynuli, Dávid. Verme mu. Ale ty v neho neveríš, čo?“

    Ja na to:

    „Ja v neho verím, Arne, ale či aj on verí vo mňa. O tom pochybujem.“ Tak sme sa rozišli.

    Sedeli so zvesenými hlavami a popíjali.

    „Čo už mám zo života,“ žalostil starý Dávid Rosenzweiger. „Neviem, či vieš, Mišo, že chudera žena mi zomrela pred rokom. Dcéra sa vydala do Maďarska, žije v Pešti. Ostal som sám. Živnosť mi vzali. Na kabát mi pricapili túto žltú hviezdu, aby sa mi ľudia zďaleka vyhýbali, ako by som mal prašinu alebo lepru. Nedávno ma jeden tunajší ožran a povaľač stretol na ulici, odpľul si a zbliakol na mňa: ty prašivý židák!“

    Otcovi prišlo starého človeka ľúto: „Nevšímajte si takých chrapúňov, pán Rozencvaj. Kto sa chrapúňom narodil, chrapúňom ostane do smrti!“

    „Ty, Mišo, si slušný a dobrý človek“

    Otec sa ohradil:

    „Ako to môžete vedieť. Nevidíte do mňa, nie som zo skla.“

    „Vidím do teba, Mišo. Zrakom nie, ale srdcom.“

    „Ibaže tak,“ pripustil otec.

    „Si chudobný človek, Mišo.“

    Otec sa opäť ohradil.

    „Nie som nijaký bedár, nemyslite si, pán Rozencvaj. Mám tri jutrá zeme a koňa.“

    Dávid Rosenzweiger mávol rukou, akoby odháňal muchu.

    „Tri jutrá? To je hovno. Si chudobný človek, Mišo. Chudobný, ale statočný.“

    „Nuž, to som,“ prisvedčil nakoniec otec.

    „A si šťastný človek, Mišo.“

    „Prečo si myslíte, že som šťastný?“

    „Preto, Mišo, lebo ty nie si Žid. Ja, napríklad, som Žid. Ale poviem ti pravdu, nechcel som byť Žid. Pomôžem si?“

    „Za to človek nemôže, pán Rozencvaj. Moja sestra sa vydala za luterána. A nech by sa vydala aj za mohamedána, čo na tom. Aj to je človek, nie?“

    Otec bol na tie časy tolerantný človek.

    „Ty si šťastný človek, Mišo,“ opakoval starý Rosenzweiger, lebo už mal pod čapicou, „ nie si Žid a nie si ani bohatý.“

    „Nuž, Žid nie som, to je svätá pravda. Ani bohatý nie som,“ pripúšťal otec. Aj on už mal pod čapicou.

    „No vidíš! Ani je nepatrím k bohatým Židom.“

    „Vy ste taký Žid, pán Rozencvaj, akoby ste ani neboli Žid,“ potešil ho otec. A aby nebolo málo, ešte pridal: „Vy ste lepší človek ako bársktorý kresťan.“

    „Háčik je v tom, Mišo, že podľa pána Hitlera som zlá rasa, a to je veľká galiba. Keby žila moja mater, opýtal by som sa jej: mamen, načo si ma porodila? Keby si ma nebola porodila ty, mohla ma porodiť nejaká dobrá kresťanka a bol by som čistokrvný árijec, ako ty, Mišo. Ty si spokojný s tým, čo máš.“

    „No, keby som mal viac, nedbal by som,“ zašomral otec.

    „Niečo ti poviem, Mišo. Bol jeden milionár a ten mal všetko, čo chcel. Ale nemal nikoho, kto by ho mal rád. Preto bol nešťastný. Vybral sa za rabínom.“

    „Tak to bol asi Žid, nie?“

    „Pravdaže Žid. Veď ti vravím, že to bol milionár.“

    „Aha.“ Čo sa toho týka, otec nemal nijaké skúsenosti s milionármi.

    „Tak ten milionár sa sťažoval rabínovi, že je nešťastný. Rabín mu vraví: – Pozri sa von oknom, čo vidíš za tým sklom? Čo vidím? Čo vidím? Nuž, vidím ponáhľajúcich sa ľudí na ulici. Jeden opravuje bicykel a na rohu ulice žobre nejaký trhan. Dobre, hovorí rabín, teraz sa pozri sem, ukáže na veľké zrkadlo v zlatom ráme. Povedz, čo vidíš za týmto sklom? Čo vidím? Nuž, vidím seba. A rabín mu na to: V tom je tvoja bieda, pozeráš na svet cez takéto postriebrené sklo v pozlátenom ráme a tam vidíš len seba. Žiješ len pre seba. Preto si nešťastný.“

    Starý Dávid Rosenzweiger sa zahľadel skúmavo otcovi do očí:

    „Rozumieš, Mišo, prečo ten boháč bol chudobnejší ako ty? Ty sa nepozeráš v zrkadle na seba.“

    Otec sa opäť ohradil:

    „Čoby som sa nepozeral, pozerám. Ako by som sa ináč oholil?“

    Takto sa zhovárali a pritom popíjali, až sa obaja zrúbali pod obraz boží. Otec sa pokúšal potešiť starého pána:

    „A možno sa nebudete mať tam zle.“

    „Kde tam, Mišo? Kde tam?“

    „Nuž tam, kam vás pošlú.“

    „Aha. Možno nás pošlú do kúpeľov, čo myslíš?“ Starý Rosenzweiger nestrácal zmysel pre humor a sebairóniu ani v takejto chvíli: „Rozumieš, Mišo? Všetkých nás pošlú do kúpeľov na zotavenie. Židia sú chorá rasa, treba nás liečiť. Tak je to, Mišo. Len čo to budú za kúpele nevieme a či sa tam všetci pomestíme.“

    Starý muž skľúčene sklonil hlavu a zmĺkol. Otec, už dobre rozjarený, nepochopil jeho alúziu o kúpeľoch.

    „No vidíte. Dá pánboh, že sa to dobre skončí. Veď vy, Židia, ste šikovní, prekabátite ich.

    „Hovoríš ako rabín.“

    „A čo hovoril rabín?“

    „Nuž, prišiel za rabínom veriaci Žid a pýta sa ho: Rebbe, môžem pri modlení fajčiť? – Nie, keď sa modlíš, nesmieš fajčiť, Talmud to zakazuje. – A keď fajčím, môžem sa modliť? Rabín sa zamyslel: – O tom sa v Talmude nič nehovorí, takže môžeš. Vidíš, Mišo, akí sme prešibaní?

    A po chvíli ticho dodal:

    „Hovno nám to pomôže.“

    Otec, pravdaže, nerozumel z toho ani zblo, sotva sa už držal na nohách.

    „Tak zbohom, pán...oný...“ bľabotal.

    „Zbohom, Mišo.“

    Pomocou starého Rosenzweigera sa dotackal do voza a bezvládne sa doň zvalil. Ležal tam vystretý a stuhnutý ako nebožtík na márach. Starý Rosenzweiger mal ešte toľko rozumu, že zakričal na kobylu: Hijó, hijó! To Hilde stačilo, pochopila, o čo ide a sama dotiahla voz s otcom až pred bránku nášho domu.

    Nuž, tak sme prišli k rádiu. Keď otec ako-tak vytriezvel, osadil na dvore dve dlhé hrabové žrde a natiahol pomedzi ne drôt.

    „A to už je načo?“ zastarela sa mama.

    „Nevieš? To je anténa.“

    „Ten drôt?“ čuduje sa mama.

    „Na ten drôt sa chytajú vlny“, poúča ju otec. „Čím je dlhší, tým viac vĺn nachytá.“

    A nastala slávnostná chvíľa. Zhŕkli sme sa všetci okolo tej čudesnej skrinky. Ako najvzácnejší kus nábytku v dome trónila hrdo v kuchyni na kredenci. Otec otočil gombíkom. Ozval sa praskot, potom chrapot a pískanie. Otec toľko krútil gombíkom, až nakoniec natrafil na hlas a z rádia zazneli prvé slová: „Kedves halgatóink, most a Magyar rádió hírei kóvetkezneik...“

    Mama zarazene zvolala:

    „Mišo, ná, čo si to kúpev? Šak to je maďarskô rádijo.“

    Otec zahrešil:

    „Teremtette, kutyafájat, az angyalom!“ Toľko vedel po maďarsky zo školy. No potom, keď rádio naladil, ono rozprávalo, spievalo a hralo nielen po maďarsky a po nemecky, ale aj po slovensky, aby sme aj my, pospolitý ľud rozumeli.

    „No vidíš,“ triumfoval otec, „nie je to rádio také sprosté ako vyzerá. Vie ono veľa rečí. Aj takých, čo im nikto nerozumie. A ešte aj pekne hrá.

    Pekne ako pekne. Občas šušťalo, chrčalo, praskalo, chrapčalo, ale čo je hlavné – aj hralo. Rádio púšťal otec prevažne len večer, aby sa nevybili baterky. Otec najradšej počúval cigánske čardáše, to bolo jeho.

    „Bem ti otca, vedia tí muzikanti cifrovať, čo?“ vravel s obdivom.

    Keď mal dobrú náladu, schytil aj mamu do tanca. Mama sa naoko bránila:

    „Čo si sa spochabil, Mišo? Mám ja čas vyskakovať s tebou ako blázon po kuchyni?“

    Mama síce frflala, ale na očiach jej bolo vidieť, že jej to dobre padne. Oči jej žiarili ako sviečky na vianočnom stromčeku. Vrásky na čele sa jej vyhladili a zvŕtala sa ako dievka na vydaj.

    „Veď ma tak nevrť, Mišo, krúti sa mi hlava. Už som aj zabudla tancovať.“

    Nezabudla. Neraz si pri rádiu aj zaspievala. Nadchýnala sa vtedajším šlágrom Dedinka v údolí, v podaní Františka Krištofa Veselého.

    „Počúvajte, ako spieva. To spieva o našej dedinke. Však aj tá naša je v údolí, no nie? Aj my máme biele domčeky a ružové muškáty v oknách.“

    Otec sa iba pousmial:

    „Vieš ty, koľko je takých dediniek na Slovensku? Možno aj tisíc.“

    Ja, fafrnok, som so zatajeným dychom počúval herca Gustáva Valacha, ktorý hlbokým zamatovým hlasom vrúcne prisahal slovenskému národu.

    „Toto verím, toto vyznávam, tejto pravde vernosť prisahám!“

    Keď pán prezident a vodca slovenského národa Tiso rečnil o našom úhlavnom nepriateľovi židoboľševizme, ako ohrozuje novú Európu, ktorú budujeme spolu s vodcom Veľkonemeckej ríše Adolfom Hitlerom, všetci sme zbožne počúvali, len otec ho stále prerušoval, a my sme sa za to naňho hnevali:

    „Sprostosť... Keby netáral... Hitlerovi sa vopchal do zadku celý od hlavy po päty...“

    Rádio sa stalo členom našej rodiny. Otec sa tešil z neho ako malý chlapec.

    „Má iba jednu chybu.“

    „Akú?“

    „Že funguje len jednostranne a nedá sa odpovedať naspäť.“

    Mama mu odvrkla: „Chvalabohu, že sa nedá. Ty by si im toľko toho natáral, až by ťa zavreli.“

    Pamätám sa, ako čoraz častejšie prerušovali vysielanie hlásením: „Pozor, pozor, zväzky nepriateľských bombardovacích lietadiel smerujú na severozápad. Achtung, achutung, die Verbände der feindlichen Bomber nehmen Kurs nach Nordewestern...“

    Vybehol som na dvor. Vysoko nad hlavou, na belasej plachte oblohy sa ligotali roje malých strieborných krížikov. Vzduch naplnilo temné kovové dunenie leteckých motorov. Angloamerické bombardéry tiahli na Berlín.

    Aj otec sa zahľadel hore:

    „Keby to zhodili rovno Hitlerovi na hlavu. Hneď by bolo po vojne.“

    Aj toho sme sa dočkali. Tak či onak, bolo to dobré rádio. Prežilo pôvodného majiteľa Dávida Resenzweigera. Ten sa nevrátil z hitlerovských „kúpeľov“, takisto ako môj spolužiak Jošua-Ježiš-Jožko Deutch. Rádio prežilo aj otca. Ten sa pominul po „vítěznem únoru“. Dosiaľ ho mám pred očami, ako sedí v kuchyni pri rádiu a počúva prejav Klementa Gottwalda na Staromestskom námestí v Prahe a šomre si popod šedivé fúzy:

    „Nejako veľmi sa rozkrikuješ, kamarát...“

    Nedávno som sa kutral v starom rodičovskom dome a natrafil som na povale na čudnú vec: na dve čierne skrinky, ukryté v kúte za komínom pod hrubou vrstvou prachu a pavučín. Otcovo rádio. Vlastne „Rozencvajovo“ rádio.

    Už dohralo. Škoda.

    Zobraziť všetko