• Životopis autora

    Narodil sa 25. apríla 1957 v Košiciach. Zmaturoval na gymnáziu v Košiciach (1976), neskôr prešiel rôznymi, často kurióznymi

    Narodil sa 25. apríla 1957 v Košiciach. Zmaturoval na gymnáziu v Košiciach (1976), neskôr prešiel rôznymi, často kurióznymi zamestnaniami. Až do roku 1989 pôsobil v okruhu literárneho, výtvarného a intelektuálneho undergroundu v Košiciach, zúčastňoval sa na bytových seminároch u filozofa Marcela Strýka. Na prelome 70. a 80. rokov sa podieľal na vydávaní samizdatových literárnych zborníkov Trinásta komnata a Nacelle. V novembri 1989 a bezprostredne po ňom aktívne vystupoval za Občianske fórum v Košiciach. V rokoch 1991 – 1992 bol spoluzakladateľom a spolueditorom literárneho almanachu Tichá voda I, II, III. V roku 1990 pracoval ako redaktor znovuobnoveného týždenníka Kultúrny život, v roku 1992 si založil vlastné vydavateľstvo, ktoré neskôr nazval Knižná dielňa Timotej a v ktorom dodnes vydáva najmä prekladové tituly, filozofického alebo teozofického charakteru, blízke jeho autorskému naturelu. Je editorom zošitov súčasnej poézie Veršeonline a venuje sa grafickému dizajnu. Žije v Uloži. Od roku 2000, od zbierky To, používa spolu s menom Erik aj birmovné meno Jakub.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Pre deti a mládež

    Rozhlasová tvorba

    • Cililink (1987)
    • Rozprávkolamy alebo Čo je čo a čo čo nie je (1988)
    • Tuláčik a Klára (1989)

    Editorská činnosť

    • Tichá voda I, II, III (1991, 1992)
  • Charakteristika tvorby

    Do oficiálnej literatúry vstúpil v roku 1989 básnickou zbierkou Súkromné hodiny smútku . Základom Grochovej poetiky je tzv.

    Do oficiálnej literatúry vstúpil v roku 1989 básnickou zbierkou Súkromné hodiny smútku. Základom Grochovej poetiky je tzv. kresťanská lyrika v jej civilnejšom variante. Najmä v druhej básnickej zbierke Grochova poézia nadobudla modernejší výraz, a to cez zapojenie lyrickej postavy do významového diania v básni. Postava Baby Jagy tu symbolizuje stelesnenie zla v ľudských životoch, sémantická viacvýznamovosť však dodáva celému podujatiu charakter hádanky s tajomstvom, narušuje rozprávkový stereotyp, ktorému je čitateľ v pokušení primárne podľahnúť. V tretej básnickej zbierke Bratsestra sa autor posunul od hravého k meditatívnejšiemu typu poézie, ktorá vzdialene pripomína princíp biblických podobenstiev, no sémantický rámec jednotlivých básní je omnoho intímnejší a osobnejší. Elementárne noetické a hodnotové nálezy lyrického subjektu majú svoju skrytú paralelu vo foucaultovskej „kultúrnej archeológii“ ľudských dejín – od mytologických cez náboženské až po moderné civilizačné vrstvy ľudskej pamäti. Autor pritom nestráca schopnosť dotyku s každodennosťou. Do svojej koncepcie „všehomíra“ a „stvorenstva“ zahŕňa aj nepatrné detaily a podrobnosti, sprevádzajúce človeka na jeho ceste k sebe samému. Pozitívne vyústenie Grochových básní sa umelecky účinne spája s prírodným základom jeho metaforiky a básnických alegórií. Autor akcentuje potrebu porozumenia a lásky nielen medzi ľuďmi, ale aj vo vzťahu k všetkému živému, čo človeka obklopuje a napĺňa ho svojím dychom. Do tejto významovej línie sa zreteľne vpisuje teozofická tradícia, odvodená od sv. Františka z Assisi. V zbierke To, v súlade s autorovým názorom „reč hľadá svoje ústa“, básnik hľadá nový výraz, miestami sa prechyľujúci až do podoby básnického a jazykového experimentu. Tým sa opäť podstatne rozširuje výrazová škála, v ktorej Groch realizuje svoj básnický talent. Pohyb od lyrickej situácie cez komponovanú obraznosť príbehu smerom k básnickej reči ako médiu ľudského bytia je vôbec charakteristický pre tvorbu Erika Jakuba Grocha. S prehlbovaním vedomia o slovnej neuchopiteľnosti sveta v nej priamoúmerne narastá potenciál hĺbkových významov, čím sa – popri výraznom osobnostnom rozmere – miestami dostáva až do blízkosti básnického mysticizmu. Kvalitatívne rovnako zasiahol aj do detskej literatúry – najskôr rozhlasovými rozprávkovými cyklami CililinkRozprávkolamy alebo Čo je čo a čo čo nie je, neskôr boli umeleckou udalosťou jeho knihy pre deti Tuláčik a Klára a Píšťalkár. Básnická tvorba Ericha Jakuba Grocha v súčasnosti patrí medzi to najzaujímavejšie, čo vzniklo u autorov stredného veku. 

    Stanislava Chrobáková

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Tuláčik a Klára (po taliansky 2006) Píšťalkár (2009 úryvok z diela po anglicky a po taliansky) Druga naivnost (výber

    Tuláčik a Klára (po taliansky 2006)

    Píšťalkár (2009 úryvok z diela po anglicky a po taliansky)

    Druga naivnost (výber z poézie, 2009 po slovinsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - editorská činnosť

    V rokoch 1991 – 1992 bol spoluzakladateľom a spolueditorom literárneho almanachu Tichá voda I, II, III. V roku 1990 pracoval ako redaktor znovuobnoveného
    V rokoch 1991 – 1992 bol spoluzakladateľom a spolueditorom literárneho almanachu Tichá voda I, II, III. V roku 1990 pracoval ako redaktor znovuobnoveného týždenníka Kultúrny život, v roku 1992 si založil vlastné vydavateľstvo, ktoré neskôr nazval Knižná dielňa Timotej a v ktorom dodnes vydáva najmä prekladové tituly, filozofického alebo teozofického charakteru, blízke jeho autorskému naturelu. Je editorom zošitov súčasnej poézie Veršeonline a venuje sa grafickému dizajnu.
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŽEMBEROVÁ, Viera: Päťkrát päť – o sebareflexii básnikov prítomnosti. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan

    ŽEMBEROVÁ, Viera: Päťkrát päť – o sebareflexii básnikov prítomnosti. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 207– 213.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Erik Jakub Groch: Šlabikár päťmestia. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 7 – 8, s. 276 – 278.

    ŠAH: Erik Jakub Groch – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 4, s. 160.

    PARILÁKOVÁ, Eva: Medzi úvahou a úžasom. K poetike básnickej tvorby Erika Jakuba Grocha. Univerzita Konštantína Filozofa : Nitra, 2012.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Všetko je Jedným alebo Príbeh (nielen) pre indigové deti. Erik Jakub Groch: Ábé, Aha a spol. Rozprávky pre indigové deti. In: Tvorba, roč. XXI. (XXX.), 2011, č. 3, s. 38.

    GAVURA, Ján: Dobývanie nultého rozmeru (žáner metafyzickej rozprávky E. J. Grocha). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 103 – 107.

    LITVÁK, J.: Erik Jakub Groch: Ábé, Aha a spol. In: Knižná revue, 20, 2010, č. 6.

    REBRO, D.: V dennom svetle (Erik Jakub Groch: Infinity). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 10.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    JENČÍKOVÁ, E.: Erik Jakub Groch. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    SLIACKY, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 2003.

    DOMČEK, M.: Dvakrát Groch: Stretnutie s neobyčajnom (Erik Groch: To, L`acinéma). In: Slovo, 4, 2002, č. 46.

    LITVÁK, J.: Predchodca pamäti (Erik Groch: L`acinéma). In: Dotyky, 14, 2002, č. 1.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Erik Groch: Tuláčik a Klára. In: Bibiana, 9, 2002, č. 2.

    DRASTICH, M.: Vyzliekanie básne trvá večnosť (Erik Groch: To, L`acinéma). In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 11.

    MARČOK, V.: Erik Groch: L`acinéma. In: Knižná revue, 12, 2002, č. 1.

    SUCHÝ, V.: Svetlo v očiach slepca alebo Chaos, ktorý sa oplatí podstúpiť (Erik Groch: L`acinéma). In: Romboid, 37, 2002, č. 7.

    GAJDOŠ, Martin: Duch a štruktúra. Erik Groch: To. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 11, s. 100 – 101.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Na ceste domov; trpnosť a strasť (Erik Groch: To). In: Romboid, roč. XXXVI, 2001, č. 9 – 10.

    MACSOVSZKY, P.: Ponad úskalia mlčania (Erik Groch: To). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 6.

    MATEJOV, R.: Prísny artefakt (Erik Groch: To). In: Knižná revue, 11, 2001, č. 7.

    REPKA, P.: Môj domov je pieseň (Erik Groch: To). In: RAK, 6, 2001, č. 4.

    ŠRANK, J.: Vonia To, chýba To (Erik Groch: To). In: OS, 2001, č. 5.

    BALLA, V.: Rebel v medziach zákona (Erik Groch: Súkromné hodiny smútku). In: Kultúrny život, 1, 2000, č. 6.

    GAVURA, Ján: Erik Groch: Súkromné hodiny smútku. (Panoptikum Jána Gavuru). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 3, s. 77.

    DZÚRIK, M., Groch, E.: Rozhovor s básnikom a vydavateľom Erikom Grochom. In: Dotyky, 11, 1999, č. 5.

    CHROBÁKOVÁ, Staňa: Vtesnať svoj život do povinností detského katechizmu. Rozhovor s Erikom Grochom. In: Romboid, roč. XXXIII, 1998, č. 5, s. 14 – 18.

    CHROBÁKOVÁ, Stanislava.: Premiera stvorenstva. (Problémová úvaha nad poéziou Erika Grocha). In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 1, s. 37 – 49 (dokončenie v nasledujúcom čísle).

    HAUGOVÁ, M.: Básnicky prebýva človek... In: RAK, 1, 1996, č. 4.

    MARČOK, V.: Maximum básne. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 111, 1995, č. 5.

    MARČOK, V.: Minimum básne. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 111, 1995, č. 6.

    KRIŽKA, T.: O nesmiernosti stvorenia (Erik Groch: Bratsestra). In: Slovenské pohľady, 110, 1993, č. 2.

    ŠIMKO, Š.: Čas zmúdrenia. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 4.

    HRIVNÁK, T.: Rituálna poézia (Erik Groch: Baba Jaga). In: Fragment K, 5, 1991, č. 6.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Grochovo sebauskutočnenie (Erik Groch: Baba Jaga: Žalospevy). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 8.

    KASARDA, M.: Aj Baby Jagy majú otcov (Erik Groch: Baba Jaga: Žalospevy). In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 21.

    BALÁŽ, M.: Knižka s čistými očami (Erik Groch: Súkromné hodiny smútku). In: Dotyky, 2, 1990, č. 1.

    BENDZÁK, Ľ. – GROCH, E.: Poézia je duchovný stav (Rozhovor). In: Dotyky, 2, 1990, č. 1.

    ČIERNA, M.: Nájsť správne dvere (Erik Groch: Súkromné hodiny smútku). In: Nové slovo, 32, 1990, č. 13.

    HOFFMAN, I.: Erik Groch: Súkromné hodiny smútku. In: Kultúrny život, 24, 1990, č. 6.

    MOJÍK, I. – HOCHEL, I.: Konfrontácie M / H (Erik Groch: Súkromné hodiny smútku). In: Romboid, roč. XXV, 1990, č. 3.

    REISEL, M.: Básnik! (Erik Groch: Súkromné hodiny smútku). In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 1.

    STRÝKO, M.: Poézia neosobného subjektivizmu (Erik Groch: Súkromné hodiny smútku). In: Dotyky, 2, 1990, č. 1.

    ČÚZY, L.: Hľadanie filozofie, hľadanie tvaru (Erik Groch: Súkromné hodiny smútku). In: Romboid, 24, 1989, č. 11.

    KASARDA, M.: Odporúčam „hodiny smútku“ (Erik Groch: Súkromné hodiny smútku). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 48.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Chmelov koncept tradície a intertextuality doplnil Groch o oblasť zamlčaného, keď sa tradícia „upisuje“ vlastnému autorskému kódu, už

    Chmelov koncept tradície a intertextuality doplnil Groch o oblasť zamlčaného, keď sa tradícia „upisuje“ vlastnému autorskému kódu, už menej tematike básní. Na druhej strane, záujem o rozprávku, ako dokazuje najmä druhá básnická zbierka Erika Grocha, dopĺňa záujem o oblasť primitívnych, presnejšie prírodných protonáboženstiev a nepopohanstva. Grochove fytomorfné a zoomorfné metafory sprístupňujú svet v jeho zabudnutej pôvodnej jednote i kultúrnej vrstevnatosti. Aktuálne publikačné a percepčné pozadie osemdesiatych rokov teda pre Grochovu poéziu tvorilo istý semiotický kontrapunkt, ktorý sa neskôr z produktívneho napätia modifikoval do podoby semiotického zisku. Na pozadí až výstredného odlíšenia poézie a prózy, ktoré bolo reakciou aj na lojálny civilizmus poézie rokov sedemdesiatych, sa Grochova poetika profilovala ako poetika jednoduchého výrazu a elementárneho zmyslu. Táto druhotná jednoduchosť je však umelecky aktívna iba na pozadí veľkej a v čitateľskom vedomí neustále prítomnej básnickej kultúry. (Jurij Lotman)

    Stanislava Chrobáková

    Groch sa aj v knižke Infinity predstavuje svojimi typicky samozrejmými, filozoficko-náboženskými veršami, pre ktoré je typická výrazová civilnosť a v ktorých neplatia tradičné binárne opozície, najmä pokiaľ ide o vzťah „horizontálneho“ a „vertikálneho“. „Nízke“ či „obyčajné“ sa tak nachádza vedľa „vysokého“ či „vznešeného“, pretože tak je to v živote, ktorý tento básnik postihuje s naliehavosťou, no bez pátosu: „osie hniezda hneď vedľa lastovičích, / hovná vedľa hviezd.“ Tým, že v jeho veršoch má hodnotu život vo svojej jednoduchosti, zároveň nielen ruší umelé dualizmy, ale aj problematizuje váhu, obsah hodnôt. Lyrický hrdina opisuje to, čo vidí a cíti, jeho oči spočívajú na detailoch, ktoré nám sprostredkúva vo svojej elementárnosti. Tú však vypĺňa súbežným premýšľaním – opäť tak ako v bežnom živote, v ktorom opisované a opisujúce koexistuje naraz – a zapája „ju“ do širších, pritom zdanlivo prostých a minimalisticky spracovaných súvislostí (láska, vzťah k žene, Bohu, detstvu...): „Stmieva sa, je tu teplo, / útulne, nikoho sa nebojím / – mám vanilkové koláčiky. // Ticho je, vesmír alebo / Boh je veľmi tichý. / Ty tu už dávno nie si.“ Do zbierky sa vkráda neodbytná myšlienka na smrť – hrdina s ňou síce zvláda úspešný boj: „A ty si kto, trhám jej kosu z rúk, / lomcujem ňou, kadiaľ idem“, ale jej pálčivosť (opäť veľmi účinne sprostredkovaná práve prostredníctvom samozrejmého a nepatetického tónu) na nás pôsobí neustále, a to nielen vo vzťahu k osobe lyrického subjektu: „Hľa, mnoho tvorov sa nepriblíži, nezletí, / krúžia okolo polí, naozaj zomrú.“ Spomenutá emocionálna nepreexponovanosť, často až vecnosť (v básni Infinity vo funkčnom spojení s krutosťou) Grochovej poetiky autenticky zintenzívňuje aj duchovný rozmer jeho poézie, pretože o tom autor nereferuje pomocou náboženských rekvizít, ale žije ho pomocou prostých vecí, ktoré ho bezprostredne obklopujú.

    Derek Rebro

    Erik Jakub Groch je slovenský básnik a prozaik s výrazným rukopisom, ktorého poetologický rozsah siaha od detsky zjednodušujúceho nazerania, františkánskej prostoty a jednoduchosti až po intelektuálny typ poézie absorbujúci najnovšie literárne a filozofické tendencie. Na margo svojej osoby hovorí, že jeho život bol formovaný dvoma lavicami jednou v krčme, druhou v kostole. To vysvetľuje schopnosť veľkej variabilnosti, niekedy až protikladnosti písania pri zachovaní vnútornej integrity.

    Autor: neuved.

    In: Vertigo, 3, 2015, s. 6.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Ivana Kraska za najlepší debut roka za zbierku Súkromné hodiny smútku (1989) Cena Všeobecnej úverovej banky za dielo Tuláčik
    Prémia Ivana Kraska za najlepší debut roka za zbierku Súkromné hodiny smútku (1989)
    Cena Všeobecnej úverovej banky za dielo Tuláčik a Klára
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    TO (úryvky)   PÍSANIE   Takto vyzerá tvoja práca; v belgickom svetri, s rukami skríženými alebo na

    TO (úryvky)

     

    PÍSANIE

     

    Takto vyzerá tvoja práca; v belgickom svetri,

    s rukami skríženými alebo na stehnách, čakáš.

     

    Ticho ešte nežiari, ale už stúpa nad podlahu.

    Ako jazmín misku rozprestrel si hárok buničiny.

     

    Trámy, zárubne, podlaha, kachle z ílu, steny bielené

    vápnom; mená strnulo bdejúce spolu s tebou.

     

    A čo sa zjavuje a vyplavuje v povedomých kontúrach

    – fosílie štruktúr, piktogramy, páchnuce axiómy –

     

    všetko odmietaš: poesis znamená tvoriť z ničoho.

    Vtáčiemu trusu je podobné to tvoje scribere,

     

    lajnám dosiva svietiacich sýkoriek, páriacich

    sa ešte vo vzduchu, premieňaným a oddeľovaným

     

    na zrno, plevy a to, čo chýba.

     

     

    BREZA

     

    Dvetisíc rokov omietaná za mantackou stenou; kaplnka

    pod lesom. Kopce za sklami prudko stúpajú, do diaľky

    tu znamená nad seba. Holorub, pahýle zamlčané pod snehom

    podobné protéze, čo sa raz dávno mihla pod voľnou

    nohavicou. Teplý pruh svetla na dubovom stole, zhobľovanom

    lakťami, ba možno aj čelom. Tu pred mojimi očami drieme

    breza. Ani ona, ani ja ešte nie sme z čipov. A už len

    z liehu mi chýba, aby som odišiel zavčasu.

     

     

    DEŤOM

     

    V mojom tele už nie je nijaké perie.

    Ale ani prázdnota. A telo... telo je duša hladiaca

    znútra na svetlo, ale duša.

     

    To anjeli – zamilovaní do sveta – ju rozčesli na dva kusy,

    takže sami seba oslovujeme, akoby sme spali v niekom

    inom. Takto vyzeráme: kus mohutnosti pohodený

    malátnym snom, dve meravé krídla dravca, oddelené

    jedno od druhého pochybnosťou.

     

    A teraz čo som videl zvonka.

    Najprv úlomky šelmy v chorých ďasnách.

    Jazyk rozdvojený ako krídla chrobáka.

    Jedno oko hľadiace tam a iné inam.

    Ale aj temeno hlavy a modrú za ním, skutočnosť

    rozprestretú ako krajina,

    čisté, teplé nebo z peria a z hliny, chlapca

    ležiaceho na zemi, hľadiaceho do tmy,

    túžiaceho po matke a po otcovi

    a otcov a matky túžiacich po matkách

    a po otcoch...

     

    I videl som ovcu bľakajúcu do kopca

    i prejdivšiu jeho vrchol i s kaplnkou

    akoby nič i kaplnku ako sa obrátila

    a vykročila

    za ovcou čímsi smerom...

     

    Deti, toto je dôležité: aspoň jediný raz

    pozorovať súmrak a v súmraku svoju loďku,

    ako mlčky mizne v brázde potoka.

     

    Slovom na konci nech bude vaša slza

    nad miernymi, čistými ústami.

     

     

    MÁRIA Z POĽA

     

    Mária z poľa, Mária ohorené líca,

    Mária oči z popola, z polárnej noci počatá,

    Mária z divých údov, žiariacich ako mesto,

    Mária smola, Mária stehná horiace a tvár

    – letlampa na štíte kvitnúcej súcnosti ­

    ty, ktorá prvá si ma vzala do úst, takže ťa

    dodnes cítim, žeravú obruč vrastenú do mäsa;

     

    spomeň si na mňa, mariko, v hodine slepej a neústupnej,

    ako ja si spomínam, schýlený uprostred studenej kúpeľne,

    odvrátený od zrkadla ako od jesene a milosrdne prikrytý

    závojom šedivej aury, tak mimovoľne a nežne utkaným,

    akoby ani nepochádzal z tejto nevyhnutnej, nevysloviteľnej

    úzkosti.

     

     

    TO

     

    Pozerám sa na stôl pod lakťami.

    Nie je to pole, ani tráva

    šumiaca inými jazykmi.

    Je to stôl, z dreva, zo stromu,

    z usínajúcej hviezdy, z ničoho.

    Nechápem to a vonia to.

     

     

    DOMOV

         V uzlíku, kolíšucom sa na mäkkej palici z javora, nesiem si domov.

         Zároveň ma domov nesie vietor, kam chce.

         Čo je v uzlíku. Katechizmus z trpkého viniča. Stará zmluva a Nová zmluva, obe z čitateľnej, vysloviteľnej hliny. Litánie z vernej, cedenej krvi, ustavične presakujúcej ako smäd. A na dne uzlíka, celkom osobitne, žalmy viazané v koži z Treblinky: Mein Gott!

         Môj domov je cesta.

         Zároveň ma ustavične ktosi píska, ako chce. A spieva si ma. Som akýmsi dlhým, nikdy neprerušovaným tónom, notou tvoriacou sa z tvoriacich sa chromozómov. A zároveň akoby do mňa ktosi zhlboka vdychoval dušu, takže zvučím všetkými píšťalami z mojich vyschýnajúcich kostí; krehučké, pergamenové gajdy v rukách toho-ktorý-je.

         Môj domov je pieseň.

         A zároveň ma ktosi odovzdane vzniká a premieňa a rastie. A zároveň ma tichučko vykračuje a našľapuje. A zároveň ma kráča.

         Môj domov je spiaca ruža, práve sa rozvíjajúca.

     

    BOLESŤ

     

    Bolesť má silu svetla, láska moja,

    tvoju a moju tvár,

    žiariace vo svetle ako diery.

     

    Má tvár anjela,

    tvojich a mojich detí,

    láska moja,

     

    ďaleko od lásky.

     

     

    L’ACINÉMA (úryvky)

     

    PRÓLÉPSIS PRÍTOMNÝCH NASLEDUJÚCICH

     

    Nič nenasvedčuje tomu, že by sa list

    definitívne odtrhol od stromu.

     

    Súčasné prechodné miznutie výtvarného umenia vo filozofii

    udáva bezradnosť; bezradnosť obnoví nevinnosť oka.

     

    Všetko ako pronómen všetkého zoslabne; všetko

    ako pronómen všetkého, čo je, spravdepodobnie.

     

    Overiť proroctvo bude i v budúcnosti neskôr.

     

    Pomalosť sa premietaním verifikuje ako opozitum

    spomaľovania; čas pritakáva okoloidúcim.

     

    Krása nezachráni svet, ho zachránila;

    všetky zanikania sú post.

     

    Spravodlivosť z nádeje núti predpokladať: najprv

    bude posledný človek, až potom posledný strom.

     

     

    MAČIATKO

     

    Zjavilo sa v noci, je ako živé, samo sa pohybuje.

    Odkiaľ prichádza, vyčnievajúce rebro, uši – izraelské típí.

    Je, alebo sa len kopíruje, alebo je jedným z možného.

    Najskôr sa pohybom tlapiek neustále predchádza.

    Toľko milého nemôže pozostávať z ničoty, z chaosu.

    Že má svojich anjelov – čiernych alebo bielych – ohlasuje

    vznešený, avantgardný pôvab, zvádzajúci hladením.

    Tak či tak, to, že čúra, kde má, vyznáva: stvorenie

    funguje, svetlo v jeho očiach je niekto uchvátený, vznešená

    vedomosť, civejúci prísvit, v ktorom sa blýskam klbkom z vlny.

     

     

    JABLKOVÝ ZÁVIN

     

    Na počiatku muselo byť nejaké do očí bijúce, idea,

    voľajaký kameň na zjedenie, nula, z ktorej vytryskla šťava.

     

    No si to ty – vlások strieborný – čo zbieraš grécke slová

    z mračien, priesvitnou rukou ich opatrne kladieš do prútia.

     

    Možno to svietilo, vzácna odroda hviezd, dokiaľ zem nepovstala

    zo zeme, to prvé, čo odtrhlo samo zo seba ako z nádeje.

     

    Ešte dnes sa ti zaleskne čepeľ noža, keď objaví biele svetlo

    pod šupkou vlhkého plášťa, voňavý záblesk jasu.

     

    Rabbi L. tvrdí, že na počiatku nemohla byť nijaká nevedomosť,

    iba vedomie hliny, t. j. sloboda kotúľajúceho sa hriechu.

     

    Ale ty hovoríš, že tvoje hlinené srdce je u Pána a prázdnymi

    rukami zvinieš hlinu do hliny, kým tvoje slová horia ďalej.

     

    Napokon to celé posypeš prachom škorice a vanilky,

    vesmír je hotový, v ktorom ty – vlások strieborný ­–

     

    budeš na konci všetkého možno všetkým, z toho, čo mám.

    Čo z noci – najtemnejšej noci – odnesiem si k bielym labutiam.

     

     

    VRABEC A HARFA

     

    Zatiaľ čo ostatné vtáky spievajú, vrabec vreští.

    Prečo len, zvieratko, tieniš svetu?

    Niektoré slová sa nesmú ani vysloviť,

    ani pomyslieť, ani napísať kriedou.

    Zatiaľ čo sa vesmír rozpína a je stále väčší,

    vrabcov krik je veľký od počiatku.

    Proti takémuto nešťastiu sa dá postaviť

    iba mysticky, znútra: počúvať, čo tým chcel

    Boh povedať, keď vymyslel harfu,

    do ktorej strún sa vrabec nikdy nechytí.

     

     

    PÍSANÍM

     

    Je také tajomné byť slovom stúpajúcim z dažďov.

    Z každého nasledujúceho búrlivého jednania poznávam:

    vždy budem odoberať z náklonnosti prijímania.

    Nepretržitosť rozhodovaní je rozväzovaním definitív.

    To preto mením, škrtám, vyhadzujem, pálim, dávam sa vidieť.

    Nič nemôže zabrániť krčahu rozpadnúť sa na vodu.

     

     

    MEŠTIACTVO

     

    To je tá negatívna smrť, čo má krídla,

    čo sa prekrýva s tým, čo sa premiluváva,

    nezúčastnené predstieranie, čo z diaľky

    simuluje sviežosť rinúcej sa svätenej vody.

    V skutočnosti je to nepretržité nepohnutie

    z miesta, zadná projekcia je jeho identita.

    Čo sa mu nezdá, prešminkuje pigmentom

    z edenského ílu, dokiaľ nenarazí na púšť.

    Koľko vznešených kulís spotrebuje zanikanie,

    než sa rozvinie do najsmädnejšej z vôd.

     

     

    IN

     

    In je vystreľovať ružu z nádeje; šíriť vôňu.

    In je zamlčovať tiché; opatrovať neslýchané.

    In je kedykoľvek vidieť; nechať sa svetlom.

    In je rozvíjať neočakávané; neuvádzať.

    In je byť sám sebe potravou; anjelom.

    In je L’acinéma; kríž, strom, pole.

    In je objímať prázdne; prichádzať.

     

     

    ÚDER JASU

     

    Mená dostávajú toľko mien, že ich už nemožno objaviť.

    Nebolo povinnosťou otcov rozjasňovať temnotu vecí.

     

    Bola len bázeň pred nocou, svietili jemnými menami hviezd,

    nech ich vypočujú, keď pozdvihnú ruky, alebo ich zložia k zemi.

     

    Rumenec na tvojom líci vraj nie je viac cudnosť, si moja priateľka.

    Ako miesto hľadá svoju vec, hľadal som priateľa, už je to nemožné.

     

    Videl som muža krájať hovädzie ako umenie, kým sa neviditeľná

    Hora Saint-Victoire, toho dediča farieb, s revom nevráti späť k sebe.

     

    Čítal som: myšlienky sú mraky, myslíme si, že sme prenikli hlboko

    do ich vnútra, pritom je to všetko príliš skoro, alebo príliš neskoro.

     

    Lebo mraky myšlienok sa neustále ženú premenlivou rýchlosťou.

    Miesta neexistujú, každá vec nosí svoje miesto so sebou (Lyotard).

     

    Má pravdu. Ak má jediná vec mnoho mien, stáva sa mračnom,

    to, čo bolo jej menom, nie je, tam, kde bola, sa nasáčkoval chaos.

     

    Forma je hotová, len čo je zavŕšením svojej svetlosti.

    Meno sa dá zjesť, ak je presné, keď je chlieb chlieb, je úderom jasu.

     

     

    PO

     

    Učil sa, že nemožnosť nádeje je najväčší z hriechov,

    súcit únava z krásneho, dobré by malo alebo mohlo žiariť.

     

    Nič nevie, iba chodí sem a tam, sem a tam.

     

    Niekedy mu chýba v ruke ruka, niekedy náruč rúk,

    pípanie ešte čistých úst prehlušované vírivkou s plienkami.

     

    Lebo nevedomosť sa nedá zabudnúť.

     

    Inokedy mu vyletí ruka a urobí kríž, ako keď nikto pretne nič.

    Plášť cez ramená alebo nie, čiapka cez uši alebo nie,

     

    nič nevie, iba chodí sem a tam, sem a tam.

     

    Nenačúva, nerozpráva, sám akoby bol, len sa díva.

    Díva sa a vidí: čo videl, čoho sa dotýkal, nie je,

     

    čo nevidel, čo miloval, zostáva.

     

     

    Tuláčik a Klára (úryvky)

     

    DOMOV

                Tuláčik bol malý psík. Narodil sa svojej mame. Bol naozajstný, ryšavý a neobyčajne smiešny. Kamkoľvek sa rozbehol, vždy sa zatúlal. Raz sa rozbehol domov – a aj tak sa zatúlal. Našli ho spať na ceste. Bol schúlený a vyzeral ako ryšavé klbko vlny.

                „Ááááách,“ zívol si Tuláčik, keď sa zobudil. „Som práve na ceste,“ povedal.

                A túlal sa ďalej, akoby sa nechumelilo.

                Ale raz sa zatúlal obzvlášť ďaleko.

                A stratil sa.

                „Uááááá,“ rozplakal sa Tuláčik, pretože všetko bolo strašidelné. Pretože mu bolo zima. Pretože mu bolo smutno.

                „Uááááá,“ plakal Tuláčik, kým nezaspal.

                Snívalo sa mu o štrbine v skale. Len-len že ho neprivalila. Snívalo sa mu, ako sa cez štrbinu prepchal na druhú stranu. Len-len že tam neuviazol. Snívalo sa mu, ako bežal za čímsi úžasným. Bolo to hrozne namáhavé.

                Potom sa zobudil.

                Keď Tuláčik otvoril oči, uvidel slnko a Kláru.

                Klára bola malé dievčatko. Práve písala do trávy svoje meno. KLÁRA.

                „Keby neboli kaluže také hlboké, keby som nemal také krátke nohy a keby som bol o trošičku bližšie, určite by som videl voľačo úžasné!“ vzdychol si Tuláčik.

                Vtom si spomenul, aké bolo v noci všetko strašidelné. Ako mu bolo zima. Ako mu bolo smutno.

                A povedal Kláre: „Poďme rýchlo domov.“

                Klára práve písala posledné písmeno A.

                „Ale ja neviem, kde TO JE,“ povedala.

                „To je jednoduché,“ povedal Tuláčik. „V takom dome, čo má okná, dvere a komín na streche. Pred domom je záhrada. V záhrade je strom. A okolo záhrady je drevený plot.“

                Klára chvíľu hľadela na trávu, z ktorej vietor odvial jej meno. Potom sa pozrela na Tuláčika.

                A rozbehla sa domov.

                Keď došli, bola už tmavá noc. Ale na oblohe svietil veľký mesiac a všetko osvetľoval.

                Tuláčik sa dobre poobzeral.

                „Úžasné!“ zvolal, keď obehol Klárin domček. „Aj okno je umyté. Aj dvere sú v poriadku. A v plote nie je ani jedna diera.“

                Na oblohe zasvietili hviezdy. Klára si sadla na schody pred dom. Tuláčik si sadol Kláre na kolená a schúlil sa.

                A skrútil sa do klbka.

                „Klára,“ povedal odrazu Tuláčik. „Vieš, ktoré meno sa mi najviac páči?“

                „Určite Merilyn,“ povedala Klára. „To bola taká slávna herečka. Každému sa najviac páči meno Merilyn. Pretože bola úžasne krásna.“

                „Ale mne sa najviac páči meno Klára,“ povedal Tuláčik. „Klára je najkrajšie meno na svete.“

                Keď to Klára počula, cítila sa ako slávna herečka.

                Potom sa pozerali na hviezdy.

                „Tuláčik,“ povedala odrazu Klára. „Vieš, ktorá farba sa mi najviac páči? Ryšavá. Čím ryšavejšia, tým krajšia.“

                Keby to ryšavý Tuláčik počul, určite by od radosti zdvihol chvost.

                Ale Tuláčik už znova spal.

                Snívalo sa mu, že spí Kláre na kolenách. Že sa na jej kolenách schúlil. Že je iba ryšavým klbkom v teplom košíku.

                Doma.

     

    KÚZELNÍK

    Hľadel raz Tuláčik von oknom. Stál a hľadel tam, kde by už malo voľačo byť.

                Ale nebolo tam vôbec nič.

                A povedal Kláre: „Stojím a hľadím von oknom až tam, kde by už malo voľačo byť. Ale vôbec nič tam nie je. Aspoň nič také, na čo by sa oplatilo tak dlho hľadieť,“ dodal.

                A zatvoril oči, pretože mu bolo ľúto nechať ich nadarmo otvorené.

                „Tak sa pozri voľakde inde,“ povedala Klára. „Možno tam bude niečo, na čo sa oplatí hľadieť aspoň chvíľku.“

                Tuláčik otvoril oči a pozrel sa voľakde inde.

                Voľakde inde visel obrázok. Na obrázku bol fúzatý muž. Na hlave mal vysokánsky klobúk. A na rukách biele rukavice.

                „Kto je to?“ opýtal sa Tuláčik zvedavo.

                „Kúzelník,“ povedala Klára.

                Ale Tuláčik nevedel, kto je to kúzelník.

                „A kto je to KÚZELNÍK?“

                „Kúzelník je každý, kto robí kúzla,“ povedala Klára.

                Ale Tuláčik nevedel ani to, čo sú to kúzla.

                „Kúzla sú,“ vysvetľovala Klára, „keď kúzelník zloží z hlavy vysokánsky klobúk. Keď poklope paličkou na klobúk a povie ČÁRY-MÁRY! A keď potom z klobúka vytiahne bieleho králika. Alebo zobudí spiaceho medveďa. Alebo vytiahne z rukáva prúžkovanú myš.“

                Tuláčik sa zahľadel na obrázok s kúzelníkom. A predstavoval si, ako zdvihne kúzelnícku paličku. Ako si zloží klobúk. Ako povie ČÁRY-MÁRY! A ako z klobúka vytiahne bieleho králika. Alebo urobí voľajaké iné kúzlo.

                A bežal po klobúk.

                A po metlu.

                „ČÁRY-MÁRY!“ búchal Tuláčik metlou po klobúku.

                Ale z klobúka nič nevytiahol.

                Tuláčik sa náhlil za medveďom, ktorý práve spal.

                „ČÁRY-MÁRY! ČÁRY-MÁRY!“ volal Tuláčik na medveďa.

                Ale spiaci medveď sa ani nepohol.

                Tuláčik utekal po kabát.

                „ČÁRY-MÁRY! ČÁRY-MÁRY!“ dohováral Tuláčik kabátu.

                Ale z kabáta nevypadla ani jediná prúžkovaná myš.

                „Nijaké kúzlo sa mi nepodarilo,“ žaloval sa Tuláčik. „Keby aspoň jedna myš vypadla z rukáva.“

                Klára sa pozrela na Tuláčika. Bol veľmi smutný.

                „Tuláčik,“ povedala odrazu Klára. „Svet je plný čarovných vecí. Len sa pozri!“

                Tuláčik a Klára si sadli pred dom.

                A pozreli sa na svet okolo seba.

                Na trávu, ktorá rástla sama od seba. Na kvety, ktoré voňali nevedno prečo. Na potok, ktorý prúdil a nikto ho nepoháňal. Na velikánske slnko nad sebou, ktoré nik nemusel pridržiavať, aby nespadlo.

                A keď všetko pohltila noc, Tuláčikovi sa zdalo, že je svet schovaný v jednom jedinom kúzelníckom klobúku.

                Takom veľkom, že sa do neho všetci pomestíme.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory