• Pseudonym

    Eva Luka
  • Stručná charakteristika tvorby

         E. Luka patrí k básnikom-senzualistom, ktorí napriek abstrakcii jazyka prežívajú báseň telesne. Básne majú často
         E. Luka patrí k básnikom-senzualistom, ktorí napriek abstrakcii jazyka prežívajú báseň telesne. Básne majú často pôvod v intenzívnom emotívnom zážitku, kde konkrétnu skúsenosť bohato dopĺňajú sny, vízie a fantazijné obrazy s archetypálnym pozadím. Nechýba im kauzalita, ale veľký vplyv emócií a sústredenie sa na výpoveď z podvedomia oslabujú logiku básní. Poézia E. Luky sa dá dobre opísať definíciou hlbinnej psychológie; autorka sa totiž zvyčajne usiluje postihnúť pudovo dynamické vzťahy v emočnej a vo vôľovej oblasti. V čitateľovi stimuluje body uložené hlboko, na opačnom póle od centra racionality. Aktivizuje vrstvy, ktoré človeka formujú, ale nemajú vlastný jazyk, aby odpovedali verbálne. Čitateľská reakcia je radikálna, vzrušená rovnako, ako bola autorka v čase básnickej extázy pred písaním a počas písania.
         V Lukinej poézii prevládajú dramatické existenciálne a tragické tóny. V prvých dvoch knihách majú ešte nejednoznačný pôvod, sú zahmlené tajomstvom alebo späté s intuitívnym vnímaním, neskôr sa obrazy hrozby stupňujú konkrétnymi tragickými zážitkami so smrťou partnera a detí (Diabloň, Havranjel). Najčastejšími motívmi sú jed a krv, ktoré sa pohybujú na hranici života a smrti a nezriedka túto hranicu aj definitívne predurčujú. Ani v tomto prípade však motívy nie sú jednoznačné a uzavreté, počas celej autorkinej tvorby sa významy menia, zachovávajúc si neutrálny významový odtieň (jed v malej dávke ako liek, krvavá „obeta“ ženy počas pôrodu a pod.), ale častejšie zosobňujú symbol konečnej straty a plytvania.
         V poézii E. Luky sa osobitým spôsobom tematizuje otázka ženstva, ktorá je zobrazená v dvojoptike univerzálnej rodovej roly („praženy“, „divosestry“) a konkrétnej dennodennej skúsenosti s touto identitou, jej biologickým rozmerom a determináciou, materstvom, sexualitou, partnerstvom s mužom i životom po jeho strate. E. Luka zobrazuje svet ženy priamo, bez strachu z porušenia estetických konvencií či spoločenského tabu (telesnosť, pudovosť, žiadostivosť, erotické vyvrcholenie). Jej naturalistické, miestami až surové obnažovanie je systémové a súvisí s tým, že v básňach sa orientuje na plnosť predstavy a zážitku. To dosahuje nielen zmyslovou stimuláciou, ale aj hromadením slov s asociatívnym spojením. Nepatrí k básnikom s úsporným vypovedaním, nadužíva prídavné mená a prístavky, ktorými nuansuje a nasycuje obrazy. Poetka „nepúšťa“ básne ľahko; texty píše tak dlho, kým sa nenaplnia dramatickosťou a emóciami, kým sa nevytvorí rytmus verbálnych obrazov, ktoré sa prudko lámu v pointe.
         Básnické knihy Hlbokozelená žena a Divosestra sa tematicky rozširujú o autorkine básnické cestopisy z Japonska, kde študovala japonský jazyk a literatúru (1993 – 1995, 1998 – 2002). Postupne však vplyvy stretnutia s exotickou východoázijskou kultúrou slabnú (Diabloň) a v zbierke Havranjel ich nahrádzajú texty, v ktorých autorka básnicky definuje objekty (básne Tráva, Motýľ, Kameň, Slnečnica a iné). Touto skupinou básní si poetka nielen pomáha uvedomovať svoje miesto vo svete, ale prostredníctvom aktívneho prístupu ku svetu terapeuticky prežíva nové estetické zážitky, vyvažujúc osobnú tragiku.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodila sa 28. júla 1965 v Trnave. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave vyštudovala odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo (angličtina, japončina). V rokoch
    Narodila sa 28. júla 1965 v Trnave. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave vyštudovala odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo (angličtina, japončina). V rokoch 1993 – 1995 postgraduálne študovala japonský jazyk a literatúru na Hokkaidskej univerzite v Sappore a v rokoch 1998 – 2002 klasickú a súčasnú japonskú literatúru na ósackej univerzite. Štúdium absolvovala doktorandskou prácou v japončine na tému Piesočná žena Kóba Abeho. Venuje sa tlmočeniu a prekladaniu z japončiny (Kóbó Abe, Mači Tawara, Banana Jošimoto, Džiró Nitta). Publikovať začala v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, RAK a v zborníkoch Druhý dych, KruhHlbokozelená žena. Za poetickú tvorbu získala viacero ocenení v literárnych súťažiach. V roku 1999 sa stala laureátkou prestížnej literárnej súťaže RUBATO.  Autorka od roku 2005 píše knihy pod menom Eva Luka (Diabloň 2005, Havranjel 2011, Pani Kurčaťová 2018). Pozri aj profil http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/eva-luka
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

    Eva Lukáčová s vydaním svojho knižného debutu počkala do chvíle, kým jej tvorba myšlienkovo a tvarovo dozrie, tematicky navyše

    Eva Lukáčová s vydaním svojho knižného debutu počkala do chvíle, kým jej tvorba myšlienkovo a tvarovo dozrie, tematicky navyše obohatená o mnohé motívy z jej dlhodobého študijného pobytu v Japonsku. Publikovať začala v polovici osemdesiatych rokov, keď sa pred mladou literárnou generáciou začal otvárať priestor na plnšie a otvorenejšie vyjadrenie generačných a životných pocitov. Lukáčovej verše z tohto obdobia mali tvoriť obsah jej pripravovanej zbierky, ale autorka sa rozhodla rukopis z vtedajšieho vydavateľstva Smena stiahnuť a dlhšie obdobie poéziu nepublikovala ani časopisecky. Jej nové verše sa objavili až v zborníku Hlbokozelená žena. Zborník obsahuje básne šiestich mladých autorov, sústredených koncom osemdesiatych rokov okolo časopisu Proglas, ktorý popri spontánnej reakcii voči vtedajším pomerom bol zároveň pokusom o návrat k "tradičným hodnotám slovenskej poézie". No zborník Hlbokozelená žena priniesol namiesto vyzretej poézie len básnické skice rôznej úrovne a vo väčšine z nich sa prejavuje sklon k manierizmu. Autorom sa nepodarilo do účinného básnického tvaru pretlmočiť ani programový návrat k duchovným prameňom. Daniel Pastirčák v recenzii zborníka v Romboide označil za paradox, že "najlepšie básne zborníka nečerpajú silu z duchovných, ale erotických prameňov". Poézia Evy Lukáčovej, podľa ktorej bola trocha zavádzajúco pomenovaná celá kniha, sa z autorského kruhu Proglasu pozitívne vymyká. Skúsenosť zaznamenaná v jej básňach je autentická a presvedčivá: "Približuje sa ku mne mladý chlapec, / tvár mu svieti, má v sebe / zvláštnu žiaru. Uprostred domu / so spiacimi obyvateľmi / sa ma dotýka, dávny zázrak / teplej, búšiacej kože, / čistých úst." Autentická ľudská skúsenosť, lyrická presvedčivosť a navyše osobné poznanie odlišností dvoch rozdielnych kultúr dominuje aj v básňach jej knižného debutu. Divosestra z titulnej básne zbierky je pre autorku postavou, "čo sa vracia z noci", postavou žijúcou v reálnom a zároveň ireálnom svete, poetickou fikciou a zároveň konkrétnou ženou, ktorá sa vrátila "z krajiny červených chrámov" s doráňanými nohami, ale s mysľou preplnenou japonskou krajinou, jej odlišnou kultúrou, jej východným smútkom. Básne v tejto zbierke, bezprostredne inšpirované Japonskom, majú často podobu presne odpozorovaných a zaznamenaných lyrických príbehov (Krabia polievka, Okinawa, Ostrov Ikicuki, Den-den town, Kjóto), v ktorých však autorka nehľadá východnú exotiku, ale usiluje sa cez ne pochopiť svet inej kultúrnej a duchovnej tradície. Toto pochopenie je poeticky zvlášť účinné najmä tam, kde sa autorka dotýka sveta japonských žien, symbolicky vtelených do postáv zo starých legiend a mytológie: nopperabó, "ženy bez tváre / najkrajšej spomedzi strašidiel" (báseň Východní ľudia), jukionny, "krásnej vrahyne mužov" atď. V básňach, ktoré sa tematicky neviažu na Japonsko má Lukáčovej zbierka Divosestra podobu lyrického denníka, v ktorom zaznamenáva svoje osobné smútky, očarenie materstvom, zložitosť vzťahov muža a ženy. Ľudskej intimity sa však dotýka v pritlmených obrazoch, v jej básňach nedominuje útočný feministický aspekt pohľadu na muža. Disharmóniu v tomto vzťahu vníma skôr ako obojstrannú stratu a vyvoláva v nej nanajvýš smútok. Lukáčovej zbierka Divosestra patrí k umelecky najzrelším debutom, ktoré vznikli v slovenskej literatúre v posledných desaťročiach. A jej nové, zatiaľ len časopisecky publikované básne (Líška, Kentaur, Aso) potvrdzujú, že jej básnický vývoj sa nezastavil a jej tvorba môže znamenať výrazný prínos do súčasnej slovenskej literatúry.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    E. A. Poe: Havran (2000, 2003, spolu s ďalšími slovenskými prekladmi tejto básne). Preklady z japonskej literatúry (publikované časopisecky v

    E. A. Poe: Havran (2000, 2003, spolu s ďalšími slovenskými prekladmi tejto básne).

    Preklady z japonskej literatúry (publikované časopisecky v Literárnom týždenníku a v Revue svetovej literatúry): Kóbó Abe: Snový vojak, Mači Tawara: Čokoládová revolúcia a Kvapky času, Banana Jošimoto: Kuchyňa, Džiró Nitta: Ževrajove básne.

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    PODRACKÁ, Dana: Cirkulácia sakrálneho v profánnom. Topos mesta. In: Myšlienkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU
    PODRACKÁ, Dana: Cirkulácia sakrálneho v profánnom. Topos mesta. In: Myšlienkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU s. r. o. , 2014, s. 161 – 169.

    BINDZÁR, Jura – LUKÁČOVÁ, Evaj: Dva večery v mojej pezinskej garzónke. Rozhovor spoetkou Evou Lukou Lukáčovou. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 10, s. 83 – 94.



    TOMÁŠ, Radoslav: Cestopis, ktorý dotvorí čitateľ (Eva Luka: Diabloň). In: Knižná revue, roč. XVI, 29. 3. 2006, č. 7, s. 5.

    ŠRANK, Jaroslav: Stretnutia s vlastnou agóniou. Eva Lukáčová: Divosestra. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 2, s. 85 – 86.

    DÚBRAVSKÁ, Domícia: Eva Lukáčová: Divosestra. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 269 – 270.

    GRUPAČ, Marián: Oheň, krv a vôňa rýb... Eva Lukáčová: Divosestra. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 266 – 269.

    VLNKA, Jaroslav: Údiv robí divy. Eva Lukáčová: Divosestra. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 10, s. 104 – 105  .

    ŠPAČEK, Jozef: Cena Rubato '99 za poéziu (Eva Lukáčová: Divosestra). In: Knižná revue, roč. IX, 28. 4. 1999, č. 9, s. 10.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

         "Obraznosť mladej poetky skrýva nápaditosť, vášeň i bolesť, no aj cit pre mieru, zmysel pre jemnosti, poznateľné

         "Obraznosť mladej poetky skrýva nápaditosť, vášeň i bolesť, no aj cit pre mieru, zmysel pre jemnosti, poznateľné a uchopiteľné len ľuďmi s poetickým videním. Práve takéto vnímanie sveta cítiť zo všetkých básní talentovanej poetky Evy Lukáčovej."

    Jozef Špaček

         "Divosestra nás zavedie do jemného sveta silno inšpirovaného japonskou poéziou i reáliami tohto pre nás exotického sveta. Nie je to však inšpirácia manieristická, ale rýdzo osobná, pretavená do kultivovaného jazyka. Intímna lyrika Lukáčovej básní je skôr klasického, zovretého a harmonického tvaru."

    Martin Kasarda

         "Autorka má bohatstvo zážitkov, osobných i odborných skúseností, ktoré jej umožňujú produkovať básnické texty v svojskom kóde, poznačenom príslušnosťou k dvom kultúram – japonskej a slovenskej. Ich rozdiely preklenuje so ženskou lahodnosťou a ľahkosťou. Hypermoderné i tradičné z najvýchodnejších ostrovov má pre ňu rovnaký poetický nádych."

    Martin Gajdoš

         "Lukáčová sníma masky z ľudí, dejov a obrazov sveta, aby sa dotkla bolesti a nehy pod nimi."

    Dana Podracká

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Za básnickú zbierku Divosestra získala ocenenia: Cena Rubato za poéziu (1999) Prémia Ivana Krasku (1999) Debut roka 1999 (čitateľská anketa Knižnej
    Za básnickú zbierku Divosestra získala ocenenia:
    Cena Rubato za poéziu (1999)
    Prémia Ivana Krasku (1999)
    Debut roka 1999 (čitateľská anketa Knižnej revue)
    Cena Maše Haľamovej (2003)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    FUDŽI   Divoká oranžová tráva, ako keď si chlapec z Akihabary prefarbí vlasy na blond. Ale ona, žiarivý, cenný
    FUDŽI

     

    Divoká oranžová tráva, ako keď si chlapec

    z Akihabary prefarbí vlasy

    na blond. Ale ona,

    žiarivý, cenný majestát.

    Náhlivé dary, čo ti poskytuje cestou,

    maliny prelietavice, volavky, hniezda

    tmavomodrých bobúľ,

    to všetko je súhlas: vyjdi.

    Spod radostného kimona

    tohoročných októbrových vzorov

    ukáže pätu ako prísahu.

    Takmer tušíš jej srdce: nie je zradná, len

    samotárka.

    Omamný výstup po hnedej, štrkovitej láve.

    Ako pred smrťou: vidíš nečakané

    úryvky svojho života, zhlboka

    dýchaš, prijímaš,

    čo bolo.

    Nevystúpiš až na vrchol.

    Ten čaká v bielom dyme, sľubuje

    zimné líšky, tiché,

    krvácavé tajomstvá; spiace

    slnko. Vlastne,

    preto si prišiel:

    skúsiť

    neochutnať všetko.

     

    KENTAUR

    Kentaur s tajomným, divým telom,

    sčernetým nočnou hudbou, s pohľadom

    opustených vrán na konci novembra, prichádza

    k môjmu domu, v ústach strieborná

    harmonika. Volá ma von, kentaur, vypúšťa

    trblietavé sliny, omotáva nimi ako pavučinou

    rohy môjho jesenného príbytku, netrpezlivo

    potriasa hlavou a dychčí za oknami, kentaur

    bez času, bez vôle čakať,

    bez tváre.

    Toľkokrát som už bola

    pripravená vyjsť von, do šera záhrady,

    dotknúť sa jeho hrude, obzrieť si tmavý profil;

    toľkokrát som sa pozerala, ukrytá v ťažkej

    látke závesov, ako sa vlní v bokoch, ako mu

    harmonika hádže hviezdne blesky

    po srstnatom pohlaví.

    Len čo sa vydám napospas jeho rukám, obleje

    i mňa tôňa čudných pivníc, čo ho sprevádza,

    po jeho bozku pocítim v ústach

    chuť zázvoru a desivého lesa, z dlane mi opatrne

    vyhryzne perlu;

    vrátim sa pomätená, bez vôle

    čakať, bez času; ako večný pavúk

    začnem omotávať znútra dom

    temnými slinami.

     

    VÝCHODNÍ ĽUDIA

    Volajú ma cudzincom,

    a ja predsa

    hovorím ich rečou,

    viem o špinavých

    uličkách ich štvrtí.

    Nechcú ma; poznám

    to odvrátené.

    Ako v spomalenom filme:

    vzpínajú ruky hore, nad hlavy,

    stŕpnuté

    sa im lámu,

    nad každou vystrašenou tvárou

    zvlášť. Len neodhaliť,

    neukázať prstom.

    Ich smiešne tajomstvá; noc je trpká,

    vlahý vietor

    sa jej preberá v prstoch.

    Mesiac dávi svetlo

    na obnažené sny, ale budha,

    ľahostajný, s vlasmi

    ako mačacie hlavy,

    ten nepomôže.

    Odchádzam rada, z okna lietadla

    dávam zbohom ich krajine.

    Za oknom plače nopperabó,

    žena bez tváre,

    najkrajšie spomedzi strašidiel.

    Odchádzam rada, ale oni,

    ach, áno,

    idú so mnou.

                                        (zo zbierky Divosestra)

     

    VZŤAH

    Počúvam tvoju reč, je nejasná,

    zúfalstvo jazyka.

    Za oknom si moje čudné myšlienky

    sedlajú kone, už ich niet.

    Kladiem pahýle rúk

    na stôl, bolesť

    sa nehlási. Pozerám

    na nitky, ktorými

    je mesiac pripútaný k domu.

    Visí tam, smiešna bábka.

    Nepúšťaj deti do lesa.

    Zablúdi tá malá vecička, vedomie,

    odkotúľa sa do prachu.

    Zo stromov sa kĺžu smutné jablká,

    jašterica vytŕča

    svoju leguániu tvár, vyschnutú ako konár.

    Prší, meravý znak dažďa,

    svetlo sviec proti nemu nezmôže nič.

    Konečne spím a sníva sa mi,

    sníva sa mi krv.

                                        (zo zbierky Divosestra)

     

    KJÓTO

    Žena a muž tancujú: svieti na nich

    žičlivé, ľahko rozpustné

    kjótske slnko. Muž má čierne,

    ornamentálne rúcho; jeho pohyby,

    mäkké a vláčne, vzbudzujú túžbu

    kľaknúť si na kamenný chodník, podľahnúť

    kráse. Žena v nachovom kimone,

    nádherný hrdý plameniak, ponúka

    belostný kúsok kože: šiju.

    Pod ťažkými šatami, pod zlatistými,

    vyšívanými krídlami, cítiš, ako im tepú

    rozhorúčené telá; pramienky potu

    sa kĺžu dolu perlivými chrbtami,

    nehybnou tvárou občas

    prebehne jemný kŕč,

    môžeš len lačno hľadieť,

    ako sa bránia, aby nevykríkli

    vysokým, tenkým hlasom,

    nezotreli si z tvárí

    líčidlá a nepohli sa

    k sebe.

                            (zo zbierky Divosestra)

     

    DIVOSESTRA

    Pozerá na mňa, tá,

    čo sa vracia z noci, líca

    pulzujúce diaľkou, v zápästiach

    smútok. Polo-živá,

    polo-mŕtva, urieknutá,

    zakliata,

    v oboch bokoch nôž –

    z jednej strany voda, z druhej

    krv.

    Oblečená-neoblečená,

    v ústach plač a spev,

    vracia sa po strmine

    domov-nedomov.

    Vie: pod stromami dvakrát prší,

    vie: smrť sa sunie z hradieb, zazvoní

    kedykoľvek.

    Vracia sa, moja divosestra.

    Ani pešo, ani na voze,

    na pleci sova, v dlani

    jablko, v jablku

    láska, v láske

    jed.

                                        (zo zbierky Divosestra)

     

    PARFUMÉRIA

    Pred vstupom do parfumérie

    náhle myslím na to, ako mi vravíš,

    napíš niečo o radosti. Spomínam si:

    šikmé svetlo, zahaľujúce izbu

    tesne pred večerom, bosá

    sa prechádzam bytom s chladivou

    dlážkou, krv mi prúdi, výnimočne,

    až ku končekom prstov. V hrdle

    nedočkavosť, utajená, žiarivá

    a vzácna ako ovocie z Malajzie. Presné

    usporiadanie vôní, teplôt

    a tieňov, telesných

    prežívaní; usmievam sa

    ako prichytená žiačka. Áno, mávam

    radostné chvíle. Napríklad

    v parfumérii: sklené nádobky

    s horúcim dychom, meňavým

    elixírom, iskrivé

    vianočnosti, staniol; na okamih

    sa stávam rajkou,

    nebeským vtákom, úplne

    inou ženou.

                                        (zo zbierky Divosestra)

     

    PROCES

    Dotýkam sa ťa, tvoja pokožka,

    dažďom navštívená, svietiaca lúka,

    hlina, mäkká a dýchajúca,

    prajná. Ako a kedy sa zmení

    všetka tá krása, hojnosť domorodej hostiny,

    džbány plné ťažkého, jantárového medu

    a vína, lahodnejšieho než krv

    mladučkého žriebäťa,

    na bolesť, trpkú,

    nekončiacu sa žiadostivosť, neschopnosť

    zahojiť si ústa?

    Zlá, zúfalá závislosť

    sa mi zahryzne do hrdla a zostáva.

    Dotýkam sa ťa, radosť

    sa mení na bizarnú medúzu –

    jej bledá, škeriaca sa tvár

    visí vo vzduchu, varuje

    a bdie.

                                        (zo zbierky Divosestra)
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013