• Stručná charakteristika tvorby

    Prozaička, dramatička, prekladateľka a literárna historička Eva Maliti Fraňová vyštudovala históriu a etnológiu na Historickej fakulte Moskovskej
    Prozaička, dramatička, prekladateľka a literárna historička Eva Maliti Fraňová vyštudovala históriu a etnológiu na Historickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity. Po štúdiách pôsobila ako redaktorka v Slovenskej televízii,neskôr v Literárnovednom ústave SAV a v  Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Od roku 1991 je vedeckou pracovníčkou v Ústave svetovej literatúry SAV, kde sa venuje výskumu ruskej literatúry s osobitným zreteľom na problematiku symbolizmu a dejinám umeleckého prekladu na Slovensku. Publikovala aj pod menom Malievová. Je autorkou monografickej práce Symbolizmus ako princíp videnia (1996, 2014), ktorá vyšla aj v nemčine Der Symbolismus als Ansichtsprinzip (2014),  zostavovateľkou zborníka Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), viacerých vedeckých štúdií a knihy Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská (2007).
    Svoje prózy publikovala časopisecky, v domácich i zahraničných antológiách (napr. antológia poviedok slov. a rakúskych autoriek Zbližovanie, 1996; Tagtägliche Unendlichkeit,1994; Kofe s Bachom, čaj s Šopenom, 2015). Roku 1987 jej v Severnom Osetsku vyšla kniha krátkych čŕt preložených do osetčiny Amzorima balc.
    Samostatne vydala knihu Krpatý vrch (1994), obsahujúcu dve novely: Krcheň NesmrteľnýKrpatý vrch. Roku 2011 jej vyšla kniha 15 poviedok Pod jazdeckou sochou. Je autorkou prerozprávania osetského hrdinského Nartského eposu (1983) a knihy kaukazských rozprávok Nebeské zrkadlo (2011).
    Napísala drámy Krcheň Nesmrteľný (2001, inscenácia v Komornom divadle v Martine, v SND v Bratislave a v DAD v Prešove; prezentovaná na prehliadkach v Orleans a v New Yorku), Jaskynná panna (2003, inscenovaná v Štúdiu 12; prezentovaná na festivaloch vo Viedni a v Hamburgu), Vizionárov sen (2006, prezentovaná na prehliadkach a festivaloch v Miláne a v Ríme). Je spoluautorkou textu predstavenia Povstanie v divadle Aréna (2014).
    Roku 2015 publikovala divadelnú hru Identita/hra nevedomia v rámci projektu Ódy či frašky. Vydala knihu Hry, ktorá obsahuje texty Krcheň Nesmrteľný, Jaskynná panna, Vizionár, Unavená Medea (2007).
    Ako prekladateľka z ruštiny a osetčiny sprístupnila významné diela ruských a osetských autorov. Preložila veršované divadelné hry Alexandra Bloka, Viačeslava Ivanova a Fiodora Sologuba v antológii Ruská symbolistická dráma (1997), experimentálny román ruského symbolistu Andreja Belého (2001, 2003) ai. Prekladá hry súčasných ruských autorov.
    Preklad jej poviedky V rýchliku Showbiz bol opublikovaný v ruskom preklade v prestížnom časopise Inostrannaja literatura (2015).
    Je členkou Klubu nezávislých spisovateľov Asociácie organizácií slovenských spisovateľov,  Slovenského syndikátu novinárov aj Ligy profesionálnych divadelníčok v New Yorku (League of Professional Theatre Women).
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Eva MALITI FRAŇOVÁ sa narodila 20. februára 1953. Prozaička, dramatička, prekladateľka a literárna historička. V r. 1968 – 1971 absolvovala Strednú

    Eva MALITI FRAŇOVÁ sa narodila 20. februára 1953. Prozaička, dramatička, prekladateľka a literárna historička. V r. 1968 – 1971 absolvovala Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Bratislave, 1971 – 1976 študovala históriu a etnológiu na Historickej fakulte Moskovskej št. univerzity. Po štúdiách pôsobila stále v Bratislave: r. 1976 – 77 ako redaktorka v Slov. televízii, po materskej dovolenke r. 1986 – 1988 frekventantka študijného pobytu v Literárnovednom ústave SAV, 1988 – 1991 výskumná pracovníčka v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, od 1991 vedecká pracovníčka v Ústave svetovej literatúry SAV, kde sa venuje výskumu ruskej literatúry s osobitným zreteľom na problematiku symbolizmu a dejinám umeleckeho prekladu na Slovensku.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

    Pre deti a mládež

    Literárna veda

    Editorská činnosť

    Prekladateľská činnosť

    • Belyj, A.: Peterburg (2001, 2003)
  • Preložené diela

    Prikľučenie. In: Kofe s Bachom, čaj s Šopenom. Slovackije rasskazy (2015) Skoryj pojezd Šoubiznes. Inostrannaja literatura 12/2015 Symbolismus als Ansichtsprinzip/ Eine
    Prikľučenie. In: Kofe s Bachom, čaj s Šopenom. Slovackije rasskazy (2015)
    Skoryj pojezd Šoubiznes. Inostrannaja literatura 12/2015
    Symbolismus als Ansichtsprinzip/ Eine Abhandlung über russische Literatur und Kultur im 20. Jahrhundert (2014)
    Antológia slovenskej ženskej prózy (v jazyku hindi, 2014)
    Halhatatlan Krcheň. In: Virágzó fejszék (2012)
    Deva v peščere. Uviadšij sad ľubvi (2008)
    Krichen, der Unsterbliche. In: Durchbrochene Linien. Zeitgenössisches Theater in der Slowakei, 2007
    Die Höhlenjungfrau. In: Slowakische Gegenwartsstücke (2007)
    Ďaďuška Fiodor. In: Koľco A (2007)
    Deva v peščere. Baltijskije sezony 2006/16
    Anamalga Koršak. Iraf (2/2005)
    Koršak Bessmertnyj. Sovremennaja dramaturgia (2/2004)
    Krchen Bessmertniot. In: Sovremena slovačka drama (2004)
    Krchen the Immortal. In: Contemporary Slovak Drama 4 (2002)
    Onkel Fedor. In: Tagtägliche Unendlichkeit. Slowakische Erzählungen (antológia, 1994)
    Amzorima balc (1987)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Veže rozprávajú / antológia osetskej prózy (1989) Kosta Chetägkaty: Osetská lýra (1989, s Jánom Majerníkom) Lýdia
    Veže rozprávajú / antológia osetskej prózy (1989)
    Kosta Chetägkaty: Osetská lýra (1989, s Jánom Majerníkom)
    Lýdia Čárska: Sibirôčka (1992)
    Lýdia Čárska: Ruža z Kaukazu (1993)
    Ruská symbolistická dráma / hry Fiodora Sologuba, Viačeslava Ivanova, Alexandra Bloka. (1997)
    Nina Sadur: Čudná ženská a iné hry (1998, s Oľgou Ruppeldtovou)
    Nina Sadur: Totálne zakázané / krátke prózy (1999)
    Andrej Belyj: Peterburg (2001, 2003)
    Ruská dráma / hry Maxima Kuročkina, Oľgy Muchinovej, Vasilija Sigareva, Ivana Vyrypajeva (2008, s Romanou Maliti)
    a iné

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - editorská činnosť

    Kofe s Bachom, čaj s Šopenom. Slovackije rasskazy (antológia, 2015) Súčasný výskum literárnych procesov v slovenskej a ruskej
    Kofe s Bachom, čaj s Šopenom. Slovackije rasskazy (antológia, 2015)
    Súčasný výskum literárnych procesov v slovenskej a ruskej literárnej vede (2012)

    Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999)
    Ruská symbolistická dráma (1997)
    Veže rozprávajú (1989, antológia osetskej prózy)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BAKOŠOVÁ HLAVENKOVÁ, Zuzana: O herečke Z. C. In: Čas činohry našich čias. Teatrologické štúdie 1990 – 2014. Bratislava : Vysoká
    BAKOŠOVÁ HLAVENKOVÁ, Zuzana: O herečke Z. C. In: Čas činohry našich čias. Teatrologické štúdie 1990 – 2014. Bratislava : Vysoká škola múzických umení 2014.

    DVOŘÁKOVÁ, Helena: Keď strelíš minulosť z pištole, vystrelí na teba budúcnosť z dela.(Rozhovor). In: Pravda, roč. XXIV, 22. 11. – 23. 11. 2014, č. 268, s. 20 – 22.

    BAKOŠOVÁ HLAVENKOVÁ, Zuzana: O hrách Evy M. a nielen o tom  o tom potom... Zopár poznámok k jubileu. In: Tvorba, roč. XXIII. (XXXII.), 2013, č. 1, s. 27 – 28.

    jk: Tri recenzie. In: Týždeň.sk. 22. mája 2012
    Dostupné aj na:
    http://www.tyzden.sk/casopis/11267/tri-recenzie-201022/


    MARUŠIAK, Jozef: Eva Maliti-Fraňová: Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská. In: Revue svetovej literatúry. Roč. XLIV, č. 1 (2008), s. 131 – 133.

    HOCHEL, Igor – ČÚZY, Ladislav – KÁKOŠOVÁ, Zuzana: Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava, Literárne informačné centrum 2007.

    ZAMBOR, Ján: Pokus o pravdivý obraz Zory Jesenskej. In: Romboid, roč. XLII, č. 8 (2007), s. 76 – 78.

    HOCHEL, Igor: Symbolizmus v najširších súvislostiach. In: Romboid, roč. 36, č. 3 (2001), s. 86 – 88.

    FERKO, Miloš: O polohách neuchopiteľného. In: Literárny týždenník ,  roč. 13, č. 24 (2000), s. 10.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea: Maliti, Eva a kolektív autorov: Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach. (Recenzia). In: Slovenská literatúra, roč. 47, 2000, č. 3, s. 261 – 266.

    PETRÍK, Vladimír: Eva Maliti: Symbolizmus ako princíp videnia. In: Slovenská literatúra,  roč. 44, č. 3 (1997), s. 238 – 240.

    KRŠÁKOVÁ, Dana: Eva Maliti: Symbolizmus ako princíp videnia. In: Slovenská literatúra, roč. 44, č. 3 (1997), s. 236 – 238.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    V hrách Evy M. je aj riadna dávka fantaskna a ešte k tomu riadna dávka fantazírovania a sebairónie, ale aj jemná persifláž a ostrý
    V hrách Evy M. je aj riadna dávka fantaskna a ešte k tomu riadna dávka fantazírovania a sebairónie, ale aj jemná persifláž a ostrý sarkazmus.To všetko pekne tichučko, ale účinne a s citom a pocitom zodpovednosti za vlastné už autonómne umelecké dielo, ktoré sa po správnosti má ocitnúť vo verejnom prázdnom priestore javiska, kde o ňom napokon definitívne rozhodne  režisér a najmä herci, to všetko namiešava do svojich hier zľahka, aby sa zavďačila  nevďačnému divákovi.
    Lebo, ako píše Shakespeare, jediný súdny divák rozhoduje a napokon aj rozhodne o kvalite či nekvalite, úspechu či domnelom úspechu.
    Zuzana Bakošová Hlavenková
    Aktuálna kniha poviedok spisovateľky, dramatičky, prekladateľky a literárnej teoretičky Evy Maliti-Fraňovej sa síce nedostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera, no na kvalite a zaujímavosti jej to neuberá. Pätnásť poviedok tejto zbierky má totiž všetko, čo klasicky ponímané poviedky majú mať: ich hrdinov a hrdinky môžete ľahko stretnúť na ulici, na prvý pohľad vyzerajú celkom obyčajne, no spravidla majú nejakú svoju súkromnú zvláštnosť, vyšinutosť, s ktorou sa nedokážu (a niekedy ani veľmi nechcú) vyrovnať a niečo divné, nekaždodenné, výnimočné sa im stane. Tým vzniká dramatická situácia, napätie, ktoré autorka opisuje či „rieši" s nadhľadom a so sympatickým sarkazmom. Práve ten sarkazmus, ten sotva badateľný (chvíľami láskavý, chvíľami akoby škodoradostný) autorkin úsmev poviedky odľahčuje a robí z nich pútavé, neúnavné čítanie.
    jk
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Chcela by som byť menej zraniteľná a odolnejšia voči rôznym nepriaznivým vplyvom či okolnostiam. Stále sa snažím osvojiť si schopnosti obrniť sa,
    Chcela by som byť menej zraniteľná a odolnejšia voči rôznym nepriaznivým vplyvom či okolnostiam. Stále sa snažím osvojiť si schopnosti obrniť sa, obaliť do „škrupiny“. Ide mi to však ťažko. (2009)
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Štátne vyznamenanie Severného Osetska – Alanie  Vo slavu Osetii za dlhoročnú literárnu a prekladateľskú činnosť, šírenie osetskej
    Štátne vyznamenanie Severného Osetska – Alanie  Vo slavu Osetii za dlhoročnú literárnu a prekladateľskú činnosť, šírenie osetskej kultúry a literatúry v zahraničí a za prínos v rozvíjaní dvojstranných kultúrnych vzťahov (2014).

    Vyznamenanie za vklad v delo družby pri príležitosti 80. výročia Ruského centra medzinárodnej vedeckej a kultúrnej spolupráce pri Ministerstve zahraničných vecí Ruskej federácie (2005).
     
    2. miesto v celoslovenskej súťaži pôvodných dramatických textov DRÁMA 2003 – Trojboj za hru Jaskynná panna (2003).
     
    Prémia Ceny Jána Hollého za umelecký preklad za preklad románu Andrej Belyj: Peterburg (2002)
     
    Prémia Ceny Zory Jesenskej za umelecký preklad za preklad románu Andrej Belyj :Peterburg (2002).
     
    1. miesto v celoslovenskej súťaži pôvodných dramatických textov DRÁMA 2001 – Trojboj za hru Krcheň Nesmrteľný (2001).
     
    3. cena za poviedku Strýko Fedor, Jašíkove Kysuce (1986)
    
    
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Eva Maliti Fraňová
    Eva Maliti Fraňová
                                                                 FANTÓM
    Bola jedna žienka, volala sa Katka a mala dobrého muža, ten sa volal Peter. Ale ako to už býva, muž sa raz na poludnie zbláznil. Rozhodol sa, že bude milionár a začal myšlienku uskutočňovať. Uskutočňovanie trvalo niekoľko rokov a za ten čas sa manželia poriadne odcudzili. Peter stále hĺbal, ako zarobiť milión, a Katka si našla frajera. O tom však nikto nevedel, a už vôbec nie Peter, ktorý si vymyslel, že sa k miliónu dopracuje statočným podnikaním. Vo svojom malom mestečku si založil výrobňu syntetických farieb a začal ostošesť podnikať. Podnikal, podnikal, no po čase si musel priznať, že biznis s farbami nejde. Podľa výsledkov predaja farieb to vyzeralo tak, že farbenie asi stojí na konci všetkých potrieb obyvateľstva. A tak si Peter povedal, že by mohol podnikať v cudzine. Akurát sa nevedel rozhodnúť, ktorá cudzina by to tak mohla byť. A potom pri pive celkom náhodou stretol kamaráta, bývalého spolužiaka. Ten mu poradil vyskúšať mesto Sankt-Peterburg, kde vraj mnohí zbohatli. Údajne že tam majú aj obrovskú spotrebu farieb, lebo sa opravujú domy a množstvo historických pamiatok, čo je pre biznis ešte výhodnejšie, keďže ide o štátne zákazky. No hlavné bolo, že kamarát oplýval skvelou databázou podnikateľských kontaktov v tomto ruskom veľkomeste. Tak sa tam pri pive ihneď dohodli, že vyrazia na cestu. Čo sa týka leteniek, víz a iných formalít, nebol problém, všetko mal zariadiť kamarát, Petrovi ostávala na starosti len úhrada, a to je vraj nič.
    Peter sa vlastne volal Peter V., čo je samozrejme skratka. Jeho priezvisko bolo Veľký. No nazývať niekoho Peter Veľký v poviedke, ktorej dej sa odohráva v povestnej severnej Palmýre Ruska, by mohlo znejasniť celý príbeh, ktorý je aj bez toho dosť nejasný. Preto nášmu hrdinovi ponechajme meno Peter. Mimochodom, aj poviedka mala pôvodne podnázov „peterburská“, čím pripomínala slávne poviedky ruského spisovateľa Gogoľa, no potom sa to zmenilo. Veď nie je dôležité, ako sa poviedka volá. Dôležitejšie je, že sa v nej píše o tom, čo v meste zažil jeden slovenský občan. Jeho zážitky sú tak trochu podobné zážitkom Gogoľových hrdinov, ktoré bývajú smiešne, no neraz sú aj smutné a niekedy dokonca tragické či katastrofálne. V každom prípade to bývajú veľmi zvláštne skúsenosti, čo zodpovedá osobitej atmosfére mesta od čias, keď ho cár Peter Veľký založil.
    Takže, tento náš Peter, slovenský občan a majiteľ neveľkej výrobne farieb, sa vybral do Peterburgu urobiť kšeft. Priletel lietadlom neskoro večer, no bolo tu jasno ako cez deň a kamarát mu vysvetlil, že mesto je osvetlené polárnou žiarou zo severu. Bolo naozaj impozantné a poriadne drahé, preto sa ubytovali v trojhviezdičkovom hoteli na druhom brehu rieky Nevy, kde bolo ubytovanie lacnejšie než v centre alebo okolo znamenitého Nevského prospektu. No aj tu odvšadiaľ dýchali dejiny a Peter si prečítal, že nablízku je v ktoromsi kostole pochovaný sám Peter Veľký, zakladateľ mesta a Petrov menovec. Kamaráti boli s hotelom navýsosť spokojní, no rýchlo sa ukázalo, že bývať v Peterburgu na druhom brehu Nevy nemusí byť práve najšťastnejší ťah. Po polnoci sa totiž dvíhajú všetky mosty, čím sa zablokuje prechod na druhú stranu, a to až do štvrtej alebo piatej hodiny ráno. Prechádzky za bielych nocí v centre mesta alebo popri rieke bývajú síce romantické, ale pre Petra malo práve zdvihnutie mostov fatálne následky! No o tom neskôr. 
    Už po prílete Peter pocítil, že sa s ním niečo deje. Vonku sa nečakane rozveselil a stúplo mu sebavedomie, bol, ako sa vraví – free. Keď razantne nastupoval do taxíka, vyzeral ako svetobežník a v duši pomaly aj boháč. So svojimi pocitmi sa zveril kamarátovi, a ten mu povedal, že eufóriu vyvoláva vlahý morský vánok od Fínskeho zálivu. Niekedy sa ľuďom od vánku moce hlava a majú znejasnené vedomie, s čím sa tu však musí rátať. A Petra upozornil, aby sa držal pri ňom, lebo pri svojej senzibilite by sa mohol stratiť. To sa Petrovi celkompozdávalo, lebo po rusky nevedel ani muknúť. Takto mohol zahnať obavy z plánovaného rokovania s potenciálnymi kupcami – bol tu predsa kamarát, ktorý mal v škole ruštinu... (Aj Peter mal v škole ruštinu, ale nič si z nej nepamätal.) Už prvá noc v hoteli ho ale prebrala z povzneseného stavu. Kamarát hlasno chrápal a Peter nemohol zaspať, radšej sa díval z hotelového okna do prázdnej ulice. Pohľadom vybehol do výšky po špicatej zlatej vežičke, ktorá akoby sa chcela zapichnúť až do neba. V príručke si prečítal, že vežička čnie z kostola, kde sú pochovaní všetci ruskí cári a cárovné, medzi nimi aj Peter Veľký. Pri pohľade na úplne biele nebo, kde neboli žiadne iné sfarbenia, sa Peter preľakol, či si nezabudol svoju vzorkovnicu farieb. Otvoril kufrík, no chvalabohu, vzorkovnica bola na mieste. Potom chodil po izbe sem a tam a občas s nevôľou pozrel na kamaráta, ktorý neprestával chrápať. Skúšal naňho cmukať a chytať mu nos, no bezvýsledne. Kamarát ďalej chrápal a tváril sa šťastne ako batoľa. Peter zúril. Nakoniec silou vôle potlačil zúrenie, ľahol si do postele a nadránom zaspal.
    Ale na druhý deň sa prebudil oveľa neskôr, než plánoval, takmer až na poludnie. Zmeškal hotelové raňajky, no horšie bolo, že zmeškal aj schôdzku s obchodníkmi, za ktorými pricestoval. Posteľ chrápajúceho kamaráta bola prázdna. Jasné, kamarát sa dobre vyspal a teraz niekde jedná... Čo keď sa naňho vykašľal?.. Petra začali prenasledovať obavy. Ech, keby tak schôdzku preložili na neskorší čas, vravel si, veď ja im musím ukázať svoju vzorkovnicu. Zmocňovala sa ho nervozita, veď bol aj hladný a vôbec netušil, kde by sa mohol najesť. No tu sa nečakane zjavil kamarát a Petrovi oznámil, že prichádza zo schôdzky, ktorá sa konala, hoci kupcov sa jeho správanie dotklo. Lebo toto sa nikde nerobí, že niekto zaspí obchodné rokovanie (kamarát niekoľko krát zdôraznil, ako Petra budil, ale Peter si nič nepamätal...). Skrátka a dobre, kamarát im vraj nechal dve fľašky, slivovičku a borovičku, a tým ich utíšil. Teraz bumbajú a niekedy podvečer, tak okolo siedmej, by sa mali znovu stretnúť, už aj s Petrom, v známej reštaurácii na Nevskom prospekte. Tak veci sa predsa len vyvinuli priaznivo... Peter sa zahanbil. Z prirodzenej ohľaduplnosti kamarátovi nevysvetľoval, že sa za všetkým skrýva aj jeho neznesiteľné chrápanie. Deň bol jasný a vyjasnili sa mu myšlienky a dobrý kamarát ho zobral do malého bufetu, kde sa fantasticky naobedovali. A nanovo pocítil prílev radosti, podobnej tej z predošlého dňa. Morský vánok, povedal si... Do večera bolo more času, a tak kamarát rozhodol, že si poprezerajú pamiatky.
    Vybrali sa ku kostolu s cárskymi pozostatkami. Šli a šli nekonečnou ulicou a Peter ustavične ohmatával svoj kufrík so vzorkovnicou. Vzorkovnicu si udržiaval v dokonalom poriadku, za žiadnych okolností sa nesmela stratiť. Bola jeho tromfom, ktorým chcel kupcov presvedčiť, že je prosperujúci slovenský biznismen, čo treba pravdaže chápať ako hyperbolu. Petrovi však slúžilo ku cti, že podnikal s láskou, svoje farby prirovnával k farbám v prírode a všade, kam prišiel objavoval svet svojich farebných odtieňov. Kamarátovi nadšene vykladal: „Vidíš, tamtá strecha je v B-11, ale mala by byť ešte sýtejšia. A trávnik sa blíži, no iba blíži k mojej H-13.“ Všetky odtiene farieb mal totiž očíslované. Peterburg hýril najmä zlatou farbou kopúl, veží a vežičiek, čo Petra nadchlo, lebo zlatú miloval. Pozreli si miesto posledného odpočinku ruských cárov a poprechádzali sa po parku, kde uvideli sochu Petra Veľkého, ktorú vytvoril nejaký súčasný sochár. Peter si podľa sochy predstavil veľkého menovca a usúdil, že vyzeral smiešne. Na Petra sa nepodobal ani trochu. Cár bol vysoký a Peter strednej postavy, cárove končatiny sa vyznačovali nadmernou dĺžkou a chudosťou, zatiaľ čo Petrove boli také bežné, cár mal miniatúrnu hlavičku, no Petrova hlava sa niekomu mohla zdať aj priveľká...
    Po prehliadke odplávali do centra na malom vyhliadkovom člne. Plavili sa nevskými kanálmi a počúvali výklad sprievodcu. Peter bol plný dojmov z okolitých pamätihodností. No keď preplávali popri kamennom vtáčikovi prilepenom na malom moste, známom maskotovi študentov, na plece mu dopadla kvapka vtáčieho trusu. To Petra zamrzelo, tým viac, že dopadla na jeho sako svetoznámej značky Pierre Cardin. Sako si kúpil špeciálne pre túto príležitosť na predajných trhoch v Poľsku, lebo kamarát mu povedal, že v Peterburgu bez značky človeku ani ruku nepodajú. Čo spraví? Ale kamarát sa len smial, že je to pre šťastie... Skúšali škvrnu odstrániť, no škvrna bola neodstrániteľná a Petrovi neostávalo iné, než chodiť v zamazanom saku. Vtom kamarát zavelil, že vystupujú z člnu. Čln sa mal vrátiť na miesto, odkiaľ vyplávali a pre nich bude pohodlnejšie ostať v centre. Peter kamaráta poslúchal na slovo, bol presvedčený, že vec, na ktorej pracujú, je veľkolepá.
    Nejakú chvíľu sa len tak ponevierali a potom sa odviezli na Nevský prospekt. Kamarát nechal Petra na ulici a niekam odbehol, potom sa vrátil a oznámil mu, že program sa mení. Griša, čo bol jeden z nádejných kupcov, vraj kamsi odišiel a vráti sa neskôr, takže posedenie sa má začať až o deviatej. No keď s úderom deviatej hodiny stáli nachystaní pred reštauráciou a nazerali cez vysvietené okná do elegantnej sály, kamarát len krútil hlavou, lebo kupci tam neboli. Vošli dnu a usadili sa pri šatni, no ani po hodine čakania sa nikto nezjavil. Kamarát sa veľmi divil, potom zase niekam odbehol, a hneď sa aj vrátil s rozjasanou tvárou, pretože zistil, že kupci na nich čakajú v susednom podniku, kde už dlhšie hodujú a pijú. Presunuli sa teda do reštaurácie, ktorá bola ešte honosnejšia než tá prvá. Peter kŕčovito zvieral svoju vzorkovnicu... Keď vošli, Griša, Koľa a Ľoňa vstali od stola a chlapsky ich privítali. Boli to chlapi ako hory, také bohatierske typy, pri ktorých sa Peter so svojimi 75 kilami čistej váhy cítil trochu nesvoj. Griša hneď ponalieval do veľkých krištáľových kalichov vodku a všetci piati si pripili na stretnutie. Peter konskú dávku zvládol bez reptania. Ďalší prípitok bol za zosnulých rodičov všetkých zúčastnených. Peter si upil a chcel kalich odložiť, no Griša ho napomenul, že za rodičov sa musí vypiť do dna a čakal, až kým si Peter do hrdla nevlial celý obsah. Pri tom mu tykal a oslovoval ho Piotr, čo Petra dojalo a podnietilo k tomu, aby navrhol kamarátovi, nech si s Rusmi potykajú. Návrh bol prijatý s nadšením a nasledoval známy obrad spojený s opakovaným pripíjaním „za Bruderschaft“, čo bolo na Petrovo počudovanie po nemecky, alebo „za Vachtanguri“, čo vraj zas bolo po gruzínsky. Ale potom už prešli k veci a prípitky sa točili najmä okolo biznisu. Kamarát na Petra veselo požmurkával, akože je to na dobrej ceste.
    Petrovi alkohol rýchlo stúpol do hlavy a v radostnom opojení vyložil na stôl vzorkovnicu, očakávajúc, že muži zhíknu od údivu. No muži si Petrov poklad iba letmo obzreli a Koľa začal vykladať, že najkrajšie vzorkovnice majú Taliani, to sú vzorkovnice! A tie farby! Peter zosmutnel, bolo mu jasné, že na Talianov nemá. No kamarát sa k nemu naklonil a ticho pošepkal, že sa nemusí báť, chlapíci chcú skutočne kúpiť farby a sú to pracháči. Jeho povzbudzovanie sa však míňalo účinkom a Peter sa cítil čoraz neistejšie. Pod vplyvom silných dojmov a mohutnej konzumácie sa duševne i telesne zmenšoval, zatiaľ čo traja Rusi sa naopak ešte zväčšili a pripadali mu ako obri. Pitie vodky akoby sa nemalo nikdy skončiť a pokračovalo sa aj v nevídanom obžerstve. Už mali za sebou predjedlo, čo boli také malé rybičky, ďalej kraby a krevety a iné plody severných morí. Petrovi rybina bohvieako nechutila, ale poctivo sa napchával, vedel od kamaráta, že sa tu bez rýb nezaobíde žiadne stolovanie. Po predjedle čašníci priniesli hory šalátov od výmyslu sveta a nakoniec prišiel hlavný chod, kusiská opekaného mäsa s rozmanitými prílohami. Peter pri pohľade na bohatiersku porciu len bezmocne pregĺgal, no napriek tomu sa do jedla pustil s vervou. Jeho zápal postupne ochaboval, takže zjedol asi štvrtinu, zatiaľ čo Rusi  so zverskou chuťou likvidovali obrovitánske sústa a čoskoro mali vymetené taniere. Kamarát sa navonok snažil, ale Peter postrehol, že jedlo nenápadne hádže pod stôl... Naďalej sa dolievala do karafy vodka, ktorá vraj rovnako ako chlieb a soľ na stole nesmie chýbať. Na záver Ľoňa, ktorý mal vyberané spôsoby, vyžiadal od čašníka pre všetkých špáradlá. Hodnú chvíľu si v zadumaní špárali medzi zubami...
    A vtedy Griša vyložil Petrovi svoj obchodný plán. O Petrovej výrobni farieb mal napodiv dobré informácie. Povedal, že dodajú fínsku technológiu, lebo podnikajú s Fínmi a že a budú spoločne obchodovať a zarábať. A zarobia veľa peňazí! No bolo by vraj dobre, keby nad vecou niekto zhora držal patronát, pravdaže nie zadarmo. „Za tým účelom sa pripraví znak, napríklad päť miliónov...“  uvažoval. Hneď mu skočil do reči Petrov kamarát a povedal, že sa znak použije tak, ako sa to robí u nás. Rusi súhlasne zabručali. Peter bol ohúrený, aké má kamarát presvedčovacie schopnosti. A keď ho Koľa požiadal, aby podpísal pre kamaráta mandát, lebo sa vyzná a vie po rusky, radostne prikývol. Ľoňa v zlomku sekundy z aktovky vytiahol papier, o ktorom povedal, že je to mandát, spísaný podľa pravidiel a právne overený. Na papieri bolo Petrovo meno a priezvisko, aj bydlisko a adresa výrobne farieb. Napriek veľkej opitosti Petra zarazila jeho extrémna pohotovosť, no povedal si, že asi práve vďaka rýchlemu tempu sa v Peterburgu darí podnikaniu. Napokon, kamarát bol preňho zárukou a okrem toho, veď Peter mal stále pred očami vysnený milión... Ľoňa mu zdvorilo podal mandát spolu s guľôčkovým perom, aby ho Peter mohol podpísať. V okamihu, keď to spravil, niekde vybuchol ohňostroj a bujaré veselie nabralo ešte vyššie obrátky. Zakrátko sa trojica Rusov zdvihla, lebo vraj treba niečo zariadiť. Zavolali aj kamaráta, ktorý sa rozbehol za nimi a z dverí zahlaholil, že sa vráti. Peter ostal pri stole sám.
    Po dvoch hodinách, keď sa nikto nevracal, postavil sa a zamieril k dverám. Hneď k nemu pribehli čašníci s úctivou prosbou o láskavú úhradu celej útraty. Ukázalo sa, za hostinu nikto nezaplatil. Peter bez reptania otvoril peňaženku a vytiahol všetko, čo tam našiel. Čašníci boli spokojní a poklonkujúc Petra odprevadili k východu. Peter zostúpil z malého schodíka. Stál na ulici s nejasnou mysľou, hoci bolo ešte jasno, stále trvala nekončiaca sa peterburská biela noc. Postával na obrubníku chodníka, mierne balansujúc, a zvažoval, čo ďalej. Vtom pri ňom pribrzdilo čierne auto, pravdepodobne taxík, hoci Peter nezaregistroval, že by auto malo nejakú vývesku. Okienko sa spustilo a vyklonil sa šofér, aj ten bol počerný a mal čierne oblečenie. Spýtal sa Petra, kam ide. Peter mu povedal názov svojho hotela na opačnom brehu rieky. „Nasadajte,“ prikázal muž a Peter si poslušne sadol do auta. Vyrazili. Dofičali k rieke, ale už prvý most, cez ktorý sa mali dostať na druhú stranu, bol zdvihnutý. Šofér povedal, že most pôjde dolu asi o štyri hodiny, tak nech si vyberie, buď vystúpi a bude sa štyri hodiny prechádzať po okolí, alebo sa povezie autom k ďalším mostom, ktorých je nad Nevou neúrekom. Peter si nejasne pamätal, že má ráno spiatočný let a šoférovi povedal, nech pokračuje v jazde. Ale aj druhý a tretí most čnel do neba. Boli už veľmi ďaleko od centra a Peter ani nemal na výber, a keď naňho šofér pozrel s otázkou, hodil rukou, akože poďme. Auto uháňalo takou rýchlosťou, až sa zdalo, že vzlietne a Peter si pripadal, ako keby sa viezol vo vozidle samotného Fantomasa. Ukradomky sa díval zboku na taxikára, ktorému v šere auta nejako sčernela tvár a z tváre mu čudne svietili oči. Petrovou zmútenou mysľou preletela myšlienka, že aj vyzerá ako fantóm... Roztriasol sa, ale i tak sa usiloval zachovať chladnokrvnosť. Minuli osem mostov, no všetky boli zdvihnuté. Konečne dorazili k poslednému mostu, ktorý bol od centra vzdialený niekoľko desiatok kilometrov. Bol to jediný nezdvižný most v Peterburgu a napájal sa na peterburský diaľničný obchvat. Cez most prefrčali na opačný breh Nevy a leteli ďalej, až kým sa nedostali k Petrovmu hotelu.
    Nočná jazda trvala namiesto dvadsiatich minút vyše hodiny a šofér si za ňu zapýtal rovných desať tisíc rubľov. Peter okamžite vytriezvel, veď v peňaženke nemal ani kopejku. Pokúsil sa to taxikárovi vysvetliť, no ten nechcel nič počuť, hoci mu Peter ponúkol to najvzácnejšie, čo mal pri sebe - vzorkovnicu farieb. Naštvaný chlapík urobil niečo, čo by nikto nečakal, a najmä nie Peter... Vzorkovnicu zúrivo schmatol a tresol ňou Petra po hlave s takou silou, že sa prelomila napoly. Vzápätí ju cez spustené okienko šmaril medzi odpadky rozhádzané okolo kontajnera. A potom vyhodil z auta aj vzlykajúceho Petra, hneď za ním vybehol a začal ho mlátiť hlava-nehlava. V jednej chvíli s mlátením prestal, zdalo sa, že dostal nejaký nápad. Tu Petra oboma rukami chytil zozadu za fazónku saka Pierre Cardin a strhol mu ho s hlasným výkrikom, nech je rád, že žije! Naštartoval čierne vozidlo a s besným zavýjaním motora to odpichol. Šokovaný Peter sa pýtal sám seba, kto vlastne sedel v tom záhadnom taxíku? Taxikár či fantóm? 
    Je to veru otázne. A natíska sa ďalšia otázka: keď sa Peter dostal až na také dno, odletel ráno zo Sankt-Peterburgu? Ale áno, odletel, hoci nie v plánovanom termíne a po mnohých útrapách, ktoré nemá zmysel opisovať. Príbeh sa aj bez toho blíži k rozuzleniu. Mysteriózna postava nebezpečného fantóma bola možno len výmyslom opitého Petra (hoci na druhej strane je tu nevyvrátiteľný fakt, že prišiel o značkové poľské sako...), no reálne zlo čakalo neboráka doma, v rodnom kraji, a nebolo žiadnym výmyslom.
    Ukázalo sa, že mandát, ktorý tak ochotne podpísal pri posedení v reštaurácii, nebol nijaký mandát, ale darovacia zmluva. Svojím podpisom Peter potvrdil, že mu prestáva patriť výrobňa milovaných farieb a jej novým majiteľom sa stáva kamarát. Tu musel zažiť situáciu, že keď sa priblížil k svojej výrobni, vrátnik ho nepustil dnu, lebo vraj preňho platí zákaz vstupu. Za novým majiteľom stojí vraj niekto silný, nejakí cudzinci, s ktorými je nebezpečné púšťať sa za pasy, Peter sa hneď domyslel, o akých cudzincov ide... A ďalší úder ho čakal, keď vkročil do svojho bytu, kde ho privítali štyri holé steny. Na stole uprostred prázdnej izby ležal lístok od milovanej Katky. Vraj už dlhšie plánovala rozvod, ale nevedela sa rozhodnúť. Po tomto však od neho definitívne odchádza. Nechce ho ani vidieť a berie si iba to nevyhnutnejšie. Bolo to takmer všetko, čo počas manželského spolužitia nadobudli. Katka sa presťahovala k vypečenému kamarátovi, dnes už vlastníkovi výrobne. Ako vysvitlo, s kamarátom udržiavala niekoľkoročný pomer...
    Peter zosmutnel. Smútil niekoľko dní a jeho smútok sa každým dňom prehlboval. Po čase mu z toho smútku dajako sčernela tvár, čo sa ľuďom stáva, keď sú chorí alebo majú psychickú poruchu. Z tváre mu čudne svietili oči.... A začal nosiť čierne oblečenie. Potom sa z mestečka stratil, nikto nevedel, kam. Onedlho začali na verejnosť prenikať správy o čiernom fantómovi vyčíňajúcom v bratislavských uliciach. Vydáva sa za súkromného taxikára a jazdí len v noci. Zákazníka odvezie na ukradnutom vozidle niekam na odľahlé miesto, kde ho vyhodí z auta, vyfackuje a nakoniec mu vezme sako či bundu alebo nejaký iný zvrchník a ešte peniaze a všetky drahocennosti, čo má pri sebe. Použité auto sa vždy nájde odstavené na niektorom parkovisku na kraji mesta.                                 
     
    (Poviedka vyšla v antológii Studienky vo Vojvodine.)
     
     
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory