• Životopis autora

    František Andraščík absolvoval gymnázium v Prešove, kde v r. 1951 maturoval, 1951 – 56 študoval slovenčinu a literárnu vedu na

    František Andraščík absolvoval gymnázium v Prešove, kde v r. 1951 maturoval, 1951 – 56 študoval slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po štúdiách bol v r. 1956 – 59 redaktorom  vydavateľstva Slov. spisovateľ v Bratislave, potom odborným asistentom Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, od 1967 žil na invalidnom dôchodku vo Fričovciach a neskôr v Prešove. Po časopiseckých začiatkoch (v Mladej tvorbe, Matičnom čítaní a i.) debutoval zbierkou reflexívnej lyriky Brieždenie (1963). Ďalšie zbierky: Prísne ráno (1965), Rekviem za živým, Zaklínanie (obe 1967), Úpenlivé ruky (1985) a Svetadiel Tabu (1990). Okrem básnickej tvorby je autorom prózy Zvedavosť (1970) a esejistických úvah o zmysle básnickej tvorby, ktoré knižne vyšli v r. 2006 v edičnom spracovaní J. Zambora pod názvom Eseje. Reprezentatívny výber z básnikovej poézie Básne (2011; ed. J. Zambor) okrem výberu z knižne a časopisecky vydaných diel obsahuje aj autorove dosiaľ nepublikované básne.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Zvedavosť (1970)

    Poézia

    Esej

    • Kacírske sebapozorovanie
    • Poézia ako totálna tvorba
    • Eseje (2006)
  • Charakteristika tvorby

      František Andraščík knižne debutoval v roku 1963 básnickou zbierkou Brieždenie , v ktorej sa črtajú viaceré dominanty jeho
     
    František Andraščík knižne debutoval v roku 1963 básnickou zbierkou Brieždenie, v ktorej sa črtajú viaceré dominanty jeho neskoršej tvorby – ústredné postavenie reflexie v básni, etické zameranie výpovede, ozvláštňovanie komunikačnej situácie (výpoveď v druhej osobe) schopnosť pôsobivo využiť atribúty viazaného verša, zakomponovať do básne dejové fragmenty, aktualizovať ustálené slovné spojenia či pracovať s opakovaniami. Zároveň je v autorovom debute badateľné hľadanie vlastného básnického tvaru vo vzťahu k pôvodnej i prekladovej básnickej tradícii. Vďaka príklonu k reflexívnemu pólu lyriky a dôrazu na etické a filozofické posolstvo poézie bola Andraščíkova tvorba šesťdesiatych rokov vnímaná na pozadí kontrastu so stachovským variantom konkretistickej poetiky a – naopak –v spriaznenosti nielen s tvorbou Mikuláša Kováča, ktorý debutoval tri roky pred ním, ale aj s poéziou Miroslava Válka. Postoje dobových kritikov ku konkretistickej poetike do veľkej miery determinovali hodnotenie jeho poézie (na obranu reflexívnejšie ladenej básnickej tvorby sa výraznejšie postavili P. Števček a B. Kováč). Po sľubnom debute začal Andraščík intenzívne publikovať – dva roky po Brieždení mu vyšla zbierka Prísne ráno (1965) a o ďalšie dva roky dokonca dve básnické knihy. Jedna z nich – Zaklínanie (1967) – vychádza, podobne ako jeho doterajšie knihy, v Košickom vydavateľstve, a druhá – Rekviem za živým (1967) – v Bratislavskej Smene. Rok predtým, ako ho vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, mu vyšla próza Zvedavosť (1970), ktorá sa stala jeho poslednou knižkou vydanou pred pätnásťročnou publikačnou prestávkou.
    V Prísnom ráne Andraščík výraznejšie ako v debute nadviazal na svojmu naturelu blízke – primárne existencialistiky ladené – dobové literárne hodnoty. Svoje videnie poslania poézie explicitne vyjadril nielen v esejach o literatúre a filozofii, ktoré do súborného vydania pripravil J. Zambor (Eseje, 2006), ale aj v graficky zvýraznených (tučné písmo, zalomenie ako pri próze), manifestačne ladených pasážach druhej zbierky, v ktorých etiku programovo nadraďuje estetizácii a funkciu poézie vidí v pravde, ktorú stavia do opozície k hre. Nielen reflexívnosť výpovede, ale i technika koláže, vďaka ktorej sa do juxtapozície dostávajú fragmenty rôznych diskurzov, spôsobuje, že o Prísnom ráne možno hovoriť i v súvislosti s tvarovým experimentom (F. Štraus zmenu jeho poetiky od Brieždenia k Prísnemu ránu charakterizoval ako prechod od whitmanovského voľného verša k tvarovému experimentu, Slovenské pohľady, 1986/5). Textové fragmenty v Prísnom ráne navzájom kontrastujú i komunikujú, komentujú sa, prerušujú, náhle menia percepčné nastavenie a vyžadujú si tak zvýšenú interpretačnú aktivitu zo strany percipienta/percipientky. Na rozdiel od prototypových textov experimentálneho charakteru sa však snažia o zvýšenú interpretačnú, komunikačnú prístupnosť, úpornú snahu o vzájomné porozumenie, dialóg. Komponovanie textu, založené na koláži fragmentov, je charakteristické aj pre Andraščíkovu tretiu knižku – skladbu Rekviem za živým, v ktorom sa manifestuje v striedaní lyrických a epických pasáží, novinových titulkov a úryvkov, vulgarizmov, biblického štýlu a pasáží s rýmami a slovnými hrami. Rekviem za živým – ako napokon naznačuje už názov – sonduje subjekt vzdorujúci hlbokej existenciálnej kríze, analyzuje stav ohrozenia humanity, ktorá sa stala trvalou súčasťou sveta okolo neho. Poslednou zo štyroch Andraščíkových básnických kníh pred publikačnou odmlkou je Zaklínanie (vyšlo v tom istom roku ako Rekviem za živým), v ktorom autor ďalej rozvíja svoju existencialistickú básnickú výpoveď.   
    Druhú etapu Andraščíkovej tvorby predstavujú básnické zbierky Úpenlivé ruky (1985) a Svetadiel Tabu (1990). Úpenlivé ruky (vo výbere z autorovej tvorby k zbierke editor Ján Zambor pridáva tri básne a rekonštruuje tak jej autorizované znenie), hoci vznikali už na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, prinášajú poetiku celkom odlišnú od vypätých, exaltovaných veršov predchádzajúcich zbierok – kadencia textu je stíšená, narábanie s jazykom jemné, decentné. Návratným motívom v zbierke je túžba po sladkosti uzdravenia, protijede smútku, hojení sŕdc, liečení. Napriek príklonu k ódickému pólu v pasážach oslavujúcich prírodu zbierka neprináša projekciu radostnej harmonizácie, znepokojenie je však vyjadrené subtílnejšie ako v tvorbe zo šesťdesiatych rokov: ukončením básne otázkou, zopakovaním verša či slovného spojenia, či už i samotným utiekaním sa subjektu do rastlinného sveta. Svetadiel Tabu čiastočne vracia básnikov lyrický subjekt do sveta ľudí, i keď negatívne – jeho vyčlenením zo spoločnosti, v ktorej nenachádza svoje miesto. Viaceré básne Svetadielu Tabu majú spoločenskokritický náboj, ktorý však z básne neodstraňuje lásku k ľuďom a túžbu po vzájomnom porozumení. K samote, vylúčenosti zo sveta ľudí, ktoré možno čítať v Andraščíkových predchádzajúcich knižkách, sa v Svetadiele Tabu miestami pridáva i vylúčenosť z prírody, ktorá bola dovtedy pre subjekt útočiskom a zdrojom liečivej sily a úľavy. Vo výbere z autorovej tvorby Básne (2011) okrem básní z publikovaných zbierok a z básní, publikovaných v časopisoch, nájdeme aj torzo nevydanej zbierky Azda som Indián, doplnené o 18 ďalších básní. Posledné Andraščíkove básne motivicky [motív spánku, smrti, vylúčenia zo spoločnosti, kontrastu nádeje a zúfalstva, pochovania za živa, potreby (sú)citu, strata hodnôt v spoločnosti] aj poetologicky nadväzujú na jeho neskoršiu tvorbu a nedevalvujú ani z hľadiska estetickej hodnoty.
    Ivana Hostová
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Requiem für einen Lebenden und andere Gedichte (výber z poézie, 1986, prel. Z. Jörres, J. Lanksch a D. Mestek, dvojjazyčne – po nemecky a po slovensky)
    Requiem für einen Lebenden und andere Gedichte (výber z poézie, 1986, prel. Z. Jörres, J. Lanksch a D. Mestek, dvojjazyčne – po nemecky a po slovensky)

    Straelener Manuskripte 1-10: Erstveröffentlichungen zeitgenössischer Poesie des Auslands 1984-1990, Verlag: Straelener Manuskripte Verlags - GmbH, 2000, antológia
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠPAČEK, Jozef (píše): František Andraščík: Básne. (Záložka). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 7 – 8, s. 129 – 130.
    ŠPAČEK, Jozef (píše): František Andraščík: Básne. (Záložka). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 7 – 8, s. 129 – 130.

    HOSTOVÁ, Ivana: František Andraščík (1931-2001). Básne. In: TOP 5 2011 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2011 v odbornej reflexii). Ed. Marta Součková – Ján Gavura – Richard Kitta. Prešov: Občianske združenie FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania, 2013, s. 62 – 73.

    HOCHEL, Igor: Poézia básnika, ktorý stál bokom. In: Rak, roč. 43, 2013, č. 1, s. 49 – 52.

    GERMUŠKOVÁ, Marta: Andraščík, František: básnik, prozaik, literárny vedec, prekladateľ, esejista. In: Portréty spisovateľov východoslovenského regiónu. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2013, s. 14 – 15.

    HAMADA, Milan: Prišiel v pravý čas. In: Pravda, roč. 23, č. 52, príloha Víkend, 2. 3. 2013, s. 30.

    HOSTOVÁ, Ivana: Výzva k novej interpretácii. In: Romboid, roč. 47, 2012, č. 8, s. 13 – 16.

    HOSTOVÁ, Ivana: Básnik zaklína, my odklínajme básnika. In: Knižná revue, roč. 22, 2012, č. 16 – 17, s. 17.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea: Prírodný svet bez ľudí v poézii Františka Andraščíka. In: Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia I. Portrétne štúdie a rekonštrukcie. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2012, s. 138 – 158.

    BUZÁSSY, Ján: Návrat. In: Neužitočný strom (Päťdesiatdva literárnych i neliterárnych úvah). Levoča: Modrý Peter, 2012.

    ŠRANK, Jaroslav: Rozbresk, cyklus tretí, aj keď omeškaný. In: Romboid, roč. 47, 2012, č. 8, s. 13 – 16.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: V tichu niet počujúcich alebo nechýbam nikde nikomu? In: Sme, roč. 20, č. 202, 31. 8. 2012, s. 14.

    BRÜCK, Miroslav. Nadčasová poézia. In: Knižná revue, 2012, roč. 22, č. 16 – 17, s. 16.

    ZAMBOR, Ján: Horkosť a ústretovosť poézie. In: ANDRAŠČÍK, František: Básne. Zostavil a doslov napísal Ján Zambor. Levoča: Modrý Peter, 2011, s. 212.

    ZAMBOR, Ján. Edičná poznámka. In: ANDRAŠČÍK, František. Básne. Zost. Ján Zambor. Levoča: Modrý Peter, 2011, ISBN 978-80-89545-03-2, s. 224 – 226.

    SUCHÁNKOVÁ, Miriam: Esejistika básnika. In: Rak, roč. 13, 2008, č. 9, s. 51 – 52.

    FORGÁČ, Marcel: Eseje v podobe definícií. In: Romboid, roč. 43, 2008, č. 1, s. 74 – 76.

    ZAMBOR, Ján: Andraščíkove eseje. In: Romboid, roč. 42, 2007, č. 1, s. 22 – 26.

    ŠTRAUS, František: Návrat Františka Andraščíka do literatúry. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 7 – 8, s. 216 – 222.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Básnik z úzadia. In: Kultúrny život, roč. 2, 2001, s. 10 – 11.

    ŠTRAUS, František: Ľútoriadky za Františkom Andraščíkom. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 6, s. 116 – 117.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    MATEJOV, Fedor: František Andraščík. In: Čítame slovenskú literatúru III (1970 – 1997). Bratislava: Ústav slovenskej literatúry, 1998, s. 227.

    ZAMBOR, Ján: František Andraščík. In: Portréty slovenských spisovateľov 1. Bratislava: UK, 1998, s. 78 – 86.

    ZAMBOR, Ján: Báseň a ticho. O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov. Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1997, s. 80 – 90.

    VALCEROVÁ-BACIGÁLOVÁ, Anna: Eseje Františka Andraščíka. In: Literika, roč. 2, 1997, č. 1 – 2, s. 193 – 196.

    ZAMBOR, Ján: Neiluzívny analytik ľudskej situácie. Pripomenutie básnika. In: Romboid, roč. 31, 1996, č. 6, s. 44 – 50.

    KOVÁČ, Bohuš: Útrapy z poézie. In: K studniciam života. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1992, s. 45 – [48].

    ČÚZY, Ladislav: Individuálna poetika, svojská poézia. In: Slovenské pohľady, roč. 106, 1990, č. 9, s. 136 – 138.

    PETRÍK, Ján: Pretrhnutá kontinuita. In: Literárny týždenník, roč. 3, 1990, s. 4 – 5.

    GOMBA, Cyril: Maličká a utrápená iskra. In: Literárny týždenník, roč. 3, 1990,  s. 4.

    MARČOK, Viliam: Piata Andraščíkova. In: Romboid, roč. 21, 1986, s. 68 – 69.

    ŠTRAUS, František: František Andraščík: Úpenlivé ruky (recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. 102, 1986, č. 5, s. 125 – 128.

    BŽOCH, Jozef: F. Andraščík: Úpenlivé ruky. In: Ľud,  roč. 38, 1985, č. 247, s. 4.

    HUJÍK, Viktor: Magická účinnosť slova. In: Ľud, roč. 38, 1985, č. 207, s. 5.

    KADLEČÍK, Ivan: Čistá zvedavosť. In: Slovenské pohľady, roč. 87, 1971,  č. 2, s. 131 – 132.

    HAMADA, Milan: Tiež iba náhradná poézia. In: Slovenské pohľady, roč. 79, 1963, č. 8, s. 127. Tiež v: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava: Smena, 1966, s. 151 – 152.
    Tiež v: Kritika 65. Zost. Jozef Bob – Vladimír Petrík. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1966, s. 86 – 103.

    HEVEŠI, Marián: Dialóg s čitateľom. In: Predvoj, roč. 1, 1965, č. 33, s. 14.

    ŠTEVČEK, P.: Dve premeny poézie. In: Kultúrny život, roč. 20, 1965, č. 44, s. 5 a12.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

      Ani František Andraščík v zbierke Brieždenie (vyd. Krajské vydavateľstvo všeobecnej literatúry v Košiciach) neprekročil hranice
     
    Ani František Andraščík v zbierke Brieždenie (vyd. Krajské vydavateľstvo všeobecnej literatúry v Košiciach) neprekročil hranice náhradnej poézie. On si zvolil ilúziu – monumentálnu, vesmírnu. (...) Predsa však aspoň na niektorých miestach, v jednotlivostiach, vnútri básne Andraščík zabúda na vesmír a na jeho optimistickú perspektívu (keby  vedel o teórii entropie vesmíru, nebol by si ani tam taký istý) a do jeho poézie sa derie obyčajná pozemská vášeň, poézia osamelého človeka, poézia poetisticky hravá i ironická, až groteskná (napr. v tretej časti básne Ako mám rád svoju mamu a inde). Proti postulátom a abstraktám sa vzpierajú vášnivé záznamy vyslovené v dynamických metaforách a zintenzívnené opakovaním („horíš... / horíš ako červánky prenesené z obzoru do stredu noci...“). Dynamická a expresívna metafora („nebesá jak ožran starý / dávia hŕby meteórov“) a pod. Ale to sú iba potenciálne hodnoty jeho poézie, ktoré nás však nezbavujú celkom nádeje, že Andraščík „zaspieva raz pieseň svoju najtajnejšiu dosiaľ skrytú“, ako sám v tejto zbierke sľubuje.
     
    Milan Hamada
     
    Jeho básnická prvotina prispieva k diferenciácii mladej slovenskej poézie, pričom ju tak trošku „tradične“ uzemňuje, a to vôbec nie je na škodu. Jednosmerný prúd experimentátorstva, živo a organicky nerozvetvený, by vyústil v čitateľské rébusy.
     
    Bohuš Kováč
     
    (...) František Andraščík v druhej svojej knižke Prísne ráno má aj takto sformulovaný program: „Rozumný boj proti poetike môže byť v terajších súvislostiach bojom proti povere, že šaty robia človeka.“ Inde zas s Tzarom manifestuje poučku: „V rozumovej činnosti je zárodok básne.“ A nielen vytrhnuté citáty, celé tvorivé gesto tejto knihy je okázale „antipoetické“, polemicky ladené do nevyhnutnosti „opustiť kruh“ sebahľadania metafory, namierené na celistvý „záujem o svet“. Po Mikulášovi Kováčovi (ktorého Hamada odsunul na perifériu, označiac ho protizmyselne za básnika didaktizujúceho, za poetizátora atď., ktorý vraj existuje „bez úsilia okrem tvorenia poéziou tvoriť aj poéziu“) predstavuje Andraščík nový uvedomelý polemický čin proti forsírovanému tlaku „trnavskej“ poetiky.
     
    Pavol Števček
     
    V zbierke Zaklínanie (1967) básnik vyhrotil vsadzovanie výrazov emócií do bizarných súradníc, do fantazijných obrazov a v jeho poézii už nenájdeme priame emocionálne vyznanie. (...) Neschopnosť cítiť je prejavom krízy, z ktorej sa autorovo „ja“ potrebuje vymaniť. V kontraste s takýmito dojmami preto začína hľadať nádejný, preňho priaznivý priestor, ktorý by znovu vniesol do jeho básnického sveta dojem pohybu v zmysle životného diania, obohateného emóciami.
    Z hľadiska Andraščíkovho líčenia a chápania prírody sa núka otázka: Prečo sú v jeho fantázii ľudia bylinami, a nie zvieracími tvormi? Zvláštne, že práve svet flóry je ľudský. Človek uňho môže žiť v horkých bylinách, paline a zemežlči, na ktoré „znútra klope“, síce uväznený v úzkom priestore, ale aj chránený pred okolím, sú pevné, azda v presvedčení, no sú iba bylinné, teda ohýbajú sa pod vplyvom poveternostných, a vôbec vonkajších podmienok. Aj tí ľudia, ktorí sú v jeho predstavách stabilní v názoroch a citoch, sú krehkí – nie ovplyvniteľní, ale zraniteľní.
     
    Andrea Bokníková
     
    (...) univerzálne a kreatívne poňatie [motívu rúk] nachádzame aj u Andraščíka hneď vo vstupnej básni („Ó, nekonečné pochody k tvorbe, zapríčinené rukami“), a hneď v nej je vyjadrené základné autorovo vyznanie: rozdávať sa iným. Pravda, toto altruistické gesto sa v Andraščíkovej poézii prejavilo ako stále problematizovaná a spochybňovaná možnosť; lebo ak sa tu na jednej strane vyskytuje veľmi silná túžba po vkorenenosti, po pretrvaní (...), ak sa básnické indivíduum cíti spriaznené s ľuďmi a najmä s prírodou, na strane druhej sa tu vynára nemenej silný pocit osamelosti a vykorenenosti (ach, život palmy bezprizornej, život môj“). (...) František Andraščík vie vnímať veci zvnútra, nazerať do ich podstaty: v tomto ohľade mala časová prestávka pre jeho lyriku zrejme nezanedbateľný význam. Je v nej viac analýzy a poznania, a zároveň viac prostoty; predmety autorovho záujmu, jeho vnemy, pocity, myšlienky sa očisťujú od všetkého nedôležitého, akcesórneho; básnik sa orientuje skôr na filozofické a etické, než na estetické a emocionálne aspekty skutočnosti.
     
    Jozef Bžoch
     
    Zbierka Úpenlivé ruky (1985), ktorá vyšla po dlhej publikačnej prestávke, a Svetadiel Tabu (1990) znamenajú nové vývinové obdobie v autorovej tvorbe. Dochádza tu k dôležitej zmene: ak predtým snímanie ľudskej situácie bolo podmienené najmä filozofiou, teraz je podmienené predovšetkým autorovým osobným životným položením. V týchto knihách Andraščík jedinečným spôsobom vyslovil ťarchu osamoteného ľudského bytia. Oprostenie výrazu, jeho prečistenie až k jadrnosti i klasicizácia pritom neznamenajú popretie doterajších poetologických výdobytkov, tie v jeho poézii ostávajú, ibaže niektoré z nich sú prítomné tlmene, jemne či stopovo. (...) Andraščík dospel k básnicky nevšedne účinnej výrazovej prostote. Úpenlivé ruky sú lyricky najintenzívnejšou autorovou knihou a jednou z najväčších básnických kníh slovenskej poézie osemdesiatych rokov a celý rad silných básní prináša i Svetadiel Tabu.
     
    Ján Zambor
     
    (...) neumelý pôvab niektorých patetických pasáží z prvotiny má v sebe – aspoň podľa mojej mienky – aj silný náboj takpovediac slobodne divokej krásy nekorigovanej disciplinárnym tlakom kultúry a krátkozrakou blazeovanosťou verejnej mienky. Vo frapantne smiešnom akoby bolo obsiahnuté aj niečo iné, zriedkavé, niečo ako bezbrehá vášeň. (...) Netrúfam si odhadovať, či vydanie Andraščíkovej tvorby výraznejšie zmení naše povedomie o slovenskej povojnovej lyrike, o jej diferenciácii a stratifikácii. Neviem, či na to pri triumfujúcom prézentizme budeme mať vôľu. Zaiste je však dôležité a cenné. Nielen ako dokument dotvárajúci mozaiku výrazných autorských osobností, ktoré sme v minulosti mali, ale aj ako nadčasovo platný príklad vzdorovania desivým, skľučujúcim podobám sveta.
     
    Jaroslav Šrank
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Nezáleží mi na nijakom vysvedčení o príslušnosti k tej alebo onej konfesii. Byť informovaný a vedieť, že to, čo poznáme, sa
    Nezáleží mi na nijakom vysvedčení o príslušnosti k tej alebo onej konfesii. Byť informovaný a vedieť, že to, čo poznáme, sa v nijakom ohľade nedá obísť, neznamená radosť z faktu, že je to tak. Vidím svet spôsobom, ktorý nie je ani pesimistický ani optimistický. To i ono znamená predovšetkým plytkosť. Lebo tragičnosť životného pocitu nezávisí od dobrého alebo zlého živobytia, ale od schopnosti vnímať veci, ktoré nás všetkých vychyľujú z dráhy, od schopnosti počuť nepočuteľné a vidieť neviditeľné. A tragičnosť, ako to už ktosi povedal, nie je ani optimistická ani pesimistická.
     
    (Rekviem za živým, záložka)
     
    Vy, práve tak dobre ako ja, viete, že ja som nerehabilitovateľný. Najmä od roku 1963, keď Rudé právo tak honosne sa opýtalo v redakčnom článku, či mi už marxizmus nestačí, čoraz viac a výraznejšie som si uvedomoval a chápal, že mi veru nestačí. Ale už dávno viem, že mi nestačí ani žiadna iná ideológia, ktorá čím je ‚svätejšia‘, tým je, podľa mňa, absurdnejšia. (...) Spôsob, akým strašne ma trýznili a trýznia, je prostý. Na účet prírody vymysleli chorobu (psychickú) začiatkom tohto storočia vo Viedni, lebo predtým tento svoj spôsob a možnosť (technickú) nazývali ináč. Ale pre mocenskú medzihru 20. storočia potrebovali ‚osvietenejší‘ pojem. (...) Zo ZSS ma vylúčili, keď som pri reorganizácii po roku 1968 nepodpísal vyhlásenie o ‚bezvýhradnom‘ podporovaní politiky KSČ. (...) Nebol som nikdy ani nebudem disidentom, preto aj vydanie mojich veršov (...) vo vtedajšej NSR zapadlo prachom. Ani ‚nežná revolúcia‘ mi nepomohla. Mne sa pomôcť nedá.
     
    (list F. Andraščíka Spolku slovenských spisovateľov z 21. 3. 1990, cit. podľa Romboid 1993/5)
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Na záložke zbierky Rekviem za živým autor reaguje na charakteristiku svojej poézie („Rekviem za živým je v tvojej tvorbe vyvrcholením zápasu
    Na záložke zbierky Rekviem za živým autor reaguje na charakteristiku svojej poézie („Rekviem za živým je v tvojej tvorbe vyvrcholením zápasu jedinca s každodennou realitou. Avšak táto realita sa mi javí pomerne vizuálne, nemá vnútornejšie zázemie.“) takto:
     
    Ktovie, či vyvrcholením. Báseň je záležitosť vizuálnosti vízie. Vnútorné zázemie? Tvoj názor treba rešpektovať, aj keď z môjho hľadiska je neprijateľný.
     
    (Rekviem za živým, záložka)
     
    Tvorba potrebuje odvahu. Odvahu riskovať všetko postranné, lebo tvorca nemá iný zmysel vlastnej existencie než tvorbu. Strach, ktorý získa na cestách svojho ducha, je práve tak ako u hrdinov v iných oblastiach predovšetkým čímsi, pred čím nemožno kapitulovať, je popudom k prekonávaniu samého seba.
     
    (z eseje O problematike regionalizmu v literatúre, podľa Eseje)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Strofy o zmysle života (úryvok, z básnickej zbierky Brieždenie )   Znám radosť autostrád, no v bosých nohách rád
    Strofy o zmysle života (úryvok, z básnickej zbierky Brieždenie)
     
    Znám radosť autostrád, no v bosých nohách rád mám ostne poľných zaprášených ciest
    a hoci žijem v čase rakiet, atómu a divotvorných vĺn,
    vždy pokým kráčam, nech veniec triumfu, no aj povraz obesenca je na mojej šiji.
    Len červom hlavatým na tanieri podáva sa šťastie,
    mne rameno nech siaha k nešťastiu tak ako k šťastiu,
    a keď mi víno uškodí, nech osoží mi jedovatosť zmijí.
    Znám radosť autostrád, no v bosých nohách rád mám ostne poľných zaprášených ciest,
    bo iba ten, kto chvíľu ležal pod nebom jak orol, ktorý nevie lietať,
    len ten raz dozrie k osudovej symfónii.
    Lebo sa stáva, že po svetlo sa človek vhrúži do noci
    aj v tomto,
    slnečnom,
    dvadsiatom
    storočí.
     
    Dych všetkých krás a všetkých trápení sa chveje, vlní, mocnie silí,
    a nemôžem sa zrieknuť ničoho, hoc nedostupne ďaleko je,
    bo z metamorfóz sveta som vznikol, z neho ako myšlienku ma tisícročia vyčlenili.
     
    Relativita (z básnickej zbierky Brieždenie)
     
    Nebolo ho.
    A potom prišiel,
    po detsky zaplakal a pootvoril oči,
    aby prijal trochu svetla.
    Vtedy svet bol menší ako on,
    pozostával z akejsi tváre a z pajáca,
    ktorý nad ním visel,
    Začal rásť a rástol aj svet,
                            ibaže rýchlejšie.
    Rástol po milimetroch až do výšky stosedemdesiat centimetrov
    a svet po metroch a kilometroch až do veľkosti
    niekoľko miliárd svetelných rokov.
    Prekvapilo ho, že existuje čosi také ako žlté húsatko
    aj čosi také ako tráva, na ktorej sa húsatko pasie.
    Ale pozdejšie sa mu to videlo,
    veľmi sa mu to pozdávalo.
     
    Vzal teda svoje oči,
    vzal svoje uši,
    vzal jazyk,
    aj prsty vzal
    a nos
    a vystaval z toho cestu k šedivej kôre.
    Prechádzali po nej veci, ktoré povstali z krúženia vesmírnej hmoty
    (a tých vraj bolo ako piesku na brehu mora),
    prechádzali po nej veci, ktoré vznikli zo žeravej lávy
    (a tie mu priniesli pod lyže svah),
    prechádzali po nej veci, ktoré vyvábilo hotové slnko na hotovej zemi.
    (Vtedy sa mu mozgu dotkol hustý dážď rozmanitosti
    od pavučiny
    až po mlieko.)
     
    A on stál v priekope
    s púpavou v zuboch.
    Vypytoval sa, kam to všetko ide,
    ale dlho
    nemohol vyjsť
    z odpovedí.
    Niektoré vraveli, že k poriadku zákonov,
    a iné,
    obdarené humorom,
    vzali do rúk bičisko ako fúzatý vojak,
    ten, čo v štyridsiatom štvrtom utekal pred frontom,
    ukázali na západ a povedali,
    do Jeruzalema.
    Potom vyrástla ona.
    A svet sa zmenšoval až do útulnosti.
    Vzal jej vlasy,
    aj s horúcim vzduchom, ktorý sa na nich chvel,
    a priložil k svojim vlasom.
    Vzal jej čelo,
    nádherné tvarom aj čistotou,
    a priložil k svojmu čelu.
    Vzal jej oči,
    a prsty sa mu chveli z obavy, aby mu nepadli,
    a priložil k svojim očiam.
    Vzal jej ústa,
    a roztavil ich
    v svojich ústach.
    Vzal jej šiju,
    jej šiju vyrastajúcu z úzkych pliec
    až k štíhlym líniám vzopnutej túžby,
    a priložil k svojej šiji.
    A tak pokračoval, až došiel
    k najmenšiemu prstu
    na ľavej nohe.
    Vzpriamil sa a povedal,
    sme ja alebo sme ty,
    nie sme však my,
    čiže ja a ty,
    lebo sme jedno.
     
    Potom odišla a on nevidel, že lastovičky už sedia na telefónnych drôtoch,
    lebo bol slepý
    aj hluchý.
    V noci hladkej ako oko,
    v noci vlhkej ako oko,
    v noci oblej ako oko,
    v noci strašnej ako oko
    oslepnuté.
    Keď si dvaja
    úzkostlivo
    držia ruky.
    V oku noci úzkostlivom
    dvaja slepí.
     
    Prišla s rozozvučanou pokožkou
    a plakala, aby plakal,
    plač, chcem, aby si pre mňa plakal, plakala,
    ale on prestal plakať a odpovedal,
    že rozviazal zmluvu
    s divadlom.
    Mali ste pravdu, vravel,
    včera bola anjel,
    a dnes je to mandragora
    alebo
    psie
    zavýjanie.
     
    A hneď sa za to hanbil.
     
    Po ceste očí,
    po ceste uší,
    po ceste prstov,
    jazyka i nosa
    do Jeruzalema
    i k poriadku zákonov
    znovu
    prechádzali veci.
     
    Vyzliekol košeľu a rozostavil strážnikov, aby udržali poriadok,
    a uprednostnil stromy
    a rieku.
    Zelené stromy, ktoré z polohy ležmo
    sú v belasých výškach,
    a rieku s pstruhmi v zelených brehoch.
     
    Prišla.
    Usmial sa.
    Aké divné,
    včera bola mandragora
    alebo
    psie
    zavýjanie,
    a dnes je anjel.
     
    A svet sa zmenšoval do útulnosti.
     
     
    I. (z cyklu I z básnickej zbierky Prísne ráno, podľa Básne)
     
    Možno aj Vy vezmete túto knihu
    a pokúsite sa nájsť ma v nej.
    Áno, o to ide, lebo po ničom tak netúžim, ako
    dať Vám prehľad o svojom rytme, o rytme
    svojich prílivov a odlivov.
    Máme čas až do kikiríkania, preto
    pomaly posúvajte prsty po mojej tvári,
    pomaly ma časujte, lebo neviem,
    či to nie je jediná možnosť, ako sa
    dohodnúť na slove áno.
                                       Pretože
    som Vás mnohokrát pociťoval ako báseň
    a ako svoju báseň, ako tichý svit
    na starom múre a ako podivný strach
    uviaznutý potme v korune hrušky.
    Teda sa zo mňa nezobúdzajte, aby sme ráno
    svoje prsty našli spolu.
    Ani potom sa zo mňa nezobúdzajte, keď
    pod oknom počujete výkrik, ani
    vtedy, keď nástojčivo Vám budú šepkať, že Vás
    neľúbim, a ani na štatistické údaje o tom,
    čím som.
    Ale ak naozaj nájdete v mojom krvnom riečisku
    nejaký kŕč, rozpomeňte sa, že ktosi
    už povedal: Krása je kŕčovitá.
     
    Nemienim presúšať pred Vami diétne verše,
    preto mi prepáčte, ak je niekde v mojom
    štýle chyba, lebo nemám čas byť dvakrát
    ten istý.
    Dovoľte mi už, aby som Vám najprv dal
    svoj
     
                            ZLATÝ DÁŽĎ.
     
    Božia kravička letí do pekla a rieky plačú,
    plače volavka vystretá nad zemou a dažde kričia
    až k horám. Napnutý krik praská a mokvá,
    do špiku mokrá zem chladne. Srdce chladne.
    počuť, ako podvodníci spievajú ódy
    a ich ženy sú jemné pri večeri.
    Navrátili sa poniektorí. Sandál pri ceste.
     
    Údivom rozšírené oči. To nemilosrdní nesú sami seba
    ako zlaté monštrancie. Zlatý dážď kvitne po daždi,
    ale božia kravička letí do pekla a decko plače
    a dom padá na hlavu.
    Plače,
    plače,
    plače.
    Alkoholici plačú na vedľajšej koľaji a chorým skučia slabiny,
    predavačky si ešte predávajú a mŕtve duše spokojne šomrú,
    do krvi uctievaní sa usmievajú a tí, čo vedľa nás sa mračia,
    nevidia kôš plný ovocia, plný granátových jabĺk,
    sladkých na jazyku. Baránkov režú občas slabomyseľní,
    lebo si odmerali do očných jamôk kúsok svojej tajnej dúhy.
    A čas je závideniahodný. A hviezdy padajú
    do mojich predstáv. Zlatý dážď kvitne po daždi.
    Ó, zmiluj sa nad nami, krik dažďa, plač volavky
    a zlatý dážď, ktorý po daždi kvitneš.
    Ó, zmilujme sa nad nami, aby sa vyjasnilo, otvorme ruky,
    lebo pracujúci klčujú svoje spomienky pre nové polia,
    na viditeľnom konci ciest je obzor a na obzore zore.
    Ovocie žltne. A sladká šťava má tiecť po svahoch času.
     
    Nemám P O E T I K U. Chcem mať P O É Z I U, lebo každý vie, čo je poetika, ale nikto, čo je poézia.
    Poetika, to sú iba šaty na neznámej veci, ktorá, ako všetci cítime, môže existovať.
    Rozumný boj proti poetike môže byť v terajších súvislostiach bojom proti povere, že šaty robia človeka.
     
    Môžete namietať, že kto chce určitým spôsobom hovoriť, musí mať svoju vypracovanú reč. Možno však mať aj N E P O T R E B N Ú reč. Nie som teda za barbarstvo a proti kultivovanosti, som iba proti myšlienke, že kultivovanosť môže byť samospasiteľnou náhradou za nedostatok záujmu o svet.
     
    IV. (z Rekviem za živým, podľa Básne)
     
    Pravda
    Roľnícke noviny
    Daily Worker
    Film a divadlo
    Komsomoľskaja pravda
    Kultúrny život
    Práca
    L'Humanité
    Trybuna Ludu
    Rozhlas a televízia
    Die Welt
     
    ____________
     
    Pri raňajkách dáva prednosť očiam. (Žalúdok počká.)
    Tri kroky nad dlažbou – tváre na sediacich telách.
    Nedomyslená električka v zákrute
    škrípe zubami bŕzd.
     
    (Okno.)
     
    Unavená tma sa drží v škárach brán.
    Lopta psa spí v bráne otvorenej dokorán.
    Neóny s vôňou spánku.
                                       Ranná nirvána kín.
    Úžas vo výklade prebudených potravín.
     
    (Okno
    Už nie je.)
     
                            Dvadsiate výročie víťazných bojov pri
     
                                                                           Jasle.
    Proti účasti juhokórejských žoldnierov
    vo vietnamskej vojne.
    Pracovníci v doprave už teraz myslia na záveje.
     
    (Zastávka. Okno.)
     
    Malé dievčatko s taškou.
    Neďaleko je škola.
    Mliekareň, kde si každé ráno
    mlieko kupujú vydaté ženy.
    Oči vola, ktorého vezú na bitúnok;
    odlesk pastvín,
    zázrak trvania a zmeny,
    čudný ako strom
    náhle vypovedaný z hory
    z neznámych príčin.
    (Okno.
     
    Už nie je.)
    Generál Hoffmann varuje.
    Proces ďalšieho zvyšovania vzdelania treba
    všemožne podporovať aj v budúcnosti.
    Večer ku Dňu čs. delostrelectva.
    Churchill je vážne chorý.
     
    (Zastávka. Okno.)
     
    Kráča muž. Zdá sa, že je celý,
    s kompletným počtom údov.
    Neporušená hlava, bez príznaku krvi,
    sa kýve v rytme zábradlia.
    Vidí, že je ráno. V prstoch mrví
    tekvičné semiačko.
    Snáď cíti za chrbtom pole,
    na ktorom zimujú
    oziminy.
                Za ním kráča iný.
     
    S únavou prekladá nohy, akoby pomoc rúk
    bola nohám nevyhnutná.
    Je ako muž, ktorého práve prepustili z cely.
     
    (Okno
    Už nie je.)
     
    Bývalí bojovníci protestujú.
    Pohotovosť v Burundi trvá.
    Pokroky v prevencii besnoty.
    Odročia zasadanie VZ OSN?
     
    (Zastávka. Okno.)
     
    Dom vypľul samodruhú ženu.
    V papučiach, prostovlasá, dlaňami zakrýva tvár,
    akoby nepotrebnosť očí bola jasná.
    Dom mlčí, ale v jeho výzore
                                                   cítiť nástrahu.
    Ona pľuje krv. Zub, vypadnutý z ďasna.
    Potom vypovie prosté slovo: ancikrist
    a tvár jej stvrdne.
    Gaštan na chodníku nejde nikam.
    A ona:
                nemá kam ísť.
     
    Prievan z chodby prináša starca
    s chápavým zrakom, ktorého to mrzí.
    Ale ona:
                pýta si pokoj.
     
    (Okno.
    Už nie je.)
     
    Komisie ľudovej kontroly skladajú účty.
    Americký senát o pravicovom extrémizme.
    Fašistická „huba“ v USA bujnie.
    Sukarnova ponuka.
    Program Slovana v Izraeli.
     
    (Zastávka. Muž vystupuje v cieli.)
     
    Opodiaľ živé holuby s rozkošou zobú,
    čím na dlažbu pohrdol kôň.
    Vrany striasajú námrazu z krídel.
    Vychádza slnce
    šité na mieru zeme.
    Možno má niečo, čo mu
    pomáha žiť.
     
    On stráca úsmev, akoby tam, kde úsmev má sídliť
    – na mierne krivky úst,
    čiahala výstredná smrť, ktorú nikto nemiluje.
    A ona:
                miluje všetkých.
     
    Neraz počúva jej divý rytmus, uložený do trezoru
    známych mien:
     
    Paríž?
                Štrajk                                      Bombay
                                                                           Hlad
                                       Dallas?
                                                   Vražda
    Kongo?
                            Za vraždenie dáva plat
                                                                           Kongo
                Kongo
                                       Zhrozený
                                                   do špiku
    kostí
                                       Zrazu cíti
                                                   na čo myslí
                                       Luigi
                                                   Longo
    Kto mal
                            rád                              i kto
                                                                    má rád
                nechápavo                                          na niečo čaká
                            čaká
                                                                    osud
    neboráka
                            Kongo
    Kongo                        Londýn
                            Saigon
                                            Kongo
                Oslo
                            Kongo             Praha
    Brusel
                            Kongo
                čo je
                            Kongu
                                                   je jak lopta
    pri ping          
                            pongu
                                       čo je
                Kongu
                            úder
                                       gongu
    odumiera
                            v blues
                                       a v songu
               
     
    Tušenie pred spánkom v horách (z básnickej zbierky Zaklínanie)
     
    Spi!
    V očiach býkov ožíva pieseň,
    až svietia,
    v zmysle hojnosti žiaria
    pri blízkych hviezdach.
    Spi!
    Ničím nevinovatá tráva, ó, kto ju
    pradie z hliny, kto
    má dosť slín.
    A tak je stravovaná stálym
    mlčaním krosien.
    Spi!
    Šumia neuskutočnené dažde,
    praská povodeň,
    tiene ničoho viditeľne menia
    polohu i miesto
    a smreky, zverbované nádejou,
    idú do údolia.
    Spi!
    Tam stená kameň.
    Spi!
    Súcit, ach bože? A k čomu?
    Spi!
    Ktosi má kľúč
                            a vojde,
                                       až zaspíš.
     
     
    O sentimentalite a kultivovanosti (úryvok, podľa Eseje)
     
    Zdá sa, že na prvý pohľad môžeme vnímať literatúru ako zámerne protisentimentálnu. Moderný človek (i módne moderný) pochopil sentimentalitu, a ako sa pokúsim ukázať, nie vždy právom, nie ako ‚peknoduchosť‘, ale ako banalitu či aspoň nekultivovanosť. Hrôza zo sentimentality vedie mnohých, aj svetoznámych autorov k irónii, sebairónii alebo k zrieknutiu sa výpovede, lebo výpoveď v tomto našom čase má v sebe ustavičnú tendenciu byť banalitou. Nielen preto, že je pravdepodobne už iba opakovaním inej výpovede iného autora, ale aj preto, že výpoveď ako zaangažované stanovisko je emotívna. Ale emotívnosť v našich časoch, keď sme si uvedomili svoj relatívny solipsizmus pri súčasnej existencii našej túžby po kontakte, musí viesť k ‚sebapoľutovaniu‘, k sentimentalite.
    Prekonávanie tohto sklonu sa stáva procesom, v rámci ktorého sa uskutočňuje sebapoznávanie súčasného človeka.
    (...)
    Všetko, čo v našej literatúre máme najlepšie, dalo by sa pohrdlivým gestom výrastka odmietnuť ako sentimentálne, bez pochopenia základného faktu, že literatúra i umenie vôbec je nevyhnutne sentimentalitou a zároveň jej nevíťazným popretím, pretože je pokusom o nemožné.
    1967
     
    Umiera starý muž... (z básnickej zbierky Úpenlivé ruky, podľa Básne)
                                        (Pamiatke môjho otca)
     
    Umiera starý muž. V strašných rukách rakoviny.
    Ten dobrák trpí nevýslovne.
    A zatiaľ mu odkazuje iný:
    Ty blázon si, máš syna, akých blázni majú.
    A v poli jačmene sa z hriechov spovedajú.
     
    A v poli jačmene sa z hriechov spovedajú.
    Nechcú ísť do pekla.
    Len človek žije tak ťažko, tvrdo.
    A potom vtáci odlietajú na juh
    a ľuďom čosi stisne hrdlo.
     
     
    Kam (z básnickej zbierky Svetadiel Tabu, podľa Básne)
     
    Kam nás vedie naša hviezda,
    nevidomých, s planúcim zrakom,
    najjasnejšia, kam nás odvádza
    (a na retiazke),
    až kolenačky spievame svoju pieseň,
    ó, severák v chrbtici,
    v mieche neduživých.
    Kam nás vedie naša hviezda
    najjasnejšia,
    kam nás odvádza,
    až za nami počuť útrpné bľačanie oviec.
     
     
    Výsledok (Azda som Indián, Básne)
     
    Po desaťročiach zúfaní a snáh
    nájsť pravdu a právo
    rovnocenné a priateľské všetkým
    nakoniec človek začne dúfať v smrť.
    V tú krotkú a skrotenú, a predsa svojvoľnú a strašnú smrť –
    a začne ju vnímať ako právo.
    Ako neodňateľné právo smrteľných,
    slovom,
    ako právo a slobodu nebyť.
    Aby sa teda aspoň ona, smrť, zmilovala nad naším bytím,
    aby vymazala všetku potrebu iných právd a slobôd
    z našich úbohých hláv.
                                       Teda
    aj v smrť možno dúfať ako v právo.
    Aj taký je život náš každodenný.
    A len veľmi málokto vie
    v takomto stave zavolať:
                                       Nech žije život!
    Nech žije život –
    a napriek všetkému nebrúsiť kosu smrti.
    Nech teda žije život.
    Nech žije život, ale nie
    azda až taký ťažký.
     
     
    Keď človek žije, akoby bol stromom (Azda som Indián, Básne)
     
    Keď človek žije, akoby bol stromom,
    jednoducho – len trpezlivo stojí a stojí,
    neúnavne pozerá sa a hľadí,
    vidí, že ako vtáci si naňho sadajú všetky ročné obdobia:
    i lastovička jar, i jastrab leto,
    i strakatá straka jeseň, i vrabec zima.
    Strom neustále starne a vtáci,
    ako sa striedajú v tom neustálom kolobehu,
    sú stále mladí.
    Keď človek žije, akoby bol stromom a starne,
    akoby si vravel: je to príma,
    čoraz viac idem do domu svojho,
    tam, kde mám svoje korene,
    tam, kde je moja vlastná hlina...
     
    Zobraziť všetko