• Pseudonym

    Elena Rubačová; Ferus; Marek Habdža; Rastislav Zvončiansky; Štefan Čulek
  • Životopis autora

    Narodil sa 10. júna 1905 v Suchej nad Parnou. Do základnej školy chodil v rodisku a v Bratislave. Odborné poľnohospodárske vzdelanie získal na
    Narodil sa 10. júna 1905 v Suchej nad Parnou. Do základnej školy chodil v rodisku a v Bratislave. Odborné poľnohospodárske vzdelanie získal na Vinársko-ovocinárskej strednej škole v Bratislave, organizačno-ekonomické na Hospodárskej škole v Košiciach, kde aj zmaturoval, a počas jednoročného postgraduálneho štúdia v Prahe. V rámci svojho vzdelania vystriedal viacero zamestnaní, od hospodárskeho správcu a družstevného revízora, cez redaktora hospodárskych, ľudovýchovných a osvetovo-popularizačných časopisov, až po vydavateľského redaktora a editora v Matici slovenskej v Martine, profesionálneho spisovateľa a predsedu Zväzu slovenských spisovateľov. Okrem rodiska dlhodobejšie žil vo Vozokanoch, Radošinej, Veľkých Levároch, Bernolákove, Svätom Jure, Dolnej Lehote, Martine, Bratislave a opäť v Martine, kde 1. marca 1960 náhle zomrel. Dynamický a pestrý život v rôznych zamestnaniach, blízkych jeho vzdelaniu a pôvodnej profesii, sa mu stal bohatým zdrojom inšpirácie, námetov a motívov pre jeho básnickú i prozaickú literárnu tvorbu.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Červené víno 1 – 3 (1948, 2. preprac. vydanie 1951)
    • Drevená dedina (1951, 2. preprac. vydanie 1952)
    • Svätá tma (1958, 2. rozšír. vydanie 1961)
    • Červené víno (2013, 1.vydanie)

    Poézia

    • Vysťahovalci (1931)
    • Na pravé poludnie (1942)
    • Slovanské verše (1946)

    Esej

    • Od veršov k románom (1953)

    Odborná literatúra

    Publicistika

    • Moskva – Leningrad – Jasná Poľana (1953)
    • Fejtóny (1956)
    • Prechádzky po kraji (1961)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    CABADAJ, Peter: Slovenská literatúra pred Februárom 1948. In: Slovenské pohľady , roč. IV + 134, 2018, č. 11, s. 11, 12. BÁTOROVÁ,

    CABADAJ, Peter: Slovenská literatúra pred Februárom 1948. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 134, 2018, č. 11, s. 11, 12.

    BÁTOROVÁ, Mária: Socialistický realizimus a jeho podoby v slovenskej literatúre (Tvorba Dominika Tatarku a Františka Hečka v päťdesiatych rokoch 20. storočia). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 3 – 4, s. 77 – 95.

    VANOVIČ, Július: Svedectvá Františka Hečku. In: Tvorba, roč. XXVII. (XXXVI.), 2017, č. 3, s. 62 – 68.

    KOMOROVSKÁ, Vladimíra – HAJNOŠOVÁ, Magdaléna: Nanovo prežívaný príbeh (rozhovor s dcérou spisovateľa Františka Hečka). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 9, s. 33 – 40.

    VELEG, Michal: Staré víno býva najlepšie (František Hečko: Červené víno I.). In: Knižná revue, roč. XII, 4. 9. 2002, č. 18, s. 5.

    KUSÝ, I.: Hečkova Drevená dedina. Martin 1954.

    MIHÁL, J.: O jazykových prostriedkoch Františka Hečku. In: Jazykovedné štúdie, 1956, č. 1.

    MATUŠKA, A.: Od včerajška k dnešku. Bratislava 1959.

    CHORVÁTH, M.: František Hečko. In: Slovenské pohľady, 1960, č. 76, s. 517 – 569.

    MIKO, F.: Expresívny živel v Hečkovom románe Červené víno. In: Litteraria 8, 1965, s. 24 – 75.

    JANŮ, F.: František Hečko. Praha 1967.

    ČEPAN, O.: Epický obraz minulosti. In: Slovenská literatúra 22, 1975, s. 305 – 326.

    TOMIŠ, K.: O štýle slovenskej prózy. Bratislava 1975, s. 13 – 47.

    MIKO, F.: Štýlové konfrontácie. Bratislava 1976, s. 218 – 254.

    ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava 1989, s. 431 – 444.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

         "A tak najvýznamnejším predstaviteľom "epického pocitu", vyvolaného novou dobou sa stal František Hečko ako

         "A tak najvýznamnejším predstaviteľom "epického pocitu", vyvolaného novou dobou sa stal František Hečko ako autor románu Červené víno (1948). Do literatúry vstúpil už na začiatku tridsiatych rokov zbierkou básní sociálneho súcitu a vzdoru Vysťahovalci (1931) a aj neskôr sa autorsky pripomínal najmä ako básnik (zbierky Na pravé poludnie, 1942, Slovanské verše, 1946). Až jeho prvé a hneď vrcholné prozaické dielo prezradilo, že sa v ňom skrýva románopisec hlbokých epických fondov, rozsiahlej osobnej i spoločenskej skúsenosti a originálnej životnej koncepcie. V Červenom víne, čerpajúcom látku z prostredia autorovho malokarpatského regiónu, pritom z časového úseku od začiatku 20. storočia po tridsiate roky, je to chápanie života ako procesu "košatenia" v generačných cykloch, kde na najvyššom stupni životných hodnôt stoja "práca a láska" (Čepan, 1975), ustavične zápasiace nielen s ľudským egoizmom, ale aj s tlakom sociálnych pomerov. Bolo prirodzené, že po románe Červené víno sa František Hečko venoval už iba prozaickej tvorbe."

    Stanislav Šmatlák

         "Svoj románový zámer realizoval autor neobyčajne bohatým, expresívnym jazykom. Román Červené víno sa pokladal za vyvrcholenie celej dovtedajšej prozaickej tvorby s dedinskou tematikou a zavŕšením snáh o zobrazenie tejto témy v rámci tradičnej realistickej metódy. (…) V tomto zmysle možno pokladať Červené víno aj za epickú protiváhu lyrizovanej prózy, za novú reštauráciu epiky v slovenskej próze štyridsiatych rokov a za prekonanie lyrizujúcej poetiky. Román však vznikal v určitom literárnom kontexte a ten mu nevyhnutne vtlačil svoju pečať. Navyše, Hečko prichádza do prózy ako básnik, a to básnik slovenskej dediny, ktorý v prvých veršoch, zaradených do zbierky Vysťahovalci, zachytil nielen zúfalé sociálne postavenie roľníka či vinohradníka, ale zároveň velebil sedliacky stav ako praživel, zrastený s prírodou a nesúci jej zákony v sebe."

    Pavol Plutko

         "Veľké životné korektúry nevyvracajú jadro Hečkovej Drevenej dediny, ktorá bude azda pre budúce generácie ak nie verným obrazom skutočnosti, tak aspoň mierou nášho úsilia o premenu sveta, našej viery v budúcnosť nášho ľudu a roľníctva osve."

    Michal Chorváth

         "Svätá tma je román bojovne politický a Hečko tu podrobil zásadnej kritike slovenský klérofašizmus, to znamená spolitizovanú náboženskú ideológiu, ktorá sa stala ideovou bázou politickej moci slovenského štátu a ktorá práve svojím náboženským aspektom mala pripútavať k jej politickým cieľom aj široké ľudové masy. Hečko sa díva na ideologickú problematiku zvnútra, preto odmietol paušálny pohľad a nahradil ho diferencovanejším a historicky pravdivejším. Striktne rozlišuje medzi ľudáctvom drobných ľudí, ktorí sa k programu HSĽS pridali kvôli náboženskému a národnému cíteniu a medzi tými, ktorí sa agresívnym spôsobom zmocnili vlády nad celým národom."

    Pavol Plutko

         "Na Červenom víne najintenzívnejšie Hečko pracoval po presťahovaní sa do Martina, kde sa stal roku 1946 zamestnancom Matice slovenskej vo funkcii šéfredaktora Matičného čítania. Trojdielny román odovzdal Matici do edície Knižnica slovenských pohľadov. Ešte pred Vianocami toho istého roku Červené víno vyšlo s obálkou a vstupnými ilustráciami Martina Benku v troch častiach na 785 stranách. Získalo si domácich i zahraničných čitateľov. Vyšlo v českom, ruskom, slovinskom, bulharskom, nemeckom, maďarskom a litovskom preklade a roku 1973 ho sfilmovala aj Slovenská televízia."

    Ján Medveď

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Kedysi, myslím v lete 1943, požiadal ma básnik Ján Kostra, aby som mu do rozhlasu napísal krátku rozprávku o matke. Keď bola hotová,
    Kedysi, myslím v lete 1943, požiadal ma básnik Ján Kostra, aby som mu do rozhlasu napísal krátku rozprávku o matke. Keď bola hotová, nepáčila sa mi – málo realisticky som v nej opísal matku. A toho, čo som chcel o nej povedať, mal som plné srdce, až ma pobolievalo od plnosti. Preto som rozprávku rozširoval, ustavične som k nej pridával nové strany – i pred jej začiatok i za jej koniec. A tak mi pod perom rástli kapitoly – a po päťročnej námahe bolo ich až šesťdesiat, takže sa už samy pýtali dovedna. Skoro som ani sám dobre nepostihol, že som vlastne napísal trojdielny román… Keď si z neho potom dve či tri kapitoly prečítal spomenutý Ján Kostra, prežrel najprv slinu v suchom hrdle, a potom mi odporučil, aby som knihu pomenoval jedine možným názvom: Červené víno. (...) Slnko práve vychádzalo… Mohol som sa tešiť, že som po päťročnej robote dokončil knihu, ktorá mala 1157 rukopisných strán, ale pozrel som sa do zrkadla: šedivá hlava, žltá tvár, krvavé oči, strhaný výraz… A predstavte si – vonku spievali vtáci, rosa sa blyšťala na tráve, vzduch voňal medom a včelami a ja – spisovateľ – takto doriadený…
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    STRATENÍ   Jak plaché stáda na úteku prudkom šli kŕdle naše s batohmi a smútkom a šli a šli a
    STRATENÍ

     

    Jak plaché stáda na úteku prudkom

    šli kŕdle naše s batohmi a smútkom

    a šli a šli a šli...

     

     

     

    Najtvrdšou piesňou mozoľnatých dlaní

    odniesli do brúch amerických baní

    aj vzdor svoj vyhaslý

     

    A kapitáni oceánskych lodí

    s pozdravmi pluli spoza veľkej vody

    na stá a tisíckrát...!

     

    A čas sa míňal, dávne lásky bledli,

    najmä keď v kraji podtatranských jedlí

    dodýchal otec, mať...

     

    Len keď zaúpel národ zotročený,

    od vody zaznel výkrik rozhorčený

    a dolárový zvuk...

     

    Lež, bože, aká strašná je to chyba,

    keď dneska našej krotkej fajte chýba

    dva milióny rúk...

     

    Ach, krvavé je toto číslo smutné,

    čo stieklo zo žíl v oceány mútne

    na cesty bolestné...

     

    Tie ovce naše z hôľ cudzieho pána

    nijaký pastier nikdy nepozháňa,

    ovečky slovenské...


    ČERVENÉ VÍNO

    (úryvok)

         Lenže na prvý jarný deň, keď zahlinený ľud zelenomiský s vyciveným, ale rovno už kráčajúcim ľudom vlčindolským zhromaždil sa v kostole, prišlo rátanie. Chrám sa tri razy v základoch zakolísal, sochy svätých začali nadskakovať na svojich podstavcoch, obrazy a kríže po stenách sa odchyľovali a padali naspäť na steny. Práve vtedy sa zosul prostredný bočný luster a zasypal do skla a prachu troch veriacich: Šimona Pančuchu, Silvestra Bolebrucha a Smädného Vola.
         Všetky ostatné ovečky i s dekanom pri oltári i s opitým rechtorom pri organe, všetky okrem tých troch vyviazli bez úrazu. Hovorilo sa, a celkom právom, že všetky ich hriechy spolu, akékoľvek ničomné, nenahnevali veľkého pána boha natoľko ako neprávosti tamtých troch poznačených na doráňaných hlavách.
          Zemetrasenie, ktoré v prvú jarnú nedeľu postihlo ploché okolie Slivnice, bolo jedno z tých. čo vie síce na smrť naplašiť ľudí, najmä ak sa prejaví až trojím podlhovastým zahojdaním, ale hmotných škôd obyčajne nespraví veľa. Napokon starí ľudia sa jasne pamätajú, najmä Habdžova prababička, že v ich mladých rokoch navštevovalo kraj častejšie a s následkami oveľa hrubšími. Kde-tu porúcalo aj steny, ba i domy, najmä na Svätom Kopčeku, a pozasýpalo a dokaličilo aj ľudí. Táto prababička tvrdili, že ešte stále čujú, nedá im vyšumieť z uší, ako strašne a žalostne sa v takých chvíľach rozručí dobytok a rozvyjú psi...
          Lenže nestalo sa ešte, a to je príznačné pre pomer vecí v Zelenej Mise a vo Vlčindole, aby zemetrasenie zastihlo veriacich v kostole, dokonca pod hrubou omšou, kde v podobe veľkého odtrhnutého lustra, ovešaného ako hrozno bobuľami ligotavými sklenými perlami a rúročkami, zosype sa na cudarskú hlavu Šimona Pančuchu, nehľadiac ani tak veľmi na pyšné ľavé plece Bolebruchovo a pažravé pravé plece Smädného Vola. Tí krajní oplani sa síce zľakli, zbledli ako vápno, ale predsa sa len otriasli. No Pančuchu prichodí chlapom vyťahovať z drevených vnútorností lavice omdletého a so zakrvavenou hlavou. Keď ho vlečú smerom k sakristii, nábožný kostolný obsah už v plnej miere zápasí so zmätkom. Pri bočných, zadných i sakristiových dverách sú už chumle ľudí oboch pohlaví a všetkých vekových stupňov, príšerne kvičiace. Chlapi púšťajú, keď to vidia a čujú, Pančuchu priam pred oltárom, ale rechtor presiaknutý skrz-naskrz červeným portugalom, slepý a omámený vášňou svojho umenia, so sopľom pod nosom, badá iba to, že organu dochodí dych, že ho klávesy neposlúchajú. Zo zvyku reve na mechára, hádže v tú stranu chlpatú starú hlavu: 
          – Mišo, ťahaj, truľo, mechy!
          Dekan sa obráti od oltára, mykne ho pohľad na Pančuchu, pohádže očami po chumľoch rujúcich sa ľudí pri kostolných východoch a po deťoch pobehujúcich splašene po chrámovej lodi a jeho oči dostávajú otcovský výraz ľútosti. Dvihne ruky dohora a slávnostne, akoby zaháňal satanáša a iných zlých duchov potulujúcich sa po svete, volá plným a tučným hlasom: – V mena Boha Otca, Syna i Ducha svätého! Upokojte sa, upokojte sa!
          Aj Mišo-truľo doľahýna bravčovou čižmou na pedál organa a spľasnuté črevá božieho nástroja začínajú sa nadúvať. A rechtor nádherným hlasom stredovekého speváka, podfarbeným dychom píšťal, pokračuje vo velebení boha.
          Ľudia na úteku, v chumľoch pri dverách a medzi lavicami, tuhnú. Zastavuje sa im dych a ustávajú v kvikote. Pomaly obracajú hlavy i telá k oltáru, vidia svojho veľkého dekana pokojne pokračovať v omši, vracajú sa bojazlivo na svoje miesta. Ba začínajú aj spievať. Keď sa rozspievali a spola zabudli na svoju úzkosť, vyniesli chlapi aj Pančuchu cez sakristiu na čerstvé povetrie, kde prišiel k sebe. Vtedy dekan dnu v chráme obracia sa znova k ľudu a ďakovným hlasom verného služobníka božieho volá: 
          – Credo in unum Deum!
          Rechtor, sklonený nad dielom a číhajúci ako jastrab na svoju obeť, vnára rozčlenené a dnavé prsty do klávesov a spája sa s večnosťou:
                   Jedna je loď, ktorá vodí
                   ľudstvo plavbou života . . .

          Národ vychodí z kostola skoro uspokojený. Z očí hľadí mu hrdinstvo. Vlčindolské, hoštácke a mestecké svedomie na vlastné oči sa presvedčilo, že nie bez príčiny sa pohýbala zem pod nohami. Verí. A len čo vojde do domov, túto vieru založí si za mocné priečne hrady do svojich predných alebo zadných izieb, hneď vedľa svätovojtešských kalendárov - ako dôkaz, že zemetrasenie tentoraz postihlo ho nie už pre kaplána (veď načože by boli bývali mestecký požiar a hoštácka povodeň!), ale pre do neba volajúce cudactvo vo Vlčindole! Verí, že ak sa vlčindolský škriatok, vlastným menom Šimon Pančucha, neprestane protiviť vôli božej a miestnym zaužívaným mravom - vina Veľkého Silvestra a Smädného Vola, ako sa aj ukázalo v kostole, nie je ešte celkom istá - že najsvätejší Ježiš Kristus pre niekoľkých darebákov isto-iste strčí ruku do pekla pre ohnivú metlu a zošľahá ňou celé okolie. V to verí. Bude veriť dotiaľ, kým zelenomiská mastná hlina nepreschne natoľko, že bude už súca na krájanie pluhom. A dotiaľ, kým vlčindolské fialové štrky, prestúpené sivými žilami ílovej glejovice, nadostač neokrejú. Prídu chlapi a začnú ich prevracať na železných listoch širokých a dlhých motýk. Potom sa už táto nebezpečná viera pokryje ochrannou vrstvou prachu a potu. Prach bude vystupovať z pohybujúcej sa zeme a pot sa bude liať z napínajúcich sa ľudských tiel. Na koňa vystúpi pani, ktorej meno je Robota. Bude cválať po plochej Slivnickej rovine od jari do neskorej jesene, od východu na západ, od strany dunajskej na stranu malokarpatských vŕškov. Bude prísna a neúprosná. Ale nikomu z robotníkov zeme, nikomu z vlčindolských vinohradníkov nepríde na um, aby sa protivil jej rozkazom...

    Zobraziť všetko