• Pseudonym

    Andrej Gemer, Gabo Gemerský, Gejza Gráč
  • Životopis autora

    Narodil sa 6. mája 1928 v Bratislave, v rodine ruských porevolučných emigrantov. Jeho otec bol v občianskej vojne dôstojníkom cárskej armády. Do gymnázia chodil v rokoch 1939
    Narodil sa 6. mája 1928 v Bratislave, v rodine ruských porevolučných emigrantov. Jeho otec bol v občianskej vojne dôstojníkom cárskej armády. Do gymnázia chodil v rokoch 1939 – 1947 v Bratislave a Malackách, ale štúdium nedokončil. V roku 1948 nastúpil ako elév do redakcie Smena, absolvoval vojenskú prezenčnú službu a po nej bol betonárom na stavbe Priehrady mládeže. Dopisoval do závodného časopisu Nosice a neskôr, v roku 1954, sa stal jeho redaktorom. V rokoch 1955 až 1970 bol redaktorom Smeny – voľným reportérom a krátko po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 aj šéfredaktorom denníka. V roku 1970, na začiatku normalizácie, musel redakciu opustiť. Odvtedy nemohol získať primerané zamestnanie a ocitol sa v existenčnej tiesni. Umrel 9. septembra 1978 na zlyhanie srdca v dobrovoľnej opustenosti na samote Vlčí laz (Wolfov laz) nad Novou Baňou v katastri dediny Píla.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literatúra faktu

    • Gardistické inferno (1958)
    • Stretnutie s vrahom (1960)
    • La dolce vita (1961)
    • Živý mŕtvy z katakomb (1962)
    • 22 a 77 (1963)
    • Pro nobis (1999, výber z tvorby)
  • Charakteristika tvorby

    Gavril Gryzlov bol rodený novinár – reportér. V čase, keď sa noviny plnili článkami o hrdinoch práce, úderníkoch, žatevných úspechoch a stavbách mládeže, Gryzlov

    Gavril Gryzlov bol rodený novinár – reportér. V čase, keď sa noviny plnili článkami o hrdinoch práce, úderníkoch, žatevných úspechoch a stavbách mládeže, Gryzlov priniesol nové témy: dramatické ľudské osudy, sociálnu problematiku, nové videnie vojny a vojnové hrdinstvá cez utrpenie, zbabelosť, odvahu i obetavosť človeka. Patril k reportérom, akými boli L. Mňačko, R. Kaliský či V. Ferko, ktorí od začiatku 60. rokov odvážne otvárali témy justičných vrážd, krívd a neprávostí stalinizmu a gottwaldovského socializmu. Jeho tvorivé začiatky sú spojené viac s literatúrou, ako žurnalistikou. V roku 1947 uverejnil ako gymnazista poviedku Mravný zákon, v ktorej vyzdvihol etické princípy ľudského správania. Dôraz na morálne konanie v akejkoľvek, aj hraničnej ľudskej situácii potom tvorí jedno z príbehových ťažísk aj jeho reportáží a reportážnych kníh Gardistické inferno, Stretnutie s vrahomŽivý mŕtvy z katakomb, ktoré vyšli v čase, keď mal Gryzlov za sebou už rozsiahlu životnú skúsenosť ako betonár na stavbe Priehrady mládeže, redaktor závodného časopisu a niekoľkoročný redaktor Smeny. Napriek výhradnej tvorivej orientácii na reportáž majú Gryzlovove texty z obdobia šesťdesiatych rokov veľa príbuzných výstavbových i formálnych prvkov s tvorivými postupmi s predstaviteľmi vtedajšej prozaickej generácie (A. Hykischom, J. Blažkovou, D. Kuželom, P. Balgom a inými). V reportážach Odpísaný o krutom osude slovenského vojnového letca, Perleťový čas zázrakov o dvoch mladých poľských podvodníkoch, Rybičky s jantárovými očami o mladom delikventovi na úteku z detského domova a v reportážnom príbehu Strach z rokov 1963 – 1966 používa v slovenskej žurnalistike dovtedy nepoužívaný prúd vedomia, vnútorného monológu postáv, prehovorov bez vyznačených dialógov, príbehovej dekompozície a dejovej fragmentácie, teda postupy, ktoré boli charakteristické pre dobovú slovenskú i európsku prózu – zasiahnutú v tom čase vlnou antirománu. Gryzlov, možno výraznejšie ako tematicky rovnako odvážny a objavný L. Mňačko, konštruuje svoje reportáže ako žánrovo moderný, dynamický a na drsných životných faktoch budovaný útvar. Preto aj vo formálnej rovine pôsobia jeho texty zo šesťdesiatych rokov objavne a inšpirujúco. Po trochu schematicky pôsobiacom cestopise La dolce vita z roku 1961, v ktorom chcel ukázať najmä rub kapitalistickej spoločnosti (príbehy rímskych prostitútok a pod.), sa Gryzlov zbavuje ideologického schematizmu a v knihe reportáží 22 a 77 prináša vyvážený, autorsky vyhranený pohľad na realitu a kritické ostrie reportáží zo Slovenska smeruje k širšiemu postihnutiu deformácií dobovej komunistickej spoločnosti. Tento spoločenský kriticizmus, idúci až na hranicu možného, sa výrazne prejavil v reportážach, ktoré publikoval v Smene v rokoch 1965 – 1967 a knižne vyšli až v roku 1999 vo výbere Pro nobis (usporiadal a doslov napísal S. Kalný). Z nich vyniká Strach, príbeh muža, ktorému režim znemožnil dokončiť štúdium teológie, za pokus ilegálne opustiť republiku mu súd vymeral vysoký trest väzenia a celá jeho ďalšia existencia je poznačená touto skutočnosťou. Na záver príbehu jeho „antihrdina“ – lebo tak sám Gryzlov nazval hrdinov svojich reportáží – kladie čitateľovi otázku: „tak načo sa pechorím, keď som poznačený, keď sa mojimi večnými sprievodcami stali neistota a strach...“ V roku 1971, krátko predtým ako Gryzlovovi znemožnili pokračovať v tvorivej činnosti vzniká reportáž Pro nobis, dramatický záznam o banskej katastrofe a záchranných prácach v bani Hodonín, a reportážna montáž – príbehové 35-stranové dokumentárne pásmo Bambini di Orava o detských otrokoch v tomto stále nepreskúmanom kúte Slovenska. Príbehy detí z mnohopočetných rodín, ktoré posielajú svoje deti aj na konci šesťdesiatych rokov namiesto do školy slúžiť za otrockých podmienok do rodín bohatých gazdov pôsobí i dnes objavne, príbehovo sugestívne a apelatívne. Ním Gryzlov potvrdil vysokú úroveň svojho reportážneho umenia, schopnosť objavovať nové, často šokujúce, ale spoločensky závažné témy a stvárniť ich spôsobom, ktorý z neho robí jedného z najväčších slovenských reportérov.

    Ján Čomaj, Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Sporadicky prekladal z ruštiny, najmä od roku 1970, keď musel opustiť redakciu Smeny. Preklady publikoval v Kultúrnom živote, Práci a Exprese. Po roku 1971 mu redakcie odmietli
    Sporadicky prekladal z ruštiny, najmä od roku 1970, keď musel opustiť redakciu Smeny. Preklady publikoval v Kultúrnom živote, Práci a Exprese. Po roku 1971 mu redakcie odmietli uverejňovať aj preklady.
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). LIC, Bratislava 2006. Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia.

    Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). LIC, Bratislava 2006.

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK 2001.

    Kalný, S.: Páni novinári. Bratislava: Slovenský syndikát novinárov 2004.

    Kalný, S.: Osobnosť reportéra Gavrila Gryzlova. In: Gryzlov, G.: Pro nobis. Bratislava: Vydavateľstvo SSS 1999.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Gryzlovove reportáže prečnievajú ponad takpovediac „len pohotové“ Mňačkove reportáže hĺbkou účasti autora na téme (rozhorčenie), ako aj zážitkovejším nasvecovaním faktov

    Gryzlovove reportáže prečnievajú ponad takpovediac „len pohotové“ Mňačkove reportáže hĺbkou účasti autora na téme (rozhorčenie), ako aj zážitkovejším nasvecovaním faktov a jemnejšou prácou so slovom.

    Viliam Marčok

    Aký bol reportér Gryzlov? Pravdaže, bol aj ctižiadostivý, až samoľúby. Od čitateľov dostával najviac listov, od vrchnosti najviac výčitiek. Zakaždým si dal záležať na svojom texte, ale aj na umiestnení svojho mena. Mal zázračný nos na vyhľadávanie atraktívnych tém a neobyčajných ľudských osudov. Trefne narábal s humorom i satirou, jeho bonmoty či sarkazmy sa čítali pri kaviarenských stoloch, lebo reportáž z pera G. G. kolovala z rúk do rúk. (...) Do histórie slovenskej žurnalistiky sa zapisuje aj kritickým seriálom Šesť týždňov kontrolórom. V spolupráci s obchodnými inšpektormi takmer denne uverejňoval reportáže o podvodoch v obchode a službách. Obyčajná aktuálna reportáž Gavrila Gryzlova slúžiaca dobe je čitateľským zážitkom aj dnes.

    Slavo Kalný

    Také reportérske eso, akým je Gryzlov, by na Západe platili zlatom!

    Ladislav Mňačko

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Už dvadsiaty mesiac žijem bez haliera. A môžete mi veriť, že je to tvrdý chlebík. Na peci, ako sa vraví, pán Boh nepožehná. Vyhodili ma ako žabu z výšky. Mesiac pred

    Už dvadsiaty mesiac žijem bez haliera. A môžete mi veriť, že je to tvrdý chlebík. Na peci, ako sa vraví, pán Boh nepožehná. Vyhodili ma ako žabu z výšky. Mesiac pred straníckym pohovorom. A nikomu ani len na um nezišlo zavolať človeka a povedať – dávame ti za 17 rokov práce 17 minút. Z toho a z toho si obžalovaný, pokús sa obhájiť!

    Z listu generálnemu tajomníkovi KSČ Gustávovi Husákovi

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Ceny a uznania v Novinárskej súťaži Júliusa Fučíka, 1960 – 1968 Prémia Vydavateľstva Smena za dielo Živý a mŕtvy z katakomb , 1962 Štátne vyznamenanie Za vynikajúcu prácu,

    Ceny a uznania v Novinárskej súťaži Júliusa Fučíka, 1960 – 1968

    Prémia Vydavateľstva Smena za dielo Živý a mŕtvy z katakomb, 1962

    Štátne vyznamenanie Za vynikajúcu prácu, 1962

    Medaila k 50. výročiu vzniku ČSR, 1968

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PRO NOBIS (úryvky) PERLEŤOVÝ ČAS ZÁZRAKOV             NADPORUČÍK S VÁŽNOU TVÁROU prichlopí vrchnák smetiaka a traja

    PRO NOBIS (úryvky)

    PERLEŤOVÝ ČAS ZÁZRAKOV

                NADPORUČÍK S VÁŽNOU TVÁROU prichlopí vrchnák smetiaka a traja vyšetrovatelia sa dôstojne vracajú z policajného dvora do kancelárie, o chvíľu prsty toporne búšia do klávesnice zetky, prítomní boli, píš to pod seba, Mižu, vedúci skupiny vyšetrovania, teda ako ja, a podo mňa ty a Lajoš, tak, to by sme mali, a teraz zase pod to a s medzerami napíš prevedenie, dvojbodka, po prvé, bola komisionálne zhodnotená hodením do miskýbla, počkaj, zadrž, starý teraz začal bazírovať na ypsilonkách a tak, miskýbel škrtni a napíš do smetiaka, teda, po prvé, bola komisionálne znehodnotená hodením do smetiaka jedna skazená konzerva, hovädzie vo vlastnej šťave, po druhé, taktiež hodením do smetiaka bola znehodnotená jedna fľaša s obsahom malého množstva citrónovej šťavy a po tretie, bol do smetí hodený balíček skazeného masla, bodka, máš to? fajn, tak ešte pripíš: po prevedení, ako je uvedené, schválené a podpísané, výborne, teraz je to spisovne

                a v neďalekej súdnej budove privádzajú do pojednávacej siene dvoch, ktorým zatknutie zabránilo skonzumovať konzervu, šťavu a maslo, útly dvadsaťpäťročný Andrej v bielej rozhalenke, horúčkovitý lesk hnedých očí a sako pod pravým rukávom roztrhnuté, trčí z neho sivý vatelín, štíhla dvadsaťročná Barbara v belasom svetríku a čiernych nohaviciach si nervózne šúcha ruky a stále si upravuje krátke plavé vlasy, márne sa usiluje nevyzerať vyplašene, ešte sú v sieni sudcovia, advokáti, zapisovateľka a celkom vzadu bielovlasý penzista, stály návštevník predstavení bez vstupného, do obločných skiel sa opierajú slnečné lúče, marí sa, že dievčine by mali o chvíľu povedať, aby pristúpila k stolu a vybrala si otázku, ale prokurátorka zvýšeným hlasom oznamuje, že spoločenská nebezpečnosť konania oboch obžalovaných bola vysoká, spáchali trestný čin podľa paragrafu toho a toho, odstavec jeden, písmeno cé, obžalovaná, vstaňte a predstúpte pred senát!

                ALE, ALE, VY TEDA NERÁČITE BYŤ DOŇA CARMELITA SILVIA PARRA SANTANOVÁ? v rybích očiach zavalitého prísediaceho predstierané počudovanie, po Andrejovej tvári preletí pohŕdavý úškľabok, daj sa vypchať, debil, urobiť z pojednávania kabaret, na to treba mať šedú hmotu, a nie iba dutinu lebečnú, ech, teba tak stretnúť pred mesiacom, bol by si to všetko zožral aj s navijakom a ubozkával by si done Carmelite ručičku a cvakal by si a ešte by si sa bol vyťahoval pred známymi, akých máš vznešených priateľov, ty cvok, tebe by som sa bol mohol pokojne predstaviť ako atómový fyzik a rektor Jagellonskej univerzity

                svalovec v talári sa čítaním myšlienok nezaoberá, jeho zaujíma, ako sa vlastne mladá Poľka premenila na Kolumbijčanku, stala sa ňou veľmi jednoducho, hranice v Krkonošiach prekročili zjari bez pasov i bez peňazí, zato ale s preukazom filmového umelca Miguela Josého Parra Santanu z Bogoty, Andrej po prvý raz navštívil Československo už v zime a pán Santana mal vtedy česť bývať s ním zopár dní v izbe pražského hotela Florida, preukaz bol v oných časoch ešte jeden, no neskoršie sa jednoduchým delením rozmnožil, jednu polovičku vybavili Andrejovou fotografiou, na druhej sa zaskvela tvár Barbary, obe polovičky zaliali do plexiskla a bolo to, panstvo si ráči priať? skamenel v hlbokom predklone vedúci pražskej požičovne, da, da, my wünschen jedna exportnája filmovája kámera, nonšalantne prikývol don Miguel a o chvíľu opúšťali exotickí manželia požičovňu s novučičkou admirou v cene okolo dvoch tisícoviek, takže nebol problém streliť ju o niekoľko hodín za päť stoviek, rovnako jednoduché to bolo i s ďalekohľadmi, fotografickými aparátmi a tranzistorovými rádiami v iných mestách, kde si navyše požičiavali aj autá, tie, pravda, nepredávali, iba sa previezli zopár stoviek kilometrov a odstavili vozidlo v zastrčenej uličke

                a nikde od vás nežiadali iný doklad? lišiacky sa spytuje advokát, naozaj všade stačila napoly rozdrapená legitimácia kolumbijskej filmovej spoločnosti? všade, tíško prikyvuje dievča, cudzinci zo Západu, to je pojem, totiž, aby som bola presná, spomína si, jeden vedúci požičovne si predsa len telefonicky overil našu totožnosť na káve čéesem, ale ten si to dovolil iba preto, že považoval Kolumbiu za autonómnu sovietsku republiku

                apropo, čéesem, ďalší výdatný zdroj financií, ešte v Poľsku venovali polhodinku štúdiu príručného slovníka a tak už potom nebolo problémom navštevovať popredných mládežníkov krajského i ústredného rangu, predstavovali sa ako delegáti mladej kolumbijskej inteligencie, doňa Carmelita pritom namiesto prípitku obohacovala geopolitickú erudíciu zväzáckych kádrov informáciami o tom, že Karibské more je hlboké, Kordillery sú vysoké a že progresívni kolumbijskí umelci aktívne bojujú za mier, don Miguel zvyčajne pri druhom pohári egri bikavéru so slzami v očiach dodával, že vyrástol uprostred tropických pralesov, kde jeho plantážnikmi vykorisťovaný otec šestnásť hodín denne pestoval banány, sisal a kakaové boby, záverom obaja manželia nekompromisne odsudzovali amerických imperialistov a skormútene dodávali, že ich postihlo veľké nešťastie, unsere studijní vizita in vaše krásná vlast ist k sožaleniu ohrožena, jelikož my poteriáli naše bumášky a pesos, das heist, deňgi, načo dojatí mládežnícki entuziazisti najprv zahlaholili, že čierny muž pod bičom otrokára žil, potom promptne požičiavali nešťastnej exotickej dvojici niekoľko stoviek a zabraňovali hroziacemu krachu expedície aj oznámeniami do hotelov, aby faktúry za ubytovanie a stravovanie vzácnych hostí posielali zväzáckym inštitúciám

                predseda senátu monotónne číta posudok Komendy Powiatovej Milicije Obyvatelskej, Barbarin otec je murár, ona bola vzorná poslucháčka prvého ročníka filozofickej fakulty, s údržbárom Andrejom sa zoznámila v internáte, keď tam prišiel opraviť skrat, z Prahy oznámila rodičom, že cestuje po Československu s mladým poľským spisovateľom, že píšu spolu knihu Československo – krajina zázrakov a že im vo všetkom pomáha Československý zväz mládeže, to by bolo z posudku všetko, chce sa niekto obžalovanej ešte na niečo spýtať?

                áno, vo vašich dokladoch sa nachádza potvrdenie o strate cestovných pasov a peňazí, hovorí prokurátorka, mohli by ste nám vysvetliť, ako ste k nemu prišli? a dievčina zabúda, že stojí pred súdom, usmieva sa, o tomto československom zázraku chcel Andrej napísať osobitú kapitolu, v požičovniach stačil preukaz filmovej spoločnosti, ale recepční exkluzívnych hotelov žiadali pasy, a tak obaja filmári zašli v okresnom mestečku na oddelenie Verejnej bezpečnosti, príslušník rýchlo prikryl krížovku akýmisi lajstrami a oni mu oznámili, že neznámy páchateľ im z hradskej neďaleko mestečka odcudzil cestovný vak s dokladmi a peniazmi, cestovali vraj autostopom, na päť minút sa vzdialili do lesa a vak nechali pri ceste, príslušník ich spočiatku považoval podľa prízvuku za Poliakov a odvrkol, že má oveľa dôležitejšie starosti, len čo však zočil doklady juhoamerických umelcov, zohnal aj v nedeľu večer veliteľa a ani nie o hodinu zabrzdila pred budovou služobná volga s expertom z kriminálky a služobným psom, všetci sa odviezli na údajné miesto činu a neskoršie veliteľ po vystavení patričného potvrdenia dlho ospravedlňoval psa, nehnevajte sa, vážení, nebyť večernej búrky, mali by sme už páchateľa za mrežami, ale ďaleko aj tak neujde

                predseda senátu sa s námahou bráni úsmevu, nik už nemá otázky pre obžalovanú? spytuje sa prísne, ešte má otázočku svalovec, otrčí na Barbaru hnedý ukazovák, sugestívne na ňu vyvaľuje oči, vysvetlite láskavo súdu, prečo ste orgánom nepovedali: nedávajte nám potvrdenie, my nie sme nijakí Kolumbijčania, my sme podvodníci!?

                Barbara naňho hľadí ako žaba z prachu, svalovec priam podskakuje na stoličke, no, odpovedzte, odpovedzte! môžete si sadnúť, obžalovaná, zachraňuje trápnu situáciu predseda, to som ju ale dostal do úzkych, čo?! triumfálne šepce svalovec, prokurátorka blahovoľne prikyvuje, blahoslavení chudobní duchom, po hranatej mäsitej tvári sa rozlieva spokojný výraz víťaza a predseda volá pred senát Andreja.

                ALE, ALE, VY NERÁČITE BYŤ DON MIGUEL JOSÉ?

                ježišmária, ja sa neudržím, ja mu skočím rovnými nohami do ksichtu, nie, ja som ľavoboček maharadžu z Hajdarabádu, ty chren, chlapec zaryto pozerá do zeme, tak nám teraz rozpovedzte vy, ako to vlastne bolo, vyzýva predseda

                akože by bolo, pekne, najkrajšie v celom všivavom živote, Andrej mlčí, iba oči horia, nemusíte nám, pochopiteľne, hovoriť nič, ale tým si nepomôžete, prehodí predseda, a kto vám povedal, že si chcem pomôcť? odsekne mládenec, no, dobre, vzdychne si predseda, tak si prečítame čo-to z posudkov

                vonku uháňa nákladné auto, hučí to tam, rinčí, cvendží, opäť monotónny hlas, rodičia zomreli za vojny, chlapec ich nepoznal, vyrastal na cudzom chlebe, šestnásťročný sa zamiešal medzi demonštrantov a dostal sa do väzby, psychiatrom vyhlásil, že v Poľsku nemal ani budúcnosť, ani sa poriadne nenajedol, oni konštatovali, že naozaj trpel podvýživou, že má padúcnicu a nadpriemerné intelektové schopnosti, a že je psychopat, i keď za svoje činy zodpovedá, tak čo, obžalovaný, ešte ste si to nerozmysleli?

                poviem iba to, že ľudia, ktorí nás obdivovali a plnili každé naše želanie, neboli by si nás ako Poliakov vôbec všimli, tíško hovorí chlapec, a ešte to hlavné vám poviem, Barbara za nič nemôže, ja som ju násilím donútil prekročiť hranice, a potom som sa jej stále vyhrážal zavraždením a sľuboval skorý návrat do Poľska, chceli sme sa tam vziať, tak súďte iba mňa, mne je trest aj tak ľahostajný, čím vyšší, tým lepšie

                a to už ako? ožíva svalovec, tak, že lepšie je prežiť desať rokov v cudzom väzení, ako rok vo vlasti na tej jej slobode, ono to chutí inak, keď človeka bijú svoji, vlasť, cha-cha, ráčte si všimnúť, tá jazva nad pravým okom je z päťdesiateho šiesteho, od pažby, a keď som z toho dostal epilepsiu, šupli ma do ústavu medzi paralytikov, a u nás kto chce robiť, musí mať trvalé bydlisko, keď ma vypustili z blázinca, musel som za zariadenú kuticu platiť polovicu zárobku, inak by som nebol mohol byť ani údržbárom, a človek sa poriadne nenaje, ale iní si chodia do Paríža a tak, lenže načo vám to hovorím, dajte mi pokoj, ja nechcem nič, len aby už bolo po pojednávaní a aby sme si mohli aj pohovoriť, a nie si iba písať cenzurované listy ako nejakí vrahovia alebo špióni, za dlhé týždne ste nám nedovolili ani päťminútové stretnutie, stále ste len sľubovali, že po rozsudku

                stroj ako guľomet, v Barbariných očiach slzy, k spisom priložili list, ktorý napísala Andrejovi vo väzení, milý môj, Ty ani nevieš, koľko utrpenia mi spôsobil Tvoj list, trhá mi srdce, keď čítam, že si plánuješ budúcnosť s fľaškou a prostitútkou, ako mám veriť v Tvoju lásku, ak to naozaj takto myslíš? a píšeš, že Tvoja smrť preukáže moju nevinu, ale to by bola obyčajná dezercia, a nesmieš si namýšľať, že so slzami z Teba odchádzajú posledné zvyšky ľudského cítenia, je to naopak, čím mäkšie budeš mať srdce, tým viac budeš, milý môj, človekom

                tak nám naozaj nechcete povedať viac? spytuje sa prokurátorka, mládenec mlčí, vari im nebudem hovoriť, že ma okrem Barbary nik nemal rád, že som rástol ako hrach pri ceste a cudzie prahy obtĺkal alebo také sentimentalitky, akože som si v ôsmich rokoch predstavoval obrovskú fantastickú záhradu, že teda musí niekde byť a že v nej rastú belasé chryzantémy a purpurové konvalinky a že sú tam milióny kolibríkov a ja že v tej záhrade niečím som a ľudia si z celého sveta prinášajú klietky s papagájmi a s kanárikmi a s veveričkami a ja že nestačím všetkým tým božím tvorčekom otvárať dvierka, a stromy že tam kvitnú večne, lebo aj jar je večná, a dná jazierok sú z perlete, a veril som, že raz ju objavím, tú záhradu, a keď vypustím všetky vtáčiky a veveričky, budem od noci do rána čumieť do jazier na tie ich perleťové dná, taký blbec som bol, fakticky, ale mám o tom hovoriť tejto paralytickej gorile s krysím mozočkom?

                nuž, ako myslíte, opäť si vzdychne predseda, môžete si sadnúť, obžalovaný, súd sa odoberie na poradu.

     

                A O POL HODINY SA ADVOKÁTI USMIEVAJÚ, dva roky pre Andreja, osem mesiacov pre Barbaru, to nie je najhoršie, mládenec je apatický, dievča prerývane dýcha a bledne, dozorca prináša pohár vody, kropaje tmavnú na belasom svetríku, predseda obligátnymi slovami končí pojednávanie a Andrej nepokojne zvolá: a naše stretnutie?!

                sudca rozpačito krčí plecami, nesmie povoliť stretnutie skôr, ako rozsudok nadobudne právoplatnosť, a prokurátorka si vyžiadala čas na rozmyslenie, pochopte, hovorí sudca, ja predsa nemôžem porušiť zákon, Andrejovi sa hrnie krv do tváre, vidí v očiach dozorcov odhodlanie, zmysly sa zatemňujú, vníma iba uniformy a taláre, jemu boli vždy všetci ľudia nepriatelia, aj odsúdencovi na smrť to povoľujú! kričí nepríčetne, a ja som už, aby ste vedeli, o sebe rozhodol, musíte nám dovoliť rozlúčiť sa!

                kamenné tváre dozorcov, v službe poznajú iba povinnosť, Andrej priskočí k Barbare a zovrie jej tvár dlaňami, ale šestoro rúk odtrhne hlavy od seba, chlapec kope, naslepo udiera okolo seba päsťami, vrahovia! podliaci! aby tak s vašimi deťmi! mocní chlapi majú čo robiť, pokým ho zvalia na dlážku, chrbtom obrátená dievčina narieka na operadle lavice obžalovaných, ľudia v talároch sa nemo prizerajú, aj svalovec je bezradný a všetci tušia, že to, čo chceli svojím rozsudkom vyriešiť, nestojí za reč, a pritláča ich k zemi strach omrvinkami z panského stola sýtych a pritláča ich k zemi vedomie, že oni sa nikdy nedokázali ani máličko vzoprieť

                má záchvat! volajú dozorcovia a odskočia, prokurátorka rýchle odvádza nevzpierajúcu sa dievčinu na chodbu, chlapec s privretými očami udiera temenom do dlážky

     

    ó

    fantastické záhrady

    kolibríky

    perleťové dná

    temnoty života

    bolesti – –- –-

    (1964)

     

    RYBIČKY S JANTÁROVÝMI OČAMI

                JE SÁM SO ŠTRNÁSTIMI ROKMI, víchrica kmáše plagáty FELIX MENDELSSOHN-BARTHOLDY, krucinál aj s Opičím ksichtom a s jeho podrazmi a s tým, že je január! samozrejme to bola konina previezť sa načierno o tristo kilákov, teraz v tom plávam, ale mohol som tam vystúpiť a ísť do domova?

                hlava po uši vtiahnutá do vyhrnutého goliera jarníka po otcovi, glú-ú-hú-ú, uháňa električka, Heinz Tomato Ketchup a nórske sardinky a juhoslovanská šunka v konzerve pod päťstowattovou žiarivkou, sardinky sú asi fajn, keď stoja šesť kačiek, tisíc ihiel sa vbodáva do tváre a všade sú embéčky a divadlá a kachle za utesnenými oblokmi a LIETAJÚCI CLIPPER a dokonca kón-cért!

                skrehnutými prstami prekladá z vrecka do vrecka nožík a kľúčik od skrinky v detskom domove a predierkovaný vlakový lístok a z druhého vrecka do tretieho a z tretieho do štvrtého, ani v nohaviciach, ani v blúze po starom otcovi nič, bola to popoludní posledná trojkorunáčka, kúpil si fazuľovú s párkom a dva rožky, desaťhaliernik mu vydali, popľuval ho pred sklenenými dvermi automatu a prehodil cez plece, a žiadny párok nebol, iba dve kolieska, čo sa cez ne dalo dovidieť do Viedne, každý normálbaťa šlohuje, tak prečo váhať, život je totálne svinstvo a ľudia svine ako večne ožratý Opičí ksicht, ktorého už vyrazili z dvoch škôl, a predsa je direktor, lebo je v strane a chľasce s pánmi z okresu, mamka mu vždy pollitrovku barackovice priniesla, nehnevajte sa, pán direktor, som vdova, prijmite aspoň maličkosť, a on bral, ani čo by si myslel, že šatniarkam platia v divadle milióny, som ja len cibazol, páni, švorc ako pikové eso a viem, že mám tri a päť a štyri vrecká, ale furt hľadám nejaké trináste

                1-0-0-0–M-Ŕ-T-V-Y-C-H–V–R-I-U-, svetelným novinám je metelica pumpička a koreňom v bijákoch a v autiakoch tiež, vedia, kde je Rio a kto je Felix Mendelssohn-Bartholdy a ako chutia sardinky a zaujíma ich, či Z-H-O-D-I-A–N-A–V-I-E-T-N-A-M–A-T-Ó-M-O-V-Ú–B-O-M-B-U–? keby mama nemala ťažkú reumu, nebola by ma strčila do ústavu a všelijakí kreténi by nekecali o chuligánovi z polepšovne, hoci som nešlohoval portmonky ako Arpino, krucinál aj s mrazom! je to vlastne fuk, či skúsim, alebo neskúsim grajfnúť v samoobslužke sardinky, aj tak budem musieť šliapať na stanicu, nechať sa zbaliť hekáčmi a odšupovať do ústavu, Opičí ksicht ma zasa sfliaska a bude revať, že skončím na šibenici, a ja stoličku nielen chytím, ale mu ju aj roztrepem o tú jeho gypsovú kotrbu, stavil by som sa o neviem čo, že sardinky sú v škatuľke skrútené ako oceľové stružliny a majú jantárové oči, je to teda fakticky blbé, že mi to strašne vyhovuje, akože niečo je z jantáru, hoci nemám šajnu, čo je jantár, prepáčte, páni, čakajú ma doma deti, nepustili by ste ma pred seba? vy ste asi spadli z Mesiaca, pani, každý má deti! ale keď ja musím ísť o hodinu do roboty! všetci musíme chodiť do roboty! dlhý ľudský had pred pokladňou podráždene sipí, všetci musia chodiť do roboty a majú deti a sklené oči, žena sa zaradí na koniec, aj ona je možno šatniarka a tu sú tie sardinky, stovky škatuliek, a ona má aj oči ako mamka

                8-7-0-0-0–M-Ŕ-T-V-Y-C-H–V–I-N-D-O-N-É-Z-I-I, opäť ním kmáše vietor, s vianočným stromčekom si nerob starosti, napísal ešte v lete mame a Opičí ksicht predsa cenzuruje listy a vie, že polesný mu dovolil vybrať si v hore taký stromček, aký chce, chalani sa škerili, keď ho temer denne chodil okukovať do hory, ale to z nich hovorila zelená závisť, stromček bol senzačný a oni mi závideli mamu a že pôjdem na sviatky domov a tak, a je na čase zdvihnúť kotvy, ak nechcem zmrznúť

                hluchý vo víchrici, šume a cvengote, oslepený kužeľmi reflektorov pod obrovskými vkladnými knižkami a šálkami kávy MOKKA z trúbok a neónu, letí syn hrdzavými nárazníkmi rozmliaždeného posunovača Východnej dráhy povedľa obchodného domu a televízorov PALAS a LUNETA a MIMOSA aj na doplnkové pôžičky a povedľa vysávačov JUPITER a chladničiek CALEX so zmrzlinovým strojčekom, ľudia majú mrazené tváre a s mŕtvymi očami ponáhľajú sa kam? odkiaľ? prečo? neviete, prosím vás, koľko je hodín? viem! odvrkne muž v koženom kabáte a rozplýva sa vo fujavici, iste má deti a musí chodiť do roboty, a keď si pred Vianocami postavil na chodbu stromček, nedoliezol k nemu žiadny imbecil z kraja a nekecal, že sa mu stromček páči, a nijaký Opičí ksicht sa nemancoval, pokojne ho znárodnite, pán inšpektor, chalanisko ukradlo jeden, ukradne aj druhý! na električke je napísané HLAVNÁ STANICA, teraz sa držať koľajníc a hasiť si to rýchlejšie, noc sa ešte ani poriadne nezačala a už je zima ako v Grónsku, mohol som teda včera vyliezť v inom meste, ale v ktorom niet ľudí?

                z pootvorených dverí krčmy valí sa teplý oblak výparov pálenky, potu a tabaku a hlavne gulášovej polievky, pilo by sa pilóóó, keby bolo za čóóó, šlohnúť sardinky by teda nebol nijaký kumšt, ale keby sa to prevalilo, to by bol potom Opičí ksicht dupľovane na koni a mamka by zase fňukala, na vežových hodinách pol siedmej, už je v divadle a myslí na mňa, krucinál, keby bolo leto! ale ja som predsa vyfasoval bumášku od polesného a nik nemal právo, a predsa, keď som si večer odlifroval stromček z riaditeľne do kotolne, tak Opičí ksicht ho ráno opäť vyšťúral a primontoval k streche inšpektorovho sedanu, a ja som chytil tú stoličku a on ma zrezal ako financ kozu, ale domov ma pustil, musel cítiť, že by som ho bol zamordoval, a mama plakal a pri polosuchej borovici, zase nemohla pre reumu dva týždne makať a vegetovala z nemocenskej

                bol sám a všetky cesty viedli do polepšovne, počul už hvízdanie rušňov a syčať paru, bol sám medzi kameňom a oceľou a elektrinou, kráčal, aby ho zbalili a šupom poslali do nenávidenej stanice a myslel na tú hviezdu za horizontom, ktorú nikdy neuvidí, ale ktorá tam musí byť, belasá a ozrutánsky nádherne veľká, a mráz bol všetko zlo a všetci ľudia a v tom bola celá pravda nekonečne tmavého vesmíru bez trochy tepla a lietala v ňom jediná príznačná zelenkavá bludička nádeje, že keď ho zbičujú a zhodia na dno ľudskosti a nenávisti, tak predsa tam raz nájde plechovú škatuľku a otvorí ju a všetky rybičky budú mať jantárové oči

                z tmy nad trolejbusom vyšľahol oslepujúci berylový blesk a chlapec, ktorý nevedel, že sardinky nemajú hlavy, sa usmieval.

    (1965)

     

    STRACH

                NEHNEVAJTE SA, PROSÍM, hovorí ostýchavo nenápadný päťdesiatnik v sivom jarníku, ja za to nemôžem, že len čo vkročím do úradných dverí, hneď ma opantáva idiotská zmes strachu a vzdoru, že aj v tejto chvíli sa vás div nespytujem, či ma hneď budete biť, či sa najprv pozhovárame, ale nemyslite si, prosím, neprichádzam preto, aby ste azda o mne písali, to božeuchovaj, žena aj tak nebude celú noc spať, keď jej poviem, že som bol v redakcii, ale ja naozaj len tak, iba vyrozprávať sa, ak by ste mi venovali chvíľočku

                a čas sa vrátil v podvečernej redakčnej miestnosti o šestnásť rokov dozadu, keď v šere pod chrámovou kupolou visel na blyšťavých reťaziach nehybný rubín božského srdca, ulicami sa rozlieval olovený podvečer a v sčernetých kostolných laviciach udierali sa do pŕs seminaristi, odpusť nám, Pane, vyslyš nás, Pane, zmiluj sa nad nami! ulicami pochodovali belasé košele, smelo len, zväzáci, k cieľu, v ľavom výklenku sa dobrotivo usmieval Don Bosco a devätnásťročný klerik myslel na mamu, ako plakala, keď ho po prvý raz uzrela v reverende, o pol roka zmaturujem, a pôjdem na teológiu, sníval, tu je môj svet, Pane, ty vieš, že ťa mám rád, povedal Šimon Peter a Ježiš mu povedal: pas ovečky moje!

                bolo to naozaj, mal devätnásť, bol to on? iste, iba šestnásť rokov vodička odniesla, čože to je, bagateľ, len práve, že vtedy, keď prišiel do redakcie, bol už otcom štyroch šarvancov a dávne dni mu pripadali, akoby to iba kdesi čítal, akoby sa to odohralo v nejakom inom živote, lenže oni mi vždy pripomenú, že to bolo v tomto! povedal odrazu prudko a vzápätí sa ospravedlňoval, prepáčte, že hovorím nesúvislo, kde som to prestal?

     

                LEŽAL SOM NA CHLADNEJ ZEMI V HUSTOM KROVÍ, pršalo a v diaľke brechali psy predzvesť konca, prežíval som posledné minúty slobody v neláskavej tme, koruny stromov nebolo vidno a zlovestne hučala blízka Morava, človek, ktorý sľúbil previesť ma na druhú stranu, preľakol sa alebo zradil a všetko sa prevrátilo, hladina neklesala a brodu nebolo, noc, deň, ešte noc a hlad, ten chlap sa nevracal a brechot sa jednostaj približoval, aj hlasy už bolo počuť, môžbyť som urobil chybu, že som nepodpísal ako tých sedem, mihlo sa mysľou, ich vysvätia a ja budem v base, keď seminaristov nepustili k maturite a šupli na stavbu priehrady, to ešte nebolo také zlé, keď nás však o pár mesiacov sami posielali študovať teológiu, začali sme ťahať jedni čihi, druhí hota, pápež vtedy exkomunikoval každého, kto by bol spolupracoval s komunistami, najmúdrejšie by hádam bolo vyjsť, zišlo mi na um, prečo ma majú ťahať ani králika z diery?

                chudera mama, tá až sa dozvie, hádam aj umrie od žiaľu, trestanec miesto rehoľníka! svätá Mária, matička Božia, pros za nás, za hriešnych, začal som sa modliť, ale to už boli pri mne, ale áno, zajachtal som, veď mám ruky hore a nemám nijakú zbraň, iba toť Bibliu a štyri slovníčky v ruksaku, chcel som študovať v Ríme a stať sa saleziánom, to je všetko.

               

                HEJ, FARÁR, ČO JE S TÝM DYNAMONOM, slúžiš tichú omšu, či čo? zrúkol generál

                myslel som na dievčinu, niekto by sa aj čudoval, ale keď už raz človek nemal dvadsať a zbabral si život, keď štyri roky kopal urán a o všetkom už pochyboval, no, dobre, veď už idem! ohlásil som sa

                pred odstrelom bývalo vždy fajn, človek sa mohol oprieť a spomínať, keď sme vtedy niekoľkí odmietli podpísať, dostali sme obratom zvolávacie lístky, šupli nás k pétepákom a nevedeli sme, či nám nepredĺžia vojnu hoci aj do smrti, no, ako za Čepičku, nevideli sme pred sebou ani lúč svetla, a tak som sa na to dal, ale čo vlastne riskujem, o tom som teda potuchy nemal, keď mi prokurátor prišil velezradu a senát naparil štrnásť rokov, myslel som, že zošaliem, ale človek si fakticky aj na šibenicu zvykne a my sme tam veru boli parádna spoločnosť, partizánski velitelia i esesáci, hochštapleri i biskupi, dosť bolo aj celkom nedávnych hlaváčov, tých, keď som bol neskoršie v Leopoldove, dávali zvyčajne do jednej cely s esesákmi alebo prelátmi

                buchlo to a zdalo sa, že celkom slušný odstrel, no, len aby ten civil nezlomil slovo, pomyslel som si, nechali sme mu pripísať časť našej rudy a on sa otcu-materi prisahal, že pošle listy, pre neho to, napokon, znamenalo dobré tri stovky navyše a nám to bolo jedno, čím viac človek zarobil, tým viac mu strhli na väzenský poplatok, hergot, kde zasa trčí ten velebníček, otca mu naháňam! zaľahol mi do uší podráždený bas, nono, len sa nepoondite, pán generál!

                temer šesť rokov, to si hádam viete predstaviť, čo to boli za univerzity, od gruntu sa zmenili predstavy človeka o živote, začal som si tajne písať s učiteľkou, ktorá mi bola kedysi ako septimánka sympatická, potom prišiel ten dvadsiaty zjazd a krátko po ňom ma zavolali do kancelárie, podpíšte vyhlásenie o mlčanlivosti a pozdravujte doma! strčili mi do rúk obálku s niekoľkými korunami a veľa šťastia, ste slobodný človek! môjtybože, naozaj? ešte aj ten vzduch bol inakší a v každom výklade sa človek presvedčoval, že má na sebe oblek a nemá nikoho za sebou

                našiel som si miesto v gumárenskej fabrike, jasná vec, že nič extra, šupli ma do nezdravých výparov, hluku a tak, to viete, kriminálnik si nemôže vyberať, ale ja som si povedal: najsamprv dokážeš ľuďom, že si taký istý ako oni, potom aj maturita bude a raz hádam aj fakulta, ibaže to som už nemal na mysli teologickú, veď po pár mesiacoch na slobode som sa oženil.

     

                MONTÉRKY V AKTOVKE, koniec šichty, tak ako, pán farár? prehodí vrátnik, ale, to viete, Gusto báči, dýcham!

                býval som neďaleko fabriky, za rohom som už videl oblok kutice, v ktorej sme žili, ale dlho sme tam už nemali byť, zaradili nás na čelo poradovníka, žena bola opäť v tom a hádam to už tentoraz bude dcérka, myslel som si, pohadzujúc v ruke malú belasú loptičku, človek predsa nemôže prísť domov len tak, keď sa mu dvojročné chlapča hneď pohrnie do vreciek, čo, reku, ocko priniesol

                aj zemeguľa takto nejako lieta vesmírom a kde bodneš špendlíkom, je mesto, zišlo mi na um, nazdáva sa, že je bohvieako krásne a je akurát iba špinavé a hore trčia ošklivé klepetá televíznych antén, no, čo, keď už mal človek tridsať, nejavil sa mu svet priam ako rajská záhrada, ale potom som na schodoch začal ako zvyčajne snívať, v novom byte sa hádam aj pre mňa nájde pokojný kútik, potom sa budem môcť prihlásiť do maturitného kurzu a požiadam aj o inú robotu, ten večný buchot a lomoz v našom cechu, bŕŕŕ, niekto to znáša ako nič, ale pre mňa to nie je, Jáchymov nebol akurát liečebňa nervov, keby som mal študovať, určite by som v tom hluku nevydržal

                a potom som otvoril dvere a videl ženu pri sporáku, čosi červené v pare nad hrncom s plienkami, tak ti oznamujem, povedala cez slzy, že nás na príkaz predsedu emenvé z poradovníka vyškrtli, my sme prašiví!

                ešte čosi vravela, ale to som už nevnímal, len sa mi v hrudi čosi naplo na prasknutie, zúfalá samodruhá žena, plač malého v kolíske, tá para a krach ilúzií, zabudol som na loptičku a kráčal čoraz rýchlejšie a v predsedovej kancelárii som potom tresol päsťou do stola, sám neviem, kde sa to vo mne vzalo, je to pravda, že ste vydali taký idiotský príkaz? zreval som a on sa na mňa pozrel studenými očami, fašisti dávali byty svojim ľuďom, odsekol, aj robotnícka trieda ich dáva svojim!

                neviem, ako som sa vymotal na ulicu, v hlave mi hučalo, ako dlho budem ešte prašivý, naveky? a hádam by som si bol vtedy aj zúfal, ale keď sa v cechu rozchýrilo, čo nám urobili, nebudete tomu ani veriť, chlapi mi požičali pätnásťtisíc, kúpil som si tehly z búračky, gumári sa deň čo deň stávali po šichte stavbármi a za štyri mesiace priviezol som ženu i tretieho chlapca z pôrodnice do nového domova

                nuž, aj taký je niekedy život, onen predseda mal plnú hubu robotníckej triedy, a mne akurát robotníci a zadarmo nielen byt, ale celý dom postavili.

     

                ZAKLOPAŤ, NEZAKLOPAŤ? písal sa šesťdesiaty štvrtý, podal som si znovu žiadosť o maturitu, dávno mi už mali oznámiť, čo s tým je, no stále nič nechodilo

                stál som pred dverami školského referenta, len pokojne! opakoval som si v duchu, ale nebude to opäť rovnaké ako pred rokom, ako pred rokmi? nechceli so mnou ani hovoriť, len z očí im človek čítal odpoveď, je ten chlap ale drzý, že sa opovažuje žiadať čosi také, on!

                zaklopal som a vošiel, referent bol zhrbený nad papiermi, ani som to komisii nepredkladal, sucho odpovedal na moju otázku, sú proti vám privážne námietky! a ja som sa neudržal, také, že fašisti dovoľovali maturovať iba svojim? rozkričal som sa a ani si neuvedomujúc, čo robím, utekal som po chodbe ku dverám, za ktorými sedel stranícky predseda, vrazil som dnu a bez pozdravu som sa doňho pustil, mám sa obesiť, či čo?! ten človek ma nikdy predtým nevidel a iste si myslel, že má pred sebou šialenca, ale povedal mi, aby som si sadol a pokojne mu všetko vyrozprával, tak som mu teda vysypal všetko z rukáva, viem, že mi nepomôžete, doložil som, ale aspoň som si uľavil, on chvíľu mlčal, potom sa poškriabal za uchom príďte ku mne, povedzme, pozajtra, dobre? povedal

                a predstavte si, ten človek mi to vybavil! ba aj to som sa dozvedel, čo to vlastne proti mne mali, predovšetkým, samozrejme, ten pokus o útek, hoci mi trest dávno vymazali, ale viete, čo bola ešte vážnejšia námietka? vraj, keby som vyštudoval, určite by som sa stal imperialistickým agentom, lebo pre tie roky v base musím nenávidieť túto republiku! to už človeku jednoducho ostal rozum stáť, mal som vari behať po fabrike a revať každému do ucha, že som síce raz dávno pochybil, ale že mi všetci imperialisti môžu byť ukradnutí, že mojím životom je rodina a túžba študovať ekonómiu? bol som už vtedy vo fabrike osem rokov, prečo sa nespýtali robotníkov, prečo nechceli vidieť, že vychovávam štyri deti, prečo mám žiť vo večnom strachu, že ak bude niekto chcieť hockde presadiť svoje dieťa na úkor môjho, určite ho presadí?

                nuž, ale pomoc prišla odtiaľ, skade som ju najmenej očakával, a keď som sa nedávno dozvedel, že vo fabrike sa uvoľňuje malé úradnícke miestečko, ktoré tak trochu súvisí s ekonómiou, začal som si namýšľať, že predsa sa len všetko na dobré obracia.

     

                A DNES RÁNO HĽADEL SOM V ZASADAČKE NA PORTRÉT ANTONÍNA NOVOTNÉHO, tak nám stručne vysvetlite, povedali, prečo dávate výpoveď a aké miesto by ste vlastne chceli? veľmi by mi vyhovovalo to ekonomické, povedal som, ale ak to nie je možné, tak ja, samozrejme, nemusím byť úradník, len ma, prosím, pochopte, kriminál, štyri deti na krku a teraz ma prijali na vysokú, mám už tridsaťpäť a nemám železné zdravie, o nervoch ani nevraviac, nenašla by sa akákoľvek robota čo len za tisícku, ale v pokojnom a zdravom prostredí?

                tak počkajte vonku, my sa poradíme, povedali, škoda, že ten stranícky predseda pracuje už kdesi na krajskom výbore, vravel som si v duchu na chodbe, iste by to tam vnútri vyzeralo pre mňa lepšie, a potom ma zavolali, nijakého miesta v inom prostredí pre mňa niet, dozvedel som sa, a pohľady mali rovnako studené ako prezident na fotografii, prejdeme na ďalší bod, súdruhovia! vzal som si teda aktovku s montérkami, strhol som zo skrinky menovku, nechal tam bezmála desaťročie a jednu ilúziu, tak ako, pán farár, usmial sa vrátnik ako zvyčajne, ale, to viete, Gusto báči, dýcham, odvetil som a vliekol som sa do jedného veľkoobchodného podniku, kde majú voľné akési malé úradnícke miestečko, žena mi to tam pre každý prípad už pred týždňom vybehala a námestník riaditeľa sľúbil

                sedel som potom vo foteli pri konferenčnom stolíku, námestník mi ponúkol cigaretu a hľadel kdesi ponad mňa, na obloku zúfalo bzučala a narážala na sklo zatúlaná včela, áno, to miesto, hovoril som o tom s direktorom, prehodil námestník a nerozhodne sa odmlčal, bolo na ňom vidieť, že nie je vo svojej koži, včela už musela byť celá dobitá, no nevzdávala sa, nijako nechcela pochopiť, že neviditeľná prekážka, čo ju delila od ostatných včiel, je pre ňu neprekonateľná, po chvíli sa otvorili tapetové dvere a vošiel riaditeľ, podal námestníkovi nejaké lajstrá a len tak mimochodom pozrel vodnatými očami na mňa, ahá, vy ste ten a ten, áno, viem, to úradnícke miesto som, žiaľ, obsadil už skôr, ako mi o tom hovoril súdruh námestník, ale našli sme pre vás čosi v sklade, prikročil potom k stolu a viac si ma nevšímal, vzal do ruky akýsi kalendár a pricapil ním včelu na sklo, tu máš, potvora! námestník na mňa hľadel trochu previnilo, bezmocne krčil plecami, vedel som už všetko, a predsa som zostupoval po točitých schodoch do vlhkej tmavej diery, starší muž v lesklom čiernom plášti mi tam podal ruku, ako iste viete, povedal, prijímame vás ako brigádnika na výpomoc, pokým sa uzdraví náš pomocný skladník – – –

     

                A TAK PRIAMO ODTIAĽ IDEM K VÁM, hovorí a oprie si čelo o dlaň, chcel som už dávnejšie prísť, ale žena ma slzami odrádzala, svet je cudzí a mohlo by sa, nedajbože, ešte aj jej poškodiť v robote, lenže práve to je to, čo najviac dušu nivočí, ten večný strach – – – chvíľami už nevládzem, zajtra sa, samozrejme, opäť pozbieram a voľačo si už len nájdem, nie som na tom napokon ešte najhoršie, iný s podobným osudom je rád, že môže so vzdelaním historika robiť v práčovni, zatiaľ čo ja mám teraz dokonca index, ibaže zajtra ho už, všakver, nemusím mať, a pozajtra budem môžbyť šťastný, ak ma aspoň prijmú späť do cechu, tak načo sa pechorím, keď som poznačený a vždy sa nájdu takí, čo mi budú nadosmrti otrepávať o hlavu, že som chcel byť v dvadsiatich saleziánom, ako byť človekom, keď sa večnými sprievodcami stali neistota a strach, keď i vás teraz prosím, len o tom, preboha, nič nepíšte!

    (1966)

     

    PRO NOBIS

                V DVADSIATOM TREŤOM ROKU, keď vybuchol metán v poľskej bani Reden, jeden baník trikrát sfáral zachraňovať kamarátov, dva razy ho vytiahli bezvedomého, po tretí raz ho vytiahli mŕtveho

                ten človek sa podivnou náhodou nazýval menom, ktorého symbolickosť je otriasajúca, zaznamenal vtedy Karel Čapek, volal sa Pronobis, volal sa Zanás

                MORERE PRO NOBIS vzýval spisovateľ, zomri, Pronobis, zomri za nás, až bude opäť treba podať zvrchovaný príklad lásky a statočnosti uprostred všetkého toho zla, ktoré otriasa ľudstvom, REVIVE PRO NOBIS, vracaj sa večne medzi nás, lebo ešte je nám súdené mnoho trpieť a veľakrát pozdvihovať oči k ožiarenej tvári človeka.

     

                DRUHÁ JÚNOVÁ STREDA 1970, o hodinu bude polnoc, drobný starík sa stráca v zelenom nepremokavom plášti a zablatených gumených čižmách, okolo vyschnutého krku má voľne omotaný sivý šál, chodí hore-dolu pred budovou bane Dukla v Šardiciach, päťdesiat krokov tam, päťdesiat späť, hodinu, tri, sivá hlava jednostaj sklonená k zemi, akoby chcel starec preniknúť zrakom do zemských útrob, kde je s tridsiatimi tromi druhmi odrezaný od sveta aj jeho syn

                včera popoludní prehnala sa nad okolím Hodonína búrka s nevídanou prietržou mračien, z okolitých kopcov vovalili sa do údolia nepredstaviteľné prúdy vody, strhli ploty, podmyli cesty a o pol siedmej prevalili sa prvým obrovským kráterom do banských chodieb, pôda je tu všade vôkol sypká, tekuté piesky krížom-krážom podkopané, vzápätí si vody prerazili cestu ďalšími krátermi, do najväčšieho by sa poľahky pomestila celá banská budova, tíško vraví starček, ponúkam mu cigaretu, s poďakovaním odmieta, už tridsať rokov nefajčí

                šesťdesiatdeväť jarí a osem detí, jeden syn zahynul pred jedenástimi rokmi pri autohavárii, tak ich ostalo sedem – už iba šesť? – päťdesiat krokov tam, päťdesiat sem, začína sa štvrtok, koľko kilometrov nachodil za tridsať hodín? najprv dúfali, že okolo poludnia budú vedieť, či ľudia tamdolu žijú, potom sľubovali, že hádam večer, a teraz vravia, že môžbyť okolo druhej v noci, tak len chodí a hľadí do zeme, doma by nevydržal, chorá starenka jednostaj plače, príbuzní ostatných vodou uväznených – zatopených? – mĺkvo sedia okolo pingpongového stola v priestornej banskej jedálni, ale ujo Špaček nenachádza pokoj, tisíc krokov, desaťtisíc krokov

                prví sa v utorok večer ozvali zdola dvaja baníci, ktorí neuháňali ozlomkrky k východu, lež k ligifónu, voda, Pepíčku! kričali dispečerovi, hučí v chodbe, strašne hučí, jsme v ní již po kolena! dispečer nariadil všetkým baníkom vyfárať, ibaže chodby sú v tejto lignitovej bani neobyčajne dlhé a úniková cesta jediná, mnohí boli od úpadnice, čo vedie na povrch, vzdialení viac ako dva kilometre, a tak len sedemdesiati šiesti unikli

                traja staríkovi synovia sú baníci, ale v utorok popoludní fáral iba tridsaťtriročný Jeník, starík sa ovláda, hlas sa chveje, pol druhej ukazujú ručičky hodín, je ešte nádej? ktosi ukazuje na banskej mape dlhú podzemnú chodbu, najskôr tu by mali byť viacerí z chlapov, ktorí utekali k šachte, no voda im odrezala cestu, hovorí, chodba je tam šikmá, mohli sa vrátiť do vyšších polôh, ak teda mohli, ak voda dovolila

                tri hodiny, sadáme si s ujom Špačkom k stolíku v jedálni, kantínska bez slova kladie pred staríka šálku čiernej kávy, k tým vyšším miestam prevrtávajú sa z povrchu poľskí záchrancovia, domáci vŕtajú na iných miestach, kde by azda mohli byť ešte živí ľudia, no zatiaľ odnikiaľ nehlásili známky života, hlavnou úpadnicou sa pokúsili preniknúť ostravskí záchrancovia v potápačských skafandroch, no čoskoro sa vrátili, vodou by prešli, bahnom sa nedá

                svitá a stále nič, pristavuje sa pri nás staršia žena v čiernom, neprežijem to, hovorí ticho, taký to bol dobrý syn, tri malé siroty po ňom ostanú! prečo bol, pani, keď nádej nie je menšia od prízraku? ja už neverím, hovorí a samozrejme zúfalo verí

                päť hodín, prebúdza sa zamračené ráno, ľudia vyšli z jedálne, iba termoska, dáždnik a dve-tri tašky ostali osihotené na pingpongovom stole, vychádzam za staríkom, nie je ťažké prečítať hieroglyfy vrások, život ho neraz zrážal na kolená, no on sa stále drží, hádam sa to predsa len dobre skončí, hovorím zbytočne, ani nevedno, či vníma, tak rád by som hneď v tejto chvíli dal svoj život za jeho! hovorí hlucho a neprítomne hľadí do diaľav, po prvý raz za celú noc zatrie neodbytnú slzu a potom znezrady: nedali by ste mi, prosím vás, jednu cigaretu?

                kdesi v temnej hĺbke pod nami sú tí, ktorí za naše večerné svetlo a bežiaci stroj vstávali za slnka a zostupovali do večnej tmy, aby tam vybojovali svoj zápas o požehnanie, kdesi v útrobách zeme pod nami spája ich, ak žijú, hlboké vedomie spolupatričnosti s druhmi hore, ktorí robia všetko, čo je v ľudských silách, pre ich záchranu – pre poslednú službu? – záchrancovia z Poľska, z Prievidze, z Ostravy, vojaci, vrátnik, kantínske, nik tejto noci nezažmúril oko

                je šesť hodín a v Šardiciach nastáva deň, o ktorom nevedno, či bude triumfom života alebo smrti, celkom sa už rozvidnilo, ale pre uja Špačka sa najdlhšia noc na bani Dukla nekončí, s pohľadom k zemi pribitým odmeriava svojich päťdesiat a päťdesiat krokov, dofajčieva po tridsiatich rokoch prvú cigaretu a nečujne pohybuje perami, môžbyť sa modlí.

     

                A OPÄŤ NOC, začína sa piatok a spred bane už odvialo včerajší ruch, neburácajú motory nákladných áut, niet zhonu a utíchli vzrušené hlasy, pingpongový stôl osirel, ani ujo Špaček nechodí hore-dolu pred budovou

                všetko je iné než včera, po nádeji ešte nie je, ale veľmi sa prikrčila, vo dne sa záchrancovia konečne prevŕtali k onej dlhej chodbe, no nenašli tam nikoho, začali ihneď vŕtať na iných miestach, ale ak v nejakom uzavretom priestore ešte aj sú ľudia, je tam s každou minútou menej kyslíka a od chvíle, v ktorej sa vody prevalili do bane, uplynulo viac ako päťdesiat hodín, ľudia pomaly privykajú minulému času, baníci, ktorí čistia nádvorie od blata, čoraz častejšie hovoria, že ten či onen bol dobrý chlap, mal rád veselú partu, niektorý sa vše previnilo opraví, iný len mávne rukou, už je to jednou tak, jako když panáček řekne ámen

                tri hodiny po polnoci, do jedálne vchádzajú chlapi, ktorí na miestach, kde už voda ako-tak opadla, pokúšajú sa čistiť chodby, poznať ich podľa zväčša ešte rozsvietených lampášikov na prilbiciach, bez slova si sadajú s fľašou piva k stolíku, zvesia prilbice na plecia a dlhé minúty nemo vrývajú očami do prázdnych stien rekviem za kamarátov

                potom sa v pustej jedálni trochu rozhovoria, ako to vlastne bolo pred siedmimi rokmi v nemeckej bani Mathilde? aj tam sa do bane prevalila voda s bahnom a podložia neboli vo väčšej ako stometrovej hĺbke, i tam záchrancovia vŕtali nad miestami, kde sa mohli ukrývať ľudia, a jedenástich zachránili až po dvoch týždňoch

                ibaže na Mathilde mali vzduchové potrubie a hnali zhora do bane čerstvý vzduch, zatiaľ čo u nás všetko poháňa elektrina, skepticky prehodí malý šťúply chlapík, a ak sa niekde utvorila vzduchová bublina? nesmelo sa ohlási druhý, všetko už navŕtali a márne! kývne rukou onen sám sebe po kolená, ale o niekoľko hodín bude i on opäť o spasenú dušu drhnúť v tme a kale, aj pre neho bude i ten tridsiaty štvrtý druh v zemi dýchať dovtedy, pokým ho živého či mŕtveho neobjavia, po strmom kopci sa v predrannom šere plazia hmlisté obrysy nákladných áut, začínajú nový vrt, hovorí ktosi, môžbyť sú postihnutí práve tam, môžbyť je tam čo len jeden

                opäť svitá, v jedálni umývajú dlážku a s hrmotom odťahujú pingpongový stôl, včera nik nemyslel na upratovanie, včera každý iba veril, chcel veriť, no hodiny jedna po druhej nahlodávali úfnosť, učupila sa už len v najhlbších kútikoch sŕdc

                je päť hodín ráno, na bani Dukla v Šardiciach pokračovali po celú noc pokusy o záchranu tridsiatich štyroch baníkov, oznamuje hlas z rádia, doposiaľ sa však nič nezmenilo.

     

                A NOCI SA UŽ OD SEBA NELÍŠIA AKO PRVÁ OD DRUHEJ, či druhá od tretej, štvrtá i piata sú rovnako bezútešné a také už budú všetky

                iste, zatiaľ našli jediného mŕtveho, tridsiati traja sú ešte vždy iba vodou od sveta odrezaní a agentúrne správy hovoria suchou rečou o tom, čo sa robí pre záchranu, ibaže, kto trochu pozná bane, ten márne hľadá medzi vetami o odčerpávaní vody čo len zmienku o ďalších vrtoch

                dúfate ešte? spytujem sa vrátnika, s ktorým sme často v oných nociach prehodili zopár viet, niet v čo, je po ňom, hovorí, po kom? nerozumiem, mám tamdolu chlapca, odpovedá, nuž, tvrdí bývajú chlapi, aj keď už zostarli a nefárajú, nevedia sa požalovať a plačú iba v duši, okolo prechádza technik záchrannej služby, po stý raz vyslovujem stereotypnú otázku, on krúti hlavou, ani iskierka? spytujem sa, iba ak zázrak, hovorí, chlapi boli bezmála tri kilometre od úpadnice, uháňali, čo im sily stačili, lenže priamo oproti dravému prúdu a ten ich v okamihu zmietol

                znie to ako predčasný nekrológ, záchrancovia s neochabujúcou húževnatosťou prehrýzajú sa krok za krokom chodbami zatopenej bane, ale ako ešte dúfať, keď tí, čo ju poznajú ako svoju dlaň, pochovali už v duchu i tých tridsiatich troch nezvestných?

                odchádzam a starý vrátnik, ktorý už nedúfa, znezrady hovorí, že vraj tamdolu objavili akýsi zával, ktorý azda mohol vzniknúť odstrelom, ja teda neverím, že by za ním mohli byť ľudia, ktorí vytvorili vode priehradu, dodáva rýchle, ani čo by sa ospravedlňoval, ale to viete, poniektorí sa aj stebielka chytajú

                opäť počúvam ranné správy, v Ammáne je pokojnejšie a v Riu de Janeiro očakávajú, že únoscovia čoskoro prepustia uneseného západonemeckého diplomata – – – predpoveď počasia, koniec správ – – – o Šardiciach už ani slovo

                až týždeň po katastrofe tlačová agentúra aj oficiálne uhasí poslednú iskierku, s úctou sa skláňame pred pamiatkou padlých hrdinov práce, telegrafujú najvyšší predstavitelia a všetko pokrýva tieň smrti, nik sa už presne nedozvie, čo sa tamdolu odohrávalo.

     

                OSTALO OSEMDESIATDVA SIRÔT a tichá reč rúk o dušiach a poryvoch, ktoré nimi zmietajú, prsty a dlane vravia to isté, čo sa zrkadlí v očiach, starík mĺkvo sedí na dvore, po ľavej ruke starší syn Jozef, po pravej mladší Toník, obaja baníci, obaja mlčia, Toníkove prsty sa jednostaj zvierajú v päsť, neraz sa ešte mladosť stretne s údermi života, pokým sa naučí prijímať zavše aj bezmocnosť

                široké dlane staršieho Jozefa taja skôr odhodlanie než vzdor voči smrti, zrelý muž potláča bôľ vedomím, že Jeníkovi už pomôcť nemôže, ale ostali siroty, ostala vdova

                a v zopätých rukách staručkého otca, ktorý sa kedysi dávno tiež búril a potom sa dlho učil častejšie prehrávať ako víťaziť, v tých je len tichá pokora pred Veľkým životom, pánboh dal, pánboh vzal, dávno je preč čas vzdoru i zahľadení do ďalekej budúcnosti, nastali jesenné dni, keď človek čoraz častejšie myslí na posledné veci a na svet hľadí niežeby z nedozerných výšav, ale tak akosi zo zvýšeného prízemia

                a všetko je znezrady rovnako dávno, včerajšok, i tamtie dni, keď v dome bola samá sova, samá kavka, malý Jeník týždeň čo týždeň dovliekol nejakého vtáka, pitoreskný kaleidoskop v mozgu starého človeka sa rozsypáva a v mnohouholníku sú už iba dve kontrastné plochy, čierna prítomnosť a trochu svetlejšia minulosť, i když: to víte, takový člověk, který nic neměl, neprožíval ten život akorát skvěle

                čo je život? zopár kaviek, za hrsť detstva a ďalej už šlo všetko na barák, z práce do práce, zo šichty na stavbu, aj dovolenka na stavbe, a znezrady hukot vôd, a potom už len tíš ničoty, myslíš na roky dopredu a o pár okamihov ťa niet, ani to nevedno, kedy ťa nájdu a či vôbec, ak ťa príval dakde bokom, pod tisícky ton bahna do vyuhlených starín pochoval

                všetko je v jednej rovine času, ortuťovitý Jeníček, vojak Jeník, baník Ján i vlastných sedem desaťročí v cementárni, s lopatou na cestách a donedávna ešte na poľnohospodárskych stavbách, tož, to víte, záda pobolívají a těžko se dýchá, lenže zo sedemstokorunovej penzičky by sa starým ľuďom ešte ťažšie dýchalo, překonal jsem nedávno zápal plic a tož, co včil? zase jen někam dělat, v jézédé takové to pletí, anebo ešte půjdu do svatobořické cementárny vydělat nějakú dvacetikorunu, esli budu moct, to víte, rád bych to s robotů do té smrti dotáhl, už to nebude tak dlouho, na dvore sa zošerieva, pri dverách vzlyká starenka, proč jenom šel do těch dolů? no, ako matka, jinak to nešlo, Mařko, to už byl pro Jeníka takový osud

                po prebdenej noci na bani nešiel vtedy domov, šiel k vrtu, v žalúdku škopec piesku, až popoludní sa vrátil, keď i tam pohasla nádej, v päťdesiatom deviatom šestnásť nocí nespal, keď starší syn v nemocnici zomieral, teraz už týždeň temer nespí, no ešte vždy ho život iba ohýba, ešte ho celkom nezlomil, drží sa starík, je iba pokorný a veľmi, veľmi ustatý, tož, to víte, je toho na starého člověka trochu moc.

     

                A UPLYNULI TRI MESIACE, na banskom nádvorí už nič nepripomína dni, keď bolo preplnené vrtnými súpravami, ťažkými vojenskými vozidlami a stovkami ľudí, tož, zatím nic nového, vraví starý vrátnik a znamená to, že štrnásť obetí už našli, ale jeho chlapec je medzi tými, ktorých baňa ešte nevydala

                zopár chlapov práve vyfáralo z miest, kde by malo byť najviac z tých dvadsiatich, nános tam celkom vypĺňa vyše dvoch metrov vysokú chodbu, postupujú veľmi pomaly, pracujú iba lopatami, inu, je to dřina, nepretržitá drina vo dne, v noci, v sobotu i v nedeľu, ticho zavládne v podzemí iba vtedy, keď hore začne liať, banský úrad nariadil, aby za búrky neostala pod zemou ani živá duša, je to aj pochopiteľné, od deviateho júna sa i v mysliach tvrdých chlapov čosi podstatné zlomilo, ráno patří první pohled obloze a jak je pod mrakem, máme strach, víme, že je to směšné, ale bojíme se

                pred šachtou tabuľka NEPOVOLANÝM VSTUP ZAKÁZÁN! starý baník na ňu chvíľu uprene hľadí, potom pohľad preletí k neďalekému potôčiku, ktorý sa vtedy zmenil na stopäťdesiat metrov širokú rieku, kdyby tá voda uměla číst, přečetla by si to, jenomže neuměla, v budove pribudla na jedných dverách tabuľka VEDOUCÍ LIKVIDACE HAVARIE, na stole leží veľká mapa podzemia, prerušovaná čiara označuje úseky, ktoré už preskúmali, zo osem nepravidelných elíps kráterov prievalov a štrnásť malých krížikov na miestach, kde našli obete, i našemu Jendovi patří jeden, našli ho mezi prvními, hovorí o niečo neskoršie ujo Špaček a plače nemým, bezslzným pohľadom tichej pokory, prišiel z roboty, cementoval kdesi dlaždice, alespoň chvílema na to člověk nemyslí, vzdychne a sadne si na lavicu pred pajtičkou, ale jak nemám co na práci, hned na člověka múra zalehne, svět je takový převrácený, ne děti mně, starý otec synům hroby upravuje

                a potom, keď hodnú chvíľu mlčky sedíme, obráti sa znezrady ku mne:

                co vy myslíte, je něco? jako tam, však víte, jest-li se někdy sejdeme? já jsem celý život věřil, ale včíl nevím – – – nevím – – – kdyby byl, mohl by – – – ?

     

                A OPÄŤ SA VRÁTIL PRONOBIS, ibaže tak akosi jednoducho, temer nepozorovane

                pre chlapov od uhlia nebol jeho návrat nič také, o čom by sa oddalo zvlášť hovoriť, a preto sa až po toľkom čase dozvedám, že obetí nemuselo byť až toľko, jenže revírník Konečný neutíkal ven, ale za klukama na rubání, kde nebyl ligifón, spomínajú baníci, ktorí boli v apokalyptickej chvíli tamdolu, a predák Zemánek v té divoké hrůze křičel, že na něho počká, Řačák a Stehlík nenechali předáka čekat samotného a přidál sa k ním i Matula, který ani nebýl ze Zemánkové osádky, a jeho předák volál, aby utíkal, zůstali tam v jámě všichni i s Cvekem a Sotulářem, kteří se také nebrodili přívalem ven, ale k ligifónu, bez nich bychom asi tady ani my nebyli

                a nijaké veľké slová o odvekom odkaze súdružnosti a cti, o obeti rozdúchavajúcej vše už pohasínajúcu iskierku dôstojnosti človeka, oni tam prostě zůstat museli, vždyť to byli féroví synci, prehodí ktosi, ostatní chvíľu pokyvujú hlavami, a potom sa rozhovoria o tom, že tak o pol roka dalo by sa už vari na Dukle opäť aj ťažiť.

    (1970)

    Zobraziť všetko