Obrázky kníh


Trojhlas: Lasica – Štepka – Suchý - 2014
Trojhlas: Lasica – Štepka – Suchý - 2014



  • Pseudonym

    Medzinárodný, Ján V. Lucian
  • Viac o osobnosti

    http://diversity.org.mk/authors/gustav-murin/ http://gustavmurin.webgarden.cz/rubriky/biografia http://tulacky.blogspot.sk/
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Gustáv Murín sa narodil 9. apríla 1959 v Bratislave v rodine vysokoškolského profesora. Po absolvovaní gymnaziálneho
    Gustáv Murín sa narodil 9. apríla 1959 v Bratislave v rodine vysokoškolského profesora. Po absolvovaní gymnaziálneho štúdia v rokoch 1978 – 1983 študoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1984 získal titul doktora prírodných vied a roku 1991 sa stal kandidátom vied. V priebehu osemdesiatych rokov publikoval desiatky článkov a rozhovorov z oblasti kultúry, biológie aj prvé literárne texty v časopisoch (Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Romboid, Dotyky). V osemdesiatych rokoch bol zakladateľom Klubu mladých dramatikov (1985) a Kruhu mladých autorov (1986). V deväťdesiatych rokoch bol editorom almanachu mladých spisovateľov strednej a východnej Európy Central Europe – Now a organizátorom stretnutia mladých spisovateľov strednej a východnej Európy v Budmericiach (1994). Ako samostatný editor zastupoval časopis Playboy na Slovensku (1994). V USA sa roku 1995 zúčastnil spisovateľskej tvorivej dielne International Writing Program v Iowa City, v roku 1998 spisovateľskej kolónie v Ledig House a v roku 2001 absolvoval pobyt na Oklahomskej univerzite so samostatným projektom v rámci programu ArtsLink. Spisovateľské štipendiá získal aj v Poľsku, Švajčiarsku, Srbsku, Grécku, Španielsku či Turecku. Pôsobí ako vedecký pracovník na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. 
    Takmer 290 jeho textov bolo preložených do 49 jazykov a publikovaných v krajinách, ako Afganistan, Cyprus, Egypt, Grónsko, Chorvátsko, India, Taiwan, Ukrajina, USA a ďalších. V rokoch 2000, 2002, 2009 bol predsedomSlovenského P.E.N. centra, roku 2011 čestným predsedom, je členom  PEN Centra San Miguel del Allende.
    Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Dráma

    • Jánošík-land (divadelná feéria s tancom)
    • Výpredaj (1983, divadelný kabaret)

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Scenáristika

    • Kto príde po nás, ak nie potopa (1995, televízny seriál)
    • Nežiadúci (1999, televízna hra, 1999)

    Rozhlasová tvorba

    • Niečo navyše (1988)
    • Causa da Vinci (1989)
    • Čím chceš byť v roku 2004 (1991)
    • Ochrancovia (1991)
    • Osudy ako kamene (1992)
    • Kolotoč (1997)
    • Iba česť dáva zmysel osudu (1998)

    Publicistika

    • Dualóg slovensko-český (2009)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Murín patrí do generácie autorov, ktorí začali rozvíjať žáner sci-fi literatúry. V prozaickom poviedkovom debute Návraty zo svetla

    Murín patrí do generácie autorov, ktorí začali rozvíjať žáner sci-fi literatúry. V prozaickom poviedkovom debute Návraty zo svetla si svoj tvorivý priestor od začiatku rozšíril aj o publicisticky a populárno-náučne poňaté témy z oblasti ochrany životného prostredia a v polovici osemdesiatych rokov sa v mnohých článkoch a reportážach zapojil do ochranárskeho hnutia, ktoré na konci osemdesiatych rokov malo už výrazne politický rozmer. Jeho publicistické aktivity z tohto obdobia sa odrazili v reportážnej novele Prípad pochovaného cintorína, ktorý je príbehom zápasu mladého novinára za záchranu historicky cenného cintorína v starej Bratislave so skorumpovanou byrokraciou vtedajšej komunistickej moci. Práve odpor tejto byrokracie zabránil vydaniu knihy na Slovensku. Knižne vyšla len v českom preklade v roku 1989, v roku pádu komunistického režimu v Československu. Do atmosféry 80. rokov sa Murín vracia hneď v roku 1990 v poviedkovej knihe Leto praje milencom, a potom takmer o desaťročie neskôr románom Ako sa máš. Eroticky ladené poviedky v knihe Leto praje milencom sú obrazom generácie, žijúcej v atmosfére všeobecnej dezilúzie, ktorá ovláda všestranne kontrolovanú a ideologicky usmerňovanú socialistickú spoločnosť, a kde aký taký slobodný priestor predstavujú len vysokoškolské internáty, mestské priváty, treťotriedne krčmy. V románe nechýbajú ani „exkluzívne“ kluby umelcov, vnímané hrdinami románu ako „zoologické záhrady vyhradené pre exotov“, ale zároveň aj všadeprítomní agenti komunistickej „ideopolície“, čiže štátnej bezpečnosti. Časový a už aj historický odstup umožnil autorovi prestúpiť príbeh silnou iróniou – i sebairóniou, keďže román má výrazné autobiografické črty. V 90. rokoch sa Murín autorsky výrazne prejavoval aj ako esejista. V knihe Náhradný koniec sveta podáva náčrt vedecko-fantastickej biológie budúcnosti, do ktorej zahŕňa rôzne reproduktívne technológie, „ktoré nás postupne vedú k hraniciam enormnej moci ovládať počiatky ľudského života“, klonovaniu ľudských jedincov a i. Originálnym príspevkom na tému ľudskej sexuality sú jeho knihy esejí Pud kontra kultúraOrgazmodrómy. Tému biologickej revolúcie na prahu tretieho tisícročia rozvíja Murín aj v knihe Tak ako bohovia. Táto esej, členená do krátkych, vypointovaných kapitoliek, komponovaná ako prúd atraktívneho, ale poznaním nasýteného autorského rozprávania, má všetky znaky kvalitného bestselleru a predstavuje myšlienkový i tvorivý vrchol doterajšej Murínovej tvorby v žánri literatúry faktu. Dielom, ktoré prináša symbiózu Murína biológa-autora kníh „vecnej literatúry“ a Murína ako klasického prozaika, je kniha Zvieratá, ja a iné (prózy). Je to citlivý a príbehovo jemne prepracovaný pohľad na svet zvierat, ktoré dobrovoľne či nedobrovoľne žijú s nami, a my sa dopúšťame často osudného omylu, že ich chceme pretvoriť na svoj ľudský obraz a rozmer. Autorova výzva o „nemiešaní sa do vnútorných záležitostí zvierat“ je nielen vtipnou pointou tejto knihy, ale aj výrazom autorovho presvedčenia o potrebe rešpektovania hraníc, ktoré vytvorila príroda a ľudská civilizácia by ich mala, aj vo vlastnom (nielen biologickom, ale aj morálnom) záujme rešpektovať.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Pud kontra kultúra (1998 po česky) Náhradný koniec sveta ( Náhradní konec světa , 1999 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC) Tak

    Pud kontra kultúra (1998 po česky)

    Náhradný koniec sveta (Náhradní konec světa, 1999 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Tak ako bohovia ( A stanete se bohy..., 2002 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Svet je malý (dvojjazyčne: slovensko-francúzsky Svet je malý / Le monde est petit, 2005 - s podporou Komisie SLOLIA LIC;  po chorvátsky Kako je malen ovaj svijet. Priručnik putnicima, 2009 - s podporou Komisie SLOLIA LIC; dvojjazyčne slovensko-anglicky Svet je malý / World Is Small, 2012.

    Život kato samizdat (Výber z próz a esejí) po bulharsky.

    Od 90. rokov vychádzajú jeho poviedky a eseje v prekladoch.Takmer 290 jednotlivých jeho textov bolo preložených do 49 jazykov a publikovaných v krajinách, ako Afganistan, Cyprus, Egypt, Grónsko, Chorvátsko, India, Taiwan, Ukrajina, USA a ďalších

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠIKULA, Bystrík: Ceny slovenských pohľadov za rok 2016. Gustáv Murín – esej a publicistika. (Zápisník). In: Slovenské pohľad y,

    ŠIKULA, Bystrík: Ceny slovenských pohľadov za rok 2016. Gustáv Murín – esej a publicistika. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 2, s. 133 – 134.

    KULIHOVÁ, L.: Koniec krstných otcov na Slovensku? (Gustáv Murín: Mafia na Slovensku. Osudy bossov Černákovej éry). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 23.

    MATEJOV, R.: Pekne pozývam (Gustáv Murín: Návod na manželstvo). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 4.

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    SVETOŇ, Ľ.: Gustáv Murín: Čas rýchleho účtovania (Gustáv Murín: Mafia v Bratislave. 1989 – 1999 Dekáda zločinu a trestu). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 26.

    SCHUSTER, M.: Príručka: Kým nie je neskoro! (Gustáv Murín: Všetko je inak). In: Knižná revue, 17, 2007, č. 14 – 15.

    ŠRANK, J.: O sebareferenčnosti jedného názvu (Gustáv Murín: Všetko je inak). In: RAK, 12, 2007, č. 11.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    GÁLIS, V.: Gustáv Murín. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    MATEJOV, R.: Aj sex má svoje ale (Gustáv Murín: Abeceda sexu a erotiky). In: Knižná revue, 15, 2005, č. 18.

    MOYŠOVÁ, Stanka: AD: Gustáv Murín: Feminizmus ako tretie zlo, SP č. 2/2003. (Prišlo pošou...). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 5, s. 14 – 17.

    BALÁŽ, I.: Po kúskoch podávaná prítomnosť a budúcnosť (Gustáv Murín: Tak ako bohovia). In: Slovenské pohľady, 4 + 119, 2003, č. 11.

    BÁBIKOVÁ, M.: Gustáv Murín: Tak ako bohovia. In: Knižná revue, 12, 2002, č. 2.

    BARANOVÁ, B.: Búranie mýtov v diele Gustáva Murína (Diplomová práca). Bratislava: PdF UK 2002.

    DRASTICH, M.: Možnosť prehodnocovať svoje názory (Gustáv Murín: Tak ako bohovia). In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 22.

    HABLÁK, A.: Tak ako bohovia? (Gustáv Murín: Tak ako bohovia). In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 8.

    BŽOCH, J.: Zo zápisníka kritika. Bratislava: Kalligram 2001.

    MIKULA, V.: 5 x 5 a iné kritiky. Levice: L. C. A. 2000.

    DAROVEC, P.: Čosi o odvahe (Gustáv Murín: Zvieratá, ja a iné (prózy). In: RAK, 4, 1999, č. 3.

    MORAVČÍK, Š. – MURÍN, G.: Prečo padajú lietadlá, alebo, Na slovíčko s Gustom Murínom (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, 4 + 115, 1999, č. 9.

    BODACZ, B.: Čosi o Murínovi (Gustáv Murín: Zvieratá, ja a iné (prózy). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 50.

    BODACZ, B.: Hrdina našich čias, alebo, Niekoľko poznámok k Murínovi (Gustáv Murín: Ako sa máš). In: Slovenské pohľady, 4 + 114, 1998, č. 12.

    ČÚZY, L.: Čo si o tom myslia zvieratá? (Gustáv Murín: Zvieratá, ja a iné (prózy). In: Slovenské pohľady, 4 + 114, 1998, č. 12.

    ČÚZY, L.: Tvoriť, nie zaznamenávať (Gustáv Murín: Ako sa máš). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 27.

    FERKO, M.: Priprudké obzretie (Gustáv Murín: Ako sa máš). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 27.

    KASARDA, M.: Skutočná absurdnosť (Gustáv Murín: Ako sa máš). In: RAK, 3, 1998, č. 3.

    MATEJOV, R.: Gustáv Murín: Ako sa máš. In: Knižná revue, 8, 1998, č. 12.

    OPOLDUSOVÁ, J. – MURÍN, G.: Mýtus je možno kľúčové slovo k mojej tvorbe (Rozhovor). In: Knižná revue, 8, 1998, č. 20.

    BODACZ, B.: O koňovi a dreve. In: Slovenské pohľady, 4 + 113, 1997, č. 11.

    HÁBER, S., Murín, G.: Tisíc malých smrtí autora (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 18.

    ŠIKULA, B.: Nevstúpiš do tej istej rieky? In: Slovenské pohľady, 4 + 113, 1997, č. 11.

    KAZIMÍR, Ľ. – MURÍN, G.: Kde nastáva opis pohlavného aktu, končí literatúra (Rozhovor). In: Knižná revue, 5, 1995, č. 1.

    SSULÍK, I.: Sexuálna energia nadovšetko! (Gustáv Murín: Pud kontra kultúra). In: Slovenské pohľady, 4 + 111, 1995, č. 5.

    BODACZ, B.: Sme rukojemníkmi sexu? (Gustáv Murín: Pud kontra kultúra). In: Pravda, zv. 4 (75), 2. 12. 1994, č. 279.

    IVANIČKOVÁ, M.: Premýšľanie na dlhé vzdialenosti (Gustáv Murín: Náhradný koniec sveta). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 3.

    JANÍK, P.: Sex naozaj nie je všetko... (Gustáv Murín: Pud kontra kultúra). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 22.

    BALÁK, Š.: Pútavé eseje (Gustáv Murín: Náhradný koniec sveta). In: Romboid, 28, 1993, č. 7.

    ŠPAČEK, J.: Eseje o výhľadoch (Gustáv Murín: Náhradný koniec sveta). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 24.

    M. Z.: Vo vreckovom vydaní (Gustáv Murín: Náhradný koniec sveta). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 10.

    KRNOVÁ, K.: ... mohlo to byť aj horšie (Gustáv Murín: Leto praje milencom). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 4.

    ŠPAČEK, J.: Okľukou do prózy (Gustáv Murín: Návraty zo svetla). In: Romboid, 26, 1991, č. 5.

    ČÚZY, L.: Slovenský variant sci-fi (Gustáv Murín: Návraty zo svetla). In: Kultúrny život, 24, 1990, č. 27.

    FULMEK, A. – MURÍN, G.: Nebezpečný cintorín (Rozhovor). In: Smena, zv. 43, 18. 4. 1990, č. 91.

    MADEROVÁ-RUTTKAYOVÁ, I.: Dvakrát sci-fi na spôsob undergroundu (Gustáv Murín: Návraty zo svetla). In: Dotyky, 2, 1990, č. 10.

    BRČÁK, M.: Rozprávka krátka, kritická, bola raz jedna (Gustáv Murín: Případ pohřbeného hřbitova). In: Dotyky, 1, 1989, č. 10.

    FULMEK, A.: Murínov prípad v češtine (Gustáv Murín: Případ pohřbeného hřbitova). In: Smena, zv. 42, 23. 11. 1989, č. 276.

    DUŠEK, D.: Nad poviedkou Gustáva Murína nahlas rozmýšľa Dušan Dušek. In: Romboid, 22, 1987, č. 7.

    KOTIAN, R.: Gustáv Murín: Kolotoč. In: Romboid, 20, 1985, č. 7.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Murínovi rozhodne nemôžeme uprieť schopnosť zaujať až provokovať. Vzbudiť pozornosť i inšpirovať. V tom najlepšom zmysle slova tak pôsobia

    Murínovi rozhodne nemôžeme uprieť schopnosť zaujať až provokovať. Vzbudiť pozornosť i inšpirovať. V tom najlepšom zmysle slova tak pôsobia predovšetkým jeho eseje (najmä Náhradný koniec sveta) a neprehliadnuteľná žurnalistická bystrosť a zručnosť, ktorej duch v pozitívnom i negatívnom zmysle – poznačil celú jeho literárnu činnosť.

    Ladislav Čúzy

    Murínove eseje o sexualite nezaprú snahu rúcať (posledné) desaťročia prácne budované konvencie a predstavy – napríklad o sexuálnej revolúcii 60. rokov, o omyle úplnej likvidácie sexuálnych tabu, či o orgazmových pretekoch našej postindustriálnej a informačnej spoločnosti. Originálne úvahy o orgazme ako fetiši dnešnej generácie sexu sa prelínajú všetkými témami Orgazmodrómov. Biológ a spisovateľ Gustáv Murín vie umne zaobliť čísla a štatistiky, rešeršované zo svetovej i domácej literatúry, do príťažlivého publicistického obalu, spojiť ich vlastnými úvahami a rezultátmi a ponúknuť čitateľovi.

    Adriana Fábryová

    Murínove abecedovanie (Abeceda sexu a erotiky) patrí v knižnici do kultivovanej poličky – má vážne podložie a úsmevnú tvár. Autor zvolil hravú kompozíciu a k jednotlivým písmenám abecedy priradil kapitolky o blízkych okruhoch slov (napr. H, hárem, hriech) alebo termínov (I, incest, internet). Krížom-krážom, hore a dole takto prebrázdil celé súčasné sexovisko, resp. vytvoril mozaikové informatórium o sexe. Za každým textom cítiť poctivé vyhľadávanie, zoraďovanie a kombinovanie faktov z rôznych končín vedy, zo sexuológie, biológie, chémie, politiky, histórie, filozofie, sociológie, štatistiky atď. – výsledný tvar sa tak môže pochváliť informačnou nasýtenosťou a presvedčivosťou. Murín dokázal už v predchádzajúcich knihách, zvoliť a vycibriť dostatočne nosnú a čítavú koncepciu, aby uniesla množstvo výpiskov, poznámok, správ, faktov i vlastných zistení bez toho, že by sa zmenila na taxonomický kompilát. Preto potom čítame vybrúsenú esejistiku vyšibanú trefným anekdotickým humorom. Navyše, medzi riadky sa Murínovi vošiel aj istý sprievodný princíp, ktorým svet sexu vníma, triezvy odstup, ale aj normálna ľudská zainteresovanosť či slušnosť, žiadne kasanie sa ani vulgarizovanie. (...) V mediálnom sexovaní má Murínova kniha výnimočnú pozíciu: jej cieľom nie je sex, sex, sex, ale človek. Sexualita teda slúži na vystihnutie človeka, v tomto podaní zábavou i faktografiou.

    Radoslav Matejov

    Murínovo čítanie je živé, pútavé, šťavnaté. Vie vyhľadávať fakty, pohrať sa s nimi a dospieť k menej tradičným výstupom. Murín otvorene kriticky kope do dverí na jednej i druhej strane, nešetrí nikoho v žiadnom literárnom či politickom tábore. Pravdu mal o ňom svojho času V. Mihálik, keď ho nazval šťukou v rybníku. (...) Množstvo informácií, ktoré sa mu podarilo zhromaždiť a vhodne skĺbiť, je impozantné i napriek možnej nápomocnosti internetových vyhľadávačov. Nevystupuje len vo forme konštatátora, ale aktívne usmerňuje sled myšlienok, pričom sa čitateľovi svojou presvedčivosťou až trochu vnucuje pod kožu. Všetko je inak považujem za knihu vtipnú, zábavnú, občas až ironickú a zádrapčivú. Vedieť však písať aj o závažnej problematike vtipne a udržať si záujem čitateľa do poslednej strany, to je tiež, a nie hocijaké umenie.

    Michal Schuster

    Spisovateľ naturelom a vedec zamestnaním, Gustáv Murín, v Návode na manželstvo predstavuje zábavné eseje, v ktorých sa vedecké poznatky a zistenia z oblasti biológie, etiky, psychológie, antropológie, sexuológie i matrimoniológie kombinujú so schopnosťou originálnej rozprávačskej a výkladovej dikcie okorenenej osobnou skúsenosťou. Atmosféra esejí je prirodzene pestrá striedaním slohových postupov, resp. útvarov, a Murínových subjektových rol. Inými slovami, nájdeme tu prednášku aj vtip, sentenciu aj príbeh, úvahu či klebietku; autor tu vystupuje ako vedec, manžel, rodič, zabávač, terapeut, kamarát, chlap od stola i žena v zástere atď. Takáto konštelácia podávaná s chuťou a šarmom môže v čitateľoch zaihrať na stupnici úsmevu, od myknutia kútikom až po rehot, no pritom si autor udržiava diskrétnosť. Podstatnou vrstvou v textovej stratégii sa stáva citovanie a parafrázovanie, u Murína typické a často produktívne.(...) Návod na manželstvo je, to treba v danom kontexte vyzdvihnúť, kompozične i graficky dynamickejšou knihou oproti Abecede sexu a erotiky.

    Radoslav Matejov

    Gustáv Murín zhŕňa v knihe Mafia v Bratislave to, čo laikom na trestnú činnosť v záplave informácií uniklo alebo napráva to, čo sa v pavlačovej šepkande prekrútilo. Prínosné je, že Murín zobrazil bratislavskú mafiu aj s jej prepojeniami na legálnu podnikateľskú sféru a že vo všeobecných kapitolách uvádza zvyklosti nielen mafie hlavného mesta Slovenskej republiky, ale celej krajiny, ba aj zahraničné. Neobchádza pri tom ani úspechy a neúspechy polície, zmarené vyšetrovania, prepojenia na politiku a šport a prístupne objasnil aj korene a pokusy o občiansky odpor. Tým poskytol čitateľovi vhodný kód na dešifrovanie celého podhubia mafie, i na jej karcinogénne bujnejúci organizmus. Každý, koho postavy a činy bratislavskej a sčasti aj ostatnej slovenskej mafie zaujímajú, by mal za Murínovým sumárom siahnuť. Autor zobrazuje nielen panoptikum kriminality, ale aj celého desaťročného obdobia stabilizácie nového rozkývaného spoločenského systému. Jeho podstatnou črtou bola neschopnosť zvládnuť situáciu právnymi prostriedkami, prvopočiatoční mafiáni skončili neprirodzenou smrťou v rámci rýchleho vzájomného účtovania. Murín nám dáva tento krvavý účet k nahliadnutiu.

    Ľuboš Svetoň

    Mafia na Slovensku je unikátnou exkurziou slovenským podsvetím. Autor touto knihou jednak vzdáva hold slovenskej investigatívnej žurnalistike a novinárom, ktorí sa nebáli odhaľovať nekalé činy mafiánov, a zároveň nebojácne sprevádza čitateľa neľahkou a podivuhodne špinavou históriou slovenského podsvetia.

    Lucia Kulihová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Nepíšem knihy preto, aby vychádzali, ale preto, že riešim nejaký problém a robím to pre ten-ktorý problém
    Nepíšem knihy preto, aby vychádzali, ale preto, že riešim nejaký problém a robím to pre ten-ktorý problém najadekvátnejšou formou. Sci-fi som písal preto, že za socíku mi nebolo veľmi vhod dať sa zaradiť do nejakých limitov. Akonáhle socrealistické hranice padli, hľadal som inú cestu. Takisto je to aj s esejami a románom.

     

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Najlepšia slovenská poviedka (1979) Najlepšia česká a slovenská poviedka (1981) Najlepšia česká a slovenská novela

    Najlepšia slovenská poviedka (1979)

    Najlepšia česká a slovenská poviedka (1981)

    Najlepšia česká a slovenská novela (1986) 

    Zvláštna cena Slovenského rozhlasu za rozhlasovú hru o mládeži (1988)

    Kniha Mafia na Slovensku získala Cenu Panta Rhei Awards za najpredávanejšiu knihu roku 2009

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ZVIERATÁ A JA (zo súboru próz Zvieratá, ja a iné prózy )      Necítim sa odborníkom na zvieratstvo

    ZVIERATÁ A JA

    (zo súboru próz Zvieratá, ja a iné prózy)

         Necítim sa odborníkom na zvieratstvo a už vôbec nie skúseným chovateľom čohokoľvek. Vlastnil som svojho času nedopatrením párik anduliek. Nijako ma to neobohatilo. Ani mňa, ani tie andulky. Jediným poznatkom z tejto epizódy bolo, že aj v živočíšnej ríši platí: ak sa stretnú v jednej klietke dve ženské (a to bol tento prípad), vždy je dosť klebiet a vresku. Z dnes už neznámeho dôvodu som choval aj akváriové rybky, tie najmenej náročné – gubky. Tu ma zasa poučila Príroda, že matky (alebo to boli tie malé pestrofarebné samce?) požierajú svoje mladé. Nebola to však tá pravá príčina, prečo mi vykapali. Približne v tom čase končil s chovom rybičiek aj sused, vášnivý akvarista. Lekári mu povedali, že má alergiu na akváriovú vodu... Skrátka, v chove čohokoľvek som stratený, ale dúfam, že mi nikto neuprie úprimnú snahu vysomáriť sa z tejto záhady: ľudia a zverstvo všetkého druhu, môžu spolu žiť?

         Zvlášť sa pýtam tých, ktorí sa tak radi utiekajú k známej legende o potrebe návratu ľudí k Prírode. Ozaj, skúsili ste to už niekedy? A skúsili ste to naozaj? Lebo vybrať sa autom do najbližšieho lesíka, vyložiť si tam piknikovú súpravu, pustiť si tranzistorák a chvíľu (do dožutia a dopitia prinesených zásob) híkať nad tým, aká je tá Príroda prírodná, to vie každý chmuľo. Veď preto je aj každý letný víkend chmuľov plný les. Ale vyskúšajte si spolužitie s Prírodou takpovediac na vlastnej koži. Ja som to skúsil a nechcite, aby som vám o tom niečo rozprával. Respektíve, počúvajte:

         Predovšetkým treba zdôrazniť, že na mne by sa mohol demonštrovať pochybný pokrok ľudskej civilizácie. Som výsostne mestský tvor, hoci ešte, na rozdiel od mnohých civilizovanejších, schopný samostatného pohybu. V bežnom živote, a najmä vo voľnej Prírode, patrím k tvorom, ktorí by mali byť nielen chránení, ale aj eskortovaní. Už pri bežných fyzických úkonoch dokážem byť sám sebe nebezpečný. Písať, počítať, vystrihovať z novín a zakladať vystrihnuté, to áno. Som dokonalý papierový typ. Milujem všetky druhy papiera a ich použitia (aj toaletný sa občas zíde). Ale hlavne milujem ten ideálny svet písmen a iných znakov, ktoré na papierovom zázname uchovávajú svety, ktoré už boli, alebo ešte len budú. Rád o tých svetoch čítam a občas o nich aj píšem. To mi vcelku ide. Knižnica je mojou Prírodou. Ale v tej naozajstnej Prírode – tam ma spoznáte podľa toho, že visím za nohu zo stromu, pretože vyliezť naň ešte ako-tak zvládnem, ale neviem, ako dolu! Treba ešte zdôrazniť, že práve preto, že som ideálnym obyvateľom tzv. ľudskej Prírody (odborne „noosféry“), podobne ako väčšina z nás som presvedčený, že zvieratá všetkých druhov a veľkostí si zaslúžia našu pozornosť a ochranu. V nasledujúcich životných príšerách, ktoré ma postihli, sa pokúsim dokladovať, aká zeleno-ružovkastá je teória (podobne ako najjedovatejšie muchotrávky) a aká zemito-hnedá (ako dubáky) je prax.

         Chcem vopred jednoznačne vyhlásiť, že v spolužitie človeka so zvieratami v meste neverím. Vtiahnuť nasilu kus Prírody do mesta a potom očakávať, že sa z toho všetci budú tešiť, je omyl. Ale čo takto vyjsť si na dlhší čas do Prírody relatívne nepoznačenej mestskými civilizačnými praktikami! Na štúdium tejto otázky mi príležitosť poskytla ideálne pokusné pole.

         Stáva sa, že aj vyslovene nepraktický typ ako ja zatúži po inštitúcii zvanej chalupa. Ono je to vlastne drevenica, ale chalupa, to znie lepšie. Dôvody boli výsostne papierové. Mať vlastné útočisko, kam sa dá zaliezť a nerušene písať. Alebo si čítať. Alebo vystrihovať zaujímavé informácie z novín a časopisov. Zhodou okolností sa také miesto našlo akurát v rodnej dedine mojich rodičov. Navyše na takzvanej Murínovskej dvadsiatke. Pri zakladaní dediny pôdu delili medzi prvé rodiny. „Dvadsiatka“ (ak som tomu dobre porozumel) predstavovala pole široké dvadsať vedľa seba položených kravských retiazok. Skutočne exotická mierka. Vďaka nej sme však objavili chalupu pod siedmimi zrastenými lipami. So studničkou čerstvej vody v kamennej pivnici, kde nepijú zbojníci, ale naša ručná pumpa. Jedným z mnohých iných argumentov na kúpu (a teda nemalú investíciu) bol aj ten, že naše deti (zavreté po celý rok v meste) práve tu získajú ten prepotrebný kontakt s Prírodou. Kravičiek, kozičiek, sliepočiek a iného zverstva je tu nadostač. To som však ešte netušil, že Príroda sa prihlási aj sama. Veľmi rýchlo, a preto nečakane.

    Duchovia

         Už prvá noc, ktorú som v chalupe zhodou okolností strávil sám, bola veľkou lekciou toho, čomu sa po česky hovorí „hrátky s čerty“. Ako chalupár, nepoznajúci základné fakty, okolo polnoci som mal pocit, že na streche sa naozaj deje niečo čertovské. Nieže sa čerti ženia, ale rozvádzajú! Jačanie, podivuhodné zvuky, „kroky“(?!), náhle „výkriky“, pády, buchot... Ráno som konečne zaspal s vedomím, že sme kúpili chalupu so strašidlami. Časom sa však strašidlá začali zhmotňovať. Rôzne neopatrne odložené kúsky jedla alebo požívatiny ledabolo uskladnené na policiach začali miznúť. V lete, keď už chalupu obsadila naša kompletná rodina, sa tajomné miznutia potravín stali pravidelnosťou. Až raz som s Luckou na rukách šiel po niečo do pitvora a našiel som tam na ponku pri zavesených klobásach statnú mačku. Za normálnych okolností mám mačky rád. Hlavne pre ich slobodymilovnú povahu, ale tentoraz bolo na mňa tej ich mačacej slobodnej lúpeže priveľa. Nebyť malej Lucky na rukách, je po mačke. Sekera nebola ďaleko a chvíľu sme s mačkou na seba pozerali naozaj ako smrteľní nepriatelia. Mačka akoby to tušila, rozhodla sa pre únikový manéver popod moje nohy – a bola fuč.

         Na pôvodne domácich a neskôr zdivených mačkách je zaujímavá práve tá kombinácia ich pôvodu a z neho odvodených zvykov. Takáto mačka sa totiž, na rozdiel od tej prapôvodnej, zdržuje v blízkosti ľudského obydlia, ale väčšinu času ju nevidíte. Jej existenciu zaznamenávate zväčša nepriamo. Zmiznutím niečoho jedlého – a nočnými koncertmi na povale. Oboje sme sa pokúsili akosi tolerovať, dokonca sme navrhli „džentlmens egríment“ zavedením mačacej misky pred dverami a príležitostným kŕmením.

         Nadišla prvá zima a prvý jarný objav: duchovia serú! Zdalo sa to neuveriteľné, ale bolo to tak: v uzavretej chalupe so všetkými opatreniami na „zazimovanie“, za zamknutými dverami a oknami, utesnenými špárami na povale, bez zjavnej škáročky, kadiaľ by mohol preniknúť živý tvor, na schodisku uprostred – práve tam bolo bohato našpinené, akoby duchovia mali dyzentériu. Po schodoch, po starých kobercoch i nových behúňoch vrstva „duchovného odkazu“ pripomínala, že sme tu dlho neboli.

         Najpravdepodobnejšie vysvetlenie neuveriteľného javu podal môj strýko Jožko, znalec miestneho prostredia. Podľa neho do uzamknutých priestorov nemohla preniknúť dospelá mačka (ako sme nesprávne predpokladali), ale len jej čerstvé potomstvo. Mačence sú vraj v stave prešmyknúť sa aj veľmi malým otvorom a v pohode pred mrazivým vetrom a nepohodou oravskej zimy najlepšie chránených priestorov chalupy potom bašovať.

         V duchu tejto teórie som teda znova prešiel celú chalupu, a ak som našiel čo i najmenšiu škáru, upchal som ju sklenenou vatou a zvrchu som pritĺkol nejakou latou – nielen preto, aby sa to rýmovalo. Ďalšie leto sme strávili opäť pri mačacích koncertoch a ďalšiu jar sme opäť čistili schody „nepriestupného“ jadra chalupy od duchovného odkazu týchto tvorov.

         Ďalšia, teraz už naozaj podrobná inšpekcia povaly nás priviedla k objaveniu primitívneho obetiska. Priestor tesne pod strechou bol plný zvyškov obetných zvierat – od peria a kosti sliepok až po kus ovčej nohy aj s kopýtkom. V tej chvíli som sa rozhodol, že tieto krvavé pohanské rituály v našej chalupe definitívne zatrhnem. Opäť som pátral a vypátral čosi, čo som mal od samého začiatku na očiach – okienko v štíte strechy. Zvonku pod okienkom, v hĺbke asi jeden a pol metra, je strmá strieška, z ktorej mohla mačka vyskočiť rovno do tohto mikrookienka veľkosti dlane. Rešpektujúc predstavu pôvodného staviteľa, že tadiaľto má asi prenikať na povalu svetlo a vzduch, zatĺkol som ho drôteným pletivom. A neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. O týždeň bolo milimeter hrubé pletivo rozdrapené, čo mi pripadá na mačku visiacu jednou labou na kúsku pletiva výkon hodný pána Copperfielda. Bez ohľadu na uznanie tejto akrobatiky pletivo som vybral a nahradil sklom. To konečne ostalo neporušené.

         Najbližšiu jar sme otvárali chalupu s očakávaním, ktoré bolo vskutku odmenené. Schodisko i povala boli čisté. Ale ako sme sa ich ponáhľali skontrolovať, mimochodom sme v chodbe minuli tri malé chumáčiky čohosi, čo na prvý pohľad vyzeralo ako vyschnuté a rozpadnuté bodliaky. Až pri bližšom pohľade sa medzi chumáčikmi dali nájsť nepatrné ihličky, formujúce zvyšky rozpadnutých kostričiek mumifikovaných zárodkov „duchov“. Nepríjemný pohľad i predstava, ale na druhej strane dôkaz správneho detektívneho odhadu môjho domestikovaného strýka. Chumáčiky sme upratali, oželeli fatálny osud „duchovných“ zárodkov a naivne sa domnievali, že tým sa exkurzia Prírody do nášho obydlia skončila.

         Mal som však lepšie študovať biológiu. Bol by som si hneď spomenul, že jedným zo základných zákonov Prírody je – rovnováha. To znamená, že ak sa zbavíte „duchov“ v podobe mačiek, pohotovo nastúpia zástupy trúfalých myší...

    Mikymyši

         Ako malého chalana ma vážne bavilo maľovať všetky varianty myši zvanej Mickey mouse. Ale mať takú mickeymausovskú rodinku v chalupe, to nie je nijaká slasť. Že vám vyžierajú zásoby (a hlavne, že viac zničia, než skonzumujú), na to si časom zvyknete. Poviete si, chudera myš, čo má zo života, nech má aspoň chvíľu hody. To si, samozrejme, poviete v prípade, že ste ochranca Prírody a zvierat navyše. To „navyše“ je dôležité, lebo činnosť fanatických ochrancov zvierat má s Prírodou pramálo spoločné. Práve preto si myslím, že by mali byť dôslední a mali by chrániť aj myši (komáre už vraj chránia). A mali by chrániť najmä myši z našej chalupy. A to tak, že by si ich zobrali k sebe domov. Každé takéto parazitné zvieratko má totiž jeden smrtonosný zvyk: po čase dáva o sebe priveľmi vedieť. Ono vás to totiž vytočí do vývrtky, keď sa na jar objavíte v chalupe a vo vašich perinách leží elegantne na lopatkách myš, zakrytá až po bradu a jednoducho – zdochnuto – sa tam vyvaľuje. Nehovoriac o jej kamarátkach, ktoré pri oplakávaní jej pozostalosti precikali tie periny skrz-naskrz.

         Proti myšiam sme použili všetky dostupné zbrane. Pravda je však taká, že ak vymlátite jednu myšaciu rodinku, o chvíľu sa do uvoľnenej myšej diery s príslušenstvom nasťahuje iná rodinka. Akoby to ohlasovali v miestnych myšacích inzertných novinách. Preto naša vojna proti myšiam pripomína skôr   „policajnú akciu“ Američanov v Kórei alebo „obmedzený kontingent“ Rusov v Afganistane. Myš domáca má totiž oficiálny názov od toho, že sa u vás udomácni a vy sa v prvom momente pokúsite na ňu zvyknúť. V druhom momente k vám príde návšteva a v tej chvíli musí ísť aj myš domáca z domu.

         Najviac kriku sme okolo myší narobili pri našej prvej veľkej návšteve spriatelenej rodiny z Prahy. Hosť do domu, myš z domu. Aspoň tak sme si to predstavovali. Bol to však predovšetkým psychologický boj, pretože sme naň absolútne neboli pripravení. Najmä nie psychicky. V zúfalstve som zobral, čo bolo poruke, a to bola hrdzavá plechovka s otráveným zrnom zabudnutá v kôlni. Otrávené zrno zbodli myši ako malinu a ešte im bolo málo. Musím priznať, že s druhou (už kúpenou) dávkou otravy to bolo ešte horšie. Myši ju vyžrali z vrecka už na polici, skôr než som ju stihol otvoriť. Mali sme si byť vedomí ich apetítu – veď v zime nám bežne skonzumujú polovicu zásob mydla.

         Bolo jasné, že situáciu treba okamžite riešiť. V rodinke hostí bol aj šesťročný Filípek a prenasledovanie tohto krehkého mestského dieťaťa myšami nám pripadalo všetkým ako dôkaz našej bezmocnosti. Vtedy (ako napokon vždy) zasiahol náš chalupársky sused Ľuboš Vlček z Havířova a nasadil do problému (ako napokon vždy) najnovší výdobytok techniky – ultrazvukový plašič myší. Ultrazvukový plašič myší je malá biela vec s kontaktom do zástrčky. Účinok tohto prístroja mi dodnes nie je jasný. Buď jeho použitie myši chápali ako nový typ diskotéky a tancovali na ultrazvuk vo svojich dierach (takže nerušili spánok hostí), alebo ultrazvuk spoľahlivo uspáva vynervovaných rodičov, číhajúcich na útok myší na ich dieťa. Skrátka, hlásenia o nočnej aktivite myší boli minimálne. Následky ich činnosti v podobe vyžranej diery do masla alebo ohlodaného alobalového vrecka s práškovou polievkou boli rovnaké ako predtým. Vtedy sa hlava hosťovskej rodiny rozhodla pre veľmi účinnú psychologickú vojnu. Ako vieme, psychologická vojna má účinok na psychiku, a keďže u myší sme si s takým dačím nie na čistom, milý rodič zaútočil na psychiku vlastného dieťaťa. Uzavrel s malým Filipkom dohodu. Ak tento nádejný mladý muž nájde niekde myš a (pozor, v tom je tá psychológia!) odhryzne jej hlavu, za odmenu vyfasuje cieľovú prémiu päťsto korún. Aspoň vidieť, aký opatrný musí byť rodič pri uzatváraní stávky s vlastným potomkom. Prvú podmienku by totiž Filípek bol splnil ľahko, o odhryznutí hlavy (zvanej odborne „dekapitácia“) živej myši sme všetci svorne pochybovali, a ako sa ukázalo, napriek odhodlaniu mladého lovca k tejto časti dohody, našťastie, nedošlo. Zato po chalupe máme podnes rôzne umiestnené Filípkovou detskou rukou nakreslené dopravné značky, označujúce zákaz vstupu s nápisom: Pozor, myš!

         Len čo hostia odišli, rozhodol som sa pre dôsledný vyhladzovací boj a kúpil som štyri pasce na myši. Každú noc som ich položil a každú noc spoľahlivo klapli. Naše drahé deti sa už tešili na ráno s nemenným rituálom pochovávania myších padlých. Vďaka tomu sme na blízkej lúke založili celkom slušný myšací cintorín. Zdalo sa, že máme vyhraté. Jednu noc však prenikol myší duch až do našej kuchyne, kde spávame. Bol som presvedčený, že myš to byť nemohla, pretože predtým som prehľadal všetky škáry na podlahe a ubezpečil sa, že by tadiaľ ani tehotná komárica neprenikla. Myší duch vytrvalo šuchotal v škatuli s papierom na podkurovanie. Jasná výzva na súboj! Zobudil som svoju drahú ženu Janinu a vyzval ju, aby asistovala pri myšacom safari. Z myšacieho ducha sa totiž vyjavilo myšie mláďa, a to som sa (vzhľadom na vek a didaktickú šancu ukázať tohto tvora deťom) rozhodol uloviť.

         Ako už moja dobrá žena Janina vie, takéto rozhodnutie znamená zvyčajne poplach pre celú našu rodinu. Zvýšený pohyb príbuzenstva funguje systémom „podaj-postav-podrž“, kým ja zvyčajne zotrvávam v nehybnom pokoji na veliteľskom stanovišti a velím. Tentoraz som sa však rozhodol priložiť ruku k dielu. Myška sa z vlastnej hlúposti schovala do preliačiny priehľadného obalu z nejakej hračky našich ratolestí. Stačilo obal pritlačiť otvorenou časťou ku škatuli a pomaly posúvať k okraju s očakávaným efektom – myška mala vypadnúť do pripravenej sklenenej fľaše. Moja dobrá žena mala minimálnu úlohu fľašu „iba“ držať a včas zavrieť. Operácia prebiehala podľa plánu až po záverečný krok: myška zapadla do fľaše, ale čestného väzenia sa nedočkala. Namiesto toho, aby rýchlym zavretím fľaše ukončila vytrvalé pokusy myšky vyskočiť z fľaše, Janina len tíško pišťala (pretože, na rozdiel od myšky, brala ohľad na spiace deti), a kým dopišťala, myška bola preč. Sotva sme na seba stihli vyčítavo pozrieť (poznáte tie manželské pohľady, keď sa sčítavajú chyby toho druhého za posledné desaťročie), cez stenu bolo z pitvora počuť tiché cvaknutie pasce. To bol koniec myšacieho ducha. Ale treba dodať, že naše deti ešte mali mať príležitosť vidieť myš domácu naživo.

         Raz musel prísť aj na myši mráz v podobe novej pozoruhodnej chemickej zbrane zvanej... a teraz si nespomeniem, respektíve nebudem robiť reklamu a nazveme ju symbolicky proti-myš. Proti-myš je skvelý prípravok, ktorý ako všetko fatálne a letálne účinkuje až po čase. To znamená, že milé myši vykrmujete niekoľko dní ružovými granulami a asi na piaty deň sa začnú diať podivuhodné veci. Proti-myší jed totiž obsahuje aj nejaké látky, ktoré z akýchsi (len týmto látkam a vynálezcom známych) dôvodov nútia myš vyjsť z diery a dokonať doslova pred vašimi očami. Otrava proti-myšom vraj spôsobuje u myší smäd a nutkanie vyjsť na svetlo.

         Nech už je, ako chce, na piaty deň som našiel v záhrade pri pumpe dvoch myšacích padlých a spolu s Veronikou a Luckou sme ich šli tradične pochovať. Keď sme sa vracali k zadnému vchodu do chalupy, odrazu som zbadal, že priamo na prahu sedí sivá myška a pozerá sa na nás. Akoby sa naschvál vystavovala našej pozornosti. Aktívna látka myšieho jedu však ešte celkom nepotlačila jej prirodzené únikové reflexy, a tak po chvíli vbehla do blízkej myšacej diery pod plotom. Zobral som to na vedomie a išiel som po svojom, ale o chvíľu sa mi na tom istom mieste postavila myška opäť do cesty. Myslím si, že aj špecialisti majú len malú predstavu o tom, čo sa odohráva v myšej mysli, ale toto mi pripadalo ako jasný dôkaz, že myška myslí a že v tejto chvíli myslí na to, ako požiadať v núdzi človeka o prímerie. Možno si myšky odovzdávajú informáciu o tom, že ľudia toho vedia dosť veľa, ale už by bolo priveľa veriť tomu, že myšky by vedeli aj o tom, či máme nejakú veterinárnu službu. Navyše na oravskom grúni s takou službou asi ťažko možno rátať. Preto som sa rozhodol pre variant lovu. Práve som zakúpil spoľahlivo nepresnú vzduchovú pištoľ a rozhodol sa našim deťom predviesť, na čo je užitočná. Nabil som a vyrazili sme z druhej strany, od záhrady, na postriežku zbalamutenej myši. Stojíme, čakáme, už sa mi aj odnechcelo mieriť na myšaciu dieru, keď ma malá Veronka ťahá za rukáva šepká: „Tati, a čo to máš na teniske?“ Na teniske som mal našu známu myšku. Sedela tam, pozerala na mňa a hovorila si: „Keď ste už vy ľudia takí chytráci, kedy sa konečne začnete pozerať aj pod nohy?“ Zobral som túto lekciu na vedomie a zobral som aj milú myšku. Dala sa bez odporu odniesť do sklenenej fľaše už predtým nachystanej na myšacieho ducha. Deti sa tešili z domácej zoologickej záhrady a ja som dumal – čo s tým? Dá sa nejako pomôcť myške, ktorú sme predtým tak vytrvalo trávili?

         Moja drahá žena Janina si položila tú istú otázku a namiesto odpovede si významne poklepala po čele. Pritom opäť veľavýznamne pozerala na mňa. Áno, priznávam, umelé dýchanie otrávenej myši dať neviem. A mám, samozrejme, pochybnosti, aký zmysel má vlastne zachraňovať myš, keď sme sa jej pôvodne chceli zbaviť. Takže som urobil to, čo zvyčajne robia intelektuáli, keď sa nevedia rozhodnúť – nič. Možno to tak bolo humánnejšie, či myšovejšie. Myš poslúžila na didaktické účely. Naše drahé devy jej po chvíli mali dosť a išli sa hrať, zatiaľ čo ona si pomaly vydýchala vzduch vo fľaši a skončila. Alebo ju zabil ten jed. Neviem. Viem len, že odvtedy už nedávam myšaciu otravu proti-myš. Vrátil som sa k starej osvedčenej, spoľahlivo smrtonosnej, filozofické otázky neprovokujúcej, mechanickej pasci na myši.

         A len občas, v noci, keď nemôžem zaspať, počúvam, kedy cvakne.

    Puntica zvaná Punťo

         Na rozdiel od zdivených domácich mačiek a domácich myší u domáceho psa si môžete byť jeho príslušnosťou k domu istí. Žerie len to, čo mu dáte, a zanecháva stopy len tam, kde mu to dovolíte. Jedno leto, keď sme ešte nemali Lucku a Veroniku a chodievali sme s Janinou na Oravu na dovolenku sami, venovala nám teta Emília malé šteňa. Nevedela čo s ním, a pre nás to bol skvelý spoločník. Keďže postele sme mali v opačných kútoch miestnosti podobnej zápalkovej škatuľke, pobehovalo nadránom po chatke odo mňa k Janine a späť, schovávalo sa do našich spacákov a zase vykúkalo s nevyliečiteľnou zvedavosťou. Vláčili sme ho všade so sebou – a to bol práve zdroj našich následných problémov.

         Raz keď sme to šteňa niesli hore vozovou cestou k našej chalupe, ťahalo sa z ruky, škriabalo a chcelo vyskočiť. Ale ja, neznalý psích potrieb, som si myslel, že to je pokus o útek, a tak som šteňa nepustil, až kým sme neprišli domov. V chalupe som ho hodil na spací vak na posteli. Naše šteňa to pochopilo ako pokyn a urobilo tam mláčku, na čo malo zjavne chuť už predtým. Šteňa sme „poučili“, spacák utreli a umyli, a to všetko len preto, aby sme zistili, že šteňacie zapamätovadlo, kde sa má chodiť na malú, sa nám zo šteňacej hlavy nepodarilo vygumovať, a odvtedy chodilo na ten spacák vytrvalo. Veľmi mi to neskôr pripomenulo nový počítačový program – ak raz niečo zle zadáte, nestačíte sa čudovať, ako ťažko sa taký príkaz zmazáva a opravuje.

         Keď sa narodila Lucka, zo šteňaťa už bolo psíča, a aby sa s Luckou náhodou nepohrýzli (veď viete, že malé deti berú do úst všetko), psík mal vyhradený pitvor. Za jedinú noc tam narobil taký brajgel, že až do konca nášho letného pobytu bol vykázaný von pod verandu. Koncom leta sme sa vrátili domov, do Bratislavy, a postupne sme na psa zabudli. Ale pes nezabudol na nás. Keď sme ďalšie leto šliapali hore kopcom k chalupe, pri dome tety Emílie nás čakal pes, nadšene vrtel chvostom a už sa nás nepustil. Punťo nebol nikdy uviazaný. A ak sme sa objavili v ktorékoľvek ročné obdobie, odprevadil nás k chalupe a verne strážil, až kým sme neodišli. Časom sme zistili, že Punťo je vlastne Puntica. Punticu nebolo možné prehliadnuť nielen preto, že z krásneho šteňaťa vyrástla na neveľmi vábnu suku – čo mohol byť zjavne len náš ľudsky pokrivený estetický rebríček kvalít. U miestnych nápadníkov mala mimoriadny úspech. Posledný raz, čo sme ju videli, ťahal sa za ňou krásny čierny pes. Puntica, ako dáma, si ho držala na dištanc, a poctivo sa venovala svojej úlohe strážcu nášho letného sídla. Nedalo sa ju prehliadnuť aj preto, že raz za čas si vyžadovala poriadnu dávku nežnosti a trvala na tejto dani s nápaditou ženskou vytrvalosťou. Akoby (presne ako ženy) hovorila – rozdám sa celá, ale chcem vedieť, že práve teraz to ktosi ocení.

         Práve teraz bol teplý, príjemný jarný deň. Sedel som pred chalupou na slnečnej strane, na rozpadávajúcej sa lavičke, presne takej, aká sa hodí pod zadok dôchodcom. Ale vôbec mi neprekážalo, že sa takto neoprávnene zaraďujem do ďaleko vyššej vekovej a váhovej kategórie. Panovala tichá pohoda. Jarné poobedie, keď na našom zvyčajne veternom úbočí vládne takmer plážová atmosféra. Slnko sa opieralo o priečelie domu s lavičkou, sedem zrastených storočných lipiek už malo čím šumieť nad hrebeňom strechy našej chalupy a predo mnou, pred plotom, dva psy. Puntica, ktorá po vybranej dávke nežnosti, z ktorej ma od hladenia pomaly rozbolela ruka, manifestovala svoju užitočnosť tým, že sa ostražito vyvaľovala v tráve a občas zavetrila, či sa niekto neblíži. Opodiaľ ležal krásny čierny pes, ktorého si ešte stále držala pekne od tela, ale on už vedel, že čoskoro bude určite pripustený. Bol som na Punticu hrdý. Taký bastard, a tak dobre sa chystá vydať... To som, žiaľ, netušil, že takéto skvelé naplnenie Darwinovho zákona o pohlavnom výbere toho najlepšieho a o naplnení prírodnej povinnosti zachovania rodu bude posledným osudným argumentom, ktorý sa obráti proti Puntici. Moji bratanci, synovia tety Emílie, v to leto dospeli k záveru, že Puntica je priveľmi plodná. Na nejakú kastráciu či hormonálnu psiu antikoncepciu asi ani nepomysleli. Ale vedeli, že sa im nechce kŕmiť celú zimu priveľa psov. A presvedčili sa, že pri Puntici ich bude vždy priveľa.

         Na sklonku leta išiel okolo našej chalupy jeden zo Synov tety Emílie. To je vždy príležitosť ponúknuť pohárikom, posedieť pod jaseňmi na záhradnej strane našej drevenice. Naliali sme, vypili, naliali znova a pýtam sa: „Tak čo nové?“

         Neviem o tom, že by kto kedy naozaj očakával, že sa po tejto otázke v oznamovacom tóne niečo dozvie. Ale ja som sa dozvedel a naozaj som nebol rád. Mali sme po celé leto návštevy známych z Bratislavy a ani sme si nevšimli, že Puntica od nás občas odbehla. Bolo to normálne. Nenormálne bolo, že sa nevracala.

         „Dnes ráno sme ju picli. Brat je tu na dovolenke, ten od polície. Tak sme s ňou zašli do hory. Nemohla trpieť. Brat nešetril, napálil do nej plný zásobník...“

         Vyrazilo mi to dych. Potom som čosi hovoril. Asi to nebolo príjemné a asi to bolo priveľmi hlasné, lebo Janina vyšla znepokojene z chalupy k nám. Bratanec sa pozeral na dno pohárika, ktorý som už nedolial, a skúšal ma zmieriť s neúprosnou logikou tých, čo na rozdiel od nás, mešťanov, s Prírodou ešte aspoň čiastočne žijú.

         „Nemalo by to cenu. Mala priveľa šteniat“

        To ma nadvihlo. Ako biológ viem, že najúspešnejší v reprodukcii majú byť po zásluhe odmenení. Lebo ich je kráľovstvo budúcnosti. Oni sú nositeľmi životaschopnosti druhu. A Puntica taká bola. Ona bola tým bastardom, ktorý prinášal na svet krásne zdravé štence od najzdatnejších psov. Je hrozné vedieť, že my, ľudia, tento večný zákon prírodného reprodukčného výberu postavíme jediným výstrelom na hlavu. A z prvých tak urobíme posledných.

         „Uváž,“ prihovoril sa mi bratanec s trpezlivou láskavosťou človeka vedomého si smutného faktu, že hovorí s nepraktickým, a teda nesúdnym partnerom, „bola to škaredá, špinavá suka. Bastard, akých je po dedinách tisíce. Čo si na nej videl také úžasné?“

        Ako nepraktický človek s vlastnou verziou súdnosti okamžite som mal poruke odpoveď.

        „Mala nás rada. A mala ľudské oči...“

         Fľašu sme nedopili. Pohárik zostal prázdny. O týždeň nám bratanci poslali malé šteňa. Punticinho syna od toho krásneho čierneho psa. Bol to krásny, malý, čierny, huňatý psík. Ale nebolo to už ono.

    Motýle

         Áno, odhadujete správne. Postupnou, vylučovacou metódou sme dospeli k logickému záveru, že jediný tvor v živočíšnej ríši, ktorý je schopný koexistovať bez konfliktov s moderným človekom, je – motýľ. Najlepšie taký motýľ (v našom prípade babôčka pávooká) koexistuje na našom chalupárskom záchode. Táto paradoxná príťažlivosť krehkej krásy a hrubého hovna (aby som sa vyjadroval exaktne) – je pre motýle typická. Aspoň tak ma ubezpečovali moji priatelia entomológovia. Tie najkrajšie a najväčšie motýle sa vraj najľahšie lovia na kravské lajno, ale to, na moje čestné slovo, v chalupe nedržíme. Zato sa nás však držia motýle, a to v našej búdke vytvorilo kombináciu, ktorú by nám mohol závidieť aj Hemingway. Ten vraj po rokoch navštívil miesta, kde za prvej svetovej vojny bojoval a bol aj ranený. Oslávil to tým, že v blízkom lesíku zanechal, ako sám napísal, najvýstižnejšie symboly vojny: „krv, peniaze a hovno“.

         U nás došlo vďaka motýľom k obmene. Z funkcie búdky vyplýva, že jeden vojnový symbol je tam permanentne. Symbol peňazí je tvorený mojím vlastným vynálezom „honorárových tapiet“. Inšpiroval ma k tomu istý mladý slovenský básnik, ktorý sa raz v krčme spolu s inými mladými slovenskými básnikmi hádal, kto z nich je skutočným básnikom. To je asi bežné zamestnanie mladých slovenských básnikov, ak práve nepíšu básne, alebo ich neroznášajú po redakciách. Aj mňa zaujímalo, ako sa v krčme dokazuje, kto je vlastne pravým slovenským básnikom, a vážne ma dojal víťazný argument. Dotyčný kandidát na pravého slovenského básnika v kritickej chvíli vytiahol ústrižky poštových poukážok z honorárov za uverejnené básne a plesol nimi o stôl ako tromfom. Tak sa mi ten nápad zapáčil, že odvtedy honorárovými ústrižkami tapetujem našu búdku na chalupe. A to ani nie som mladý slovenský básnik! Verím však, že ak by sa na tomto mierumilovnom mieste nejaký objavil, určite sa z tých vytapetovaných drevených stien poserie. Teda druhý vojnový symbol máme a na dôkaz, že na našej chalupe sme proti vojne, sídlia tam, do tretice, už spomínané motýle. Sídlia tam dobrovoľne. Visia väčšinou dolu hlavou, a to tak dlho, až kým nepríde zima a oni stuhnú, respektíve zamrznú. Rozhodne je to, predpokladám, motýlí koniec.

         V posledných rokoch sme však pravidelne na Silvestra (pretože pravidelne oslavujeme Silvestra na chalupe) prekvapovaní zjavením sa jedného či dvoch motýľov, ktorí si asi vyhliadli zimovisko radšej v našej kuchyni či obývačke. Keď zakúrime, ožijú. Podivuhodný život motýľa po smrti! Takmer nelietajú. Pohyby sú namáhavé, doslova počuť škripot krídel, keď nimi náhodou pohnú. Navyše ich stav žitia-nežitia veľmi úzko kopíruje aktuálnu teplotu v miestnosti. Okolo obeda môžeme očakávať priateľské zamávanie krídel, zatiaľ čo pri večernom vetraní sa vracajú späť do ríše neživých. Ten výraz je asi najpresnejší, nie sú úplne živí, a nie sú ani mŕtvi. Sú neživí a občas sa pohnú. Ale zasa je to veľká paráda – vidieť na Nový rok na zasrienenom okne zvonku pokrytom mrazivými kvetmi krásne farby rozprestretých motýlích krídel.

         Ako zvyčajne, v duchu svojho nepoučiteľného experimentátorstva a tendencie k charitatívnej činnosti, pokúsil som sa nášho prvého silvestrovského motýľa kŕmiť. Čím iným ako sladkou vodou! Nezdá sa mi, že by to ocenil. A som lenivý naštudovať si, čo by asi tak oceniť mohol. Som si totiž istý, že s nami oslavoval Silvestra vlastne omylom. Tak ako celý vzťah našej civilizácie k Prírode a všetkému živému je sériou omylov. Tak ako bolo omylom namýšľať si, že Prírodu porazíme, podmaníme si ju a ona nám bude slúžiť, opačným extrémom je aj volanie po návrate k nej. To spojenie už jednoducho nefunguje. Naše motýle vám to potvrdia...

    Lastovička Milka

         Chápem, že to nemusí byť moja najlepšia vizitka, ale každú nedeľu chodím s rodinou k svokrovcom na obed. Ja viem, veľmi to pripomína koniec búrliváka v plytkých vodách nemenných rodinných rituálov. Ale jednak som sa rozhodol užiť si do dna každú etapu svojho života, vrátane tých neobyčajne obyčajných, a okrem toho mám tu svoju výnimku z pravidla. Krátko po obede, ešte skôr než sa rodina poháda pri káve a koláčoch o politike, odchádzam späť do nášho rodinného hniezda. Pracovať. Rozmýšľať. V skutočnosti spať. Chápem, že ani tým sa nemôžem veľmi chváliť, ale akosi som si zvykol na nemenný, históriou posvätený rituál poobedného víkendového šlofíka. Moderná doba už zabudla, čo je dobré a osvedčené. Preto legendárny kuchynský gauč, na ktorom odpočívali po obede celé generácie našich otcov, dedov a pradedov, dnes už nezoženiete. A tak každú nedeľu kráčam od svokrovcov s obedárom plným výslužky na najbližšie dni a duševne sa pripravujem na rozmýšľanie vo svojej pracovni iba na sedačke, v polohe skrčenca z éry moravianskej Venuše. V takomto rozpoložení a vybavení sa mi na prahu domovej brány postavila do cesty lastovička. Čakala tam na mňa. Ani sa nezľakla, keď som pred ňou prekvapene zastal. Ani sa nepokúsila uletieť. Ani schovať. Sedela na betónovom prahu nášho šesťposchodového domu a niečo v tej pozornej nehybnosti ma presvedčilo, že je odhodlaná stretnúť sa s človekom.

         Keď lastovičky lietajú nízko, bude vraj pršať. Ale keď lastovička sedí priam na zemi, tak sa určite chystá nejaká búrka v jej živote. Nevyznám sa v lastovičkách, nemohol som však toho minitvora len tak prekročiť. Napriek svojmu predsavzatiu z čias Ježka Snežka zobral som lastovičku do rúk a odniesol domov. Najskôr som jej dal meno – Milka. Už starý botanik Linné vedel, že ak veci pomenujete, získate nad nimi moc kategorizácie. Pomenovanie lastovičky mi však vôbec nepomohlo. Čo s ňou? Najskôr som si myslel, že je to mláďa. Lenže odhadom z okna, porovnávajúc jej dospelých príslušníkov druhu v elegantných náletoch pod našu strechu, som sa uistil, že je asi dospelá. A chorá, ak sa kamaráti s človekom. To nie je len tak. Ako biológ, hoci mikroskopický, viem čosi o neodbytnosti zvieracích únikových, poplachových reakcií. Ak takú poplašnú sirénu lastovička v sebe umlčala, je to vážne. Hneď mi bolo jasné, že lastovičku liečiť nedokážem. A že asi ani nemám kam zavolať po odbornú pomoc – lebo v nedeľu lastovičie ordinácie určite neordinujú.

         Ale možno by som ju vedel udržať pri živote, kým sama v sebe nevybojuje smrteľný boj s vírusmi či baktériami. Udržať lastovičku v dobrej kondícii, to znamená kŕmiť ju. Mám s tým nejakú skúsenosť. Neveľmi chvályhodnú. Ako deti sme našli v záhrade malé vrabčatá vypadnuté z hniezda. Dali sme ich do škatule a kŕmili vtáčím zobom. Väčší nezmysel si ťažko predstaviť. Treba povedať, že nám pri tom celkom spokojne asistoval otec, ktorý (hoci pôvodom z dediny a vzdelaním prírodovedec) neprišiel na lepší nápad. Dve vrabčatá túto diétu nevydržali a do dvoch dní bolo po nich. Tretie bolo odolnejšie, a tak sme ho (ako prémiu za vytrvalosť) vyniesli v záhrade na slnko, aby sa tešilo zo života. Tešenie zo života mu vydržalo slabých päť minút. Potom nám ho uchmatla mačka rovno z ruky.

         Rozhodol som sa nekŕmiť lastovičku vtáčím zobom. Nebol to veľký problém – lebo vtáčí zob som nemal poruke. Základné vzdelanie mi našepkalo, že lastovičky lovia hmyz. Stredoškolské vzdelanie ma doviedlo k poznaniu, že z celej škály hmyzu máme doma, našťastie, len muchy. Vysokoškolské vzdelanie vo mne nakoplo varovný signál, že ako civilizovaní ľudia sme všetok hmyz, vrátane múch, z nášho bytu vypardónovali nemilosrdnou chemickou vojnou. Kým som si to všetko premyslel, našiel som škatuľu od topánok a milú Milku som posadil pekne na okraj. Držala sa spoľahlivo a tvárila sa, že mi dôveruje. Tak som sa odhodlal poskytnúť jej okrem tepla domova aj teplý obed. Myslím, že raz by stálo zato nakrútiť čierno-biely dokument bez slov o tom, ako kandidát vied chytá vo vlastnom byte muchy. Bolo by to sčasti smutné a zväčša komické, až dopopučné.

         Ja som si pripadal väčšinou smutne. V našom byte, kde aj teraz frčí okolo mňa statná mucha, bolo ako počas mušieho moru. Prvú mikromušku som našiel v predsieni a polorozpleštenú som ju podával lastovičke Milke pinzetou. Túto mušaciu jednohubku zbodla bez problémov, čo ma ubezpečilo, že som na dobrej ceste. A tým sa celé kŕmenie skončilo. Ďalšiu muchu som v našom byte nenašiel. Jediná, ktorá mi brnkla o nos v obývačke, sa schovala tak dokonale, že začínam mať vážne podozrenie, či muchy nie sú jasnovidky. Alebo tá predošlá muška stihla zvolať mušacie „zbohom ostávajte, mušacince rodné“. Skrátka, po polhodine blúdenia po byte som si pripadal ako dokonalý idiot. Milka pokojne čakala na škatuli, ale už sa na to moje motanie človeka s hlavou vyvrátenou do plafóna asi nemohla dívať a pokúsila sa o zvláštny turistický let. Vyštartovala zo škatule, preletela cez moju pracovňu a pootvorené dvere do predsiene, kde bez zaváhania čelne napikovala do steny. Keď som ju zdvíhal, tvárila sa, že tento druh zábavy patrí bežne k výbave lastovičích pacientov. Vrátil som ju naspäť na škatuľu a rozhodol sa pre rázny krok. Zavolal som svokrovcom, vyžiadal si k telefónu moju drahú ženu Janinu a vyzval som ju na zber múch po ceste k nám. Tým sa mi zdal problém vyriešený, zodpovednosť spoľahlivo prenesená na zodpovednejších, a tak som sa rozhodol zamyslieť nad situáciou v polohe skrčenca na sedačke v pracovni. Ak ticho pomáha liečiť, tak som tejto medicíny poskytol Milke aspoň šesťdesiat minút. Keď som otvoril oči, ešte stále sa vytrvalo, nepohnute držala okraja škatule. S novou energiou a náhlym osvietením geniálnym nápadom som sa vybral na druhé kolo lovu múch. Nenašiel som žiadne živé, ale zato som vyliezol na stôl a objavil zopár mušacích skapacín napadaných v našom lustri v obývačke. Chvíľu som uvažoval, či by Milka ocenila takéto sušienky a či vôbec lastovičky poznajú pojem sušenej stravy, ale po chvíli som to zavrhol. Mačky nežerú skapaté myši, ani keď sú ešte teplé a plné životodarných štiav. Čo by takéto sucháre pomohli našej Milke? Radšej som sa sústredil na to, že ju napojím pomocou kvapkadla z očných kvapiek. Takmer sa to podarilo. Ale Milka tentoraz odmietla otvoriť zobák, a keď som ju kládol na okraj škatule, už sa ho nevládala držať. Položil som ju teda na dno škatule. Zavolal som znovu svokrovcom, ale Janina už bola aj s deťmi na ceste. S výdychom, že keď už som nepomohol, aspoň som pomoc privolal, sadol som si za počítač a začal písať svoje plánované písačky. Keď pri dverách zazvonila Janina s deťmi, bol som taký zaujatý textom, že som sa do škatule s Milkou ani nepozrel. Tým som dožičil našim deťom, dychtivým po poznaní, vytriezvujúci pohľad na lastovičiu mŕtvolku. Ležala na dne škatule – hore nohami zaťatými v poslednom kŕči. Namiesto zábavnej prednášky o lastovičkách som musel predniesť stručný návod, ako sa pochovávajú lastovičie mŕtvolky. Len čo som celý dôstojný obrad opísal, zistil som, že nemáme poruke solídny lopatovitý nástroj, ktorý by zabezpečil lastovičke Milke dôstojný hrob. Skončila v kontajneri pred naším domom. Na poslednej ceste ju vyprevádzali Lucka, Veronka a ja.

         Bol som z toho vážne nešťastný. Dopadlo to horšie ako s Ježkom Snežkom. V tomto prípade išlo o takmer jasnú trestuhodnú nedbalosť s následkom smrti, a na to sú už paragrafy. Síce ľudské, ale trápil som sa neľudsky. A ešte jednu záhadu som sa pokúšal vyriešiť – ako vedia lastovičky, že my, ľudia, máme nejaké znalosti o liečení chorôb? Ako vedia postrehnúť z náletov za muchami v stometrovej výške, že sú medzi nami lekári, dokonca aj veterinári? Kto lastovičke Milke poradil, aby vyhľadala pomoc u človeka, namiesto toho aby podľa zákonov prírody zaliezla do ústrania a počkala, ako dopadne bitka jej imunologických obranných mechanizmov s neznámym patogénom?

         Mal som toho plnú hlavu. Rozprával som sa o tom s kdekým, pokiaľ bol ten kdekto len trochu ochotný počúvať. Až som na pravidelnom sobotnom nákupe stretol známeho zo sídliska, ktorý je okrem iného známy aj tým, že má brata v Indii a chodí ho navštevovať. Raz mi rozprával o chráme, kde môžete kúpiť vybraným vtáčikom slobodu. Jednoducho zaplatíte, na váš pokyn klietku otvoria a vtáčik vyletí na slobodu. Neletí ďaleko. Všetky sú totiž cvičené tak, aby pristáli na zadnom dvore chrámu, dali sa zavrieť do klietky, aby prišiel nejaký cudzinec, kúpil im slobodu a... Hovorím si, toto je pravý človek, čo mi dá rozhrešenie z trápenia za Milkou. Okamžite ma potešil ubezpečením, že pri pokuse o ošetrenie zranenej lastovičky dopadol podobne. Aj jeho lastovička skapala. Ale dodal, že jeho spolužiačka z filmového odboru Vysokej školy múzických umení sa vyznamenala tým, že vyše mesiaca nechodila do školy, pretože muchami vykrmovala malú lastovičku. A to tak vytrvalo, že po čase mohla lastovička sama odletieť.

         Vtedy som pochopil, akú medicínu to lastovička Milka hľadala, a ja som jej ju nedokázal podať včas. Je to práve ten – čas. Čas venovať sa drobným veciam okolo nás. Tých, čo sa nevyznačujú červenými výkričníkmi v kalendári nevyhnutností a telefonickými urgenciami. Čakajúce kdesi blízko – tiché, vytrvalé, zmierené s čakaním. Lenže táto šanca pre nás samých, nájsť si čas a venovať ho čomusi, čo nemá nič spoločné s merateľnými métami nášho ľudského sveta, netrvá dlho. Práve len ten určitý čas. Potom jednoducho tíško skape. A nemusí to byť živý tvor. Nemusí to byť ani vec. Môže to byť len tá príležitosť na hľadanie zabudnutého času. Lebo ja už dnes mám tak málo času, že som aj zabudol, že ho nemám. Ale na svoju obranu musím poznamenať, že bez váhania som využil hneď najbližšiu príležitosť napraviť si skóre so zvieracími známymi.

    HORÚČKA

    (zo súboru próz Zvieratá, ja a iné prózy)

         Deň sa začal, ako sa začať nemal. Deň sa začal zle. Každodenne nakopávaný motor rodiny sa zadrel už pri raňajkách. Dvojročné dieťa pri raňajkách, to je ako jesť v prievane. Vždy niečo vyleje, prekotí, rozsype... Do toho ľavým uchom odpočúvané spravodajstvo BBC (pokus nestratiť kontakt s angličtinou), navyše niekoľko súrnych depeší ponad stôl medzi Ženou a Mužom (samé naliehavosti, splnením okamžite zabudnuté a nahradené inými), a z rodinných raňajok sa stáva rozcvičkový krst ohňom, skôr než s rezignovaným povzdychom vyskočíme z rodinného zákopu, aby sme aj dnes vybojovali bitku každodennosti v nekonečnej vojne o život. (O lepší život – vravievali komunisti. Ktovie, čo vravievajú kapitalisti – ale vynachádzavejší určite nie sú.) A skôr než sa odrazíme do útoku na ešte dnes dosiahnuteľné ciele, ponúka sa každé ráno mimovoľné ohliadnutie na Dieťa, ktoré na vysokej vratkej stoličke (dočasnom tróne kráľa, ktorý bude zosadený tým, že z neho vyrastie) ešte stále rozbabráva svoj ranný prídel a kričí. Zvyčajne kričí – čo a komu, to nie je jasné, dorozumieva sa zatiaľ len heslovito. Ale kým kričí, a poriadne tým lezie na nervy, je to vraj zdravé.

         Dnes nekričalo, schúlilo sa na stoličke bez záujmu. Nič nezjedlo, nič nerozbilo, nemo sa vypýtalo späť do postieľky – a odrazu sme tým podozrivým tichom zaskočení, znepokojení. To sa ešte nestalo, to ešte nepoznáme, s tým sme nerátali. V rannej korešpondencii Muža a Ženy pribudne telegram s otázkou bez adresáta, zato odpoveď čakajú obaja – čo sa to robí?

        Odpoveď sa dostaví najneskôr pri večeri. Žena sa chystá s dieťaťom k lekárovi. Muž do práce...

         Vedecké ústavy sídlia na najneuveriteľnejších miestach. Tento sa prednedávnom presťahoval z bývalej cukrárne. Do bývalej mäsiarne. Bývalá mäsiareň má v porovnaní s bývalou cukrárňou tú výhodu, že sú v nej veľké pivnice, kde sa darí chladu a ultracentrifúgam. Ultracentrifúgy sa potom pri vysokých otáčkach neprehrievajú tak ako v bývalej cukrárni. Bývalá mäsiareň je v hlbokom, tmavom, špinavom dvore veľkého, štvorposchodového, secesného činžového domu. Skrátka, začiatok storočia je tu rámcom i pozadím výskumu z konca toho istého storočia. Oba vzdialené svety sa celkom dobre znášajú. Nič ich neruší, najmä nie slnko, ktoré do hlbokého, tmavého dvora strčí skusmo nohu až okolo poludnia. Len jeden slnečný palec ako do studne s chladnou vodou (bŕŕŕŕŕŕŕ) a hneď ho zase vytiahne. Muža preto vítajú svetlá z vedátorských pracovní, ktoré namáhavo rozrážajú šero novembrového, oplzlo studeného rána s husacou kožou na nachladnutých tmavých oknách dočasne opustených bytov, nazerajúcich do dvora. Muž prešiel práve podchodom a šliape si to najkratšou cestou k vchodu do Ústavu. Kým odomkne vchodové dvere, automaticky zaregistruje našuchorenú hlavu Holuba vykúkajúceho spoza kontajnera na odpadky. Pozorujú sa takto už druhý deň. Holub, ktovieprečo, nelieta. Krčí sa za kontajnerom a neodlieta, ani keď sa k nemu ktosi mimochodom priblíži. Akoby chcel, aby sa k nemu ktosi naozaj priblížil. Aby mu pomohol. Je chorý? Ak áno, je Muž tým pravým záchrancom? Mohol by pomôcť? A vie to? Chce to? Muž už odomkol, a keď za sebou zatvára, ešte mimochodom skontroluje, či je Holub na svojom mieste. Je, čaká, a kým čaká, asi to s ním nebude až také zlé.

    Čosi o tom, ako zomierajú holuby

         Zomierajúci holub sa pozná podľa toho, že vystúpi z (pre nás) nelogického kolobehu holubieho života. Prestane lietať odniekadiaľ niekam a nerobí to, čo si myslíme, že by holub robiť mal – pokúšať sa obsadiť všetky strechy v meste, obskákať každú dostupnú holubicu, poznačiť svojím trusom každý romantický kút a hlavy niekoľkých skamenených ľudských potentátov. Zomierajúci holub sa pozná podľa toho, že jedného dňa odmietne všetky lákadlá, ciele, ideály a méty holubieho života, zlietne na zem a postaví sa do cesty človeku. A čaká. Zarážajúce je pritom, ako mu chýba to typické, trochu hlúpučké pokyvkávanie zvedavou, nabok naklonenou hlavou, vytŕčajúcou jedno oko, akoby nemalo vidieť, ale ohmatať všetko naokolo. Chýba mu všetko, čo robí holuba holubom, a človeka ubezpečuje poznaním, že je to len zviera.

         Ťažko sa báda, ťažko sa bojuje v prvej línii, keď je ohrozené zázemie. Volá Žena. Dieťa leží v horúčke. Je vyhlásený stav najvyššej pohotovosti. K lekárovi nešli, nestihli. Bojová porada je krátka. Keď nemôže ísť Dieťa k lekárovi, musí ísť lekár k Dieťaťu. Mužovi napriek všetkému odľahne. Boj s horúčkou sa inštitucionalizuje. Veď celý náš život sa stáva etapovými pretekmi od jednej inštitúcie k druhej. Na trati bdejú opravárenské tímy. Bojová porada sa preto končí optimisticky – nech prídu a opravujú...

    Čosi o tom, ako zomierajú deti

         stý múdry pán (lekár a nositeľ Nobelovej ceny, vlastným menom Peter Medawar) napísal, že taký zložitý organizmus, ako je ľudský, pričasto umiera nie priamo na chorobu, ale na prehnanú obrannú reakciu. Takou obrannou reakciou je horúčka. Telo bije na poplach. A neprestáva. Bije znova a znova. Odpoveďou je horúčkovitý buchot po drevených schodoch tela hore a dolu, ako sa šíky obrancov rozmiestňujú do najodľahlejších veží a bášt, a zase späť. Aj poplach by sa mal raz skončiť, všetci obrancovia by mali nájsť svoje miesta a s tichou zaťatosťou odolávať vo svojom postavení náporu nepriateľa. Ale horúčka sa niekedy zvrhne na nekontrolovateľný samospád poplachových reakcií. Zvon už znie bez prestávky a ohlušuje. Horúčka stúpa, až plamene zasiahnu jadro hradu ľudského tela, ešte pred chvíľou s nepochybnými šancami na úspešnú obranu. Prvá sa vždy chytí od ohňa knižnica, smrť mozgových buniek je nenahraditeľná. Strategický plán obrany už nie je možné obnoviť, z presných návodov na činnosť ostávajú kôpky popola. Chodby vnútri tela sa tak stávajú bludiskom, v ktorom sa strácajú aj sami obrancovia. Takto rozvrátenú pevnosť tela dobýjajú hlavné sily choroby už hravo. Tak ľahko sa z dobrého plánu môže stať katastrofa.

         Katastrofu opísal iný múdry pán (letec a nositeľ najkrajších rozprávkových nápadov, vlastným menom Antoine de Saint-Exupéry) takto: „Poznal som ich biedu, keď sa rozbila nádoba, skôr než sa naplnila. Lebo smrť deda, ktorý sa stal zemou, keď predtým seba celého zamenil, je čosi nádherné, a pochovávaný je nástroj, čo prestal slúžiť. Videl som však medzi svojím ľudom umierať deti, ktoré mlčky, s privretými očami lapali po dychu a uzamkýnali pod svojimi dlhými mihalnicami posledné zvyšky ohňa. Lebo Boh sa podobá koscovi a spolu so zrelým jačmeňom zožne niekedy aj kvety. A keď potom zváža snopy plné zrna, nájde v nich aj tento zbytočný prepych.“

         Muž toto všetko vie a tuší, že Smrť je aj dnes nablízku. Ale nechce tomu uveriť. Nastavali sme jej predsa toľko prekážok. Pacientov sme toľkými bielymi zástenami obkrúžili, do ampuliek liekov toľko pascí nastražili. A Smrť to ani tak neomrzelo, ešte od nás neodstúpila. Ešte stále tu kdesi je...

         Vedecké ústavy sídlia na najneuveriteľnejších miestach. Toto sa napríklad vyznačuje tým, že novembrové neskoré odpoludnie je v tmavom, špinavom dvore na nerozoznanie od skorého rána. Iba okná si odovzdali službu a dvor tentoraz matne osvetľujú okná bytov. Vedátorské okná zhasínajú jedno za druhým a okamžite im z toho na okenných tabuliach naskakuje husia koža. Muž odchádza ako posledný (ešte stále odmieta vybočiť zo zabehaného bojového plánu dňa). Kým zavrie vonkajšie dvere Ústavu, mimovoľne skontroluje Holuba. Je tam, len sa posunul od kontajnera trochu bližšie k dverám a k Mužovi. Nepohnute čaká. Muž sa na chvíľu zarazí. Je mu ľúto Holuba i seba. Holuba, lebo mu niečo chýba; seba, lebo mu nevie pomôcť.

         A tak sa mlčky rozchádzajú.

         Sme civilizáciou závislostí. Iní sú závislí od nás a my sme závislí od iných. Keď reťaz závislostí občas zlyhá (a zlyháva občas pričasto), ostávame bezbrannejší, pretože sme sa na ňu spoľahli. Muž sa spoľahol na to, že príde domov, doprostred inštitúciou dokonale ovládnutého bojového poľa. Ale prichádza doprostred najväčšej bojovej vravy. Plač dieťaťa počuť už od schodov. Žena je bez hlasu. Lekár ešte stále neprišiel (koľko neuveriteľne dlhých hodín už ubehlo?!), takýchto prípadov je vraj veľa, veľmi veľa. Muž zúri, lebo je bezmocný. Ich „prípad“ leží mlčky, s privretými očami lapá dych a uzamyká pod svojimi dlhými mihalnicami sálavé výbuchy ohňa. Muž sa ide od bezmocnosti vykričať do telefónu na akúsi arogantnú spojárku lekárov. Na chvíľu sa mu uľaví. Dieťaťu nie. Muž a Žena pozerajú na seba. Uprostred civilizácie, a predsa sami. Sami musia vybojovať túto bitku. Horúčka stúpa. Dieťa náhle prehovorí.

         „Budem spievať,“ hovorí. A nespieva.

         „Budem kresliť,“ hovorí. A nekreslí.

         „Budem zdravé,“ pýta sa oznamovacou vetou. „Áno,“ odpovedajú Muž a Žena v synchronizovanej viere. „Ale...“ dodávajú.

         „Ale“ je signál pre celú sériu nepochopiteľných činov Muža a Ženy. Nepochopiteľných z hľadiska Dieťaťa – kráľa, ktorý prišiel na svet s presvedčením, že svet sa začal jeho príchodom naň. Mal by to byť preto bezpečný svet, poslušný svet. Ale nie je. Nie je ani logický – keď Dieťa niekedy na neistých nôžkach spadne, bolí to, ale oni mu ešte pridajú na zadok,. asi aby to bolelo rovnomerne. Teraz, keď Dieťa bolí celé telo, podrobujú celé jeho telo ďalšiemu trápeniu. Treba zraziť teplotu. Studené zábaly nepomáhajú, vodou nasiaknuté plienky a uteráky sú za chvíľu suché. Muž a Žena obnažujú krehký zábal malého telíčka, ostáva tu nahé, v triaške. Berú ho na ruky a nesú do mučiarne. Dieťa to tuší a bráni sa. Ale oni ho nesú v pevnom zovretí až do vane, kde naňho púšťajú prúdy studenej vody. Dieťa naťahuje ruky, chce sa pritúliť. Túži skončiť ten drsný zápas, ale oni si ho držia pevne od tela. A pridávajú ešte studenší prúd vody. Už sa tu nechveje nahý kráľ, ponížený a odstrčený. Je to holé, malé vtáča s vystúpenými lopatkami a drkotavo sa chvejúcim hrudníčkom, z ktorého konečne cez prúd vody a potoky sĺz vyrazí nad hladinu neartikulovaný výkrik, volanie, vtáčí škrek: „A-a, a-a, a-a-a...“ Muž a Žena odvracajú zrak, v rukách sa im zmieta vtáča a hovorí jasne: „A-a, a-a, a-a-a!“

         Keď je po všetkom, už opäť v postieľke a v zdanlivo bezpečnom tichu, Dieťa opäť prehovorí ľudským hlasom: „Budem spievať, budem kresliť,“ – a konečne zaspáva. Lekár, ktorý nakoniec príde, prináša stručnú správu: „Sme s vami, buďte s nami“" – v spojení. Nebudia Dieťa, radia sa nad ním šeptom. Niet sa o čom radiť, ale je sa o čom ubezpečovať. Áno, najhoršia je tá horúčka. Iste, za žiadnych okolností nepustiť teplotu nad štyridsať. Máte doma acylpyrín? Tak prinajhoršom... Ale iné lieky ešte nie. Lekár sa povzbudzujúco lúči, „Sme (predsa) s vami...“

         Muž a Žena zostávajú sami. Nehovoria, rozmýšľajú o tom istom. Ako budú vedieť, kedy je „prinajhoršom“? Poznajú to ľahko, už nezaberá ani tortúra sprchy. Prichádza na rad nové mučenie. A trpia všetci, pretože tentoraz sa Dieťa účinnejšie bráni. Lyžička s rozpustenou štvrtkou acylpyrínu naráža na pevne zamknuté ústa. Odmietavé krútenie hlavou. Prudké protestné gestá rúk. Muž a Žena však bojujú zaťato. Znovu a znovu trpezlivo štvrtia skackavú tabletku, hľadajú po zemi jej použiteľný zvyšok a vnucujú ho Dieťaťu. Márne. Dieťa akoby malo zvedov aj v kuchyni. Nechce ani čaj s rozpustenou tabletkou. Keď nakoniec čo-to doňho dostanú, okamžite vracia...

    Čosi o tom, ako zomierajú deti

         V rodovej pamäti uviazla správa o akejsi príbuznej (alebo len známej?), ktorá prežívala druhú svetovú vojnu sama s dvoma malými deťmi – chlapčekom a dievčatkom. Obe ochoreli, obe ťažko, smrteľne. liek sa mal podávať lyžičkou. Dievčatko už bolo slabé, doňho ten liek dostala. Chlapec bol silnejší, ubránil sa – a zomrel. Ak toto viete, nedostali by ste liek do svojho dieťaťa za každú cenu?

         Muž a Žena nedostali liek do Dieťaťa. Rezignovali. Ležiac vo veľkej manželskej posteli z oboch strán rozpáleného telíčka, ako na stráži, trhavo zaspávali. Trhavo sa budili a znovu zaspávali celú noc. Dieťa s nimi. Čakali. Nadránom horúčka poľavila. Do Dieťaťa sa konečne podarilo naliať čaj s acylpyrínom...

         Vedecké ústavy sídlia na najneuveriteľnejších miestach. Ale tento Ústav predsa už poznáme. Aj Holuba. V to ráno čaká na Muža už pred vchodom. Našuchorený, zhrbený, tichý.

    Čosi o tom, ako zomierajú holuby

         Istý múdry pán (známy vedec a esejista, vlastným menom Lewis Thomas) napísal pozoruhodnú stať Smrť v plenéri. Rozoberá v nej zvláštnu vlastnosť zvierat zomierať v úkryte a uvádza príklady na to, koľko živočíšnych druhov má priam v náplni práce odísť v pravý čas do ústrania. Hovorí aj o tom, ako málo mŕtvych zvierat, najmä vtákov, vídavame vzhľadom na to, koľko ich musí denne zomrieť celkom prirodzenou smrťou – ale mýli sa. Aspoň v tomto prípade určite. Náš Holub vytrvalo prešľapuje pred dverami Ústavu. Muž ho tam vidí, keď občas nervózne zdvihne zrak od práce. Aké šance má taký Holub, keď ho prepadne choroba? Keď rota na všetko odhodlaných patogénnych vírusov prenikne cez obranné valy jeho slizníc, rozvezú sa jeho vlastnou hromadnou dopravou krvi do najcitlivejších tkanív, navŕtajú tam hlavičkou bunkovú stenu vybraných cieľových buniek a vpašujú do nich falošnú správu svojej nukleovej kyseliny. Pásky s nahrávkou, ktorej cieľová bunka uverí, prehrá si ju do vlastného programu, a potom už len vytrvalo pracuje na zmnožení ďalších vírusov, a tým aj na svojom totálnom zničení. Keď veci dôjdu takto ďaleko, čo môže urobiť Holub ako bytosť, Holub ako jedinec, Holub ako celok... Kdesi hlboko v jeho vnútri sa odohráva boj na život a na smrť. Bojuje sa o najvyššie hodnoty a akurát v takej chvíli je centrála holubieho JA vyradená z boja, odsúdená iba na úlohu diváka. Môže si len držať palce a (fiktívne) odkazovať tamdolu, každej jednotlivej bunke, ktorej meno ani miesto v bojovom šíku nepozná, aby vydržala. Aby zabojovala... akosi, za všetkých... Čo môže urobiť iné tá malá začudovane, až skleroticky nad tým všetkým pokyvkávajúca holubia hlava? Čo môže urobiť viac než sa schúliť, našuchoriť perie a čakať? A predsa – muselo sa to zrodiť v mozgu tej malej, roztržitej hlavy, keď vydala príkaz ochabnutému telu a ono vykročilo v ústrety človeku... Vlastne nie, teraz už v ústrety vetráku umiestnenému neďaleko vchodu do Ústavu. Muž tam Holuba zazrie náhodou, keď prejde do laboratória na prízemí. Už si myslel, že Holub odletel, z pracovne naňho nebolo vidieť. Holub sa teda presunul k teplu. Ale to bolo zároveň všetko, čím mohol ako bytosť schopná elementárneho myslenia prispieť k tvrdému, vražednému boju kdesi vo svojom vnútri...

         To isté v múdrom: „Imunitný systém musí rozoznať „votrelca“ (choroboplodné zárodky) aj „rebelov“' (nežiaducim spôsobom zmenené vlastné bunky) a inaktivovať ich. Ak sa to nepodarí, môže sa celá situácia skončiť fatálne.

         Prvú obrannú líniu tvoria hlavne fagocyty (makrofágy, monocyty a neutrofily) a prirodzení zabijaci. V ďalších sledoch sa uplatňujú špecifické imunitné reakcie zaisťované bunkami B a T. B-lymfocyty pod vplyvom antigénu (látky, proti ktorej vzniká imunitná reakcia) a za prítomnosti rastových faktorov produkujú protilátky (imunoglobulíny) , delia sa a za niekoľko dní dozrievajú do plazmatických buniek. Zúčastňujú sa najmä na boji proti bakteriálnym infekciám. T-lymfocyty zabíjajú cudzie alebo vírusom infikované a zmenené vlastné bunky organizmu a majú funkcie imunoregulačné.

    Čosi o tom, ako zomierajú deti

         Deti zomierajú takmer tak ako holuby. Ba čo horšie, niektoré deti zomierajú z liekov, ku ktorým sa holuby nikdy nedostanú. Muž sa to dozvedel, keď sa posťažoval laborantke o trápení s horúčkou. Bojujú s ňou, akoby bol začiatok storočia. Nasadenie ťažkej kanonády antibiotík lekár zatiaľ neodporučil.

         „Sú to starosti,“ účastne prikyvuje laborantka, „na obyčajnú chrípku vraj po prvej svetovej vojne zomrelo viac ľudí než v samotnej vojne. Takmer 20 miliónov!“

         „To je veľa. To sa mi...“

         „No fakticky. Písali to v tom časopise, čo vám chodí každý mesiac... v tom populárno-vedeckom... Určite ste to tiež čítali. Hrozné, keď si predstavíte, že ešte dnes umierajú vo svete na chrípkové pandémie desaťtisíce ľudí. Tak mi povedzte, ako je to možné, že nikto ešte nevymyslel naozaj účinné a netoxické virostatiká...“

         „Myslíte, že...“

        „Nemyslím, len hovorím, čo tam ešte písali...“

        „Ale ten náš vrabček má len nejaké teploty. Obyčajná viróza, na ktorú stačí aj acylpyrín. A ten je predsa neškodný...“

         „Neškodný ako neškodný,“ hovorí laborantka, „to ste ešte nepočuli o škodlivosti salicylanov, teda aj acylpyrínu? Nejaké deti na to vraj už zomreli. Vedľajším účinkom je zvýšená krvácavosť a ešte iné... Myslela som, že to viete...“

         Sú chvíle, keď sa Muž pristihuje pri jedinej, monotónnej myšlienke. Pri jedinej, krátkej vete. Otázke – čo všetko mám ešte vedieť?! Mám vedieť, že Dieťa môže byť choré. Mám ho pred chorobou chrániť, ale ak ho neuchránim, mám vedieť, kde a ako zavolať pomoc. Mám vedieť postupovať podľa rád tej pomoci. A mám ešte aj vedieť, že tá pomoc môže smrteľne zlyhať?!

         Keď bol Muž vo veku Dieťaťa, postupne sa dopracúval k túžbe poznať pravidlá, podľa ktorých funguje tento svet (pravda, boli to najskôr príklady pravidiel rozprávkových). A bol ohromený tým, aké je vlastne všetko jasné, logické a v konečnom dôsledku jednoduché. Hovoril si – ak všetky tieto pravidlá dodržím, nie je možné, aby som na svojej ceste nedosiahol vytýčené ciele a sľubované odmeny. Ale nikdy viac už nepocítil tú ohromujúcu vieru, že veci fungujú tak, ako sa to od nich očakáva. Takže už aj acylpyrín...?!

         Muž siahne po knihe zvanej Zoznam farmaceutických prípravkov (popis účinkov) a dodatočne s prekvapením číta: „ACYLPYRÍN (...) Nežiaduce účinky... v obvyklých dávkach asi 6% vo forme miernych porúch GIT (nauzea, dyspepsia, vomitus) , okultné krvácanie. Pri dlhodobom užívaní hypochromná anémia, ktorá môže byť až v 20% sprevádzaná krvácaním z GIT (melena, hemateméza, pri vredovej chorobe erózia až perforácia). Zvýšená krvácavosť s príznakmi epistaxie, sufúzií, poruchy krvotvorby (trombocytopénia, aplastická anémia, agranulocytóza až pancytopénia). Riziko renálnej, papilárnej nekrózy, poruchy pečene. Tinnitus až 1%, hluchota u 3%. U alergikov indukcia astmatických záchvatov. Výskyt kožných erupcií, ojedinele porúch typu Stevens-Johnsonovho a Lyellovho syndrómu, možnosť vzniku tzv. Reyovho syndrómu u detí (náhla hyperpyrexia, metabolická acidóza, neuropsychické poruchy, hyperpnoea, vracanie, kŕče, poruchy funkcií pečene) ...“

         Muž bol až dovtedy ubezpečovaný (ozaj, kým?!), že acylpyrín je jediný liek na svete bez vedľajších účinkov, geniálny vynález tohto storočia. Nikdy nepočul o možných poruchách krvotvorby a tzv. Reyovom syndróme. A Dieťa? Záhada. Veď koľkokrát si ochotne strčí do úst práve to, čo nám sa nezdá rozumné. Ak tentoraz nechce, sme my tí bez rozumu?

         Muž nervózne volá domov. Ale Žena odpovedá pokojne. Dieťa je v poriadku. Ešte šťastie, že neprepadli panike a nedali mu antibiotiká. Mohlo by to zasiahnuť srdiečko, pečeň... (Muž si v jednom z čelných mozgových lalokov, zodpovedných za „pamäť, schopnosť riešiť problémy a rozhodovať, ako aj schopnosť plánovať akcie“, robí podvedome poznámku – prečítať, čo hovorí o príslušných antibiotikách Zoznam farmaceutických prípravkov...) Ale to len na okraj. Veď Dieťa sa už hrá. Kreslí si. Muž kdesi v pozadí počuje jeho hlások a spokojne skladá slúchadlo. Svet aj napriek salicylanom, Reyovmu syndrómu i Mužovej neznalosti vedľajších účinkov antibiotík predsa len funguje...

    Čosi o tom, ako zomierajú holuby

         Keď Muž vychádza z ústavu (ako vždy posledný, ešte stále totiž odmieta vybočiť zo zabehaného bojového plánu dňa), Holuba nevidí. Nie je pri kontajneri ani pri vetráku. Muž zľahka vykročí domov a – stúpi na holubiu mŕtvolu. Zľakne sa. Díva sa priamo do holubieho oka, ešte stále infantilne začudovane vyvaleného, akoby smrť bola len krutý, nespravodlivý žart. Naozaj, ako sa asi holubí mozog dozvedel, že boj v podpalubí tela bol definitívne prehraný? Dobehol ešte po horúčkou napnutých nervových dráhach posol, aby varoval pred fatálnou porážkou? A ak, kam ešte mohol ujsť v kútiku maličkej lebky zimomravo schúlený holubí mozog? Aké môžu byť chvíle medzi tým, keď si uvedomí blížiaci sa koniec, až po tú, keď už nie je schopný uvedomovať si a vnímať? Alebo je horúčka taká milosrdná, že uvedomovať si už nie je čím? Ako sa zaseklo to hodinové pero známych, upokojujúcich, stereotypných pohybov, ktorými každý normálny holub vypĺňa svoj normálny holubí život?

         Muž váhavo prekročí vychladnuté telíčko. Potom sa predsa len vráti, z prístreška vytiahne čosi ako lopatu, odloží tašku na zem a Holuba opatrne pochová – flopom do kontajnera. Zdá sa to také ľahké. Zatiahnutím ťažkého vrchnáka na kontajneri sa príbeh Holuba, ktorý hľadal pomoc, končí.

         „Veď vieš,“ prihovára sa mu v duchu Muž, „tebe, Holub, niet pomoci. Na teba, Holub, ešte nemáme inštitúciu. Ináč by som tam určite zavolal.“ A Muž vyrovnane, odhodlane a takmer spokojne odchádza domov.

         Deň sa končí, ako by sa nemal. Deň sa končí zle. S nastávajúcou nocou sa Dieťaťa opäť zmocňuje horúčka a postupuje ako požiar ďalej...

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory