Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Životopis autora

    Hana Ponická sa narodila 15. júla 1922 v obci Halič pri Lučenci v rodine sudcu. Detstvo a mladosť prežila v Haliči, Košiciach, v Banskej

    Hana Ponická sa narodila 15. júla 1922 v obci Halič pri Lučenci v rodine sudcu. Detstvo a mladosť prežila v Haliči, Košiciach, v Banskej Bystrici a Martine. Zmaturovala v roku 1940 na dievčenskom gymnáziu v Bratislave. V lete roku 1944 prežila pohnuté časy vypuknutia aj potlačenia Povstania – v tom čase práve študovala medicínu na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a v martinskej nemocnici bola na praxi ako medička. V roku 1945 sa prihlásila za dobrovoľnú ošetrovateľku Červeného kríža na hlavnej stanici v Bratislave, kde prijímali a ošetrovali väzňov z koncentračných táborov, ktorých privážali vlakové súpravy. Medicínu už nedoštudovala. V rokoch 1948 – 1950 žila v Ríme, kde pôsobil jej manžel Štefan Žáry ako dopisovateľ ČTK. Po návrate do Bratislavy bola redaktorkou, v rokoch 1954 – 1977 účinkovala ako profesionálna spisovateľka, prekladateľka a publicistka. V roku 1956 bola prijatá za členku slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov; stala sa i členkou redakčných rád pri niektorých časopisoch. V roku 1956 sa zúčastnila na známom zjazde českých a slovenských spisovateľov v Prahe, kde podporila Seiferta a Tatarku, ktorí na zjazde vystúpili s požiadavkami na väčšiu slobodu umeleckej tvorby a s kritikou pomerov v súvislosti s nedávnymi politickými procesmi. V rokoch 1968 – 1972 bola redaktorkou Smeny, nedeľnej prílohy Smena na nedeľu, kde uverejňovala aj svoje publicistické príspevky a ukážky z umeleckej prózy. V roku 1969 sprevádzala snúbenicu M. R. Štefánika Giulianu Benzoni na jej návšteve Slovenska (v Košariskách, v Brezovej pod Bradlom, v Martine). V roku 1977 protestovala v diskusnom príspevku pripravenom na 3. zjazd slovenských spisovateľov proti útokom na Chartu 77 a proti iným represáliám novej kampane v novinách. Za tento diskusný príspevok proti praktikám komunistickej moci bola vylúčená zo zväzu, zastavili jej aj 2. diel knihy o Štoplíkovi v martinskej tlačiarni. Presťahovala sa do dediny Lukavica, kde bola v rokoch 1977 – 1989 ako disidentka sústavne sledovaná. Celé toto obdobie nesmela publikovať. Keď jej odobrali cestovný pas a začala ju prenasledovať a vypočúvať Štátna bezpečnosť, nadviazala kontakty s českými prenasledovanými spisovateľmi a publikovala fejtóny v samizdatovej pražskej edícii Petlice; spolupracovala aj so zahraničnou rozhlasovou stanicou Slobodná Európa, kde ako jej posledné príspevky odvysielali seriál s názvom Od začiatku až do konca (o M. R. Štefánikovi). Za odpor proti praktikám komunistického režimu bola napokon v septembri 1989 postavená pred súd spoločne s M. Kusým, J. Čarnogurským, V. Maňákom a A. Seleckým. V novembri 1989 boli všetci štyria postupne oslobodení. Po roku 1989 jej vyšiel druhý diel knihy o Štoplíkovi (zastavenej v tlači r. 1977), aj nové vydania ďalších jej kníh a prekladov. Zomrela 21. augusta 2007 v Banskej Bystrici, pochovaná je v rodnej Haliči.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Halúzky (1955)
    • Ábelovský dom (1959)
    • Prísť odísť (1964)
    • Bosými nohami (1968)
    • Lukavické zápisky (2004, samizdatové vydania: Petlice, 1985; Sixty Eight Publishers, Toronto 1989)

    Pre deti a mládež

    Literatúra faktu

    • Janko Novák (1974)
    • Milan Rastislav Štefánik: Hrdina sa vracia (1990)
  • Charakteristika tvorby

         Hana Ponická je spisovateľka pre deti i pre dospelých, v posledných rokoch sa venovala viac esejistike. V prózach pre deti

         Hana Ponická je spisovateľka pre deti i pre dospelých, v posledných rokoch sa venovala viac esejistike. V prózach pre deti pôsobí predovšetkým na detskú hravosť a predstavivosť, no vidieť tu filiácie s jej tvorbou pre dospelých. Jej príbehy, zamerané na problémy súčasnosti, vyznievajú realisticky, zdôrazňovaný je v nich psychologický prístup. Lyrické ladenie, prvky fantázie a personifikácia živej prírody nepresahujú hranice konkrétneho poznania. Ponická pokračuje v tradícii slovenskej tvorby pre deti, preferujúc humor a konštruktívny vzťah k životu. V tvorbe pre deti debutovala zbierkou rozprávok Slávikove husličky. Knižka Medvedí rok je poeticko-humorná kronika jedného roka v živote medvedej rodiny. Z jej detských prác si najväčšiu obľubu získali príbehy zo života svojráznej postavičky O Štoplíkovi, ktoré vyšli v dvoch dieloch.

         Pre deti písala v mladšom veku, kým sama mala menšie deti. Próze pre dospelých a publicistike sa venuje dodnes. V próze pre dospelých začínala lyrizujúcimi básňami v próze; ukážky z nich uverejnila v časopise Živena pod názvom Mám sedemnásť rokov. Jej dve básne v próze vytlačili v Neografii (Martin) s ilustráciami mladého grafika Janka Nováka, ktorý zahynul v SNP. V publicistike začínala fejtónmi a besednicami uverejňovanými v Národných novinách, ktoré takisto vychádzali v Martine. Žáner krátkej prózy rozvíjala aj neskôr v časopisoch, publicisticky sa zapájala do diskusií o rozličných problémoch vtedajšej súčasnosti a najmä umeleckej tvorby. Publicistické práce uverejňovala v tomto období v časopisoch, prepracované vyšli aj knižne. Kombináciu rodinnej kroniky a denníkových záznamov využila v próze Halúzky. V tvorbe pre dospelých sa sústredila predovšetkým na svet žien. Znalosti zo života B. S. Timravy využila v knižke Ábelovský dom; striedajú sa v nej obrazy a príbehy z jej pobytu v Ábelovej (na začiatku 50. rokov) so spomienkami na Timravu, na časť letných prázdnin strávený (r. 1938) v blízkosti Timravy a jej príbuzných učiteľov. Postava spisovateľky Timravy je tu odpozorovaná zblízka, v každodennom živote a v rozhovoroch so sedemnásťročnou gymnazistkou, ktorá prečítala jej knihy a na všetko je zvedavá. V obrazoch vystupuje rázovitá novohradská dedina, ale cítiť tu i nostalgiu po niečom, čo odchádza. Po Ábelovskom dome sa Ponická venuje fiktívnej próze, pretváranej z vlastného zážitkového pozadia. Jej príbehy sa odohrávajú v súčasnosti, v retrospektíve sa vracajú do minulosti, hlavnými postavami sú v nich ženy vo vzťahu k partnerom, manželom, k práci a k deťom. Niečím pripomínajú lyrické prózy slovenských autorov. V zbierke próz Prísť odísť priniesla pohľad na dobové celospoločenské problémy, tematicky čerpá z rozličných prostredí. Námetovo a štylisticky vyváženejšia je jej poviedková knižka Bosými nohami, do ktorej sú zahrnuté aj dve dlhšie novely KolotočPozri na slnko, takisto zamerané na problémy žien. (P. Brabenec tieto dve novely nazval románmi.) V spomienkovo ladenej próze Lukavické zápisky sa odklonila od zamerania svojich poviedkových kníh. Próza osciluje medzi autobiografickým románom, no je tu prítomná aj literárna fikcia. Mená sú pravé, udalosti skutočné, dej podávaný chronologicky. Okrem dokumentárnej hodnoty (najmä opis zjazdového konania v súvislosti s kampaňou proti Charte 77) je to pozoruhodné literárne dielo o láske, manželstve, priateľstve a solidarite ľudí.

         Na námet jej prózy bol nakrútený film Vínna réva (scenár a réžia Ľ. Filan).

         Jej publicistická tvorba (z rokov 1938 – 1977, po r. 1989) je rozptýlená po časopisoch. Obsahuje rozličné žánre: od krátkych fejtónov až po dlhšie reportáže, po r. 1989 pribudli fejtóny a iné publicistické žánre písané a publikované predtým tajne ako samizdaty. 

         Ako prekladateľka z francúzštiny, maďarčiny, nemčiny, taliančiny preložila mnohé základné diela z klasiky (Zs. Móricz, E. Ady) i z modernej literatúry (A. de Saint-Exupéry, I. Calvino, S. de Beauvoir). V spolupráci s J. Kostrom prekladala Ch. Baudelaira a J. A. Rimbauda.

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Do maďarčiny: Medvedí rok , O štoplíkovi ; v Irodalmi Szemle vyšlo niekoľko poviedok z knihy Prísť odísť . Do slovinčiny:

    Do maďarčiny: Medvedí rok, O štoplíkovi; v Irodalmi Szemle vyšlo niekoľko poviedok z knihy Prísť odísť.

    Do slovinčiny: poviedka zo zbierky Prísť odísť

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Z francúzštiny: Carco, F.: Život Františka Villona , De Beauvoir, S.: Mandaríni , Gaugin, P.: Noa Noa , Saint-Exupéry, A.: Malý princ

    Z francúzštiny:

    Carco, F.: Život Františka Villona, De Beauvoir, S.: Mandaríni, Gaugin, P.: Noa Noa, Saint-Exupéry, A.: Malý princ

    Z maďarčiny:

    Fejes, E.: Cintorín hrdze, Lengyel, J.: Bosorák, Móra, F.: Čarovný kožuštek (Spomienky z detstva), Móricz, Zs. Sedem grajciarov; Šťastný človek; Sándor Rózsa

    Z nemčiny:

    Jacobsen, J. F.: Barbora

    Z taliančiny:

    Argilli, M.: Šrôfikove dobrodružstvá, Calvino, I.: Rozdvojený vikomt; Holub zlodej; Talianske rozprávky (Svietiaca ryba), Gatti, A.: Zametačovo ráno, Jovine, F.: Zeme Sacramenta, Moravia, A.: Vrchárka; Opovrhnutie, Zavattini, C.: Diabol som ja

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005. MOJÍK, Ivan – LAUČÍK,

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    MOJÍK, Ivan – LAUČÍK, Ivan; PONICKÁ, Hana – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (2000, 2003). In: Rak, roč. X., 2005, č. 10, s. 54 – 55.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. LIC, Bratislava 2004.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje. Nitra 2003, s. 242 – 246.

    HRÚZOVÁ, M.: Personálna bibliografia. Banská Bystrica 2002.

    ŠAH: Hana Ponická – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 7 – 8, s. 311 – 312.

    FARKAŠOVÁ, E.: Pôvabne napísaná rodinná kronika. In: Literika, 1998, č. 4.

    JURČO, M.: Návrat autorky – znovuožitie rozprávkovej postavy. In: Romboid, 28, 1993, č. 9.

    Kolektív: Biele miesta v slovenskej literatúre, Bratislava 1991, s. 108 – 109.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Volím si nádej (Rozhovor so spisovateľkou Hanou Ponickou). In: Zlatý máj, 34, 1990, č. 7, s. 390 – 393.

    KLÁTIK, Z.: Skutočnosť v rozprávke. In: Kultúrny život, 1961, č. 22, s. 3, 8.

    NOGE, J.: „Krídlam“ krídla. In: Zlatý máj, 5, 1961, č. 11, s. 509 – 513.

    PIFKO, H.: Po stopách tradície. In: Slovenské pohľady, 77, 1961, č. 9, s. 96.

    SEDLÁK, J.: Spisovatelia objavujú prírodu. In: Zlatý máj, 2, 1958, č. 8, s. 225 – 227.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Šťastím a snahou ľudí osud príspevku, ktorý neodznel na spisovateľskom zjazde, pokračoval ďalej. Zahraniční Slováci ho pod

    Šťastím a snahou ľudí osud príspevku, ktorý neodznel na spisovateľskom zjazde, pokračoval ďalej. Zahraniční Slováci ho pod vedením Štefana Romana odoslali do Belehradu, kde bol priložený k samotnej Charte 77 a stal sa tak slovenskou Chartou! Pre mladého človeka, ktorý túto dobu nezažil, prípadne len jednou v čase detstva, je toto dielo zaujímavým a v istom zmysle potrebným duchovným pokrmom.

    Juraj Lauko

    S úspechom sa v nej /v próze Ábelovský dom/ pokúsila o psychologický portrét výnimočnej osobnosti slovenskej literatúry, pričom sugestívne dokázala sprostredkovať aj vlastný pocitový svet.

    Ondrej Sliacky

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2002)

  • Ukážka z tvorby

    LUKAVICKÉ ZÁPISKY (úryvok)      Tesne pred polnocou som priložila na tlejúcu pahrebu do kachieľ polienko, zapráskali iskry,

    LUKAVICKÉ ZÁPISKY (úryvok)

         Tesne pred polnocou som priložila na tlejúcu pahrebu do kachieľ polienko, zapráskali iskry, hustým kúdolom beláskavého dymu vyletel komínom dedko Starý rok ešte vyššie než lietadlá s nadzvukovou rýchlosťou, a tam niekde nad zemou celou napojil sa po boku prudko švihajúcich miriád svetiel na dráhu Mliečnej cesty, v rade svetiel rokov posledný, kým zase takto o rok nevyletí k nemu mládenček, ten dolu, čo už podupkáva po kremennom snehu, klope nám na vráta, otvárajte!

         Otvorila som, do ľadovej úzkej predsienky s úzkou chodbou vrútila sa veselá chasa, jeden s fľaškou šampanského pod pazuchou. Dlhá ručička na ciferníku starých nástenných hodín v zasklenej skrinke z vyrezávaného dreva splývala už temer s malou, ktorá ju na čísle dvanásť trpezlivo vyčkávala. Muž vyložil na stôl sklenky, uzáver fľaše vyletel s veselým výstrelom k drevenej povale, synov priateľ lekár lial kypiaci nápoj do prvého pohára, potom, bez toho, aby čo len kvapôčka vystrekla nazmar, prelieval perlivý zlatistý mok zľahky z pohára do pohára, len pred mojím zrazu zastal, lebo som si ho v poslednej chvíli odtiahla: na jeho dne zbadala som niečo zelené, zdalo sa mi hneď, že je to motýľ. Muž so synom hádali, že to bude skôr štvorlístok, prinesie mi na celý rok šťastie! Opatrne som ho vytiahla zo sklenky, bol to naozaj motýlik, bledozelený, krehučký. Krídla zložené, nehýbal sa, no nezdalo sa mi, že už nežije, hádam len zaspal na dlhý zimný čas, zjari sa potom zobudí! Spustila som ho znovu na dno sklenky, sklenku odložila do vitrínky nabok, vybrala som si inú a pripila som si i ja so všetkými na dobrý nový rok 1977, nech je aspoň taký, aký bol posledný, všeličo v ňom bolo, ale sme dobré i zlé pomerne zdraví prežili, buďme radi.

         Šampanské sme rýchlo vypili, viac fliaš nebolo, mladí sa čoskoro pobrali od nás z mlyna do susedného domčeka-prístavku, kde trávili vo dvoch pároch silvestrovský víkend, my dvaja sme ešte chvíľu spomínali, ako sme prežívali pominulé silvestrovské večery v Lukavici. Pred piatimi rokmi to bol náš prvý Silvester v novom domove, v lukavickom mlyne. Vtedy sme obývali ešte len pôvodné obytné jadro mlyna, kuchyňu s priľahlou izbou. Už schla izolácia v izbe, prikrytá papiermi a kobercom navrchu, už sme v nej i spávali – kuchyňa bola vymaľovaná, v žltej kachličkovej peci veselo blčal oheň, aj vysoké žlté kachle v izbe sálali teplom.

         Vtedy sme mali sviatkovať s našimi mladými spolu piati, miesta na nocovanie som prichystala i v kuchyni, ale mužova dcéra neprišla, prišiel len môj syn so snúbenicou, nálada nebola najlepšia, tesne pred Silvestrom sa pobrali preč, vítali sme prvý Nový rok v Lukavici s mužom sami. Vytiahol starú rodinnú bibliu, ktorá patrila kedysi jeho pradedovi Ezechielovi Šolcovi, obyvateľovi Nemeckej Ľupče, čítal z nej pri bielo prikrytom stole a svetle elektrickom i zo sviečky podobenstvo o úrode. Na ďalšie vianočné sviatky zavítala do mlyna mužova dcéra so svojím prvým mužom, vtedy sme už boli bohatší o ďalšie obývacie priestory, mladí mohli byť spolu oddelene od nás, len kuchyňa bola spoločná, varila som pre všetkých. Na Silvestra nám strážili mlyn, my s mužom sme vítali Nový rok 1974 v spoločnosti jeho spolupracovníkov v starej bašte niekdajšieho mestského opevnenia v Banskej Bystrici, kde je v našich časoch časť Múzea Slovenského národného povstania, určená na bežné i sviatočné užívanie pre zamestnancov múzea aj ich hostí. Pred tromi rokmi vítali sme Nový rok 1975 u mojej mamy v jej družstevnom byte v Sliači, pred dvoma rokmi bola naším hosťom na Starý i Nový rok mužova mama z Liskovej, pred rokom sme boli sami. Keď sme to všetko k obapolnej spokojnosti spresnili, začali sme sa rozpomínať na udalosti posledného roka, okrem bežných rodinných spomínali sme si najmä na mužovho priateľa historika Bohuša Gracu, na jeho náhlu predčasnú smrť (infarkt pred novinárskym stánkom), na pohreb v bratislavskom krematóriu, kde sme sa stretli medzi inými smútočnými hosťami aj s našimi a Gracovými spoločnými priateľmi z Prahy, českými vyhodenými historikmi Václavom Kuralom, Janom Křenom a inými – spomínali sme však aj veselšie stretnutia s nimi, najmä letné v Lukavici, lukavické brigády, návštevy rodinné i mnohé náhodné z okolia, lebo popred náš mlyn vedie cesta pre turistov i zo Sliača, a tak aj z kúpeľov prišli k nám často mnohí naši známi, aby si spestrili liečebný program, na návštevy veru nikdy nebolo núdze; už sme si veľa ráz povedali, že si založíme kroniku a budú sa do nej podpisovať všetci, čo prídu a odídu, alebo i trochu ostanú. Spomenuli sme si napokon aj na poslednú návštevu práve uplynulého roka 1976 – na mužovho bojového druha, kyjevského priateľa generála Jevgenija Pavloviča Voľanského; neuplynul ešte ani týždeň, ako k nám zavítal medzi vianočnými sviatkami, priviezol ho ďalší mužov priateľ a partizánsky spolubojovník, môj krajan Ondrej Gálik z Veľkého Krtíša: Voľanského pozval môj muž preto, aby mu pomohol lúštiť staré bojové telegramy, muž to potreboval na svoju novú vojensko-historickú prácu. Počas návštevy, vlastne už na jej začiatku, len čo sa Gálik odporúčal, Voľanskij sa hneď pri prvom kalíšku výslovne pýtal na naše názory od 21. augusta 1968 podnes. Povedať ich „otkryto“! Nuž odkrylo sa pri ďalších pohároch hádam aj viac, než chcel, vzrušenie bolo na našej i jeho strane. – Potom Voľanskij ochorel (uškodili mu poháriky, či aj naša pravda?), v posteli lúštil mužovi staré telegramy, ale do nemocnice (vojenskej, ruskej v Sliači) nechcel ísť, stačil mu náš obvodný lekár i moja opatera. Len o to ma prosil, aby som nikdy nepovedala, o čom sme sa rozprávali, ale ja som mu to nesľúbila. Gálik ho potom aj odviezol pred koncom roka od nás k ďalším priateľom v Stredoslovenskom kraji.

         Ba čo bude tento rok? Keby to tak človek dopredu vedel! Nič zvláštneho sme nečakali. Bolo už i po voľbách, nič nenasvedčovalo, že by mali nastať zmeny. V prvé roky po obsadení našej krajiny sovietskymi vojskami sme ešte dúfali, že sa hádam celkové položenie, celospoločenská situácia v našej krajine trochu uvoľní, veď nič netrvá večne, no po posledných voľbách (1976) nás už nádej začala opúšťať. Aspoň nám vojna nehrozí, i keď sa o nej toľko hovorí!

         Vyniesla som sklenky do kuchyne, prišla som sa ešte rozlúčiť s mužom. Svietil ďalej, mne sa čítať nechcelo, zahasila som vo svojej izbe pri kuchyni svetlo, ľahla som si a myslela som na všetko, čo sme s mužom prerozprávali, vôbec na celý večer, najmä na synovu snúbenicu, svoju budúcu nevestu. Pozdávala sa mi, bola rozhodná, húževnatá, pritom však dievčensky krehká. Prišiel mi na um i zelený motýľ, ba ako sa len vo vitríne ocitol? Možno niektorý jesenný pozdný deň, keď mu bolo zima, hľadal útulok, vletel otvoreným oblokom zo záhrady do mužovej priestrannej izby, obrátenej k záhrade, rovno do vitrínky, a tam, omámený teplým izbovým bezvetrím, klesol na dno sklenky. Zoberiem si ho do svojej izby zajtra, rozhodla som sa, že ho budem chrániť, iba na jar vyložím sklenku s ním k obloku, aby ho jarný vzduch ovial a vzkriesil, keď potom vystrie krídla, vyletí pootvoreným oblokom von. Ale či len vystrie? Či naozaj len spí? Zrazu som mocne zatúžila, aby len spal zatiaľ, aby ešte žil a lietal; nevedela som prečo, ale zdalo sa mi, že mi na tom veľmi záleží a že je to pre mňa rozhodujúce. Motýľ sa mi zjavil i vo sne, pritknutý k bielemu múru nad vysokými bielymi dverami v prízemí budmerického kaštieľa, kde už od konca druhej svetovej vojny sídlia po grófoch Pálffyovcoch slovenskí spisovatelia. Všetky dvere prízemia pootvárané dokorán, viedli z komnaty do komnaty, každá komnata bohato osvetlená krištáľovým bohatým lustrom. Pod lustrami pomaly, ťahavým krokom tancovali v bálovom oblečené páry. Uvidela som ich, len čo som zastala v prvej sále pred dverami so zeleným motýľom nad verajami, potom som prechádzala popri nich, akoby ma vôbec nevideli, musela som dávať pozor, aby sme sa nezrazili, tak som šla zo sály do sály, všade veľaramenný krištáľový luster, bálovo oblečené tanečné páry, všade mdlý ťahavý tanec bez hudby, bez slova, iba zavše krištáľová slza lustra zacengala v slabom závane parku, ktorý oživil nachvíľu meravé účesy, meravé tváre, napudrované špicaté nosy. Steny kol-dokola obložené lesklým, bielo natretým, ozdobne vyrezávaným drevom so zlatistými okrajmi na ornamentoch vyvolávali vo mne úzkosť, akoby boli súčasťou obrovského príklopu, pod ktorým sa nachádzam spolu so všetkými, čo okolo mňa tancujú, ale nežijú, len ako figuríny natiahnuté strojčekom na chrbtoch spravia krok sem, krok tam, iba oči im podivne skleno, fascinujúco svietia. Zmocňoval sa ma strach, kam to idem, kde vlastne som, sála prechádzala v sálu, konca kraja tomu nebolo, a ako nájdem tú prvú, so zeleným motýľom, ktorý tu jediný žije, len sa k nemu vrátiť pospiatky, ale to sa nedalo, únava z chodenia ma priťahovala čoraz väčšmi k zemi, padala som i vstávala znovu, všetko sa opakovalo – zobudená náhle výstrelom do noci pokrútila som hlavou nad divným snom. Po prvom strachu, kde sa čo stalo, zišlo mi na um, veď je koniec starého roka, v dedine vítajú nový! Mladí v prístavku už spali; keď som vyšla na dvor, či to nie oni, neuvidela som v prístavku nič, len tmu. Dvor bol osvetlený mesiacom, o nohy v kapcoch sa mi otieral kocúr, ktorého som večer darmo vyvolávala, aby si prišiel vylízať štedrú silvestrovsky naloženú misku.

         Nastali všedné pochmúrne zimné dni, keď je viac tmy ako svetla, keď ešte i sneh, šedivý a skleslý, pýta si nový poprašok, i ja som túžila, aby sa dalo lyžovať. Bez lyžovania je človek v zime tiež skleslý, musí vypiť i viac šálok čiernej zrnkovej kávy, aby rozhýbal lenivý starnúci mozog. Dopisovala som knihu, muž si chystal prednášku na školenie pre zamestnancov Múzea Slovenského národného povstania: hlavná téma, obsah záverečnej časti helsinských dohovorov z roku 1975, bola nanajvýš aktuálna, lebo v roku 1977 sa mala uskutočniť v Belehrade kontrolná schôdza zástupcov štátov, ktoré dohovory v Helsinkách podpísali so záväzkom, že ich budú plniť. Šlo o otázky postupného odzbrojovania, ako aj o dodržiavanie ľudských, občianskych práv; na priebeh a výsledky medzinárodnej kontrolnej schôdze som bola i ja veľmi zvedavá, uvažovala som, či neprinesú i nám uvoľnenie, či nebudú rehabilitovaní aj slovenskí spisovatelia, vylúčení z našich radov po príchode a usídlení sovietskych vojsk v našej krajine. Muž mal stôl obložený papiermi, študovala som z nich state helsinských dohovorov, ktoré vyšli pred dvoma rokmi v našich komunistických novinách Pravda. Mala som ešte v pamäti i živé zábery na televíznej obrazovke priamo z rokovacej sály v Helsinkách, najmä sebavedomý, odmietavo nevľúdny výraz tváre sovietskeho premiéra Leonida Brežneva; z jeho rýchleho odchodu z rokovacej sály, z britko vymeriavaných krokov, z pohľadu odvráteného od všetkých tam dnu, z nepohnutej tváre som ani pri najväčšom duševnom úsilí nemohla vyčítať zvláštnu spokojnosť okrem hádam jednej, že sa spravilo, čo svet čaká, čo sa nedalo nespraviť, lebo veď oni sami chcú vystupovať nielen ako podpisovatelia, ale aj ako iniciátori! Chlad tohto muža vo chvíli tak hrejivo vzácnej, takej plnej prísľubov pevnejších občianskych istôt, tvorivej slobody, nápravy trestných akcií proti nevinným osobám, odmeranosť predstaviteľa najvyššej moci pozemskej vo chvíli, keď sa má k nám obracať s úsmevom, s dôverou v seba i v nás, zmrazila ma vtedy úplne...

         Muž si pripravoval prednášky dôkladne; písal ťažko a pomaly aj inokedy, ale čo raz napísal, bolo také hotové, že sa už nedalo meniť, alebo len veľmi ťažko a iba pri dodržaní štruktúry, slovosledu jeho textu. Spočiatku, keď ma sám viac ráz vyzval, aby som nazrela do jeho textov a aby som prípadne ako spisovateľka niečo zdokonalila, som sa úprimne o to snažila, no vždy to bola práca namáhavá a napokon zbytočná – najkrajšie a obsahovo najbohatšie znel jeho text i s menšími slovoslednými zvláštnosťami, prehreškami proti purizmu, ako ho sám bezprostredne dal na papier. Práca za písacím stolom, obloženým kartičkami i pomocnými poznámkami, žiaľ, jeho chorým pľúcam a prieduškám škodila, snažila som sa prerušovať ju – i viac ráz cez deň odťahovala som ho od stola, vyberali sme sa na prechádzky. Sneh bol mäkký, do hory sme nešli. Neširokou vozovkou, tiahnúcou popred náš mlyn v smere potoka i doliny nahor k dedine i nadol k samporskému rázcestiu, ledva prebehol nejaký voz; vdychovali sme zhlboka vôňu borovíc aj iných ihličnatých stromov okolitých strání, kopcov, horičiek. Nad lesmi vznášal sa k obzorom Nízkych Tatier, polianskych vrchov i Kremnických hôr fialkastoružový opar ako vzdych prírody, ešte skutej mrazom, ale už ožívajúcej vnútri drevín nepotlačiteľnou túžbou, ktorá sa aj v nás začala ozývať predstavami o najbližšej budúcnosti; rozhovorili sme sa, ako a kde začať zháňať stavebný materiál i na budúce tohoročné, už len menšie údržbové práce na starom dome. „Tu najmenej sedem rokov budete drieť ako muly... a v zime tu zmrznete, reumu si nahonobíte,“ predpovedali nám príbuzní, ktorí neschvaľovali, aby sme len v mlyne žili, i v zime, a aby náš jednoizbový vojenský byt v Bratislave trvalejšie obsadzovali mužove dospelé dcéry z jeho prvého manželstva. Päť rokov bývania v Lukavici, letnojesenných brigád i pomalších vlastných úprav bolo už za nami, a veru ešte stále bolo čo robiť. Pritom nás však ešte stále tak ako na začiatku vzrušovalo všetko, čo si pýtalo v dome našu pozornosť a prácu, najmä keď sme po základných úpravách v interiéri začali dbať aj o dvor, o záhradu. V prvý rok som zasadila smreky od cesty až po vchod, v druhý pribudla skalka v svahu pod cestou, kvetinové hriadky pri chodníkoch – o poli, kde som pestovala zemiaky aj iné, ani nehovoriac, to bolo mimo pozemku, medzi horou a potokom. A ešte stále som chcela mať ďalší a ďalší ihličnatý strom; muž ma s úsmevom počúval, prikyvoval, lahodný vzduch okolo domu, to bolo to najpotrebnejšie, len aby sme nakoniec nezarástli machom ako v pralese, lebo čo je veľa, to je veľa. Hádam len nechcem ako Lacko, náš lukavický „spoluchalupár“ (kúpil si starý dom v Lukavici dva roky po nás) preniesť na naše latifundium celý Kalinovec?

         Nečakala som ani do februára, šla som hneď na druhý týždeň po sviatkoch do Zvolena prezvedieť sa, čo majú alebo budú mať v stavebninách a v Drevone. Mali len niečo, odložila som preto nákup na neskoršie, keď budú mať všetko. Obrátila som sa však do Rakytovca a do Ľubietovej kvôli štrku a piesku, zahovárala som dovoz v Banskej Bystrici. Všade, kade som cestovala, počula som vzrušené reči o Charte 77. Vyšla vraj v Prahe, koluje po republike, podpisujú ju mnohí. Na Slovensko nedošla? Nik nič presné nevedel. A noviny Chartu 77 odsudzovali. Iba medzi riadkami správ o nej mohli sme sa dozvedieť, že ide o hnutie skupiny nespokojných občanov, zväčša intelektuálov, ktorí boli po roku 1968 vyhodení zo svojich miest – pomyslela som si hneď, že sa asi chopili príležitosti, akú dáva začínajúci sa rok 1977 belehradskou konferenciou o kontrole plnenia helsinských dohovorov o odzbrojení i dodržiavaní ľudských práv. Ak si chcú pri tejto príležitosti trochu predsa len rozšíriť priestor slobody a práv pre seba aj pre iných, hádam dobre robia, že na seba upozorňujú, lebo nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie – teraz je situácia ich žiadostiam podľa všetkého prajná!

         Celkový tón reakcie našej tlače i rozhlasu na neznámu vec Chartu 77 ma zarážal. V našich novinách obnovila sa staroznáma hantírka nadávok z kampaní pred politickými procesmi za Gottwalda, ba aj sám tajomník ÚV KSS Vasil Biľak vyhlásil na verejnom mítingu v českých závodoch o podpisovateľoch Charty, že sú to záškodníci, ktorí „sypú otravu do našich studní a roznášajú mor, choleru a lepru“. Opakovali to po ňom aj iní podnecovatelia útokov na bezbranných občanov ešte dosť dlho.

         Na verejné kampane mohli sme si už i navyknúť, prežívali sme ich od samých začiatkov nastolenia a vlády komunistov a budovania socializmu (1948) s prestávkami až po naše časy. Najhoršie boli za prezidenta Gottwalda. Ich obnova za prezidenta Husáka už síce nepúšťala takú hrôzu a pocit bezmocnosti ako kedysi, jednako nedalo sa nikdy vedieť, či v hociktorý deň nezoberie štátny prokurátor za indíciu na obvinenie niektorý z verejných útokov na určitú osobu a nevznesie na základe pohoršenia verejnosti žalobu.

         Kampaň rozrušila náš pokojný život v Lukavici. Už aj dedina bola v strehu, vznikali rozličné dohady, povesti, napríklad že asi bude nová vojna, lebo Rusi sa teraz veľmi nahnevajú, niektorí sa v dedine hlasno tešili, že chartisti sa zastali veriacich, budeme si môcť, ľudia, krstiť, sobášiť deti v kostole bez skrývania, a mnohí z tých, čo denne cestujú autobusmi, vlakom alebo obojím do práce do Zvolena, Banskej Bystrice aj inde, boli otrávení, že sa musia zúčastňovať v podniku na schôdzach, kde ich vraj nútia, aby podpisovali spoločné závodné vyhlásenia proti Charte 77, ktorú nik z nich nečítal, veď doteraz nikde nebola uverejnená, dokedy budú ešte u nás pokladať vedúci komunisti ľudí za stádo?

         V novinách, v rozhlase i v televíznom vysielaní sa oznamovali i mená hlavných strojcov a podpisovateľov zlorečenej Charty – boli to hlavne Česi, známi spisovatelia, umeleckí, vedeckí a iní činitelia, mnohých sme poznali aj z predošlých útokov po roku 1968 na predstaviteľov českej nezlomenej časti kultúry, vedy, obrodnej politiky socializmu. Zo slovenských podpisovateľov sme poznali spisovateľa Tatarku a v Prahe žijúceho historika Jána Mlynárika. Mená ostatných slovenských prenasledovaných spisovateľov sa nevyskytli.

         Slovenskí publikujúci spisovatelia vystupovali v tlači i v iných oznamovacích prostriedkoch ako účastníci nového prenasledovania nekonformných ľudí, stali si na stranu útočiacich. Do novín sa osobitnými vyhláseniami zaraďovali Andrej Plávka, Vladimír Mináč, Vojtech Mihálik, Ján Solovič aj iní. V druhej polovici januára čítala som v novinách Pravda i dva básnické príspevky do novej kampane. Autormi básní, pripomínajúcich niekdajšie kampane proti Vladovi Clementisovi, Husákovi aj iným, boli Rudo Fabry, niekdajší surrealistický básnik slovenský, a Daňo Okáli, známy člen ľavicovej skupiny intelektuálov Dav ešte za prvej republiky, po vojne významný verejný činiteľ, za teroru prvých rokov budovania socializmu väzeň a odsúdenec prvých socialistických súdov, po prepustení z väzenia a čiastočnej rehabilitácii v rokoch šesťdesiatych znovu ako na počiatku literát, kritik s prevažne dogmatickými ideologickými postulátmi na umeleckú tvorbu – neprinášal našej literatúre ani nové poznania, ani impulzy, darmo aj veľmi často vystupoval verejne na spisovateľských schôdzach i v orgánoch Zväzu slovenských spisovateľov, záujem nevzbudzoval a jeho príspevky sme prijímali väčšinou blahosklonne ako dozvuky dávno prekonaných postojov, ktorým však sluší sa vzdať úctu už i kvôli šedinám a utrpeniu, no jeho báseň, uverejnená v orgáne KSS na tej istej strane s Fabryho básnickým výplodom proti chartistom, ma veľmi prekvapila. Jednak som dovtedy nevedela, že Okáli je aj básnik, jednak som bola zarazená, či je už natoľko senilný a zábudlivý, že celkom zabudol na to, ako v rokoch teroru ten istý Fabry i proti nemu písal štvavé básne. No súčasný Okáliho štvavý tón – zdalo sa mi – prekonáva i Fabryho! Boli tam povzbudenia, ako že treba dať „nôž pod hrdlo kohúta“ – a vedeli sme všetci dobre ktorého. Pohoršovania nad týmito krvilačnými prejavmi netolerancie prechádzali v našom lukavickom závetrí postupne v žartovanie a nadľahčovanie, začali sme si s mužom aj lukavický zábavník koncipovať, písať o veršotepcoch slovenských, dobrých vtáčikoch spevavých veľkých i malých; muž mal prím, on vymyslel aj titulky, najlepšie sa mi pozdával „Samozvanec“. Muž si požičal aj magnetofón, nakrúcal na pásky bezprostredné prejavy, nazval ich „Reakcia prvého tajomníka Ústredného výboru Konzervatívnej strany stáleho pokroku na polemiku okolo viny či neviny istého Kohúta, ktorý mal podľa istého Okáliho fákať do vlastného hniezda“. Okrem nás dvoch nik o zábavníku nevedel, len my sme sa s ním zabávali, len raz z veľkej milosti sme z neho i Lackovi Holdošovi niečo prečítali, keď nám prišiel rozpovedať novinky z Bratislavy. Postupne nám však chuť od zábavníka odpadla. Namiesto eufórie zo zľahčovania posledných udalostí znovu sa nás zmocňovali rozhorčenie a depresia. Rozčuľovalo nás čoraz väčšmi všetko, čo sme v našich novinách čítali alebo z rádia počúvali. A predsa sme nedokázali nečítať, nepočúvať to.

         Začínalo sa to hneď ráno, len čo sme zapäli rozhlasový prijímač, a už sa z neho hrnuli správy o Charte, o zradcoch chartistoch, pokračovalo to napoludnie, keď sme v novinách čítali nové vyhlásenia proti Charte, len jej text nikde, a večer zase, vtedy pribudli ešte aj televízne programy proti chartistom. Počúvali sme už i vysielanie zahraničných rozhlasových staníc, cudzinu takzvanú priateľskú i nepriateľskú – porovnávali sme, čo hovoria o Charte jedni, čo druhí. Tam, kde nevládol socialistický režim, stranili Charte bezvýhradne, politicky i jednoducho preto, lebo obyčajne ľudia viac prajú prenasledovaným než prenasledovateľom. Z vysielaní týchto staníc sme sa dozvedeli, ako v Prahe naše policajné orgány zatýkajú chartistov, berú ich na výsluchy, robia domové prehliadky v ich bytoch, z nášho rozhlasu alebo z novín sme sa nič také nedozvedali. Komentátori súčasných pražských udalostí snažili sa vo svojich komentároch analyzovať príčiny a cieľ vzniku Charty 77, viac ráz uvádzali, že Charta 77 je dokument vytvorený občianskou iniciatívou, ktorým sa podpisovatelia Charty obrátili na vládu ČSSR, dožadujú sa ním dodržiavania zákonov a práv občanov, a najmä žiadajú o sporných otázkach dialóg so štátnou mocou. Menej podrobne, ale v podstate v tom istom zmysle, priniesla informáciu i naša Pravda o Charte dňa 13. januára 1977, v dvoch riadkoch petitom vytlačených nad článkom, a v tomto ozname stálo, že osnovatelia Charty sa dovolávajú dialógu atď., ale že sa ho dovolávajú prehnane!

         Výraz „prehnane“, zdôraznený v oficiálnej tlači ako dôvod nevôle vrchnosti proti podpisovateľom Charty, dával mi veľa námetov na rozmýšľanie: čo je to prehnane, odkiaľ pokiaľ je dožadovanie sa občanov rozličných práv a dialógu dovolené a odkiaľ pokiaľ nedovolené? Čo znamená konkrétne v tomto jave slovko prehnane? Vysvetlia nám to v tlači i presnejšie? Alebo, v opačnom prípade, je to len nová zaklínacia formulka, ktorá dáva bezbrehé pole pôsobnosti novej zvoli prokurátorov i súdov? Ak bude treba, budú určovať za prehnaný i púhy krôčik v úsilí o dialóg – ak bude voľnejší vzduch, rozšíri sa i meter v dovolenom priestore požiadaviek? Výhovorky sa po rokoch nájdu. Ak nie studená vojna, nuž nebezpečie atómovej alebo podobne. Bola som v strehu, písala som si o tom oveľa viac, než podávam v skratke tu v zápiskoch. Vôbec som si mnohé javy doby i dňa v tie časy denne zaznamenávala, niečo i rozoberala, inšpirovala ma k tomu hlavne naša denná tlač, takže postupne, ako sa kampaň rozrastala, zanedbávala som i vlastnú literárnu prácu. Záujem o súčasné vrenie privádzal ma znovu k tomu, čo už bolo dávno za nami, ale ešte stále neprebolené, na čo som nezabudla. Dojmy najnovšie miešali sa s dojmami i obrazmi dejov z čerstvej i dávnejšej minulosti, z kútov mojej nepravidelnej izby plazili sa ku mne v chabom osvetlení malej nočnej lampky tiene ako prízraky všetkého, čomu som roky unikala, čomu som dúfala celkom uniknúť z Bratislavy do Lukavice, do skromnejšieho života bez zvláštnych potrieb, a preto poskytujúceho záruku i na slobodné žitie – ale nie, nepodarilo sa, teraz som znovu poznávala, že úniku niet, a čomu som unikla, i po piatich rokoch ma v zaviatom kúte podpolianskej doliny dostihuje. A tak darmo som si nahovárala, že od tvrdšieho vidieckeho života som zmocnela telesne i duševne – odolnosť proti nešvárom dobových pocitov som nenadobudla, lebo mocnejší, živší človek asi mocnejšie prežíva všetko; zmocnenie neprináša zľahostajnenie – a je nám vlastne darované, ak sa oň uchádzame, práve na to, aby sme ešte mocnejšie na všetko v žití reagovali citom aj inak?

         Čo som mohla robiť, aby som sa už necítila zgniavená, prípadne i spoluvinná na všetkom, čo znepokojilo práve našu krajinu? Chytila som pero, písala som listy. Spisovateľom Plávkovi, Mináčovi aj iným, čo pomáhali podpaľovať novú kampaň. Dávala som im otázky, či už nie je na všetkých dosť hanby za všelijaké pochybné podpisovania na rozkaz vrchnosti v minulosti? Pripomínala som situácie a deje zo sklonku Slovenského štátu, keď sa podpisovalo proti Povstaniu, potom roky budovania socializmu, keď sa podpisovali kampane proti nevinne odsúdeným, a písala som i súdruhovi Lenártovi ako prvému človeku našej krajiny, či by nemal dať už zastaviť besnenie v novinách z tej moci, z ktorej i on dal naň popud... Písala som zároveň i českým vylúčeným spisovateľom, najprv Kohoutovi, aby nič nedal na klapancie Okáliho v Pravde, aj Okáli, aj Fabry sú starí a chorí a určite mnohí slovenskí spisovatelia ich posledné dve básne odsudzujú. Písala som, písala, medzitým sa už i rozvidnelo, izba vychladla. Ľahla som si, málo a zle som spala, a keď som vstala a všetko v noci popísané som si prečítala, videlo sa mi, že je to učinená bezmocnosť, z chaosu zase len chaos. Potrhanými papiermi podpálila som triesky v peci, chystala som raňajky, hrianila som chlieb, snažila som sa už nemyslieť na všetko toľko, veď ja mám inú prácu! Dokončiť tretí diel rozprávkovej knihy pre deti, z prvého dielu korektúry čím prv odoslať opravené vydavateľstvu, a kedy už konečne aj Sládkovič...?

         Pokoj, písať! Lenže písanie mi nešlo.

         Plákala som vypratú bielizeň v potoku, kde doň vteká jarček z bočnej doliny, v tôni pod vysokými jelšami na vysokom náprotivnom brehu cítila som sa pod klenbou oholených hustých konárov jelší a tŕpok ako v izbe, tu ma nik nevidí, nepočuje. Voda preskakovala zo skalky na skalku, niesla k Hronu ľadové venčeky, trieštili sa aj mne v rukách na bielizni, veľa z nich neostane, kým prúd prejde všetkým skálím potoka – bola čistejšia než v lete, no jej chlad prenikal do kostí. Striedala som plákanie bielizne s poskakovaním po snehu. Nad bielou záhradou vznášala sa hmla, vzduch bol ťažký. Ráno nebolo vidieť ani na päť krokov, k poludniu sa hmla rozostupovala. Chladným priestorom nad potokom rozľahlo sa volanie, ktosi vyvolával mňa i muža menom.

         Podišla som pod kamennú ohradu, nad ktorou sa rozkladá dvor i staviská, uvidela som na okraji kamennej obruby Vaška Kurala z Prahy. Preľaknutá mávala som rukami, aby, preboha, nešiel ďalej; zrak nemá dobrý, k tomu má sklon dívať sa viac hore ako dolu, ešte i koberce mu v izbe zavadzajú. Vybehla som hore, ako rýchlo som len vedela, Vaškovi som o chvíľu vo dverách vysvetľovala, prečo som sa tak zľakla, Vašek pokýval hlavou, že plot už dávno mohol byť opravený – bol by prišiel aj on pomôcť. Nevyzeral dobre. Tvár bledá, oči zapálené, unaveno mu klipkali. Vraj už druhú noc strávil vo vlaku. Prvú v rýchliku z Prahy do Bratislavy, druhú z Bratislavy do Zvolena, tretiu, dnešnú – zase precestuje rýchlikom zo Sliača do Prahy. No, na to sa musíš potúžiť. Spravila som mu čaj, k tomu na lopárik nakrájala to i to zo zabíjačky, zbehla som si po vyplákanú bielizeň. Chcel hneď za mnou, že mi pomôže. Iné nepotrebujeme! Dolu brehom od terasy staré rozpadávajúce sa schodíky prikryté snehom sú hotovou nástrahou pre človeka, čo o nich nevie. Nedal si povedať, a keď som s bielizňou vo dvoch vedrách kráčala už ku schodíkom, bral sa mi oproti, zase som ho okríkla, schody, pozor, dívaj sa pod nohy, keď už ideš, ale on ich zbadal, nič sa nestalo, len sme sa obaja smiali, koľko nástrah je v tomto zakliatom mlynskom kráľovstve, a že to tu veru nikdy neupravíme všade tak, aby tu človek nemusel stále upozorňovať príchodzích, kde si majú dávať pozor na nohy, kde na hlavu, kde na väzy...

         Zohriala som Vaškovi plnenú kapustu, namiešala po nej trochu cesta na palacinky, lebo Vašek rád i sladké. Pochutia i mužovi, až príde z Bystrice. Vašek po obede zíval, natiahol sa na gauč, hneď spal. Zobudil sa len, keď sa začalo stmievať a keď prifrčal do dediny autobus i s mužom. Priatelia, dlhoroční a verní, rozumejúci si v histórii, politike i fortieľoch najrozličnejších majstrovaní, vrúcne sa zvítali, zdalo sa mi, akoby sa im aj oči podozrivo vlhko leskli. Za palacinky ďakuj Vaškovi, kričala som z kuchyne, otvorenej do izby. Pri káve sme už sedeli traja, Vašek nás po správach o rodine informoval o pražských priateľoch. Honza Křen je zdravý, Chartu podpísal. Bedřich Placák tiež. On, Vašek, nepodpísal – a tak žije teraz bez zvláštnych nepríjemností, ktoré okusujú podpisovatelia: výsluchy, vyšetrovacie väzby, hrozby zo strany zamestnávateľov, odnímanie šoférskych preukazov, vypínanie telefónov, všeličo sa deje – u Kohoutov bola domová prehliadka, aj básnik Jaroslav Seifert, ktorý medzi prvými podpísal Chartu 77, mal rozličné nepríjemnosti. Spisovateľ Vaculík sa viezol s Chartou v tom voze, čo ich všetkých zadržali, keď ju šli odovzdať na vysoké miesta. Nejaký exemplár dostali i zahraniční korešpondenti, tak sa potom zjavili úryvky z nej i v zahraničnej tlači i v rozhlase, vysvetľoval, čo sa aj on len dopočul. A troch hovorcov Charty, Dr. Patočku, Havla a Dr. Hájka, stále sledujú orgány Štátnej bezpečnosti, Hájkov byt strážia pri dverách, každého legitimujú, kto by chcel k nemu, nikoho dnu nepustia.

         Pokladala som za celkom prirodzené, že sa do hnutia Charty 77 zapojil i Dr. Jan Křen. Veď práve rok minul, ako ho napadol v novinách kapitán Minařík, a hoci Křen na úradoch vyvrátil jeho falošné obvinenia, o tom už v novinách nik nesmel písať, takže obvinenie nik verejne neodvolal, ako ho vzniesli. Bol by mal príčiny k nespokojnosti a k výzvam zachovávať zákony a nariadenia i Vašek, veď ako jeden, tak druhý – vylúčení odvšadiaľ – už roky pracovali ako zamestnanci vodohospodárstva, bývali v maringotkách, vzdialení od svojich rodín, a iba vo sviatočné hodiny oddychových dní mohli sa ešte trochu zaoberať históriou, no to všetko bolo pramálo proti rozbehom niekdajších mladých historikov. A to ešte mohli byť radi, že sa im neušla ako mnohým ich kolegom robota s lopatou.

         Vašek sa chutne smial, rozprávala som mu žartovné drobnôstky o reagovaní dediny na nový verejný poplach. Muž zase širšie a presnejšie o reakciách známych i neznámych ľudí v Banskej Bystrici: väčšinou ako sa zdráhajú podpisovať kampaň proti Charte 77, ale keď to žiada vedenie ústavu alebo podniku, nakoniec podpíšu, naozaj len výnimočne niekto trvá na tom, že nepodpíše, kým nepozná Chartu, ktorú má podpisom odsúdiť. O bratislavskej súčasnej atmosfére vedel už i Vašek viac ako my. Charta sa vraj dostala i do Bratislavy, ale sa rozchýrilo, že slovenský (nepublikujúci) publicista, ktorý Chartu dostal, zaniesol ju pre istotu na Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska, takže v Bratislave ju ani vyhodení spisovatelia a iní niekdajší kultúrni pracovníci nemohli čítať. A predsa ju okrem Mira Kusého, Jána Mlynárika aj jeden súčasný slovenský spisovateľ podpísal! Prozaik slovenský súčasný najlepší – Dominik Tatarka, môj i mužov priateľ z najbližších. Rozrušení počúvali sme Vaška, ako nám rozpráva podrobnosti o náhodnom vianočnom pobyte nášho Dominika v Prahe – tak sa to stalo. Z túžby po úniku z nemenného marazmu všednosti a dobových obštrukcií, z túžby temer pravidelne prepadajúcej ešte čulých, ale aj starnúcich veľkých duchov až osudným spôsobom, unikol Dominik z domácej bratislavskej zábezpeky do mesta mladosti a výbojov, tak vlastne dostihol vlastný osud, rozmýšľala som o ňom s pohnutím a počúvala ďalšie Vaškove referencie už smutnejšieho rázu, ako mal Dominik nehodu, zlomená kľúčna kosť, nemocnica. Ale tam sa oňho vraj vzorne starajú, chodia za ním priatelia, i veľmi mladí a mladé, a on im z postele, potešený ich láskou, vykladá svoje predstavy o budúcnosti, o svete neoklieštenom zátarasami hraníc, záujmových sfér, tupých egoizmov a zadubeností – vedela som si ho pri tom živo predstaviť. Od Dominika starší slovenský spisovateľ Ľudo Ondrejov tiež vedel zaujímavo a pekne rozprávať, ale jeho poviestky, ladené baladicky, poznačené i siláckymi prvkami, zapadali do pozadia mojej pamäti, keď mi v nej občas zaznel Dominik, jeho chvejúci sa hlas, nedokončený osobný príbeh; Dominik bol zdĺhavejší, ale hlbší, spúšťal sa do stále nových vrstiev zážitku alebo spomienky, strhával i počúvajúceho, nútil aj jeho hľadať a objavovať nevidené alebo i sebe samému zatajované. Vyčerpával do dna seba, ale aj druhých okolo seba. Dominik potreboval veľa spolurozprávačov, poslucháčov, ako dobre, že v zenite svojho tvorivého úsilia má ich zrazu v Prahe v položení, keď je fyzicky nehybný, až toľko naraz! Dominikova popularita, potvrdzoval Vašek, v Prahe vzrástla. Muž mlčal, ale oči mu svietili, zdalo sa mi, akoby mu tvár omladla. Keď sa už za polotmy šiel ešte prejsť na Vaškovo doliehanie spolu s ním do lesa, rozsvietili sa predo mnou obrazy jari 1968. Roku, keď muž s Dominikom v bratislavskom televíznom vysielaní za jedným stolom s redaktorom televízneho šotu spoločne, básnicky i historicko-politicky, a hlavne bez zasahovania zúfalého redaktora, predostreli svojmu národu, spoločenstvu, plán prebudovania našej spoločnosti na základoch demokracie, tolerancie a lásky medziľudskej so zápalom, ktorý prešiel bezpochyby i na divákov, božemôj, zavzdychla som si, aké to boli časy! 

     

    O ŠTOPLÍKOVI, KÝM DO ŠKOLY NECHODIL (úryvky)

    Prvé rozprávanie o tom, ako Štoplík z fľaše vyskočil

         Stalo sa v jeden pochabý aprílový deň: pršalo i snežilo, vietor zavýjal i slnko svietilo. I diali sa samé čudá, a to nielen vonku pod oblohou, ale aj dnu medzi múrmi domov.

         V jednom dome na polici v komôrke sa rozfrflalo víno vo fľaši:

         – Brr! Načisto tu splesniem. Ako dlho ma ešte v tej starej fľaši nechajú?!

         – Čooó? – prskla zlostne fľaša, – ja, a stará? Ty si staré, a aké staré! Už iba ak na ocot súce!

         – Čooó? Ja, a na ocot? Ty, ty, počkaj len, hneď do teba tak fúknem, že sa na márne kúsky rozletíš!

         Čo povedalo, spravilo. Začalo sa vo fľaši fúkať, peniť. Nadvihlo aj štoplík v hrdle fľaše. Prskot rozbúreného vína ho zobudil. Chvíľu počúval, no keď ho to zunovalo, hop! – vyskočil z fľaše, z ktorej sa víno hneď rozlialo po polici i dlážke.

         Vyskočil tak prudko, že preletel oblúkom cez pootvorené dvere komôrky do kuchyne, z kuchyne do predsienky, a dopadol rovno na stolík pred veľké zrkadlo.

         Na tom stolíku ležal práve roztvorený obrázkový časopis Pre naše deti a Štoplík uvidel v ňom nakresleného psíka Krasokorčuliara.

         – Hm, – poškrabal sa za ušami, – milý je tento ucháň! Nuž ale ani ja nie som horší, – povedal a pozrel na seba do zrkadla, – prečo by aj mňa nemohli takto pekne odkresliť?

         Viete si predstaviť, ako sa zľakol pán Redaktor, ktorý sa práve chystal do redakcie a chcel sa pred zrkadlom učesať... Myslel najprv, že sa mu dačo sníva, alebo má horúčku. Chytil sa za čelo, zažmúril na chvíľu oči, pretrel si ich, znovu otvoril: ale Štoplík, ozajstný živý Štoplík tam ďalej stál a díval sa do zrkadla na seba i na pána Redaktora.

         – Prečo by aj mňa nemohli takto pekne odkresliť? – zopakoval Štoplík nástojčivo svoju otázku. On sa veru vôbec nezľakol.

         Ale pán Redaktor – hrebeň v ruke, lebo sa od prekvapenia ani pohnúť nevedel – len sa ďalej vyjavene díval na Štoplíka. No už sa aj trochu usmieval, lebo sa mu ten malý Štoplík začínal páčiť: hľa, aký milý noštek má, taký dohora, o akých vravia, že do nich naprší, keď prší. A tie malé ústočká, nôžky, rúčky! Práve sa nimi podoprel v bedrách a tak sa vykrúcal pred zrkadlom.

         – Prečo by aj mňa nemohli takto pekne odkresliť? – zopakoval Štoplík otázku do tretice, no tentoraz už trochu netrpezlivo.

         Pán Redaktor si pomyslel: To by bolo niečo pre naše deti! Nesmiem ho pustiť! Také čudá priletia – odletia, že ani nezbadáš!

         Preto Štoplíkovi rýchlo odpovedal:

         – Samozrejme, že môžeme, hneď ťa dáme odkresliť, nech ťa všetky naše deti spoznajú. Hneď pôjdeme k pani Maliarke, ktorá kreslí a maľuje pekné obrázky – aj psíka Krasokorčuliara ona nakreslila!

         Musel hneď Štoplíkovi vysvetliť, čo je to krasokorčuliar.

         Nato však Štoplík ovesil hlavu:

         – Ale ja nie som krasokorčuliar. Ja som len obyčajný Štoplík.

         – Neboj sa, pani Maliarka ani psíka nenakreslila preto, že sa vie korčuľovať, ale preto, lebo rozveseľuje deti.

         – No, to je dobre, – zaradoval sa Štoplík, – aj ja som rád, keď je veselo. V tej starej fľaši bolo neveselo, ja sa do nej už nikdy nevrátim, ani do tej, ani do inej, však nemusím? – pozrel skúmavo na pána Redaktora.

         – To by si už ani nesmel, a ja ti to ani nedovolím, – povedal pán Redaktor. – To by bol smutný koniec. A vieš, smutné konce deti nemajú rady. Rozprávkam, ktoré sa končia smutne, deti ani neveria.

         – Ako to viete? – opýtal sa Štoplík.

         – Nuž, ja robím časopis Pre naše deti, a tak viem, čo sa im páči, alebo nepáči. Ony nám píšu.

         – A veľkí veria rozprávkam so smutným koncom? – bol Štoplík ďalej zvedavý.

         – Tí skôr, – povedal pán Redaktor.

         Keď sa pán Redaktor pekne učesal, vzal si plášť i tašku. Do tašky vložil aj Štoplíka, lebo bolo chladno. Štoplík bol nahý a k pani Maliarke, čo kreslí do časopisu Pre naše deti, bolo dosť ďaleko.

         Nuž takýto zázrak sa stal v ten pochabý aprílový deň v byte pána Redaktora, ktorý Štoplíka prvý uvidel. Vlastne ani nie zázrak, keď sa to práve jemu pridalo: lebo redaktorom, redaktorkám a vôbec ľuďom, ktorí píšu a kreslia rozprávky, sa všakové čudá stávajú. Kto neverí, nech k nim beží a nech sa ich opýta.

     

    Druhé rozprávanie o tom, ako a kto Štoplíka vyobliekal

         Pani Maliarka bývala na najvyššom poschodí najvyššieho domu v meste. Pán Redaktor, ktorý písal rozprávky, vyviezol sa k nej so Štoplíkom v taške výťahom.

         Položil tašku s tajuplným úsmevom na pracovný stôl. Na stole boli vázy s tenkými i hrubými štetcami, farby v mištičkách, všakovaké fľašky, ceruzky, čisté i pokreslené papiere, veľa výkresov: tie boli kade-tade v izbe aj pri stenách, aj na stenách, na stolíkoch i pod stolíkmi, na stojanoch i pri stojanoch na zemi.

         To všetko uvidel aj Štoplík, keď sa z otvorenej tašky vygúľal na Maliarkin stôl. Pani Maliarke sa Štoplík hneď zapáčil. Nič jej nebolo treba povedať. Hneď chcela Štoplíka kresliť.

         Sadla si za stôl, položila pred seba hárok čistučkého papiera. Štoplíka usadila na velikánsky kus gumy pred seba na stôl, aby sa mu mäkko sedelo. Vzala ceruzku, chcela začať – ale vtom pokrútila hlavou:

         – Nie veru, takto bez ničoho, len ako si z fľaše vyskočil, ťa predsa nemôžem nakresliť! To by nebolo slušné ani pekné. Aspoň čiapočku ti prikreslím na hlavu.

         Štoplík zatľapkal rukami, o tom sa mu ani nesnívalo! S čiapkou bude parádny!

         Ale akú čiapočku? Pani Maliarka nakreslila až sedem čiapočiek, aby si Štoplík vybral: jedna bola červená s brmbolcom a na uši, aké nosievajú celkom malé deti, druhá bola rádionka, tretia čiapka so šiltom, potom nakreslila šoférsku čiapku s veľkými klapkami na uši, potom aj veľkú hrubú baranicu, aj letný slamený klobúk – a nakoniec námornícku čiapku so stužkami naboku.

         Štoplík mal z čoho vyberať.

         – No tak si už vyber! – súrila ho Maliarka, keď vyberal, preberal, a nič nevybral.

         Všetky čiapočky sa mu páčili. Naostatok sa mu však predsa len najväčšmi zapáčila námornícka.

         Už ho tu v nej aj máte! Ako sa vám páči?

         Veru sa aj sám sebe zapáčil, keď mu Maliarka podala zrkadlo. A ešte ako, keď mu ukázala aj obrázok, ktorý nakreslila!

         Hej, lenže z nášho Štoplíka sa vykľul taký onaký, ako sa vraví o nich: podaj mu prst, uchmatne ti ruku.

         Keď už mal čiapočku, zachcelo sa mu ďalšej parády.

         – Pani Maliarka, prosím si ešte nohavičky, aké nosia chlapci, veď aj ja som chlapček! – zaprosil.

         Maliarka znovu vzala ceruzku do ruky – a už mal Štoplík prikreslené aj pekné nohavičky. Potom mu prikreslila ešte topánky so šnúrkami.

         Keď už bol obrázok hotový, Štoplík osmutnel. Díval sa raz do zrkadla, raz na obrázok, a bol nespokojný.

         – Keď ja som pekný len na obrázku, – povedal. – Ale v zrkadle som nahý, nemám ani čiapku, ani nohavičky, ani, ani... – rozplakal sa, plakal a plakal, a prestal plakať, len keď mu pani Maliarka s pánom Redaktorom prisľúbili, že ho podľa obrázku aj vyobliekajú.

         No kde dostať oblek pre Štoplíka?

         Obišli všetky obchody so šatami pre deti. Lenže také maličké, aké by bol Štoplík potreboval, nikde, nikde nemali. Obišli aj všetky hračkárske obchody. Tam mali také i onaké šatočky pre báby, no pre Štoplíka, ktorý chcel námornícke oblečenie a nič iné, sa veru ani v obchodoch s hračkami nič nenašlo.

         Boli už ustatí od chodenia, tak si šli sadnúť do redakcie a tam začali vymýšľať, ako zadovážiť Štoplíkovi námornícky oblek podľa Maliarkinho obrazu. Nakoniec vymysleli toto: Maliarka dala obrázok do časopisu a Redaktor pod obrázok napísal:

         „Milí naši čitatelia a čitateľky! Potrebujeme takýto oblek pre Štoplíka! Kto z vás je taký šikovný, že by ho vedel ušiť, nech to spraví a pošle oblek do redakcie. Každého odmeníme knižkou. A keď príde viac oblekov, bude mať Štoplík toľko námorníckych šatočiek, že mu viac rokov vystačia a bude stále pekný.“

         Pod oznamom bola Štoplíkova presná miera.

         O dva týždne prišlo do redakcie veľa, veľa balíčkov. Mnoho dievčat i chlapcov ušilo námornícke šatočky pre Štoplíka. Pán Redaktor urobil v priečinku miesto pre všetky. Keď do jedných Štoplíka obliekli, povedal mu:

         – Ostatné budeš mať v redakcii. Až zoderieš jedny, prídeš si vziať ďalšie.

         Už mohol ísť Štoplík do sveta.

         – Ale sa zase ukáž! Nie aby sme nevedeli o tebe! Potom by sme sa báli, čo sa ti stalo, ako sa teraz aj o psíka Krasokorčuliara bojíme, – dohovárala Štoplíkovi pani Maliarka, keď sa lúčili.

         – Psík je iste niekde s deťmi, – povedal Štoplík, – a ja ho nájdem. Poviem mu, aby prišiel. A keď nebude chcieť, prídem vám o ňom povedať.

         – Len aby si aj ty tam niekde neostal! A dávaj na seba pozor, aby sa ti nič nestalo!

         Štoplík sa začudoval:

         – Aby sa mi nič nestalo? Ak sa mi nič nestane, tak vám nebudem mať čo rozprávať! Keby sa mi nič nebolo stalo, nebol by som z fľaše vyskočil, ani tu by som teraz nebol!

         – Počkaj, nepresne sme to povedali, – opravil Maliarku Redaktor. – My sme to tak mysleli, aby sa ti reku nič zlé nestalo. Aby ťa napríklad niekto nazad do fľaše nestrčil, alebo aby...

         – Aha, už rozumiem, – prikývol Štoplík.

         Aj Redaktor už začínal chápať, že Štoplíkovi treba všetko presne povedať, lebo on všetko, čo mu povedia, presne počúva.

     

    Tretie rozprávanie o tom, ako sa Štoplík naučil chodiť po uliciach

         Bol už večer.

         Ulica, dlhá a širočizná, húkala, cvendžala, šumela. Prostriedkom prebehovali sem i ta električky, autá, motorky, nákladiaky, po chodníkoch z oboch strán ulice náhlili sa ľudia. A všade svetlá. Svetlá na električkách i dnu v nich, svetlá na autách odpredu i odzadu a svetlá aj nad celou ulicou na vysokých stĺpoch. No najkrajšie boli svetlá vo výkladoch.

         Pristúpil Štoplík k prvému výkladu. Za sklom bola pekná izba. Nik v nej nebýval, bola prázdna. Samý nábytok, ale ani stopy po človeku. Postál Štoplík, či do izby niekto nepríde, ale nik nešiel, len tu i tam sa ešte dakto pred izbou zastavil a potom pokračoval v ceste.

         Odstúpil aj Štoplík, že prejde k ďalšiemu výkladu, kde stálo veľa ľudí, no len čo vykročil, odkopla ho topánka. Zdvihol sa, zase spravil krok, a tu ho postrčila už nie topánka, ale gumená čižma. Znovu vstal, no len čo spravil krok, zase ho dáka topánka alebo čižma zrazila. A tak sa znovu a znovu ocitol pred sklom, za ktorým bola izba bez obyvateľov.

         Ako tak postával a rozmýšľal, ako sa dostať ďalej, zazrel nad sebou dve vysoké biele čižmy. Blížili sa pomaly, nenáhlili sa ako iné topánky a čižmy, vysoké i nízke podpätky.

         Tieto zastavím, pomyslel si, a opýtam sa pána, ktorého čižmy nesú, čo robiť, aby som neostal trčať na jednom mieste.

         A mal šťastie, lebo tie čižmy patrili strážnikovi.

         Pán strážnik povedal Štoplíkovi, že chodiť treba po pravej strane chodníka, vždy s prúdom, a nie proti prúdu ľudí.

         Štoplík sa mu za radu pekne poďakoval, ale keď vykročil po pravej strane chodníka, strážnik ho ešte na chvíľu zastavil.

         – Počkaj! Kam to vlastne ideš? – povedal a pozrel na hodinky. – Takíto chlapíci majú byť už o tomto čase doma!

         Štoplík sa najprv zľakol, ale potom si spomenul na psíka Krasokorčuliara.

         – Viete, poslali ma hľadať psíka. Je biely a má tri čierne fliačiky.

         – Pred chvíľou som presne takého videl hen na rohu ulice pri križovatke, možno tam ešte bude, – povedal strážnik a Štoplík sa mu znovu poďakoval.

         Križovatka bola neďaleko. To bola nádhera! Z oboch, ba ani nie z dvoch, ale zo štyroch strán tej križovatky svietili a zhasínali svetlá. Raz červené, raz zelené. Keď zhaslo červené, rozsvietilo sa zelené. A naopak. A nikde na ulici nebolo vidieť také husté prúdy ľudí ako práve tu na križovatke. Prechádzali naraz, ako na rozkaz. Štoplík si netrúfal prejsť spolu s nimi. Len postával na okraji chodníka, všetko pozoroval, aj na psíka dávno zabudol. Vtom sa však – ľudia práve stáli a autá prebehovali – rozplakal chlapček na druhej strane ulice. Ušla mu lopta a zastala uprostred.

         – Neplač, chlapček, ja ti loptu donesiem! – zavolal na neho Štoplík a rozbehol sa doprostred ulice.

         Lenže vtom práve pribehlo auto a hnalo sa ponad Štoplíka, ktorý nestihol odskočiť.

         Všetci na chodníku stŕpli. Chlapček sa znovu rozplakal. Zľakol sa, že Štoplík teraz pre jeho loptu zahynie. Všetci sa toho báli.

         Ledva verili očiam, keď auto prebehlo. Štoplík ešte stále sedel pričupený k dlažbe. Mal šťastie: dostal sa pod auto medzi dva páry kolies, do prostriedku, kolesá boli dosť vysoké, nič sa mu nestalo.

         Horšie to bolo s loptou. Tá sa dostala presne pod koleso, ktoré ju rozpučilo. Štoplík podal rozpučenú loptu chlapčekovi, ale tomu už lopty nebolo ľúto. Lopty možno kúpiť hocikde v obchode. Ale takého milého vrtkého Štoplíka hocikde nestretneš!

         Tak sa zoznámil Štoplík s malým Ivkom. Ivko chcel, aby Štoplík šiel s ním ďalej, ale Štoplík nechcel. Povedal, že ide do sveta hľadať psíka Krasokorčuliara. Potom ešte povedal Ivkovi:

         – Keby si ho náhodou uvidel, tak mu aj ty povedz, aby prišiel k pani Maliarke a k pánu Redaktorovi do časopisu Pre naše deti. Veľmi ho už čakajú.

         – No, poď, zase svieti zelená, – ťahala mamka Ivka preč, – zase ju premeškáme, a potom už na červenú nebudeme môcť prejsť.

         Tak sa Štoplík dozvedel, že svetlá na rohoch ľudí riadia, kedy smú prejsť cez ulicu, alebo kedy majú zastať na okraji chodníka a nechať prechádzať autá.

         Aj on prešiel na druhý bok ulice, keď svietila zelená, a potom si opakoval pri chôdzi:

         – Keď zasvieti červená, smú ísť autá a ľudia musia stáť. A keď zasvieti zelená, ľudia už môžu prejsť cez ulicu a autá musia stáť a čakať na svoj čas prechodu.

         Dlho si to Štoplík opakoval, aj si to vyskúšal na nejednej križovatke, medzitým ľudia i prestali prechádzať križovatkami, celkom sa vytratili z ulíc, aj svetlá na rohoch prestali svietiť, bola noc.

         Ulice spustli, len tu i tam prebehlo nejaké auto, zacvendžala električka, ktorá šla spať. Začalo pršať a aj Štoplíkovi sa chcelo spať.

         Ale kde nájsť strechu nad hlavou?

         Blízko pri rohu širokej ulice stála búdka. Dvere na nej boli pootvorené. Štoplík skočil do búdky, našiel tam v kúte handričku, prikryl sa ňou a zaspal. Handrička bola naolejovaná, ale Štoplíkovi bolo všetko jedno, bol veľmi ustatý, chytro zaspal. A tá búdka bola búdka taxikárov. Telefón v nej neraz cengal, vtedy skočil dnu taxikár a opakoval si adresu, ktorú mu povedali z druhého konca telefónu. Veru, telefónna búdka taxikárska ani v noci nespí.

         Ale Štoplík to všetko už nepočul, nevidel, nevnímal, lebo spal, tuho spal.

     

    Štvrté rozprávanie o tom, ako Štoplík do mláky spadol, aj z nej vyviazol

         Už siedmy deň sa potuloval Štoplík mestom. Poznal už veľa, veľa ulíc, domov i obchodov, prejazdil krížom-krážom všetky štvrte mesta. Električkami i autobusmi.

         Teraz iste niekto povie, ako, reku, mohol nastupovať taký maličký na električky i autobusy, veď schodík, ktorým sa hore vystupuje, je pre takého Štoplíka privysoký! A či ste zabudli, ako z fľaše vyskočil? Kam on nohami či rukami nedočiahne, ta skočí. A lístok od neho nik nepýtal, pretože bol menší aj od najmenších chlapčekov, a od tých lístky nik nepýta.

         Keď už teda siedmy deň putoval, dostal sa do ulice, ktorá nebola vydláždená asfaltom. Ulica sa končila pred domom, kde chlapci hrali futbal.

         Rozbehol sa rovno za nimi, no nedíval sa pod nohy – a zrazu stál až po bradu v mláke. Nie, utopiť sa nemohol, Štoplík by sa ani v tom najväčšom oceáne neutopil, ale mláka jednako len bola nepríjemne chladná a špinavá. Poobzeral sa, kade by sa mohol dostať najbližšie späť na suchú zem, keď vtom zazrel pred sebou veľkú pomarančovú kôrku: kolembala sa na mláke ako malá loďka. Vyhupol sa na ňu, vesloval, tu jednou, tu druhou rukou začieral do vody. Veslovanie sa mu tak zapáčilo, že aj na chlapcov a na futbal zabudol. Vtom ho však skoro celého zaliala vlna. Mláka sa rozvlnila, voda sa na všetky strany rozprskla a zastriekala Štoplíka. Utrel si oči, a ako si ich utieral, ozve sa zrazu pri ňom:

         – Aha, Štoplík na pomarančovej kôrke!

         Chlapec vylovil z mláky loptu, hodil ju ostatným chlapcom, ale od Štoplíka sa už nepohol.

         – Čože? – začudoval sa Štoplík. – Vari ma poznáš?

         I vyskočil zo svojej pomarančovej loďky na breh mláky celý natešený a zastal pred chlapcom.

         – Ako by som ťa nepoznal?! Veď si ty Štoplík, aha! – povedal chlapec, vytiahol z vrecka časopis Pre naše deti a roztvoril ho v prostriedku. – No, však si to ty? – spytoval sa a zároveň si obzeral Štoplíka.

         A Štoplík zase hľadí do časopisu na seba. Aha, veď je to obrázok, ktorý podľa neho kreslila pani Maliarka! Začal o tom rozprávať chlapcovi, ale ten už všetko vedel: ako z fľaše vyskočil, aj ako ho pán Poet hneď zobral k pani Maliarke, aj ako ho tá kreslila, aj ako mu potom čitatelia časopisu Pre naše deti ušili podľa obrázku šatočky.

         To všetko sedelo, okrem toho pána Poeta.

         – Aký pán Poet? Takého som nevidel, ani nepoznám! To je vymyslené! – rozčuľoval sa Štoplík.

         – No predsa ten pán, ktorý ťa zobral k Maliarke, a ktorý potom všetko o tebe spísal. Básnik, vieš, to je taký, čo píše veršíky, rozprávky...

         – To bol predsa Redaktor, a nie Poet, – trval na svojom Štoplík.

         – Tak má asi dve mená, – povedal Ivko. – Ale to Poet je krajšie, lebo je kratšie.

         – A ty už vieš aj čítať, keď si to všetko prečítal? – spýtal sa zrazu Štoplík zarazene.

         – Pravdaže, – pyšne odvetil chlapec.

         No keď ho Štoplík poprosil, aby mu od slova do slova všetko z časopisu prečítal, chlapec začal uhýbať:

         – Teraz nemám čas, a vôbec, vieš, je to pridlhé.

         Štoplík osmutnel.

         – A ja neviem čítať, – povedal a z očí mu vyhŕkli slzy.

         – Neplač, Štoplík, – začal ho chlapec utešovať, – ja ti teraz poviem pravdu: ani ja neviem ešte čítať, iba niektoré písmenká. Tie ma naučil náš Fedor, môj starší brat, on už chodí tri roky do školy. Aj ja pôjdem najbližšiu jeseň, a až pôjdem, všetko sa naučím. No a toto, čo je tu o tebe napísané, nám prečítala v škôlke naša pani učiteľka. A ja sa volám Ivko. Vieš čo? Poď ku mne, chceš?

         – Ja by som tiež chcel ísť do škôlky, – povedal Štoplík a doložil: – A raz by som chcel chodiť i do školy a naučiť sa čítať.

         – Ak prídeš ku mne, ja ťa zavediem do škôlky, – prisľúbil mu Ivko, a tak šiel Štoplík s ním.

         – Ale naozaj sa voláš Ivko? – spytoval sa ho cestou.

         – Prečo?

         – Lebo ja už jedného Ivka poznám, tomu som chcel zachrániť loptu spod kolies auta.

         – Jojojoj, Ivkov jesto na svete, koľko chceš!

         – A Štoplíkov?

         – Zatiaľ som len o tebe počul.

         Štoplík sa zamyslel. Nevedel, či je to dobre a či zle, že je len on Štoplíkom na svete, že okrem neho viac Štoplíkov niet. Ale ktovie? Nerozmýšľal dlho. Už aj vstupovali do veľkého nového domu s balkónmi, o chvíľu už Ivko otváral dvere do bytu kľúčikom, ktorý si so šnúrkou zvesil z krku.

     

    Piate rozprávanie o tom, ako sa chlapci o Štoplíka pobili

         Len čo vošli do izby, strčil Ivko Štoplíka na policu medzi knihy a hračky a povedal:

         – Musím si ťa skryť. Fedorovi ťa nedám.

         Štoplík sa necítil dobre v škáročke za knihami. Čo to Ivko povedal? Nedám si ťa... hm... Fedorovi ťa nedám. Kto je Fedor? Brat? Aj toho by Štoplík rád poznal. Prečo by nemohol? Nerozumel ani tomu, prečo ho Ivko chce pred niekým skryť. Aj vyšiel z úkrytu, chcel si to všetko dať od Ivka vysvetliť, no ten ho preľaknutý už aj strčil späť a naznačoval mu, aby bol ticho. Vtedy sa práve otvorili dvere a vošiel dnu Fedor.

         Sadol si za stôl, otvoril knižku a začal čítať.

         – To máš novú knihu rozprávok? Prečítaj aj mne dačo! – poprosil ho Ivko.

         – Daj pokoj, šracík, – odvrkol mu Fedor len tak ponad plece.

         Chudák Ivko! pomyslel si Štoplík v škáročke za knihami a hračkami. Ako škaredo s ním Fedor hovorí!

         Ale Ivko o chvíľu už vôbec nebol chudák. Drgol zlostne lakťom do Fedora, Fedor vyskočil a pľusk mu jednu po tvári. Ivko odskočil, potom zase priskočil a podskočil, a bum! Aj on dal Fedorovi jednu pod bradu.

         Štoplík si aj oči zakryl od ďalšej hrôzy: Fedor teraz zdrmal Ivka za vlasy, trepol ho ešte dlaňou po zadku a potom posmešne skríkol:

         – Aha ho, ako sa naparuje, taký, taký... štoplík voľáky!

         Len čo Štoplík začul svoje meno, zoskočil z police rovno na stôl pred rozhnevaných bratov a zvolal:

         – Tu som! Čo chceš?

         No, bolo mu to treba!

         Nato ho hneď obidvaja schytili: jeden ho zdrapil za hlavu, druhý za nôžky a začali sa o neho ťahať. Naťahovali ho, mykali ním na jednu, druhú, tretiu i štvrtú stranu. A pritom do kriku, jeden i druhý:

         – Môj je, nechaj ho!

         – Ba môj, pusť ho!

         Ako to, pomyslel si Štoplík, vravia mi jeden i druhý „môj“, a pritom ma takto nivočia. Čo som im spravil? A keď ma už nivočia, prečo hovoria „môj“?

         No začalo mu v hlave hučať a už nevedel ani rozmýšľať, už len na to čakal, kedy mu ruky či nohy vytrhnú, alebo dolámu.

         Napokon sa mu aj v očkách zatmelo a už nič nevidel, nič nepočul…

     

    Šieste rozprávanie o tom, ako chcel Štoplík plechového vojačika i plyšového medvedíka zachrániť

         Keď sa Štoplík prebral, bola už hlboká noc.

         Oblokom svietil dnu mesiac. Na dvoch posteliach spokojne vydychovali zo spánku Fedor i Ivko. Ivko sa ešte aj usmieval zo sna, iste sa mu dačo pekné snívalo. Tu si Štoplík pomyslel, že sú to vlastne dvaja milí, pekní chlapci. Aj sa zaradoval, že má nových kamarátov. Jedného menšieho s brčkavými vlasmi a druhého väčšieho s hladkými, dozadu sčesanými tmavými vlasmi. Na noc ich mal stiahnuté sieťkou. Cez deň bol strapatejší. Cez deň vyzeral celkom inak...

         Štoplík sa s námahou začal rozpomínať, čo sa vlastne v tejto izbe pred nocou stalo.

         No nestihol to domyslieť – zaujal ho bolestný ston. Obzrel sa za zvukom – a to plechový vojačik na polici stonal. Chytal si ľavou zdravou rukou pravú, ktorá mu v lakti voľne ovísala.

         Štoplík mu chcel pomôcť, no nestihol k nemu priskočiť – zaujal ho nový bolestný zvuk: skučanie. Pozrel tou stranou – a to zase plyšový medvedík. Hladkal si labkou na hlave miesto, kde mal kedysi ľavé ucho a kde mu teraz miesto ucha visel len kúsok čiernej cverny. Pravé ucho mal ešte celé a zdravé.

         Znovu pozrel Štoplík na oboch chlapcov, milo sa zo spánku usmievajúcich, i pomyslel si, že to predsa len nie sú takí milí a dobrí chlapci, ako teraz vyzerajú. Ba celkom iní boli i včera večer. Bleskurýchle mu švihlo hlavou, čo sa aj s ním v tejto izbe odohralo, kým nestratil pamäť.

         Brr, striasol sa, nechcem veru vyzerať raz tak ako ten vojačik alebo medvedík!

         Znovu sa striasol, keď si spomenul na včerajšiu bitku, i pošepol vojačikovi aj medvedíkovi:

         – Hej, bračekovci, počujte: hybajme my preč odtiaľto! Vari len nebudeme čakať, kým nám tuto tí dvaja ruky-nohy povytŕhajú?

         Ale oni mu neodpovedali: vojačik len znovu zastonal a medvedík znovu zaskučal.

         Štoplík zobral vreckovku z priehradky, obviazal vojačikovi ruku, aby mu neovísala v lakti. A medvedíkovi pofúkal na hlave miesto, kde mal kedysi ľavé ucho.

         Už nestonali, neskučali.

         – Ako ťa volajú? – spýtal sa teraz Štoplík pošepky vojačika.

         – Ja som Fedorov, – povedal vojačik a zasalutoval zdravou rukou.

         – A teba ako volajú? – obrátil sa Štoplík k medvedíkovi.

         – Ja som Ivkov, – povedal macko a pokýval zdravým uchom.

         Hm, pomyslel si Štoplík, títo chudáčikovia od bitky tak osprosteli, že aj svoje poctivé mená zabudli!

         A naozaj. Darmo im dával ďalšie otázky, nič nevedeli na ne odpovedať, len zastonať alebo zaskučať, alebo zopakovať to svoje „ja som Fedorov“ a „ja som Ivkov“. Ani ujsť nechceli.

         – Nuž čo, keď nechcete, tak nechcete, – povedal Štoplík, – nasilu nikoho nemožno vyslobodiť.

         Vyškriabal sa hore na rám pootvoreného okna a vyskočil. Mesiac jasne svietil a všetko osvetľoval. Štoplík doskočil na mäkkú kopu piesku pred domom, a to rovno do tunela, ktorý si tam popoludní vyhĺbili malé deti. Do toho pieskového tunela si Štoplík ľahol a prespal v ňom do rána.

         Keď potom ráno začali ľudia vychádzať z domu, díval sa pozorne, kedy vyjde Ivko. Vyšiel, ale Štoplík sa k nemu nepridal. Nechcel byť už Ivkov „môj“. No zato chcel poznať cestu do škôlky. Preto striehol, kde Ivko ide, a šiel o hodný kus za ním.

         Ivko zašiel za jednu i druhú zákrutu ulice a potom sa dal hore briežkom rovno k bielo natretej, stále otvorenej bránke. Tou vošiel do dvora a z neho do bieleho domu. Bránkou vchádzalo dnu aj veľa iných chlapcov a dievčat. Podaktorí šli sami, iní zase s mamičkou alebo oteckom.

         Vošiel aj on bránkou na dvor, tu si napravil čiapočku na hlave aj rozviazané šnúročky na topánkach a iba potom zaklopal na dvere.

    Zobraziť všetko