Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Stručne o autorovi

    Narodila sa 4. mája 1943 v Bratislave, kde vychodila základnú a strednú školu. Po maturite roku 1960 pracovala ako robotníčka

    Narodila sa 4. mája 1943 v Bratislave, kde vychodila základnú a strednú školu. Po maturite roku 1960 pracovala ako robotníčka v Západoslovenských tlačiarňach. V rokoch 1961 – 1966 študovala novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia sa stala redaktorkou týždenníka Predvoj a roku 1968 redaktorkou týždenníka Nové slovo. Tam bola od roku 1975 vedúcou redaktorkou kultúrneho oddelenia až do roku 1986. V rokoch 1986 – 1990 pôsobila ako novinárka v Moskve a venovala sa aj literárnej tvorbe. Po návrate bola redaktorkou Nového slova a Pravdy. Žije a tvorí v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Stručná charakteristika tvorby

    Ako prozaička debutovala novelou Fúkni do púpavy o spolužití manželského páru výtvarníčky a básnika. Jej

    Ako prozaička debutovala novelou Fúkni do púpavy o spolužití manželského páru výtvarníčky a básnika. Jej románová novela Dom pod morušou, podľa ktorej bol nakrútený aj televízny film, stvárňuje príbeh viacgeneračnej bratislavskej rodiny. Po zbierke poviedok a čŕt Zimné búrky a novele adresovanej staršej mládeži Dievčence nasledoval román o životnom štýle súčasných intelektuálok Núdzové priznanie. Postrehy zo svojho moskovského pôsobenia zachytila v publicistickej próze Kankán nad Kremľom. Rozmarné poviedky zo zbierky Nový Dekameron spája príbeh mladej pracovníčky knižnice. V tematike písania o súčasnej žene pokračuje aj v próze Z denníka zrelej ženy. Prezentuje v nej viaceré stránky svojho umeleckého snaženia: usiluje sa o úprimnosť a nefalšovanosť, o zvýraznenie ženského cítenia a vnímania sveta. Jej obnaženie svojho pocitového sveta je pôvabné a v mnohom odvážne. Viaceré jej prózy vychádzali v časopisoch (Slovenka: Madony a hriešnice, Z denníka zrelej ženy) a v zborníkoch súčasných prozaičiek (Espresso Eva, Zbližovanie a i.). Ako profesionálna novinárka sa venuje kultúrnej publicistike, zvlášť žánru rozhovorov. Venuje sa najmä tvorivým rozhovorom s výtvarnými umelcami (knižne Dialógy v ateliéroch), v poslednom čase píše aj zaujímavé nekrológy o známych osobnostiach, ktoré dotvárajú kolorit bratislavského umeleckého života.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Pre deti a mládež

    • Dievčence (1984)

    Literárna veda

    Publicistika

  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Helena Dvořáková-Jancurová – 75 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 5, s. 154 – 155.

    ŠAH: Helena Dvořáková-Jancurová – 75 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 5, s. 154 – 155.

    MRÁZ, Peter: Na domácom piesočku (Slovenská literárna veda 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXVIII.

    ŤAPAJOVÁ, Elena: Helena Dvořáková: Pýtačky. Niekoľko z tých tisíc stretnutí za tých pár desiatok rokov. In: Knižná revue, roč. XX, 5. 1. 2010, č. 1, s. 11.

    ŤAPAJOVÁ, Elena – DVOŘÁKOVÁ, Helena: Krehká sila vášne (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 19. 11. 2008, č. 24, s. 12.

    ŠAH: Helena Dvořáková-Jancurová – 65. (Pripomíname si.). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 5, s. 158.

    MALITI, Eva: Poviedky o dnešnom svete. Helena Dvořáková: Plaché rozkoše (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 13. 2. 2008, č. 4, s. 5.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    OBERT, V.: Helena Dvořáková-Jancurová. In: Sliacky, O., ed.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    BÁTOROVÁ, Mária – DVOŘÁKOVÁ, Helena: Prekážky patria k profesii (Rozhovor s novinárkou a spisovateľkou Helenou Dvořákovou). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 9, s. 68 – 72.

    ŠIMULČÍKOVÁ, J.: Provokujúca idyla (Helena Dvořáková: Z denníka zrelej ženy). In: Literárny týždenník, 16, 2003, č. 1 – 2.

    ŠAH: Helena Dvořáková – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 5, s. 159.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Estetický výraz a noetika krízy subjektu (v próze slovenských autoriek). In: Studia aesthetica VI. Prešov: Prešovská univerzita 2003, s. 109 – 134.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Príťažlivá výpoveď o jednej „zrelosti“ (Helena Dvořáková: Z denníka zrelej ženy). In: Knižná revue, roč. XII, 2. 10. 2002, č. 20, s. 5.

    PŘÍHODOVÁ, D.: Túžba po láske a harmónii. In: Pravda, zv. 12, 8. 11. 2002, č. 260.

    SUBALLYOVÁ, Ľ.: Slovo svedčí o mysli, oči o duši. In: Pravda, zv. 12, 25. 5. 2002, č. 120.

    VOLÁROVÁ, A.: Tri svadby a zrelá žena (Helena Dvořáková: Z denníka zrelej ženy). In: RAK, 7, 2002, č. 11 – 12.

    FARKAŠOVÁ, E. – DVOŘÁKOVÁ, H.: Dostať do rozhovorov nevysloviteľné (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 43.

    HAJKOVÁ, Ľuba – DVOŘÁKOVÁ, Helena: Kým žiješ, ži! Neumieraj dopredu. Hovorí publicistka a spisovateľka Helena Dvořáková. (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XI, 4. 4. 2001, č. 7, s. 12.

    TUČNÁ, E.: Marginálie o literatúre pre deti. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 2000.

    FARKAŠOVÁ, E.: O potrebe príbehu (Helena Dvořáková: Nový Dekameron). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 14.

    FERKO, Miloš: Seansy. Helena Dvořáková: Nový Dekameron (poviedky o tele a duši). In: Knižná revue, roč. IX, 17. 3. 1999, č. 6, s. 5.

    GAJDOŠ, M.: Príbehy o láske (Helena Dvořáková: Nový Dekameron). In: Literika, 4, 1999, č. 2.

    ŠPAČEK, J.: Slepačí Dekameron (na dušu) (Helena Dvořáková: Nový Dekameron). In: Romboid, 34, 1999, č. 3.

    ŠAH: Helena Dvořáková – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 5, s. 158.

    KOPÁL, J.: Teenagerský svet v prózach s dievčenskou hrdinkou. In: Žánrové hodnoty literatúry pre deti a mládež (4.). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 1997.

    LENČO, J.: Vážne i rozmarne (Helena Dvořáková: Kankán nad Kremľom). In: Slovenské pohľady, 4 + 111, 1995, č. 2.

    BOBOK, J.: Očami spomienok ženy (Helena Dvořáková: Kankán nad Kremľom). In: Slovenské pohľady, 4 + 110, 1994, č. 6.

    FARKAŠOVÁ, E.: Vône a pachy zobrazovaného sveta (Helena Dvořáková: Kankán nad Kremľom). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 17.

    HAJKOVÁ, Ľ.: Kankán života (Helena Dvořáková: Kankán nad Kremľom). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 9.

    HOLKA, P.: Literárny kankán. In: Pravda, zv. 4 (75), 4. 3. 1994.

    MARUŠIAK, O.: O rozklade pred koncom Sovietskeho zväzu (Helena Dvořáková: Kankán nad Kremľom). In: Pravda, zv. 4 (75), 22. 4. 1994, č. 92.

    PŘÍHODOVÁ, D.: Vydarený kankán nad Kremľom (Helena Dvořáková: Kankán nad Kremľom). In: Večerník, zv. 39, 26. 4. 1994.

    ČÚZY, L.: Opäť emancipácia (Helena Dvořáková: Núdzové priznanie). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 8.

    SULÍK, I.: Bez farby, chuti a zápachu (Helena Dvořáková: Núdzové priznanie). In: Romboid, 23, 1988, č. 10.

    KOPÁL, J.: Helena Dvořáková: Dievčence. In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 8.

    TUČNÁ, E.: Helena Dvořáková: Dievčence. In: Zlatý máj, 29, 1985, č. 4.

    BAGINOVÁ, O.: Dievčatá dnešných čias (Helena Dvořáková: Dievčence). In: Nové knihy, 1984, č. 42.

    KOCHOL, V.: Helena Dvořáková: Zimné búrky. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 5.

    SULÍK, I.: V slonovinovej veži (Helena Dvořáková: Zimné búrky). In: Romboid, 16, 1981, č. 1.

    JURČO, J.: Helena Dvořáková: Dom pod morušou. In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 6.

    ONDERA, P.: Málo presvedčivé poviedky (Helena Dvořáková: Zimné búrky). In: Ľud, zv. 33, 19. 9. 1980, č. 222.

    ŠPAČEK, J.: Symptómy súčasnosti (Helena Dvořáková: Dom pod morušou). In: Romboid, 15, 1980, č. 11.

    ŠPAČEK, J.: Ústup z pozícií (Helena Dvořáková: Zimné búrky). In: Smena na nedeľu, zv. 33, 9. 9. 1980, č. 213.

    VEĽKÝ, J.: Osudy emancipovaných žien (Helena Dvořáková: Dom pod morušou). In: Pravda, zv. 61, 9. 8. 1980, č. 187.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Diagnózy (Helena Dvořáková: Zimné búrky). In: Smena na nedeľu, zv. 33, 9. 9. 1980, č. 213.

    HAJSTEROVÁ, K.: Helena Dvořáková: Fúkni do púpavy. In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 3.

    ROTHMAYEROVÁ, G. – DVOŘÁKOVÁ, H.: Nielen o próze (Rozhovor). In: Smena, zv. 32, 27. 2. 1979, č. 41.

    FELDEKOVÁ, O. – DVOŘÁKOVÁ, H.: Naše interview s Helenou Dvořákovou (Rozhovor). In: Nové slovo, 20, 1978, č. 34.

    HALVONÍK, A.: Pokorne a s úžasom (Helena Dvořáková: Fúkni do púpavy). In: Práca, zv. 33, 25. 5. 1978, č. 121.

    ONDERA, P.: Typ mužnej prózy (o ženách) (Helena Dvořáková: Fúkni do púpavy). In: Nové slovo mladých, 1, 1978, č. 10.

    PROCHÁCKA, J.: V zajatí manželského päťuholníka (Helena Dvořáková: Fúkni do púpavy). In: Pravda, zv. 59, 11. 5. 1978, č. 109.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Nová knižka poviedok Plaché rozkoše spisovateľky a publicistky Heleny Dvořákovej je zvonka tak trochu ladená do retroštýlu.

    Nová knižka poviedok Plaché rozkoše spisovateľky a publicistky Heleny Dvořákovej je zvonka tak trochu ladená do retroštýlu. Retroštýl evokuje obálka – dôvtipná grafická úprava vyvolá spomienku na známe knižné ilustrácie Josefa Čapka. K retru odkazuje žltkastý hrubý papier, aj fotografie vo vnútri. No trinásť krátkych poviedok odzrkadľuje dnešný život. Témy niektorých poviedok sú aktuálne, až pálčivé. Autorka si však nekládla za úlohu podrobiť ich hlbším analýzam, buduje na novinársky rýchlom postrehu, ktorým závažnosť problému zachytí. Z poviedok čerpajúcich zo súčasnosti tiež chvíľami zavanie nostalgická túžba po inej, už neexistujúcej Bratislave, obývanej milými ženami a galantnými mužmi. Bol to život v istom zmysle meštiacky, ale aj bohémsky a kultúrny, a určite humánnejší než ten dnešný. Dvořáková opisuje svoj svet, podáva ho ako dôverne známy priestor, jeho intímnosť vie vyjadriť výstižnými, s ľahkosťou vyslovenými slovami. Ženská pozorovateľka má s jemnou presnosťou odpozorované životné situácie, najmä z mužsko-ženských vzťahov. Jej hrdinky nie sú frustrované, ani priveľmi komplikované, sú to ženy veľmi ženské, chodia po svete s otvorenými očami i ušami, s čuchom, hmatom a veľkou chuťou.

    Eva Maliti

    Ak v našej próze debutuje autor s naozaj podnetným dielom, je to skôr prekvapenie ako samozrejmosť. Prekvapením o to príjemnejším je knižná prvotina mladej autorky Heleny Dvořákovej, ktorá s lyrickým názvom Fúkni do púpavy vyšla v nakladateľstve Pravda (1978). Vonkoncom tu však nejde iba o lyriku či lyrickú sebaštylizáciu. Neveľká novela je svedectvom o autorke s triezvou cieľavedomou, ale otvorenou prozatérskou koncepciou, s neobvyklou zásobou neošúchaných myšlienok a s kultúrou prejavu hodnou pozornosti. Dvořáková pohrdla olympijskými výškami i „večnými témami“ mladej prózy a svoju spisovateľskú zvedavosť nasmerovala priamo a bez veľkých gestikulácií na najprozaickejšiu každodennosť. Oplatilo sa jej to. Z jej pera vyšla próza, ktorá síce v mnohom korešponduje s tradičnou „ženskou otázkou“ v literatúre, ale ktorá sa bezpečne vyhla plytčinám sentimentalizmu.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Čo bolo prvé? Beletria alebo publicistika...? Prvé boli príbehy. Rozprávala som ich priateľkám a neskôr písala do zošitov. Najradšej som
    Čo bolo prvé? Beletria alebo publicistika...? Prvé boli príbehy. Rozprávala som ich priateľkám a neskôr písala do zošitov. Najradšej som ich však počúvala a čítala. Priviedli ma aj k štúdiu žurnalistiky. Až tam som zistila, že novinárstvo je niečo celkom iné ako literatúra, ale má s ňou styčné body. Mala som to šťastie, že mi ako hlavný žáner „prischli“ rozhovory s umelcami. Robím ich celý život a verím, že je to určitá forma literatúry – hoci ide o aktuálne dialógy, dúfam, že obsahujú viac než fakty. Chcem tam dostať aj to nevysloviteľné o tej-ktorej osobnosti.
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Z redakcie časopisu pre mládež (Super Ohník) som dostala peknú ponuku – písať denník dievčaťa na pokračovanie, a to aj s autentickými
    Z redakcie časopisu pre mládež (Super Ohník) som dostala peknú ponuku – písať denník dievčaťa na pokračovanie, a to aj s autentickými ukážkami písma a kresbičiek z denníka. Je to moja obľúbená činnosť – ilustrovala som si perovkami knižku Kankán nad Kremľom a svojho času aj časopiseckú verziu poviedok Nový Dekameron. Robím to veľmi rada a neraz pred  experimentom uprednostňujem zdanlivo infantilnú polohu, ktorá poskytuje rovnaký priestor na úprimnosť a na objavy.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Bibliotéky 2008 za poviedkovú knihu Plaché rozkoše.
  • Ukážka z tvorby

    SPOVEĎ ODVRHNUTÉHO MLÁDENCA (z knihy Z denníka zrelej ženy )        Zvonenie znelo naliehavo.

    SPOVEĎ ODVRHNUTÉHO MLÁDENCA (z knihy Z denníka zrelej ženy)

           Zvonenie znelo naliehavo.

           Angela so zvláštnym pocitom dôležitosti zodvihla redakčný telefón. Čakala, že sa ozve nejaká inštitúcia.

           – Mohol by som sa s vami pozhovárať? Tu je Virgil.

           – Ako si ma tu našiel? – začudovala sa Angela, keď začula, že volá Madlenkin nápadník. – Veď som ešte nikomu nedala číslo. Ani sama ho neviem.

           – Zistil som si. Rád by som sa s vami pozhováral. Môžem prísť k vám?

           – O štvrtej budem doma.

           Angela chvíľu mlčky sedela. Čo sa deje? Madlenka ho asi definitívne pustila k vode a on sa chce vyžalovať. Angela dnes asi bude vŕbou. Hoci Virgil je skôr drevorubač než šeptajúci trpiteľ. Vŕbu skôr zotne, než by sa zveril. Ale možno naozaj trpí – a vtedy človek stvára...

    «

           Napriek obavám z Virgilovej spovede, napriek Milanovej smrti vrátila sa Angela domov plná príjemného sebavedomia. Prvý deň v novej profesii zvládla. Prvý deň je len jeden. Druhý deň už nebude v redakcii až takým nováčikom. Nech by sa čokoľvek dialo, už to nebude ten strašný prvý deň. Už ju nebudú okukovať ako novú.

           Rozhliadla sa po byte. Bolo vzorne upratané. Rodina asi chcela naznačiť, že v prípade potreby jej pomôžu s domácimi prácami. Pootvorenými dverami kúpeľne čerstvo voňala mokrá bielizeň. Rekvalifikácia, ktorú Angela podstupovala, akoby jej zvýšila vnímavosť – čuch i chuť. Cítila prílev energie. Rozhodla sa, že na oslavu nového života upečie kačku. Zmrazená kačka, ktorú vytiahla z temnôt chladu, sa jej vyšuchla z rúk a spadla na palec nohy. Angela skríkla od bolesti a jedu: nazlostila ju vlastná nešikovnosť. Takéto surové memento, keď už začala byť presvedčená, že je perfektná!

           Virgil sa prihnal aj s tromi ružami, ktoré museli byť v zimnom období veľmi drahé. Jeho duševný stav je zrejme katastrofálny.

           – Pani Danglová, – sadol si v kuchyni, kde sa slávnostným otáčaním v mikrovlnke rozmrazovala kačka. – Prečo si myslíte, že sa so mnou Madlenka rozišla? Musím to vedieť. Vy to určite viete, ste jej matka.

           – O tom mi naozaj nič nepovedala. Navyše – ide o nevyspytateľné veci. Možno to ani sama presne nevie. Ja ťa mám rada, však vieš. Bola som spokojná, že spolu chodíte. Čo ti viac môžem povedať?

           – Podľa mňa je rozmaznaná, – zaútočil Virgil. – Keby bola seriózna, aspoň by mi vysvetlila dôvody.

           – Dovoľ, rozmaznaná nie je. Veď to kritizuješ mňa. Možno je zbabelá, asi ti nevie povedať nepríjemné veci do očí. To beriem na seba. Aj ja som taká. Ale už som sa trocha naučila byť otvorená.

           – Dobre, že sa môžem pozhovárať aspoň s vami.

           – Keď človek niekoho stratí, hľadá ho v jeho blízkych. Ale je to klamlivé. Ja ju nemôžem k ničomu donútiť.

           – Teta, sľúbte mi niečo. Povypytujte sa Madlenky, prečo sa so mnou rozišla. Inak budem mať komplex na celý život. Viete – ako chlap.

           Angela sa mierne zapýrila.

           – Ale Virgil, čo to hovoríte, začala mu nevdojak vykať. – Čo si robíte z rozmarov jednej dievčiny. Vy môžete byť chlap predovšetkým tým, že si budete dôverovať.

           – Ja myslím také zložitejšie veci... To, čo sa nedá ovládať vôľou. Možno robím niečo zle. Keď sa už máme rozísť, nech sa aspoň poučím.

           Virgil sa konečne usmial svojím figliarskym úsmevom a Angela pochopila, že ju trocha aj naťahuje. Čoraz väčšia bezprostrednosť musí kráčať vedno s humorom, inak by ju ľudia neuniesli. Aj Angela sa usmiala.

           – Aký ste milenec, to sa sprostredkovane nedozviete. To musíte mať z prvej ruky.

           Teraz upadol do rozpakov Virgil, čo Angelu potešilo. Bol to dôkaz, že sa nedala vmanévrovať do úlohy bezpohlavnej stareny, ktorej už možno hovoriť všetko, a v debate nateraz získala prevahu.

           – Nedáš si čaj? – prešla opäť na tykanie.

           Nebezpečná téma doznela. Považovala sa síce za nekonvenčnú, ale nemala rada príliš dôverné rozhovory s predstaviteľmi mladej generácie, navyše, ak sa to týkalo jej dcéry. Vtedy sa stávala priam prudérnou.

           Virgil čaj chcel, posedel, ale už si nemali veľmi čo povedať. Predsa len, bola matkou jeho lásky, ktorá ho opustila, čiže – t. č. nepriateľka. Pozorovala, ako pije, ako drží šálku tento celkom cudzí človek, ktorý sa mohol stať členom rodiny. Zrazu by bol blízky, do všetkého zasvätený. Raz by Angelu možno aj pochovával. Bol by s nimi na Vianoce, bol by otcom jej vnúčat, všetko by sa pomiešalo, stmelilo. Dva rody, dve nátury, dva príbehy. Angela bola na to istý čas nachystaná, celkom sa jej páčil: bol veľký, fyzicky zdatný, schopný, všetko vybavil. Vedel vystupovať, bol by dobrým hovorcom rodiny. Aj Angela v ňom cítila istú oporu. Z neznámych dôvodov sa však vzťah ďalej nekoná. Madlenka prerušila lásku. Nikomu nič nevysvetlila. Ani jemu. A on, racionálny samec, nič nechápe. Len sa rozčuľuje a radí sa s mamou. Myslí si, že vzťah vydiskutuje. To je asi príčina rozchodu. Dotyky, chlapče, dotyky, mala mu povedať, tie rozhodujú!

    «

           Keď odišiel, Angela vytiahla kačku z mikrovlnky. Bola pomerne malá a bledá ako líca nevinnej panny. Vyzerala dosť nechutne. Nasypala do nej majoránu, vložila jablko a podliala ju vodou. Všetko, čo súviselo s kačkou, napriek jej vzhľadu, pripadalo Angele obradné: kačka patrila k slávnostným okamihom.

           Sneh padal, na stole ležali ruže od Virgila. Dala ich do štíhlej vázy, sadla si k nim a premýšľala. Počet ľudí, ktorí súvisia s jej životom, sa znásobuje: geometrickým radom narastajú príbehy a problémy, ktorými sa Angela zaoberá. Namáha jej to psychiku. Niektoré záležitosti dostatočne neprecíti, nedomyslí. Je ako Virgil, zanedbáva dotyky, pohľady, náznaky. Spolieha sa iba na modernú komunikáciu, na slovo. Ale koľko signálov dostáva človek z prírody a od ľudí inak...

           Napríklad cez kvety. Ako dávno už nedostala ruže! Tieto od Virgila sú síce celkom nevinné, ale čo keby jej tak priniesol kyticu ruží nejaký cudzí muž? Napríklad Marek. Ani si nespomína, že by jej niekto cez kvety vyznal lásku. Podostávala mnoho kytíc, ale takú, ktorá by bola vyznaním, to nie. Kytica je asi priveľmi nápadný prostriedok na prvý náznak lásky. To každý vidí, to sa nedá odtajiť. Keď tak zapátra v pamäti, musí konštatovať, že najčastejšie prvý signál o láske či záujme dostávala cez zrak. Oko vyslalo sondu do jej oka a ona vydržala pohľad. Opätovala ho, alebo aj nie. Podľa toho, o koho išlo. Aj ona sa vedela tak veľavýznamne pozrieť, že až. Spomenula si na niektoré z tých slávnych hlbokých pohľadov, čo ju zasiahli až v srdci. Oči modré, zelené aj hnedé... Zračili sa v nich dobyvačné ambície aj mäkká náklonnosť. Otázky. Svet očí je svetom podmorského ticha – spozná ho len ten, kto sa ponorí. Ona sa už neponára. Už žije na hladine všednosti. Keby Milan Zvon zomrel pred desiatimi rokmi, asi by sa otriasala plačom a hrôzou. S priateľmi by sa chveli kdesi v klube výtvarníkov. Dnes už je vyrovnaná, vie prijať smrť ako poznanú nevyhnutnosť. Pokojne o nej hovorí, píše a pečie kačku. Je stále menej emócií len v nej, alebo sa to tak mení celý svet?

           Asi dosť dlho takto sedela, lebo zrazu pocítila strašný hlad. Kačka už začala rozvoniavať, ale jesť sa ešte nedala. Vzala teda chlieb a máčala ho vo vytopenej masti. Cítila, ako sa jej okolo úst vytvára tukový prstenec a musela konštatovať, že tento atavistický pocit je veľmi príjemný a povznášajúci. Oblizovala slané, zakázané, mastné a pudovo sa tešila z hojnosti, hoci vegetariánske zvony v nej bili na poplach. Nie, ani v zrelom veku sa nevie vzdať hriešnych rozkoší. Hanba!

    «

           Prvá prišla Madlenka.

           – Ako tu dobre vonia! Kačku cítiť až na prízemí. Mami, môžem dnes doma spať? – doložila hneď previnilo-detským hlasom.

           – Neviem, načo máš byt! – zopakovala starú známu vetu Angela. – Ale iste. Zomrel Milan Zvon.

    Madlenka vytreštila oči. Poznala maminho kolegu a mala ho veľmi rada. Poznala ho odmala.

           – Dnes som napísala svoj prvý článok a bol to nekrológ za ním.

           – To hovoríš tak pokojne? Priam radostne a pyšne? Si prvý deň v robote a už taká drsná?

           – Drsná si ty. Bol tu Virgil a porozprával mi pekné veci. Vraj si ho surovo opustila. Bez vysvetlenia. Prečo?

           – Veď som s ním ani nechodila. On si namýšľa.

           – Prepáč! Ja som sa už videla jeho svokrou. A ty si tie predstavy podporovala. Však sme rozoberali jeho rodinu. Či sú zdraví a čo majú.

           – To ešte nič neznamená.

           – Má vraj komplex ako muž.

           – Vidíš, no nie je šibnutý? Ide ti hovoriť také veci.

           – Je otvorený, čo je na tom. Dnes sú ľudia takí.

           – Zrazu sa mi sprotivil. Ani neviem prečo.

           – Sprotivil? Ty si teda surová. Ako sa ti môže človek sprotiviť? Najprv ťa predsa priťahoval.

           – Myslím, že sa to dosť často stáva. Priťahovať ťa môže neznámy objekt, sprotiviť sa ti môže len známy. Je v tom určitá postupnosť, vieš? To by boli subjektívne príčiny, ale môžu sa vyskytnúť aj objektívne. Napríklad – začneš porovnávať a zistíš, že sú aj príťažlivejší muži.

           – Dobre povedal, že si rozmaznaná. Mal pravdu.

           – A mne zasa príroda povedala: Stop! Toto nie je partner pre teba! Tak radia samotné gény.

           – Bože, ale to sa nesmie dozvedieť! To by ho ranilo. Že sama príroda! Musíme mu povedať, že chceš žiť sama. Len mu ešte niečo povedz na povzbudenie mužského sebavedomia.

           – Čo takého? Ja by som aj vedela, ale neviem, či sa to patrí.

           – Nežartuj! Ja som ho mala tak rada! Veď to je pekný muž a taký múdry, životaschopný, charakterný. Budem za ním smútiť.

           – Ako správnej matke aj tebe mala príroda povedať to varovné nie.

           – Mne nepovedala nič. Ja ho uteším, že nikto z tvojich nápadníkov nebol taký slušný, ako on.

           – No, to určite ocení. Vôbec sa mi napríklad nepáčilo, ako to u nich chodilo. Také škrobené prostredie.

           – Ty by si predsa s nimi nebývala.

           – Ale on to má geneticky v sebe. Malosť a strašnú šetrnosť.

           – Šetrnosť je zlá vlastnosť? Je chvályhodná.

           – Ale na správnom mieste. Inak sa môže stať aj brzdou alebo až zločinom.

           – No, no... Máš hádam niekoho iného? Niekoho, koho ti príroda odobrila?

           Madlenka sa zatvárila záhadne, ale príchod ostatnej rodiny prerušil dôvernú debatu. Koža z chrbta kačky sa síce opäť prilepila na pekáč, no odtrhli ju. Angele sa veľa z kačky neušlo. Ale – matka sa musí obetovať.

     

    PRÍRODA MÁ INÚ ETIKU (z knihy Z denníka zrelej ženy)

           Cesta do pekla je vydláždená dobrými predsavzatiami, čítala Angela v článku, ktorý redigovala. Na chvíľu sa zamyslela.

           Tiež si dáva predsavzatia. Zisťuje, že čím viac si ich dá, tým viac ich splní. Ide len o to, či sú to predsavzatia dobré. Či sa napríklad niekedy nesnaží aj o zbytočné, o nemožné. Jej horlivosť je dakedy smiešna, ale – patrí k Angelinej povahe a tá diktuje. Aj najväčší smoliari zvyčajne odpovedajú na otázku, či by chceli byť niekým iným, keby sa znova narodili, že nie. Každý lipne na svojom osude. Presnejšie – na sebe. Ale nie je to iba nedotklivosť a zaťatosť, čo nás núti takto hovoriť a nedopustiť ani tienik pochybností o tom, čo robíme? Keby Angela znovu začínala, možno by niektoré kroky v živote urobila inak. Možno niektoré lásky by obišla. Možno by inam zamerala svoje vzdelanie. Ale nie, nie, všetko malo svoj význam. Aj omyly a chyby. Veď chyby nás privádzajú k nečakaným objavom. Musíme si chváliť svoje kroky, lebo inak by sme sa usužovali.

          – Angelika, – oslovil ju za chrbtom Marek. – Máte rada rezeň?

          – Celkom áno.

          – Pozývam vás do reštaurácie. Potrebujem spoločnosť.

           A okrem toho, je deň výplaty.

           Usadili sa a Angela si oprela kabelku o stenu.

           – Ako sa vám páči v redakcii? – opýtal sa Marek pri aperitíve.

           – Niekedy sa cítim trocha osamelá. Chcela by som tam mať dobrú dávnu kamarátku. Tých ľudí ešte dobre nepoznám a oni nepoznajú mňa. Ja by som chcela, aby ma mal hneď každý rád. A možno sa správam práve naopak.

           – Veď ja vás mám rád. Ja som váš dávny priateľ, ja vám nahradím všetky kamarátky. Môžete sa mi pokojne zdôveriť.

           – Marek, chcete si potykať? – vyhŕkla náhle, nevediac, ako sa to v zrelom veku presne podľa bontónu robí.

           – Pravdaže. Len tak kamarátsky, alebo s bozkom?

           – Neviem.

           Naklonil sa k nej a na perách pocítila jeho pery. Bol to nežný dotyk. Pery mal suché, temer akoby priložil k jej ústam papier. Ale – bol to dotyk mimoriadnej kvality. Mala dobrý pocit, hoci nešlo o žiadne erotické vnemy. Usmiala sa.

           – Čo si myslíte o tom, že cesta do pekla býva vydláždená dobrými predsavzatiami? Dávate si ich?

           – Som taký dokonalý... Ja už nepotrebujem dobré predsavzatia. Vždy, keď som si ich dal, ešte som sa zhoršil. Neplnil som ich a mal som potom veľké výčitky. Svedomie, to je peklo! Máte ho aj vy? Vy o ňom asi ani neviete, vaše svedomie sa nemá proti čomu búriť. Určite žijete veľmi vzorne, ale rád by som vás nahovoril na nejaký hriech.

           – Vaša ponuka ma rozochvela, ale nedám sa.

           – To nezáleží na vašich predsavzatiach. To závisí od kvality pokušenia. Dúfam, že na niečo vás nahovorím. Aspoň na zákusok po obede. Spravím z vás pôžitkárku.

           – Celkom sme zabudli, že si tykáme...

           – Musíme sa ešte raz pobozkať. A viac, lebo tento bozk nás nepreniesol cez hranice konvencie.

           Marek vstal a pobozkal ju silnejšie. Prinútil ju pootvoriť ústa, zacítila vlhkú špičku jeho jazyka.

           Veľa nechýbalo a bol by to bozk z vášne. Angela pridusene protestne zahmkala. Marek sa zasmial jej

    obrane.

           – Odporuješ. Vzrušuje ma to, – žartoval.

           Angela bola trocha v rozpakoch a hľadala tému, ktorou by opäť ona získala v rozhovore prevahu.

           Aby sa predviedla ako nekonvenčná žena.

           – Keď si taký múdry a keď sme sa už tak natesno zblížili, tak mi povedz, aké to je – stratiť

    panictvo?

           – Myslíš, že to je pre mňa aktuálne? Alebo chceš spomienky? Môžem ti povedať: Je to horor. Človek sa bojí, kam sa rúti. S obnaženým telom do neznáma. Dáva sa napospas žene. Ale teraz sa mi to už páči.

           – Muž sa neobáva, že ho žena zneužije a potom nechá?

           – Hm, muži sú tiež nedôverčiví. V živote sú viac klamaní než ženy. Veď je na to aj špeciálny termín – paroháč. Prečo nie je také pomenovanie pre ženy?

           – Mne sa nezdá hrozné, keď sa muž stane paroháčom. Muži to vydržia. Ale muži by sa nemali zahrávať so ženami, lebo sú zraniteľné.

           – To je fantastická logika. Chceš povedať, že ženy môžu klamať, lebo sú vždy rozkošné, a muž musí byť vždy džentlmen a všetko vydržať?

           – Asi. Nedávno som čítala, že nevera je zákon života. Aj ty si to myslíš?

           – Príroda ju nastražila, aby genetické kombinácie boli pestrejšie. Pravda, príroda má inú etiku, než vymyslel človek.

           Priniesli im rezeň. Bol pekne nadýchaný, zemiaky voňali maslom.

           Jedli mlčky a Angela občas zdvihla oči, aby sa pozrela na svojho spoločníka. Ako výtvarníčka vedela oceniť toho, kto sa jej páčil. Dokázala ho doslova hltať očami. Bola to jedna z nevinných rozkoší, ktoré jej poskytovala profesia: vedela sa nadchnúť pôvabom až do extázy. Sledovala Markovu tvár, ktorú vymodelovala príroda do obrazu, aký jej spôsoboval radosť. Nevedela sa vynadívať na jemnú kresbu brady, obdivovala, ako sa mu ukladali vlasy nad čelom, ako mal posadenú hlavu... Oči sa mu smiali, bol v nich príbeh, ktorý Angelu zaujímal.

           Po rezni zjedli ako zákusok každý porciu palaciniek. Boli poliate čokoládou a pokryté šľahačkou.

           – Takto nevinne sa začína cesta do pekla, – pokúšal ju Marek. – Cítiš, aké je to sladké, dobré? Chcela by si ešte? – Hovoril to hlasom, ktorý Angele vohnal červeň do líc.

           To som zvedavá, ako ma osud potrestá za toto rozohrávanie nebezpečnej hry, myslela si v duchu.

           Hneď sa to ukázalo: Keď prišla naspäť do kancelárie, zistila, že kabelku si zabudla v kaviarni. Skutočne ju ten chlap pobláznil!

           Marek sa s Angelou do kaviarne vrátil. Kabelka však už o stenu opretá nebola a pri stole sedeli iní ľudia.

           – Nenašli ste kabelku? – pýtala sa Angela čašníčky. Už sa desila, keď si predstavila, ako si bude vybavovať nový občiansky, vodičský a ostatné dokumenty, odhliadnuc od toho, že v taške mala aj svoju obľúbenú ceruzku na oči.

           – Nie, nič som nenašla, – odbila ju čašníčka pri barovom pulte.

           – Nič si z toho nerob, – utešoval ju Marek. – Ja ti kúpim novú. Veď dnes máme výplatu, pôjdeme do mesta a vyberieme ti najkrajšiu kabelku, akú momentálne v Bratislave dostať! Bude to spomienka na deň nášho potykania. Bude to taštička, ktorú budeš zbožňovať. Bude to taštička, ktorá ti bude prinášať šťastie. Bude ti svedčať a budeš v nej mať vždy fantastickú voňavku – ja zabezpečím prísun. Aj voňavku dnes kúpime. Francúzsky parfum.

           Kto by aspoň jedným uchom nepočúval rád takéto reči?

           Marek chytil Angelu za lakeť. Ten dotyk stál za stratu kabelky. Ale nie, radšej keby sa kabelka objavila! Kráčali k východu z kaviarne a Angela sa už troška začala pohrávať s predstavou, že idú s Markom do obchodu a ako zohratá dvojica vyberajú kabelku. Otvárajú filigránske uzávery, šmýkajú zipsy, ovoniavajú kožu...

           – Počkajte, ja som vám tú kabelku našla a odložila, – zakričala za nimi čašníčka. – Chcela som vás len vystrašiť. Druhý raz si dávajte lepší pozor na svoje veci! Alebo ste taká zaľúbená? – doložila s úsmevom a pochopením, podávajúc Angele nájdenú tašku.

           V Angele až hrklo: Niečo na nej vidieť?

    «

           Keď sa Marek s Angelou vrátili s nájdenou kabelkou do kancelárie, sadli si k svojim stolom a zahĺbili sa do práce. Angela sa však nemohla sústrediť a cítila, že aj Marek rozmýšľa o inom než o rukopise, do ktorého pozerá. Ešte v nich doznieval rozhovor pri obede, položartovný, polovážny bozk pri potykaní. Aké zvláštne súkromie vzniká medzi spolusediacimi v kancelárii! Angela predtým nič takého nezažila. Rodina jej bola vždy jediným zázemím, a tu odrazu denne sedí s niekým tak tesne vedľa seba a toľko hodín! Je to istý druh každodenného spolužitia, vzájomné prežívanie osudov, súvislý tok komunikácie. Človek sa ani nemôže čudovať, že na pracoviskách vzniká toľko ľúbostných vzťahov. Dobre, že ona je už za prahom nebezpečnej sexuálnej vnímavosti, že je zrelá, pre Marka bezpredmetná. A on pre ňu.

           Marek vytočil telefónne číslo a komusi povedal: – Ahoj, srdcko.

           Angelu pichlo v hrudi. Aký je surový. Nemusel by sa pred ňou takto maznať, a to vzápätí po tom, čo si potykali. Opäť tá smiešna žiarlivosť, to prisvojovanie si cudzieho muža.

           Aj ona vytočila Samkovo číslo.

           – Ahoj, prídeš po mňa? Asi o hodinu. Čau, srdcko!

           Marek pochopil iróniu jej telefonátu a svoje faux–pas.

           – Ženu ani kvetinou neudrieš, však? Prepáč, že pred tebou vediem intímne reči s inými priateľkami, ale sú bezvýznamné. Už budem dobrý.

           – Nechcem ťa zotročovať svojou prítomnosťou. Všetko máš dovolené.

           Išiel navariť kávu a ona polievala zeleň na oknách.

           Je smiešna a mámivá ako kedysi dávno. V tých najmalichernejších vlastnostiach sa človek vôbec nemení.

           Ale nemení sa ani v niektorých iných veciach. Ešte stále cíti Angela pokyn k rozjímaniu v každom

    potemnení neba. Aj teraz sa mračí, asi bude pršať, asi ten nízky tlak ju robí divou a zádumčivou, takou citlivou na každý impulz, vnem, slovíčko.

           Zrazu pocítila túžbu držať zasa štetec.

           Maľovala by dávne pocity. Napríklad, keď si spolu s kamarátkami jedného dňa namiesto cvernových pančucháčov navliekli nylonky, obliekli dlhé sukne, sklonili cudne hlavy a stali sa pannami.

           A dnes je znova pannou. Stala sa ňou niekoľkokrát v živote. Boli to slávnostné chvíle, keď sa cítila schopná odovzdávať čistotu a milosť... Nie vždy to bolo realizovateľné, ale bol to ten najkrajší materiál žitia.

           Aj teraz by mohla vstúpiť do vzťahu, keby nemala svojich ľudí. A keby nemala sto rokov. Mohla by dať Markovi čistú dušu, lebo dnes ju má opäť takú.

           Je v tvorivej nálade. Keď príde Samko, poprosí ho, aby ju zaviezol do ateliéru. Musí byt trocha sama.

           Marek priniesol voňavú kávu a ešte chvíľu pracovali. Angela sa však už na novinársku prácu nemohla sústrediť, pripadala jej málo dôležitá. Nemôže obsedieť. Musí ísť maľovať. Musí zradiť svoje nové remeslo kvôli starému. Čo sa dá robiť? Marek je jej Múzou.

           Prišiel manžel Samko. Po prvý raz bol v redakčnej miestnosti a Angela hneď pochopila, že zavetril nebezpečenstvo. Už si asi myslel, že so zrelou ženou má večný pokoj, že sa nemusí obávať. A zrazu, Angela vidí, že tí dvaja – Samko a Marek – zastali oproti sebe ako súperi. Hneď sa hrdo vystrela, ako nejaká dáma zo stredoveku, o ktorú idú šermovať.

           – Vy sa poznáte z plesu, však? – povedala koketne. Nevedela, na ktorého má byť viac pyšná, a to je pre ženu ten najkrajší pocit. Keď sa môže mužskými popýšiť. – Marek, tak sa maj, my hneď odchádzame.

           – Som rád, že som vás opäť videl, – povedal obligátne Samko a už sa pratal.

           – Vy si tykáte? – spýtal sa zhrozene, keď vyšli pred budovu.

           – Dnes sme si potykali, čo je na tom? Veď spolu robíme.

           – Ale ty by si si mala zachovávať odstup!

           –A prečo? Aký odstup? Je to môj kolega, je mi veľmi sympatický, páči sa mi. Hádam nežiarliš? Ak áno, to vítam, – smiala sa Angela a skutočne sa tešila, že jej muž žiarli. Už si myslela, že to nedokáže. Má toľko vážnych starostí a zrazu taká smiešna vec!

           Je to afrodiziakum, keď tvoj milý vidí, že aj niekto iný ťa má rád.

           Ktorý je však ten milý?

     

    OSUDNÁ MOŽNOSŤ VOĽBY (z knihy Z denníka zrelej ženy)

           Keď si sadla s manželom do auta, nálada sa jej zmenila. Od pôvodného plánu Angela upustila. Rozhodla sa, že do ateliéru zájde až večer a že teraz vezme Samka do mesta na nákup, aký jej sľuboval Marek. Kúpi Samkovi novú aktovku alebo košeľu – pokánie za to, že musel pocítiť vo svojom srdci osteň žiarlivosti. Samko síce nechápal nákup ako prejav lásky, radšej by šiel rovno domov, ale napokon súhlasil. Kúpili mu košeľu podľa Angelinho gusta – bola to modrá košeľa výborného strihu. Takto prichádzajú niekedy manželia k novým košeliam: Ani netušia, že je to dôsledok hriešnych myšlienok či priamo pokleskov. V obchodnom dome si sadli aj na kávu a bolo to celkom príjemné. Mlčali a sledovali ľudí, ktorí ich míňali, ktorí si sadali k vedľajším stolíkom a mali plno rečí. Život kype1. Angela do ateliéru nešla ani večer.

    «

           Na druhý deň sa zobudila smutná: premárnila tvorivú náladu. To, čo by bola namaľovala včera, už nenamaľuje nikdy. Do tej istej rieky dva razy nevstúpiš. Rieka plynie a človek tiež: Je každý deň trocha iný. Včerajšie umelecké podnety Angelinho intelektu sú nenávratne preč. Ale nevadí, prídu iné, povedala si ľahkomyseľne a začala sa tešiť do redakcie. Zvážila, čo si obliecť, ako sa učesať, ako sa namaľovať. Veď tam sedí Marek! Prezrie si ju oveľa pozornejšie ako Samko.

           Roztopašná a rozmarná nálada však Angelu prešla čoskoro po príchode na pracovisko. Uvedomila si, že v ten deň popoludní má ísť v mene rodiny na obrad do krematória a čakal ju aj celkom všedný technický problém: mala odoslať fax.

           Redakcia bola plná rôznych prístrojov a ľudí, ktorí s nimi vedeli narábať. Kopírky, počítače, tlačiarne, faxy a tlačidlové telefóny s rôznymi funkciami. Dovtedy technikou nedotknutá Angela bola v tomto prostredí ako v ríši divov.

           – Pošlite mi to faxom, – poprosil ju partner, s ktorým robila rozhovor.

           Nebolo iného východiska, iba vyhovieť. Na malom nákrese mala záznam, ktoré tlačidlá stláčať, aby operácia prebehla úspešne. Pravda, aj fax, ako klobáska, má dva konce. Angela najprv vložila papier z toho opačného. Keď sa fax zvukom bránil, pomohla jej kolegyňa.

           Angela na druhý raz už papier vložila dobre, ale vynechala jeden z úkonov, v zúfalstve stisla iný gombík a posielanie faxu sa jej celkom vymklo z rúk. Papier sa nehýbal a nešiel už ani vytrhnúť, fax ho násilím držal. Zúfalo pípal, červeno svetielkoval. Angela spôsobila poplach, ktorý sa rozliehal celou miestnosťou. Obliala ju studená vlhká hrôza. Zasa jej pomohli.

           Napokon všetko urobila dobre, a fax predsa neprešiel. Na maličkej obrazovke sa neobjavilo ono vytúžené OK. Čo len môže byť vo veci? Zatelefonovala adresátovi:

           – Nemôžem to vyslať. Neprijímate.

           – Áno, pokazil sa mi fax, – povedal pokojne. Keby vedel, koľko sa natrápila.

           Angela článok odtelefonovala, ale zo stresu bola celkom vyčerpaná. Už by ju nevzpružil ani pohľad na Marka, ktorý kamsi ráno odišiel. S ním by sa jej ľahšie faxovalo. Z únavy bola smutná a bez energie. Poobedňajší program – pohreb, vlastne išlo už len o ukladanie urny v krematóriu, sa jej zdal po faxovaní priam oddychovou záležitosťou. Pôjde aspoň trocha do prírody.

    «

           Nad krematóriom ležali ľahké oblaky. Pozostalí kráčali pomedzi hrobíky (lebo to boli len malé kamenné štvorčeky) hore kopcom a potom postáli na cestičke. Vážny pán ceremoniár – Angela ho poznala už z viacerých pohrebov a raz ho stretla aj na ulici s nákupnou taškou, čo jej prišlo veľmi čudné – predniesol rozlúčkovú reč pri ukladaní urny.

           Od smrti nebožtíka uplynulo niekoľko mesiacov, a tak po­hreb nebol srdcervúci. Vlastne to už bola repríza a repríza je vždy len repríza. Angela premýšľala o tom, že pre zrelosť veku je charakteristické aj to, že smrť sa vyskytuje čoraz bližšie a bližšie, človek si na ňu pomaly zvyká. Už to nie je také strašidelné čudo ako v mladosti. Smrť tohto človeka bola však aj tak predčasná. To Angelu stále dojímalo a aj te­raz si začala premietať pod letiacimi oblakmi film jeho ži­vota. Kedysi bol najúspešnejší z rovesníkov. Či už ako ma­turant, mladý vedec, športovec. Všetko sa mu darilo. Nikto nechápal, prečo takého úspešného opustila žena. Keď sa to stalo, smútil. Častejšie prichádzal za Angelou a Samkom, akoby u nich hľadal dočasný domov. Posedel, najedol sa, prihrial sa pri ich kozube, ale nikdy nežalostil. Usmieval sa.

           – Zoznámil som sa s jednou ženou, – poctil raz Angelu dô­vernou spoveďou. – Je však chorá. Má niečo s vaječníkmi.

           – Tú si neber, – radila vehementne a surovo vtedy ešte nezrelá Angela, ktorá sa v úlohe poradcu cítila výborne. Pá­čilo sa jej, že niekto chce, aby mu pomáhala riadiť jeho osud. Vžila sa do tejto úlohy a už sa rozhliadala po okolí, ko­ho by mu sama vybrala. – Prečo by si si mal brať chorú, keď je plno zdravých? To ti môže zničiť život. Zatiaľ nemáš voči nej žiadne záväzky. Nezačínaj si s ňou. Alebo ju už ľúbiš?

           Odpovedal len smutným úsmevom a o dva mesiace bola svadba. Angela na nej trpela výčitkami, že ho odhovárala. Ako svedok sobáša stále na to myslela, sledujúc nevestin biely chrbát. Z chorľavej milenky sa však vykľula príjemná veselá žena, ktorá pôsobila zdravo a vyrovnane. Zdalo sa, že bude svojmu mužovi oporou. Angela sa s ňou skamará­tila a časom celkom zabudla na svoje varovania. Jedinou chybou bolo, že neprichádzalo dieťa, a v týchto súvislos­tiach si občas spomenula na choré vaječníky.

           Žiaľ, varovanie sa začalo napĺňať. Nemocnice, lekári, lie­ky, liečenia, tajomné mlčanie. Napätie. Konečne vymodlené dieťa! Ona sa začala venovať bábätku a on sa s horúčkovitou vášňou ponáral do práce. Akoby od niečoho utekal. Bol čo­raz úspešnejší. V jeho odbore bola kariéra viazaná na spoločenské a politické aktivity. Keď sa zmenili pomery, študenti, ktorí ho kvôli úsmevu, vedomostiam a talentu zbožňovali, sa za jednu noc obrátili proti nemu a vyhnali ho z katedry.

           Všetky svoje vedomosti musel nechať ležať ladom a za­oberal sa činnosťou, ktorá bola hlboko pod jeho úroveň. Predával koberce. Aj túto zmenu spoločenského postavenia zvládal s úsmevom. Bez reptania či žalosti. Priatelia sa za jeho chrbtom pýtali, či má vôbec nejaké nervy a kam ukla­dá bolesti. Nikto netušil, že mu vytvárajú závažie na srdci.

           Nemohol myslieť na svoje problémy: Zdravotný stav manželky sa prudko zhoršoval. Chystala sa na smrť. S dô­slednosťou sebe vlastnou všetko pozariaďovala, vybavila účty, rodinné papiere, porozdávala príkazy. Povedala mu, ako bude s dieťaťom bez nej žiť. Mal to napísané v notese, ktorý sa podobal telefónnemu diáriku. Program do dcérinej dospelosti.

           Práve manželka ho našla mŕtveho. Predbehol ju v smrti. Musela ešte doorganizovať život dieťaťa bez rodičov. Potom už pokojne umrela.

           Angelu prefukoval teplý jarný vietor, ale cítila chlad. Obrad sa skončil, pozostalí pomaly schádzali po chodníčkoch, roztratili sa po iných hroboch. Každý sa mal ešte kde zasta­viť, koho pozdraviť.

           Čo by bolo, keby si vtedy vzal ich priateľ inú ženu? Bol by mal pri zdravšej žene iný osud? Tak sa nesmie rozmýšľať, je to neúctivé, kruté voči nebožkej, zahriakla samu seba An­gela. Je to hriešna, ale pokušiteľská otázka. Možnosť voľby, to je alfa a omega života. Niekedy si dobrovoľne, z lásky zvolíme svoju tragédiu.

    «

           Samko chystal večeru. Osvojil si už manipulovanie so zložitou mikrovlnovou rúrou, proti kúpe ktorej kedysi ve­hementne protestoval. Teraz už bravúrne rozmrazoval, gri­loval, zohrieval. Z kuchyne sa ozývalo pípanie akoby tam mal kuriatko.

           Doma bola aj Madlenka, čítala si v izbe pri lampe s oran­žovým tienidlom. Syn sedel pred televíziou. V byte príjem­ne voňalo, šramotilo, šuchotalo, pípalo a priadlo. Psík jej skákal na stehná.

           Angela sa prezula do papúč a sadla si v kuchyni k stolu. Samko mal rifle a tričko, pôsobil celkom sexi.

           – Aký bol pohreb? – opýtal sa, lebo na pohreby zo zásady nechodil.

           – Smutný. Ale ukladanie urny už nie je také srdcervúce. Skôr som premýšľala o nebožtíkovom živote. Kým mal po­stavenie, ľudia sa okolo neho krútili, predchádzali si ho, chceli sa s ním kamarátiť. Potom ho opustili, zabudli...

           – To nie je pravidlom.

           – Tu nejde o pravidlá. Skôr inštinktívne cítiš, že je to zra­da. Ľudia sa dnes starajú iba o seba.

           – Nemôžeš to ľudom zazlievať. Každý má čo robiť sám so sebou. Mnohí nedokážu uniesť všetky zmeny, ktoré prišli. Prispôsobujú sa, trápia sa tým, že to nedokážu, alebo sa trápia svojou prispôsobivosťou. Teraz každý každého súdi, ale kto má na to skutočné právo? Ani ty nemáš na to právo, lebo aj ty si tu existovala, a to vcelku príjemne. Ako si sa ho zastala, kým žil?

           – No dovoľ!? Takýto útok? Ty si teda nespravodlivý! Už ťa nikdy nebudem zastupovať pri ukladaní urny.

           – Dúfam, že ani nebude treba, – objal ju manžel okolo pliec a chvíľu tak tíško zotrvali.

    «

           Samko dováral večeru a Angela sa utiahla do kúpeľne. Áno, všetko je márnosť nad márnosť, ale predsa len je prí­jemné ľahnúť si do vane a očistiť telo. A očistiť dušu je ešte lepšie. Angela sa pokúsi žiť zmysluplne a bez hriechov. Aby nemala depresie, aby sa tešila na každý nový deň. Aby niesla v srdci spomienky na zosnulých blízkych. Takto im        prepožičiava určitú formu života.

    «

           Otec naložil na taniere a celá rodina si sadla okolo stola. Jedli paprikáš s haluškami a chválili kuchára. Angela by sa asi vo všedný deň s takým zložitým jedlom nepaprala. Kurča jej o to viac chutilo. Vydarený večer v domácnosti, v rodinnom kruhu je azda to najkrajšie, čo môže jestvovať. Akoby si uvedomili tú vzácnu chvíľu pospolitosti. Začali žartovať a boli veselí, nepúšťali sa viac do vážnych tém.

           – Mami, povedz tú báseň o kuchyni, – začala prosíkať Madlenka.

           Angela vstala a zarecitovala báseň, ktorú sama zložila:

    «

           Ak som niekde kraľovala, tak v kuchyni.

           Denne na tanieri zázrak života: ž1tok a bielok sa prevaľujú, kĺžu po sebe ako milenci.

           Stvoriteľské rozsýpanie múky, skvost ryže, bieloba mliečnej peny...

           Tichý chod kysnutia a monotónne vrenie.

           Tá prísnosť kritérií:

           Troška schybíš, a nedá sa to jesť!

           Kuchyňa, ostrým svetlom vyňatá zo súmraku, daj svetu dobrú chuť!

    «

           – Nebolo tam „kĺžu po sebe ako milenci...“, – búrili sa deti.

           – Ale už ste veľkí. Kedysi som to nahrádzala – kĺžu po lyžici ako po sanici...

           – To bolo lepšie. Vráť to tam!

           Niekedy sa človeku zažiada predĺžiť si detstvo.

           Byť s mamou, ktorá je nevinná.

     

    VINCENTOVO UŠKO (z knihy Nový Dekameron)

           „Magduška,“ začuje na druhý deň pri uchu.

           Od rána cítila, že sa niečo stane. Preto tá vnímavosť na predjarný vzduch, preto tá koketná nálada. Veď si kúpila aj parfum. Majka ju poslala niečo vybavovať do Presscentra. To urobila a teraz sa pomaly poneviera ulicami.

           „Andrej,“ vzdychla.

           Hneď ju vtiahol do kaviarne.

           „Čo si dáte? Koňak?“

           „To v žiadnom prípade. Nepijem tvrdý alkohol. Ak, tak trocha vína.“

           „Viete čo? Dáme si šampanské! To je nápoj abstinentov. Šampanské sa neráta.“

           „Ale pri platení sa ráta!“ vyhŕkla Magda a hneď ju to mrzelo. Bude pôsobiť ako držgroška.

           „Pozývam vás predsa. Budete sa čudovať, ale aj básnik občas zarobí.“

           Priniesli im šumivý nápoj. Bol príjemný na chuť i na vzhľad. V nápoji stúpali bublinky, stále sa niečo dialo. Magda si dala pohár k uchu a počúvala šumenie.

           „Čo vám hovorí?“ opýtal sa Andrej a jeho zelené oči už sa démonizovali.

           „Hovorí, aby som veľa nevypila, lebo zajtra mi bude.“

           „Magda! Zo šampanského? Prečo kazíte náladu?“

           „A čo hovorí vaše?“

           „Moje hovorí, že dnes to máme roztočiť. Magda, ten sekt hovorí, že žijeme len raz! Hovorí, že máme na všetko zabudnúť. Hovorí... Počkajte, čo to hovorí? Hovorí po latinsky. Carpe diem! Že máme využiť deň, lebo deň využije nás!“

           „Ale to sa myslí tak, že deň treba využiť na prácu, Andrej.“

           „Veď my pracujeme. Pracujeme na tom, aby sme sa lepšie spoznali. Veď čo je viac než spoznať človeka? A koľko času nám zostáva? Možno aj nič! A najrýchlejšie sa spoznajú ľudia cez celé telo. Celoplošne...“

           „Andrej, mlčte!“ povedala Magda teatrálne. Vždy sa bála o svoju dôstojnosť a už si nebola istá, či si z nej Andrej nerobí dobrý deň, alebo či ju neuráža.

           Jeho oči sa smiali. Veľmi milo. Boli krásne. Zelenomodré ako udreté koleno.

           „Andrej, vy máte také pekné oči!“

           „Lebo na vás pozerám, Magduška. Nebojte sa ma, ja som pozerač.“

    «

           Majka už netrpezlivo čakala.

           „Kde si tak dlho? Čo ti povedali v redakcii na článok?“

           „Všetko je v poriadku. Vyjde. Zoznámila som sa s celkom sympatickým redaktorom. Pozvala som ho na seansu. Vravel, že by mal o čom rozprávať. Raz mu vraj jedna žena vyznala lásku na transparente, ktorý vyvesil na priečelie internátu s nápisom Mám rada kečup a Jara!“

           „S ním si sa tak zdržala?“

           „Stretla som Andreja.“

           „Ty si nedáš s tým holobriadkom pokoj?“

           „Keby si nebola takáto odporná, porozprávala by som ti podrobnosti.“

           „A prečo máš také červené líca? To už tak páli slnko?“

           „To mi tak páli. Povedala som, že nič nebudem hovoriť.“

           „A prečo máš také veľké oči?“

           „Aby som lepšie videla, ty Karkulka.“

           „Červená čiapočka!“

           „A čo sa tu zatiaľ dialo?“

           „Predstav si, jeden príbeh prišiel poštou! Ľudia nám už píšu ako do nejakej redakcie. Autorka chce zostať v anonymite. Vraj aby sme ho na seanse prečítali. Myslím však, že to písala tá štíhla plavovlasá hudobníčka. Vieš, tá, čo pôsobí tak ospanlivo.“

           „Prečo myslíš, že to písala ona?“

           „Neviem, iba vnímam fluidum slova. Prečítaj si to. Uvidíš.“

     

    PRÍBEH NEZNÁMEJ O TOM, AKO JE MOŽNO UMENÍM PREDĹŽIŤ MILOVANIE

           Huslistka Almena vzala kladivo a klinec.

           Ešte raz odstúpila od steny, skúmavo sa zahľadela a potom sa definitívne rozhodla. Tam, kde mala nakreslený krížik, začala zatĺkať. Na prvý raz sa jej operácia podarila. Klinček sa neohol, ani neodpadol kus omietky. Dokonca sa ani neudrela do prsta. Chvalabohu, bo, to klasický tehlový byt, kde si človek mohol zatĺkať, ako chcel, a nemusel počúvať strašný rev vŕtačky. Almene to urobilo náladu. Fajn. Povešia si všetko možné.

           Poobzerala sa. Byt ešte nebol zariadený, ale už bol útulný. Po tom, čo sa odsťahoval brat s rodinou do väčšieho, rodičia sem Almenu vlastne vyhnali. U mamy jej bolo dobre, ale vraj by zostala infantilná, keby sa neosamostatnila.

           Byt bol čerstvo vymaľovaný, steny biele, parkety vyligotané, na oknách nové žalúzie, ktoré nahrádzali záclony. Pôsobilo to trocha chladne, ale Almena si interiér zútulní najmä umeleckými predmetmi. Záclony sú staromódne, hoci u mamy sa jej páči hlavne to staromódne, trocha malomeštiacke.

           Almena však bude žiť iným štýlom. Zavesí si Brunovského grafiky, postaví si Králikovu či Melišovu sošku, gobelín niektorej mladej výtvarníčky. Možno si dá na stenu fotografický reliéf Miloty Havránkovej... Ale kým sa na to všetko zmôže, kým bude mať originál, zavesí si aspoň nejakú reprodukciu.

           Almena priniesla z predsiene tašku a vytiahla z nej obrázok. Bol zabalený v papieri a starostlivo previazaný motúzom. Tak jej to nachystala mama. Aj ona kedysi začínala zariaďovať svoju domácnosť týmto obrazom. Bola to taká móda. Na Slovensku letel ten chudáčik van Gogh.

           Almena vybalila obraz. Slnečnice. Už trocha vyblednutá reprodukcia v lacnom ráme. Pripadalo jej to mierne úbohé, vlastne jej to nič nehovorilo, ale zavesila si obrázok. Dôležité sú predsa predstavy, signály, súvislosti. A v nej vyvolávala táto reprodukcia množstvo rezonancií.

           Videla mladých rodičov, ako umiestňujú obrázok. Videla generáciu mladých zo šesťdesiatych rokov, ktorí tak dychtivo verili v očistnú silu umenia a vešali si na steny výstrižky z časopisov, plagáty a reprodukcie, stavali si na poličky sadrové odliatky sôch... Koľko naivity, môjtybože! Celý svet bol taký smiešny. Ľudia rumázgali na filme o van Goghovi, lebo si odrezal ucho. Dojímala ich dráma šialeného nepochopeného maliara. .Akí boli ľudia útlocitní!

           Slnečnice, žltá vášeň! Kvety s letiskom.

           A pod nimi letisko Almeninej postele.

           To má ísť teraz spať?

           V tomto opustenom byte?

           Odložila tašku s ďalšími van Goghovými reprodukciami, obliekla si sveter a vyšla.

           Mama sa prekvapila: „Ty si zasa prišla? Kedy sa naučíš bývať sama? Veď už nie si decko! Musíš sa naučiť samostatnosti! Čo by iní dali za taký byt!“

           Na druhý deň po koncerte sa prinútila ísť spať do svojho bytu. Fakt, je už veľká.

           Kúpeľňa – kráľovstvo kôz, hovorieval posmešne a dvojzmyselne brat, keď sa na dlhší čas zatvárala v tejto miestnôstke, aby cudne umývala svoje panenské telo. Robila to opatrne, len aby sa nedotkla prudšie určitých miest, ktorých sa na svojom tele bála. Najmä pohlavie ju desilo svojou autonómnosťou. Robilo si, čo chcelo. Chvíľami sa zdalo v Almeninom područí – bolo rado, že ho chráni pred prechladnutím a zápalmi, no boli chvíle, keď sa jej úplne vymykalo z rúk. Objavovala sa túžba vyplniť prázdny priestor, odstrániť (mužom) tajomnú tmu v sebe. Pripadalo jej to, ako keby ju vlastné telo držalo v šachu, niečo jej tajilo, niečím ju strašilo, vydieralo, lákalo, chcelo sa zmocniť jej ducha, jej vôle.

           V novom byte si Almena na kúpeľni dala záležať. Nádherné kachličky, veľké zrkadlo, toaletný stolík. Mohla sa pohodlne krémovať, natierať, voňavkovať. Temer denne si umývala plavé vlasy šampónmi, ktoré vytvárali na hlave vzrušujúco hodvábnu penu, parfumy ju omamovali, chladivé krémy sa vstrebávali do pokožky a zanechávali ju vláčnu a vonnú. Pestovanie tela prinieslo plody, začala sa meniť. Všimla si napríklad, že jej narástli prsia. Predtým ich mala ako citróniky a teraz to boli veľké oblé pomaranče. Zrazu zatúžila, aby ich mohla niekomu ukázať. Popýšiť sa.

           Áno, byt je zariadený, chýba už len muž. Huslistka si ho nájde.

           Netrvalo dlho, a muža stretla.

           Hrala na vernisáži v Pálffyho paláci. Niekto ich predstavil a potom osameli.

           Volal sa Vincent a bol iba o centimeter od nej nižší. (Ona vo vysokých topánkach.) Mal plavé vlasy, tiež iba o niečo kratšie ako Almena, a bol výtvarný teoretik. Mali strašne veľa spoločného. Zaľúbila sa.

           Keď mal prísť na návštevu do bytu, odstránila van Goghovu reprodukciu. Neposadí predsa kunsthistorika pod vyblednuté Slnečnice. Zavesila tam hodiny.

           Poznali sa už asi mesiac. Ich láska mala romantický charakter. V jedno poludnie sa prešli aj po pustom nábreží Dunaja, opreli sa o múrik, pozerali do vĺn a držali sa za ruky. Chodili po kníhkupectvách, objavovali zaujímavé knihy a platne, študovali programy kín a divadiel, horko-ťažko nachádzali tituly, ktoré by ich lákali. Blúdili po výstavných sieňach. Odišli na výlet do Viedne, lebo ich začínajúci vzťah potreboval – ako infúziu – svetovejší rozmer. Radi sa však vracali domov, posedeli pri káve v malých kaviarničkách, stretali známych a priateľov, zhovárali sa.

           Cítili, že v ich vzťahu je až priveľa kultúrnosti. Treba sa zbaviť civilizačných zábran, aby v láske pokročili.

           Almena servírovala červené víno. Poháre boli od mamy, brúsené, iskrotvorné. Rýchlo pili, Almena cítila, ako jej začína byť veselo, ľahko, teplo, ako sa jej chce zhovárať, dotýkať, niečo začínať. Stávala sa roztopašnou.

           „Aké máš krásne uško!“ pohladkala Vincenta po uchu, ktoré vytŕčalo z plavých vlasov. Tie mal dnes stiahnuté do gumičky.

           Vincent pochopil signál a začal sa s Almenou vášnivo bozkávať. Ľahli si na letisko, hodiny nad nimi tikali.

           Všetko sa odohrávalo mlčky. Vyzliekanie, objímanie, hladkanie. Almena išla stále po Vincentovom ušku, nejako ju strašne vzrušovalo, cmúľala mu lalôčik a cmukala na membránu.

           Vincent nebol až taký nevinný. Zaujímal sa o iné miesta na milenkinom tele. Obzeral si ju, dotýkal sa jej, nenásytne bozkával na prsia a potom aj na takých miestach, kde to bolo prekultivovanej Almene až (doslova) proti srsti. Ale vlastne ani nie, to len tá malomeštiacka výchova! Napila sa teda ešte vína a potom jej už bolo celkom jedno, že Vincent vidí tú trblietavú tmu v jej lone, že rozkrýva oponky a snaží sa obliznúť najhlbšie (ružové) hviezdy. Vždy, keď sa dotkne hviezdičky, Almena pocíti niečo ako víťazstvo v behu na dlhé trate. Hurá! Spolu s prírodou vypiekli so smrťou, so všetkými. Darí sa im výborný sex.

           Tak sa jej to zapáčilo, až mu začala pritískať hlavu. Chcela ho povzbudiť, dať mu súhlas, ale zároveň to bolo akési vážne gesto. Geneticky dané gesto rodičky, ktorá je spokojná, keď má v lone hlavu. A vlastne ju chráni...

           Situácia Almenu rozvášňovala, ale aj dojímala. Stávala sa pri milovaní pra-praženou. Namiesto štíhlych nôh a útlych bokov cítila veľký bachor, silné stehniská a zadok-kolísku.

           Vincent zodvihol tvár spomedzi jej stehien a za pomoci Almeniných nabádavých rúk vnikol ľahko do jej tela.

           Almena, ktorá už ako keby prežila vrchol slasti,  kým jej bozkával ružovú tmu, pootvorila privreté oči a pozorovala ho cez mihalnice. Tvár mal sústredenú, ako keby vyjadrovala utrpenie. Pripadal jej ako ukrižovaný. Prekvapovalo ju, že jeho pomerne štíhle telo je schopné vyvinúť taký tlak v jej lone. Odrazu začula brblanie. Započúvala sa do Vincentových slov. Znelo to po francúzsky a boli to názvy.

           „Angloiský most, Kotviace člny,“ šepkal si Vincent. „Rovina v Auvers, Arlesanka, Vrany nad obilným poľom, Slnečnice...“

           Almena upadla do rozpakov. Je to pracovná úchylka? Natoľko však už Vincenta poznala, že si domyslela: chce odpútať pozornosť od milovania, aby oddialil vyvrcholenie. Nadlho sa mu to nepodarilo, už iba chvíľku trvalo ich telesné spojenie, potom sa Vincent zložil na jej prsia. Chvíľku tak zotrval. Pohladkala mu uši.

           Zodvihol hlavu: „Bolo to krátke, však?“ povedal previnilo.

           „Nestopujem to. Nie preto tu mám hodinky,“ zasmiala sa Almena. „Spomínal si Slnečnice. Vieš, že tu viseli, kým si prišiel? Bola to však taká nekvalitná reprodukcia, že som ju pred tvojím príchodom zvesila.“

           „Áno, vymenovával som si niektoré van Goghove obrazy. Predstavoval som si ich a spomínal som si na ďalšie. Aby som nemyslel na teba, aby som ťa nevnímal.“

           „A išlo to?“

           Vincent jej položil prst na ústa: „Buď vážna. Spomínala si Slnečnice. A kam si ich dala?“

           „Sú v predsieni v taške. Donesiem ich, chceš?“

           Vymanila sa z jeho objatia a nahá išla po obrázok. Mala pocit, že je krásna. Ešte nikdy sa tak necítila.

           Vincent bol chvíľu v kúpeľni. Vyšiel tiež nahý. Jeho telo si mohla vlastne po prvý raz poriadne poobzerať. Bol plavý, súmerný a mal dobre posadenú hlavu. Pôsobil hrdo. Oči múdre a vážne. Vlasy mal už rozpustené. Pošmátrala mu v nich a našla uško. Bozkala ho. Až teraz sa vlastne stali skutočnými milencami: mohla byť k nemu nežná. Týmto gestom ho prijala a schválila.

           Zvesila hodinky a zavesila Slnečnice.

           „Dobre, že si ich vrátila. Nezaslúžia si, aby sa nemohli ukázať návštevám.“

           Almena si dôverčivo ľahla k Vincentovi. Objal ju, hlavu si oprela o jeho plece.

           „Rozprávaj mi o Vincentovi.“

           „Veď to každý vie. Aj ty. Maľoval, bláznil, šalel. Musel to robiť. Bežná dráma nepochopeného, ktorý musí pokračovať.“

           „Ale dlho to nevydržal. Najprv to ucho, a potom... Vlastne je to tvoj menovec a mne sa strašne páči tvoje uško. Myslíš, že aj on mal také pekné uško? Bol to skutočný človek?“

           „Bol blázon. Odrezal si ucho, aby ho milovali, aby si ho všimli.“

           „Daj mi svoje uško.“

           „Ale len pocmúľať!“

           „Na ušku sa to naučím.“

           Školenie prebehlo rýchlo, a tak mohla Almena vziať do úst aj iné časti Vincentovho tela. Nad nimi kvitli slnečnice a byt bol plný lásky. Darmo vyzváňal telefón, mladí nebrali.

           Ešte trikrát v tú noc odrecitoval názvy van Goghových obrazov, aby odpútal pozornosť od biologických procesov a oddialil koniec milovania. Almena si na to zvykla. Vincentovo počínanie ju vzrušovalo. Najmä názov Angloiský most sa stal jej afrodiziakom.

           Bolo jasné, že v posteli si rozumejú.

           Mamička by mala radosť.

           Aj chudáčik van Gogh. Veď siahol cez storočia. A to rovno krásnej Almene medzi nohy...

           Magda dočítala a musela sa usmiať.

           Áno, človek chce cez sex získať lásku. Ale o tom sa málo hovorí.

           Láska je luxus. Sídli v uchu. A preto toľko omylov!

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013