• Prekladá z jazykov

    Ruský jazyk
    Ukrajinský jazyk
    Poľský jazyk
    Nemecký jazyk
  • Životopis autora

    Narodil sa 13. apríla 1936 vo Svätom Ondreji nad Hronom (dnes Brusno), kde krátky čas pracoval jeho otec – živnostník. Po rokoch sa rodina vrátila do

    Narodil sa 13. apríla 1936 vo Svätom Ondreji nad Hronom (dnes Brusno), kde krátky čas pracoval jeho otec – živnostník. Po rokoch sa rodina vrátila do Brezna, kde žilo niekoľko jej generácií. V tomto meste vyštudoval základnú školu a v roku 1954 zmaturoval na miestnom gymnáziu. Absolvoval ruštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas vysokoškolských štúdií sa začal prejavovať ako básnik, jeho verše vyšli vo viacerých periodikách. Ihneď po ukončení školy (roku 1959) nastúpil do Literárnej redakcie Slovenského rozhlasu. Dôležitým obdobím bola preňho redaktorská práca v týždenníku Kultúrny život, kde pôsobil od roku 1963 až do jeho zániku v roku 1969. Neskôr pracoval ako vedúci kultúrnych rubrík v denníkoch Ľud a Čas (krátko i po jeho premenovaní na Nový čas). V rámci publicistickej činnosti sa venoval predovšetkým literárnej problematike, ale písal aj o udalostiach z oblasti výtvarného umenia, najmä o výstavách členov Skupiny Mikuláša Galandu – napríklad Milana Laluhu a Rudolfa Krivoša, ktorí sú autormi obálok jeho kníh. Okrem toho recenzoval premiéry divadelných predstavení. Žije v Bratislave, pôsobí ako spisovateľ a publicista.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • Tvárou k príchodu (1963)
    • Spaľovanie (1967)
    • Prinavrátený čas (1981)
    • Človek medzi ľuďmi (1986)
    • Medzi nami občanmi (1992)
    • Dobre osolené, vládou neschválené (1993)
    • Pastorále (1994)
    • Putovanie v kruhu (2002)
    • Ako na dlani (2005, 1.vydanie)
    • Stred zeme (2008, 1.vydanie)

    Esej

    • Dolu z piedestálu (2003)
    • Publicisti bez masky (2004)

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

    Intímny charakter prvotiny Igora Gallu vychádza z toho, že mladý človek sa v ňom otvorene vyznáva z radostných zážitkov

    Intímny charakter prvotiny Igora Gallu vychádza z toho, že mladý človek sa v ňom otvorene vyznáva z radostných zážitkov i sklamaní, iba niekedy sa začuduje nad tým, ako rýchlo sa môže vytratiť porozumenie medzi dvoma ľuďmi. Názov Tvárou k príchodu (1963) naznačuje ústretové gesto, záujem o problémy druhých, ale aj odhodlanie prežiť aktívne každý jednotlivý deň: „... nikto pred nami neobjavil / nič väčšieho / ako tento deň...“ Prevláda tu príklon k radostiam života, hoci častým postojom je odsúdenie vojnových hrôz. Básnikov optimizmus má pritom ďaleko od „veľkých“ hesiel. Naznačuje, že k šťastiu stačí málo, jeho nositeľmi sú zväčša tie najobyčajnejšie, nedoceňované veci, drobné detaily bežného života a dynamické pulzovanie prírody v jej „tisícorakej mnohorakosti“. Poskytuje malebné vykreslenie večerného dažďa, upriamuje pozornosť na vychádzkové priestory mesta a jeho okrajových štvrtí, akými sú perón, asfaltové parky či sad so sadrovými sochami anjelov. Takémuto spontánnemu vnímaniu sveta zodpovedá voľný verš bez interpunkcie, lebo umožňuje k sebe priraďovať riadky cez princípy nepatrného kontrastu, prekvapenia i sklamaného očakávania. I. Gallo nabáda nepreceňovať slová a priznáva hodnotu mlčaniu. Tvorí poéziu jemnej zmyslovosti. Časť kritiky upozornila na možnú inšpiráciu Jacquom Prévertom či Carlom Sanburgom. Spolu s tým však jedným dychom priznala debutantovi svojské videnie a osobitý tón. Pokiaľ ide o nadväznosť na blízky český kontext, do úvahy prichádza poetizmus, zachytávajúci pestrú mestskú perifériu. Príbuznosti by sa dali vyhmatať i vo vzťahu k citovému a zároveň mysliteľskému typu Miroslava Válka, ako aj k básnikom pochádzajúcim zo Stredoslovenského kraja, Jozefovi Mokošovi a Mikulášovi Kováčovi, keďže obaja oceňujú poetickú hodnotu drobností. Navyše podobne ako oni aj I. Gallo zobrazuje všednú scenériu domu, v ktorom sa udiala hrozná krivda na osude židovskej rodiny. Záznamy pôsobia autenticky, pričom miestami sú mierne ozvláštnené posunom do vidiny. Za nimi však zvyčajne stojí skrytá symbolika. Utláčanie spoločenstva básnik vyjadruje symbolom rýb. O bezbranných starcoch, matkách a deťoch, na ktorých životy si nárokujú mocní, sa vyslovuje cez alegóriu tuleňov, plávajúcich v ťažkých podmienkach ku vzdialenému ostrovu. Z celkovej lyrickej atmosféry sa vymyká stroho vecná báseň Smrť diktátora (o vodcovi, ktorému prišlo na honosný pohreb tak veľa ľudí, koľko ich dal zavraždiť). Motto nepriamo naráža na krajinu Stalinovho rodiska spôsobom ironizujúcim južnú idylu Gruzínska. Motívom „objednaných sĺz“ autor odhaľuje strojený smútok a dáva ho do kontrastu so skutočným trúchlením vodcovej matky; nepriamo zdôrazňuje, že ten ostal verejnými oznamovacími prostriedkami nepovšimnutý. Do Gallovej výpovede sa dostala ľúbostná poézia, aj univerzálnosť. V nadšenom príhovore zachytáva neviditeľné spojivá, ktoré sa utvárajú v podmanivom spojení ženy a muža. Svoj ústretový postoj k životu a dennému času chce rozšíriť na obyvateľov celej Zeme. Pochmúrnym emocionálnym naladením sa vyznačuje druhá zbierka – Spaľovanie (1967). Predstavuje ju dvojica rozsiahlych cyklov. Spochybňuje v nich vytyčovanie stále nových spoločenských ideálov. Jednoznačne optimistická predstava obrodných procesov je popretá už zásahmi do prírody, pálením trávy v mene zúrodnenia pôdy. Katastrofická scenéria však zároveň tvorí pozadie osobnej očisty, dokonca výstrahy pred preceňovaním vlastnej individuality. Napokon do slovenskej poézie od druhej polovice šesťdesiatych rokov pribúdajú rôzne verzie obrazu apokalypsy, prítomné vo viacerých zbierkach – od Milovania v husej koži (1965) Miroslava Válka po Sliepku v katedrále (1969) Petra Repku. Vyplývajú z atmosféry doby, ktorá prechádza od fáz vzopätia plánov a radosti k vytriezveniu. Súvisia aj s narastaním globálneho ohrozenia zbraňami hromadného ničenia a často skloňovanou „nukleárnou smrťou“. Ironické zdrobneniny, výstražné refrény, rytmizujúce voľný verš, i spájanie nezlučiteľných protikladov typu „žalmy mikróbov“, tieto znaky spolu s narážkami na biblické výjavy pripomínajú katastrofizmus nadrealistu Rudolfa Fabryho v skladbe Ja je niekto iný (1946). V neživej, akoby zakliatej krajine Gallo sugestívne uplatňuje motívy bolesti, chorôb a odpudivých detailov tela, príbehové útržky zo života fyzicky a predovšetkým duševne poznačených ľudí. Čitateľa upúta spätné nasmerovanie času v biologicko-živočíšnych cykloch: keď „motýľ zaspáva do larvy“, znázorňuje to kolobeh, do ktorého sa ľudstvo čoraz väčšmi zamotáva. Ak v radostnom svete debutu vznikal dojem stíšenej intonácie, tichého príhovoru básnika, tu sa intenzita jeho hlasu zosilňuje na pátos vznešeného až obradného znepokojenia či naliehavého zvolania. Jeho slovník sa rozrástol o abstraktné filozofujúce pojmy. Pri dovolávaní sa spravodlivosti je výrečný ďalší z kultúrnych symbolov, zahrnutý v Speve o kohútích krkoch. Ironicky odsudzuje fakt, že podľa nepísaného zákona moci ten, kto prevyšoval dav, vyčnieval, musel byť odstránený – „prišiel o krk“. Zbierka vyznieva ako generačná výpoveď o rezignácii na kolektivizmus, autority a zdedené návyky. Gallo inklinuje k filozofickému podložiu básne a zároveň rozvíja presvedčenie, že sa v nej nikdy nemá stratiť cit. Nejde mu o „krkolomné“ obrazy a umenie pre umenie, ale o adresnosť. Dôležitú úlohu v kompozícii zohráva pointa, do ktorej vyúsťuje jeho lyrika s citovou zainteresovanosťou i so sociálnym nábojom. Práve jednoduchým štýlom sa odlišoval od dobového experimentovania s básnickým tvarom, ktoré zastávali niektorí z autorov, nazývaní „konkretistami“. Ich menej výrazní napodobňovatelia sklzávali do zbytočnej komplikovanosti, až nezrozumiteľnosti. I. Gallo si hľadá vlastnú cestu, čo si všimli českí recenzenti. Už pri debute vyzdvihli, že jeho poézia nie je z „dielne“ tých mladých slovenských básnikov, ktorým hrozí „... nebezpečí povýšení některých tvárných postupů, které přinesla avantgarda, na samospasitelné...“ (Jiří Pištora). Gallov hrdina, vnímavý pozorovateľ v tvorbe šesťdesiatych rokov, vždy verí v dobrý koniec ľudských príbehov, aj z najväčšej skepsy sa vymaňuje nádejou a opätovným ústretovým nastavením tváre: „Spálená zem sa chystá na nové Počatie trávy.“ Ku knižnému publikovaniu básní sa autor vrátil až po vyše desaťročnom odstupe. Už názov zbierky Prinavrátený čas (1981) prezrádza, že pôjde o „návratovú“ poéziu, uznávajúcu tradičné hodnoty hôr a prírody, ktorá ukrýva svedectvá o nenaplnených ľúbostných vzťahoch a o osobnej úzkosti. Jej spomienkový charakter zodpovedá neľahkej osobnej situácii. Obava zo slabnúceho zraku, pobyt v očnom sanatóriu u zrelého muža vyvolali potrebu nanovo si určiť smer životnej cesty. Do knižky je vložený cyklus o „dňoch hrôzy“, vymedzených rokmi 1939 a 1945, takže spätné prehodnocovanie minulosti nadobúda aj historický rozmer. I. Gallo považoval za potrebné pristúpiť k pravidelnejšiemu rýmu, aby imitoval popevok ľudovej piesne, neraz však v paradoxnom zmysle. Vojnové dianie sa tu podáva v deformovanej podobe strašnej „veselice“ krutostí, páchaných na nevinnom obyvateľstve. Scenériou tanca dokaličených ľudí básnik znova siahol po prvkoch mrazivej grotesknosti i po emotívnom opakovaním slov. Ťaživé predstavy smrti vytláča viera v zmysel ľudskej námahy. Prastaré hodnoty, overené a docenené až časom, sú zastúpené odkazom na astronóma Giordana Bruna. I. Gallo vzdáva hold jeho nepochopenému úsiliu. Cez zobrazenie detailu opustenej palety žiali nad úmrtím maliara Štefana Bednára, ktorý počas života pomohol mnohým ľuďom. Paralely medzi prírodou a psychickým dianím v tomto prípade vykazujú príbuznosti s postsymbolistickým prúdom poézie v takej podobe, akú vytvorili Maša Haľamová a Milan Rúfus. I keď autor zachytáva nápadnú zmenu horského prostredia prostredníctvom vynálezov civilizácie, želá si, aby sa prednosti vidieka a mesta navzájom súladne dopĺňali. V rozsiahlych baladických básňach upozorňuje, že dotyk s počiatkami ľudskej civilizácie neprestáva sprostredkúvať umenie prútikárov či práca furmanov. Pôsobivý účinok sa dostavuje vtedy, keď sa vyhne konvenčným výrazovým prostriedkom. Štvrtá zbierka s názvom Človek medzi ľuďmi (1987) posúva bilanciu autobiografických i dejinných udalostí do podoby rodinného „albumu“. I. Gallo do nej znovu vkomponoval už predtým knižne publikované vyznania. Sú venované dobrosrdečnému otcovi i navonok prísnej, ale v skutočnosti vľúdnej a starostlivej matke. Pomyselné rozhovory s rodičmi, ktorí už nežijú, pomáhajú človeku „na rázcestí“ získať životnú silu na ďalšiu cestu. Dopĺňajú sa Spevom za dcéru, zaznieva obava o potomka, hľadajúceho si svoje miesto vo svete. Pri získavaní novej energie sa objaví dokonca starší autorov motív: „V tom našom krutom spaľovaní / predsa len čosi nezotlelo. I Gallo neprestáva pripomínať drsnú realitu vojny, keďže v aktuálnych správach z rádia sa spomína iba počet obetí. Uznávajúc také slová, ktoré utužujú medziľudské kontakty, všíma si trpké osudy, ťažké životné obdobia u starých ľudí. Niektorí podľa neho ostávajú nepochopení vo svojej túžbe snívať, iní sa márne snažia o medziľudské kontakty s mladými. Jeho satirické verše a poznámky sú motivované spoločensko-politickým uvoľnením a s ním aj možnosťou vyjadriť sa otvorenejšie. Vznikali od druhej polovice osemdesiatych rokov. Terčom kritiky v zbierke Medzi nami občanmi (1991) je preceňovanie čisto praktických záujmov a peňazí, ako aj bezcharakternosť ľudí ochotných uhýbať v názoroch. Spomedzi spoločenských i súkromných problémov „spoluobčanov“ ho ako satirika znepokojuje najmä dosah rozvodov na malé deti, u ktorých sa vyvoláva dokonca pocit viny. Celkove prechováva sympatie k obetavým ľuďom, a o to príkrejšie sa dištancuje od tých, ktorí ich využívajú. Zaujímavé je, že I. Gallo svojrázne využil útvar villonovsko-nezvalovskej žartovnej, miestami ostro ironickej balady. Jedna z nich rozpráva o stretnutí rezbára s folkloristami, ktorí sa naňho prišli pozrieť ako na atrakciu. Vystihuje aktuálny význam ustáleného slovného spojenia „naivné umenie“. Pre vypočítavých znalcov je to umenie „nezdanené“. Nad ich povýšeneckým správaním však majster rezbárstva morálne víťazí tým, že im nepredá svoje diela. Časť satiry mieri už na zmenenú spoločenskú situáciu po osemdesiatom deviatom roku. Uvádza krajčíra Maka, ktorému sa zjavila „víla Nežná“. Meno tejto postavičky akoby I. Gallo odvodil od malého človeka zo známeho románu J. C. Hronského, ale aj od slovesa „makať“. Krajčír si totiž založil firmu, aby stačil obslúžiť záujemcov o obracanie, nie šitie kabátov. Autor ťaží z jazykového vtipu obohateného zvukovou hračkou, odhaľuje povrchný obdiv voči všetkému, čo je cudzie, apeluje na odstránenie komplexu menejcennosti, ktorému podliehajú niektorí príslušníci malého národa, a odmieta snobizmus. Za hodnotné považuje to, čo je individuálne, národné, špecifické. Ak sa príbehová satira zakladá na uvoľnene rýmovaných dlhých útvaroch, zbierku Dobre osolené, vládou neschválené (1993) tvoria pre zmenu kratučké epigramy, pravidelne organizované štvorveršia. I. Gallo v nich využíva zvieracie motívy a alegorické princípy bájky, aby ironizoval naivné podliehanie zase ďalším ilúziám. Nabáda na odstup od vplyvov väčších a bohatších spoločenstiev a štátov v  prístupových procesoch vstupu do Európskej únie. Z kuloárových problémov jeho pohľad „prekukol“ nič neriešiace krčmové politické škriepky a na druhej strane hrozbu nekultúrnosti v reálnych plánoch prerobiť knižnice na bary. Posudzovatelia a recenzenti charakterizovali u Gallu typ jemnejšej satiry. Skutočne, v jeho kritickom pohľade na svet vychádza do popredia optimistická verva a kladná motivácia. Humor v autorovom chápaní znamená soľ života, niečo, čo ho robí „chutnejším“, výraznejším, znesiteľnejším, a to aj v ťažkej chorobe. Počas zaznamenávania humoristicko-satirických veršov sa spontánne, z čisto osobnej skúsenosti rodil intímny a zároveň príbehový básnický cyklus Pastorále (1994). Smutný, súkromne vážny i súcitný tón je v ňom podopretý meditatívnou reflexiou. Gallo pokračuje v načrtávaní životných príbehov opustených ľudí. Vžíva sa do rozpoloženia rôznych pacientov, tráviacich posledné hodiny na nemocničnom lôžku, túžiacich po živote i vtedy, keď sa s ním lúčia. Hlas chorého človeka na jednom mieste vyznieva ako otcovská prosba, ktorou sa modlí za návštevu dcéry. Teší sa pevnému putu s vnučkou, v jej narodení vidí prísľub nádeje. Krajným prípadom posväcovania trpiacich osôb, stojacich na okraji ľudského záujmu, je obraz „homo-asociála“ z kontajnera. Vo vznešenej intonácii voľného verša i úryvkoch piesní, pôsobiacich ako povzdychy, si I. Gallo viac než kedykoľvek predtým uvedomuje krehkosť života, dočasnosť pozemského pobytu. V jeho básnickej a paralelne i prozaickej tvorbe sa objavujú tri tematické línie: osobno-autobiografická, přírodní-nadčasová a společensko-kritická. Civilná poloha charakterizuje krátke osobné bilancie s občasným pointujúcim rýmom v zbierke Putovanie v kruhu (2002). Prináša rekapituláciu radostných chvíľ s vnúčatami i úmrtí blízkych ľudí. Básnik uvádza, ako si až po odchode brata na večnosť uvedomil, že ľudia po sebe nechávajú veci, akoby len na chvíľu odišli. Na Vincenta Šikulu spomína cez zobrazenie modranského vínorodého kraja, ktorý neobchádzajú živelné pohromy. Jeho ľudskú prítomnosť i rozprávačské umenie signalizujú úkazy viníc, vetra, neba. Knižka obsahuje aj rodinnú lyriku o nadväznosti pokolení, v ktorej smútok strieda vďačnosť za prežité. Dôležitosť uvedomenia si pôvodu, toho, odkiaľ pochádzame, nenápadne proklamuje óda Strom: človek bez blízkych, rodiska, národnej príslušnosti je ako bez koreňov. Nápadne pôsobí rámcovanie zbierky motívmi odomknutia brány a východu z nej. Autor tak zvýrazňuje svoj putovný motív hľadania orientácie na životnej ceste, ktorým sa zaoberá od debutu, a po štyroch desaťročiach sa štylizuje do pozície „unaveného chodca“ a „pútnika“. Prírodné elementy rodného Pohronia sú preňho príkladné vo svojej sebestačnosti a životaschopnosti. To, že I. Gallo je „dvojdomým“ autorom – píše poéziu i prózu, pričom ani jedna oblasť uňho nemá prevahu – , sa začalo prejavovať v zbierke kratších poviedkových próz Bosé cesty (1980). Rozprávanie prebieha v prvej osobe, z pohľadu desaťročného chlapca, približujúceho „galériu“ postáv istého mestečka. Všetky sa viažu s obdobím prelomu, odohrávajú sa pred koncom druhej svetovej vojny a v prvých dňoch po oslobodení. Z detskej perspektívy je priblížený napríklad Laktibrada, ktorý si rozumel s vtákmi a žil v senníku, ale medzi ľuďmi požíval i zvláštnu formu úcty. Rozprávačovi daroval knihu o tajomnom živote vesmíru, kde bola cez opis hviezd vyslovená výzva na porozumenie, využitie každej možnosti vzájomného zblíženia. Ďalšou „figúrkou“, z ktorej si obyvatelia uťahovali, je Tóno, prezývaný Veľvyslanec, lebo sa im prihováral novoročným vinšom v mene „Štátov lazníckych“. Počas evakuácie medzi Vianocami a Novým rokom sa potešili jeho prítomnosti ako šťastnému znameniu. Autor rozoberá vplyv druhej svetovej vojny na konkrétne, celkom jedinečné osudy jednotlivcov špecifického založenia, ktorí iba deťom a zvieratám ukazujú svoju lepšiu, „privrátenú“ tvár. Chlapcovi sa podarí získať ich dôveru poďakovaním alebo nezištnou pomocou. Zo zdanlivo majetného „brucháča“, „Amerikána“, sa v rozhovore vykľuje nešťastný cestovateľ, ktorému chýba opora. Cez moment prekvapenia I. Gallo presviedča, že títo ľudia sú iní, než sa zdá. Ocitli sa sami zoči-voči osudu a čelia situáciám, v ktorých im nikto nepomôže, preto kráčajú po „bosých“ cestách. Vtipné náčrty vzhľadu niekedy prerastú do výrazného detailu, akoby vyňatého z čŕt a poviedok J. G. Tajovského (Vrťúchov „kosákovito zahnutý nos“). Je to súčasť Gallovho prepojenia karikatúry a súcitu. Zábery na jazdecké a motorizované kolóny ho zasa prezentujú ako majstra hromadných scén. Motívy personifikovanej prírody i zázračnej moci hudby môžu pripomenúť Ľ. Ondrejova, M. Urbana a iných naturistov, ich magické zobrazenie vrchárskej prírody stredného Slovenska a zmysel pre zvuky prírodných živlov, vtáctva a ľudských hlasov. Plynulé rozprávanie budí napriek tragickým udalostiam harmonický dojem. Dotvára ho krása a mohutnosť rozbúreného Hrona, „stenania“ ľadov po smrti spravodlivého hrdinu, pestrosť letnej prírody slnkom zaliatych lúk. Voľným pokračovaním prvej z prozaických kníh je súbor ďalších poviedok s názvom Láska padá do Hrona (1983). Aj ňou I. Gallo kultivuje senzibilitu mladých i starších čitateľov. Na začiatok je vložené priznanie Cigáňa Deža, ktorý vyzradí, že vo sne dostal pokyn od vajdu, aby sa úplne odovzdal poslaniu primáša. Odmenou mu bude to, že koľko piesní zvládne, toľko ľudí „spasí“. Emocionálne pôsobivým hraním na husliach pred nemeckým oficierom zachránil tri deti zo zástupu, odvážaného do koncentračného tábora. Z rozprávania vyplýva, že každý jednotlivec by v spoločenstve ľudí chýbal. Polosirotu Fera Chvastúňa predstavuje ako „rozdvojenú osobnosť“, lebo nielen robí škodu, ale chce ľudí aj potešiť a naprávať svoje šibalské skutky. Zmúdrením dospelého I. Gallo koriguje spomienky na svet detských hier, jasne oddeleného dobra a zla, príhody zvierat, podobných ľudským bytostiam s ich krivdami a zadosťučinením. Detailnými opismi krásnych poštových holubov zvýrazňuje, že reprezentujú vznešenosť, nie hospodársku užitočnosť. Baladický charakter osudov je prekrývaný citovými, niekedy aj sentimentálnymi pointami. Nie vždy však próza dospeje k „happyendu“, najtragickejším je koniec obuvníka, ktorý sa zo všetkých síl snažil o originálne „remeňové umenie“, a umrel nepochopený a vyčerpaný. Nemožno prehliadnuť, že I. Gallo si dá záležať na názornosti vyjadrenia, sprostredkúva ju konkrétnymi prirovnaniami  („pole nie väčšie ako záplata“) a „šťavnato“ expresívnou frazeológiou. Vyberá a neraz dokonca vysvetľuje írečité výrazy remeselníkov a gazdov, ktoré súvisia so spôsobom života na dedine, čím dotvárajú kolorit Horehronia. Autentický ráz ľudového jazyka sa prelína a dopĺňa s fantazijnými prvkami, so zázračným nádychom postáv, dokonca s autorovým priznaným sklonom k snívaniu. Častým rozprávačským postupom je retrospektíva. Najprv sa vzbudí zvedavosť opisom úvodnej scény, nahliadnutím do spôsobu života človeka a až potom nasleduje „prestrih“ do minulosti, aby sa objasnili príčiny jeho správania. K zložitejšiemu prelínaniu časových rovín dospieva autobiografická novela s románovo širokým záberom udalostí – Holuby nesú smrť (1996). Vo „fragmentoch jedného života“ nás I. Gallo sprevádza životnou krízou muža, ktorému pocity úzkosti a strachu pred tlakmi okolia pomáha prekonať snívanie. Fragmentárna kompozícia spočíva v porušovaní chronológie. Dej sa riadi prúdom spomienok a predstáv, z ktorých sa rozprávač vracia do prítomnosti, trávenej prevažne na horskej chate, v osamelom sídle vysoko nad dedinou. Úniky do „bezhraničnej fantázie“ nie sú mimovoľné, nezámerné, naopak. Rozprávač ich analyzuje a vytvára podrobnú reflexiu pesimistických i optimistických stavov, traumatických skúseností i  príjemných zážitkov, ktoré spolu vytvárajú viacrozmerný obraz predchádzajúceho života. Sebaironickému hrdinovi sa niekdajšie úspechy zdajú malicherné. Veď po vedúcich redaktorských postoch sa zrazu stal nezamestnaný a po zložitej operácii ho čaká invalidita. Gallo nevníma svet ani históriu čierno-bielo. V jeho príznačných hromadných scénach sa mihajú predstavitelia rôznych spoločenských vrstiev i veku. Pri hádke o samovraždách dvoch miestnych podnikateľov prehovoria starší zástancovia návratu komunistického režimu i mladík, preceňujúci trhové hospodárstvo. Prozaikov pohľad nenadŕža ani jednej strane. Recenzenti ocenili, že sa tu presvedčivo naplnil životopisný žáner, keďže „miera otvorenosti a autentickosti jednoznačne prevyšuje mieru štylizácie“ (Ján Beňo). Za ním však uvideli nadindividuálny rámec výpovede o dnešku. Generačné zovšeobecnenie nie je jediným dôsledkom určitej neutrálnosti rozprávania. Svoje obľúbené miesta – Vrchy i Mestečko – I. Gallo pomenúva na rozdiel od Bratislavy anonymne, a tak to, čo mu je najbližšie, zahaľuje hávom nedotknuteľnosti. Lazy, predstavujúce miesto, kde sa zastavil čas, pomáhajú pri „obnovovaní spretŕhaných nitiek“ v manželskom spolužití. Dostavia sa dokonca chvíle tichého porozumenia so životnou partnerkou. Začarovaný kruh nepokojných snov, žialenia nad bratom i tvrdého hodnotenia seba samého ako nepotrebného „človeka na vedľajšej koľaji“ vyúsťuje do pochopenia logiky života paradoxne iracionálnymi prostriedkami. Mužovi sa zjaví dom na kole, s okrúhlymi otvormi pripomínajúcimi holubníky, „aké sa stavali na južnom Slovensku“. Holub – meštiak z neho prehovoril ľudským hlasom, aby objasnil symbolický význam architektúry tejto prapodivnej, magicky príťažlivej stavby. Štyri miestnosti so strážnymi predstaviteľmi holubích druhov zastupujú ročné obdobia a zároveň znamenajú aj fázy ľudského života: detstvo, dospievanie, zrelosť a starobu. Symbolika operencov teda neoznačuje nešťastie, ale obrazný význam plynúceho času, ktorý nemožno vymaniť spod prírodných zákonov. Krátko po tom, čo protagonista pocítil ľahkosť, prekvapivo nasleduje jeho fiktívna smrť – zrazí ho nákladné auto, keď sa na križovatke zaháňa za holubmi, hoci ich má rád. V závere je už iba zhrnuté, že na pohreb mu prišlo mnoho ľudí len zo stavovskej povinnosti, popri úprimne žialiacich priateľoch boli jasne v početnej prevahe. Finálny akord pôsobí tak, akoby sa rozprávač na svoj život pozeral z vtáčej perspektívy, odpútaný od „ťarchy strát“ a zbavený zábran, ktoré mu dlhé roky nedovoľovali žiť naplno. Veľká metafora vznešených holubov a ich príbytku, evokovaného priam cez optiku magického realizmu, prináša úľavu, ozrejmenie si hodnotových priorít. To, že I. Gallovi je vlastná i „ľahšia múza“ glosátora politických a kultúrnych situácií, okrem básnickej satiry prezrádzajú prozaické memoáre Dolu z piedestálu! (2003); podtitul „Odtajnená bohéma“ naznačuje, že autor sa snaží úsmevným tónom priblížiť bratislavské prostredie výtvarníkov, spisovateľov, literárnych vedcov a publicistov. Predstavuje ich ako enklávu vnútorne slobodnejšieho, i keď v redaktorskej a  organizačnej praxi politickou mocou obmedzovaného sveta. Príhody a „klebietky“ približujú najmä ušľachtilé vlastnosti, ale aj „chybičky krásy“. V najväčšej miere však I. Gallo čerpá zo svojich študentských čias v šesťdesiatych rokoch. Zaoberá sa fungovaním týždenníka Kultúrny život, ktorý mal vtedy výnimočné postavenie. Ako jeho bývalý kmeňový redaktor odkrýva nevyhnutnú taktiku voči cenzorom. (Ľudské vlastnosti – láskavosť, dobroprajnosť, štedrosť vyzdvihuje na výtvarnom umelcovi a dobrodincovi Štefanovi Bednárovi a prejavuje mu vďaku za to, že nezištne poskytoval rady i prístrešok začínajúcim umelcom.) V poézii i próze I. Gallo presadzuje komunikatívnosť, jednoduchú reč, ktorá v najnovších knižkách vyzrieva do výrazu prostoty vo výbere slov, adekvátnej prirodzenosti života. Zjavná je uňho vôľa osloviť široký okruh čitateľov, prihovoriť sa osobným svedectvom o obyčajnom, no vo svojej individuálnosti nenahraditeľnom ľudskom živote. Nie náhodou sa v celom diele I. Gallu obmieňajú postavy čudákov, pre väčšinu svojho okolia podivných, avšak vôbec nie menejcenných. Autor sa tak svojím zvláštnym spôsobom približuje k prozaikom lyrického cítenia – V. Šikulovi či D. Dušekovi, ako aj k básnickým rozprávačom – Mikulášovi Kováčovi a I. Kupcovi. Za jeho doménu možno označiť to, že v kontraste s krutosťou pôvodcov vojny a vôbec zla sa uňho zhodnocuje dobrota až naivita „malých“, ochotných pomáhať, vkladať svoje sily do umeleckej tvorby, či dôsledne ísť za svojím cieľom. Niekedy autor priamo konfrontuje očistnú silu fantázie s nenáležitou vecnosťou. Stačí uviesť príklad z najnovšej tvorby: v imaginárnom svete zbierky Putovanie v kruhu sa navždy odchádzajúci ľudia metamorfujú na snehové oblaky. Načieranie do detskej predstavivosti dovoľuje hrdinovi novely Holuby nesú smrť pripodobniť „pozápalové mŕtve miesta na sietnici“, obavu zo slabnutia zraku, k „vyhasnutým kráterom“, ktoré má aj mocné slnko. Postupne sa I. Gallo vykryštalizoval na osobitý autorský typ s pestrým registrom žánrov. Zo všetkých jeho polôh, či už lyricky náladovej, meditatívno-reflexívnej alebo zábavno-poučnej, vychádza posolstvo odstraňovať citové i názorové bariéry medzi ľuďmi, prekonávať ich toleranciou.

    Andrea Bokníková

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Ukážky z Gallovej poézie vyšli v antológiách v ukrajinčine, ruštine, angličtine a gruzínčine.
  • Literárna tvorba - preklad

    Taras Ševčenko: Struny srdca (1962), Nikolaj Dorizo: Poézia, moja poézia (1974)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Igor Gallo – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 4, s. 155. JURČO, Ján: Igor Gallo: Putovanie s obojkom.

    ŠAH: Igor Gallo – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 4, s. 155.

    JURČO, Ján: Igor Gallo: Putovanie s obojkom. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 4, s. 125 – 127.

    LANDIS, R.: Veselosť odchádza, ostáva smútok (Igor Gallo: Biele noci Atom klubu). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 8.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    REZNÍK, Jaroslav: S láskou k prírode a nehou k slovu. Igor Gallo: Rozprávočky z kolibôčky, horičky i dolinôčky. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 10, s. 112.

    REZNÍK, Jaroslav: V podobe generačnej trojrozmernosti. Igor Gallo: Ako na dlani. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 9, s. 119 – 120.

    GEISBACHEROVÁ, Michaela: Írečité rozprávky (Igor Gallo: Rozprávočky z kolibôčky). In: Knižná revue, roč. XVI, 4. 7. 2006, č. 14 – 15, s. 5.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    APFEL, Viliam: S úsmevom, láskavo. Igor Gallo: Publicisti bez masky. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 12, s. 124 – 126.

    TURAN, J.: Igor Gallo. In: Sliacky, O., ed.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava : LIC 2005.

    JANÍK, P.: Umenie žiť (Igor Gallo: Dolu z piedestálu!). In: Literárny (dvoj)týždenník, 17, 2004, č. 1 – 2.

    REZNÍK, J.: Úsmev je priateľ života (Igor Gallo: Dolu z piedestálu!). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 5.

    BALÁK, Štefan: Dedkopes a iné básne. Igor Gallo: Putovanie v kruhu. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 12, s. 126 – 129.

    REZNÍK, J.: Poézia vyrovnanosti a pokoja (Igor Gallo: Putovanie v kruhu). In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 43.

    ŠAH: Igor Gallo. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 4, s. 156.

    ANDRUŠKA, P.: Prozaik s dušou básnika (Igor Gallo: Holuby nesú smrť). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 4.

    BEŇO, J.: Finále s holubmi (Igor Gallo: Holuby nesú smrť). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 13.

    REZNÍK, J.: Igor Gallo. In: Slovenské národné noviny, 7 (11), 1996, č. 19.

    HUJÍK, Viktor: Igor Gallo: Pastorále. In: Slovenská republika, 1, 13. 12. 1994, č. 180.

    HUJÍK, Viktor: Satiry zo životnej reality. Igor Gallo: Dobre osolené, vládou neschválené. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. +110, 1994, č. 4, s. 151 – 152.

    MAJERNÍK, J.: V korení rezervy (Igor Gallo: Dobre osolené, vládou neschválené). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 2.

    KASARDA, M.: Choré miesto (Igor Gallo: Medzi nami občanmi). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 1.

    MELICHER, J.: Nová zbierka Igora Gallu (Igor Gallo: Človek medzi ľuďmi). In: Nové knihy, 1988, č. 3.

    REZNÍK, J.: Básnik medzi básňami (Igor Gallo: Človek medzi ľuďmi). In: Romboid, 23, 1988, č. 3.

    STARÍK, K.: Hľadanie miesta (Igor Gallo: Človek medzi ľuďmi). In: Pravda, zv. 69, 21. 1. 1988, č. 16.

    ŠTEVČEK, P.: Variácie na seba (Igor Gallo: Človek medzi ľuďmi). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 4.

    BŽOCH, J.: Igor Gallo: Človek medzi ľuďmi. In: Ľud, zv. 40, 10. 10. 1987, č. 238.

    HUJÍK, V.: Výstižná generačná výpoveď (Igor Gallo: Človek medzi ľuďmi). In: Roľnícke noviny, zv. 42, 24. 9. 1987, č. 224.

    KARŠAY, A.: Igor Gallo: Človek medzi ľuďmi. In: Práca, zv. 42, 3. 12. 1987, č. 284.

    TUČNÁ, E.: Igor Gallo: Láska padá do Hrona. In: Zlatý máj, 28, 1984, č. 2.

    ANDRUŠKA, P.: Detstvo, zdroj inšpirácie (Igor Gallo: Láska padá do Hrona). In: Nové slovo, 25, 1983, č. 16.

    BORČIN, E.: Zo zážitkového fondu (Igor Gallo: Láska padá do Hrona). In: Práca, zv. 38, 14. 4. 1983, č. 87.

    BŽOCH, J.: Básnikova kniha próz (Igor Gallo: Láska padá do Hrona). In: Romboid, 18, 1983, č. 12.

    HUJÍK, V.: Čitateľsky príťažlivé dielo (Igor Gallo: Láska padá do Hrona). In: Ľud, zv. 36, 19. 3. 1983, č. 66.

    HUJÍK, V.: Poviedky proti násiliu (Igor Gallo: Láska padá do Hrona). In: Smer, zv. 35, 22. 7. 1983, č. 171.

    PODHRADSKÁ, M.: Igor Gallo: Láska padá do Hrona. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 9.

    ANDRUŠKA, P.: Básnické návraty Igora Gallu (Igor Gallo: Prinavrátený čas). In: Nové slovo, 23, 1981, č. 29.

    BREZÁNY, Š. A.: Igor Gallo: Prinavrátený čas. In: Hlas ľudu, zv. 27, 20. 6. 1981, č. 144.

    HUJÍK, V.: Poézia s prehĺbeným pohľadom (Igor Gallo: Prinavrátený čas). In: Ľud, zv. 34, 31. 3. 1981, č. 76.

    KARŠAY, A.: Igor Gallo: Prinavrátený čas. In: Práca, zv. 36, 24. 4. 1981, č. 96.

    PÁLSZEGI, E.: Tretia zbierka... (Igor Gallo: Prinavrátený čas). In: Smena, zv. 34, 9. 7. 1981, č. 160.

    PODHRADSKÁ, M.: Igor Gallo: Prinavrátený čas. In: Večerník, zv. 26, 15. 5. 1981, č. 94.

    SULÍK, I.: Igor Gallo: Bosé cesty. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 2.

    WINKLER, T.: Igor Gallo: Prinavrátený čas. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 10.

    BREZÁNY, Š. A.: Z novej poézie a prózy (Igor Gallo: Bosé cesty). In: Smena, zv. 33, 31. 7. 1980, č. 179.

    ČÚZY, L.: Trápenia s lyrizáciou prózy (Igor Gallo: Bosé cesty). In: Romboid, 15, 1980, č. 12.

    HUJÍK, V.: Igor Gallo: Bosé cesty. In: Ľud, zv. 33, 22. 7. 1980, č. 171.

    JARIABEKOVÁ, D.: Dobré cesty (Igor Gallo: Bosé cesty). In: Nové slovo, 22, 1980, č. 33.

    PETROVSKÝ, Ľ.: Bosé nohy vedú k cieľu (Igor Gallo: Bosé cesty). In: Práca, zv. 35, 31. 7. 1980, č. 179.

    TRUHLÁŘ, B.: Z troch prvotín... (Igor Gallo: Bosé cesty). In: Pravda, zv. 61, 27. 11. 1980, č. 281.

    NOGE, J.: Kritické komentáre. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1974.

    HAMADA, M.: Zatiaľ bez tváre. In: Mladá tvorba, 1963, č. 11.

    PIŠTORA, J.: Příchod tváře. In: Literární noviny, 1963, č. 44.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    V najnovšej básnickej tvorbe Igora Gallu je zreteľné autorovo úsilie hľadať istoty a súvislosti medzi tým, čo bolo a čo je skutočnou

    V najnovšej básnickej tvorbe Igora Gallu je zreteľné autorovo úsilie hľadať istoty a súvislosti medzi tým, čo bolo a čo je skutočnou pozitívnou hodnotou. Autor precíznejšie formuluje postoj k udalostiam z nedávnej minulosti, no vyslovuje sa aj o súčasnosti, a to predovšetkým kresbou konkrétnych životných situácií, s akými sa musí ľudsky vyrovnávať.

    Vojtech Kondrót

    Básnik, ktorý napísal verše nemilosrdnej pravdy o situácii rezignujúceho jednotlivca a o jeho neplodnom pretrvávaní, však súčasne hľadá útechu a vyslobodenie z ťaživých stavov, a to predovšetkým v potomkoch, v kolobehu života, v dialektike umierania a nového rodenia a v príklone k užšiemu domovu rodného kraja.

    Ján Zambor

    Je to svojrázna, netypická memoárová práca, lyrický svet vtesnávaný do epických miniatúr, nábehy na epické veľkoplátna realizované krehkou rečou subtílnej lyriky. Toto všetko musíme povedať o Gallovej próze, aby sme aspoň trocha odkryli, čo vkladá – v tomto prípade – prozaik s dušou básnika do slov. Gallova spomienková próza s umne zašifrovanými prvkami pôsobí ako dlaň, z ktorej možno prečítať všetko o básnikovej minulosti. Táto výsostne skeptická, miestami až depresívna próza však – na Gallov spôsob – nestráca humor, sviežosť a autorskú sebairóniu.

    Peter Andruška

    Třebaže umělecká próza už dokázala, že to s její tolikrát ohováranou jednostranností není tak zlé, přece zvlášť v myšlení o poezii, ve které jsou mladí Slováci značně před námi, nebezpečí povýšení některých tvárných postupů, které přinesla avantgarda, na samospasitelné není docela chiméra. (...) Nejspíš proto je mi sympatická od prvních veršů prvotina Igora Gallu Tvárou k příchodu. Budeme li hledat Gallovy učitele, narazíme snad nejspíš na Sandburga nebo Préverta, ale vzdálenost ke na prvotinu značná – skeptik by řekl, že se Gallo až podezřele nikomu nepodobá. Jeho poezie, i když zní dosud v poměrně úzkém prostoru, má už svou osobitost, přímo bych řekl (i když to vypadá předčasně) básnickou páteř. Ona osobitost, která to asi nebude míst snadné, není proklamována ani propagována, spočívá v samém pohledu na realitu: Gallo se nesnaží poetizovat (ale ani – a v tom je asi veliký kus jeho odlišnosti – depoetizovat), nýbrž básnicky myslet. (...) Věci tu začínají žít nejčastěji vlastním životem v básních, do nichž vstupuje přírodní fakt jako činitel, umocňující člověka, a téhle přírodnosti si v kontextu naší nové, vesměs rodem velkoměstské poezie, vážím. (...) Básňe Dobrý večer, cintoríny, Rybí tanec nebo Na peróne nebo několik dalších jsou čisté ukázky nevtíravé a přitom neotřelé obraznosti, kde se metafory nepřebíjejí, ale rostou jedna z druhé organicky a po řádu toho, co má být vysloveno.

    Jiří Pištora

    Básnik Igor Gallo nazval svoju zbierku básní Človek medzi ľuďmi. Po jej prečítaní a precítení núti vás autorova životná filozofia, jeho poznanie včerajška a viera v zajtrajšok povedať si obdobu zmyslu názvu zbierky, napríklad: hľadanie miesta človeka v spoločnosti, to znamená pripomenúť mu, kto stojí vedľa neho v životných zápasoch, kto odišiel z jeho prostredia a kto naňho čaká na ďalšie putovanie. (...) Tieto dva póly životného pocitu a vedomia vymedzujú kompozíciu zbierky ako ucelenej básnickej skladby. (...) Životné a empirické skúsenosti boli a zrejme aj budú spoľahlivým prameňom pre jeho poéziu pokojnú, ale znepokojujúcu spohodlňujúceho ducha.

    Karol Starík

    Novela Holuby nesú smrť je novela bilancujúca. (...) Túto prozaickú prácu písal Igor Gallo nesporne ako knihu erbovú. O silnej autobiografickosti pri nej vari ani netreba hovoriť. Miera otvorenosti a autentickosti jednoznačne prevyšuje mieru štylizácie. Umenie hľadieť na život a osud, ktorý je autorovi najbližší a najznámejší, chlapsky a kriticky, nie je u nás ani zďaleka umením každodenným. Ak hľadíme na novelu odosobnene, môžeme povedať, že Gallo nastolil ľudský typ, ktorého charakteristickým znakom je rozpoltenosť. Nebol ani ryba, ani rak. Ani gazdovský syn, ani pravé pánča. V každom z nás je istá rozpoltenosť, ale nie každý ju vie či odváži sa pomenovať. A pridať aj také stránky, ktoré jeho typ neoslavne uzemňujú...

    Ján Beňo

    Igor Gallo ako básnik opäť potvrdil, že niet takého informačného zdroja na svete, ako je vlastná životná skúsenosť a vlastné, rokmi nadobudnuté poznanie. Oblúk života muža sa tu završuje poznaním vzťahu starého otca a vnúčaťa, teda tým najprirodzenejším ľudským spôsobom.

    Jaroslav Rezník

    Igor Gallo sa vždy snažil, aby jeho báseň alebo próza obsahovala všetky príznačné a charakteristické atribúty, a ukázal, že dokonale ovláda spisovateľské remeslo. (...) Ak by sme chceli charakterizovať výstavbu Gallových básní, uvidíme, že zvláštnym spôsobom využíva napríklad rým. Vytvoril si vlastnú schému, využíva ju cieľavedome a účelovo, tam, kde cíti, že rým je skutočne potrebný. Teda nejde o náhodu, ale o premyslený postup. (...) Ľudskosť a citovosť, porozumenie pre ľudské osudy, je jednou z najvýraznejších podôb Gallovej poézie. Rovnako ako filozofické zázemie, hľadanie a nachádzanie všetkého, čo tvorí a určuje život človeka i jeho miesto v širšom ľudskom spoločenstve.

    Štefan Balák

    Kruh je na jednej strane symbolom neustáleho kolobehu bez zreteľného začiatku a konca – nesmrteľné panta rei; na druhej strane bludný kruh asociuje situáciu bez východiska, pretože smrť je nekompromisne prirodzenou súčasťou každej žijúcej bytosti. Myšlienky lyrického subjektu časom zošediveli, zosmutnel; ale ukázala sa súvislosť medzi začiatkom a koncom života i poznávania. Tam, kde sa niečo končí, vždy sa niečo nové začína; možno krajšie, možno škaredšie, možno podobné, a možné úplne odlišné; ale určite nové, čo so sebou prináša novú nádej, nové poznanie. Jeden kruh predstavuje aj druh society, ktorá je spojená istými putami i pravidlami, v prípade básnikových myšlienok a spomienok je to rodinný kruh. Rodinný súzvuk si cení nadovšetko, a práve v ňom nachádza novú nádej, nové iskrenie, novú energiu, ktorá ide ruka v ruke s mladosťou a sviežosťou jeho vnúčat. (...) Básnikovi sa podarilo jednoduchým, a pritom originálnym spôsobom priblížiť chod života a jeho metamorfózy až po poslednú pieseň.

    Ingrid Nosková

    Popredný slovenský spisovateľ Igor Gallo, autor viacerých kníh poézie, prózy, humoru a satiry, prichádza k čitateľom s novou knihou humoristicky ladných próz pod názvom Dolu z piedestálu – s podtitulkom Odtajnená bohéma. Na humorných príhodách, ktoré osobne zažil, spomína na svojich starších i mladších literárnych druhov i priateľov výtvarníkov. Na rozdiel od iných podobných diel Gallo ako výborný rozprávač ich predstavuje nielen tak, ako ich poznáme z oficiálneho pohľadu, ale aj s ich chybami krásy, ktoré má každý z nás. Autorovi sa preto podarilo podať ich plnokrvný, ľudský obraz, doplňujúci ten z piedestálu o nefalšovanú atmosféru slovenskej bohémy od šesťdesiatych rokov minulého storočia až po súčasnosť. Stretneme sa tu okrem iných aj s menami ako J. Mudroch, P. Matejka, J. Šturdík, Š. Bednár – z oblasti výtvarného umenia. Z literárnej a dramatickej tvorby sú to E. Bohúň, A. Plávka, A. Matuška, Š. Králik, Š. Žáry, V. Egri, V. Mináč, I. Bukovčan, J. Kostra, B. Hečko, L. Mňačko, J. Bob i s redaktormi chýrneho Kultúrneho života – M. Bertom, M. Ruppeldtom, P. Ličkom atď. Pre svieži rozprávačský štýl, láskavý humoristický pohľad, autentický osobný zážitok stáva sa kniha príťažlivou pre všetky čitateľské generácie...

    Ľudovít Fuchs

    Ak by som chcel stručne naznačiť klady Gallovej knihy spomienok Publicisti bez masky spočívajú najmä v sile jeho rozprávačského talentu, osobných zážitkov, schopnosti humoristického i jemného satirického nadhľadu. V chápaní aktérov knihy nielen ako tvorcov, ale najmä ľudí, z ktorých je každý svojskou a neopakovateľnou osobnosťou. A v nemalej miere v dobrej znalosti doby a prostredia, v ktorej žili a tvorili. Popritom vtipne vyhmatol i čaro bohémskeho prostredia umeleckých klubov a kaviarní, kde sa stretávali.

    Peter Kováčik

    Skúsený rozprávač Igor Gallo prináša v knihe Biele noci Atom klubu tri krátke novely inšpirované vlastnými skúsenosťami a nostalgickými spomienkami. Novely uvádzajú autorove básne, čo má čitateľa naladiť na čítanie prózy. V tej potom tiež nechýba poetickosť, najmä pri navodzovaní atmosféry prostredia. Nosná novela Biele noci ATOM klubu vo fragmentoch prináša príbehy z bohémskeho prostredia Bratislavy na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Autor si pri spomínaní dovolí občas aj malý prienik do súčasnosti: „ATOM klub bol miestom nekonečných debát a diskusií o umení, ale najmä o živote, málokedy sa v ňom politizovalo. Vtedy sa vôbec politizovalo menej a viac sa šírili vtipy, za ktoré sa bolo ľahko dostať aj za mreže. Bolo o čom vtipkovať, omnoho viac ako teraz...“ Vtipné príhody komunity sa však končia bez vtipu, keď klub policajti po viacerých udaniach zavreli.

    Róbert Landis

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Narodil som sa vo Svätom Ondreji, neskôr premenovanom na Ondrej nad Hronom, ktorý je dnes súčasťou známych kúpeľov na poruchy tráviaceho traktu
    Narodil som sa vo Svätom Ondreji, neskôr premenovanom na Ondrej nad Hronom, ktorý je dnes súčasťou známych kúpeľov na poruchy tráviaceho traktu Brusno. Narodil som sa teda tam, no skutočne iba narodil. O niekoľko týždňov, sotva sa mama po pôrode zotavila, už som svojím vreskom obšťastňoval rozľahlé breznianske námestie. Na náprotivnej evanjelickej fare vraj vtedy rýchlo zatvárali okná, taký prenikavý som mal hlas. A možno to bolo preto, lebo krstom som po mame pripadol do katolíckeho košiara. Bol som totiž zo zmiešaného manželstva, otec bol evanjelik a mama katolíčka. Tak sa stalo, asi podľa predchádzajúcej dohody, že starší brat bol po otcovi evanjelik, no a ja po mame – katolík. Uisťujem každého, že na túto tému ani medzi rodičmi, ani medzi nami bratmi nepadlo ani najmenšie krivé slovo. Všetci navzájom sme sa milovali a vynikajúco si rozumeli. Ja s bratom aj po smrti rodičov. (...) V detstve som bol vášnivý a všeobecne uznávaný holubiar. Miloval som tieto múdre vtáky a rozumel si s nimi. Táto téma a varianty jej motívov sa neskôr prirodzeným spôsobom premietli do mojej básnickej i prozaickej tvorby.
    (1999)

    Aj keď som celý dospelý život, vzhľadom na profesionálne uplatnenie prežil v Bratislave, na svoj horehronský kraj a mesto Brezno nedám dopustiť. V tomto kraji sme si kúpili aj rekreačnú chalupu, a ja viem, že to nemohlo byť nikdy inde. Tá chalupa stojí v prekrásnom horskom prostredí na Sihle. Nechodievam tam často, lebo je to z Bratislavy dosť ďaleko, ale keď sa už vyberiem, tak je to na týždne a niekedy i mesiace. A keďže sa tam s ničím nenáhlim, s miestnymi ľuďmi si výborne rozumiem, veď chodia s rozopnutou hruďou a dušou na dlani. Takých ich vidím aj vo svojich básňach z toho prostredia.

    (2002)
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2008 za dielo Biele noci Atom klubu (2009)
  • Ukážka z tvorby

    OBYČAJ (zo zbierky Človek medzi ľuďmi )   Sú slová čo lámu jazyk a deti strašia vo sne sú slová kde

    OBYČAJ (zo zbierky Človek medzi ľuďmi)

     

    Sú slová čo lámu jazyk

    a deti strašia vo sne

    sú slová

    kde hláska požiera hlásku

    jed v nich kvasí

    ako v haďom zube

    Sú slová čo dýchajú

    otvorenou žumpou

    a klíčia v nás bujaro

    ako rakovina

     

    Čo to pripomína

     

    Sú slová hladké

    ako srsť exotickej mačky

    čo zatne pazúry

    hlboko do mäsa

    Sú slová brúsené diamanty

    Iskrivé žiarivé

    farebné mámivé

    Ostré a tvrdé

    ako žlčníkový kameň

    Sú slová dokonalých tvarov

    dokonale prázdne

    ako prsník mramorovej ženy

    čo šťastne ušla

    spod sochárovho dláta

     

    Človek sa zhovára

     

    Sú slová prízemné

    i slová vzletné

    sú slová chudučké

    i slová korpulentné

    sú slová pre všednosť

    slová pre slávnosti

    sú slová z ocele

    aj z mäsa a kostí

     

    A

    slová

    obchádzané

     

    V myšacej bundičke

    v ľanovom uzlíku

    spia tŕňom bodnuté

    pri ruži kríku

     

    Mama láska pohladkanie

    súcit slza milovanie

    Túžba vernosť odpustenie

    vďačnosť domov pochopenie

     

    Ako soľ ich treba

     

    Raz každého z nás

    pozve k stolu čas

    na lámanie chleba

     

    Od vekov platí

    Kto slovo požičia

    dvakrát sa mu vráti

     

     

    STARÁ DIEVKA (zo zbierky Človek medzi ľuďmi)

     

    Opitá sa v bokoch natriasa

    vo švíkoch praská

    zošlá stará dievka

    Z mohutnej hrude

    kde možno naprešovať

    dvadsať stolov

    a osemdesiat stoličiek

    chór hlasov buráca

    ako hrom

    Smeje sa zaplače

    rovno na zem pľuje

    koho raz opantá

    toho dohumpľuje

    Tresne päsťou zakľaje

    až sa trasie povala

    Mračí sa a fajčí

    sťa by fiat predala

    Nádherná stará dievka

    čo nemá núdzu o chlapov

     

    Krčmička naša!

     

     

    ČAS DÝCHA V PRIVRÁTENOM (zo zbierky Človek medzi ľuďmi)

     

    Čas spí v odvrátenom

    Z bezodných kráterov ako ľudské oko

    šimravo neustále slzí láva

    Pamätáš? Jazvy v prsiach zeme

    kosti rozložené

    na spôsob korún stromov

    v hrmení bubnov na spôsob hromov

    v spievaní dažďa spí sama v sebe

    sláva

     

    Na prstoch ako bocian v odvrátenom

    balvany dejín našľapujú

    V hrudôčke priestoru

    dosiaľ sa chveje

    melódia majstra prajaštera

    Crescendo na ruju

     

    Čas spí v odvrátenom

    Nad prachom kostí

    o kvapku živej krvi

    trojnohí psi sa rujú

     

    Nad všetkým povznesený

    sám v sebe premenený

    havran histórie

    v štvorcovom kruhu pláva

     

    V podpazuší krídla v odvrátenom

    bijú sa zúrivo zaťato a nemo

    karbaníci – storočníci

    V stávke je česť sláva a hlava

     

    Čas spí v odvrátenom

    Dychtivá zem sa v zrne miesi

    Pod ťarchou obrovského tela

    drví sa matka – skala

    V bezmocnosti neskončenia čeľusť času

    posledný – prvý zub si nahlodáva

    Bolo raz kedysi a bolo kdesi

    kojencom – rôčkom na chrbtici

    uspávanku k spánku vyhrávali besy

    V šľapaji prajaštera

    červík – minútočník

    larvu zaoráva

     

    Čas spí v odvrátenom

    sám sebou

    v sebe vysvätený

    Na členku ako okovy iskrí živožiara

    Z prepichnutej hrude klokoce

    spev žalôb žlčnatých

    osivená tráva

    Sám v sebe rozkročený

    zasekáva pohyb v štyri steny

     

    Čo stať sa malo stalo sa!

    Záludne ako okom do päste

    t i c h o zarevalo

    Hlasom živej vody

    nad mŕtvou krajinou

    zavialo prudko človečinou

    V šľapaji muža so ženou

    uzlík nervov vzlyká

    V obrovskom tieni kolibríka

    mladne uhlie do dreva

     

    Čas dýcha v privrátenom

     

     

    KVET (zo zbierky Putovanie v kruhu)

     

    Zdvihol sa vietor

    a udrel do črepníka.

    Črepy zacvendžali,

    kovovo, neosobne.

    Ako hlas ženy

    v slove – odchádzam.

    Vyšiel som na balkón,

    vzal nový črepník

    a pozametal zem.

    Uložil do nej

    obnažený kvet,

    nepolial som.

    Zapršalo nebo,

    kvapky našli cestu

    ku korienkom.

     

     

    BEZ ODMENY (zo zbierky Putovanie v kruhu)

     

    Piješ víno,

    len tak.

    Tak ako vodu

    vták.

    Keďže má dušu čistú,

    nepotrebuje víno,

    len vodu pramenistú.

    A keď ho náhodou

    smútok spantá,

    napije sa.

    Nie je to človek,

    celý bolestivý.

    Nečaká odmenu,

    privíta rovnako

    bezoblačné ráno

    ako večer sivý.

    Napije sa z hranta.

     

     

    ČAS (zo zbierky Putovanie v kruhu)

     

    Všetko je tak dávno preč,

    zmĺkla pieseň, krasoreč.

    V točenom kornútku

    miesto hrudky cukru

    omrvinky smútku.

    Čo si taký krutý,

    čas?

    Čo ťa k tomu núti,

    lámať roky ako prúty,

    starcov robiť z nás?

    Čo to v tebe zúri,

    zatínaš pazúry,

    svinským krokom,

    supím okom

    cestou, čo sťa

    had sa vrtí,

    ženieš ľudský život

    do náručia smrti.

    Pamätaj,

    nič nie je večné,

    aj ty skončíš

    odrátaný,

    kdesi v nekonečne.

     

     

    ABECEDA (zo zbierky Putovanie v kruhu)

     

    Kamarátom

    Rozhodol som sa napísať báseň.

    Od A po Zet.

    Tak ako v abecednom poradí,

    každý po svojej trati,

    cestovali na druhý svet

    moji kamaráti.

    Ušlo sa miesto

    aj poniektorým ženám.

    Nie preto,

    že boli v niečom výnimočné.

    Nuž neuvádzam mená.

    Chvíľu boli dcéry slnka,

    chvíľu mory nočné.

    A predsa sa zmestili

    do abecedy.

     

     

    LEN TAK NAĽAHKO (zo zbierky Putovanie v kruhu)

     

    (Za Vincom Šikulom)

    V dubovskom kostolíku,

    na uzol kratučkého vzlyku,

    zblúdilá hviezda

    uviazala zvony.

    Krúpami zjazvená

    bobuľa hrozna

    predčasne padla

    do piesčitej zeme.

    Zvoní.

    Za organom

    biela holubica

    kostrnkami letiek

    búši na klávesy.

    Ktosi sa dotkol

    zblúdilej hviezdy,

    ťuknutím malíčka,

    z neba ju zvesil.

    Modranské modré nebo

    čiernymi mrakmi černie.

    Teplučký vietor

    slovo rozprávača

    vinicami ženie.

    Odišiel človek.

    Len tak naľahko.

    V uzlíku odniesol

    nedospaté snenie.

     

     

    STROM (zo zbierky Putovanie v kruhu)

     

    Uprostred slnkom

    spálenej lúky

    týči sa ako prst.

    Vystiera konáre,

    do kríža rozpäté

    ruky,

    do modrej oblohy,

    strom.

    Líhajú na ňom

    búrkové oblaky,

    unavené blesky

    a občas

    hrom.

    Cestička k nemu,

    obnažená po kostnú dreň.

    Pútnici tichí

    deň čo deň

    putujú k stromu.

    Bez vzlyku a stonu,

    prízrační sťa tiene,

    slzia na korene.

    Strom mlčí.

    Piesne rozpálené,

    noty a uhlíky,

    šepot a výkriky.

    V naježenej tráve

    dorúbané snenie.

    Pod konár pri zemi

    stareny

    družku ukladajú.

    Posledné halali.

    Pod čiernym rubášom,

    červeným muškátom,

    vdovy zaplakali.

    Strom blčí.

    Spoza horizontu

    ľanové košele,

    čierne kološne,

    chlap za chlapom,

    divý smútok

    vlčí.

    Pod konár pri zemi,

    skrútení v plameni,

    druha ukladajú.

    Posledná večera

    dymí na tanieri.

    Po kmeni sa plazí

    Circum dedérum

    rubačskej sekery.

    Pod hlavou kameň.

    Amen.

    Strom praská.

    V poslednom ťažení

    silueta ženy.

    V náručí,

    o nič väčšia ako hŕstka,

    plače a smeje sa

    láska.

    Natrhám ti poľné kvieťa.

    Žena si sadá

    pod konár

    a prebaľuje dieťa.

    Ľahučko ako let

    lienky,

    vyskočí dieťa

    z plienky.

    Prvý krok v tráve.

    Zahasí uhlíky

    bosou nohou.

    Medené slnko v úvrati,

    strom podťatý,

    padá.

    Z nakyprenej zeme,

    z miesta pre korene

    vetvička zelenie.

    Dieťa cestu

    hľadá.

     

     

    VZKRIESENIE (zo zbierky Putovanie v kruhu)

     

    Belavé oblaky,

    čierne mraky.

    Medzi nimi

    vŕšok z vyvreliny.

    Zlietajú sa k nemu

    vtáky.

    Na kameni, doluznačky,

    leží muž

    a sníva.

    Divožienka,

    žienka divá,

    obnažuje nohy,

    v tanci

    sukňu dvíha.

    Scéna sa zrazu mení.

    Divožienka starne

    do stareny,

    ustato vykročí.

    Jamky miesto očí,

    namiesto nosa

    kosa.

    Muž precitne

    a pozrie naokolo.

    Pahorok, oblaky,

    vyvrelina, vtáky.

    Všetko, ako bolo.

    Krv mu v tepnách bije

    od končekov prstov

    do strnulej šije.

    Ž i j e !

    Ušné bubienky

    ako tamtamy,

    ozvučujú mužovi

    skicu panorámy.

    Čas sa nehýbe,

    pohyb pulzuje v ňom.

    Slnko kĺže zenitom,

    v pravici pochodeň.

    Osvetľuje Zem.

    Muž spieva

    Bohu do okien,

    ďakovnú ódu,

    za ďalší deň.

    Na plote straka,

    namiesto kukučky,

    na tyčkách plotu

    trpezlivo ráta,

    o koľko sa mužovi

    skrátil tieň.

    Blíži sa zima,

    no stále horia

    farby jesene.

    Muž chmáry z čela

    zaženie.

    Veď každé nové ráno,

    je ako Vzkriesenie.

    Zobraziť všetko