• Životopis autora

    Irena Brežná sa narodila 26. februára 1950 v Bratislave. Detstvo prežila v Trenčíne, v dome starých rodičov, kam sa jej rodičia uchýlili

    Irena Brežná sa narodila 26. februára 1950 v Bratislave. Detstvo prežila v Trenčíne, v dome starých rodičov, kam sa jej rodičia uchýlili po násilnom vysťahovaní z bytu v Bratislave (v rámci nezákonnej akcie B). Roky jej dospievania poznačili represie voči rodičom: otec, právnik a majiteľ advokátskej poradne, mal v komunistickom Československu zákaz vykonávať svoju profesiou a pracoval ako stavebný robotník a matka za pokus o útek do Švédska strávila rok vo väzení. Vyštudovala gymnázium v Bratislave a po okupácii republiky armádami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 emigrovala s rodičmi do Švajčiarska. Na univerzite v Bazileji študovala slavistiku, filozofiu a psychológiu. Pracovala ako psychologička, prekladateľka a tlmočníčka z ruštiny do nemčiny. Dvanásť rokov sa aktívne podieľala na práci Amnesty International. Realizovala a podporovala rôzne humanitné a ženské projekty, najmä v Guinei a v Čečensku. Od roku 1990 sa pravidelne vracia na Slovensko, verejnosti a literárnemu publiku sa začiatkom 90. rokov predstavila najmä prostredníctvom časopisu Aspekt. Píše v nemčine. Od roku 1980 je stálou prispievateľkou do viacerých švajčiarskych a nemeckých novín a časopisov (Neue Zürcher Zeitung, Berliner Freitag, rozhlas WDR 3 a iné). Trvale žije v Bazileji vo Švajčiarsku.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Pre deti a mládež

    • Biro und Barbara (1989)

    Literatúra faktu

    Publicistika

    • Karibischer Ball (1991)
    • Falsche Mythen (1996)
    • Die Sammlerin der Seelen (2002)
  • Charakteristika tvorby

    Irena Brežná krátkou novelou Psoriáza, moja láska (v preklade Magdy Takáčovej) vstúpila v roku 1992 do slovenskej literatúry. Vo

    Irena Brežná krátkou novelou Psoriáza, moja láska (v preklade Magdy Takáčovej) vstúpila v roku 1992 do slovenskej literatúry. Vo švajčiarsko-nemeckej literatúre bola prítomná už od roku 1980, keď napísala svoj prvý literárny text Slovenské fragmenty, v ktorom spracovala vlastnú minulosť a prvé zážitky z emigrácie. Text získal prvú cenu v súťaži cudzineckej literatúry v Berne, knižne bol publikovaný v roku 1985. Novela Psoriáza, moja láska vyšla v nemeckom origináli v roku 1990. Autorka v nej využila prax psychologičky; príbeh je vo svojej reportážnej polohe „autentickým“, no literárne štylizovaným záznamom stretnutí rozprávačky s ľuďmi postihnutými touto kožnou chorobou. Hlbším zmyslom príbehu je nielen interpretovať autentický výskumný materiál, ale predovšetkým „vedieť, čo to znamená pre muža, pre ženu byť psoriatikom, navyše, čo znamená byť zajatcom tejto choroby, čo môže táto choroba človeku dať“ (autorka v slovenskom doslove). Práve tento cieľ – preskúmať „inakosť“ psoriatikov a cez ňu pochopiť aj vlastnú inakosť – autorka skúma výsostne literárnymi formami: vytvorením rozprávačkinej telesnej dvojníčky, ktorá sa zaľúbi do psoriatika, aby mu vnikla až „pod kožu“, spoznala jeho i vlastné intímne reakcie vo svete tejto (ale vlastne aj každej inej formy) inakosti, a išla v tomto spoznávaní až po poslednú fyzickú hranicu, do sveta kafkovskej fantastickej premeny jej psoriatika na tvora, ktorý už „nehovorí slovami, hovorí šupinami“. Táto jeho premena, na rozdiel od Kafkovho Gregora Samsu, vyznieva v Brežnej príbehu oslobodzujúco. Novela Psoriáza, moja láska je z preložených Brežnej textov literárne najobjavnejšia a mohla pre slovenskú literatúra krátko po páde komunizmu znamenať aj významný zdroj inšpirácie na pozadí jej vtedajšej literárnej situácie, v ktorej doznievala desaťročia preferovaná a ideologicky nanucovaná „neinakosť“, tematická i obsahová jednorozmernosť, prekrývanie ľudskej individuality kolektívnosťou, v ktorej aj telesnosť bola tabuizovaná takmer rovnako ako okupácia ruskými tankami v auguste 1968. Téma inakosti, dotykom idúcim pod kožu (až po jej odlišnú farbu) iných kultúr či iných politických systémov, násilia, individuálneho či kolektívneho, ktoré sa v snahe zabrániť inakosti deje na ľudských bytostiach, ba celých národoch, je prítomná v celom nasledujúcom literárnom, reportážnom, esejistickom a publicistickom diele autorky. Slovenský čitateľ (okrem sporadicky publikovaných textov v prekladoch Jany Cvikovej v časopise Aspekt a Romboid) mal možnosť zoznámiť sa s Brežnej tvorbou až o trinásť rokov neskôr v knihe Tekutý fetiš. Rozsiahly (300-stranový) výber je retrospektívnym pohľadom na jej dovtedajšiu tvorbu a zahŕňa výrazne autobiograficky ladenú poviedkovú tvorbu: Podenka ako subjektÚvahy redaktora, eseje V zrkadle jazyka, Tekutý fetiš a najmä List čiernemu synovi, silnú, sugestívnu osobnú výpoveď autorky o rasizme hlboko zakorenenom vo vyspelej západoeurópskej spoločnosti, aký zažíva aj vo svojom domove vo Švajčiarsku so synom, ktorý má aj africkú krv; ide o „stretnutie rás“, na ktoré nie je práve biela rasa ešte stále dosť pripravená (samozrejme, ani na Slovensku), reportáže z vojny na Balkáne a v Čečensku, medzi ktorými dominuje Vlčice zo Sernovodska, sugestívny, dokumentárny, emocionálne pôsobiaci opis jej návštevy v zbombardovanej čečenskej dedine. Okrem obrazu skazy na slovenského čitateľa zapôsobí nezmyselná barbarskosť správania ruských vojakov, miera ich nekultúrnosti a pohŕdania základnými civilizačnými návykmi, čo nám silno evokuje ich dve „osloboditeľské“ misie na Slovensku v roku 1945 a 1968. Mierou osobnej zaangažovanosti autorky aj umením reportáže táto reportáž i ďalšie reportáže vstupujú aj do slovenského kontextu a evokujú veľké reportérske výkony klasikov tohto žánru na Slovensku, najmä L. Mňačka, G. Gryzlova a R. Kaliského (autorka sa ako gymnazistka mohla s ich tvorbou z polovice 60. rokov oboznámiť). Z rozsiahleho výberu osobitne zaujmú Slovenské fragmenty, ktoré vznikli v exile v roku 1980. Sú ohraničené rokmi 1956 – 1968, od nedeľných prechádzok so starým otcom v Trenčíne po „prispôsobovanie sa v cudzích vodách“ emigrácie, kde okrem zaistenia existencie musí autorka bojovať „proti strate starej reči a za víťazstvo nad novou“. Práve tento text zo záveru Tekutého fetiša (ktorý vlastne demonštruje autorkino suverénne víťazstvo nad novou rečou – nemčinou) tvorí pamäťové a faktografické východisko ku vzniku najnovšieho autorkinho diela Na slepačích krídlach (2007). Je to jej literárny návrat do detstva v Trenčíne. Návrat oslobodzujúci, v ktorom sa autorkin životný príbeh mení na literárnu hru, kde je prítomná irónia, fabulačná štylizácia a vo všetkých švíkoch praská pancier „oceľového“ komunistického slovníka jej detstva. Možno Irene Brežnej otvára aj cestu k návratu do rodného jazyka nielen ako prostriedka komunikácie s rodákmi, ale aj návrat k slovenčine ako literárnemu jazyku. Nepochybne by to znamenalo prínos pre modernú slovenskú literatúru.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Nevďačná cudzin(k)a (2014 po nemecky, po francúzsky, po rusky, po macedónsky, 2015 po taliansky, 2016 po švédsky, 2018 po maďarsky) Na slepačích
    Nevďačná cudzin(k)a (2014 po nemecky, po francúzsky, po rusky, po macedónsky, 2015 po taliansky, 2016 po švédsky, 2018 po maďarsky)

    Na slepačích krídlach (2010 po nemecky, po česky, po bielorusky, 2015 po francúzsky)

    Vlčice zo Sernovodska (1997 po nemecky, 2012 po česky, 2016 po taliansky) 

    Psoriáza, moja láska (1992 po nemecky)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    PETRAŠKO, Ľudovít: V priestore medzi kultúrami (Irena Brežná: Nevďačná cudzinka). Recenzia. In: Romboid , roč. LII, 10. 12. 2017, č. 9 – 10, s. 157

    PETRAŠKO, Ľudovít: V priestore medzi kultúrami (Irena Brežná: Nevďačná cudzinka). Recenzia. In: Romboid, roč. LII, 10. 12. 2017, č. 9 – 10, s. 157 – 159.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Pomáha Helvetii niesť ťažký kufor. In: Sme, roč. 25, 6. 3. 2017, č. 54, s. 12.

    KISSOVÁ, Viktória: Irena Brežná: Nevďačná cudzinka. (Preložila Jana Cviková). Recenzia. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 12, s. 117 – 119.

    GYÁRFÁŠOVÁ, Oľga: Vojnoví reportéri čsto zlyhávajú. Brežná nie. In: Sme , roč. 24, 2. 12. 2016, č. 279, s. 15.

    BALLA: Sme tu! Irena Brežná: Nevďačná cudzin(k)a. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 101 – 106.

    SOUČKOVÁ, Marta: Blahodarne cudzia. Irena Brežná: Nevďačná cudzin(k)a. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 101 – 106.

    KASARDA, Martin: Intímne, realistické, experimentálne, slovenské. Predstavujeme finalistov literárnej ceny Anasoft litera, ktorí sa predstavia čitateľom na konci apríla. In: Sme, roč. 24, 24. 3. 2015, č. 70, príloha O knihách, s. XII.

    PASSIA, Radoslav: "Nevďačná cudzinka" Irena Brežná. In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 9 ˜– 10, s. 82 – 84.

    KOPCSAYOVÁ, Iris – BREŽNÁ, Irena: Viem, aké je prísť do cudzej krajiny. (Rozhovor). In: Sme, roč. 23, 24. 10. 2015, č. 246, s. 4 – 5.

    ULIČIANSKA, Zuzana: Nevďačná cudzinka. Irena Brežná. In: Sme, roč. 23, 15. 10. 2015, č. 238, s. 14.

    RUTTKAYOVÁ, Ivica: Naši a cudzí, my a oni. (Kniha týždňa). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 30.

    MRÁZ, Peter: Na domácom piesočku (Slovenská literárna veda 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXVIII.

    PETRAŠKO, Ľudovít: Z pionierky žena. Irena Brežná: Na slepačích krídlach. (Recenzia) In: RAK, roč. XIV, 2009, č. 5, s. 37 – 38.

    ŽUCHOVÁ, S.: Slobodná nesloboda. Ako (ne)vzlietnuť (Irena Brežná: Na slepačích krídlach). In: Slovo, 11, 2009, č. 11.

    BALÁŽ, Anton – BREŽNÁ, Irena: O neobyčajných ľuďoch v extrémnych podmienkach (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 18. 6. 2008, č. 13, s. 9.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    FERUSOVÁ, Zuzana: Nevšedne o všednom i nevšednom. Irena Brežná: Tekutý fetiš. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 1, s. 40 – 41.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    JAVORSKÁ, K., Brežná, I.: Na Slovensku vidím svetovo zmýšľajúcich ľudí (Rozhovor). In: Mosty, 15, 2006, č. 5.

    TOMÁŠ, Radoslav – BREŽNÁ, Irena: Život pre mňa nie je uzavretý (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XV, 21. 12. 2005, č. 26, s. 7.

    BŽOCH, J.: Spoločný plač je skvelý zážitok blízkosti k druhému (I. Brežná: Tekutý fetiš). In: Sme, 10. 2. 2005.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Nepodenkové texty (aj o podenke) (I. Brežná: Tekutý fetiš). In: Knižná revue, roč. XV, 8. 6. 2005, č. 12, s. 5.

    FULMEKOVÁ, D.: Irena Brežná: Tekutý fetiš. In: Miau, 2005, č. 5.

    GRUSKOVÁ, A. – BREŽNÁ, I.: Dostojevského som dala smetiarom (Rozhovor). In: Knihy a spoločnosť, 2, 2005, č. 3.

    KADLECOVÁ, J. – BREŽNÁ, I.: Keď sa veci pomenujú, nastáva odkliatie (Rozhovor). In: Domino fórum, 2005, č. 12.

    KOŠŤÁLOVÁ, D.: O Irene Brežnej trochu inak. In: Knihy a spoločnosť, 2, 2005, č. 7 – 8.

    KRÁKOVÁ, D. – BREŽNÁ, I.: Čečeni robia, čo som ja nemohla (Rozhovor). In: Sme, 14. 3. 2005.

    ŠKVARKOVÁ, K. – BREŽNÁ, I.: Zberateľka duší (Rozhovor). In: Miau, 2005, č. 4.

    Žuchová, S., Brežná, I.: Písanie je spôsob života (Rozhovor). In: Vlna, 7, 2005, č. 24.

    -kom-: Irena Brežná – nositeľka ceny Theodora Wolffa za žurnalistiku. In: Knižná revue, roč. XII, 2. 10. 2002, č. 20, s. 7.

    CVIKOVÁ, J.: S Irenou Brežnou (Rozhovor). In: Aspekt, 1994, č. 1.

    Žilka, T.: Homo cosmopoliticus (Irena Brežná). In: Romboid, 29, 1994, č. 1.

    PETRÍK, V.: I. Brežná: Psoriáza, moja láska. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 10.

    SOUČKOVÁ, M.: Láskavo o láske neláskavej (I. Brežná: Psoriáza, moja láska). In: Kultúrny život, 27, 1993, č. 3.

    ŠPETKO, J.: Irena Brežná: Karibischer Ball. In: Revue svetovej literatúry, 28, 1992, č. 2.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Jej obsesiu komunikovať a dotýkať sa jazykom sme v slovenčine mali možnosť spoznať v časopisecky publikovaných textoch (Aspekt, Romboid), no najmä

    Jej obsesiu komunikovať a dotýkať sa jazykom sme v slovenčine mali možnosť spoznať v časopisecky publikovaných textoch (Aspekt, Romboid), no najmä v knižne vydanej próze Psoriáza, moja láska. Sebavedome sa tu rozhodla pre svoj osobitý „vedecký“ prístup k tvoreniu okolitého sveta prostredníctvom jazyka.

    Jana Cviková

    Vždy keď siaham za textami Ireny Brežnej, zmocňuje sa ma pocit očakávania, že sa stanem účastníčkou dobrodružstva, ktoré sa – dosiaľ – zakaždým skutočne aj konalo. Vzácneho dobrodružstva slova, obrazu, myšlienky, aké človek nezažíva pri stretnutí s každým textom. Možno je to dané spôsobom, akým Brežná píše, jej písanie je totiž ustavičným dotýkaním sa samej seba, táto autorka píše tak, že preniká jazykom pod kožu, do najvnútornejších vrstiev svojej žitej skúsenosti: jazykom ju ohmatáva, pôžitkársky vychutnáva, prevracia, pretepľuje, pretvára.

    Etela Farkašová

    Najmä intelektuálnou úrovňou a spôsobom myslenia bude kniha Tekutý fetiš pre mnohých príjemným prekvapením. Brežná sa sústredila predovšetkým na tému emigrácie, jazyk, utrpenie ľudí vo vojne či rasizmus. Emigráciu – jej najbytostnejší problém – chápe oveľa širšie ako len zmenu a výmenu prostredia známeho za neznáme, ale hlavne v abstrahovanej a súčasne veľmi konkrétnej podobe: ako výmenu ľudskej kože. Chirurgický výraz znie azda drsne, no myslené je to metaforicky, a rovnako metaforicky sa Brežná vyjadruje o vlasti a jazyku, ktorý vníma tiež „v telesných asociáciách“.

    Jozef Bžoch

    Tekutom fetiši sú zastúpené všetky doterajšie Brežnej „veľké“ témy: neustále hľadanie samej seba v jazyku ako náhrada strateného domova, angažovanie sa proti politickému a sociálnemu útlaku, konfrontácia s inými kultúrami, rasami či farbami pleti, „odtajňovanie“ porevolučnej strednej a východnej Európy. Brežná prekračuje aj hranice „západnej“ racionality a udomácňuje sa kdesi mimo fyzických strachov a neuróz moderného človeka.

    Dagmar Košťálová

    Obdobie socializmu v texte Na slepačích krídlach funguje ako estetický rámec a prináša mnohé témy a dogmy, ktoré hrdinka prijíma zväčša s absolútnou vážnosťou a maximálnou mierou stotožnenia. Dieťa „buržoáznych elementov“ vo svojej budovateľskej horlivosti občas predčí aj preverené kádre a neskrýva vzrušenie z výziev doby. Pritom nevdojak vzniká množstvo komických situácií – nie groteskných, skôr úsmevných. Poetickosť textu umocňuje aj istá časopriestorová neukotvenosť, autorka sa dôsledne vyhýba priamemu pomenovaniu geopolitických reálií (Stalin je napríklad „súdruh vodca revolúcie“)... Irena Brežná napísala knihu o víťazstve nad nepriaznivými životnými okolnosťami, svedectvo o tom, že možno prežiť a neklesnúť.

    Anna Grusková

    Román Na slepačích krídlach je mozaikou dojmov a postrehov dospievajúceho dievčaťa v slovenskom malomeste (môžeme tušiť, že je to autorkin rodný Trenčín) v päťdesiatych rokoch, hlboko v socialistickom režime (môžeme tušiť, že príbeh predchádza autorkinu neskoršiu emigráciu). Brežnú treba pochváliť za to, že sa zrieka hodnotenia či odstupu, ktorý jej emigrácia určite poskytla. Z príbehu necítiť nadradenosť a „vševedúcnosť“ emigranta. Okrem tejto zjavne „politickej“ roviny je román tiež „jednoducho“ príbehom dospievajúceho dievčaťa: „Inak svoje telo nevidím, bývam v ňom a nevychádzam z neho. Len keď ho moji rodičia pozorujú a zhovárajú sa o ňom, aké chybné alebo pekné vraj je, vtedy sa môj dom kŕčovito stiahne, stvrdne ako múry, aby doň rodičovské slová nevnikli. Otec a matka kĺžu pohľadmi po mojich končatinách ako po stĺpoch, akoby boli vlastníkmi domu a rozhodovali sa pre opravy.“ (...) Práve tento aspekt, „obyčajnosť“ života dievčatka v predsa len extrémnych politických podmienkach – a v extrémnej rodinnej situácii – je na knihe najpríťažlivejší. Navyše Brežná využíva svoj cit pre jazyk nielen pri udomácňovaní v cudzom jazykovom prostredí, ale aj pri písaní prózy: píše s ľahkosťou a s nadhľadom. Metafora slepačích krídel je pre knihu výstižná: dievčatko – rozprávačka si aj uprostred ťaživých podmienok a všeobecnej neslobody vytvára svoj osobný – slobodný svet (slobodu „politickú“, ale aj slobodu uprostred rodinného systému), tak, ako má aj sliepka – predsa len aj – krídla. Zároveň upozorňuje na to, že väčšina sliepok svoje krídla nikdy nevyužije, ani sa o to nepokúsi.

    Svetlana Žuchová

    „V dôverne známej temnote sme za sebou zanechali svoju malú krajinu a blížili sa k žiariacej cudzine.“ Útly, ale nesmierne hutný román Ireny Brežnej sa začína v roku 1968. Na minimálnom priestore sústreďuje traumy a oslobodenia, vzbury divé mlátenie vôkol seba, poéziu a zmierenie - a k tomu celú galériu nanajvýš dramatických životných osudov a charakterov. To všetko v jazyku, do ktorého poetickosti sa škrípavo vtláčajú tvrdé fakty ako železné tyče do prevodovky. Rozprávačku zavial osud do bohatej krajiny, ktorá jej pripadá ako bezpečný prístav bizarnej nasýtenosti, čistoty a poriadku, plotmi zastavaný raj plný strážcov poriadku a zametacích strojov – príliš upätý pre dospievajúce dievča. Už pri prechode hranice jej pohraničník znetvorí meno, ktoré celkom nezapadá do švajčiarskeho systému. Polovicu života nútene plachtí pod nesprávnou vlajkou a v studenom, trblietavom svetle cudziny smúti za neslobodnou, ufúľanou útulnosťou svojej vlasti. Za to, že ju prijali, očakávajú v cudzine vďačnosť, ale nikomu nenapadne, že by
    sa mohol poďakovať za to, že sem ona prišla. Ako dospievajúca nerebeluje len proti svojim rodičom, ale najmä proti cudzej hostiteľskej zemi, ktorá z nej chce urobiť malú domorodkyňu a nenechá ju, aby bola sama sebou, stiesňuje ju, obmedzuje a kupíruje. Až na konci sa podarí dospieť k zmiereniu.
    Po celej knihe sú roztrúsené mini-romány, kondenzáty paradoxného života, výjavy: Rozprávačka, ktorá sa už stala švajčiarskou občiankou a napoly sa
    zmierila so svojím osudom v nich funguje ako tlmočníčka medzi emigrantmi a domácimi úradmi. Stretáva sa s celou galériou extrémnych životných príbehov a zástupom stroskotancov, ktorí sa nejako pokúšajú poradiť si so životom: gauneri, samovrahovia, chorí na depresie, podrazáci, vojnoví utečenci, prehnane prispôsobiví, idealisti a naivky. Tak nechránene a neúprosne voči sebe aj iným ešte nikto o emigrácii nepísal. Je to malý román s obrovskou výbušnou silou, životná kniha. 

                                                                                                                                                                                                      Jana Cviková
     
    Bolo treba celé desaťročia, aby mohla napísať túto knihu. Teraz je tu. A zmení debatu o migrácii vo Švajčiarsku. V románe „Die undankbare Fremde“ (Nevďačná cudzin(k)a) prináša mnohonásobne ocenená spisovateľka a vojnová reportérka Irena Brežná, narodená 1950 v Československu, prostredníctvom ja-rozprávačky správu o svojej emigrácii do Švajčiarska, kde žije od roku 1968. Je to brilantne napísaný príbeh nachádzania identity medzi prispôsobením a vzdorom. Tak neľútostne, rezolútne a podnetne nenapísala o svojom bytí v cudzine ešte žiadna tunajšia migrantka. Táto žena nechce byť vďačná za to, že smela zostať, chce, aby ju uznali a vypočuli v jej cudzote. Irena Brežná, ktorá je už dávno švajčiarskou občiankou, nakladá Švajčiarom aj prisťahovalcom. Ukazuje, že spolužitie je možné len vtedy, keď obe strany vyjdú zo svojho úkrytu. Takú prisťahovalkyňu si možno iba želať.

    Peer Teuwsen, Die Zeit

     V početných dvoj- až štvorstranových poetických, ako aj intenzívne obrazných krátkych esejach sa rozprávačka pokúša zachytiť „uchovanie svojich inštinktov“. Britko kritizuje novú krajinu až pod čiernu zem. Medzitým sú, zdiaľky sa ponášajúc na román Michaela Schischkina „Venushaar“, rovnako krátke, kurzívou vytlačené scény, v ktorých tlmočníčka, očividne niekdajšie utečenecké dieťa, sprostredkováva medzi emigrantmi a úradmi. Zlodejom, podvodníkom, samovrahom, chorým na depresiu, invalidom a chorým na rakovinu sa z rôznych dôvodov nepodarilo to, čo sa dospievajúcemu dieťaťu napokon podarí: vytvoriť si novú identitu a usadiť sa vo Švajčiarsku. „Die undankbare Fremde“ (Nevďačná cudzin(ka)) je rovnako ako román Melindy Nadj Abonji „Tauben fliegen auf“ príbehom o vydarenej integrácii. Striedanie esejistických a rozprávacích pasáží, minulosti a dneška, neústupčivého trvania na pravde svojej detskej skúsenosti v socializme, ako aj medzi strašnými životnými príbehmi a kalkulovaným prístupom úradov vytvárajú príkry kontrast k rozmanitým cudzotám. Toto poskakovanie sem a ta narúša počiatočný absolútny odstup utečenky  a na samom konci stojí patchworková, pozošívaná identita ako „Emigrácia“.

    Jörg Plath, Deutschlandradio Kultur 

    „Spúšťala som sa po lane hlbšie do bytostnej podstaty tejto krajiny...“, vraví rozprávačka na jednom mieste a postupne zisťuje, že v znepokojujúcom imperatíve odstupu, aký je bežný vo Švajčiarsku, môže objaviť aj „záchranu“: namiesto práva na splynutie právo na odstup – na ostré myslenie, na presnosť. Radosť z jazykovej presnosti sa tiahne aj jej knihou, v ktorej sa vozvýšené elegické rozprávanie strieda s lakonickými dokumentárnymi vsuvkami: scénami z „iného“ Švajčiarska, keď nakrátko prepožičiava svoj hlas ako tlmočníčka cudzincom a cudzinkám vo švajčiarskych nemocniciach, väzniciach. „Ja som však stále nomádkou,“ usmieva sa Irena Brežná, ktorá svojej „cudzovlasti“ Švajčiarsku teraz darovala v podobe tejto knihy dokument takého vyrovnávania sa, že si sotva možno predstaviť nejaké náruživejšie.

    Bernadette Conrad, Aargauer Zeitung 
     

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Písanie je veľa vecí. Je to komunikácia s mojím najhlbším ja. Nie vtedy, keď hovorím alebo gestikulujem, ale keď píšem, keď

    Písanie je veľa vecí. Je to komunikácia s mojím najhlbším ja. Nie vtedy, keď hovorím alebo gestikulujem, ale keď píšem, keď vytváram vety v nemčine, v jazyku môjho písania, v ktorom sa viem najlepšie vyjadriť, vtedy komunikujem najpresnejšie. Písaním zaujmem určité stanovisko voči svetu a oslobodzujem sa. (...) Viem, kde stojím, viem, ako sa k istému problému staviam, a môžem ísť ďalej. Písanie je nielen terapia, ale najmä komunikácia so svetom, prostredníctvom ktorej nachádzam priateľstvá, svoje mobilné dvory. Je to vlastne spôsob života. (...) Jazyk je to posledné a najskrytejšie zo všetkého v živote, od čoho sa človek môže odpútať. Potom si nájde vlastný jazyk. Slovenský jazyk znesie emocionalitu, ale nemčina je presnejšia, konkrétnejšia, potrebuje viac faktov.

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele


  • Ocenenia

    Cena Univerzity Bern za literatúru v nemeckom jazyku pre cudzincov za text Slovenské fragmenty (Slowakische Fragmente. So kam ich unter die Schweizer) v roku 1984

    Cena Univerzity Bern za literatúru v nemeckom jazyku pre cudzincov za text Slovenské fragmenty (Slowakische Fragmente. So kam ich unter die Schweizer) v roku 1984

    Mediálna cena Nadácie Christopha Eckensteina v Ženeve za text List čiernemu synovi (Unser täglicher Rassismus) v roku 1989

    Cena nemeckého feministického časopisu EMMA pre novinárky za text Tekutý fetiš (Flüssiger Fetisch) v roku 1992

    Cena Theodora Wolffa za publicistiku za knihu Zberateľka duší (Die Sammlerin der Seelen) v roku 2002

    Cena nemeckého feministického časopisu EMMA pre novinárky za rok 2002 za text Za hranicami tela (Über den Körper hinaus Offener Brief an die tschetsenische Menschenrechtlerin Sainab Gaschajewa)

    Cena Obce spisovateľov Slovenska za rok 2007 za román Na slepačích krídlach

    Publicistická cena Zürcher Journalistenpreis za reporáž o kosovoalbánskych utečencoch za rok 2000

    Literárna cena Švajčiarskej konfederácie za rok 2012 za román Nevďačná cudzin(k)a

    Literárna cena Dominika Tatarku za rok 2015 za román Nevdačná cudzin(k)a
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PSORIÁZA, MOJA LÁSKA (úryvok)               Keď ma taxikár vyložil pred vilou vysoko nad

    PSORIÁZA, MOJA LÁSKA (úryvok)

     

                Keď ma taxikár vyložil pred vilou vysoko nad jazerom, ešte som netušila, že v tomto vlhkom dome vstúpim do geta, ktoré ma na dlhé mesiace dostane do svojej moci.

    *

                Vlastne som teraz celkom pokojná. Môj muž hovorí, že mám akýsi melancholický pohľad, ale oponujem: „To robia tie moje mandľové oči.“

                Ukážem mu staré fotografie z maturitného večierka a on musí uznať: „Hej, je to v tvare, a nie vo výraze.“

                Pred západom slnka – u nás sa teraz skoro zmráka – trénuje v lese a ja ako zhypnotizovaná idem s chlapcami k rieke. Kým obaja synovia neúnavne hádžu do vody kamene, ja, navonok vyrovnaná, ale vnútorne vzrušená, pátram po malých jašteričkách. So vztýčenými hlavami vylihujú na skalách a naberajú si na noc posledné zásoby tepla. Stačí mi skĺznuť pohľadom po ich šupinách, ich drsnosť sa mi navždy usadila v končekoch prstov. Je to taká zvláštna drsnosť, priam chorobne po nej túžim. Akoby mi pribudol nový zmyslový orgán, nová génová pamäť, ktorú raz odovzdám ľudstvu. Cenou za to si ty.

                Posledná spomienka na teba je najživšia. Vidím ťa odzadu, šupiny na chrbte sa ti v slnečných lúčoch ligocú ako zelenkastý kov. Moja láska k tebe už nie je krútňava, ale pavučinkový korzet, ktorý ma sťahuje len vtedy, keď sa zhlboka nadýchnem. Ale robievam to zriedka a onedlho bude zase zima a jašterice sa schovajú.

    *

                Vila pôsobila skromne, bola však solídna ako všetko v tejto krajine. Bohatstvo vyžarovalo zo všetkých malých, i keď nesporne užitočných. predmetov a z ťažkého nábytku, ale nebilo do očí, tak to zodpovedá tunajšiemu vkusu.

                K bohatstvu mám napätý vzťah, barbarsky a detinsky ním pohŕdam, ale tentoraz som ovládla svoje vandalské sklony, lebo domáci pán mal inteligentný výraz a teplú dlaň. S hlasným hovorom ma zaviedol do pracovne. Až neskôr som pochopila, prečo je taký rozrušený – dovolil mi predsa vniknúť do svojho najintímnejšieho súkromia.

                „Tak vy teda robíte výskum o psoriáze. Tak-tak. Len sa pýtajte. Som vám k službám.“

                Na domorodca hovoril príliš žoviálne a rozkladal rukami, čo pôsobilo dosť nezvyčajne, veď tu sa ľudia pohybujú akoby v presne vymedzenom priestore. Pripisovala som jeho impulzívnosť svojmu otvorenému pohľadu, ktorý som naňho vedome upierala, ale skôr to bola jeho nedočkavosť konečne ma zasvätiť.

                O psoriáze som vedela málo. Vedúca psychologička v ústave mi odporučila tváriť sa pri výskume pokiaľ možno nezaujato a naivne. Vzala som jej radu prehnane vážne a správala som sa ako dobre vychované dievčatko. Zamestnala ma len na skúšku a toto bremeno ma tlačilo pri každom rozhovore. Kedysi na základnej škole som bola chápavá a usilovná žiačka. Tieto vlastnosti a každodenná pochvala za ne sa stali prvým základom, na ňom som neskôr všetko vybudovala.

                „Ako dvadsaťročný som spadol z koňa a vtedy sa mi na oboch lakťoch objavili tie šupiny. Pomaly to už bude šesťdesiat rokov.“

                Vyhrnul si rukáv pásikavej košele a ukázal mi malé biele hrbolčeky.

                „Skúste, ohmatajte ich! Nebojte sa!“

                Chytil mi ruku, pritisol mi prsty na svoj lakeť a tuho nimi pošúchal. Ako zanietená bádateľka som sa predierala jeho hrbolcami. Nato sa upokojil.

    *

                Teraz si občas zájdem do zoologickej záhrady, hoci ma to unavuje. Keď som vtedy prišla k tebe a ty si sa na mňa pozrel svojimi šikmými žltými očami, v ktorých ležali roztrúsené vychladnuté meteority, spomenula som si, že som tie oči už určite niekde videla, a to v znásobenom počte. Má ich tá svorka zdivených vlkov, niekedy sa na ňu dívam ponad múr z bezpečnej vzdialenosti. Uštvane pobehujú sem a tam, zastanú a krátko, prenikavo na mňa pozrú. Každý z tých pohľadov ma rozochveje, neviem, pre ktorý sa rozhodnúť. Hĺbka ich zúfalstva je neznesiteľná. Na tvári sa mi zjavili dve hlboké vrásky, keď som vyčerpaná, vtláčajú mi pečať utrpenia. Ťahajú sa od krídel nosa až ku kútikom úst.

                Blažilo ťa, keď som niekedy náhle ošpatnela. Zanovito si zdôrazňoval, že moja krása je čímsi verejným, že jedine v mrzkosti je naša šanca. V nej sme si dôverne blízki. Tešila som sa tomu. Pokladala som to za akúsi záruku.

    *

                „Chodil som od Pontia k Pilátovi. Všetko zbytočne. Dermatológovia nič nevedia.“

                Starý pán sprisahanecky stíšil hlas, ukázal prstom na okno: „Aj tamto býva jeden taký.“

                Pohodlne sa rozvalil v kresle a s pôžitkom si ma obzeral. Ako skúsený ideológ hodnú chvíľu mlčal, až potom sa vytasil so svojím tromfom.

                „Psoriáza je vylučovanie jedovatých látok z tela kožou, a nie črevami. Tieto jedy vyvolávajú zápal pokožky.“

                Zvestoval mi to s veľkým pátosom a vyzeral pritom ako zaznávaný prorok na svätom vrchu. Bola som jeho jediná a navyše neveriaca poslucháčka. Zamrazilo ma. Múry domu neprepúšťali horúce slnečné lúče a prenikol ma pocit, že život ide pomimo.

    *

                Keď si spomínam na tie časy, nachádzam istú podobnosť medzi tebou a tým starým pánom. Aj ty si túžil po intelektuálnych šablónach, vyšpekulovaných teóriách. Chvíľami som si myslela, že je to iba hra, ale bol to akýsi mocný pud.

                Najväčšmi ma trápila tvoja teória nálad. Došiel si k záveru, že psoriatici sú všetko intenzívne prežívajúci ľudia, ktorí sa dávajú unášať silnými citmi. A že psoriáza je prirodzenou materializáciou neznesiteľných duševných poryvov.

                „Duša zvaľuje zodpovednosť na kožu,“ vravieval si.

                „Každý lišaj je vyrazený cit.“

                Ledva sa jazierko spermií zmenilo na tenkú vrstvu ľadu, ktorá mi obopla stehno, už aj si sa zapodieval následkami svojej vášne na koži. Nijaké miesto na svete si nepoznal tak dobre ako vlastnú pokožku, a predsa si sa ustavične mýlil. Ukazoval si mi imaginárne škvrny, ktoré si pokladal za predzvesť ďalšieho výsevu. A kým si sa sústreďoval na jedno miesto, psoriáza sa vynárala na iných brehoch. Keď sa ti predpovede naozaj splnili, víťazil duch nad hmotou. Nadšene si predo mnou obnažoval červenkavé svrbivé vyrážky, meniace sa na chrasty. I v čase i v mieste presne zodpovedali tvojim prognózam. Nechtiac som sa stala asistentkou v tvojom výskumnom laboratóriu. Zhotovil si takzvaný citový graf a zaslepený túžbou po poznaní si mi slávnostne odovzdal špeciálny ružový obal na denné záznamy „ľúbostných pocitov“. Čudoval si sa, keď som ťa vyleštenou čižmou kopla do kolena a dala ti výpoveď. Ty si mlčky skúmal ďalej. Vtedy náš vzťah dostal prvú povážlivú trhlinu.

    *

                „Vypracoval som presnú diétu. Zaujíma vás to?“

                Starý pán už dávno čakal na túto chvíľu. Jeho otázka bola iba rečnícky trik. Horlivo som prikývla, hoci vo mne skrslo podozrenie, či nemám do činenia s bláznom.

                „Tak teda, najdôležitejšie je vylučovanie. Vyžaduje si to zmenu výživy. Surová zelenina, ovocie, to je základ. Cukor, alkohol, káva, soľ, korenie – to všetko je zakázané.“

                Panovačne zvýšil hlas. Trochu som sa prikrčila.

                „Psoriázu podporujú umelé hnojivá. Veru tak, sme obeťami umelých hnojív. Preto pestujem všetko vo vlastnej záhrade. Makrobiotickými produktmi sa pokojne môžete napchať do prasknutia a nič sa vám nestane. Lenže,“ sklamane mávol rukou, „vyžaduje si to disciplínu. Boj so psoriázou je vec disciplíny.“

                Opäť sa odmlčal, aby zvýšil účinok poslednej vety. Odrazu sa naklonil ponad stôl ku mne a zblízka mi rýchlo pošepol do tváre: „Vyprázdňujem sa trikrát denne. Mám na to také neškodné pilulky.“

                Naľakane som sa strhla. Takéto dôvernosti, to je teda priveľa. Všimol si to, odtiahol sa a pokračoval vecnejšie: „Tie jedovaté látky, čo denne pojeme, musia predsa nejako von. Telo s nimi musí bojovať vo vnútri.“

                Zrazu veľmi zosmutnel a vyhŕklo z neho: „Viete, psoriáza je čosi strašné, príšerné.“

                V tej vete boli nahustené dni, roky, desaťročia zovreté čiernou tiesňou.

    *

                Okrem tvojich pohľadov, nepodobných pohľadom ľudských očí, nabitých elektrickým prúdom, sa mi na tebe nepáčilo zhola nič. Pery si mal prihrubé a prsty prikrátke a mäsité. Ale naučila som sa ceniť si ich pre ich mäkkosť, takže večne budem túžiť po takej pohlcujúcej domovine. Bol si skôr územčistý a navyše si sa ustarostene hrbil. Tvoj zadok sa mi v nohaviciach videl nezaujímavý, ale nahý bol jemný a dievčenský; príjemne ma to prekvapilo. Aj sám si bol naň hrdý, z jeho nevtieravej formy si si dokonca trúfal odvodzovať určitú ušľachtilosť. Viem, najväčšmi ťa ponižovalo, keď ťa psoriáza zasiahla aj tam. Aj mňa surovo zranila, a ak sa teraz priznávam, že ju nenávidím a preklínam, tak predovšetkým preto, lebo mi vzala aj toto posledné útočisko.

                Nebolo to však telo, čo nás k sebe pútalo, ale slová, nimi sme sa ustavične objímali ako stovkami rúk. Aj keď sme výnimočne mlčali, zhovárali sme sa a ja som naše objímavé rozhovory už nikdy nechcela skončiť. Sedel si oproti mne nezvyčajne ďaleko, ako v divadle. Slová plynuli sprvu pokojne, potom sa rozochveli ako medzi dvoma vibrátormi a vždy som to bola ja, čo po krátkom čase nevydržala napätie a priblížila sa k tebe. Opatrne si ma vzal do náručia a viem, že si si zakaždým pomyslel: „Menej by bolo viac.“

    *

                Pozrela som sa na pásku, točila sa a červené svetielko blikalo. Na chvíľu ma to upokojilo. Pri poslednom pohovore sa mi páska pretočila hneď na začiatku a ja som si to nevšimla. Mala som potom problémy s vyplatením honoráru a navyše mi bol trápny sekretárkin skúmavý pohľad. Odvtedy ustavične tŕpnem, či ten strojček zase nezlyhá.

                „Niekedy mi psoriáza blúdila po celom tele. Keď som ju vypudil zdola, vyrazila niekde hore. Chvíľami ma to tak deprimovalo, že som pomýšľal na samovraždu, ale potom som celú záležitosť vzal do rúk sám.“

                Starý pán hovoril teraz celkom pokojne, bezmála veselo. Všimla som si, že na tvári takmer nemá vrásky.

                „Prekonať psoriázu je otázkou inteligencie a vôle. Áno, inteligencia a vôľa sú účinné zbrane.“

                To sa mi páčilo. Aj ja som sa dôstojne vystrela a vyzerala som teraz oveľa dospelejšie.

    *

                Zdá sa, že krivka nálady na tvojich diagramoch naozaj priamo súvisela s výsevmi. Niektoré zákonitosti boli ohromujúce. Roztriedil si pocity podľa kvality a intenzity a dával si ich do korelácie s jednotlivými miestami na pokožke, ktorú si rozdelil na dvadsaťosem oblastí. Tak napríklad na priemernú radosť zvyčajne doplatili uši.

                V priebehu niekoľkých hodín sa začali šúpať. Zato silný hnev sa nijako nedal lokalizovať. Možno sa ťa zakaždým zmocnil celého a potom si chaoticky prerážal cestu rozličnými miestami, ktoré práve neboli dosť odolné. Tvoj sklon k utrpeniu, vznešenosť, s akou si znášal duševný bôľ, vlastnosť, ktorú som u teba mala tak rada, sa banálne zhusťovali priamo nad srdcom a občas aj na rukách. Najťažšie sa dali odstrániť odtiaľ.

                Neviem, do akej miery si si uvedomil, že v onen deň, keď si sa rozhodol všetko „zminimalizovať“, ako si sa vyjadril svojím odborným žargónom, si sa začal nenávratne odvracať od ľudí. Keďže si odmietal aj mňa, vymýšľala som si fantastické taktiky zvádzania, len ťažko si im odolával. Vtedy som sa stala výbornou milenkou, geniálnou, ako si hovorieval. Sprvu pôsobila tvoja otupenosť tak, ako si si to naplánoval. Psoriáza bola očividne načisto popletená. Nemohla sa už dostať von osvedčenými citovými kanálmi. Ale striehla v tebe a kula nové plány.

    *

                „Ale to je nič, čo tu teraz vidíte. Mali by ste prísť, keď ma to tak poriadne pochytí.“

                Starý pán si už rozopínal prvé gombíky na košeli, keď ktosi zaklopal. Vošla drobná stará pani. Môj partner mrzuto utrúsil: „Vyrušuješ.“

                Usmiala sa posmešne, ale aj dotknuto. „Vidíte, to sú psoriatici. Všetko musí ísť ako po šnúre. Inak sa rozčúlia.“

                Naklonila sa ku mne a zašepkala mi do ucha: „Má za ženu psoriázu.“

                Predstavila som si psoriázu ako vysokú, bielu, panenskú nevestu so zahalenou tvárou. Bola pevná ako stĺp a stála neochvejne medzi oboma manželmi.

    *

                Aj ty si mal s ňou pomer. Doživotný, tak sa mi videlo. Sprvu som ju chcela vyhnať, myslela som, že aj ty to chceš. Lenže ty si si na ňu už tak zvykol, tak si si k nej prispôsobil život a vyškolil na nej myšlienky, že neviem, čo by si si bol bez nej počal. Nežnosť, s akou si s ňou zaobchádzal, ma naučila nenávidieť. Tú osamelosť jej nikdy neodpustím. Občas túžim stretnúť ju v jej vlastnej podobe a vyvŕšiť sa na nej.

                V zime nás aspoň spojila nenávisť k nej. Tentoraz nám ukradla celé tvoje telo. V bezmocnosti sme dupali a kričali ako deti. Vtedy sa mi vkradla do duše myšlienka, že si prekliaty, že jestvuje čosi ako zatratenie. A povolila som vlákna, ktorými som na tebe visela.

                Odvtedy som sa na teba dívala tak trochu s odstupom a začudovane. Aj som ľutovala, že už neomdlievam od strachu, keď si predstavím tvoju smrť. Predtým som ťa už z diaľky vyhľadávala v hemžiacom sa dave na ulici a myslela som si, že od toho malého čierneho bodu závisí môj život.

                Bolo v tom čosi desivé a dobrodružné, zdalo sa mi, že tá bodôčka sa môže podchvíľou rozplynúť a moje oči sa nebudú mať o čo zachytiť.

    *

                Svet si si rozdelil na psoriatikov a tých druhých. Tí druhí boli pre teba hrozivou necitlivou masou. A existovala ešte podskupina – osvietení nepsoriatici. K nim som patrila aj ja. Ale pochybujem, či si mi dakedy priznával tie vysoké duchovné kvality, ktoré si prisudzoval sebe a svojim spolutrpiteľom. Tvoje slová mali logické čaro. Chodil si po izbe a rečnil. Páčil sa mi tvoj pomalý, uvoľnený krok, ktorým si držal svoju silu pod kontrolou.

                „Iba psoriatik môže byť vrcholne vnímavý, čiže inteligentný. Pozri, koža má ten istý tkanivový základ ako mozog a nervová sústava. Koža odráža vnútro človeka. Koža psoriatika sa regeneruje šesťkrát rýchlejšie ako normálna pokožka, to znamená, že psoriatik myslí šesťkrát rýchlejšie.“ Smiala som sa tejto nepodarenej teórii, ale ty si tvrdošijne pokračoval: „Psoriatik aj preciťuje všetko šesťnásobne silnejšie. Musí sa ustavične lieniť. Musí si zachovať pružnosť. Psoriatici obmieňajú tisíc koží, majú tisíc duší. Preto sú to veľmi odolní ľudia. Len si predstav, koľko karcinogénnych liekov používajú a ako zriedka ochorejú na rakovinu. Sú zocelení, ale duša sa im nezatvrdí. Naopak. Zjemnie. Zachytáva svojimi pohyblivými tykadlami aj tie najskrytejšie záchvevy.“

                Zrazu si zastal rovno predo mnou: „Sme viac ako samotári, chorí, odvrhnutí, ukrivdení. Sme ľudia obdarení mimoriadnou citlivosťou.“

                Počúvala som ťa a uvažovala, či si si tú psoriázu sám nevymyslel, aby si v nej našiel zmysel svojej existencie. Ale keď ťa krátko nato trápil ďalší silný výsev, videla sa mi tá myšlienka absurdná a hanbila som sa za ňu.

    *

                „Som človek, ktorý berie život pozitívne. Neviem, čo je pesimizmus. Čo nás čaká, to nás neminie. Nerozhodujeme sami o svojom živote.“

                Muž oproti mne sa smial. Profesionálna nedôvera mi vravela, že sa všemožne usiluje niečo zamaskovať. Vedela som, že mu pokazím hru, ale jednoducho som nechcela odísť, kým nezasejem zrniečko pochybnosti do tohto nepoškvrneného sveta. Zároveň sa mi hnusila moja surová vedychtivosť nepoznajúca ani súcit, ani úctu.

                Mlčali sme už hodnú chvíľu a zbadala som, že sa môj partner nervózne škriabe. Sledovala som pohľadom jeho ruku.

    „No vidíte, už zase sa škrabem, hoci to vôbec nesvrbí. Je to taký hlúpy zlozvyk a neslušnosť. Trúsi sa to po stoličke, po koberci.“

                To mimovoľné škrabanie prezrádzalo veľa. Trochu som pookriala.

                „Psoriáza je ako rakovina. Neviete, ako vzniká a ako ju liečiť. Ale človek to akceptuje. Nerobím z toho svetoborný problém. Nejako sa zariadim. Ak budem môcť, pôjdem aj tohto roku k Mŕtvemu moru. Pomáha to, aspoň na nejaký čas. Hoci... je to trochu nepríjemné, toľko psoriatikov pokope. Priznám sa, protivia sa mi.“

                Zazvonil telefón a ja som vypla magnetofón. Potom ma odprevadil na stanovište taxíkov. Pri rozlúčke povedal, akoby sa ospravedlňoval: „Veľa ste zo mňa nevytiahli. Zbytočne ste sa unúvali. Mám sa výborne.“

                Uzavrel sa predo mnou, pomyslela som si. Predstava, že má telo pomaľované girlandami lišajov, vzrušila moju fantáziu. Ako vyzerá nahý? Aké príšerné zákutia skrýva pod košeľou? Chcela som ich preskúmať, konečne niekam zaradiť a pokladala som od neho za nečestné, že ich predo mnou zatajil. Navyše ma ťažila myšlienka, že by si vedúca psychologička mohla prehrať pásku, aby si overila, ako pracujem. Mohla by mi vyčítať, že som partnerovi neposkytla citovú oporu. Ak chcem získať trvalé zamestnanie, musím sa viacej snažiť. V takýchto chvíľach som si pripadala neschopná.

                Muž sa rýchlo prepletal pomedzi autá a vzďaľoval sa. Cenila som si jeho rozhodnutie ponechať si svoje tajomstvo pre seba. Veď zveriť ho takej nespoľahlivej strážkyni, ako som ja, by bolo ozaj nerozumné. Taxikár mlčky čakal. Povedala som mu ďalšiu adresu. Až vtedy som si uvedomila, že ma s tým mužom niečo spája, tá neochvejnosť nepoddať sa zúfalstvu.

    *

                Teraz sedím v knižnici hore na galérii a prezerám si nádherne sfarbené plazy v zoologickom lexikóne. Obloha za sklenou kopulou je oceľovosivá a všetko je zaplavené neskutočným prudkým svetlom. V poslednom čase som chorľavela. Bojím sa, že svet zanikne. Zavše sa v noci budievam a hmatám okolo seba, kým nenájdem mužovu veľkú ruku. Precitám s tým, že je všetko v poriadku.

    *

                Jazyk bol najspoľahlivejším barometrom tvojho stavu. Keď sa ti slová vytvárali niekde v bruchu a sťažka sa dvíhali dohora a len násilne z teba vyrážali a prudko sa zrážali so vzduchom, vedela som, že sa to začne. Celý si sa zdul z akejsi mútnej tekutiny, koža sa ti napínala, praskala a olupovala sa. Múr mlčania, ktorým si sa vtedy ohradil, mi zostal v pamäti ako neznesiteľný zápach. Dvíha sa mi od neho žalúdok. Keď choroba doznievala, vykľuli sa prvé francúzske slová, volala som ich snežienky. Pomaly si vyliezal z najhlbšej vrstvy germánstva a roztopašne si vkročil do cudzej kultúry. Slová vychádzali na svet ešte vlhké, ledva sa zrodili, už si ich vyhadzoval, veľkoryso a zľahka, boli si podobné a očarúvali ma ako bezpohlavné lesné víly. Telo sa ti elegantne otáčalo okolo vlastnej osi a preťahovalo, pričom sa prebytočná voda odparovala.

    *

                „Mám zábrany, že by to ľudia mohli zbadať. Keď sa ma dakto spýta, čo to máš na ruke, popálil si sa, tak mu prisvedčím. Ako mu to mám vysvetliť? Hneď nasledujú dobré rady: na to je najlepšie to a to...! Idem z toho zošalieť. Popálenina je oveľa lepšia ako táto neznáma pliaga.“

                Medzi manželmi pretekal teplý, silný prúd. Pohodlne som sa oprela dozadu a vystrela nohy. Pokúšala som sa vypátrať, čo ju k nemu priťahuje. Pripomínal mi plyšového medvedíka, ktorý mi kedysi dávno v bezpečí vysokej detskej postieľky slúžil ako vankúšik.

                „Len čo sa človek vymyká z normy, ľudia naňho pozerajú ako na nejaké čudo, je to hotová senzácia a to je už nad moje sily. Chcem byť normálny. Často vysvetľujem, že na svete sú milióny psoriatikov. Viem, je to alibi, tá obrovská masa... Teraz chodievam do klubu psoriatikov. Každý štvrtok. Tam sa cítim dobre, tam nemusím nič vysvetľovať. Je to taká tajná dohoda, že nikto nesmie hovoriť o psoriáze.“

                Hľadela som naňho a predstavovala si milióny psoriatikov, hnevlivú masu tiahnucu ulicami. Nesú transparenty, skandujú heslá, niektorí sa objímajú, iní spájajú prsty do symbolu slnka. Na hlavnom námestí prednesie ich vodca plamennú reč. Vyzve davy, aby skoncovali s pokrytectvom a oslobodili sa z okov normality. Kričí: „Vezmime si, čo nám patrí!“ A v tranze si strháva šaty, vylezie na rečnícky pult a vystiera postihnuté ruky k slnku. Davy jasajú. Milióny psoriatikov zhadzujú šaty. Slnko im láska lišaje. Hojdajúc sa do taktu, zanôtia svoju hymnu s refrénom: „Sme krásni. Sme inakší. Sme všade…“

    *

                „Psoriáza vlastne nie je choroba. Je to estetický hendikep. Tí, čo majú bradavice alebo pleseň, sú spoločensky uznávaní, zato psoriatici, ktorí nikomu neubližujú, iba urážajú oči, tí žijú bokom od spoločnosti ako malomocní. Viete, každý lekár by mal raz vážne ochorieť, aby chápal svojich pacientov.“

    *

                Možno si ma miloval len pre moje mäkké telo, bielu vláčnu kožu, ktorá sa poddávala každému dotyku a vzápätí sa vyhládzala. Všetky slovné nežnôstky, ktorými si ma obdarúval, boli akoby obrastené machom a páperím, vyjadrovali tvoju túžbu po mäkkosti. Pamätáš sa na ten fialový mohérový overal z minulej zimy? Bola som pod ním nahá. Pokožka bola háklivá, prepletená, privádzala ťa do takého stavu, až nám to bolo obom smiešne. Pravda, neviem, čo ťa väčšmi omamovalo, či vedomie, že moje telo je odolné voči chrastám, alebo tvoje krátke obdobia bez psoriázy, v ktorých si ma mäkkosťou prevyšoval.

    *

                Bola už tma, keď som odtiaľ vyšla. Pokúšala som sa premôcť paniku rozumom. To predsa nemôže byť psoriáza! Šúchala som si fliačik, bol napuchnutý a citeľne svrbel. Nie je to nákazlivé, to je predsa dokázané, vravela som si, ale môj strach len rástol. Možno to urobili nejako inak, možno telepatickou okľukou. Keď si to tak zvážim, som vlastne typická psoriatička – náladová, dynamická, nevypočítateľná, duševne požívačná!

                „Mám na psoriázu psychickú dispozíciu!“ Povedala som to zreteľne a nahlas. Na ulici nebolo ani ducha. Myšlienky sa na mňa valili, oddala som sa im v tme. Teraz mi bolo všetko jasné. Tak som sa zaplietla s tými ľuďmi, že vo mne prebudili driemajúcu psoriázu. Alebo inak: psoriatici spoznali vo mne spriaznenú bytosť a darovali mi to najvzácnejšie, čo mali. Ja som im ponúkla svoju dušu a oni ma z vďaky zasvätili do tajov svojej sekty. Je to znak ich náklonnosti, alebo je to ich pomsta? Alebo je to jednoducho nevyhnutnosť? Kto prenikne medzi nich, musí za svoje poznanie zaplatiť! Akiste to pokladajú dokonca za čestné vyznamenanie, že sa smiem k nim pripojiť. Začala som sa búriť. Táto variabilita výsevov a ich šírenie, nevypočítateľné erupcie, to je predsa čosi zlé, zákerné. Takí predsa musia byť aj ľudia tým postihnutí. Prečo by neboli? Sú takisto nespoľahliví ako ich choroba.

                Nebo bolo jasné a hviezdnaté, už som nepochybovala, že psoriatici ovládajú magické sily. Cítila som v bezprostrednej blízkosti ich neviditeľnú prítomnosť. Obkolesili ma ako skúsení lovci a rozhodili na mňa siete. Ich jedinou a ničivou zbraňou bola psoriáza. Cítila som sa vydaná napospas sizyfovskému osudu.

                Proti predošlému teplému prúdu sympatie sa vo mne zdvihla mocná vlna nevraživosti. Nešlo viac o nich, ale o mňa. Musím sa zachrániť.

                Nechcem mať s nimi už nič spoločné. Nechcem viac o nich rozmýšľať, takto je ešte azda možné vrátiť sa, rozhodla som sa detinsky. Bola som hladná, podráždená, bolo mi do plaču.

    *

                Keď si spomeniem na naše posledné dva mesiace, upadám do chaosu, jedovaté výpary sa miešajú s jemnými vôňami, už by som tú čarodejnícku jamu najradšej zasypala navždy. Bolesť ma niekedy tak premkne, že sa nedá oddeliť od zúfalstva. Ten rýchly a prirodzený priebeh bol istotne možný len vďaka tvojej neobyčajnej schopnosti spájať intuíciu s inteligenciou a vôľou. Všetko prišlo odrazu a to ma neprekvapuje.

                Hneď v pondelok si priniesol knihy s farebnými fotografiami plazov a listoval si v nich tak nedočkavo, že to bolo priam urážlivé a nechutné. Rozkričala som sa na teba a búšila ti päsťami po hlave. Ale na to si už nereagoval. Blížil sa koniec, bola som bezmocná. Už po niekoľkých dňoch si stratil svoju príznačnú pružnosť, pohyboval si sa trhavo, všetko prekrývala strašidelná meravosť. Vysedával si na zemi so skríženými nohami, ale pri najmenšom zvuku si vyskočil a bežal do kúta. Tam si rytmicky pokyvoval hlavou a ústa si mal pritom otvorené. Už si neupratoval, veci sa celé dni povaľovali tam, kde si ich nechal. Desila som sa tých poloprázdnych šálok, pohodeného šatstva, odkopnutých topánok – boli bezduché, akoby patrili mŕtvemu. Ale že si vonkoncom nebol mŕtvy, o tom svedčila tvoja pahltnosť. Zásoby mizli v tebe ako v nenásytnom molochovi. Jedenie bolo jedinou činnosťou, ktorej si sa venoval s pôžitkom, sústredene. Hoci bolo ešte leto, musel si kúriť, zdalo sa, že tvoje telo už nie je schopné produkovať vlastné teplo. Zavše ti končatiny osineli. V druhom týždni ti vypadali vlasy nad čelom, bolo vidieť, že sa ti znova otvorila fontanela, pod tenkou kožou ti pulzoval tep. Raz v noci ma premkol ľak, zdalo sa mi, že otvor má tvar oka a svieti do tmy.

                Myslím, že by som všetky tie zmeny bola hádam prijala, aj keď to znie absurdne, keby nebolo došlo aj k strate reči. Sprvu som si všimla len to, že si stratil schopnosť formulovať nové myšlienky, opakoval si vždy to isté dookola, čoraz primitívnejšie. Hovoril si nesúvislo, jednotlivé slová ti padali z úst ako ťažké sivé balvany. Staval si z nich okolo seba múr. Široký pokojný tok tvojej reči sa menil na krátke burácajúce prúdy, strhávajúce so sebou rozkmásanú faunu. Mňa si vnímal už iba telesne, orientoval si sa nie podľa zmyslu mojich slov, len podľa ich zvuku. V období, keď sa mi zdalo, že si výnimočne uvedomuješ svoju premenu, si mi bol oddaný, precitlivene si na mňa hľadel, často si plakal. Žasla som, že na to reagujem s takou prudkou nenávisťou. Tá tvoja smiešna bezmocnosť ma oberala o posledné zvyšky nehy, to bolo najstrašnejšie. Vyznal si sa v krutých zákonoch lásky. Rýchlo si sa stiahol do seba a zmĺkol. Vtedy si mal kožu už úplne skôrovatenú, ale už ťa nesvrbela. Nepohyboval si sa, zotrvával si vo zvláštnej hrdej polohe. Chvíľami ma prekvapili i návaly vrúcnosti, vtedy som ťa milovala ako čosi neživé, čo patrí iba mne.

    *

                Kým si celkom nestratil schopnosť hovoriť, čítavala som ti z najnovšieho vydania dejín vzniku sveta. Rada prednášam, vo vlastnom hlase nachádzam silu. Ďalej ako za obdobie triasu, keď sa svet hemžil obrovskými jaštermi, som sa však nedostala. Opis opancierovaných živočíchov fantastických tvarov, ktoré pred dvesto miliónmi rokov ovládali zemský povrch, ťa tak rozrušil, že si už len neartikulovane syčal. Pritom si čudne zohýnal v lakťoch ruky a vystrkoval brucho. Všetka energia, o ktorú ťa predtým oberali slová, sa vlievala do telesného prejavu. Mohutne si gestikuloval, v niektorých posunkoch som spoznávala tvoj štýl estéta. Bolo to utešujúce.

                Hneď som si požičala peniaze, kúpila dve letenky k Mŕtvemu moru a pred odletom odviedla deti k svojej matke. Ťažko sme sa lúčili, malý ma uchopil za nohu, musela som ho nasilu odtrhnúť. Už v lietadle som zbadala, že TO máš definitívne v sebe. Žlté oči ti zmatneli, sčerili ich nespočetné ryhy. Z obŕv vznikli dva pevné podlhovasté hrbolce. Po pristátí sme iba prešli plážou psoriatikov, hneď sme sa dali odviezť na vyprahnutý ostrovček. Tam som ťa chcela zanechať. Poznala som koniec, bola som odhodlaná prijať ho. Potom už nič nebude strašné. Najprv si celé hodiny nehybne ležal v piesku. Tvoja šupinatá koža mala matný sivohnedý odtieň z posledných týždňov. Všimla som si, že máš zväčšený ohryzok s bledooranžovým záhybom. Okolo poludnia si sa neuveriteľne rýchlo začal plaziť po piesku a vyliezol si na najbližší strom. Tam si sa usadil na hrubý konár nad vodou a ja som ti bola vďačná, že všetko tak dôstojne prebieha. Zvuk motorového člna sa blížil, vrátila som sa na mólo. Keď sme sa odrazili od brehu, hodil si sa do vody ako kameň, plával si chvíľu za nami a na konári povieval tvoj práve zvlečený priezračný šupinatý odev ako zástava v suchom vetre.

                Zrazu sa ma zmocnil nepokoj. Hystericky som zakričala na rybára, aby vypol motor, ale už si sa vracal naspäť, a keď si vyšiel na breh, chrbát sa ti zaligotal ako zelenkavý kov. Šupiny vyzerali šťavnato ako mladé lístie. Nemôžem povedať, či to bola radosť, ten pocit hraničil s nepríčetnosťou.

    *

                Ale to je už všetko za nami. Mám sa teraz celkom dobre. Konečne som dostala v ústave pevné zamestnanie. Aj doma je všetko pokojné a ustálené. Múry sú veľmi hrubé. Môj mladší syn sa popálil, často sa mu dotýkam jaziev. Na dotyk sú ako poddajná plastická mapa. Pokrývajú mu ľavé plece ako veľký ružový motýľ a istota, že odtiaľ už nikdy nemôžu zmiznúť, ma bolí a zároveň upokojuje. Rozmýšľam, či som plastickú operáciu preto tak kategoricky neodmietla, lebo s ním chcem ostať navždy spojená touto stigmou. Poznačení ľudia zrejme vyhovujú môjmu vkusu.

                Zavše na svitaní počujem odkiaľsi z útrob zeme tlmené volanie triasu. Bolo by ľahké poddať sa mu a padnúť. Ale viem, že ľahký je iba pád. Keby som sa ocitla tam dolu, pri tebe, znova by sa začal boj o prežitie, pravdaže, o čosi jednoznačnejší. Keď vstanem, ešte na mne visíš ako ťažké vodné rastliny, ale po prvých krokoch ťa striasam, lebo počujem deti. Mladší ma ťahavo volá. Tie jednoslabičné zvuky mi prenikajú až do vnútorností.

                Mimochodom, štúdia o psoriáze je konečne hotová. Veľa nového nepriniesla. Všetko veci, ktoré aj tak poznáš, ibaže sú teraz štatisticky podložené a môžu sa zverejniť. Na budúci týždeň sa začne štúdia o depresii. Už sa teším.

     

    TEKUTÝ FETIŠ (úryvok z rovnomennej knihy)

                Čašník v čiernom nám celý pohrúžený v myšlienkach servíruje obed. Príbor kladie na stôl opatrne ako v spomalenom filme. Zahmlený pohľad, pochmúrny, do seba obrátený výraz. Hostia našľapujú nenápadne, zhovárajú sa tlmenými hlasmi.

                „Ľudia sa tu tmolia ako vo sne, akoby po nejakej katastrofe,“ pošepne mi môj štrnásťročný syn. Jeho slovenčina je sfarbená tmavomodrou švajčiarskou nemčinou.

                „Sú ešte v šoku,“ šepkám mu aj ja.

                „Čo sa tu stalo?“

                „Veď vieš, viečko zaváracieho pohára je preč.“

                „To je z toho?“

                „Nielen. Je to stredná Európa. Región melanchólie.“

                Na stĺpoch jedálne visia matné zrkadlá. Sú posiate drobučkými zamrznutými striebornými kvapkami ako hviezdičkami. Môj syn sa na seba pozerá, bradu má zošikmenú, čelo vtlačené, z diaľky prebleskuje akási karikatúra.

                „Čo sú to za zrkadlá? Nepoznávam sa.“

                „Ale veď tu sa nikto nepozerá do zrkadla preto, aby sa spoznal. Pozerá sa na ľudí okolo seba, vidí sa v nich, pretože tí druhí sú ako ty a ty si ako oni. Dobré zrkadlo je importovaný luxus. Kto už si môže dovoliť jasný pohľad zvonka? Keď konečne môžu chodiť po Paríži, rozmýšľajú o tom, že na použitie verejného záchoda musia pracovať niekoľko hodín. A tak sa prikrčia, opäť sa cítia ako obete.“

                Za výdatný obed s tromi chodmi platíme osemdesiat korún, to sú štyri švajčiarske franky. Hostia od vedľa sa fascinovane prizerajú môjmu nonšalantnému gestu pri platení.

                „Myslel som si, že by bolo pekné byť raz bohatým, ale teraz sa hanbím,“ hovorí môj syn.

                „Si môj.“

    *

                Schádzam cestou do dvora, tou cestou svojho detstva. Keď sa ňou dám viesť, privedie ma k nim. Ja som vtedy odišla, a oni tu ostali. Po celom svete som v sebe nosila malosť tohto dvora, už sa od neho nikdy neoslobodím. Oni v Trenčíne nosili v sebe túžbu po nikdy nevidenej diaľke. A tak tu stoja, vítajú ma borovičkou a marhuľovým koláčom: „Tvoj hlas k nám prichádzal na krátkych vlnách Slobodnej Európy. Čítali sme o tebe v exilovej tlači. Vieme všetko. Ty si prišla, naša Trenčanka, nezabudla si na nás.“

                Stoja pred vysokým múrom ťahajúcim sa pozdĺž dvora, omietka z neho opadáva rovnako ako pred dva a pol desaťročiami. Buď požehnaná, kultúra uchovávania stôp či už z nedostatku peňazí, z neporiadnosti alebo z úcty k statu quo. Tak nachádzam znova trhliny svojho detstva. Črty tunajších tvárí sú neurčité. „Slovania majú akési rozmazané tváre,“ hovorí moja francúzska priateľka. Oválne tváre. „Ovál“ predstavuje kolektív, celistvosť. „Rozmazanosť“ je predpokladom splynutia. Tu sú všade záhrady blízkosti. Stačí len zísť dolu, ponoriť sa do najhlbších vrstiev, plakať, piť, hovoriť rýchlo, ľahko, akoby človek robil kotrmelce dolu Váhom.

                „Neurobili sme dieru do sveta,“ hovoria a zahanbene klopia oči. Ako by mohol človek v Trenčíne, uprostred ukolísavajúcej srdečnosti, vykonať monumentálny individuálny čin, ktorým svet stráca svoju celistvosť! Národné cítenie nepozná čin prinášajúci publicitu ako výsledok dlhodobých snažení, sústredenej vôle, ako konštrukt so solídnym základom, len ako prírodný jav. Osamelý, hlučný, deštruktívny úder, ktorý sa vymyká zo spoločenstva, vyvoláva bázeň a obdiv. Dieru do sveta netreba komentovať. Diera, ten mýtus, je jednoducho tu, čin je na svete. Vykonala ho Trenčanka. Daj si ešte jednu borovičku. Neokúňaj sa. Nebuď ako zmäkčilá západniarka. Borovička je dobrá na lačný žalúdok. Znova pospájame popretŕhané nite.

                „Kto je väčší hrdina, ten, kto ostal, alebo ten, kto odišiel?“

                Je to len rétorická otázka, veď pre nich je odpoveď jednoznačná. Náhlivo namietam, vyburcovaná k vysvetľovaniu: „Aj my sme trpeli. Nedajte si nič nahovoriť. Všetko je len zdanie, pozlátka.“

                Smiešne sebaokiadzanie, zmietnu ho jediným pohybom ruky. Berú ma okolo pliec: „Poď dnu, nože poď.“

                Zavedú ma do prepchatej miestnosti s napoly spustenými roletami. V šere tu predo mnou leží nedotknuté múzeum zašlých čias. Chlipkáme horúcu tureckú kávu z meissenského porcelánu, pijeme chladené červené šumivé víno z vysokých brúsených pohárov.

                „Ako ste žili?“

                „Nestojí to za reč. V šesťdesiatom ôsmom sme tiež mohli odísť. Bratanec v západnom Nemecku nám napísal: Zbaľte si veci a príďte, za stratenou krajinou sa neplače. Ale my sme neodišli.“ Mávnu rukou, mlčia.

                „Raz sme naozaj mali šťastie. Predstav si, celý mesiac sme boli v cudzine. Áno, to sa nám podarilo.“

                Sčerveniem, vášnivo skríknem: „Ale o čom to hovoríte? Život je predsa tu, dnes, v Trenčíne nad Váhom.“

                Správajú sa k horlivej misionárke zdvorilo. „Toto má byť život? Celý život, vravíš? Že nejestvuje iný? Chceš si z nás robiť posmech?“

                Vzápätí si však spomenú na osvedčený prostriedok proti sporom a odcudzeniu. Energicky a láskyplne posadia mojich dvoch synov pred dva taniere, po okraj naplnené slepačou polievkou, a bežia do záhrady natrhať ríbezle a jablká.

                „No, ponúkni sa, nože sa ponúkni.“

                Sladké jablká sú to, sú mi drahé svojou chuťou i nesymetrickým tvarom a fľakatým výzorom. Hostiteľky sa jemne ospravedlňujú za túto malosť a nedokonalosť. V ich lesknúcich sa očiach dorastajú západné plody na súmerné melóny. Na cestu domov nám balia poháre domáceho marhuľového lekváru.

    *

                Toto mesto bolo miestom nevinnosti. Verila som uprostred najtemnejších lží päťdesiatych rokov. Aj keď mi vzali matku a celý rok ju držali vo väzení, verila som im. Prijala som malomyseľné, strachom zmeravené mlčanie mesta, ktoré mi bolo domovom. Keď som raz našla na brehu Váhu prezervatív a márne som sa ho pokúšala nafúkať, dotkla sa ma pochybnosť: Asi to nebude balón. Moje bezdomovstvo sa začalo odhalením lži. Odvtedy sa priam zbesilo búrim proti uzavretým systémom, proti izbám so zabuchnutými dverami. Nekupujem si štýlovo čisté šaty, milujem schátrané mestá a odcudzený jazyk. Metropoly ma prijímajú, zvuky staníc sú upokojujúcim rytmom hojdajúcej sa kolísky. Keď sedím v kaviarni a pohľad mi padne na elegantný záhyb mojej sukne, vtedy viem, že som ešte stále tou istou dievčinou z Trenčína – svoju okrúhlu dušu, ktorá sa vtedy vylievala ako zázračná kaša, uzamkla v aktovke, roztlačila na papier, iba príležitostne vyberá jednotlivé stránky strojopisu a horlivo ich rozkladá po pracovnom stole. Odvšadiaľ sa vysťahujem, ale papier ostáva poznačený slovami a pachmi.

                Dlhé roky sme sedávali v tej istej triede, ktorej podlaha bola natretá olejom na čierno. Prečo vlastne olejom? Spýtam sa jej na to, zavolám jej.

                „Evi, to som ja.“

                „Ty? To si ty?“

                Hlas padá a stúpa v trasľavých krivkách radosti.

                „Kde si? Hneď k tebe prídem.“

                Takmer celú noc sedí v hotelovej izbe oproti mne na tvrdej stoličke. Hovorí o Amerike. Po polnoci sa z nej vylieva Amerika. Jej Amerika, objavila ju nanovo, poznávala ju celých päť týždňov. „Tam som sa dozvedela, že všetko má svoj zmysel. Šestnásť rokov som nemohla prekonať smrť svojho otca. V New Yorku som prišla do psychodynamickej skupiny. A tam mi povedali: „Akceptuj to. Je to tak okej.“ Kto ti už povie niečo takého v Trenčíne? Tu si všetci len šepkajú s rukou pred ústami. „Chudera Eva, aké hrozné.“ Neduhom tejto krajiny je jej negativizmus. Zažral sa všade. Na ňom stroskoceme. Tak ďaleko som teda šla, a napriek tomu som v mužoch videla len svojho otca a v ženách svoju matku.“

                „To sa nazýva prenos.“

                Úpenlivo ma prosí: „Povedz, ako sa jej zbaviť, ako sa zbaviť minulosti? Ty to predsa musíš vedieť. Žiješ vonku.“

                „Je tisíc a jedna cesta.“

                „To všetko už bolo premyslené, napísané, vytlačené. A my sme o tom nevedeli. Čím viac sa o tom dozvedám, tým väčšmi nenávidím komunistov za to, že nám tieto svety odopreli. Len sa na nás pozri, duševné analfabetky a analfabeti.“

                Hovoríme potichu ako sprisahanecké školáčky, zatiaľ čo smerom na východ sa nezadržateľne valí duniaca lavína: pornografia, komercia, počítače, ojazdené autá, Myšiak Mickey. Je to práve ten prvoplánový, ľahko zrozumiteľný Západ, ktorý ako víťaz vtrháva na územie pokryté troskami. Pomaly sa stavajú oporné stĺpy západnej kultúry: Spoločnosť C. G. Junga v Brne, preklady Sigmunda Freuda, súborné vydanie Franza Kafku a Mileny Jesenskej, aj román Maxa Frischa Stiller sa prekladá do slovenčiny, potom však prichádza pokyn: zastaviť. Pretože komerčne zaujímavý je tak nanajvýš Simmel. Tri knihy Vladimira Nabokova ležia v kníhkupectvách, ktorých počet sa zmenšuje. Tieto knihy sa takmer nekupujú. Kedysi zakázaní a žiadaní autori – vari stratili čaro zakázaného? Ľudia pracujúci v kultúre predpovedajú zánik kultúry. Dočasný, dodávajú.

    *

                Nasledujúceho rána ma Eva vedie do novootvoreného obchodu s keramikou, ktorý vznikol v rámci malej privatizácie. Na regáloch stoja vínne krčahy s miestnymi ornamentmi.

                „Aký suvenír chceš?“ Eva je vzrušená. „Čo sa ti páči?“

                „Myšlienky, tak ako včera.“

                Ranila som tým v Eve Trenčanku? Jej folkloristické srdce? Už nič nevraví, len zrenice sa jej rozširujú.

                Predavačka nadviaže na prerušený tok reči: „Ste zo Západu? Vyšli sme na psí tridsiatok, pravda? Má ešte niečo u nás vôbec nejakú cenu?“

                „Deti sú tu dobré, také sociálne.“

                „A na Západe?“

                „Menej.“

                „Zostali sme teda napriek všetkému ľuďmi?“

                Na ulici sa pýtam Evy: „Ako to bolo s tou naolejovanou podlahou v triede? Vždy som sa na nej pošmykla a prišla domov celá zamazaná. Načo to bolo dobré?“

                „Olejovali ju, aby ju nemuseli umývať.“ Potom na mňa skúmavo pozrie: „Povedz, mohla by si?“ Zadrží dych, kým sa odváži: „Už by si sa nemohla vrátiť, alebo že by predsa?“

                Môj štvorročný syn ma ťahá za rukáv k malému pultu plnému odznakov, za ktorým sedí stará žena so šatkou na hlave. Vyberie si odznak s Trenčianskym hradom, potom ešte jeden s trenčianskou textilnou továrňou Merina. Predavačka mu druhý odznak opatrne vyberie z ruky. „Srdiečko, jeden odznak stačí. Mama nemá peniaze.“

                Na trenčianskom cintoríne zapadá slnko. Až teraz vidím nebo nad Karpatmi. Ako dieťa som sa pozerala len na detaily, popukané drevené dosky, stebla trávy, netopiere. Všetky náhrobné kamene sú rovnako ako vtedy zarastené zeleňou, aj chodníky. Bodliaky a púpavy tu vždy smeli k mŕtvym. Hľadám hrob svojho starého otca. Chcem mu povedať to najdôležitejšie, o čom ešte nevie: Československo je slobodná krajina.

    *

                Po návrate do Bazileja sa ma spýtal jeden švajčiarsky známy: „Videla si tam nejaký predmet, nejaký hodnotný predmet, ktorý tu nemáme a ktorý by bolo možné odtiaľ vyvážať?“

                Dlho som premýšľala, pokúšala som sa spomenúť si, potom som mu povedala:

                „Je tam taký fetiš, ktorý ľudia stále nosia pri sebe. Je tekutý a nepredajný, rinie sa im po lícach.“

    (1991)

    ZBERATEĽKA DUŠÍ (úryvok z knihy TEKUTÝ FETIŠ)

                Zajnap hľadá cudzie duše, zbiera vojakov proti vojne, vojakov bez kalašnikova, nechce mŕtve duše, chce živé, rozorvané. Trhá ich prestrieľaným telom svojho národa, ktoré nesie západnými mestami. Ukazuje im fotografie odtrhnutých údov, zuhoľnatených mŕtvol a usmieva sa plná očakávania. Zajnap má radosť z toho, keď sa hladká duša natrhne a prebudí sa v nej záujem o Kaukaz. Zajnap to nazýva zbieraním priateľov na západnom fronte. Keď sa jej podarí odlákať cudziu dušu z mieru do čečenských ruín, je jej práca zavŕšená, už nemusí robiť nič iné, iba sa rozochvene zboku prizerať, ako duša hltá všetko to, čo Zajnap v sebe nosí už siedmy rok, a ako to tú dušu všetko pohlcuje. Až napokon duša celkom pukne a zvlhne. Vtedy ju Zajnap objíme a ide ďalej. Na tento boj treba veľa duší. Zajnap nesmie odpočívať.

                Ráno vyskočí, zviaže si vlasy do uzla, dlaňami prihladí na stehnách dlhú sukňu, nepočúva muža, ktorý jej dohovára, že je to všetko nanič, že by sa mala venovať rodine, že ju opustí, že taká žena prináša mužovi nešťastie. Skoncovala s týmto hlasom. Zajnap počuje niečo iné, výkriky ľudí, ktorých trhajú hvízdajúce strely. To jej morálka a jej rodina. Zajnap letí ako šrapnel, ako stotisíce šrapnelov, zavrtáva sa do nových tiel, putuje pod kožou. Prvá raketa, ktorá dopadla vedľa jej domu v Groznom, keď stála v kuchyni, sformovala Zajnap na svoj obraz. Tá rana, ten úder a roztrúsené útržky sveta, to je Zajnap. Vojna je jej nepokoj a Zajnap je dcéra vojny. Niekedy si hovorí: Vojna sa mi stala všetkým. Nerozumie mi ani moja sestra, ani moja matka, zato mi rozumejú tie cudzie duše, ktoré sa mi podarí zasiahnu! Musím ich zasahovať hlbšie, musím ich harpúnou ukovanou z nášho utrpenia vytiahnuť na vojnovú pevninu, ale musím postupovať opatrne; keď správami o vojne zraňujem nevediacich, musím v nich zhrozenie vyvolávať postupne.

                Zajnap vie, že ak chce vyliečiť svoj národ, musí naočkovať svet vojnou, musí iných nakaziť svojou vlastnou neúnavnosťou, cudzie šaty ponoriť do dôverne známeho pachu strelného prachu. Táto vojna je pred svetom skrytá a keď ju chce Zajnap zastaviť, musí o nej informovať. Potom si môže dovoliť to, čo robia mnohí, najmä mladé ženy, ktoré po príchode do utečeneckých táborov odrazu odpadnú a už nevstanú. Aj Zajnap po tom túži, no len na ne hodí pohľad a ide ďalej – teraz nie, až po vojne, potom si položí hlavu na svoj archív a zavrie oči. Kým dunenie nad dokatovanými dedinami nestíchne, musí sa Zajnap stať jeho ozvenou, musí ho vynášať zločin po zločine, ranu po rane, fotografiu po fotografii vo svojich malých rukách, so svojimi vediacimi očami, so svojou rečou vybrúsenou vo vojne, musí dať burácaniu to, čo si zasluhuje – musí sa stať mohutnou ozvenou, ktorá doľahne zo západných parlamentov naspäť do Moskvy a do Grozného a odtiaľ do každej dediny, do každého domu v Čečensku. Nazývame ťa Ičkéria, ty moja drobučká pánbožkova kravička. Vzlietneš ešte niekedy?

                Zajnap vie, aké nestále sú múry parlamentov, sú zo závojov tlmiacich bombové explózie. Závoje nepoznajú odboj, ako ho pozná ona. Zajnap, nežná, obyčajná, vypudená, neochvejná, sa chce stať mocnou ozvenou, aby svet začal počúvať. Nekričí, nerozhorčuje sa. Naopak, hovorí veľmi potichu. Keď sa rozhodne povedať niekoľko zahanbených slov o hlade a mučení, ospravedlňuje sa: Prepáčte, že vás musím zarmútiť. A usmieva sa. Úsmev nikdy nevynechá. Pri každej detonácii cíti, ako na ňu dopadá vina, tá vina, čo jej prenechávajú páchatelia. Hanbí sa za drancovanie, ktorého sa dopúšťa opitá soldateska. Hanbí sa za chudobu, do ktorej vojna uvrhla sedliačky. Zajnap si nakladá na plecia hanbu, ktorej sa iní zbavujú. Keď ju vodia do kostolov kresťanských miest, myslí si, že sa steny chrámu zrútia, pretože do nich vošla ona, pošpinená vojnou. Ak Zajnap bude kráčať tak dlho, kým vojna nebude porazená, kým jej synovia neodstránia aj poslednú mínu, kým zmrzačení nedostanú protézy, kým vojnové siroty neodpustia vrahom svojich rodičov, pretože vrahovia budú potrestaní, až potom sa odváži postaviť vinu mimo seba a pozrieť sa na ňu, akoby jej bola cudzia.

                Keď Zajnap povie vo svojom jazyku „Nochči“, Čečenka, nachádza os, ktorá ju vycentruje. Keď si predstaví svoju vlastnú smrť, chce povedať „Nochči“ a odísť v pokoji. Keď jej hrozí, že sa v moskovskom metre stratí v dave, pomyslí si „So Nochči iu“, hneď ju obklopí svetlá guľa a v nej sa stáva nezraniteľnou. Ako dobre, že som Nochči, a aké neznesiteľné je byť Nochči. Miluje nás boh, alebo nás nenávidí? Niekedy si Zajnap myslí, že videla viac, ako si dokáže boh vymyslieť. Nechce, aby bol vo svojej vznešenosti stiahnutý ta, kde sa miešajú fekálie s krvou, keď do mučených ľudí vrážajú koly, pretože tam by mohol stratiť vieru v seba samého.

                Boh nemusí vedieť, ako sa na všetky strany rozprskávajú ľudské telá, ale mal by spoznať aspoň časť rozorvanej pravdy, tej ho Zajnap nechce ušetriť. Toľko sily by mal mať, keď to všetko znesie drobná Zajnap. Niekedy ukazuje bohu svoje vojnové albumy. Zhanobené mŕtvoly v masových hroboch zapáchali tak silno, že Zajnap napínalo na vracanie, keď ich fotografovala. A keď podáva tieto fotografie ponad konferenčné stoly, znova v sebe cíti ten zápach a obáva sa, že sa neovládne, ale neplače pred cudzími ľuďmi, je Nochči, odjakživa si zachovávala tvár. Vojna je smradľavá práca a Zajnap robí svoju prácu. Kyslastý zápach unikajúci z mŕtvoly jej národa ju sprevádza dvoma vojnami, a Zajnap sľubuje, že ak boh ušetrí jej národ tretej vojny, bude šťastná – viac nemožno sľúbiť. Chce svojím sľubom urobiť bohu radosť a získať ho pre svoju prácu.

                Čím viac duší Zajnap nazbiera, tým väčšmi je pripravená na smrť. Ak ma zajtra zavraždia, ak stúpim na mínu, budú v mojej práci pokračovať aj bezo mňa, teší sa. Pozná matky, ktoré za niekoľko rokov pochovali štyroch synov, je to strašná krivda, ale za ešte väčšiu krivdu považuje Zajnap smrť cudzieho novinára a humanitárnej pracovníčky. Vtedy pochybuje o správnosti boja za nezávislosť. Je to naše rozhodnutie, keď zahynieme, ale ostatní, ktorí nás majú radí, majú zostať nažive. Najradšej by pre novozískané duše vychystala hostinu, obvešala ich medailami a zabávala ich. Vodí hostí do utečeneckých stanov, kde im vojnové siroty naboso a ohnivo predvádzajú tance. Chudokrvné, traumatizované deti sa počas predstavenia naširoko smejú. Túto radosť svojho národa rozdáva Zajnap ako čečenský suvenír. To, že môže ukázať svoj národ nezlomený, jej pomáha prežiť. Ak sú hostia spokojní, vie, že Čečeni zostali sami sebou, Nochči, že ešte žijú.

                Zajnap spozná podľa pohľadu, keď niekoho strhol vír jej práce. Pohľad ľudí, ktorí nie sú naviazaní na svoj národ, sa rozžiari a vzápätí ju nasledujú do Čečenska. V prvej vojne zaobchádzala s takýmito empatickými cudzincami nedbanlivo. Keď do nich strieľali ruskí ostreľovači, Zajnap sa obrátila tvárou k nepriateľovi a usmievala sa. Nič sa nestane, vojaci sa len nudia, ubezpečovala. Vodila dôverčivých ľudí po ruinách, v ktorých ležali nevybuchnuté granáty. Išla napred, vedela, čo riskuje, jej zverenci ju omámene nasledovali do jej rozbombardovaného sveta. V novej vojne už nejde zamínovanou ulicou, len povie: Toto je okľuka, vráťme sa. Berie na seba potupu zbabelosti, jej krajania to chápu a vďačne mlčia. Sú príliš unavení čečenským kódexom neohrozenosti, veď napokon umrieť môžu aj neskôr.

                Zajnap vbieha do každého nového dňa so vzpriameným chrbtom, so vztýčenou hlavou ako hociktorá Čečenka, ale kruhy, ktoré opisuje, sú väčšie ako kruhy žien, čo usmievavo a mlčanlivo obchádzajú s čajovou kanvicou stôl, za ktorým sedia hostia. Aj Zajnap obsluhuje hostí, dokonca i tam, kde je sama hosťom, všade ponúka svoje slová, svoje fotografie, servíruje svetu vojnu. Zajnap nepotrebuje svet, aký nachádza, potrebuje taký, ktorý sa nechá otriasť. Do západného sveta prináša dôkazy o ničení, do východného sveta prináša múku, olej, soľ a trocha cukru. Stretáva sa so svojím národom ako s pokorným príjemcom humanitárnej pomoci. Tato vďačnosť ju bolí viac než smrť tisícok mladých bojovníkov a Zajnap sa pýta samej seba, či hrdosť jej národa prežije. Keď sa stretne so sebaúctou, chcela by o nej rozprávať za okrúhlymi stolmi na Západe, ale tam sa jej pýtajú na mená, čísla, na druhy zločinov, a nie na to, ako im jej krajania čelia. Po konferencii má pocit, že klamala. Trocha múky za veľa utrpenia, to jej dajú. Ale Zajnap dúfa, že svet ocení sebaúctu a bude naozaj konáť.

                Vtedy, keď v decembri 1994 prišli prvé ruské tanky, bola Zajnap plná sily, vyburcovala ju smrť. Išla k povstalcom, ale tí ukázali na jej videokameru: Bojuj ňou. Opustila ich a odvtedy sa náhli do čerstvo rozbombardovaných sídlisk, za svedkami „čistiek“. Prechádza mnohými ruskými kontrolnými stanovišťami, ktoré kúskujú Čečensko, pozerá sa priamo do očí žoldnierom, podáva im desať rubľov a kameru skrýva pod sukňou. Smrť sa stala takou všadeprítomnou, že Zajnap si začala ceniť krehkosť života.

                Cestu do sveta jej ukázali vojnoví reportéri. Dojímajú ju ľudia, ktorí prichádzajú z vlastnej vôle, aby zdieľali osud jej národa. Zajnap ich na rozlúčku objíma a sľubuje im, že bude stáť pri nich v ich vojne, ak by nejaká vypukla, veď človek nikdy nevie. Myslí to vážne. Považuje sa za nezničiteľnú. Len na cestách, niekedy v noci v hotelovej izbe, ju prepadá strach, že by niektorého z jej synov mohli zatknúť, obušky mu drvia obličky, leží tam v bezvedomí, strážnici ho polievajú vodou, aby mu po prebudení dali elektrické šoky. Čo robím? Kde som? Prečo nie som pri svojej rodine? Zajnap bola zatiaľ ušetrená toho, čo sa stalo takmer každej čečenskej rodine. Hovorí si: Som najšťastnejšia čečenská matka. Lenže sú lepšie matky ako ja. Prečo musia ony obiehať okolo „filtračných táborov“ a vyvolávať mená svojich synov? Matky, ktoré žobrú, aby mohli odkúpiť zmrzačené mŕtvoly svojich unesených synov od ich mučiteľov.

                Keď Zajnap prišla na konferenciu do Ríma, hrdo jej ukazovali Koloseum a rozprávali o gladiátorských zápasoch. Zdvorilo prikyvuje, ale vyhýba sa tejto starodávnej ruine, ktorá sa v jej hlave napĺňa výkrikmi tých, čo v nej boli zavraždení. Myslí na čečenských mužov, na ktorých vojaci zo zábavy huckajú ovčiarskych psov. Nemôže spať, v driemotách padá do priekop pozdĺž rímskych alejí, zdá sa jej, akoby spod odhrabaných archeologických nálezov presvitali biele ľudské kosti. Čudné mesto, ktoré sa pýši svojimi ruinami. Zajnap by ich najradšej zbúrala, prešla po nich bagrom a na rovine bez dejín postavila veľký, svetlý dom. Hanbí sa za také zvrátené myšlienky uprostred skupín turistov a cíti sa osamelejšie ako v pivnici Grozného počas najprudšieho bombardovania. No ak v cudzom meste neobjaví žiadnu stopu ničenia, túži po dostrieľaných múroch a potom jej to príde ľúto: Normálne sa pre mňa stalo výnimočným. Vo vyleštenom svete sa jej zmocňujú pochybnosti, či môže tunajším ľuďom priblížiť svoj dobitý svet.

                Keď jej po konferencii organizátorka v kaviarni objedná najlepšie rímske cappuccino, pristihne sa Zajnap pri tom, že má z neho pôžitok, a preľakne sa: Ja si tu pijem kávu, kým môj národ zomiera. Dopije však, hoci by radšej zhltla niečo trpké, niečo primeranejšie okolnostiam. Poďakuje sa hostiteľke, chváli Talianov, ako si vedia užívať život. No jej krátka reč sa jej hnusí, akoby sa dopustila vlastizrady. Vari si môj národ nevie užívať život, vie len zomierať?

                V bruselskej hotelovej izbe stojí na komode vztýčená štíhla ruka z umelej hmoty, ktorá čaká na šperky nejakej ženy. Zajnap stále znova a znova vidí trh v Groznom 21. októbra 1999, keď naň dopadli ruské taktické rakety zem-zem, každá vybavená štyristoosemdesiatkilogramovou trhacou hlavicou, ktorá sa otvorila nad trhovkyňami a pritlačila ich k zemi spŕškou kovu, Zajnap vtedy bežala so svojou videokamerou po krvavých rukách, nohách, chumáčoch vlasov, ktoré stratili svoj stred. Aj tu má pred sebou takú ruku, tentoraz na ozdobu. Zajnap sa cíti vinná, pretože jej vnímanie ľudského tela sa stalo takým bezprostredným. Domnieva sa, že tento predmet má väčšie právo byť tu než ona. Nevládze ho vyniesť a prinúti sa znášať jeho prítomnosť, akoby bola jeho hosť. Pozrie sa na svoju ruku, či nie je odtrhnutá. Plače a utešuje sa: V Čečensku neplačem, pretože sa to nepatrí, v Rusku neplačem, pretože mi to hrdosť nedovolí, prečo teda neplakať tu, kde ma nikto nevidí? To všetko sa jej stáva, keď je preč od svojich. Po boku svojho národa, v neustálom nebezpečenstve sa cíti istá, trvalý stres ju udržuje v bdelosti a pohybe.

                Zajnap sa považuje za dosť silnú na to, aby si sadla v južnom Rusku zoči-voči ruským generálom, vydržala ich nepriateľskosť, snažila sa nadviazať tam, kde sa ich stanoviská stretajú. Ale usmievať sa nechce, šetrí si sily. Prosí Alaha, aby ju svojimi rukami podržal vysoko nad nenávisťou. V Berlíne zasadá s ruskými intelektuálmi a žiaden sa jej nespýta, kde a z čoho žije a ako jej je, keď hovorí po rusky. Duchovná elita Ruska si mlčaním drží Zajnap od tela. Zbombardovaný dom stráca dôležitosť oproti tomu, že Zajnap stratila úctu voči väčšine ruskej inteligencie a voči kultúre, ktorej sa cítila taká blízka, že sa považovala za jej súčasť.

                Keď sa Zajnap vracia do svojho rozkúskovaného, „prefiltrovaného“ Čečenska, obklopia ju ľudia: Čo hovorí Európa? Kedy príde pomoc? Kedy Európa donúti Rusov, aby s nami vyjednávali? Zajnap má už dosť chlácholenia, ktoré si vždy vymýšľala. Teraz hovorí nezrozumiteľne, hovorí, že Európa neexistuje, sú len jednotliví Európania, na ktorých treba stavať, ale nesedia v parlamentoch. Musíme si pomocť sami, vyhlasuje, musíme zosilnieť. Európa žije pre seba. Musíme ruský národ presvedčiť, že nie sme teroristi. Musíme vydať svojich vlastných zločincov. Musíme vedieť, čo chceme. Musíme sa dohodnúť. Zajnap sa vybičováva touto gigantickou úlohou a zamlčiava svoje zdesenie z ľahostajnej Európy, zamlčiava ho sama pred sebou. Ale matky so zoslabnutými deťmi sa nedajú oklamať: Nehovor toľko, veď si bola v Európe, daj mlieko, daj lieky. Zajnap krúti hlavou nad svojimi zasnenými krajanmi. Dostala sa do osamelého priestoru medzi Kaukazom a západnou Európou. Zdá sa jej, že odtiaľto vidí všetko, ale že ju nevidia. Myslí si, že to môže uniesť, musí uniesť. Na inú rolu je neskoro.

                Keď Zajnap nevyťahuje starých ľudí z horiacich trosiek, nevezme deti do lesa bez mín a neteší sa z ich radosti, keď na Západe nerozpráva o chlapcovi, ktorého zasiahla strela do chrbtice, a o jeho úsmeve, keď mu prinesie do Grozného kreslo na kolieskach, potom nevie, akým právom by mala byť na svete. Má vojna takú silu, že je schopná Zajnap úplne pohltiť a zmeniť na svoje médium? Cíti sa Zajnap taká vyvolená vojnou, že zabúda na lásku k svojej vlastnej duši, k tej Zajnap, ktorá môže nerobiť nič, a byť napriek tomu cennou bytosťou ako rastlina, ako skala? Alebo je toto zmysel jej existencie, ktorý si sama dáva, zmysel existencie Nochči? Niekedy sa jej v hrudi otvorí veľká brána a Zajnap sa pokojne nadýchne. Žijem, žijem, ešte stále, pomyslí si s bázňou. V hlave naďalej vidí dopadať rakety, ale zvuk je preč. Je v nej ticho. To je Alah, ktorý ku mne hovorí, vraví si Zajnap. Ty ma máš teda rád, nesklamem ťa, budem pracovať ešte viac. Budeme mať prekrásne Čečensko, slobodnú Ičkériu, uvidíš. Najradšej by bohu povedala, aby potom prišiel k nim, ale uvedomí si, že už je hádam tu – a vzdvchne.

    (2001)

    NA SLEPAČÍCH KRÍDLACH (úryvok)

                Nášho súdruha prezidenta vídavam častejšie než otca, jeho fotografia visí v triede nad tabuľou. Vyzerá nudne, ale stará sa o nás. Otec naňho žiarli. Súdruh prezident už prišiel na svet ako proletár a nemusel sa ním stať dodatočne. Vo sviatok nesieme jeho portrét z vďaky za to, že celý rok nesie za nás zodpovednosť on. Pozerá sa na nás zo steny aj v každej kancelárii. Kedysi tam visel Ježiš Kristus, hundre babka. Načo toľké ceremónie s Ježišom Kristom? Je to trápne. V kostoloch a na lesných cestičkách visí na drevených a kamenných krížoch, takmer nahý a vychudnutý, nechá sa vešať pred všetkými ľuďmi, nebráni sa, zatvára oči v utrápenej tvári a z rúk a nôh mu tečie krv. A nikto ju neutrie. Staré ženy spínajú ruky, akoby sa nechceli zababrať. Človek sa predsa musí vzchopiť, nedovoliť, aby ho vešali, a nevešať hlavu! V škole sme počuli o mladej partizánke, ktorá si pred popravnou čatou strhla z očí šatku. Na dvore sa hráme na popravu. Odsúdia ma na smrť, deti z dvora mi zaviažu oči a vyhrážajú sa mi: Ty mrcha jedna partizánska, teraz udrela tvoja posledná hodinka. Snímem si z očí károvanú vreckovku a smejem sa, kým deti kričia pif, paf. Pomaly padám na kolená a líham si na zem. Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké.

    *

                Svojim bábikám a hnedému plyšovému mackovi rozprávam o Dankovi. Vytrhol si srdce, držal ho nad hlavou a kráčal na čele zástupu. Srdce horelo, ľudia ho nasledovali a našli cestu von z tmavého lesa útlaku, kde tak dlho žili. Danko zomrel, no svoju úlohu splnil. Bábiky a macka učím, že majú byť solidárni. Babka sa o svoj chlieb delí akurát tak so sýkorkami, v hlave má samé otrusiny. Keď mi na veľkú prestávku natrie chlieb maslom, napomína ma: Maslo je drahé, máš sa dobre, len nikomu nedávaj zo svojho chleba. V škole sa učíme, že solidarita je povinnosťou nového pokrokového človeka. A ja som zistila, že je ľahké prelomiť mäkký chlieb s maslom napoly a polovicu dať dievčaťu, ktoré doň lačno zahryzne a má ma rado.

    *

                Keď sa mama jedného letného večera nevráti domov a nasledujúceho rána ešte stále nie je doma, pýtam sa babky: Kde je mama? Babka vaľká cesto a mlčí. Potiahnem ju za čierne bodkované domáce šaty: Kde je, kedy príde domov? Nepýtaj sa, zašomre babka a vaľká ďalej. Ibaže ja ju poťahujem a poťahujem, až kým ma mávajúcimi rukami neodoženie ako darmožráčskeho vrabca: Už sa nikdy viac nepýtaj na mamu, rozumieš? Odvtedy som sa prestala nahlas pýtať. Radšej premýšľam. S kým by som sa aj mala rozprávať? Otec smúti za svojou niekdajšou kanceláriou, v ktorej bol vykorisťovateľom, a na staršieho brata musím kričať. Všetko mi berie ako vrabec, ale zastreliť ho nesmiem.

    *

                Keď brnká na klavíri, babka šepká: Bude z neho veľký pianista. Pritom sa brat chce stať milionárom a vôbec nechce pomáhať našej krajine. Svojimi tučnými prstami môže tak nanajvýš počítať ošúchané bankovky. Možno ani nie je mojím bratom, možno bol adoptovaný, alebo som ja bola adoptovaná. Prehľadávam zásuvku za zásuvkou, aby som našla doklad, v ktorom stojí čierne na bielom, že pochádzam z proletárskej a partizánskej rodiny, ktorú vo vojne postrieľali. Mama vravieva, že nebudem vždy žiť v našej rodine, že sa vydám za zahraničného diplomata a v cudzine budem mať veľký dom s drahým nábytkom a dvoma deťmi. Lenže ja nechcem za muža nepriateľa a buržoázny element a nechcem porodiť deti, ako je môj brat. Chcem bojovať spolu s dobrými partizánmi a žiť so svorkou vlčiakov v našom lese.

    *

                Kde je mama? Keby bola mŕtva, pochovali by ju v mene Ježiša Krista do zeme a ja by som bola pri tom, v čiernych šatách a čiernom klobúku s čiernou ružou na krempe. V jednom zahraničnom filme bola taká vdova a mnohí muži, ktorí do nej boli zamilovaní, jej vyjadrovali sústrasť. Keď budem partizánskou vdovou, aj ja sa tak chcem obliekať. Keby bola mama mŕtva, mala by hrob, na ktorý by som mohla klásť kvety a na ktorom by som mohla plakať. Nesmiem však nosiť čiernu ružu a ani neviem, či u nás čierne ruže rastú, a nikto, kto je do mňa zamilovaný, mi nevyjadruje sústrasť. Všetci sa tvária, akoby mama nikdy neexistovala. Nikto nevyslovuje jej meno, nikto nerozpráva príhody z čias, keď tu bola s nami, ako sa to robieva pri mŕtvych, o ktorých sa hovorí len dobre, aby nás v noci nestrašili. Nikto mamu nedáva pozdravovať a nikto sa nepýta, ako sa má. Je mŕtvejšia ako mŕtvi. Keď spadnem na dvore a chcem zavolať na mamu, ostane mi m trčať v hrdle a a prehltnem so slzami. Zmocňujú sa ma šialené pochybnosti, či som vôbec niekedy nejakú mamu mala, či som si ju len nevymyslela. Často mi vyčítajú, že fantazírujem, že sa vznášam v oblakoch. Je to škodlivé, vravia a vážne sa na mňa dívajú.

    *

                Mama určite neopustila našu vlasť, aby sa vydala za zahraničného diplomata. Naši colníci dobre strážia hranice, aby nás neprepadli nepriatelia. Je veľa nepriateľov, ktorí čakajú len na to, aby rozdupali náš prekrásny živor. Ale my sa nedáme rozdupať, povedala súdružka učiteľka, na to celá trieda povstala, dupotala a kričala: Nedáme sa! Aj ja som vždy pripravená brániť vlasť. Kedysi sa rátala rodinná česť, no my sme ju nahradili dôležitejšími cťami. V škole sa zdravíme: Česť práci. Kedysi sme sa zdravili pozdravom v cudzej reči, ktorý znamená „som tvoj otrok“. Nepoznali sme jeho význam, takí neuvedomelo zotročení sme boli. Teraz chceme byť slobodní, ako sa hovorí v básni jedného nášho básnika: a voľ nebyť, ako byť otrokom. Keď som v lese našla zraneného jastraba, ktorý nasledujúceho rána ležal schúlený na dne klietky v práčovni, deklamovala som pri jeho čerstvom hrobe tú revolučnú báseň. Nedala som mu meno, už má meno Jastrab, je jedinečný a hrdý ako naši básnici. Teraz leží spolu s vrabcami pred práčovňou.

    *

                Ibaže mama by radšej nemala byť hrdá a mŕtva, ale mala by ležať v klietke živá, i keď ranená. Jedného dňa sa klietky otvoria. Možno príde zemetrasenie a klietky sa rozletia. V mojej neuvedomelej rodine zabúdam, že klietky možno otvoriť aj zvnútra tak, ako to urobili proletári. Mama je skrytá v nejakom kúte našej krajiny. Neopustila mňa ani môjho hlúpeho brata. Keď som ju prosila, aby ho dala do detského domova, povedala: Je to moje dieťa, ľúbim ho, to sa volá materinská láska, aj ty to raz zažiješ, je to to najväčšie šťastie. Ježišmária, okolo mňa je toľko šťastia! Ako to, že ho nevidím? Nejaký drak väzní mamu vo svojom brlohu ako bezbrannú princeznú. Mala by som ju ísť hľadať ako rozprávkový hrdina Janík, ktorý draka zabil, ale ďalej ako po cintorín som ešte sama nezašla.

    *

                Každý deň musím chodiť do školy, aby som tu jedného dňa nestála s prázdnymi rukami, ale s rukami plnými vzdelania. Vzdelanie nám nikto nevezme, nie je ako dom, v ktorom sa jedného dňa usalašia proletári, vraví babka, ktorá sa hnevá, že v našom veľkom dome, ktorý dal postaviť môj nebohý dedko, boli ubytované tri robotnícke rodiny. Ja sa teším, že v prízemí bývajú deti. Keby nám súdruhovia proletári vo svojej túžbe po oslobodení tie izby nevzali, musela by som sa v nich hrávať s bratom. Brat raz odtrhol mojej bábike hlavu a mlátil ma bezhlavým trupom. Schmatla som babkin nôž na kohúty a hodila ho po ňom. Keď sa nôž zapichol do zárubne tesne nad jeho hlavou, vysvitlo, že brat je zbabelec, vôbec by sa nemohol stať partizánom. Babke sa páči, keď sa hrávam sama, vtedy ma hladká po cestičke vo vlasoch. Znehybniem, zvesím ruky a cítim jej drsnú dlaň. Rada by som jej urobila po vôli, ale radšej sa hrávam s proletárskymi deťmi na dvore a babka je zo mňa nešťastná.

    *

                Mama je proletárka, teda bola proletárkou predtým, než sa vydala za otca. Proletárstvo je komplikovaná vec, muž ho môže stratiť pre neproletárskej profesii a žena vydajom. Mama je prebehlíčka, preto ma nechá hrávať sa so všetkými deťmi a babku pokladá za hlúpu. Babka nie je hlúpa, len myslí po starom a strácha sa, že proletárske deti sú špinavé a majú nákazlivé choroby. Keby sa mama čo najskôr vrátila! Nemám žiadne nové šaty, babka pláta všetko staré, nemá rada nové. Hanbím sa vyjsť z domu v zaštopkaných pančucháčoch. Kedysi som bola najlepšie oblečeným dievčaťom v našej triede a žila som v prebytku. Keď ma mama objala, strácala som sa v jej vôni. Teraz ma nikto neobjíma a po večeroch nemôžem čítať romány, lebo babka zhasína svetlo. Elektrina je drahá, vraví potichu ospravedlňujúcim tónom, pretože vie, že čítanie románov je vzdelanie a že ma oberá o vzdelanie. Mám poprosiť o pomoc Ježiša Krista, alebo mám radšej napísať nášmu prezidentovi v hlavnom meste? Ale Ježiš Kristus je na tom sám zle a súdruh prezident by mohol vydať rozkaz, aby mamu popravili, je totiž prísny a spravodlivý. Obávam sa, že mama by si pred popravnou čatou šatku z očí nestrhla. Potom by sa nedostala do učebnice dejepisu a ostala by nikým. Poradím si aj sama. Pochovám svoju veľkú krásnu mamu hlboko v srdci ako jastraba na dvore.

    *

                Cez prestávku zakričal jeden chlapec cez celý školský dvor: Tvoja mama sedí v base! Je to taký chudák, jeho otec sa potáca ulicami, vybľakuje, padne na chodník a spí tam. Ako sa len jeho syn musí zaňho hanbiť! A za to sa vŕši na mne. Náš otec nie je alkoholik, je športovec a športovci pijú len vodu. Všetci na školskom dvore zmeraveli, prestali pobehovať a vykrikovať. Stojím tam a zrazu pocítim šťastie. Teraz viem, čo je šťastie. Sedí vo vnútri, je to velikánska sila. Čas zastane, aj ja zastanem, a napriek tomu som nažive, dokonca viac než inokedy, a viem: Mama žije. Potom ide život ďalej, akoby sa nič nestalo. Hrám sa s kamarátkami, jeme moje maslové chleby a súdružka učiteľka nehlása, že naša mama je vo väzení, aby sa stala uvedomelou.

    *

                Odvtedy som šťastná, mama nie je mŕtva, leží na prični v našej milovanej vlasti a bledne. Vo väzenskej cele je v bezpečí, nemôže tam robiť nič zlé, spolčovať sa s nepriateľmi, prezrádzať im tajomstvá na to, aby nás prepadli cudzí, vykorisťovaní vojaci. Keby opustila našu vlasť, musela by som sa jej pred celou triedou zriecť a nedostala by som vyššie vzdelanie. Deti zradcov nesmú byť múdre, ich múdrosť je pre štát nebezpečná. Zradcovia a ich potomkovia musia budovať mosty a byť užitoční pre spoločnosť. Nazývajú sa vnútorní nepriatelia a nesmú sami určovať, ako budú užitoční pre spoločné blaho. Nosia v sebe zárodok zrady. Zárodok zrady si predstavujem ako čierneho chrobáka. Aj keď sa dieťa zriekne svojho zradcovského dedičstva, chrobák sa bude naďalej chcieť správať zradcovsky. S tým sa nedá nič robiť. Chrobákov nemožno prevychovať.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory