• Životopis autora

    Ireney Baláž sa narodil 15. júla 1944 v Levoči. Stredoškolské štúdiá absolvoval v dnešnej Českej republike, najprv na
    Ireney Baláž sa narodil 15. júla 1944 v Levoči. Stredoškolské štúdiá absolvoval v dnešnej Českej republike, najprv na Jedenásťročnej strednej škole v Duchcove (1958 – 1961), potom na Strednej priemyselnej škole v Čáslavi (1961 – 1963). Po maturite začal v roku 1964 študovať na Veterinárnej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Košiciach, avšak štúdium zanechal v roku 1968. V rokoch 1969 – 1988 pracoval na propagačnom oddelení podniku Východoslovenské železiarne v Košiciach. Od roku 1989 je na invalidnom dôchodku. V roku 1991 sa presťahoval do Bratislavy, kde sa okrem písania venuje aj organizovaniu literárneho života.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

         Ireney Baláž sa do kontextu súčasnej slovenskej lyriky zaradil pomerne neskoro, naozaj v zrelom veku. Po publikovaní v rôznych

         Ireney Baláž sa do kontextu súčasnej slovenskej lyriky zaradil pomerne neskoro, naozaj v zrelom veku. Po publikovaní v rôznych literárnych časopisoch (Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Dotyky a i.) knižne debutoval básnickou zbierkou Fresky. Prvotina jednoznačne ukázala, že Baláž nebude básnikom patetického či štylizovaného rebelantského gesta, ale tvorcom hĺbavej reflexie. Jeho úvahová lyrická poloha si však nevyžaduje veľa slov a v jednotlivej básni ani väčšiu veršovú plochu. Naopak, zjavná je tu dôvera tvorcu v lyrickú skratku, v silu básnického obrazu, ktorý svojou viacvýznamovosťou núti čitateľa zamýšľať sa. O čo je v jeho veršoch menej pátosu, o to viac v nich pri pozornom vnímaní nájdeme naliehavých otázok o podstate ľudského bytia. Básnik je pritom melancholický, miestami priam skeptický, jeho lyrický subjekt občas prežíva aj existenciálnu úzkosť. Už v debute autor naznačil to, čo je príznačné pre jeho nasledujúcu tvorbu – záujem o trascendentné rozmery ľudského bytia. Ten sa miestami premieta aj do vesmírnych motívov. Fresky však predstavujú zbierku polytematickú a polymotivickú. Sú v nej i texty inšpirované drobnými zážitkami, ktoré patria do tzv. poézie všedného dňa. V iných básnik v podobe narážok reaguje na spoločenské otázky, ktoré boli aktuálne v čase vzniku diela.

         Svoju druhú básnickú zbierku Anatómia smädu rozčlenil do troch častí. Prvá s názvom Efekt snov a tretia, ktorú pomenoval Kolmé riadky, predstavujú rozsiahlejšie lyrické tvary. Možno ich vnímať ako moderné, voľným veršom (autor mu bezvýhradne dôveruje v celej svojej doterajšej tvorbe) písané básnické skladby. Strednú časť, pomenovanú Úlomky, tvorí súbor krátkych, tematicky rôznorodých básní. Obe skladby predstavujú náročné lyrické výpovede, v ktorých analyzuje problematiku ľudskej osamelosti, hľadania lásky a porozumenia, ale aj akejsi stratenosti človeka v nekonečnom čase a priestore. Širokú paletu významov pritom dokáže podať bez nadbytočných slov, pretože dobre ovláda metódu lyrickej skratky, verí v estetický účinok náznaku. Miestami sa dostáva až do polohy akéhosi výrazového minimalizmu, keď do samostatného verša či dokonca strofy vyčlení aj spojku alebo predložku. Nie je to však samoúčelné, lebo pri tom postupuje premyslene, dosahujúc efekt istého dramatizmu. Verše miestami na čitateľa pôsobia ako naliehavé krátke výkriky, a to napriek tomu, že básnik nie je patetický a výkričník je uňho iba celkom zriedkavé interpunkčné znamienko.

         Tematicko-motivická paleta v poradí tretej zbierky Prierez tmou je pomerne široká a rozvetvená. Básnik toho do čitateľovej pozornosti ponúka naozaj veľa: od impresívnych záznamov rýchlo unikajúcich okamihov v ľudskom živote a intímnych dimenzií medziľudských vzťahov (najmä lyrického subjektu a ženy) cez usúvzťažňovanie našej prítomnosti s minulosťou, objavovanie archetypálnej podstaty ľudskej existencie až po hľadanie transcendentných súvislostí bytia a vyjadrovanie pocitu malosti a stratenosti v obrovskom, nepredstaviteľnom vesmírnom priestore. Čím viac sa začítavame, tým viac pribúda básní, ktoré v zásade vyjadrujú existenciálnu osamelosť človeka: Kto sme? Kam nás ženie čas? Kam sa strácame? Aký zmysel má naša krátka existencia v nami poznateľnom svete? To sú otázky, ktoré nepriamo, ale naliehavo zaznievajú z Balážovej poézie. Dominujúca existenciálna tematika nachádza vyvrcholenie v predposlednej časti zbierky, ktorá má názov Kozmická akupunktúra a ktorú môžeme vnímať ako lyrický cyklus. V nej sa ľudský život (osud človeka na tejto zemi) konfrontuje s tajuplným bytím vesmíru, jeho mohutných síl, o ktorých úlohách čosi tušíme, ale v skutočnosti o nich nevieme takmer nič. Básnik reflektuje večnú problematiku vzniku či stvorenia sveta, človeka, zrodu a vývinu. Ľudskú – a teda i vlastnú – existenciu chápe ako etapu medzi svetlom a tmou, čiže medzi vedomím bytím a neznámym, a preto i desivým nebytím, ktoré však môže (ale nemusí) znamenať aj nové svetlo. Ide tu o básnické uvažovanie o transcendentných dimenziách, ktoré, samozrejme, nemôže dať jednoznačné odpovede. Jednoduché odpovede, k akým sa niekedy uchyľuje „praktická“ teológia, sú autorovi celkom cudzie. Zbierka je skutočne zaujímavá, ponúka originálne videnie, pútavá je aj samotná fascinácia básnika vesmírnym svetom. Lyrické reflexie Ireneya Baláža o univerzálnych otázkach bytia, ktoré jednotlivca i ľudské spoločenstvo zrejme nikdy neprestanú znepokojovať, pravdepodobne rezonujú v každom kultivovanom percipientovi.

    Igor Hochel

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Balážove básne boli preložené do češtiny, nemčiny, francúzštiny, poľštiny, bulharčiny a ruštiny a publikované
    Balážove básne boli preložené do češtiny, nemčiny, francúzštiny, poľštiny, bulharčiny a ruštiny a publikované časopisecky alebo prezentované v rámci literárnych festivalov či autorských čítaní.
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    DRASTICH, Miloš: Ireney Baláž: Čas hmatu (Ako voňajú sny). (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 133, 2017, č. 11, s. 125 – 126.
    DRASTICH, Miloš: Ireney Baláž: Čas hmatu (Ako voňajú sny). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 11, s. 125 – 126.

    BÁTOROVÁ, Mária: Ireney Baláž a August Rodin. Ireney Baláž: Čas hmatu. (Recenzia). In: Romboid, roč. LII, 8. 10. 2017, č. 8, s. 100 – 101.

    BANČEJ, Maroš M.: Ireney Baláž: Čas hmatu. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 269 – 270.

    MATEJOV, Radoslav: Vyhľadávané – háklivé (Ireney Baláž: Prierez tmou). In: Knižná revue, roč. XV, 2. 3. 2005, č. 5, s. 3.

    ŠAH: Ireney Baláž – 60. (Pripomíname si – júl). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 316.

    STANO, D.: Efekt slov. In: Dotyky, 13, č. 1, 2001.

    VLNKA, Jaroslav: Ranený bez rán. Ireney Baláž: Anatómia smädu. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 2, s. 124 – 125.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    Autor neuved.: Ruže v zime nekvitnú (Ireney Baláž: Anatómia smädu). In: Knižná revue, roč. X, 11. 10. 2000, č. 21, s. 3.

    Ruže v zime nekvitnú. In: Knižná revue, 10, č. 21, 2000.BANČEJ, Maroš M.: Fresky s pozadím presného slova. In: Pravda, zv. 6, 2. 9. 1996.

    DANKO, M.: Meditácie a zmierenia. In: Dotyky, 8, č. 7, 1996.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Balážova poetika je v istom zmysle rozvíjaním básnických výdobytkov, ktoré do slovenskej poézie vniesli Osamelí bežci .

    Balážova poetika je v istom zmysle rozvíjaním básnických výdobytkov, ktoré do slovenskej poézie vniesli Osamelí bežci. Zdanlivo abstraktné prostredie básne, neepická štruktúra, odkazy na kultúrne, biblické či filozofické reálie. Miestami akoby torzovitá výpoveď evokuje prerušovaný myšlienkový prúd súčasného človeka, jeho neustále atakovanie moderným svetom, ktorý je zahltený elektronickými médiami, komunikačným šumom, reklamou. (...) Azylom pre cítiaceho človeka ostáva vnútorný svet, často redukovaný na pesimistické vízie budúcnosti.

    Maroš M. Bančej

    Ireney Baláž je vskutku originálny v spôsobe nastoľovania básnickej neodkladnosti, ale i v nesmiernej úspornosti, prostredníctvom ktorej sa táto neodkladnosť prezentuje. Básnik je očividne meditatívnejší ako mnoho jeho kolegov, ktorí sa za meditatívcov programovo prihlasujú. Jeho meditatívnosť sa však inšpiruje konkrétnymi nálezmi v skutočnej tme skepsy, jeho otázky sú rovnako presné ako jeho nenájdené odpovede, jeho obrazy, zriedkakedy presahujúce dve slová (podmet, prísudok), sú tak transparentne hmatateľné, že čitateľovi neostáva nič iné, len im uveriť a odpichnúť sa od nich k vlastným hľadaniam. A v tom je vlastne zmysel Balážových veršov: intímne komunikovať prostredníctvom ľahko zbadateľných vecí a v tichom očarení sa diviť, čo všetko sa dá vidieť, aj keď je úplná tma.

    Alexander Halvoník

    Poézia I. Baláža je lyrickou spoveďou o hľadaní pevného miesta v sebe i mimo seba. Jeho krédom je Archimedov bod bytia v čase i priestore, neustále pulzovanie na hrane dočasnosti.

    Viktor S. Maťuga

    Baláža s autormi narodenými v 40. rokoch minulého storočia spája v istých bodoch spoločná životná skúsenosť a priraďuje sa k nim aj typom básnického videnia i podania. Vychádza totiž z presvedčenia, že poézia je spôsob poznávania a osvojovania si sveta nielen pre jej tvorcu, ale aj pre čitateľa, preto sa neuchyľuje k dajakým textovým hrám (ich svedkami sa často stávame pri čítaní veršov najmladších básnikov), ale usiluje sa prostredníctvom verša, obrazného jazyka vysloviť myšlienku, sprostredkovať čosi zo svojho „vnútorného bytia“, intimity, citového a pocitového prežívania. Povedzme to ešte aj takto (hoci sa vystavíme riziku, že to môže vyznieť pateticky): Baláž chápe funkciu poézie tak, že má prinášať isté posolstvo.

    Igor Hochel

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Ireney BALÁŽ: Anabáza môjho "návratu" do mesta K. In: Dotyky, roč. XI., 1999, č. 5, s. 22 – 23.
  • Ocenenia

    Ceny AOSS za rok 2016: Cena Slovenského centra PEN za básnickú zbierku Čas hmatu (ako voňajú sny)
  • Ukážka z tvorby

    Pavučiny   Bozky stratené v tráve prútený kôš   čas nepozbiera lístie poznania.  

    Pavučiny

     

    Bozky stratené v tráve

    prútený kôš

     

    čas nepozbiera lístie

    poznania.

     

    Piješ trávu

    rodíš strom.

     

    Ochutnaj lístie.

     

     

    Úplná obyčajnosť

     

    So zrnkom prachu

    pozbierať

    fotogenickosť úsmevu

     

    v ružových krytoch

    hľadať

    dymovnice odstrelu.

     

    To všetko vtedy

    keď sa jagajú hviezdy

    a smrť povoľuje.

     

     

    Hlas

     

    Tečú plamene času

    korytom zo zlata

     

    biely náhrdelník

    praskol silou blesku

     

    zavyl pes

    preťal ticho

     

    vystrekla voda

    diamanty okamihu

    sa priblížili

     

    zavrel som oči

    a uvidel ticho...

     

    (tmavé čierne ticho)

     

     

    Znehybnená ilúzia

     

    Kriedou

    nakreslená cesta domov

     

    v dlani

    zub času

     

    Zostarli sme spolu

     

    v prevrstvených dňoch

    (ty a ja)

     

     

    Súhvezdie prítomnosti

     

    Rozbila si sa na slze

     

    ako kvapka

    na kameni

     

    vykresala

    v sebe

     

    iskru

    nesmrteľného času

     

    ... počatie medu

     

    A

    úsmev

     

    na

    povrázku

     

     

    Odosobnenie

     

    Nahliadol si cez okraj

    (vyspievaných)

    vízií

    Predpokladmi...

     

    Drvil si hlinu

    zmyslom chladnúcej

    magmy

    protipólmi stredu

    ... keď si stratil

    svoj vlastný atóm

     

    (A

    bol vydaný napospas)

     

     

    PRIEREZ TMOU (úryvky)

     

    Maja

     

    Vo vyčerpaných

    paralelách

    uzimeného

    priestoru

    existuje

    iný

    svet

     

    a ten

     

    ktorý

    ti

     

    (úplne)

    celý

    vojde

     

    do

    dlaní

     

     

    Prienik

     

    Objatie

    potu

     

    Stotožnenie

    s iným pocitom

     

    Narovnaný

    pohľad

     

    *

     

    Balustrádový

    smiech

     

    uzavretý

    priestorom

    tela

     

    sa obohatil

     

    o svoju

    ďalšiu

    dimenziu...

     

    *

     

    Dotyk

    dvoch

    zachytil niečo

     

    čo v nich prehistoricky

     

    ešte

    ... zostalo

     

     

    Exekúcia

     

    ... Ešte pred zapadnutím slnka

    sa nachýliš cez zábradlie

    svojich snov

     

    a

     

    vdýchneš do seba

    moju tvár

    s kohútími perami

     

    ... Ešte pred zabudnutím noci

    ocitneš sa

     

    vo mne

    taká nahá

     

     

    ... Čas uvitý z nás

     

    Je vencom

    uvitým zo slnka

     

    a z tvojich očí

    ktoré

    náš príbeh

     

    ešte

    nevyrozprávali

     

     

    Šanca posledného dňa

     

    Dotkni sa ma nanovo

    a postojačky

    svojím hlasom

     

    jazykom

     

    a posadenou

    zmenou

     

    tvojho

    ešte nenapísaného

    riadku

     

     

    Kryštálový prach každodennosti

     

    Keď si sa otočila

    za svojou krásou

    a pohltila priestor

    medzi sebou

    a svetom

     

    rozbolela ťa podstata

    každej

    sekundy

    tvojho

    bytia

     

    so všetkou tou plazivou

    samozrejmosťou

    pouličných správ

    o vysatom lete vtákov

     

    o láske a smrti...

     

    o roztopenom asfalte

    v hlavách

    hemžiacich

    sa ľudí

     

    ... o nahnevanom Bohu

     

    *

     

    Tak teda

                o čom vlastne sú

                tie okamihy

     

    ktoré nám tak nemo

     

                sladnú

     

                práve teraz

    pod jazykom...

     

     

    Prierez tmou

     

    Otáčavé

    oko slnka

    rozsvietilo tmu

     

    otáčavým pohybom

    priestupných

                časov

     

    Nanesená predstava

    tmy a svetla...

     

                Okamih vyčerpanej

    existencie milencov

     

                Smutná ilúzia

                o pretrvávaní

     

                večnosti...

     

     

    Faustovské okamihy

     

    Život sa započal

                až príliš rýchlo

    na krátkej zastávke

    nášho spoločného

    dychu

     

    Mesačným svitom

    si mi vtedy

    pripísala na čelo

     

    znamenie

    veľkých zaklínačov

    hadov

     

    A ja

    som ti vtedy otvoril

     

    svoju dušu

     

    vyzlečenú

    (z čiernych perál)

     

    otázkami

     

    o večne zbabraných

    koncoch

     

     

    Pomíňajúci dym metafory

     

    Pod obrúčkou

    cynického pohľadu

     

    na bezveternej strane

    slnka

    žije osamelá slza

    s diamantmi noci

     

    a harfa

    ktorá už dohrala svoj part

    starovekých

    mudrcov

     

    *

     

    V tejto posvätnej chvíli

    očakávania

     

    začínam chodiť

    po hrotoch

    živých slov

     

    po pavučine

    ich večnosti...

     

    po sne

    z purpurovej peny...

     

    vyliatej

    na zem

     

    ako oblak

     

     

    Taký obyčajný večer

     

                Čistá hlina

                a zvuk večera

    s podvedomím vety

                medzi štyrmi očami

     

                ma objala

    svojou nevyspytateľnosťou

     

                nachýlenou istotou

                a stratou pamäti

     

    *

     

                A potom

     

    keď sa nočný dážď

    prehupol

    cez zábradlie jazyka

     

                kvapkou

    ba i kvapkami

     

                mi smrť sama

                začala vypovedať

                o okamihoch

                môjho narodenia

     

                o tom počatí slabiky

    ktoré sa možno raz

     

    stane

    slovom

     

     

    Uzol

     

    Prázdny jazyk

    (ešte)

    z predvčerajška

    sa dotkol

    vlastného

    vyobcovania

     

    zbičovaným

    hlasom

    človeka

     

    a osudovou kvapkou

    krvi

     

    vo vrcholnej

    extáze

     

    tajomného

    vyznania

     

     

    Padajúci biblický kríž

     

    Skrížené lásky stromov

    si aj tak raz ľahnú

    so zemou

    k zemskej príťažlivosti

    bedárov

     

    S reznými ranami

    vlastných fatamorgán

    si vytrúsia

    spomienky starci

     

    ktorí už dosnívali

    každodenný výsmech

    zvráskavenej kože

     

    na pokraji dňa

    ktorý sa

    už naplnil

     

    *

     

    A tak sami

    a len sami

    s prísľubom rannej rosy

    len úpenlivo čakajú

    na okamih

    ktorý

     

    už dávno

    neexistuje

     

    *

     

    ... Vykrádači hrobov

    sa vždy stretnú

                na svojom veľkom

                bankete

     

    žobrákov

     

     

    Prítomnosť budúcnosti z minulosti

     

    Zovrela voda

    v prasknutých džbánoch

    a vtáky zniesli

    bojazlivé vajcia

    na suchých rázsochách

     

    Smiech

    sa pousmial

    špirálou

    z cukru

     

    od tmy

    k tme

     

    cez stĺporadia

    zahľadené

    do svetla

     

    *

     

    ... Iba okamih

    a vzdialená

    ozvena

     

    Atómová peha

     

    a rozkúskovaný

    čas

     

     

    Smrť mýtického jednorožca

     

    A tak tu teraz

                nakoniec

                stojím

                sám

     

    pred nakopenou

    nocou

     

    láskou...

     

    a rozmýšľam nad tým

    že sa rodíme

     

    úplne obyčajne

                a bez slova...

     

     

    Pospiatky

     

    Veľavravné gestá

    a piesok v mojich zuboch

     

    sa pootočili na otázke

    vnútorného

    inkvizičného

    atómu

     

    *

     

    Plné záhrady

    ohraničili

    obsah

     

    Okázalé princípy

    rozprestreli

    svoje okamihy

     

    Platonickou strunou

    kovových bytostí

    som sa dotkol

     

    preludov

     

     

    Práve tie okolnosti mi vyprázdňujú čas

     

    ... keď hnetiem hlinu

    svojej existencie

     

    alebo oslovujem

    svoje bytie a život

     

    vlastnou

    prítomnosťou

     

    ktorá je vtesnaná

                v každom z nás

     

    nepočujem

                podobnosť

                vzdychu

     

    na tachometri

     

    zajakavosti

    vesmíru

     

     

    Stáva sa to skoro každý deň

     

    ... Na ploche

    dvoch utrpení

    sa vždy nachádza

    smiech a plač

     

    ako neriešiteľnosť

    otvorenej rany

     

    s okamihom

                pravdy

                            vnikajúceho

                            noža

     

    *

     

    Za absolútne bieleho dňa

    som zostarol

    na rozhojdanej

    hrazde času

     

    na ktorej mi už dnes zostali

    iba dve slabiky

    dobra

    s dobre utajenou

    slepotou

     

    pravdy

     

     

    Stále od počiatku

     

    Dotýkam sa zeme

    kôrou stromov

                a dýcham steblá

                tráv

     

    *

     

    A snáď len vtedy pochopím

    veľkú prítomnosť

    budúcnosti

     

    ešte pred

    vlastnou

    minulosťou

     

    ktorá je piesňou

    zámotku

     

    všetkých

    ľudských

     

    spriadačov

     

     

    Magické a neznám

     

                Keď hĺbim

                otvor

                do steny slova

    neviditeľným drievkom

                noci

     

                Nenájdem

    v ňom nič

    iba pochybnosť

     

    (Sám o sebe)

     

     

    Prierez tmou II

     

    ... Noc

    spiacej dúhy

     

    krásky tmy

    z čierneho

    ebenu

     

    ... Ilúzia

    polovičnej

    noci

     

    z dôb ešte dávno

    pred jej samotným

    vznikom

     

    ... Polovičaté ráno

     

    *

     

    Vtedy Tma

    ukrytá kdesi

    hlboko

    v podstate

    Svetla

     

    uposlúchla

    prst Toho

     

    ktorý si ju ovinul

    okolo

    špirály

     

    žiariacej

    Sebou

    Samým

     

     

    Poznanie

     

    ... Na okamih

     

    ale iba na okamih

    som vtedy zapochyboval

     

    Rozkývané kyvadlo

    a priamka

    narovnali

    všetky vzorce sveta

     

    ... A ten náraz

    vystrelil

    na obežnú dráhu

     

    večnú

    polemickú

    pochybnosť

     

    od svojich obyčajných

    Počiatkov

     

    ... A to Slovo padlo...

    na obe strany

     

     

    Obrázky z napodobenín

     

    Pohlcovanie...

    uhýbajúce smery

     

    miznutie

    vlastnej

    podstaty

     

    v čiastočkách

    čiernej

    hmoty

     

    Obraz hada

    s holubicou

     

    *

     

    Svojím prachom

    z oblohy

     

    som sa dotkol

     

                tejto

                Zeme

     

     

    Odpoveď z času

     

    Kedysi dávno

    ešte pred vznikom všetkého

    čo sa iba začína

    a ešte sa neskončilo

     

    povstal zo zeme pocit

    chleba

    a mlieka

     

    *

     

    Na matnom pozadí vývoja

            bratov svetla a tmy

     

            sa otvorili dvere

    do tajomstiev vodopádov

     

    princípov hliny

    a podstát

     

    človeka

     

     

    Tma a Svetlo

     

    ... Počatie Tmy

    sa vždy roztvára

    budúcemu prísľubu

    Svetla

     

    otvorom večného Času

    akoby bez zmeny

     

    lebo je taká čistá

    protikladmi svojho večného

    opakovania

     

    ... Sama

    a bez otázok

    sa pohybuje nocou

     

    a prízrakmi

    si naberá odvahu

    nového rána

     

    *

     

    ... Tma nikdy

    nevysloví

     

    v rotujúcich svetoch

    večnú otázku

                samoty Času a Svetla

     

    odpoveďou

                ľudského

    usínania

     

     

    Ako Sírius...

     

    Uteč

    z nehmotnej časti

    ukrižovaného

    blesku

     

    zo svojho

    života

    „potom“!

     

    a ešte z tých zopár tmavých okamihov

                na

                konci

     

                Svetla!

     

     

    Epilóg

     

    ... Je skoro ráno

    ale úplne

    to najskoršie

     

    keď si vždy

    taká krásna

    tým čím práve snívaš

     

    a nádherná

    ... ako skok

    do medzi – priestoru

                reality

     

    Vyzlečená

    (svojím)

    novým dňom

     

    do žmurkajúcej

    podstaty

     

    (môjho)

    ešte stále

    píšuceho

     

    počítača

    Zobraziť všetko