Foto© Zuzana Gavulová
Foto© Zuzana Gavulová




  • Životopis autora

    Narodila sa v Bratislave, vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Už na základnej a strednej škole písala poviedky, podieľala
    Narodila sa v Bratislave, vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Už na základnej a strednej škole písala poviedky, podieľala sa na tvorbe školských časopisov. Zúčastnila sa viackrát súťaží Wolkrova Polianka a Jašíkove Kysuce v kategórii próza, kde získala čestné uznania.
    Od roku 1990 pracuje ako novinárka v printových médiách (Národná obroda, Obecné noviny, Plus 7 dní, Život, Mamina, Slovenka, Pravda, Plus JEDEN DEŇ, denník SME, Knižná revue, v minulosti pravidelná externá spolupráca s časopisom Týden). Bola scenáristkou televíznej relácie Slovenskej televízie Vadkerti talkshow a televíznej relácie RTVS, ktorú moderoval Milan Kňažko – Takí sme boli. Písala scenáre pre televízne kriminálne seriály V mene zákona (Markíza) a Prvé oddelenie (Joj). Píše literárne kritky pre Slovenský rozhlas. Debutovala románom Bez lásky (Drewo a srd, 2015). Vyšla jej kniha rozhovorov s filmovým kritikom Pavlom Brankom Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (Marenčin PT, SFÚ, 2016). Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Publicistika

  • Monografie a štúdie o autorovi

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (....Päťdesiatnici: Hladina ustálená). In: Romboid , roč. LIII, 2018, roč. 5 – 6, s. 106.
    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (....Päťdesiatnici: Hladina ustálená). In: Romboid, roč. LIII, 2018, roč. 5 – 6, s. 106.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Aby sme sa nebáli myslieť samostatne. Iris Kopcsayová – Pavel Branko: Ráno sa zobudím, a nie som mŕtvy. Rozhovory o láske a sexe, o bohu a smrti, ale aj o Trumpovi a populačnej explózii. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 20. 9. 2017, č. 31 – 32, s. 13.

    DANIŠ, Igor: Stratená generácia. Iris Kopcsayovoá: Bez lásky. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 6, s. 83 – 85.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    ... Viac ako vzťah dvoch ľudí totiž v románe vnímam výpoveď intelektuálky (intelektuála) na Slovensku po roku 1989. A vidím/čítam
    ... Viac ako vzťah dvoch ľudí totiž v románe vnímam výpoveď intelektuálky (intelektuála) na Slovensku po roku 1989. A vidím/čítam smutný obraz. Vidím neschopnosť a nemožnosť jej sebarealizácie, každodennú neistotu, život bez jasnej a pevnej budúcnosti, život bez vyhliadok. Románovej protagonistke sa za viac než dvadsať rokov nepodarilo nájsť si inšpiratívne a pokojné pracovné miesto. Neustále musí pracovať na cudzích úlohách, na vlastnej koži denne pociťuje zbytočnosť intelektuálky v našej spoločnosti.
    Tento údel nepostihuje len ju, podobný osud môžeme pozorovať aj v prípade jej manžela. Obaja protagonisti sú súčasťou generácie, ktorá vyrastala v 80. rokoch v socializme, ale bola odchovaná tzv. šedým disentom. Čítala zakázané knihy, západnú literatúru, počúvala doma zámerne zamlčovanú západnú populárnu rockovú a džezovú hudbu. Román ponúka obraz generácie vychovanej na odpore k starému zavretému režimu, generácie revolty a zároveň vidiny, generácie, ktorá snívala o novom živote konfigurovanom západnou kultúrou v širšom slova zmysle. Táto vidina sa zdala byť neuveriteľne blízko, takmer na dotyk, no bola nedostupná.
    Nový blažený svet prišiel až po roku 1989, rýchlo sa však ukázalo, že ide o svet pretransformovaný či skôr zredukovaný na neoliberálny trh, o tzv. kapitalizmus bez prívlastkov. Generácia oboch postáv sa tak ocitla na druhej koľaji. ...
    DANIŠ, Igor: Stratená generácia. Iris Kopcsayová: Bez lásky. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 6, s. 83 – 85.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Ukážka z knihy rozhovorov s Pavlom Brankom Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy História rozhovorov z dvanásteho poschodia   Toto je kniha
    Ukážka z knihy rozhovorov s Pavlom Brankom Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy

    História rozhovorov z dvanásteho poschodia
     
    Toto je kniha rozhovorov, ale nedáva – nemá dávať – jasné odpovede. Kladie skôr otázky. Také, aké si možno kladú mnohí. O Bohu, o rodine, o zmysle života. O vernosti, o eutanázii, o smrti. O tom, čo sa vo svete alebo na Slovensku práve deje. Rozhovor s Brankom je teda aj rozhovorom s čitateľom či čitateľkou. Naše debaty boli viac-menej amatérsky filozofické či filozofujúce – rozprávali sme sa spolu na rôzne spoločenské a politické témy, a keďže Branko je renomovaný filmový kritik, tak aj o filme. Témy ako utečenecká kríza a konzumná spoločnosť sa ponúkali – Branko má totiž na tieto otázky jasný názor a zaujíma k nim nekonformné postoje. A pretože má zaujímavý život, hovorili sme aj o ňom. Patrí doň mladosť s komplikovaným vzťahom k ženám, inklinovanie k ľavici a smutná etapa slovenského štátu, ktorý Branka za odboj odsúdil na doživotie. Niektoré rozhovory sú osobné, iné viac politické, alebo sa týkajú existenciálnych problémov celého ľudstva. Občas sme sa nezhodli, ale práve z toho mohol vzniknúť zaujímavý dialóg. Branko vás totiž nikdy nesklame v jednom: nepovie nič, čo by vás nudilo, nič, čo by ste očakávali, nič, čo by nebolo originálne. Nehľadí na to, čo si pomyslia druhí, neopakuje názory, ktoré sú módne a ktoré majú nálepku politicky korektné. Je vždy zaujímavé konfrontovať jeho pohľad na svet s tým svojím. A ešte niečo: veľa sa od neho naučíte, pretože vás zakaždým zaskočí svojou vzdelanosťou, ktorá sa dnes už takisto nenosí a je taká vzácna. No a napokon: je tu – vzhľadom na vek a pohnutý život – jeho obrovská životná skúsenosť.
    Zámer dať rozhovorom aj knižnú podobu odštartoval môj rozhovor s Brankom, ktorý vyšiel na portáli JeToTak.sk pred dvomi rokmi. (V printovej podobe nebol doteraz uverejnený a zaradili sme ho na začiatok knihy.) Vtedy vyvolal veľa pozitívnych, až ďakovných ohlasov – ľudia písali mne aj Brankovi, boli skrátka jeho názormi nadšení. A takáto spätná väzba sa dostavila zakaždým, keď sme spolu s Brankom niečo vyprodukovali na stránkach novín. Tak vznikol nápad urobiť knihu rozhovorov – nápad, ktorý som v minulosti zavrhla s tým, že interview je žáner patriaci skôr do denníkov, týždenníkov či mesačníkov a o Brankovi už bolo povedané všetko. Branko napokon neskôr rozpovedal svoj príbeh vo vlastnej autobiografii Proti prúdu (Marenčin PT, SFÚ, 2011). No teraz som mala pocit, že by kniha rozhovorov s ním predsa len mala zmysel a že by bolo zaujímavé sprostredkovať ľuďom názory deväťdesiatpäťročného človeka na rôzne oblasti života. A keď Branko po krátkom premýšľaní súhlasil, začali sa moje pravidelné cesty električkou do Dúbravky, často za tmy, keďže bola zima a prichádzala som po pracovnom čase. Vyviezla som sa výťahom na dvanáste poschodie, zavreli sme sa do izby, pani Emília nachystala výborné pohostenie (jedla som len ja, Branko rozprával) a niekoľko hodín sme nahrávali. Výsledok našich stretnutí vám teraz predkladáme. Mám pocit, že neboli zbytočné.
     
     
    O Mauthausene, o ktorom sme už nehovorili
     
    Variť nebolo kde. Jediné, čoho sme mali dosť, bola čistá studená voda. Nuž sme črevá dôkladne poprepierali, pokrájali na drobné kúsky a surové pojedli. Aspoň raz za tie tri mesiace som sa asi 24 hodín cítil sýty.
     
    Prvý článok o Brankovi som napísala do denníka SME pred niekoľkými rokmi, vyšiel v sobotňajšej prílohe Víkend 24. februára 2007 s titulkom Odsúdený na doživotie. Navštívila som Branka v jeho dúbravskom byte, mala som o jeho životnom príbehu základné informácie z redakcie česko-slovenského dvojtýždenníka Mosty, kam Branko predtým prispieval. Útly bielovlasý muž sedel vo svojej pracovni oproti mne, nohy si prikryl farebnou háčkovanou dekou, lebo mu bolo chladno. Keď prišla reč na tému, ktorá sa mi prirodzene zdala čitateľsky najzaujímavejšia – teda jeho pobyt v koncentračnom tábore Mauthausen – Branko ma zaskočil. Povedal, že o koncentrákoch sa už popísalo dosť a preto podľa neho nemá zmysel o tom hovoriť. Bola som prekvapená, čakala som tak trochu nariekanie na osud, dojímavé vykresľovanie nacistických zverstiev, opisy hrôzy. Branko len – obrazne povedané – mávol rukou, že už je to za nami, teda za ním, a téma patrí do minulosti. Je to uzavretá kapitola. Ako novinárke mi však nedalo, a predsa len som sa pokúsila vytiahnuť z neho niečo čitateľsky atraktívne – hoci sa mi na tieto veci nepýtalo ľahko. Ako sa opýtať človeka, ktorý bol v koncentračnom tábore, čo vlastne prežil, aby to nevyznelo drzo a banálne?
    Branko s kamennou tvárou hovoril veci, pri ktorých vami prebehnú zimomriavky. Do Mauthausenu prišiel tri mesiace pred koncom vojny a vážil šesťdesiatsedem kíl. Vo väzení nás nemorili hladom. Nebol to Carlton, ale nebol som ani podvyživený. O tri mesiace som sa domov vrátil tridsaťdeväťkilový a s obrovským lišajom na tvári. Keď som zazvonil pri bránke nášho domu na Trnávke, vyparatil som lapajstvo. Prihlásil som sa ako cudzí človek, ktorý sa vracia z koncentráku, že či by ma neprenocovali. Sedel som s mamou pri stole, rozprávali sme sa a spoznala ma až po pol hodine. Poznáte výraz ,ani vlastná mater ťa nespozná'? Je obrazný, ale ja som ho zažil.
    V súvislosti s koncentrákmi nám ihneď napadnú plynové komory a násilie, pokračoval Branko, čo je podľa neho opticky veľmi efektné. Napríklad, že niekto skočí do elektrických drôtov, aby skončil svoje utrpenie. Alebo, že niekomu hodia čapicu za čiaru, prikážu mu ísť po ňu a zastrelia ho na úteku. Samozrejme, že sa to dialo. No horší bol hlad, mráz a choroby. To totiž zasahovalo všetkých.
    Branko je síce spolovice, po otcovi, Žid, mama bola Ruska, no do tábora sa dostal ako politický väzeň slovenského štátu, ktorý ho za ilegálnu odbojovú komunistickú činnosť odsúdil na doživotný trest odňatia slobody. Po pobyte vo väzení a prepustení na slobodu koncom vojny – keď už bolo viac-menej jasné, že Nemci vojnu prehrajú – sa totiž jeho, a jeho spoluväzňov, ujalo pred bránami leopoldovskej väznice gestapo. Do Mauthausenu zo Slovenska previezli Nemci asi 280 ľudí z viacerých väzníc. Irónia osudu – transport vojenských áut napadli cestou spojenecké stíhačky, keďže spojenci netušili, že autá vezú politických väzňov. Štyri z piatich áut rozstrieľali. Branko bol v tom piatom. Na mieste ostalo dvadsaťosem mŕtvych, ďalšie desiatky zhynuli po zraneniach. A tí, čo prežili, skončili v Mauthausene.
    Nie každý sa mal v tábore zle, aj v koncentráku vládlo kastovníctvo, opisuje Branko. Bolo tam napríklad okolo tisíctristo zajatcov z čias španielskej občianskej vojny, tí všetci vraj už sedeli na teplých miestach. Nakoniec, inak by tam toľko rokov určite neboli prežili. Koncentrák je tiež svojho druhu spoločenská organizácia, aj tam vládne hierarchia. Existovali v ňom dokonca bordely, kde posielali ženy zo ženskej časti a nemohli ich tam posielať ako kostry. Raz som jednu zazrel a človek by neveril, ako to mnou, pri všetkej zúboženosti, zalomcovalo. Slovom, elitám sa nežilo zle, ako sa im nežilo zle na Slovensku a ako sa im nežije a nežilo zle nikdy a nikde.
    No väčšinu väzňov tvorili takzvaní mukli, fackovací panáci, ktorí sa mohli spoliehať iba na svoje šťastie. Mauthausen leží pomerne vysoko v Alpách. Prišli sme ta vo februári a bolo mínus šesť stupňov. Hneď nás prezliekli do známych páskovaných pyžám, pod nimi sme skoro nič iné nemali, o všetko nás obrali. Pritom sme ešte museli pracovať – ja pri drevorubačoch. Nikdy nepochopím, že som neumrel hladom a nezmrzol. Smrť bola len otázkou času. Ibaže americké jednotky prišli skôr ako smrť – teda tá moja.
    Tretia ríša sa rúcala. Ešte na začiatku mali v tábore aj polievku s fazuľou a na deň asi dvesto gramov chleba, no ku koncu už iba vývar z cukrovarníckych odrezkov, z odpadu zbaveného živín. Sladká voda, krajec chleba, aj to plesnivý. Dostať sa k jedlu bola vzácnosť. Raz po práci videli, ako do kuchyne vlečú zdochlinu koňa, za ktorou sa ťahali vyvalené črevá. Sprievod uzavierali dvaja kápovia s obuškami. Vedľa mňa stáli Rus a Ukrajinec, a Rus mi vraví: Ja ich odlákam a dám sa biť. Ty ešte vládzeš utekať, odrežeš črevá a skúsiš ujsť. Podarilo sa mi zmocniť sa čriev a naozaj s nimi ujsť. Variť nebolo kde. Jediné, čoho sme mali dosť, bola čistá studená voda. Nuž sme črevá dôkladne poprepierali, pokrájali na drobné kúsky a surové pojedli. Aspoň raz za tie tri mesiace som sa asi 24 hodín cítil sýty.
    Životné podmienky v koncentráku boli... Hrozné. Zabiť jedného človeka nie je kumšt. Ba ani desať alebo sto, vraví Branko. Ale pobiť státisíce, to je problém. Mŕtvoly musíte niekde zlikvidovať, zneškodniť, ak nechcete, aby vás zasiahla nákaza. Dodávka ľudí na usmrtenie prácou alebo hladom jednoducho prevyšovala schopnosť likvidovať ich.
    Článok o Brankovi vyvolal na internete diskusiu – od príspevkov ľudí, ktorých príbeh zasiahol a dojal, až po nenávistné reakcie, bez akých sa táto téma nikdy nezaobíde. Prišli mi aj rukou písané listy od ľudí, ktorí mali v rodine podobný osud niekoho blízkeho, svojho brata alebo otca. Po veľmi dlhom čase sa mi plasticky pred očami odvíjal presne taký príbeh, vyrozprávaný mojím otcom, písal pod článkom jeden z čitateľov. Otec nebol síce Žid, lebo nie iba Židia boli v koncentračných táboroch, ani sa nedožil takého vysokého veku, nikdy už nepribral a iba asi dvakrát sme ho vyprovokovali k tomu, aby nám rozprával o tom, čo sa tam dialo. Bolo to strašné, ešte stále to bolí. Tým, ktorí boli schopní napísať čosi nenávistné, jeden z diskutérov odkázal: Tento článok si čítajte každý večer pred spaním a zamyslite sa nad sebou.
    Hoci Branko o Mauthausene nerád rozpráva – a aj v našich rozhovoroch do knihy sa tejto téme vyhol s tým, že sa už v súvislosti s ňou cíti vyflusnutý – predsa len sa k nej vrátil vo svojej autobiografii Proti prúdu (Marenčin PT, Slovenský filmový ústav, 2011). Požičiam si z nej úryvok: Na práce nás vodili do hory pomáhať pri rúbaní stromov a približovaní kmeňov. Keď zvážim, ako sme v tom mraze, vysilení hladom, boli jarne oblečení a dierami prefukovalo na telo, nechápem, ako sme to aspoň časť z nás predsa len vydržali a prežili, veď drevorubačstvo – aj to pomocné, ba možno práve to – je drina. Takto nás vodili do hory takmer až do konca väznenia, a tu spomeniem bizarnú príhodu už z teplého aprílového dňa. Cez prestávku nám esesácki strážcovia dovolili vyjsť na lúčku a ľahnúť si na slnko – vzhľadom na blížiaci sa front niektorí akoby trochu zmäkli. Vyzliekol som si plášť, lebo napriek slnku sa na tráve ešte ligotala rosa, a hodil ho pod seba. Po chvíli však zazneli sirény, ponad nás leteli spojenecké bombardéry, ozvala sa protilietadlová paľba, a keď nás strážcovia píšťalkami zvolávali naspäť do hory, v náhlosti som si plášť zabudol na lúke. Po odhlásení poplachu mi strážcovia dovolili vrátiť sa poň, lenže plášť nepopúšťal, bol ako prišpendlený. Nakoniec som našiel, že práve v mieste, kde mi predtým ležala hlava, ho zaborila do zeme asi polkilová črepina granátu.
    A ešte – za všetky tie hrôzy – príhoda s transportom rumunských Židov, ktorých aj Branko pomáhal vykladať v mauthausenskom prístave. Bol teplý slnečný deň koncom apríla, píše vo svojej knihe, a keď nám na palube nákladnej lode otvorili príklopy, vyvalil sa strašný smrad. Tých chudákov viezli z Rumunska proti prúdu Dunaja týždeň, a po celý ten čas im nedali jesť ani piť, ale ani nič, kam by sa vyprázdňovali. Tak sa celé podpalubie zmenilo na obrovskú šmykľavú latrínu, v ktorej sa váľali mŕtvi aj ešte nie celkom mŕtvi, ale nik nebol schopný vyteperiť sa po schodíkoch na palubu vlastnými silami. A hoci niektorí z nich v tom smrade vydržali týždeň, nám stačilo strčiť hlavu do príklopu a bolo nám na omdletie. K tomuto citátu Branko predsa len dodáva:
    Dlho po vojne som v závere Vonnegutovho Bitúnka č. 5 natrafil na ohromujúco zhodnú scénu z rozbombardovaných Drážďan. Amerického zajatca Billa Pilgrima – alter ego autora – nemeckí vojaci nakomandovali hľadať v troskách mŕtvoly. V podzemných bunkroch narážali na kaverny, ktoré autor označuje ako bane na mŕtvoly a voskové panoptiká, z ktorých po čase tak smrdelo, že Billyho spoluzajatec Maori nie že z toho omdlel, ale to neprežil. Nemeckí vojaci rozkladajúce sa mŕtvoly potom už len spaľovali plameňometmi rovno v bunkroch. Analógia s koncentrákovými krematóriami sa priam natíska, ale to nemeckí vojaci vtedy nevedeli.
    Aby dokázali mŕtve a polomŕtve telá povyťahovať, vymysleli si takúto stratégiu: Rozdelili sme sa teda na štyri skupiny, vždy dve sme si uviazali cez tvár mokrú handru, nadýchli sa a rýchle sa ponorili do tmy, nahmatali nejaké telo, živé či mŕtve, dovliekli ho ku schodom, a tí na palube ho vytiahli hore. Potom sme sa vystriedali a dolu šli tí druhí.
    To najhoršie však nasledovalo, keď polomŕtve telá ponakladali na autá a odviezli ich do tábora. Dovezených sme potom položili v rohu apelplacu. Boli to ortodoxní Židia, s pajesmi, ako vystrihnutí z antisemitských letákov, a tu som zažil to najstrašnejšie zo všetkého, čím nás Mauthausen ohuroval. Dorútila sa skupina Poliakov a Ukrajincov, kriminálnikov vyzbrojených kyjakmi, a dotĺkali nešťastníkov, ktorí ešte javili známky života. Celkom tak, ako tuleniari utĺkajú tulene. Nikdy predtým ani potom som sa nestal svedkom zverskejšej nenávisti. Aj to dokazuje, do akej miery boli pre mukla väčšou hrozbou spoluväzni než esesáci a kam až siaha antisemitizmus a xenofóbia.
    O tomto sme už spolu s Brankom nehovorili. Ponechali sme to minulosti.
     
    O bohu
     
    Načo dokazovať, že boh neexistuje?
     
    Nikdy ste neverili v boha? Nenapadlo vám, že existuje?
    Čoby nie. Narodil som sa ako evanjelik, lebo moja mama bola pravoslávna a nechcela si môjho otca vziať ako Žida. A on zas nechcel prijať pravoslávnu vieru, lebo sa nechystal zostať v Rusku. Od svojho jedenásteho až do šestnásteho, ba možno až osemnásteho roku som bol sám horlivým vyznávačom Nového zákona a nedeľu čo nedeľu som chodil na evanjelické bohoslužby. A bez ohľadu na vieru, Ježiša stále obdivujem. Pravda, bez mytologických nánosov. Pre mňa je to podnes obrovská postava svetových dejín, aj keď Josephus Flavius o ňom nič nepíše, takže až taká významná postava to vo svojej dobe zrejme nebola. Významnou ju urobili až jej nasledovníci.
    Existenciu Ježiša teda nespochybňujete?
    V tradovanom podaní sa jeho existencia javí sporná. Takýchto kazateľov bolo vtedy v židovstve viac. Bola taká doba, dejiny sa prorokmi a hlásateľmi právd len tak hemžili. Veď kto boli proroci? Kritici spoločnosti.
    Takže Ježiš bol len jeden z nich?
    Asi áno. Ťažko povedať, koľko historickej pravdy je na jeho príbehu, pretože v tej dobe sa dejiny nehemžili len prorokmi, ale aj zázrakmi. Jeho tradovaný život sa zázrakom začína už pred životom a zázrakom sa aj končí.
    Neveríte v nepoškvrnené počatie?
    Vy azda áno? Veď je to typická legenda. Na ilustráciu si vezmime, čo u nás jánošíkovská legenda navešala na historicky doložený predobraz zbojníka. Zároveň je nepoškvrnené počatie prejavom dobového patriarchátu, keď žena bola iba najlepším priateľom človeka.
    Takže legenda o nepoškvrnenom počatí podľa vás vznikla preto, aby postava Ježiša nebola znečistená sexom?
    Už touto formuláciou ste vyslovili čosi charakteristické: znečistená. K sexu sa kultúry stavali rozlične. Starogrécka a starorímska, ale aj staroindická kultúra liberálne, v porovnaní s tým židovská, ako vidíme zo Starého zákona, puritánsky. To sa premietlo aj do kresťanskej mytológie. Ženy neboli v antickej kultúre až také podradné tvory, podradné boli v židovskej a v arabskej kultúre, o ázijskej ani nehovoriac. V tomto zmysle syn boží nesmie byť znečistený niečím takým ako je sex. Neprijímal som teda Bibliu aj s chlpmi a so zázrakmi, čo sa Ježišovi a udalostiam okolo jeho života a smrti pripisujú. Napokon, zázraky nerobil iba Ježiš, zázraky sa vtedy diali ako na bežiacom páse, a vôbec nie iba u Židov. Napokon, pre nemalú časť ľudstva sa dejú dodnes, hoci už nie ako na bežiacom páse. Katolícka cirkev pestuje zázrakológiu ako jednu zo svojich inštitucionálnych úloh.
    Ako sa teda dejú dnes?
    Ako sú definované a potom aj uznávané v katolíckej cirkvi, to sa asi dá nájsť na príslušných internetových stránkach. Ja však mám na mysli iné. V Indii vraj aj dnes nájdete majstrov, ktorí hodia povraz do výšky, ten tam ostane visieť a oni po ňom vylezú a stratia sa. Mňa sa nepýtajte, ako to robia, ale je to vraj doložené. Mohol by to byť výsledok masovej hypnózy, ktorá zasiahne všetkých prítomných bez výnimky, ale ak to tak je, neprekračuje taká schopnosť hranice normality? Moderní kúzelníci-eskamotéri takisto dokážu predvádzať kúzla hraničiace so zázrakom, ale to je zas cech iluzionistov, ktorí ovládajú techniky manipulácie s ľudským vedomím a vedia vyvolávať masové hypnózy či až hystériu, prípadne vedia byť rýchlejší než ľudský zrak.
    Keď sa však jogín v behu extaticky vznáša ako vták celé dni bez oddychu alebo sa dá na dva dni pochovať, a potom ho vykopú živého, to už nepatrí do sféry eskamotáže. Ľudské telo a myseľ majú v sebe zrejme obrovské neprebádané rezervy, ku ktorým európska civilizácia, od čias francúzskych encyklopedistov stavajúca predovšetkým na racionalite a poznateľnosti sveta, nie vždy vie preniknúť. Kým niektoré kultúry, respektíve zasvätenci v nich, vedia čosi z tých rezerv aktivovať. Klasickej európskej mentalite neostáva iné, než takzvané nevysvetliteľné úkazy skrátka brať na vedomie ako zatiaľ nevysvetlené, a ďalej sa pokúšať odhaliť ich tajomstvo. A držať sa pri tom axiómy, že nič nie je zázrak, lebo zákony prírody – na rozdiel od tých ľudských – nepoznajú výnimky. Ibaže o nich všetkých nevieme.
    Myslíte si, že Ježiš bol len jedným z mnohých, ktorí robili zázraky, ale vďaka jeho charizme túto postavu ľudia dodnes uctievajú?
    Rozhodne sa vtedy v židovstve podobné postavy vyskytovali. Napokon, prvé evanjelium bolo napísané asi štyridsať rokov po jeho smrti a údajnom zmŕtvychvstaní, a ďalšie ešte neskôr, takže priestoru na mytologizáciu bolo viac ako dosť. Slovom, Ježišov život bol zázrakmi a mytológiou dodatočne prešpikovaný – tak, aby priťahoval. A charizmu Ježiš určite mal. Skôr ako mytológia okolo nepoškvrneného počatia či iných zázrakov ma fascinujú jeho filozofické úvahy, hlboké podobenstvá, nadčasový humanizmus a najmä sociálny radikalizmus. A keď sa niekto zákernej farizejskej otázke vyhne diplomatickým vyhlásením, že treba dávať cisárovi, čo je cisárovo, a bohu, čo je božie, vidím v tom čosi ako chvíľkové intelektuálne víťazstvo nad establišmentom inštitucionalizovaných židovských štruktúr, ktoré Ježiša nakoniec aj tak zniesli zo sveta. Napokon, jedinec v konflikte s establišmentom nikdy nemá šancu. Šanca vznikne, až keď sa mu podarí vyvolať dostatočne silné hnutie, ktoré nakoniec aj tak pervertuje a vyústi do nového establišmentu.
    Pravda, Ježiš nebol iba sociálny radikál, ale aj sociálny rojko, ktorý veril, že človeka možno v jeho základnom nastavení zmeniť. V tom tvorí predchodcu všetkých utopistov, ktorí sa o to márne pokúšajú od 16. storočia – od Thomasa Mora s jeho Utópiou a Campanellovho Slnečného štátu po komunistov, ktorí verili na vytvorenie nového človeka prevýchovou. Kam tieto sociálne utópie svet zaviedli, vieme. Najnovšie počúvam, že v Nórsku chcú moslimských mužov prevychovať od ich patriarchálnych postojov k ženám v špeciálnych kurzoch. Našinec, ktorý má za sebou výsledky štyridsaťročnej sociálnej prevýchovy k ateizmu a kolektivizmu – totiž masovú dvojtvárnosť – sa na tom už ani len nezasmeje.

    Úryvok z románu Bez lásky

    „Vy ste babka?“
    „Ja? Ja... nie som babka. Ja som mamička.“ Povedala žena.
    Učiteľka v škôlke, ktorá jej položila túto otázku, bola asi v jej veku. Možno bola aj trochu staršia. Iste, žena nebola upravená, mala vlasy zopnuté obyčajnou vyťahanou froté gumičkou, dávno nebola u kaderníka, sem-tam mala už šedivý vlas, nebola ani poriadne namaľovaná a v poslednom čase trochu pribrala, lepšie povedané, po druhom dieťati sa jej ešte nepodarilo schudnúť. Od prírody však bola dobre stavaná, takže keď sa jej telo zaobalilo pár kilogramami tuku navyše, ešte stále to nebola katastrofa. Postava stratila na dokonalosti, ale ušla. Prsia mala žena stále väčšie ako brucho, čo je vraj základ, ako jej pred pár rokmi povedala výtvarníčka v Ateliéri osobního stylu v Prahe. Muž jej jeho návštevu zaplatil ako dar k tridsiatym narodeninám, bolo to jej želanie.
    Žena nezarábala po materskej veľa peňazí a na materskej vyslovene živorila, takže mala na sebe len lacné sivé sako zo second handu. Sako bolo francúzske, značkové a dobrého strihu, keď si ho zapla, robilo jej, napriek kilogramom navyše, dobrú postavu. Bolo vidno, že je staršie, lebo pri golieri sa trocha páralo, ale stalo až tristo korún, čo bolo na pomery sekáča dosť, takže bolo naozaj kvalitné.
    Predsa len, žena mohla v prítmí pôsobiť trocha staro, opotrebovane, veď mala mať čoskoro štyridsať, ale považovať ju za babku niektorého zo škôlkarov, to je azda priveľa, pomyslela si.
    „Prepáčte, povedali, že ma poňho prísť jeho babka, tak som si myslela, že ste to vy,“ povedala roztržito učiteľka, ukazujúc na rumádzgajúceho sopľavého chlapčeka pri svojich nohách.
    Babky môžu byť aj štyridsaťročné, veď aj jej babka bola mladá, keď bola žena dieťaťom, a učiteľka, pomýlená informáciou, že má prísť akási babka, sa v tme mohla jednoducho pomýliť. Žene to však vŕtalo v hlave. To už je taká stará? To už vyzerá tak zle, že ju považujú za babku? Škrelo ju to. Zdôverila sa aj mužovi, a ten jej povedal, že tú učiteľku pozná, je vraj taká stará a možno aj trochu staršia ako oni, a že iste len zle videla. Je aj trochu popletená, takže si z toho žena nemá nič robiť.
    Hm, babka. Takže mňa už si mýlia s babkami. Nelichotilo jej to. Celkom ju to vykoľajilo.
    Keď sa presťahovali do domu, prestala sa ráno maľovať. Nemala na to čas. Vždy len utekala dolu kopcom popri rozkvitnutých záhradách na autobus a do práce prišla nenalíčená. Kolegyňa Jacqueline, ktorá bola kedysi modelkou, ju hrešila:
    „Namaľuj sa! Nemysli si, že keď si sa presťahovala na dedinu, prestaneš sa teraz o seba starať!“
    Myslela to dobre. Aj ona sa totiž pred pár rokmi presťahovala do domu na vidieku a vedela, aké riziká takáto zmena životného štýlu so sebou prináša. Bola rozvedená. Rozviedla sa po tom, čo cez mobil odhalila neveru svojho manžela, a žene neustále kládla na srdce, aby o seba dbala, lebo inak si chlapa neudrží. Sama už žila s iným mužom.
    „Zober toho svojho do rímskych kúpeľov. Dáte si tam šampanské, uvidíš, ako vám bude dobre.“
    „Tam ja svojho muža nikdy nedostanem.“
    „Tak ho tam dostane nejaká iná, uvidíš.“
    Jacqueline sa cítila byť odborníčka na vzťahy, na sex, na módu, na zdravú výživu a na život vôbec. Často navštevovala veštice, numerologičky a vizionárky a kolegyniam neustále rozprávala o tom, čo jej predpovedali.
    „A červenú spodnú bielizeň máš? Minule sa ma na to pýtal jeden kybernetik. Vravím že: Načo? Veď ma v nej aj tak nikto neuvidí. A on že: Ide o ten pocit. Žena vraj musí mať na sebe sexi červenú bielizeň, aj keby ju v nej nikto nevidel. Inak si prestane pripadať sexi.“ A na dôkaz vytiahla Jacqueline spod blúzky ramienko červenej podprsenky.
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory