• Pseudonym

    Peter Liptovský, Vlado Zábor, Viliam Krajec, Igor Orfan
  • Životopis autora

    Ivan Čičmanec sa narodil 12. 8. 1942 v Bratislave. R. 1956 – 59 študoval na Jedenásťročnej strednej škole v Bratislave, kde potom r. 1960 – 67

    Ivan Čičmanec sa narodil 12. 8. 1942 v Bratislave. R. 1956 – 59 študoval na Jedenásťročnej strednej škole v Bratislave, kde potom r. 1960 – 67 pokračoval v štúdiu na Stavebnej fakulte Slov. vysokej školy technickej, po odchode do emigrácie študoval r. 1970 – 75 ruštinu, angličtinu a divadelnú vedu na univerzite v Oslo. Na Slovensku do r. 1969 pracoval v rozličných priležitostných zamestnaniach, naposledy ako technický úradník v podniku Ľahké stavebné hmoty v Bratislave. Po odchode do emigrácie od r. 1969 sa usadil v hlavnom meste Nórska Oslo, kde pracoval najprv ako továrenský a prístavný robotník, čašník, nočný strážnik, tlmočník, r. 1978 – 99 učiteľ na základnej škole. Publicistické príspevky na kultúne témy publikoval od konca 70. rokov v nórskej, českej a slov. exilovej tlači (Obrys, Naše snahy, Premeny), neskôr aj v literárnych časopisoch na Slovensku (Literárny týždenník, Romboid, Slov. pohľady a i.). Ako prekladateľ zostavil a preložil v spolupráci s ďalšími prekladateľmi antológiu slov. nadrealistickej poézie Fiken på piletraer (s K. Heggelundom, 1984), výber z poézie Jána Buzássyho (so S. Saeterbakkenom, 1989), prózy slov. autorov v antológii českých a slov. poviedok Tsjekko-Slovakia forteller (s M. Johnsenovou, 1989), ďalej výber z poézie Jána Ondruša (1995), Milana Richtera (1996) a Ivana Kupča (2000). Na Slovensku vyšla ním zostavená antológia súčasnej nórskej poézie Krajina s dvoma slnkami (so S. Saeterbakkenom, 1992). Ako prozaik publikoval novelu Oslepený (Blendet) v antológii Et dusin trekkefugler (1990).

     

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Esej

    Odborná literatúra

    Editorská činnosť

    • Krajina s dvoma slnkami (1992, so S. Saeterbakkenom, antológia súč. nórskej poézie)

    Prekladateľská činnosť

    • Fiken på piletraer (1984, s K. Heggelundom, antológia slov. nadreal. poézie)
    • Tsjekko-Slovakia forteller (1989, s M. Johnsenovou, antológia českých a slovenských poviedok)
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Ivan Čičmanec: Steeple -chase slovenskej literatúry v Nórsku    V prvých rokoch svojho exilu v Nórsku (prišiel som tam roku 1969) som
    Ivan Čičmanec: Steeple-chase slovenskej literatúry v Nórsku
     
     V prvých rokoch svojho exilu v Nórsku (prišiel som tam roku 1969) som sa ani veľmi nezaujímal o to, čo zo slovenskej literatúry je preložené do nórčiny. Žil som nejaký čas v ilúzii, že krajina Bjørnstjerne Bjørnsona má  solídne zmapovanú prinajmenšom väčšinu erópskych literatúr, že je to jeden zo znakov jej kultúrnej vyspelosti a demokratických pomerov. Keď som však po čase začal prečesávať nórske knižnice, s hrôzou som zistil, že Nóri nemajú z našej literatúry preložené takmer nič. Našiel som tam iba dve knihy Ladislava Mňačka a menší výber Dobšinského rozprávok. Z iných prameňov som počul, že údajne bolo do nórčiny preložených niekoľko náboženských spisov Kristíny Royovej, mne sa ich však nepodarilo nájsť. Pravda, v Univerzitnej knižnici v Oslo bol pomerne bohatý, aj keď nesystematický, výber slovenskej literatúry v origináli, vrátane takmer kompletných medzivojnových ročníkov časopisu Slovenské pohľady a značnej časti zobraných spisov S. H. Vajanského a P. O. Hviezdoslava. Prísun staršej slovenskej literatúry, spred 2. svetovej vojny, sem vraj väčšinou sprostredkúval významný nórsky slavista Olaf Broch (1867 – 1961), ktorý mal čulé kontakty so Slovenskom vrátane kultúrnej elity v Turčianskom sv. Martine. V povojnovom období sa slovenské knihy do Nórska dostávali najmä prostredníctvom medziknižničnej spolupráce a išlo zväčša o publikácie z oblasti literárnej vedy a kultúrnej histórie. Samozrejme, že táto literatúra bola prístupná iva úzkemu okruhu špecialistov a jej existencia ostávala pre väčšinu nórskej verejnosti neznáma.
     Po týchto zisteniach som začal vážne uvažovať o prekladaní slovenskej literatúry, pričom som si myslel, že jej objavovanie bude pre nórske vydavateľstvá senzáciou. Od začiatku som však narážal na nečakané prekážky. Prvou bolo, že neraz ani literárne a jazykovo vzdelaní Nóri  netušili, že Slováci majú vlastný jazyk a literatúru. Pokiaľ o Slovensku vôbec vedeli, považovali ho za českú  provinciu vidieckeho a folklórneho rázu. Druhou prekážkou bolo, že som so svojimi iniciatívami prichádzal v historicky dosť nevhodnej dobe. Písal sa vtedy koniec  sedemdesiatych resp. začiatok  osemdesiatych rokov 20. storočia. V Československu zúrila tzv. normalizácia a vo svete panoval názor, že všetko, čo tam vychádza v oficiálnych vydavateľstvách je bezcenné, poplatné komunistickej doktríne socialistického realizmu. Česká literatúra sa v tomto období začala prezentovať pozoruhodnými dielami opozičných a exilových autorov,  ako Kundera, Havel, Kohout, Škvorecký, Lustig, Klíma atď., prípadne tiež autormi ako Seifert alebo Hrabal, ktorí síce mohli vydávať svoje knihy v oficiálnych vydavateľstvách, boli tam však skôr trpení ako vyzdvihovaní. Ako je známe, na Slovensku bola vtedy situácia v kultúrnej oblasti o poznanie menej represívna ako v Čechách a na Morave. Aj u nás sme síce mali zakázaných opozičných spisovateľov, no súčasne tu bola aj nezanedbateľná skupina autorov, ktorí svoj talent neprepožičiavali komunistickej propagande a napriek tomu im bolo dovolené vydávať pozoruhodné prozaické i básnické diela. O tomto svet mimo Slovenska prakticky nič nevedel.
     Potenciálny sprostredkovateľ slovenskej literatúry stál teda pred dvoma mohutnými bariérami, ktorými boli historicky podmienená neznalosť Slovenska a aktuálne politické predsudky voči našej súdobej kultúre. Napriek tomu som sa začiatkom 80. rokov spolu so svojou nórskou manželkou pustil do prekladania výberu slovenských poviedok 20. storočia, v prvom štádiu poviedok z obdobia 1900-1945. Nakoniec sa mi podarilo objaviť vydavateľstvo Solum, ktoré bolo otvorené aj menej známym národným literatúram, na moje prekvapenie mi však povedali, že by bolo treba začať poéziou. Preložená poézia totiž, na rozdiel od prózy, spadala pod systém dotácií ministerstva kultúry, čo v nórskych podmienkach znamenalo, že štát povinne zakúpi 1000 výtlačkov knižky, čím sa vydavateľovi zaručí primeraný zisk. Toto bola už tretia prekážka v ceste pri prekladaní a vydávaní slovenskej literatúry. Štvrtou bola požiadavka vydavateľa, že pri prekladoch poézie musím spolupracovať s niektorým etablovaným nórskym básnikom inak by vraj hrozilo, že pri posudzovaní žiadosti o štátnu podporu zaúradujú predsudky členov komisie a vydavateľovi dotáciu neudelia. Cítil som sa naozaj ako osamelý bežec steeple-chase, ktorý na svojom behu krajinou kultúrnej byrokracie musí zdolávať jednu namáhavú prekážku za druhou.
     Ale dobre, keď poézia, tak poézia. Mal som už v hrsti dobrú vôľu vydavateľstva Solum, bolo len treba vymyslieť zaujímavý projekt a nájsť ochotného spoluprekladateľa. Povedal som si, že už prvý dotyk nórskeho čitateľa so slovenskou poéziou by mal ukázať, že tu nemáme do činenia s nejakou zaostalou provinciou v závetrí európskej kultúry, ale s modernou krajinou, ktorá má za sebou všetky dôležité etapy európskeho kultúrneho vývoja, vrátane umeleckej avantgardy. Rozhodol som sa preto pre antológiu slovenskej nadrealistickej poézie, ktorej rozmach v  rokoch 1935 – 1946 som považoval za jednu z najimpozantnejších kapitol modernej slovenskej literatúry. Nadviazal som kontakt s básnikom a literárnym vedcom Kjellom Heggelundom (nar. 1932), ktorý je o. i. odborníkom na francúzsky surrealizmus a poslal som mu niekoľko ukážok našich nadrealistov v doslovnom nórskom preklade. Zareagoval okamžite pozitívne a hneď sme sa pustili do spoločného prebásňovania. Výsledkom bola knižka Fiken på piletrær  (Figy na vŕbach), ktorá vyšla vo vydavateľstve Solum r. 1984. Boli v nej básne R. Fabryho, J. Lenka, P. Bunčáka, J. Raka, J. Brezinu, Š. Žáryho a V. Reisla.  K jej titulu ma inšpiroval list otca nášho nadrealizmu Rudolfa Fabryho jednému zo svojich priateľov, v ktorom sa cituje kritický výrok Ruda Brtáňa. Ten vraj charakterizoval slovenský nadrealizmus ako  skleníkovú rastlinu a tvrdil, že „na vŕbach nikdy neporastú figy“. A Fabry mu vraj na to povedal: „Ba práve že musia.“
     Jednoznačne pozitívny postoj Kjella Heggelunda a pracovníkov vydavateľstva Solum k básňam tejto knižky boli pre mňa už dostatočnou zárukou toho, že som  stavil na správneho koňa. Ďalšou satisfakciou boli tri priaznivé recenzie, ktoré sa v roku 1984 objavili v nórskej tlači, konkrétne v osloskom denníku Dagbladet, v regionálnych novinách Gula tidende a ročenke Kritikerjournalen, ktorú vždy koncom roku vydávala komunita nórskych literárnych kritikov. Leitmotívom týchto ohlasov bolo prekvapenie nad tým, že na Slovensku sa už v prvej polovici 20. storočia písala taká kvalitná moderná poézia, čo kontrastovalo so situáciou v Nórsku, kde v 30. a 40. rokoch 20. Storočia v poézii stále dominovali oneskorení romantici.  Surrealistické prvky sa u niektorých nórskych básnikov začali objavovať až v 70. rokoch. Okrem spomenutých recenzií zareagoval pozitívne aj Nórsky štátny rozhlas, keď venoval vydaniu našich nadrealistov 25-minútovú reláciu. V nej Kjell Heegelund prečítal niekoľko básní a ja som v rozhovore s redaktorkou povedal niečo o kultúrno-historickom a estetickom pozadí obdobia, v ktorom u nás nadrealistická poézia vznikala.
     \Úspech vydania nadrealistov ma, prirodzene, povzbudil do ďalšieho prekladania slovenskej poézie, pričom vďaka postupnému ideologickému uvoľňovaniu počas Gorbačovovej perestrojky sa mi zdala byť cesta otvorená aj na prezentovanie našich najaktuálnejších básnikov. Už dlhší čas som mal v zornom poli tvorbu Jána Buzássyho, ktorého som považoval za jedného z najpozoruhodnejších zjavov našej povojnovej poézie. Bol to navyše autor, ktorý nikdy svojou tvorbou nenadbiehal očakávaniam komunistických mocipánov. Kjell Heggelund zareagoval na prvé dotyky s Buzássyho poéziou pozitívne, no keďže bol v tom čase zaneprázdnený inými povinnosťami začiatok našej ďalšej spolupráce sa niekoľko rokov odkladal. Nakoniec som na radu vydavateľstva Solum nadviazal kontakt s vtedy mladým básnikom Stigom Sæterbakkenom (1966-2012), ktorý okamžite privolil na spoluprácu a rýchlo sa stal obdivovateľom Buzássyho poézie. Svoj výber z nej sme nazvali Midlertidig evighet  (Dočasná večnosť) a začiatkom r. 1989 sme jeho rukopis predložili vydavateľstvu. Prvý posudok bol tak trochu kuriózny. S menšími výhradami sa mu vybraté básne páčili, no na záver si neodpustil skeptickú poznámku, že je čudné, že o takomto dobrom básnikovi doteraz nepočul. Preto vraj nevylučuje, že tu ide „o nejaký podfuk“.  Našťastie vedenie vydavateľstva ani na chvíľku nezapochybovalo o serióznosti tohto projektu a vydalo Buzássyho výber na jar r. 1989.
     Aj tejto knižke sa dostalo pekného verejného prijatia. Niektoré Buzássyho básne sa čítali na večerei venovanom súčasnej českej a slovenskej literatúre, ktorého časť odvysielal Nórsky štátny rozhlas. Boli tam prítomní aj viacerí predstavitelia nórskej literárnej elity. Denník Vårt land priniesol pozitívne ladenú, svedomito napísanú recenziu, v ktorej sa najviac chvály ušlo básňam zo zbierky Krása vedie kameň. Chválou nešetril ani recenzent v Kritikerjournalen, ktorý zasadil Buzássyho poéziu do najlepších stredoeurópskych tradícií, pričom našiel aj jej konkrétne styčné body s tvorbou nositeľov Nobelovej ceny za literatúru Jaroslavom Seifertom a Czeslawom Miloszom. Príjemne prekvapila aj zasvätená recenzia v dánskom literárnom časopise Standard. Je však príznačné, že jej autor, ináč uznávaný bohemista, považoval za potrebné v úvode vysvetliť, že v Československu existuje popri českej literatúre aj literatúra slovenská a že tá bola v čase normalizácie vystavená menším ideologickým tlakom, preto tam vtedy mohli vydávať knihy aj takí kvalitní a politicky nekontroverzní básnici ako Ján Buzássy. Mňa osobne obzvlášť potešilo, že vydanie tejto knižky si už mohla všimnúť aj slovenská tlač, o čom svedčí jej seriózna recenzia, ktorú niekoľko mesiacov pred novembrovými udalosťami 1989 v Literárnom týždenníku uverejnil Milan Richter.
     Koncom 80. rokov prišli dve nórske bohemistky (jedna z nich českého pôvodu) s myšlienkou vydať vo vydavateľstve Den norske bokklubben (Nórsky knižný klub) antológiu českých poviedok. Keďže však vydavateľstvo trvalo na  názve Tsjekkoslovakia forteller, t.j. Československo rozpráva, zostavovateľky usúdili, že by bolo férové mať tam aj niekoľko slovenských poviedok. V tomto zmysle ma oslovili s ponukou na spoluprácu pri  preklade slovenskej časti antológie. Ich pôvodný návrh bol, že popri štrnástich českých poviedkach by tam boli tri, už vopred vybraté slovenské. Ja som najprv odmietol za takýchto podmienok spolupracovať, dostal som však odpoveď, že v tom prípade tam bude zastúpená iba česká próza a že nikto si to ani nevšimne... Tak som nakoniec pristúpil na spoluprácu a našťastie vydavateľstvo postupne rozšírilo priestor tak pre českú, ako aj pre slovenskú časť. Nakoniec sa do antológie  dostalo osem slovenských poviedok. Pravda, viaceré moje návrhy boli zamietnuté, zdalo sa mi, že zostavovateľky by rady predstavili slovenskú kultúru ako primárne vidiecku, popri mestskejšej českej. Ďalšie rozšírenie rámca pôvodne plánovaného rozsahu si v záverečnej fáze priam vynútil redaktor vydavateľstva, ináč germanista, keď presadil zaradenie Kafkovej pomerne dlhej poviedky V trestaneckej kolónii s odôvodnením, že vraj Kafka je v kontexte modernej českej literatúry neodmysliteľný. Pre nórsku znalosť literatúry v našej časti sveta je príznačný aj fakt, že grafička nakreslila na vnútornú stranu prebalu mapu Československa, pričom do českej časti umiestnila portrét Franza Kafku a do slovenskej Boženy Němcovej... Antológia Československo rozpráva vyšla v Osle roku 1990 a do slovenskej časti sa zmestili B. Slančíková-Timrava, J. C. Hronský, M. Urban, J. Bodenek, F. Švantner, J. Johanides, R. Sloboda a D. Mitana. Preklad som vyhotovil v spolupráci so svojou manželkou Marianne Gabler (vtedy Johnsen). Slovenskú časť som opatril vlastným doslovom Slovensko a jeho rozprávačská tradícia. Bohužiaľ, antológia nevzbudila väčší záujem nórskych masmédií, mne sa dostala do rúk iba pomerne povrchná recenzia v denníku Aftenposten, kde sa autor viac sústredil na českú časť, kým slovenské poviedky odbavil konštatovaním, že tie sú vraj nórskej mentalite vzdialenejšie.
     V slobodnejších podmienkach po roku 1989 sa Slováci s čoraz väčšou váhou začali  uchádzať o svoje miesto pod slnkom. V Nórsku vyvolával  tento emancipačný proces zmiešané (skôr negatívne) reakcie, no nesporne mal za následok, že sa tu postupne prebúdzal záujem o osobitosť slovenskej histórie a kultúry. V tejto atmosfére som sa rozhodol zostaviť a zredigovať slovenské tematické číslo kultúrneho časopisu Ergo, ktorý vychádzal vo vydavateľstve Solum. Vyšlo v príťažlivej grafickej úprave roku 1991 a obsahovalo o. i. môj pomerne rozsiahly náčrt kultúrnych dejín Slovenska, porovnávaciu štúdiu o vývoji spisovnej slovenčiny a nórčiny od Ľubomíra Ďuroviča, ukážky z novšej slovenskej prózy a poézie, ako aj moju štúdiu o umeleckom diele Ľ. Fullu a K. Sokola, ktorých reprodukcie (päť od každého z nich) tvorili ilustráciu čísla.
     Niekedy v prvej polovici 90. rokov požiadalo vydavateľstvo Det norske samlaget Stiga Sæterbakkena a mňa, aby sme pre pripravovanú veľkú antológiu modernej európskej poézie navrhli a preložili niekoľkých slovenských a českých básnikov. Zo slovenských sa do záverečného kola, a to hneď tromi básňami, dostal Ján Ondruš. Sæterbakkken bol prvými dotykmi s Ondrušovou poéziou taký nadšený, že hneď navrhol, aby sa práve Ondruš stal naším nasledujúcim knižným projektom. Keďže aj mne bolo Ondrušovo videnie sveta veľmi blízke, súhlasil som. Keď sme boli s prekladaním hotoví, znova sme sa obrátili na vydavateľstvo Solum, no na naše prekvapenie ich externý konzultant Ondruša na vydanie neodporučil, jeho poézia sa mu zdala priveľmi konvenčná (!). Posunuli sme teda rukopis do oveľa väčšieho a prestížnejšieho vydavateľstva Cappelen, kde Sæterbakken vydával svoje vlastné práce, a tam nás prijali s otvorenou náručou. Náš ondrušovský výber Ansiktet mitt signerer jeg ikke (Svoju tvár nepodpíšem) vyšiel na jar roku 1995 a mal o. i. peknú prezentáciu na Slovenskom veľvyslanectve v Oslo, kde vtedy šéfoval Milan Richter. Kým k výberom nadrealistov a  Buzássyho poézie som doslov napísal sám, v Ondrušovom prípade sme si zvolili doslov vo forme dialógu medzi Sæterbakkenom a mnou, keďže sme do tohto projektu boli obidvaja v rovnakej miere  filozoficky aj  emotívne zaangažovaní. Knižka mala dve veľmi pozitívne recenzie, konkrétne v denníku Vårt land a v týždenníku Morgenbladet. Najmä autor druhej z nich, Kurt Sweeney hlboko pochopil osobitosť Ondrušovej poézie a prirovnával ju k próze Franza Kafku, resp. k poézii Paula Celana a popredného nórskeho postmodernistu Øyvinda Berga. Súkromne ma viacerí nórski literáti upozornili aj na Ondrušovu príbuznosť s talianskym nositeľom Nobelovej ceny E. Montalem. Ináč, Sæterbakken urobil veľa pre poznanie Ondrušovej poézie jednak  početnými verejnými čítačkami, jednak svojimi čulými kontaktmi so spisovateľmi a kritikmi nielen v Nórsku, ale aj v Dánsku a vo Švédsku. Potvrdilo sa tu to, čo poznáme aj zo Slovenska, že Ondruš je predovšetkým „básnik básnikov“.
    Roku 1996 vyšiel, takisto vo vydavateľstve Cappeleen, výber z básnickej tvorby Milana Richtera Røter i lufta (Korene vo vzduchu). Knižka vyšla z iniciatívy popredného nórskeho básnika a publicistu Knuta Ødegårda (nar. 1945) a na pretlmočení básní do nórčiny sa popri zostavovateľovi podieľali dvaja v Nórsku žijúci Slováci Ľubo Mauer (nar. 1940) a ja. Ødegård napísal k výberu aj veľmi pozitívny doslov, kde charakterizoval Richtera ako európsky cítiaceho intelektuála, ktorého básnická tvorba má korene jednak v jeho osobnej a rodinnej skúsenosti, jednak v typicky stredoeurópskom zmysle pre absurditu a iróniu. Knižka mala peknú recenziu v denníku Aftenposten, autorka v nej obzvlášť vyzdvihla  autenticitu Richterovej básnickej výpovede a jeho kritický pohľad na svet bez lacného vytyčovania utopických ideálov.
    So Stigom Sæterbakkenom som potom, v druhej polovici 90. rokov pracoval na preklade výberu z poézie Ivana Kupca. Prácu sme z rozličných dôvodov niekoľkokrát museli prerušiť, nakoniec nám roku 2000 vo vydavateľstve Cappelen vyšiel výber pod názvom Samtaler med skygger (Rozhovory s tieňmi). Napísal som k nemu doslov, v ktorom som  o. i. spomenul Kupcovo tematické a estetické zakotvenie v rodnom Hlohovci a okolí, jeho organickú príbuznosť s moderným umením karpatsko-dunajskej oblasti, ale aj jeho inšpirácie surrealizmom a americkou poéziou, predovšetkým tvorbou Robinsona Jeffersa.Zo všetkých dovtedajších prekladov nám Kupcova poézia spôsobovala najviac problémov, jej zložitá metaforika a syntax si často vyžadovali skúšanie viacerých variantov, čo občas vyvolávalo spory nielen medzi obidvoma spoluprekladateľmi, ale aj medzi nami a redaktorkou vydavateľstva. V tom čase sa z nórskej tlače akosi začali vytrácať recenzie poézie, takže aj Kupcov výber mal iba malú verejnú odozvu, viem iba, že týždenník Morgenbladet priniesol z neho jednu báseň s krátkym komentárom, čo znamená, že ani táto knižka neostala celkom bez povšimnutia. Aj súkromne som na ňu dostal niekoľko pozitívnych reakcií.
     Okrem mňa sa sporadicky prekladom slovenskej literatúry v posledných desaťročiach venovali aj iní prekladatelia. Nórsky publicista Egil Lejon roku 1986 preložil spolu so svojou bývalou manželkou Zdenkou Lejonovou detskú knižku Daniela Heviera Iskremkremmaren og andre historier (Zmrzlinárik a iné príbehy) a sám Egil Lejon, už potom, ako sa usadil na Slovensku, vydal preklad výberu z poézie Milana Rúfusa Logna lyner, d ø yvd (Ticho sa blýska, tlmene, 2002). Bohužiaľ sa mi nepodarilo overiť, či knižka mala nejakú odozvu v nórskej tlači.  Údajne však aj v tomto prípade ktorési noviny uverejnili z nej ukážky.
     Okolo roku 2000 sa v Nórsku do určitej miery zlepšili podmienky na vydávanie prekladovej prózy, ktorá za určitých okolností mohla dostať primeranú štátnu dotáciu. Už dávnejšie som mal v úmysle presadiť vydanie niektorej práce Jána Johanidesa, ktorého som považoval za nášho najoriginálnejšieho a medzinárodne najakceptovateľnejšieho súčasného prozaika. Po viacerých neúspešných pokusoch som uspel vo vydavateľstve Bokvennen, ktoré sa podujalo vydať Johanidesovu prózu Holomráz, najmä vďaka tomu, že som im mohol poskytnúť výtlačok nemeckého prekladu Angely Repkovej. Ja som sa zo zdravotných dôvodov musel účasti na preklade vzdať, no úlohy prekladateľa sa výborne zhostil Ľubo Mauer. Knižka vyšla r. 2003 pod nórskym názvom Barfrost a dostalo sa jej dvoch veľmi pozitívnych recenzií, v denníkoch Aftenposten a Vårt land. Recenzenti ocenili  modernosť Johanidesovho literárneho výrazu, jeho etické zaujatie, ale aj postmodernistické poňatie relativity všetkého nášho poznania. Stojí vari ešte za zmienku, že Stig Sæterbakken v jednej verejnej ankete zaradil Holomráz  medzi päť najdôležitejších svetových románov 90. rokov minulého storočia.
     Toto je, pokiaľ mi je známe, zatiaľ posledné vydanie prekladu slovenskej literatúry do nórčiny. Nórska verejnosť už vďaka existencii samostatného demokratického Slovenska i doterajším, vyššie spomenutým vydaniam prekladov zaregistrovala, že Slovensko má vlastnú literatúru a že táto je hodná pozornosti, množstvo kvalitných diel našej novšej i staršej literatúry však stále čaká na pretlmočenie. Pravda, situácia nie je momentálne v tomto smere priaznivá, lebo doterajší prekladatelia zo zdravotných alebo iných osobných dôvodov sa už prekladom nevenujú.   Stig Sæterbakken tragicky zomrel začiatkom roku 2012. Čaká sa teda na novú generáciu prekladateľov, ktorá by mohli prebrať štafetu po pomerne úspešných pokusoch z konca 20. a začiatku 21. storočia. Zrejme by znova išlo predovšetkým o individuálnych nadšencov a idealistov, keďže slovenský jazyk a literatúra sa na nórskych univerzitách stále neprednášajú. Ak by sme sa vrátili k metafore, ktorú naznačuje nadpis tejto úvahy, dalo by sa povedať, že bežkyňa zvaná slovenská literatúra sa na nórskom teréne tajne pripravuje na nový pretek,  plný ďalších očakávaných aj neočakávaných prekážok.
     
     
     



     
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Ivan Čičmanec – 75 (Pripomíname si v auguste). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 316. ZELINKA, Milan: Exil ako stav
    ŠAH: Ivan Čičmanec – 75 (Pripomíname si v auguste). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 316.

    ZELINKA, Milan: Exil ako stav tvorivosti. Ivan Čičmanec: Bratislavský satyr. (Recenzia). In: Romboid, roč. LII, apríl 2017, č. 3 – 4, s. 167 – 168.

    KOMOROVSKÁ, Vladimíra: Ivan Čičmanec. (Archívny výber. Cena P. O. Hviezdoslava – 2013). In: Romboid, roč. LII, február 2017, č. 1 – 2, s. 144.

    JUROVSKÁ, Michaela: Medzi rozmarnosťou a nezodpovednosťou. (Ivan Čičmanec: Bratislavský satyr). In: Pravda, roč. XXV, 7. – 8. 11. 2015, č. 258, s. 34.

    ZÚBOROVÁ, Dominika - ČIČMANEC, Ivan: Na cestách. Rozhovor s Ivanom Čičmancom. In: Tvorba. Revue pre literatúru a kultúru, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 4, s. 18 – 22                             .

    VANOVIČ, Július: Exil ako stav Tvorivosti. Ivan Čičmanec: Krehké čaro disonancií. In: Tvorba, roč. XXIII. (XXXII.), 2013, č. 4, s. 35 – 37.

    STANKOVÁ, Mária: Slovenské prózy z Nórska. Ivan Čičmanec: Vzdychy a údery. In: Tvorba, roč. XXI. (XXX.), 2011, č. 4, s. 34 – 35.

    -r-: Ivan Čičmanec: V ohnisku neprítomnosti. (Úryvky z knihy) In: Tvorba, roč. XIX (XXVIII.), 2009, č. 3 – 4, s. 67 – 70.

    BEŇO, Ján: Poznávam, a tak verím. Ivan Čičmanec: V ohnisku neprítomnosti. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 2, s. 117 – 119.
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

  • Ocenenia

    Cena P. O. Hviezdoslava za preklad slovenskej umeleckej literatúry do cudzích jazykov 2013 (udeľuje AOSS) Cenu P. O. Hviezdoslava 2013 získal Ivan Čičmanec
    Cena P. O. Hviezdoslava za preklad slovenskej umeleckej literatúry do cudzích jazykov 2013 (udeľuje AOSS)
    Cenu P. O. Hviezdoslava 2013 získal Ivan Čičmanec

    Prémia za literárnu tvorbu v rámci Ceny LF za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2013 v kategórii poézia za dielo Fialová hudba
    Zobraziť všetko