Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Stručná charakteristika tvorby

         Aj napriek vážnym cenzúrnym zásahom sa debut I. Koleniča Prinesené búrkou koncom osemdesiatych rokov 20. storočia zaradil medzi
         Aj napriek vážnym cenzúrnym zásahom sa debut I. Koleniča Prinesené búrkou koncom osemdesiatych rokov 20. storočia zaradil medzi prelomové básnické zbierky, predznamenávajúce nové smerovanie slovenskej poézie (J. Urban, E. Groch, T. Lehenová). Dovtedy nepublikujúci autor pobúril časť literárnych kritikov a čitateľov tematizovaním svojho súkromného bohémskeho života neuznávajúceho konvencie a pravidlá (v literárnej aj spoločenskej rovine). Druhá skupina, rovnako početná, oceňovala na Koleničovej poézii spontánny pozitívny rebelantský výstup proti pokriveným kritériám vkusu a kultúrnej politiky: „Po dlhých, dlhých rokoch, keď mladý básnik musel byť pokorný, príčinlivý, prostomyseľný i pokrytecký zároveň, teda celkom pomýlený – sa konečne dostávajú k slovu mladí ľudia, ktorí netúžia po takýchto piatich p, ktorí nechcú byť takí, ako to majú naprogramované, ktorí si vážia svoju originálnosť, ba s neskrývanou sebaláskou si ju priam pestujú“ (V. Mikula). Pod názvom Legitímnosť zážitku bola v Romboide (1988, č. 5) publikovaná diskusia o knihe, pomenúvajúca základné poetické charakteristiky aj hodnotové súdy zbierky, platné aj pre neskoršiu Koleničovu tvorbu: „excentrická“ a „kultivovaná“ (V. Mikula), „neideologická“ (V. Mihálik), „autentická“ (M. Žiak), „polemizujúca“ a „prirodzená“ (D. Hevier), „originálne vybavená“ (P. Zajac).
         Kľúčovým kontrastom Koleničovej poézie je rozdelenie sveta na súkromný a verejný priestor. Súkromie znamená slobodu, beztrestnú možnosť byť samým sebou, prebývanie vo vybranej spoločnosti, ktorej súčasť tvorí výberové umenie: v zbierke Prinesené búrkou predovšetkým okruh amerických priekopníkov jazzu a bluesu, v zbierke Pôvabné hry aristokracie umelci-rebeli, charakterovo alebo autorsky blízki I. Koleničovi (V. Woolf, W. Stevens, E. Pound, J. P. Sartre a iní). „Súkromné“ svojou kvalitou prevyšuje „verejné“, dáva subjektu pocit nadradenosti, robí ho súčasťou intelektuálnej a umeleckej „aristokracie“ postavenej nad svetom ľudí zastrašených socializmom a pohltených kapitalizmom (Rock and roll, Slasti anarchie, Zuzana povedala). Z tohto „totalitne subjektívneho“ egocentrického priestoru subjekt vychádza iba za naplnením svojich vyšších (estetika, nežný eros, priateľstvo) aj nižších (agresia, pudový sexus) potrieb. Vnímanie existencie a ostré vymedzenie oboch priestorov dokumentuje básnikov kritický postoj voči ľuďom, komplikovaný odkázanosťou subjektu na ľudskú prítomnosť. Autor často tematizuje medziľudské vzťahy, zahŕňa ich do základnej východiskovej situácie, čo zreteľne podčiarkujú početné motívy kontaktu (telefonovanie, formy rozprávania) či stretnutí.
         Koleničov subjekt je vyhranený „flákač“, neschopný kompromisu, ctí si slobodu svojho stavu „nikam nepatriť“ a „nič nemusieť“, dokonca ani dodržiavať pravidlá, ktoré si sám určuje. Vyčleňuje sa voči konformnej, úzkoprsej malomeštiackej mase, posudzuje ju kritériami svojho sveta, pohŕda ňou a šokuje asociálnymi alkoholovými, drogovými a kriminálnymi provokáciami, otvoreným štylizovaním sa do roly „živočíšneho gaunera. Superega. Superstar...“ (Slasti anarchie). Táto tendencia vrcholí v knihách Rock and roll a Slasti anarchie zo začiatku deväťdesiatych rokov, keď spoločnosť nadobudla prvé skúsenosti s pluralitou a konzumným kapitalizmom, nanovo určujúcim vzťahy umelec – spoločnosť (marginalizácia umenia) a umelec – sloboda prejavu (demagógia devalvácia slova).
         V zbierkach Pôvabné hry aristokracie a Korienky neviditeľnosti sa poetika „búrky“, dravosti a agresie mení na introvertnú melanchóliu a do popredia sa dostáva iná typická črta básnika Koleniča – senzibilita. Ako senzibil presne odkrýva pretvárku a neslobodu jednotlivcov, skupín a celej spoločnosti a zosmiešňuje ju. Zároveň ho táto senzibilita robí zraniteľnejším, vyvolávajúc u čitateľa empatiu a hlbokú emotívnu zainteresovanosť. Do tretice je senzibilita uplatnená v jazyku Koleničovej poézie, kde tvorivo balansuje na viacerých hranách: na jednej strane originality, presnosti a imaginatívnosti, na druhej strane gýča, sentimentu, ornamentálneho verbalizmu.
         V deviatich zbierkach poézie predstavil I. Kolenič kultivovaný, zámerne kontrastný prejav so širokým štylistickým registrom. Tematizovanie seba, striedavo v duchu „carpe diem“ alebo melancholického „flákačstva“, sa stáva základným centrom básnikovej tvorby. Autor v súčasnej slovenskej poézii najpresnejšie zosobňuje avantgardného prekliateho básnika, ku ktorému patrí bohémsky exhibicionizmus, istota vlastnej exkluzivity a ignorovanie všetkých spoločenských a väčšiny umeleckých konvencií.

    Ján Gabura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodil sa 22. januára 1965 vo Zvolene. Vyštudoval Strednú umeleckopriemyselnú školu v Bratislave, pracoval ako robotník na archeologických
    Narodil sa 22. januára 1965 vo Zvolene. Vyštudoval Strednú umeleckopriemyselnú školu v Bratislave, pracoval ako robotník na archeologických vykopávkach, skladník v knižnici, technik, vychovávateľ, výtvarný lektor a redaktor. V súčasnosti sa venuje literatúre len okrajovo. Hlavne maľuje. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

    Ivan Kolenič vstúpil do literatúry kontroverzne a rovnakým spôsobom v nej pôsobí dodnes. Jeho prvá zbierka Prinesené búrkou

    Ivan Kolenič vstúpil do literatúry kontroverzne a rovnakým spôsobom v nej pôsobí dodnes. Jeho prvá zbierka Prinesené búrkou (1986) nielen oživila literárny život – tým, že vyvolala kritické diskusie, ale znamenala aj výrazný významový posun v mladej poézii polovice osemdesiatych rokov. Kolenič priniesol nové chápanie citlivosti, s dôrazom na spontánnosť, zmyslovosť, intimitu a telesnosť. Jeho zbierka vyjadrovala pocitový svet mladého človeka – bohéma, individualistu a outsidera, ktorý odmieta spoločenské konvencie a všeobecne platné hodnotové kritériá. Pre jeho život sú dôležité láska, sloboda, užívanie si radostí a pôžitkov, hudba (dominuje inšpirácia džezom a blues). Excentrizmus značne štylizovanej zbierky vyrastal z deformácií a zveličovania sveta predstáv, vízií, spomienok a snov. Okrem vlastnej imaginácie Kolenič využil aj literárnu inšpiráciu, napríklad, amerických beatnikov a surrealizmus. So spontánnosťou priamo súvisela aj improvizovanosť básní. Šokovať mala aj jazyková expresivita. Zbierka sa vnímala ako generačná výpoveď a spolu s debutom Jozefa Urbana Malý zúrivý Robinson (1985) signalizovala nástup novej autorskej generácie. Za jej ženský náprotivok – v zmysle básnického vyjadrovania novej citlivosti – sa označuje prvotina Tatiany Lehenovej Pre vybranú spoločnosť (1989). V polohe rebelanta a búrliváka, ktorý chce v prvom rade šokovať a provokovať, sa Kolenič prezentoval aj v nasledujúcej zbierke Rock and roll (1990). Búrenie sa proti normalite v nej nadobudlo priam agresívnu podobu a prejavilo sa v širokom tematizovaní prekračovania zákazov a porušovania pravidiel. Lyrický výraz, ovplyvnený rockovou hudbou, bol značne brutalizovaný. Keďže aj v ďalšej Koleničovej tvorbe prevažovalo nenormálne a úchylné (vyprázdnený sex, alkohol, násilie), typickými kritickými charakteristikami sa stali pojmy ako póza, manierizmus, ornament. V deväťdesiatych rokoch sa Koleničove literárne aktivity spájajú s literárnou skupinou tzv. barbarskej generácie (Ján Litvák, Andrijan Turan, Kamil Zbruž). V Koleničovej poetike dochádza k príklonu k dekadencii ako k umeniu epochy fin de siècle. Ide o rozvíjanie dekadentne štylizovaných "úpadkových" nálad a depresií, predvádzanie telesnosti a erotizmu, ale aj o hľadanie ideálu čistej lásky. Hoci je znovu prítomné porušovanie tabu a prekračovanie sociálnych noriem, dovtedy tradičné nahrádzanie normálneho a konvenčného výlučným a výstredným teraz ústi do opisovania večných hodnôt (láska, mier, vykúpenie). Erotika je chápaná ako dotyk s posvätnom. Aj keď sú postavy Koleničových próz na pohľad zvrhlé a zhýralé, vo svojej podstate sú melodramatické. Za ich vonkajšou obscénnosťou a skazenosťou sa má skrývať vnútorná čistota a nevinnosť. Ani ironicko-sarkastický odstup však nemohol potlačiť istú kŕčovitosť základnej schémy. Kolenič sa dostáva do sfér obhrublého sentimentalizmu a svojrázne prevráteného svätuškárstva a didaktizmu, čo jednu skupinu kritikov vedie k presvedčeniu o stagnačnom charaktere jeho najnovšej tvorby, druhú zas utvrdzuje v presvedčení o jeho výlučnej senzibilite a originálnej schopnosti "cez zvratky intimity poukázať aj na zvrátenosť doby".

    Dana Kršáková

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    V antológii Not Waiting for Miracles. Seventeen Contemporary Slovak Poets. Levoča, Modrý Peter 1993. V antológii Blauer Berg mit Hohle . 16 slowakische Dichter des

    V antológii Not Waiting for Miracles. Seventeen Contemporary Slovak Poets. Levoča, Modrý Peter 1993.

    V antológii Blauer Berg mit Hohle. 16 slowakische Dichter des 20. Jahrhunderts. Levoča, Modrý Peter 1994.

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    KENDRA, Milan: Komunikačno-estetický potenciál deformačných postupov v próze Ivana Koleniča Morálne pohodlie. (Nové čítanie). In: Romboid,

    KENDRA, Milan: Komunikačno-estetický potenciál deformačných postupov v próze Ivana Koleniča Morálne pohodlie. (Nové čítanie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 6, s. 68 – 75.

    POSPÍŠIL, Ivo: Ivan Kolenič: Až do nirvány. (Spoza Moravy. Z češtiny preložil Jaroslav Vlnka). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s.148 – 149.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    MAŠLEJOVÁ, Diana: Pravda skrytá v chľaste. (Recenzia: Až do nirvány) In: Pravda, roč. XXV, 14. 09. 2015.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/367389-kniha-tyzdna-pravda-skryta-v-chlaste/


    ŠAH: Ivan Kolenič – 50. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 1, s. 160.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    TURAN, Andrijan: Ivan Kolenič: Až do nirvány. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130., 2015, č. 2, s. 130 – 133.

    SITA: Anasoft litera fest otvorí Milan Adamčiak. In: Pravda, 10. 4. 2015.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/351449-anasoft-litera-fest-otvori-milan-adamciak/

    MARKOVIČ, Pavol: "Ako nekonečná prázdnota vesmírna". Ivan Kolenič: Až do nirvány. (Recenzia). In: Romboid, roč. L., 2015, č. 3, s. 70 – 74.

    ŠPAČEK, Jozef: Slovostroj márnosti Ivana Koleniča. (Recenzia: Až do nirvány) In: Slovo, 24.04. 2015.
    http://www.noveslovo.sk/c/Slovostroj_marnosti_Ivana_Kolenica



    BILÝ, Peter: Ivan Kolenič dokáže ukryť kľúč pod kvetináč kvetov zla. In: Sme, roč. 23, 3. 2. 2015, č. 27, s. 11.
    http://komentare.sme.sk/c/7623909/ivan-kolenic-dokaze-ukryt-kluc-pod-kvetinac-kvetov-zla.html

    MIHALKOVIČ, Boris: Chaos a nezničiteľná túžba po láske. In: Pravda, roč. XXIV, 5. 11. 2014, č. 254, s. 41.
    dostupné na: https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/335503-chaos-a-neznicitelna-tuzba-po-laske/

    FERKO, Miloš: Ivan Kolenič: Morálne pohodlie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 5, s. 121 – 123.

    vlp: Ivan Kolenič: Morálne pohodlie. In: Pravda, 4. 11. 2014.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/304243-ivan-kolenic-moralne-pohodlie/

    PASTIER, Oleg: Operatívny rozhovor s Ivanom Koleničom. In: Fragment, roč. XXVII., 2013, č. 1, s. 33 – 35.

    ŠRANK, Jaroslav: Poézia nekonformného individualizmu. In: Individualizovaná literatúra – Slovenská poézia konca 20. a začiatku 21. storočia. Bratislava: Cathedra, 2013, s. 175 -179, 205 -215.
     
    GAVURA, Ján: Ivan Kolenič. In: Päť x Päť. Antológia súčasnej slovenskej poézie. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2012, s. 9 – 11.


    TURAN, Andrijan: Portrét prenikavej prítomnosti. Ivan Kolenič: Zuzana povedala. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 6, s. 128 – 131.

    VLNKA, Jaroslav: Postava outsidera v Koleničovej tvorbe 90. rokov. In: Slovenské pohľady,  roč. IV. + 124, 2008, č. 3, s. 25 – 30.

    CHROBÁKOVÁ, Stanislava: Ivan Kolenič: Prinesené búrkou. In: Chmel, R. a kol. Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia. Bratislava: Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2006, s. 189 -190.

    HOCHEL, I. – ČÚZY, L.:, KÁKOŠOVÁ, Z.: Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava: LIC 2007.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC, 2006.

    ŽUCHOVÁ, Svetlana: Padanie do mäkkého. (Recenzia: Nožnice) In: Slovo, 8. 2. 2006.
    http://www.noveslovo.sk/node/17463

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    TURAN, Andy: Ivan Kolenič: Ako z cigariet dym. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 113.

    MORAVČÍK, Štefan: Ivan Kolenič: DAJ ZBOHOM BÁSNENIU. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 4, s. 122.

    ŠIKULA, Bystrík: Kľúč k vražde. Bohuš Bodacz: Polnočná žena. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 2, s. 111 – 115.

    LENČO, Ján: Znovu časom priviate. Bohuš Bodacz: Polnočná žena. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 2, s. 108 – 111.

    TURAN, Andy: Citlivý citový cestopis. Ivan Kolenič: Putovný blázinec. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 2, s. 107 – 108.

    GRUPAČ, Marián: Sladké hry na výslní. Po čítaní poézie Ivana Koleniča. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 3, s. 58 – 65.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    HALVONÍK, A.: Ivan Kolenič: Daj zbohom básneniu. In: Knižná revue, 14, 2004, č. 6.

    MITKA, Marek: Z boku ženy, nie z jej lona. Ivan Kolenič: Daj zbohom básneniu. (Recenzia). (Recenzia). In: RAK, roč. IX., 2004, č. 3, s. 42 – 43.

    PÁCALOVÁ, J.: Krčmová reč(enzia) (I. Kolenič: Daj zbohom básneniu). In: Slovo, 6, 2004, č. 16.

    MATEJOV, Radoslav: Pre sympatizujúcich potápačov (Ivan Kolenič: Na výslní). In: Knižná revue, roč. XIII, 10. 12.  2003, č. 25 – 26, s. 5.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK 2001.

    -red-: Ceny Slovenských pohľadov za rok 2000. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 1, s. 158 – 159.

    BARBORÍK, Vladimír: Bez úsmevu – stačilo. Ivan Kolenič: Jeden úsmev stačí. In: RAK, roč. IV., 1999, č. 4, s. 91 – 93.

    BODACZ, B.: Univerzálna žena rozkoše (I. Kolenič: Jeden úsmev stačí). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 30.

    GAJDOŠ, M.: Príťažlivosť polarizácie (I. Kolenič: Jeden úsmev stačí). In: Knižná revue, 9, 1999, č. 19.

    GRUPAČ, M.: „Koleničova Opička“ (I. Kolenič: Jeden úsmev stačí). In: Dotyky, 11, 1999, č. 8.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Rómeo a Júlia podľa Koleniča? (I. Kolenič: Jeden úsmev stačí). In: OS, 1999, č. 10.

    LITVÁK, J. – TURAN, A.: Spiaci v jantári. In: Literika, 4, 1999, č. 3.

    MACSOVSZKY, P.: Ivan Kolenič: Jeden úsmev stačí. In: Romboid, 34, 1999, č. 8.

    MICHÁLEK, M.: Zápisky z labyrintu sŕdc (I. Kolenič: Jeden úsmev stačí). In: Slovo, 1, 1999, č. 25.

    VLNKA, J.: Úskalia deštrukcie, lásky stroskotancov (I. Kolenič: Jeden úsmev stačí). In: Literika, 4, 1999, č. 4.

    DANKO, M.: Zamatový súmrak cnosti (I. Kolenič: Ako z cigariet dym). In: Dotyky, 9, 1997, č. 1.

    DAROVEC, P.: Význam ornamentu (I. Kolenič: Ako z cigariet dym). In: Dotyky, 9, 1997, č. 1.

    GAVURA, J.: Hra na falošnú úprimnosť (I. Kolenič: Nespíš a nežne zapieraš). In: Literárny týdenník, 10, 1997, č. 44.

    GLOCKO, P., ml.: Láska z podsvetia (I. Kolenič: Ako z cigariet dym). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 11.

    HABLÁK, A.: Ivan, kráľ inverzný... (I. Kolenič: Ako z cigariet dym). In: Dotyky, 9, 1997, č. 1.

    HAJNÝ, A.: Pipuchonder ... (I. Kolenič: Ako z cigariet dym). In: Dotyky, 9, 1997, č. 1.

    HALVONÍK, A.: Ivan Kolenič: Ako z cigariet dym. In: Knižná revue, 7, 1997, č. 11.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Zo zabudnutia do zabudnutia (I. Kolenič: Ako z cigariet dym, Nespíš a nežne zapieraš). In: Romboid, 32, 1997, č. 8.

    MATEJOV, R.: Somatický hrdina (I. Kolenič: Nespíš a nežne zapieraš). In: Slovenské pohľady, 4 + 113, 1997, č. 12.

    TURAN, A.: Krídla dymu, lietajúci koberec fantázie (I. Kolenič: Ako z cigariet dym). In: Literika, 2, 1997, č. 1 – 2.

    TURAN, A.: Prekliaty lunapark lásky (I. Kolenič: Nespíš a nežne zapieraš). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 44.

    VLNKA, J.: Posun z nadiru tvorby (I. Kolenič: Ako z cigariet dym). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 3.

    TURAN, A.: Čo našepkali víly (I. Kolenič: Ako z cigariet dym). In: Pravda, zv. 6, 26. 11. 1996.

    BANČEJj, M.: Zbytočné otvorenie šuplíkov (I. Kolenič: Porušenie raja). In: Pravda, zv. 4 (75), 25. 1. 1994.

    BANČEJ, M.: Keď nie je čo porušovať (I. Kolenič: Porušenie raja). In: Dotyky, 6, 1994, č. 1 – 2.

    BARBORÍK, V.: Prózy snaživého rebela (I. Kolenič: Porušenie raja). In: Dotyky, 6, 1994, č. 1 – 2.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Mystik nad časom – mystik tohto času. In: Dotyky, 6, 1994, č. 10.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Ivan Kolenič: Slasti anarchie. In: Dotyky, 6, 1994, č. 3 – 4.

    DAROVEC, P.: Nezničiteľný, neodolateľný, nezmieriteľný (I. Kolenič: Porušenie raja). In: Dotyky, 6, 1994, č. 1 – 2.

    OTČENÁŠ, I.: Nevzrušivé porušenie (I. Kolenič: Porušenie raja). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 3.

    SULÍK, I.: Veľa kriku, málo radosti (I. Kolenič: Porušenie raja). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 26.

    ŠPAČEK, J.: Vyprázdnený raj (I. Kolenič: Porušenie raja). In: Romboid, 29, 1994, č. 5.

    TAZBERÍK, J.: Obrana erotikou (I. Kolenič: Korienky neviditeľnosti). In: Pravda, zv. 4 (75), 23. 9. 1994.

    TAZBERÍK, J.: Možnosti poézie (I. Kolenič: Korienky neviditeľnosti). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 24.

    ULIČNÝ, P.: Začnem tak trochu morbídne... (I. Kolenič: Porušenie raja). In: Dotyky, 6, 1994, č. 1 – 2.

    BÁTOROVÁ, M.: Nekrižujte Krista, netetujte Máriu (I. Kolenič: Mlčať). In: Romboid, 28, 1993, č. 2.

    MACSOVSZKY, P.: Oči mi kole nič (I. Kolenič: Slasti anarchie). In: Romboid, 28, 1993, č. 8.

    PUCHALA, V.: Trocha Heviho poézie... (I. Kolenič: Slasti anarchie). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 11.

    BARBORÍK, V.: Priveľa slov na mlčanie (I. Kolenič: Mlčať). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 43.

    HALVONÍK, A.: Odklínanie besov (I. Kolenič: Mlčať). In: Knižná revue, 2, 1992, č. 17.

    HALVONÍK, A.: Výrečnosť mlčania (I. Kolenič: Mlčať). In: Pravda, zv. 2 (73), 4. 8. 1992.

    CHROBÁKOVÁ, S.: „Nejaká iná sloboda“ (I. Kolenič: Pôvabné hry aristokracie). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 1.

    KASARDAa, M.: Nič nehovoriť (I. Kolenič: Mlčať). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 40.

    MOJÍK, I.: Keď Mlčať neznamená mlčať (I. Kolenič: Mlčať). In: Večerník, zv. 37, 26. 8. 1992.

    PAŠTÉKOVÁ, J.: Rozhnevaný Ivan Kolenič (I. Kolenič: Mlčať). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 12.

    ŠIMULČÍKOVÁ,  J.: Morbídny príbeh citlivého človeka (I. Kolenič: Mlčať). In: Práca, zv. 47, 12. 11. 1992.

    ZELINSKÝ, M.: Trápení s Koleničem (I. Kolenič: Pôvabné hry aristokracie). In: Romboid, 27, 1992, č. 4.

    KOLENIČ, Ivan: Pôvabné hry aristokracie. In: Knižná revue, 1, 1991, č. 1.

    JANÍK, P.: Hlučná dohoda. (I. Kolenič: Rock and Roll). In: Romboid, 26, 1991, č. 3.

    BANČEJ, M.: List ako recenzia čiže malé analytické blúznenie v próze (I. Kolenič: Rock and Roll). In: Dotyky, 2, 1990, č. 8.

    GOMBA, C.: Harlekýnska maska neslobodného (I. Kolenič: Rock and Roll). In: Literárny týdenník, 3, 1990, č. 46.

    KASARDA, M.: Plyn až na podlahu (I. Kolenič: Rock and Roll). In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 9.

    MIHALKOVIČ, M.: Dolaďte si ušné bubienky! (I. Kolenič: Rock and Roll). In: Kultúrny život, 24, 1990, č. 17.

    MOJÍK, I.: Básne v rock and rollovom rytme (I. Kolenič: Rock and Roll). In: Večerník, 35, 19. 6. 1990.

    TURAN, J.: Moderné dantovské Peklo (I. Kolenič: Rock and Roll). In: Smena, 43, 9. 7. 1990.

    ŽIAK, M.: Poznámky k čítaniu mladej poézie 80. rokov. In: Romboid, 24, 1989, č. 11.

    Legitímnosť zážitku. Z kritickej diskusie o zbierke Ivana Koleniča Prinesené búrkou. In: Romboid, 23, 1988, č. 5.

    HERKO, M.: Sľubný debut (I. Kolenič: Prinesené búrkou). In: Nové slovo, 28, 1986, č. 22.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Ako som čítala Koleniča (I. Kolenič: Prinesené búrkou). In: Smena, zv. 39, 28. 6. 1986.

    PODRACKÁ, D.: Autentická poézia (I. Kolenič: Prinesené búrkou). In: Romboid, 21, 1986, č. 10.

    URBAN, J.: Prinesené fantáziou (I. Kolenič: Prinesené búrkou). In: Večerník, zv. 31, 30. 5. 1986.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Zdrojom jeho básnenia je očarenie niečím vzdialeným, čo nie je celkom zrozumiteľné, čo nemôžeme vnímať v jasných podrobnostiach, čo

    Zdrojom jeho básnenia je očarenie niečím vzdialeným, čo nie je celkom zrozumiteľné, čo nemôžeme vnímať v jasných podrobnostiach, čo môžeme pochopiť skôr odhadom, skôr nazretím do seba, ako do veci samej. (...) Jeho naturel vystihujú tie miesta, kde máme do činenia s bohatou imaginatívnosťou vyslovenou s veľkou, až poverčivou pozornosťou k jazyku, s dôverou v skrytú vznešenosť vysloveného, s kultúrou, ktorá sa získava čítaním prekliatych básnikov.

    Valér Mikula

    Exhibícia. Písanie ako terapia, písanie ako exhibícia. Koleničovo písanie je exhibíciou písania, ktoré je navyše «podkuté» afekťáckymi «urbanizmami».

    Peter Macsovszky

    Tematická a motivická kontraverznosť Koleničových prác môže pomýliť najmä tých, ktorí končia už pri prvom pláne explicitného zvýznamňovania textu, a autorom podčiarknutú formálnu hypertrofiu a poetologickú či žánrovú etablovanosť textov nevnímajú, prípadne vnímajú len ako náhodné, samoúčelné, zvrátené (anti)estetikum, a nie ako významný významový signál.

    Stanislava Chrobáková

    Ivana Koleniča veru nemožno porovnávať so žiadnym iným básnikom! Zameniť ho či nebodaj spájať jeho básnenie s tvorbou akejkoľvek literárnej skupiny, generácie – škatuľkovať a hermeticky ho stláčať, by bolo priam hriešne! Kolenič je výsosť jedinečný, jeho poetika je pravá a poctivá. Poctivá je i jeho faloš a škodoradostné úškrny, ktorými nás častuje v nie jednej básni, a jeho výraz neraz zachádza pod kožu a ďalej. Môže si dovoliť všetko, lebo je básnik – tak to i sám tvrdí a zdá sa, inak to ani byť nemôže. V básni sa striedavo ukrýva za mäkké metafory; raz je nežný lyrik, romantický spevák milostných elégií, inokedy vyskočí spoza svojho úkrytu a vystrája ako šašo, komediant. Potom sa halí do hábov tajomna, noci a hriechu, je majstrom trýznivých slovných eskalácií, nešťastných pádov, krvavých lások a mučivých zvestovaní... Ivan Kolenič je básnik, ktorého verše pália a uzdravujú. Čítať ich je takisto nebezpečné, ako všetky tie sonety prežiť na vlastnej koži. Jeho výzva je jasná: Ber, alebo zdochni v objatí Krásy!

    Marián Grupač

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za rok 2004 za básnickú zbierku Putovný blázinec

    Cema Slovenských pohľadov za rok 2000
  • Ukážka z tvorby

    KOLENIČ, Ivan: Morálne pohodlie (úryvok)   PORUŠENÝ RAJ (Kaštieľ na samote...)   I. DOBRÁ SPOLOČNOSŤ  

    KOLENIČ, Ivan: Morálne pohodlie (úryvok)
     
    PORUŠENÝ RAJ
    (Kaštieľ na samote...)
     
    I.
    DOBRÁ SPOLOČNOSŤ
     

    1
    Po dlhých zimných dňoch, plných praskania uvoľnených trámov povál a šramotu zle zamknutých dvier, ktoré, nepripúšťajúc inú alternatívu, zamykala sestra Alžbeta vždy koncom jesene, aby nadobudla pocit istoty, že prázdnotu mrazivých mesiacov zimy strávime v hlbokom tranze sebakoncentrácie, nastalo obdobie odmäku, sprevádzané štebotaním a švitorením sýkoriek, červienok a lastovičiek, krákaním našuchorených vrán v korunách ovocných stromov a bujnením jarného slnka. Z izieb kaštieľa sa vyparovalo usadené ticho neznesiteľne bolestnej izolácie, ktorou nás sestra chcela vyprovokovať k ponoru do mlčanlivých náboženských meditácií: park ožíval tisícami larvičiek cikád, hubovitých puzdierok modliviek, pandráv roháčov v práchnivejúcich stromoch..., a kmitavými pohybmi slizkých chvostov jašteričiek. Dni sa predlžovali ako ruka stvoriteľa a obrovská železná brána ohrady, ktorej tabuizovanú existenciu strážili prísne zákazy premýšľať o nej, vŕzgala v neprirodzených tóninách... Život ožil...
    Prvá sa do tejto metamorfózy ročného prezliekania prebudila Ina, plavovlasá a detsky svieža, s vrkočom dlhším o štyri mesiace zimného spánku. Hladná a abstinenciou telesných stykov o čosi zdržanlivejšia, iba v čipkovanom župane, cez ktorý presvitali vábničky jej mladého, štíhleho tela, drobné špicaté kozičky a pohlavie nežne cudné – akoby bola dcérou Japonky, zostupovala opatrne, preciťujúc každý krôčik a ľahko sa končekmi prstov pridŕžajúc vyrezávaného zábradlia, po starom vŕzgajúcom schodisku zo svojej podkrovnej komnaty, kde uschovávala v prísnej tajnosti niekoľko dômyselných vibrátorov ako svojský protest, ktorým dávala mat nezmyselným nariadeniam sestry Alžbety. Prešla chodbou pre neexistujúci personál a pästičkami zabúchala na moje nezamknuté dvere... Neviem, či som ešte sníval, alebo mala skutočne strieborné viečka, keď sa studenými prstami dotkla môjho zaroseného čela a so zvonivým chichotom a perami takými vlhkými, až to vyrážalo dych, mi celkom pri uchu pošepkala: – Gabriel, miláčik, ste slobodný... Prebuďte sa, zima zomrela. Je marec! Jar...! Jar...!
    Vesmír zosladol... Dych perál zajasal. Aj hodváb bol zrazu ako vánok... Ako gesto vzdychu...
    Pri pohľade na drobnú Ininu medzierku, keď sa mi obrátila chrbtom a energicky otvárala pavučinami zamrežované okná, som bol prinútený predstierať malátnosť z dlhého spánku; pretieral som si oči a nasilu zíval, aby ma nevysmiala za náhle prebudenie neslušnej žiadostivosti, ktorá nemohla ujsť pozornosti, šik...
    Pravdepodobne nie je vhodné zmieňovať sa o tom, ale musím...! Miloval som ju...!!! Stačila kradmá myšlienka na ňu, citlivá nížina, vysoká výšina, čokoľvek, čo nejako súviselo s jej bytím a srdce sa mi rozbúchalo, rozbúšilo, zdivelo, srdce sa mi rozbľabotalo od nekonečnej blaženosti, zapišťalo pocitom vďaky k božstvám, ktorým nikdy nebudem môcť byť dostatočne zaviazaný za prekrásny, skvostný zázrak jej zrodu. Počúval som, ako sa jej ľahké krôčiky strácajú v útrobách kaštieľa... A zadržiaval vzlyk...

    NA VÝSLNÍ (ukážky)

     

    EŠTE JEDNO DIEVČA Z ULICE

     

    Skorumpované srdce

    a okato vybombardované úspechy.

    Sliznatý pocit veľkorysosti,

    keď sa zmráka a viečka padajú,

    rútia sa do spánku. Štíhla ako lacná bižutéria

    Skomolenou rečou lanárila ma do svojich

    náručí

    hrozne škuľavá pobehlica niekde na ulici.

    Obcovanie s úzkosťami,

    každé ráno potom do ohlúpnutia

    šepkať: samé nešťastie!

    Taxíky ako nebožtíci sliedia po noci zimy.

    Sedím na zadnom sedadle, fajčím

    a hladkám kolená samotárskej čarodejnici.

     

     

    ONA HOVORÍ

     

    Veľa nocí. Veľa dní...

    Rúry a mozgy sivých predmestí,

    kde ženy kašlú na lichôtky:

    „Takýto svinský život,

    takáto citová kalamita...“

    Roky sa rodia bolestne,

    nemajú nárok na podvod!

    „Takýto svinský život...“

     

    PYŠNÝ

     

    Vraj rinčanie skiel, chvat,

    brat bude vešať brata, zem sa roztvorí,

    nestihneš zalomiť rukami.

    Odpusť, Pane, ale pýcha mi káže neveriť...

    Pretože po treťom zakikiríkaní

    prvá vstane najkrajšie z lások mojich

    stratených,

    Postaví na kávu, zapletie si vrkoč

    a hlasom ako z úsvitu detstiev,

    keď svet bol jedinou nádhernou púťou

    za šialenstvom, zavolá nás k stolu.

    Budeme zase šťastní...

     

     

    SAMÉ ZLATO

     

    Zlato, samé zlato, blyšťavé zrkadlenie!

    Zlato a výčitky svedomia.

    Garantuje šialenstvo jediným slovom.

    Ušľachtilé plemeno trhanov krotí vzlyky,

    navždy s jazykom vyplazeným.

    A deti? Kde sú deti?

    Všetko je preč,

    obrazovka vzlyká naprázdno,

    vypli prúd...

     

     

    PREČO MLČÍM?

     

    Úzkostné vyčkávanie, čakanie...

    Hocikto má dnes chuť zblázniť sa dokonale,

    bez mihnutia oka pochrúmať si jazyk,

    zamknúť sa v kúpeľni.

    Sme odsúdení na čakanie...

    Prečo mlčím, keď viem,

    že potrebuješ počuť môj hriešny hlas,

    hocičo, notu, srdcový krach?

    Prečo nepoviem aspoň prepáč,

    keď som ti včera tak veľmi ublížil?

     

     

    PRE TEBA O INEJ

     

    Zabudni na strateného samotára,

    vykáž z driemot boľavé škriepky.

    Všetko je obraz žiaľu a ničoty –

    kto z nás potreboval takýto cirkus?

    Zabudni na blázna s básničkami,

    ktorý každú noc zbieral rosu z odkvapov

    a napájal nedozerný smäd čvargy žobráckej.

    Zabudni, zabudni, neprosím, žiadam,

    veď láske som verný,

    milujem inú...

     

    KONEČNÁ

     

    Zomieranie bude nežné a krehké,

    nalinajkované ako necesér...

    Zatvoriť oči, posledný výdych –

    ozveny zlých dní sú preč,

    nikto už nezdvihne slúchadlo,

    srdce spľasne, duša sa zabelie.

    Vitajte...

    KRAJŠIE AKO HRIECH (úryvok)

    Mávam také zlé rána, také pomotané, pokrútené rána s pachuťou na jazyku po ďalšej prebdenej noci, keď precitnem z chvíľkovej mrákoty, z polomdlôb boľavých, a nechce sa mi vstať, iba bezducho sedím na roztiahnutom gauči pre dvoch, sám na ňom zaspávam a sám sa na ňom prebúdzam, mávam zlé rána po krutej pitke do rozbresku, po holom, na zbláznenie prázdnom dni, čo som ho len chodením popri stenách tej mojej prenajatej garsoniéry na okraji mesta pretĺkol. Ležím prikrytý dekou, cigaretami prepálenou, rokmi vyblednutou, chúlim sa v chuchvalcoch vankúšov, na prestieradle, čo sa mi cez noc až k chodidlám zošmyklo, v tajených úzkostiach som sa za splnu mesiaca prevaľoval zo strany na stranu, ležím ako niekto, kto zabudol na úľavu zomierania, omilostený odsúdený, omilostený neprávom, vyhovárať mi utkvelú predstavu bolo by nemiestne. Ležím s rukami založenými za hlavou, zakalenými očami pozerám cez zožltnutú záclonu na strom, rozožieraný pliagou plesne, jeho názov, ani len ten botanický, sa mi nikdy nepodarilo vypátrať, vlastne som po jeho rodokmeni nikdy nepátral, pokrstil som ho strom úľavník, pretože jeho konárov, keď vyjdem na balkón a nadýchnem sa, môžem a smiem sa dotýkať – taký je ten môj úľavník už starý a rozkonárený, až sa mi do súkromia vnucuje. Zízam na práchnivé konáre, opadané listy, pozerám na ne, vypliešťam oči ako po delíriu, po excese, nechce sa mi ani malíčkom na nohe pokývať, nechce sa mi pozviechať sa z potuchnutého lôžka, nemám chuť vstať, už je to takmer na blázinec, ako sa mi nechce ráno vstávať, ležím a mlčky sa čudujem, že nakoniec bez toho, aby to odo mňa niekto vyžadoval, sa ako zázrakom opäť poskladám, zaskrutkujem, zošijem, posadím sa, sedím, nohy pozakrývané dekou, ja lazar, ja lamento, pery sa mi pohybujú, no hlas zo mňa nevychádza.
    A keď ma už vysedávanie omrzí a chrbtom sa preženie vŕtavá bolesť, odkopnem prikrývku a potrhané vankúše kamsi za hlavu, a žasnem, že cítim pôdu pod nohami, čo je mne podlahou, čo je starcovi na prízemí stropom, on tiež dožíva, kreslí si čiarky na stenu, jeden deň, druhý – a konca niet. Zažívam časy ranných mrákot s pätami na koberci, plnom omrvín zo suchárov, mojou maškrtou, ako zbesilec čakám na malú brčkavú poštárku s honorárom, aspoň pár mizerných šupiek na osladenie samoty, sedím s hlavou v dlaniach a civiem na vlastné nechty, akoby som ich nikdy predtým nevidel, pohýbem palcom a žasnem, že mi na ňom vyrastá rohovina, pokývam všetkými desiatimi a pocítim mráz, až po korienky vlasov ma strasie, pretože tie moje nestrihané nechty ma usvedčujú: stále patríš medzi živých, lakonicky pomenovaných homo sapiens, medzi čriedu, čo sa plahočí vesmírom ako ty.
    A naveľa sa predsa len pozviecham, s povzdychom ako po omračujúcej šichte, a keď sa vystriem, až sa mi pred očami zahmlí, prehne ma v krížoch, musím sa chytro o vybrakovanú knižnicu oprieť a mrákoty sa rozplývajú do svojej hmlovitej sféry astrálov a tieňov po predkoch – tak ma ktosi učil, tak poúčal, že každá bytosť má svojho dvojníka v čudáckych oblastiach, kde si hovejú v príbytkoch z ťažko postrehnuteľných psychických vibrácií, ó, ranné zamdlievania, častujete ma omráčením. A ja sa neprežehnám, hoci by som smel a mohol, ja po nikotíne siahnem a vyfukujem, bohvie prečo, kúdele ružového dymu, s cigaretou medzi perami brutálne pokašliavam, hrdlo a hlasivky sú zodraté, obliekam sa, poskakujem nedôstojne na jednej nohe, gašparov poskok z periférie, tak si hovorím, tak sa častujem. Mávam také zlé rána, ponuré, pochmúrne, zakalené rána, úsvity horšie ako odvisnutie, vyhýbam sa zrkadlám, ani len kútikom oka sa mi nechce fľochnúť na ten môj pretiahnutý ksicht s jazvou na brade, na spadnuté líca, darované velebenému hladu, na opuchnuté viečka s vypadanými mihalnicami sa mi nechce dívať, na pery popraskané a biele ako po malárii, tú svoju gebuľu, statočne nihilizmom prešpikovanú sa mi nežiada vidieť, prežieram ilúziu z rokov minulých, dopriaval som si penu na holenie každý deň, balzamom pokožku ošetril. Zaklínam sa. Tak si to dopracoval, neborák, sám sebe sa protivíš, čuduješ sa vlastnému obrazu, na zaplakanie, na bedákanie, na vyskočenie z okna nemáš odvahu, žalm svojej márnosti nezosmolíš.

     

    DAJ ZBOHOM BÁSNENIU (úryvok)

     

         Žil som s odľudmi, ktorí bohvieprečo trpeli moju ľudožravú lyriku a nikdy mi nezavŕtali črepinu do čriev, neoplieskali hlavu o betón, a boli to moje krásne ružové prázdniny, moja farebná manéž, pohyboval som sa ako pajác na strunkách, hop-hop, tenký a slnkom oblízaný, na pokraji blahodarného zbláznenia, aj keď to nikdy nebolo ľahké, bol som slobodný, zúfalo voľný, zúfalo slobodný, neuchopiteľný, bezbranne hriešny, bol som živočíšne ľahký, priezračný, vláčny, díval som sa, spoznával som sa v rúchu priestranstiev, až som sa našiel sám v sebe ako milý svedok všetkého, čo kde existuje a čo sa deje, bol som všetkými pazúrmi za slávu človeka, ale nestačilo to na to, aby ma po polročnom súžití nevyhodila zo svojej zdevastovanej diery výčapníčka Róza, polovičná cigaňa, pretože jej už liezlo hore krkom moje večné nekonečné vylihovanie a civenie do stropu, moje výnimočné fantazírovanie, že márnosť galaxií pominie, keď sa vráti úcta k plemenu básnikov; bolo nad jej sily zvládnuť púšť v duši veršotepca a šup!, už som letel ako vecheť – zase na ulicu, zase do sprostáckej úlohy večného tuláka… A takého ma našla Klárika, neoholeného…

         Deň ako z obrázku v nevestinci, nebo čisté, slnko pražilo, až krv z nozdier striekala, leto ako oheň, úchvatný okamih horúčavy, vysedával som na lavičke v parku za veľkými fontánami, sedel som tam s ovisnutými rukami, už dva dni som nefajčil a hovel som si v neslušnom absťáku, v bruchu mi zívala prázdnota a nemohol som prísť na to, prečo dýcham, sledoval som páriky pod slnečníkmi, letom omámených turistov, ktorí do seba ládovali pivo a sódu s veľhorami ľadu – nezávidel som nikomu, ale zmocňovala sa ma nepekná melanchólia, moja verná družka, môj nerv, niekde v nepreniknuteľných hĺbkach sa vo mne ježila túžba po jemnosti, po nežnosti, po hravej noblese. Básnil som… Stružlikal som si rozstrapkanú básničku o blankytnej oblohe – ó, nebesia, nič neunesiete, žiaľ žobroty neunesiete, mor túžiacich neunesiete – morbídne som sa nadchýnal, a ako z najhlbších vidín zjavila sa predo mnou nečakane krásna štíhlonohá Klárika, opásaná striebornou retiazkou, skvostná v tom nemilosrdnom slnečnom hýrení, vlasy čierne ako hruď vrany, z očí jej sršalo huncútske tajomstvo všetkých žiadaných krások sveta, vybrala sa na prechádzku s kurióznym tvorom, so svojím exotickým operencom, strakatým ako márnosť šedivá, akoby ho obhrýzalo mimoriadne zlé svedomie, taký bol rozkokošený a vulgárny, volala naňho: Abrahám, Abrahám, vráť sa…, a ja som si musel pretrieť oči po pohľade na zjav, ktorý pôsobil ako precitnutie z nekonečných útrap; zabudol som na svoje škuľavé sonetíky a veršíky a s vyschnutými perami blahorečil bohom básnenia, že zaklínaním zoslali na zem prekrásnu nymfu s papagájom Abrahámom…

         Hodila po mne očkom, akože nič, o nič nejde, o nič sa nejedná, chvíľu sa prechádzala pomedzi stánky so suvenírmi, s okato debilnými fraškami márnivostí, a potom si v prítulnom bufáčiku kúpila škatuľku cigariet, dve škatuľky fantastických cigošiek!!! Zaľahlo mi v ušiach, zrazu som bol ťažký ako vypasená krava, ako valec, ako nosorožcov kel, otvorila škatuľku a každú chvíľu po mne fľochla očkom a ja by som najradšej zmárnil zvyšok života, všetky jeho trapasy a naježené kategórie, chcel som byť gigant v perfektnom smokingu, ktorý si necháva pripúšťať zdatné kobyly, jednu za druhou, šmyk sem, šmyk tam, až by prišiel rad na ňu, na majiteľku papagája…

         Zapálila si cigaretu, tak nonšalantne, tak prívetivo, mondénne, vložila ju do dlhej striebornej špičky a premávala sa predo mnou ako tieň upírov, vrtela svojou úžasnou základňou, svojimi sošnými bokmi, vykrúcala riťou, fakt nemala chybu, bol to kus ako lusk, efemérna chiméra, štrajk mozgovníc, až sa vo mne všetko rozihralo, rozvrčalo, rozpumpovalo, všetko vo mne prioritne žuchlo, krv zaškrípala, slinivka brušná zaslintala, už len jej nesmierna prítomnosť ma nútila dvíhať kútiky úst dohora, čo vytváralo z môjho ksichtu celú gumenú škálu strašne idiotských grimás: bol som kvákavý štopeľ, trubadúrsky jazvečík, korytnačka po hnačke, pavián, ktorý by len striekal a striekal na všetky strany ako čert, bezducho som gánil na jej poprsie, na jej dominantné Golanské výšiny, také fajnovo útulné, také príma, také mňam! Nymfa sa prestala premávať sem a tam, odhodila cigaretu a absolútne bezočivo si ku mne sadla, cítil som ozón jej slín, jej nosných dierok; sadla si a hovela si v poťapkanom nadšení, ktorý v nej vyvolával pohľad na moje strnisko, na môj krivý raťafák, spoznala vo mne básnika. Potvrdila to tým, že sa pošepky, aby ju preboha nikto nepočul, na rovinu opýtala, či som…, či som básnik. Nastala moja chvíľa! Trúfalo som zdvihol mastnú bradu: som – vyšlo zo mňa – a vôbec nie náhodou, slečna…

         Baznik, baznik, zaškriekal papagáj, zletel z okrasnej dreviny na operadlo lavičky a ujúkal: baznik, baznik, baznik! Čuš, lebo nás privedieš do nešťastia, osopila sa naňho čiernovláska, a zase rozprestrela svoj oblažujúci úsmev a oznámila mi, že jej operený kamoš je Abrahám, a že sa jej sníval hrozne klaustrofobický širokouhlý film o tom, ako stretla básnika, sníval sa mi veľmi čudný sen o pútnikoch a svätcoch, o čertoch a strigách, samé skomoleniny, všetko naopak… A vy, vy veríte snom?

         Prikývol som krotko, povedal som, že básnikovi iné nezostáva; sny že sú mi vrúcnym inštrumentom, pediatrickou pomôckou, gumeným kladivkom, súdkom šťavy a špiku… Som Klárika, povedala pošušky, Mušková. Dovolil som si chytiť jej ruku, Klárike Muškovej, a opatrne som sa dotkol planúcimi perami končekov jej prstov, a ona sa spýtala, či nie je pre mňa rúhavo nebezpečné len tak si tu kvočať za bieleho dňa, keď všade číha sto nepriateľských zrakov…

         Som Artur Nah, zamrmlal som, akoby som prepočul jej chúlostivú mienku, a neviem, pokračoval som, či je pre mňa niečo nebezpečné, keď nemám už v živote čo stratiť, verte, zlatko, je mi to fuk, je mi to prd a grg, skôr si myslím, pri týchto slovách som si prezrel jej anjelmi vyformované lýtka, že by si niekto mohol bohovsky posvietiť na vás, aká paleta dnes hrozí ľuďom za podporu básnenia?

         Ja sa nebojím, zachichotala sa, prvýkrát mi bolo dovolené počuť zvonkohru pojašených hrkálok v jej hrdle, trochu som sa ošíval, mechril som sa, čľapotal som sa vo vlastných ostychoch, v umlčanej rozkokošenej ruji, ktorá mi dlávila pumpu pod bruchom; ale nevydržal som celý ten papučový pátos a priznal som sa bohorovne k svojmu preslávenému národu, pretože skutočný syn básnenia má povinnosť vyzradiť všetko, čo sa týka svetla a zmŕtvychvstania, priznal som sa jej zmosta doprosta, že som práve komponoval básničku o neľútostných stonoch nebies, ale v porovnaní s jej krásou že mi poémka zbledla a uschla, celá sa zošúverila, zostala kyslá ako nádcha.

         To je naozaj úžasné, zatlieskala Klárika rúčkami, ste neuveriteľne…, neuveriteľne…, hľadala vhodné slovo. Prostý…, priamy…, nie, nie, ste vzrušujúco šarmantný, a pozrela na mňa, či uhádla, či mi žďuchla do hrdosti.

         Je to moja psia povinnosť, strúhal som frajera, a dodal som, s nosom vztýčeným k mrakom, že som ten, ktorý sa narodil z boku ženy, nie z lona, ak len rozumiete úchvatným šialenstvám prozreteľnosti, a šarmantná ste tu jedine vy, drahá, teraz som zase pozrel na ňu ja a skúmal váhu svojho oduševneného rozmaru, svojho nafúknutého chuligánskeho gesta. Úžasné, úžasné, velebila Klárika chvíľu, ktorá jej do cesty vohnala básnika, ale akoby stále celkom neverila, mlela jazýčkom ako luteránka: naozaj ste básnik? Naozaj? Taký ten čudný biedny človek, čo len básni a rojčí a sníva? Naozaj ste taký ten oný, o akom nesmieme ani šepnúť, aby sme nezradili odkaz ušľachtilej krvi?

         Nie je na tom nič čudné, slečna, naparoval som sa, stačí len trochu privrieť oči, zatajiť dych, takto, skúste to. Cítite? Cítite tú žiaru? Celým telom vám prejde kŕč oslnivého vánku, galaxia má slzu na krajíčku, súznenie, blahobyt sŕdc dopichaný nesmiernou silou krásy a nádhery, to pozemské myšlienky padajú na kolená pred chrámom čistoty. A dajte mi už, preboha, cigaretu! Klárika zatvorila oči, zatiahla záves viečok s vymaškarádenými mihalničkami, rozšírila nozdry, prsia sa jej odzbrojujúco dvíhali a klesali, poslepiačky vybrala z kabelky celú škatuľku a hodila ju nabok, do mňa, s pootvorenými perami topmodelky sa nadýchla tak, že sa jej zakrútila hlava, srdce nymfy sa rozbúchalo ako divé, vstupoval do nej náznak šantivej šlamastiky, áno, šepla, áno, povedala ešte raz, nahlas, cítim v hrudi príjemnú páľavu, och, všetko pláva, bože, ako sa mi zakrútila hlava, úchvatné, nádherné, nedokážem to definovať, ale je to naozaj závratné… Ako ste to urobili?

         Roztrasenými paprčkami som roztrhal obal škatuľky, náhlivo vytiahol cigaretu a zapálil som si, dúchal som ako chorobný extatik, ako dýchavičná sýkorka, Klárika bola skutočne ničivo príťažlivá, skvost samičieho vábenia, ale priskoro som dovolil dievčaťu nahliadnuť do nehynúcich pustatín večného svetla, do labyrintov jej vlastnej podstaty, v ktorej sa nemohla za žiadnych okolností zorientovať; jej neprestávajúci úžas a výbušná láva nadšenia vo mne vzbudili nesympatický ostych, odmietavé stanovisko rujného jedinca, strašne hnusne som si vynadal za to, že som sa nechal tak bohabusto napáliť, že som sa nechal uniesť a hneď na počkanie oblažil útrobky malej žabky jasom básnenia, monštruóznym zaklínaním, modlitbou, vyslovenou ponad plece, mrzelo ma, že som pošteklil myšku jej skazonosne precitliveného ducha; niečo sa vo mne zablokovalo, zašantročilo, vstal som a túžil odkráčať, je mi ľúto… Len čo som sa pohol, papagáj zatrepal krídlami a s virtuóznou akrobaciou sa vzniesol do výšok, kráska sa oprášila z nabubrenej melanchólie, pricupitala za mnou a s huncútstvom školáčky mi schmatla prsty, prosím, zažobronila, prosím…, neodchádzajte ešte!

         Bez urážky, slečna, kráčal som preč, nehnevajte sa, ale mám prácu, veľa, veľa práce! Zachichotala sa bez škrupúľ, prácu? Nerobte zo mňa somára, akú môžete mať prácu, keď len tak hliviete?

    MLČAŤ (úryvok)
     
    [ PIATOK 1. SEPTEMBRA ]
     
    [ 1 ] Nemusím nič hovoriť. Napokon – koho to zaujíma? Kto by si ešte strkal hlavu do cudzích pletiek? Reč je taká primitívna a obmedzená, že keby sa ma predsa len nejaký úbohý blázon rozhodol počúvať, nepochopil by ani slovo. O tom som presvedčený.
    Na druhej strane – prečo by som nemal hovoriť? Kto mi môže zabrániť? Tak ako nemusím hovoriť nič a dusiť sa mlčaním, rovnako dobre môžem donekonečna rečniť; aký je v tom rozdiel? Budem hovoriť jedine preto, že reč je organizované mlčanie...
    Volám sa, napríklad, jaroslav varga. Samozrejme, je to vymyslené meno – ale nie je to úplne jedno? Krstné meno sa mi končí tou istou hláskou, akou sa začína priezvisko; ani sa to nedá poriadne vysloviť. Ľudia povedia jarosla’varga alebo jaroslawarga...
    Môžem si hovoriť, čo chcem. Som, ako všetci ostatní, v poriadnom srabe – tu ma máte... Nebudeme si nič nahovárať; sme si navzájom takí ľahostajní ako papier, ktorým si niekto utrel riť, a hovno čakajúce na spláchnutie – prečo sa klamať rečami o nejakom úprimnom ľudskom porozumení?
    Narodil som sa, teda niekoľko rokov musím vysmŕdať a otravovať vzduch... ale stačí málo a bude koniec, neštekne po mne ani pes. Ani suka. Je to rovnaké, podobá sa to, som spoznateľný iba podľa niektorých elementárnych rozdielov. Mohol som byť lekár, právnik alebo policajt. Vlastne nie, čo to hovorím. Nemohol som byť nič iné ako to, čo som: primitívna existencia trasúca sa o svoj bezvýznamný podenkový život. Aj ja mám, aká to radosť, aká slasť, svoju osobnú podobu. Spýtaj sa na toho idiota, na toho bláznivého ryšavca; možno ti niekto ukáže cestu. Úprimne povedané – neviem, či mám o to vôbec stáť: dve samoty sú horšie ako jedna...
    Teraz som tu. Neviem prečo, mohol som byť hocikde inde, nemusím si vyberať čas ani miesto. Nemusím byť šťastný, v tom mám výhodu. Neviem, čo je šťastie, pretože neviem, čo je nešťastie. Odkiaľ to mám vedieť? Jednoducho – som tu. Tým to hasne.
    Hrám na saxofóne. Neviem hrať, nepoznám noty, nikdy sa mi nepodarilo zvládnuť viac ako dve základné stupnice. Hrám, aby som hral. Hrám, aby som nemusel hovoriť... Fúkam, vyludzujem tóny. Už som zabudol, prečo hrám práve na saxofóne.
    Sotva som začal hrať, rozleteli sa dvere. Žena mala na sebe svetlobelasý priesvitný župan – alebo to možno ani nebol župan, ja sa v týchto ženských veciach veľmi nevyznám. Nemal som ešte príležitosť. Oprela sa o rám dverí, založila si ruky a nasilu, neprirodzene zívla. Prestal som hrať. Pozerá na mňa, vidí moje dlhé ryšavé vlasy, opuchnuté oči; celý môj spustnutý zovňajšok. Skutočne je to vždy rovnaké, musí to byť rovnaké, musí sa to podobať – iného pohľadu na mňa niet.
    A teraz čakám, čo bude nasledovať. Nemôže nasledovať nič, čo nepoznám: prezerá si nechty, svoje dlhé, čiernym lakom zvýraznené nechty. Chrapľavým hlasom povie, že je uťahaná, že nemá proti mojim hudobným avantúram nijaké výhrady, ale teraz, a to zdôrazňuje, mám ísť s tou trúbou dočerta...
    Myknem plecami – to je moja odpoveď, taká častá v poslednom čase. Vždy, keď ma okríknu, zahriaknu a vyhodia. Nezraňuje ma to... Prečo? Zvrtne sa na vysokom štíhlom opätku, bez slova sa vytratí; ako mnohé ženy, aj ona má oblé boky, svieže krivky tela, aké je to podobné, aké rovnaké.
    Počujem, ako sa jej kroky strácajú v diaľke, tvrdé a pravdepodobne veľmi nepohodlné topánky vyklopkávajú svoj rytmus: tresk a tresk a tresk – potom dom zmĺkol.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory