• Pseudonym

    Ivan Krasko, Janko Cigáň, Bohdana J. Potokinová
  • Životopis autora

    Ivan Krasko, vlastným menom Ján Botto, sa narodil 12. júla 1876 v Lukovištiach. Študoval na maďarskom gymnáziu v Rimavskej
    Ivan Krasko, vlastným menom Ján Botto, sa narodil 12. júla 1876 v Lukovištiach. Študoval na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote, na nemeckom v Sibiu a na rumunskom v Brašove, kde 1896 zmaturoval. V rokoch 1900 – 1905 študoval chemické inžinierstvo v Prahe. Pôsobil ako inžinier neďaleko Prahy – v cukrovare v Klobukoch (tu vytvoril podstatnú časť svojho básnického diela) a v chemickej továrni v Slanom. Roku 1914 narukoval; po návrate z vojny sa koncom roku 1918 prihlásil do štátnych služieb vzniknutej Česko-slovenskej republiky, stal sa poslancom a neskôr senátorom. Žil v Bratislave, 1938 odišiel do dôchodku, 1943 sa presťahoval do Piešťan. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave. Pochovaný je v rodných Lukovištiach.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Naši (1907, časopisecky, pod menom Bohdana J. Potokinová)
    • Sentimentálne príhody 1, 2 (1908)
    • List mŕtvemu (1911)

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

    Ivan Krasko je zakladateľská osobnosť modernej slovenskej lyriky, vedúci predstaviteľ Slovenskej moderny a slovenského symbolizmu, významný básnik

    Ivan Krasko je zakladateľská osobnosť modernej slovenskej lyriky, vedúci predstaviteľ Slovenskej moderny a slovenského symbolizmu, významný básnik európskeho symbolizmu. V neskorej básni svoje básne výstižne nazval "vzlykmi nahej duše". Už v časopisecky uverejnených básňach zaujal civilnou piesňovou lyrikou obnaženého privatissima, básňami smutného ladenia vyvierajúcimi z nenaplneného jednostranného ľúbostného vzťahu, z pocitu osudového oneskorenia, premárnenia príležitosti a zo sklamaných očakávaní. Zbierkou Nox et solitudo (1909) nasmeroval slovenskú poéziu na vnútornú problematiku človeka. Jej názov s významovo vzájomne previazanými pomenovaniami noc a samota prináša základnú charakteristiku situácie lyrického subjektu. Nočná situovanosť je síce príznačná iba pre časť básní, častejšie sú básne dňa, ale tie dni sú takmer napospol hmlisté a daždivé, sivé, teda akoby prestúpené nocou. Noc nie je iba časopriestorom, ale aj symbolom. Kraskova samota nie je individualistická, ale solidaristická – lyrický subjekt sa v nej vyznáva z vín voči Bohu, ale aj voči trpiacim "uhneteným". Samotu spôsobuje stroskotanie vzťahov s inými, najmä so ženskými partnerkami a odlúčenosť od domova. Básne majú obyčajne ráz citových drám. Frustrácia inými i samým sebou prechádza do pocitu straty životnej perspektívy. Pritom lyrický subjekt manifestuje svoju otvorenosť voči iným. Osobitnú pozornosť venuje Krasko tematizácii záhad ľudskej psychiky, interpersonálnych vzťahov a bytia. Záhadným problémom nie sú básnikovi iba iní, ale najmä sám lyrický subjekt, jeho duša. Krasko sa dotýka aj jej temných, priepastných stránok. Básnik je frustrovaný i národno-sociálnou situáciou národa – v básni Jehovah, napísanej na spôsob starozákonného zaklínacieho žalmu, na ňu reaguje zúfalým privolávaním pomsty "na vlastné plemä", "nechce-li vedieť, že sa pripozdieva, / že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí". Dôležitým zdrojom útrap subjektu je vlastná pasivita. Niektoré básne prinášajú signály premeny subjektu. Druhá zbierka Verše (1912) je vystupňovaním lyriky noci a samoty a prelomením ich kruhu. Krasko s veľkou intenzitou tematizuje rozpor medzi naliehavo pociťovanou potrebou viery ako existenciálnej istoty a jej nedostatkom. Sledujeme tu zápas medzi skepsou a vedomím mravnej povinnosti voči človeku, premietajúcim sa i v postulovaní nutnosti myslenia a poznania. Zdrojom premeny subjektu je najmä žena. Jej príchod a ľúbostné naplnenie má náboženskú auru. Od pasivity a skepsy subjekt predsa len dospieva k aktívnemu i dôverčivému postoju k životu, hoci ostáva tendencia striedať kladný postoj so záporným. Činný postoj nájdeme aj v básňach s nadosobnou tematikou. Kraskovu lyriku charakterizuje symbolistický náznak, ktorý možno sledovať na obraznej, zvukovej a interpunkčnej rovine, a eufonický verš, ktorý sa výrazne podieľa na utváraní sémantiky básne. V kontexte európskeho symbolizmu je Krasko básnikom verlainovského typu, v jeho tvorbe však oproti P. Verlainovi hrá väčšiu úlohu intelekt a vedomie spolupatričnosti s "úbohými a poníženými", medzi ktorými zaujíma dôležité miesto básnikov národne a sociálne neslobodný národ. Univerzálnosť autorovej poézie sa prejavuje okrem iného v tom, že sa v nej stretáme s prvkami rozličných náboženstiev, pričom základ tvorí cirkevne neohraničená kresťanská paradigma. Svojím psychologizmom, problematikou a typom hrdinu sú Kraskovej lyrike blízke jeho prózy, ktoré majú postrealistický, novoromantický charakter.

    Ján Zambor

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Kraskove básne vyšli v preklade do ruštiny, angličtiny, nemčiny, poľštiny, maďarčiny, ukrajinčiny, bulharčiny a iných jazykov v rozličných

    Kraskove básne vyšli v preklade do ruštiny, angličtiny, nemčiny, poľštiny, maďarčiny, ukrajinčiny, bulharčiny a iných jazykov v rozličných antológiách. Samostatné vydania: Összes versei (1957, po maďarsky), Nox et solitudo. Verše (1958, po česky; 1979, po poľsky), Výber z básní (1996, po ukrajinsky)

    Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Krasko prekladal z rumunskej poézie – M. Eminesca a novších básnikov ( Tiene na obraze času , 1956) a preložil aj dve state nemeckého symbolistu R.

    Krasko prekladal z rumunskej poézie – M. Eminesca a novších básnikov (Tiene na obraze času, 1956) a preložil aj dve state nemeckého symbolistu R. Dehmela. Kompletne jeho preklady vyšli v Súbornom diele Ivana Krasku 2 (1993).

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    LUČANSKÝ, Albert: Ján Zambr: Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. (Recenzia). In: Tvorba , roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 3, s. 82 – 84.
    LUČANSKÝ, Albert: Ján Zambr: Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 3, s. 82 – 84.

    ZAMBOR, Ján: ...matička moja...O dvoch básňach Ivana Kraska. In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 1, s. 29 – 34.

    KUČERA, Petr: Ivan Krasko – Paul Celan – Vladimír Holan (k sémantice mlčení v reflexivní lyrice). In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 110 – 121.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Predstúpil s poéziou plnou vecí osobných, vyplynuvších z rozlomu osobnosti, v ktorej sa dokonal rozryv medzi vierou otcov a vedeckým

    Predstúpil s poéziou plnou vecí osobných, vyplynuvších z rozlomu osobnosti, v ktorej sa dokonal rozryv medzi vierou otcov a vedeckým svetonázorom doby, medzi prisvedčovaním kladným silám života a skepsou, medzi dôverčivým srdcom a umučeným, pretože náruživým rozumom; osobnosti, ktorá tento rozryv nemienila zatajovať. Národovec je v tejto poézii vystriedaný človekom, vnútorným človekom, ktorému akoby veci národa ustupovali do pozadia, pre ktorého sú hlavné jeho reflexie, meditácie, dumy, ktorý sa úporne morí do seba, do iracionálna vlastnej bytosti, do analýzy a sebaanalýzy.

    Alexander Matuška

    Dielo Ivana Krasku – zjednodušene povedané – je svojskou a slovenskou obdobou myšlienkových prúdení a nálad (a aj viacerých formálnych snažení) známych v európskej kultúre pod pojmom koniec storočia. Obdobou napriek všetkým odlišnostiam a často iným motivickým koreňom.

    Michal Gáfrik

    Jeho básnická tvorba umelecky najvýraznejšie a pri všetkej svojej zdanlivej fragmentárnosti aj najúplnejšie reprezentuje úsilia generácie moderny, pričom práve ona – vďaka svojej vnútornej sile, dosahovanej maximálnou koncentrovanosťou na vyslovovanie iba podstatného – si zabezpečila sugestívne i trvalé pôsobenie na neskoršie slovenské básnické pokolenia.

    Stanislav Šmatlák

    Ivan Krasko prichádza, aby vystriedal Hviezdoslava. Prekročiť tento masív, tieto veľhory poézie, jej neodolné stĺpy, nebolo ľahkou úlohou. Vykonal ju tak, že preskupil hodnoty, uvoľnil spazmus, kŕč vo vzťahu poézia a národ, kŕč, ktorý sa neodmysliteľne utvoril v dlhom zápase literatúry za existenciu národa. Nič na tom vzťahu nezjednodušil, a predsa uvoľnil. Otvoril báseň ľudskému indivíduu spôsobom takým podmaňujúcim, že tento spôsob potom spätne, ako kľúč, otváral indivíduum poézii. To je kľúčové gesto, posun do poézie 20. storočia. Preto je Krasko vlastne prvý slovenský básnik, ktorého aj súčasný čitateľ číta ako svojho, stotožňujúc sa s jeho básňou bez literárnohistorického alebo čítankového odstupu.

    Milan Rúfus

    Kraskovo dielo sa vzďaľuje do minulosti. Je zaujímavé sledovať ho na tejto iluzívnej ceste: stáva sa možno menej naliehavým, jeho dramatizmus si podmaňuje predovšetkým mladých čitateľov (v istom zmysle sa aj Krasko stáva básnikom mladosti a lásky), čo v ňom bolo subjektívne tragické, dnes je predovšetkým pekné. Ako celok dozrelo do harmonického tvaru a kompaktnosti. Patina, ktorej sa ani ono za posledné desaťročie nevyhlo, pritlmila jeho najživšie farby, no zdôraznila podmanivú krásu a jednotu celého súboru a stala sa jeho neodmysliteľnou súčasťou. Básnik, ktorý toto kľúčové dielo našej poézie dvadsiateho storočia vytvoril, bol predovšetkým uvedomelým tvorcom. Na pozadí jeho veršov, aj tých citovo najexaltovanejších, stojí triezvy a rozvažujúci intelekt. Krasko, ako sa zdá, nikdy sa neoddáva celkom, naopak, neustále sa kontroluje, vždy píše akoby s istou rezervou. Našli by sme príklady aj na to, keď jeho báseň vzniká postupným prebudovávaním nebásnického materiálu.

    Štefan Strážay

    Ak literatúra o diele kvantitou mnohonásobne prevyšuje dielo, určite je to pre básnika neobyčajne lichotivé. Avšak sústavný a až do dnešných dní neprerušene trvajúci záujem o tohto autora ukazuje, že ide o viac ako o lichotenie. Akoby si každá generácia, ba každý jednotlivý bádateľ alebo básnik znovu práve na Kraskovi overovali základné vlastnosti poézie, akoby sa teoretici dohodli, že z veršov Ivana Krasku možno najskôr vyťažiť onen princíp poézie, tú esenciu, ktorá robí poéziu poéziou, a ktorá je u tohoto básnika najbližšia čistému stavu, akoby básnikov vždy znovu priťahovalo tajomstvo, ako je možné do tak mála a tak ľahko vyslovených slov vpísať taký veľký, a najmä taký intenzívny emocionálny obsah.

    Valér Mikula

    Kraskovo dielo sa u nás stalo samým kritériom poézie. Krasko priťahuje aj ako autor, ktorý básnicky výrazne postihol situáciu človeka prelomu 19. a 20. storočia, a ďalší prelom storočí, znásobený prelomenom tisícročí, prežívame aj my. Vynárajú sa paralely, otázky. Je to najmä analógia vyostrenej polarity medzi skepsou, chaosom a potrebou viery a dôvery, novej kozmogónie a nového usporiadania. Básnik oslovuje moderným zobrazením ľudskej psychiky, vnútorného sveta ľudského jednotlivca, interpersonálnych vzťahov, ich záhad, tajomstva ľudskej existencie a bytia vôbec, svojím videním národného bytia, spoločnosti, protimeštiackosťou, obnaženou hĺbkovou problémovosťou, nepokojnou analytickosťou i vedomím ľudských záväzkov.

    Ján Zambor

    Krasko svoje verše charakterizuje ako vzlyky nahej dušeť. Pomenovanie vzlyky odkazuje k trápeniu, bolesti, plaču, k vypätej emocionálnosti a k dramatickému napätiu. Kraskova lyrika má vážne ladenie, je vcelku pochmúrna, smutná, do značnej miery bezútešná. Pomenovanie duša vyjadruje základný priestor jeho poézie, priestor psychiky ľudského jednotlivca. Atribút nahej konotuje odkrytosť, obnaženosť, nechránenosť, bezbrannosť. Kraskova lyrika je najmä lyrikou citovo frustrovaného subjektu, pričom citová frustrácia v nej nadobúda charakter existenciálnej frustrácie. Básnik je frustrovaný sebou a inými, samotou, jednotvárnosťou existencie, odlúčenosťou od domova, situáciou národa. Kraskova lyrika má analytický ráz. Krasko je aj analytikom tajomných, nepochopiteľných, iracionálnych polôh ľudského bytia a ľudských vzťahov a vôbec záhad života.

    Ján Zambor

    Zobraziť všetko